Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 457/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra

2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc.,

Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a v spojení s , ,

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Topoľčany č. k. -165 z 26. marca 2019 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -213 z 21. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 12

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. -165 z 26. marca

2019 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -213 z 21. apríla 2020 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. sa sťažovateľka v procesnom postavení

žalobkyne domáhala žalobou podanou na okresnom súde 16. decembra 2015 pôvodne proti

12 žalovaným určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach

bližšie konkretizovaných v jej žalobe a nachádzajúcich sa v katastrálnom území .

3. Okresný súd po tom, čo vec sťažovateľky prerokoval, napadnutým rozsudkom

rozhodol tak, že (i) zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania, (ii) zamietol jej

žalobu v celom rozsahu a (iii) priznal žalovaným v 1., 2. a 3. rade právo na náhradu trov

súdneho konania v rozsahu 100 % s tým, že o konkrétnej sume tejto náhrady rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v merite veci svoj

rozsudok odôvodnil najmä tým, že sťažovateľka v konaní nepreukázala svoj naliehavý

právny záujem na požadovanom určení, keďže žalovaní nie sú vedení ako spoluvlastníci

pri žiadnej z parciel, ktoré sú predmetom konania. Okresný súd tiež poukázal na to,

že v konaniach o určenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu je pasívne vecne

legitimovaný iba dotknutý spoluvlastník daného spoluvlastníckeho podielu, pričom v danej

veci o takúto situáciu nešlo.

4. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré

odôvodnila tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, riadne sa nevysporiadal so všetkými navrhnutými dôkaznými

prostriedkami a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je

zmätočné a nepreskúmateľné. Sťažovateľka namietala aj to, že postupom okresného súdu jej

bola odňatá možnosť pred ním konať, pretože jeho rozsudok je nedostatočne odôvodnený.

5. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd svojím rozsudkom tak, že potvrdil

rozsudok okresného súdu a súvisiacim výrokom o trovách odvolacieho konania nepriznal

žalovaným v 1., 2. a 3. rade právo na ich náhradu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

vyplýva, že tento sa stotožnil so skutkovými a s právnymi závermi uvedenými v rozsudku

okresného súdu.

6. Sťažovateľka s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí a svoju

ústavnú sťažnosť v súvislosti s označenými právami podľa , listiny a dohovoru

odôvodňuje takto:

„... napadnuté rozhodnutie porušovateľa ako odvolacieho súdu nevykazuje

relevantné odôvodnenie rozhodnutia v merite veci, ktoré by bolo možné hodnotiť podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako dostatočné na posúdenie predmetného

rozsudku ako spravodlivého rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné. Porušovateľ rozhodol

o podanom odvolaní sťažovateľky len na základe stotožnenia sa s právnou úvahou súdu

prvej inštancie o absencii preukázania naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho

práva žalobkyňou, pričom porušovateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by

preukazovali správnosť tejto úvahy, teda, že sťažovateľka v súdom konaní nepreukázala svoj

naliehavý právny záujem, aj keď sťažovateľka od samého počiatku sporu dostatočne

relevantne poukazovala na svoj naliehavý právny záujem na vyriešení veci samej, nakoľko

dlhodobo dochádza k porušovaniu dobrých mravov práve voči sťažovateľke, ktorá je

starobnou dôchodkyňou vyššieho veku.

Sťažovateľka má za to, že rozhodnutie porušovateľa je v rozpore so zákonom

a porušuje garantované práva patriace sťažovateľke ako občanovi Slovenskej

republiky. Porušovateľ neposúdil odvolacie dôvody správne a dostatočne relevantne,

dôsledkom čoho bolo rozhodnutie, ktoré nemá oporu v zistenom skutkovom stave veci.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom porušovateľa v odôvodnení rozhodnutia,

a preto v rámci zákonnej lehoty podáva túto ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej

republiky.“

7. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené v čl. 1, čl. 12 ods. 1,

ods. , , , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom

Okresného súdu Topoľčany sp. zn. -530 zo dňa 24.02.2016 [správne č. k.

-165 z 26. marca 2019, pozn.] a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.:

-213 zo dňa 21.4.2020, porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: -213 zo dňa

21.4.2020 a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie...

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

13. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

14. Podľa (ďalej len „“) dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.

15. Podľa až c) dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení

sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

17. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

18. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

19. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a , základného podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

24. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci

ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa

pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

25. Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti rozsudku

okresného súdu riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom

konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie

ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto ústavnú

sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa .

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a , základného podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

26. Predmetom konania vo veci ústavnej sťažnosti je aj rozhodovanie

o sťažovateľkou namietanom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

v spojení s a , základného práva podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktoré je podľa jej

názoru nesprávne, nepreskúmateľné, pretože „nevykazuje relevantné odôvodnenie...

v merite veci“ a „nemá oporu v zistenom skutkovom stave veci.“.

27. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka vo svojej podstate uplatňuje v ústavnej

sťažnosti podanej proti rozsudku krajského súdu dovolací dôvod zmätočnosti [§ 420

písm. f) ] a nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), napriek tomu

neuvádza žiadne dôvody, ktorými by konkretizovala svoje úvahy, pre ktoré nepodala

v okolnostiach danej veci dovolanie. Ústavný súd v príslušnej kancelárii okresného súdu

zistil, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 28. mája 2020, pričom sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu dovolanie

nepodala.

28. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť, že podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v už citovanom

znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne

sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti

a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky

aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

29. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

30. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide

o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Následkom toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade

obmedzuje, avšak pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podľa je

vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci

nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením ním označovaných základných práv a slobôd.

31. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. V sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa

závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo

rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa je tak

založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo

v merite veci.

33. Obsah normatívneho textu v zakladá prípustnosť a zároveň

dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany

nadobudla intenzitu porušenia ich práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva

na spravodlivý súdny proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu

a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených

s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia (vrátane vyhodnotenia súladu medzi skutkovými

zisteniami a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej),

na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.

34. Z uvedeného vyplýva, že dovolacie konanie sa nenachádza mimo ústavného

rámca ochrany základných práv a slobôd vrátane pravidiel spravodlivého súdneho konania

podľa a listiny, a preto označené znenie je potrebné interpretovať

v tom zmysle, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom

konaní má zákonom ustanovenú povinnosť posúdiť a následne rozhodnúť s ohľadom

na obsah podaného dovolania, či v predchádzajúcich štádiách konania pred všeobecnými

súdmi nedošlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces

v rozsahu, v akom tomuto základnému právu poskytuje ochranu v rámci svojej

rozhodovacej činnosti ústavný súd, resp. či zo strany všeobecných súdov nedošlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci s ohľadom na zákonné kritéria ustanovené v § 421

ods. 1 .

35. Meritórne preskúmanie relevantnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky

ústavným súdom v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných

práv, ktorý jej zákon účinne poskytoval, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla

a mala, by bolo porušením princípu subsidiarity ako kompetenčného princípu

vymedzujúceho vzťah medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je

založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa (m. m.

). Inými slovami povedané, z pohľadu sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky sa situácia ústavnému súdu javí ako taká, že jeho právomoci mala predchádzať

právomoc najvyššieho súdu, pretože vzhľadom na obsahový prienik významu normatívneho

textu uvedeného v a a ústavným súdom judikovaný

obsah základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

listiny) bola v danej situácii prípustnosť dovolania daná podľa , resp.

podľa . O dovolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

36. Sťažovateľka tiež ani netvrdí (tým menej preukazuje), že dovolanie

v konkrétnych okolnostiach veci nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto

zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3

.

37. Skutočnosť, že sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti

rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré nevyužila, založila dôvod na odmietnutie ústavnej

sťažnosti v tejto časti podľa .

IV.

Záver

38. Pokiaľ ide o časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti rozsudku okresného súdu,

túto ústavný súd odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

39. Čo sa týka ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu,

ústavný súd vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch 27 až 35 túto odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. d) v spojení s z dôvodu neprípustnosti.

40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu