Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 457/2020
PDF · 446.52 KB
No categories available
IV. ÚS 457/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra
2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc.,
Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Topoľčany č. k. 8 C 436/2018-165 z 26. marca 2019 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 12 Co 160/2019-213 z 21. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 436/2018-165 z 26. marca
2019 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 12 Co 160/2019-213 z 21. apríla 2020 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 436/2018 sa sťažovateľka v procesnom postavení
žalobkyne domáhala žalobou podanou na okresnom súde 16. decembra 2015 pôvodne proti
12 žalovaným určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach
bližšie konkretizovaných v jej žalobe a nachádzajúcich sa v katastrálnom území .
3. Okresný súd po tom, čo vec sťažovateľky prerokoval, napadnutým rozsudkom
rozhodol tak, že (i) zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania, (ii) zamietol jej
žalobu v celom rozsahu a (iii) priznal žalovaným v 1., 2. a 3. rade právo na náhradu trov
súdneho konania v rozsahu 100 % s tým, že o konkrétnej sume tejto náhrady rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v merite veci svoj
rozsudok odôvodnil najmä tým, že sťažovateľka v konaní nepreukázala svoj naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, keďže žalovaní nie sú vedení ako spoluvlastníci
pri žiadnej z parciel, ktoré sú predmetom konania. Okresný súd tiež poukázal na to,
že v konaniach o určenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu je pasívne vecne
legitimovaný iba dotknutý spoluvlastník daného spoluvlastníckeho podielu, pričom v danej
veci o takúto situáciu nešlo.
4. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré
odôvodnila tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, riadne sa nevysporiadal so všetkými navrhnutými dôkaznými
prostriedkami a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je
zmätočné a nepreskúmateľné. Sťažovateľka namietala aj to, že postupom okresného súdu jej
bola odňatá možnosť pred ním konať, pretože jeho rozsudok je nedostatočne odôvodnený.
5. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd svojím rozsudkom tak, že potvrdil
rozsudok okresného súdu a súvisiacim výrokom o trovách odvolacieho konania nepriznal
žalovaným v 1., 2. a 3. rade právo na ich náhradu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu
vyplýva, že tento sa stotožnil so skutkovými a s právnymi závermi uvedenými v rozsudku
okresného súdu.
6. Sťažovateľka s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí a svoju
ústavnú sťažnosť v súvislosti s označenými právami podľa ústavy, listiny a dohovoru
odôvodňuje takto:
„... napadnuté rozhodnutie porušovateľa ako odvolacieho súdu nevykazuje
relevantné odôvodnenie rozhodnutia v merite veci, ktoré by bolo možné hodnotiť podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako dostatočné na posúdenie predmetného
rozsudku ako spravodlivého rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné. Porušovateľ rozhodol
o podanom odvolaní sťažovateľky len na základe stotožnenia sa s právnou úvahou súdu
prvej inštancie o absencii preukázania naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho
práva žalobkyňou, pričom porušovateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by
preukazovali správnosť tejto úvahy, teda, že sťažovateľka v súdom konaní nepreukázala svoj
naliehavý právny záujem, aj keď sťažovateľka od samého počiatku sporu dostatočne
relevantne poukazovala na svoj naliehavý právny záujem na vyriešení veci samej, nakoľko
dlhodobo dochádza k porušovaniu dobrých mravov práve voči sťažovateľke, ktorá je
starobnou dôchodkyňou vyššieho veku.
Sťažovateľka má za to, že rozhodnutie porušovateľa je v rozpore so zákonom
a porušuje ústavou garantované práva patriace sťažovateľke ako občanovi Slovenskej
republiky. Porušovateľ neposúdil odvolacie dôvody správne a dostatočne relevantne,
dôsledkom čoho bolo rozhodnutie, ktoré nemá oporu v zistenom skutkovom stave veci.
Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom porušovateľa v odôvodnení rozhodnutia,
a preto v rámci zákonnej lehoty podáva túto ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky.“
7. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky... na súdnu ochranu zaručené v čl. 1, čl. 12 ods. 1,
čl. 20 ods. , čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom
Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6C/170/2011-530 zo dňa 24.02.2016 [správne č. k.
8 C 436/2018-165 z 26. marca 2019, pozn.] a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.:
12Co/160/2019-213 zo dňa 21.4.2020, porušené boli.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 12Co/160/2019-213 zo dňa
21.4.2020 a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie...
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
14. Podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
15. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
18. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
19. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základného podľa čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
24. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci
ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa
pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
25. Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti rozsudku
okresného súdu riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom
na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom
konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie
ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto ústavnú
sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základného podľa čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
26. Predmetom konania vo veci ústavnej sťažnosti je aj rozhodovanie
o sťažovateľkou namietanom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktoré je podľa jej
názoru nesprávne, nepreskúmateľné, pretože „nevykazuje relevantné odôvodnenie...
v merite veci“ a „nemá oporu v zistenom skutkovom stave veci.“.
27. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka vo svojej podstate uplatňuje v ústavnej
sťažnosti podanej proti rozsudku krajského súdu dovolací dôvod zmätočnosti [§ 420
písm. f) CSP] a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 CSP), napriek tomu
neuvádza žiadne dôvody, ktorými by konkretizovala svoje úvahy, pre ktoré nepodala
v okolnostiach danej veci dovolanie. Ústavný súd v príslušnej kancelárii okresného súdu
zistil, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 28. mája 2020, pričom sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu dovolanie
nepodala.
28. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť, že podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v už citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne
sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti
a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky
aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
29. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
30. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu
na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti
navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných
zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom
ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide
o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.
Následkom toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade
obmedzuje, avšak pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci
nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť
ochranu pred namietaným porušením ním označovaných základných práv a slobôd.
31. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
32. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa
závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo
rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP je tak
založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo
v merite veci.
33. Obsah normatívneho textu v § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň
dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany
nadobudla intenzitu porušenia ich práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva
na spravodlivý súdny proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu
a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených
s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (vrátane vyhodnotenia súladu medzi skutkovými
zisteniami a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej),
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.
34. Z uvedeného vyplýva, že dovolacie konanie sa nenachádza mimo ústavného
rámca ochrany základných práv a slobôd vrátane pravidiel spravodlivého súdneho konania
podľa ústavy a listiny, a preto označené znenie § 420 písm. f) CSP je potrebné interpretovať
v tom zmysle, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom
konaní má zákonom ustanovenú povinnosť posúdiť a následne rozhodnúť s ohľadom
na obsah podaného dovolania, či v predchádzajúcich štádiách konania pred všeobecnými
súdmi nedošlo k porušeniu základného práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces
v rozsahu, v akom tomuto základnému právu poskytuje ochranu v rámci svojej
rozhodovacej činnosti ústavný súd, resp. či zo strany všeobecných súdov nedošlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci s ohľadom na zákonné kritéria ustanovené v § 421
ods. 1 CSP.
35. Meritórne preskúmanie relevantnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky
ústavným súdom v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných
práv, ktorý jej zákon účinne poskytoval, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla
a mala, by bolo porušením princípu subsidiarity ako kompetenčného princípu
vymedzujúceho vzťah medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je
založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m.
I. ÚS 728/2016). Inými slovami povedané, z pohľadu sťažnostnej argumentácie
sťažovateľky sa situácia ústavnému súdu javí ako taká, že jeho právomoci mala predchádzať
právomoc najvyššieho súdu, pretože vzhľadom na obsahový prienik významu normatívneho
textu uvedeného v § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 CSP a ústavným súdom judikovaný
obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1
listiny) bola v danej situácii prípustnosť dovolania daná podľa § 420 písm. f) CSP, resp.
podľa § 421 ods. 1 CSP. O dovolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
36. Sťažovateľka tiež ani netvrdí (tým menej preukazuje), že dovolanie
v konkrétnych okolnostiach veci nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto
zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3
37. Skutočnosť, že sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti
rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré nevyužila, založila dôvod na odmietnutie ústavnej
sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
IV.
Záver
38. Pokiaľ ide o časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti rozsudku okresného súdu,
túto ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
39. Čo sa týka ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu,
ústavný súd vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch 27 až 35 túto odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.
40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu