Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 470/2020
PDF · 459.13 KB
No categories available
IV. ÚS 470/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. JUDr.
Zoltán Perhács, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2016 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2017, ako aj
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 14/2018 a jeho
uznesením z 27. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. JUDr. Zoltán
Perhács, PhD., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok
podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len ,,okresný súd“),
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2016 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2017 (ďalej
len ,,napadnutý rozsudok“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 14/2018 a jeho uznesením z 27. júna
2018 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi
Tkáčikovi, ktorému uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu 16. februára 2019.
Do tohto dňa nebolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa rozhodnuté. Plénum ústavného súdu
prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“).
Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie
uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra
2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov.
Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle
čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje
v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom sp. zn.
3 T 54/2016 zo 16. februára 2017 oslobodil sťažovateľa spod obžaloby Okresnej
prokuratúry Bratislava IV (ďalej len ,,okresná prokuratúra“) pre pokračovací prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e), ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138
písm. j) Trestného zákona. Na základe odvolania okresnej prokuratúry krajský súd
uznesením sp. zn. 1 To 45/2017 z 11. augusta 2017 zrušil oslobodzujúci rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd
napadnutým rozsudkom uznal sťažovateľa vinným podľa obžaloby okresnej prokuratúry,
pričom mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobu 14 mesiacov a taktiež mu uložil ochranné liečenie sexuologické
ambulantnou formou. Poškodenú okresný súd s jej nárokom na náhradu škody odkázal
na civilný proces. Po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd napadnutým uznesením
tento záver okresného súdu potvrdil tým, že podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol odvolanie
sťažovateľa v celom rozsahu.
4. Základná sťažnostná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd nechal
bez povšimnutia okresným súdom zistený a ustálený skutkový stav, na nesprávnosť ktorého
poukázal sťažovateľ aj v písomnom odôvodnení svojho odvolania. Sťažovateľ v písomnom
odôvodnení svojho odvolania primárne poukazoval na skutočnosť, že konštatácie a závery
okresného súdu neboli spôsobilé vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci rozsudok,
pričom poukázal na to, že správne mal okresný súd oslobodiť sťažovateľa spod obžaloby
okresnej prokuratúry, a to tak, ako ho oslobodil svojím predchádzajúcim rozsudkom. Podľa
názoru sťažovateľa sa krajský súd s jeho odvolacími námietkami dostatočným spôsobom
nevysporiadal, čo malo mať determinujúci vplyv taktiež na nesprávnosť jeho skutkových
a právnych záverov. Napadnuté uznesenie krajského súdu je tak podľa názoru sťažovateľa
nepreskúmateľné: ,,Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nespomína
sťažovateľove ťažiskové námietky a argumenty označené v bode 70., 71., 72., 73., 74., a 75.
na stranách 29 až 31 písomného odvolania. Odvolací súd tieto závažné odvolacie dôvody
sťažovateľa nielen neskúmal, nijako ich ani nepremietol do napadnutého uznesenia, navyše
v odôvodnení svojho rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak neurobil.“
5. Sťažovateľ v uvedených súvislostiach uvádza, že jeho ťažiskové sťažnostné
námietky formulované v bode 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia nemožno subsumovať
pod žiadny z dôvodov dovolania vymedzených § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Na základe
uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
,,okrem sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nemá k dispozícii iný účinný prostriedok
nápravy“, a preto preskúmanie jeho ústavnej sťažnosti nemôže byť vylúčené z preskúmania
ústavným súdom. Rozsudku okresného súdu sťažovateľ vytýka, že ním došlo k porušeniu
zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcej z § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
čo odôvodňuje najmä tým, že okresný súd ,,svoj odsudzujúci rozsudok založil výlučne na
právnom názore odvolacieho súdu. ktoré len formalistický premietol do svojho rozhodnutia.
Navyše právny názor odvolacieho súdu je arbitrárny, pretože neobsahuje žiadne komplexné
hodnotenie dôkazov. Mám za to, že pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, musí byť tento právny názor uvedený v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu. Musí z neho preto vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa
zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania,
skutkových záverov, prípadne nedostatky právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný
(len) takým právnym názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Aj
z dôvodu, že z rozhodnutia odvolacieho súdu uvedené skutočnosti nevyplývajú, súd prvého
stupňa nebol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.“.
6. Vzhľadom na všetko dosiaľ uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
uznesením prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol vo veci
samej nálezom: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny, rovnosť účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny, vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, Záhradnícka 10, 813 66 Bratislava zo dňa
27.06.2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/14/2018, bolo porušené. Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.06.2018, sp. zn. 1 To/14/2018 sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny, rovnosť účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny, vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, postupom
a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV, Saratovská 1/A, 844 54 Bratislava zo dňa
16.11.2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/54/2016, bolo porušené. Rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 16.11.2017, sp. zn. 3T/54/2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na
ďalšie konanie. Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,
ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu
sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). V súlade s jeho § 246 ods. 1 a 2 sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na prerokovanie.
13. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
14. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
15. Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti
obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo
prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa
zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený
taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,
j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené
zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou
uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie
odvolania,
m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie
prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol,
že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
a slobôd a taktiež ľudských práv a základných slobôd bližšie vymedzených v bodoch 1 a 6
odôvodnenia tohto rozhodnutia, ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť postupom
a napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým ho tento uznal za vinného
z pokračovacieho prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e), ods. 2 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, a taktiež postupom a napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorým bolo v rámci inštančného postupu zamietnuté jeho
odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu ako nedôvodné.
K namietanému postupu v konaní a napadnutému rozsudku okresného súdu
17. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou, resp. listinou
a taktiež systém ochrany ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej
medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah
právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp.
ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov
(čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp.
ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné
súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (II. ÚS 13/01, I. ÚS 107/2019).
18. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode
odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej
prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa
poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa skutkových, resp. právnych
pochybení prvostupňového súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv
a slobôd obžalovaného. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy
druhostupňovému súdu. Sťažovateľ teda disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky
o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom riadneho opravného
prostriedku, ktorého podanie aj využil, pričom o tomto odvolaní sťažovateľa rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením. Ochranu základným právam a slobodám, resp.
ľudským právam a základným slobodám sťažovateľa tak bol v konkrétnom prípade
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd v rámci odvolacieho konania. Táto
skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené
proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto
časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému postupu v konaní a napadnutému uzneseniu krajského súdu
19. Z bodu 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ v podanej
ústavnej sťažnosti namieta najmä nepreskúmateľnosť a z nej vyplývajúcu arbitrárnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu, keďže tento sa podľa názoru sťažovateľa
dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami, v príčinnej súvislosti
s čím malo dôjsť k porušeniu ním označených základných práv, resp. práv. Po oboznámení
sa s prílohami k ústavnej sťažnosti a so sťažovateľom koncipovaným odôvodnením ústavnej
sťažnosti bližšie uvedeným v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd zisťoval
na okresnom súde, či proti jeho rozsudku, resp. proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ
podal dovolanie. Z úradného záznamu zo 4. septembra 2019 vyplýva, že v právnej veci
sťažovateľa, ktorá je predmetom prieskumu ústavným súdom, nebolo prostredníctvom
okresného súdu podané žiadne dovolanie.
20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazoval na to,
že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne
skončených. Navyše, v trestnom konaní možno akékoľvek skutkové či právne pochybenia
orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať primárne ešte v rámci konania
vedeného pred všeobecnými súdmi, a to najmä dôsledným využívaním jednotlivých
riadnych, ale taktiež mimoriadnych opravných prostriedkov vyplývajúcich z Trestného
poriadku. Vo všeobecnej rovine platí, že až po právoplatnom skončení trestného konania
možno na ústavnom súde namietať také pochybenia orgánov verejnej moci, ktoré neboli
odstránené v štádiách trestného konania predchádzajúcich právoplatnosti meritórneho
rozhodnutia a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie základných práv
a slobôd sťažovateľa (m. m. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
IV. ÚS 220/07, II. ÚS 356/2016). V nadväznosti na § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je
dosiaľ uvedené potrebné posudzovať tak, že každý sťažovateľ je pred podaním ústavnej
sťažnosti povinný pokúsiť sa dosiahnuť ochranu svojho základného práva alebo slobody
prostredníctvom iných orgánov verejnej moci, resp. prostredníctvom inštančného postupu
všeobecného súdnictva, medzi ktoré nepochybne esenciálne patrí aj rozhodovanie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaniach podaných
v rámci trestného konania.
21. Na skutočnostiach uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia nič nemenia ani tvrdenia sťažovateľa vyplývajúce z bodu 5, a to,
že nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu nebolo podľa jeho názoru
možné subsumovať pod žiadny z dovolacích dôvodov vymedzených Trestným poriadkom.
Na základe uvedeného argumentu dal sťažovateľ preferenciu ochrane jeho základných práv
a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd ústavným súdom v rámci konania podľa
čl. 127 ústavy pred tým, než by uprednostnil podanie dovolania podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku. Takýto postup sťažovateľa nemožno označiť za súladný
s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže citované ustanovenie vyžaduje pred podaním
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré
sťažovateľovi priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
22. Ústavný súd v uvedenom smere uvádza, že posudzovanie možnosti, resp.
úspešnosti subsumovania konkrétnych skutkových alebo právnych vád právoplatného
meritórneho rozhodnutia pod konkrétny dovolací dôvod v trestnom konaní a v nadväznosti
na to posudzovanie prípustnosti ústavnej sťažnosti v žiadnom prípade nespadá
do autonómnej úvahy sťažovateľa. Sťažovateľove úvahy navyše nie sú správne, keď napr.
v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 3 Tdo 64/2011 najvyšší súd konštatoval: ,,Obvineným
namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné podriadiť pod
dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Nie je to prípad
nesprávnej právnej kvalifikácie zisteného skutkového stavu, ale porušenie práva
obvineného na dostatočnú jasnosť dôvodov, na ktorých je rozhodnutie súdu založené. Len
tak môže obvinený účelne uplatňovať existujúce opravné prostriedky. Porušenie tohto práva
obvineného je zásadným porušením práva na obhajobu, ktoré predstavuje dovolací dôvod
uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“ Z príkladu citovanej judikatúry
najvyššieho súdu tak vyplýva záver, že je vecne nesprávne tvrdenie sťažovateľa o tom,
že ním v ústavnej sťažnosti uplatnenú ťažiskovú námietku spočívajúcu
v nespreskúmateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu nebolo možné namietať
v konaní o dovolaní pred najvyšším súdom.
23. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že ide o jeden zo širších aspektov práva
na obhajobu nad rámec jeho základu v čl. 50 ods. 3 ústavy. Kvalifikovaný nedostatok
náležitého odôvodnenia meritórneho rozhodnutia v trestnej veci týkajúci sa podstatných
okolností je v dovolacom konaní uplatniteľný ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Rozhodnutie dovolacieho súdu je následne eventuálne
preskúmateľné ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, a to z hľadiska možného
porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne ako
pri nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia v iných typoch súdneho konania), resp.
porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (to neplatí vo vzťahu
k rozhodnutiam o väzbe, pri ktorých je okruh referenčných ustanovení orientovaný na čl. 17
ústavy, resp. čl. 5 dohovoru).
24. Na základe skutočností uvedených v bodoch 19 až 22 odôvodnenia tohto
rozhodnutia ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde
v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol ako neprípustnú. Nad rámec uvedeného je potrebné taktiež dodať, že ústavný súd
pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevidel žiadny dôvod hodný osobitného
zreteľa, na základe ktorého by bolo možné učiniť opačný záver o prípustnosti jeho ústavnej
sťažnosti. Napokon, sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti takýto dôvod zodpovedajúci
§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ani neuviedol.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
26. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu