Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 466/2020
PDF · 379.03 KB
No categories available
II. ÚS 466/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
– ,
, , zastúpených Advokátskou kanceláriou
JUDr. Ladislav Pavlovič s. r. o., Námestie SNP 19, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Ladislav Pavlovič, vo veci namietaného porušenia ich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19 Co 20/2020 z 29. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a –
, o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
– ,
, (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou
kanceláriou JUDr. Ladislav Pavlovič s. r. o., Námestie SNP 19, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Ladislav Pavlovič, vo veci namietaného porušenia
ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 20/2020 z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom
postavení žalovaných stranou sporu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vedeným Okresným súdom Bánove nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 5 C 2/2018. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 2/2018 z 19. novembra 2019
určil, že nehnuteľnosti špecifikované vo výrokovej časti rozsudku patria do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobkyne a . Druhým výrokom predmetného rozsudku
rozhodol okresný súd o náhrade trov konania. Po podaní odvolania sťažovateľmi krajský
súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol,
že sťažovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že v konaní na okresnom súde
rozhodoval v ich právnej veci sudca, ktorý mal byť pre pomer k stranám konania
z rozhodovania „vylúčený, no sudca súdu prvého stupňa svoju zaujatosť
ani len nenamietal“. Svoje pochybnosti o nezaujatosti sudcu prvoinštančného súdu
odôvodňujú tým, že zákonným sudcom v ich právnej veci bol predseda okresného súdu,
na ktorom v minulosti ako vyšší súdny úradník pracoval advokátsky koncipient právneho
zástupcu žalobkyne.
4. Podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy dospeli na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože neskúmali „každú jednu
nehnuteľnosť... jednotlivo“ a pri posudzovaní nezohľadnili, „kto, kedy a akým spôsobom
nehnuteľnosti nadobudol, ako aj účel ktorému slúžia...“, čo je zároveň v rozpore
s predbežným právnym posúdením veci okresným súdom. Sťažovatelia namietajú,
že krajský súd len stroho konštatoval, že žalobkyňa v sporných nehnuteľnostiach
vykonávala podnikateľskú činnosť podľa živnostenského oprávnenia bez toho,
aby sa zaoberal skutočnosťou, že sťažovateľka mala ako miesto podnikania uvedenú
inú adresu, ako je adresa sporných nehnuteľností.
5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti formulujú sťažovatelia svoje výhrady
k hodnoteniu dôkazov všeobecnými súdmi – vyhláseniu žalobkyne pripojenému ku kúpnej
zmluve zo 6. februára 2008 a k výpovediam svedkov.
6. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nezaoberal judikátmi, ktoré predložili
na podporu svojej argumentácie z dôvodu, že podľa jeho názoru vychádzajú z odlišného
skutkového stavu.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie
jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/20/2020-508 zo dna 29. 04. 2020
v nadväznosti na Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č. k.: 5 C/2/2018-432,
zo dňa 19. 11. 2019 porušené bolo;
2. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/20/2020-508
zo dňa 29. 04. 2020, v nadväznosti na Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou,
č. k.: 5 C/2/2018-432, zo dňa 19. 11. 2019 porušené bolo;
3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/20/2020-508 zo dňa 29. 04. 2020,
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou na ďalšie konanie;
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane
trov právneho zastúpenia.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
13. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
18. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom
alebo na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd.
Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada
o ústavnú ochranu ústavný súd musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky
ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť
ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom
prípade Civilným sporovým poriadkom ustanovenými procesnými prostriedkami
19. V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný
súd telefonickým dopytom v informačnej kancelárii okresného súdu zistil, že v právnej veci
sťažovateľov vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 C 2/2018 bolo podané 14. júla 2020
dovolanie.
20. V danom prípade sťažovatelia subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovali tým, že podali vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),
podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovatelia podaním dovolania,
ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav,
keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd
ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho
princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci
dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,
možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
21. V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania dovolania a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. V tejto súvislosti
ústavný súd už za predchádzajúcej právnej úpravy opakovane vyslovil názor, že v prípadoch
uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, spôsobilého zabezpečiť
ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť,
je lehota na podanie ústavnej sťažnosti v zásade zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(m. m. III. ÚS 674/2014, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54). Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho
súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,
alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). V súčasnosti
uvedené vyplýva priamo z § 124 in fine zákona o ústavnom súde.
22. Vzhľadom na už uvedené a skutočnosti, že najvyšší súd ku dňu predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti o podanom dovolaní nerozhodol, ústavný súd ju uplatnením
zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 132
ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
23. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu