Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 199/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-106

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátom Mgr. Michalom Peckom, Miletičova 5/A, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a Slovenskej

republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 38 z 5. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej

aj „vláda“) č. 38 z 5. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľ bol do funkcie podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie

(ďalej aj „úrad“) vymenovaný na základe uznesenia vlády č. 408 z 5. septembra 2018.

Na návrh predsedu úradu bol na základe napadnutého uznesenia vlády sťažovateľ

odvolaný z funkcie podpredsedu úradu. Sťažovateľ uviedol, že oznámenie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona č. 3448-10000/2020-2 z 5. februára 2020

(ďalej len „oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru“) prevzal osobne

6. februára 2020.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že dôvodom jeho odvolania boli konania

vedené na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“), resp. uznesenia o uložení

pokuty (celkom 8 uznesení) podľa o registri partnerov

verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o registri partnerov verejného sektora“). V týchto konaniach Advokátska

kancelária Bugala – Ďurček s. r. o. (ďalej len „AK Bugala – Ďurček“) vystupovala ako

oprávnená osoba. V konaniach bola AK Bugala – Ďurček sankcionovaná pokutou

za porušenie zákazu vykonávania úkonov oprávnenou osobou podľa § 19 písm. c) zákona

o registri partnerov verejného sektora. Jediným konateľom AK Bugala – Ďurček

v rozhodujúcom čase bol sťažovateľ. Všetky sankčné uznesenia okresného súdu v časti ich

výrokov, ktorými boli oprávnenej osobe uložené pokuty za porušenie zákazu podľa § 19

písm. c) zákona o registri partnerov verejného sektora, sú právoplatné a vykonateľné.

Sťažovateľ zovšeobecnil dôvody odvolania tak, že ide o „porušenie zákazu výkonu úkonov

oprávnenou osobou podľa zo strany AK Bugala –

Ďurček, ktorej jediným konateľom v relevantnom čase bol sťažovateľ, a to pri zápise

8 partnerov VS do RPVS, pričom túto činnosť sťažovateľa, ktorej sa dopustil pred nástupom

do verejnej funkcie, predseda ÚVO považoval za činnosť nezlučiteľnú s funkciou

a činnosťou podpredsedu ÚVO a rozpornú so základnými zásadami pre jej výkon v zmysle

a 5 ústavného “.

4. Sťažovateľ porušenie svojich práv vníma v niekoľkých rovinách.

Ide predovšetkým o absenciu zákonných dôvodov na odvolanie z funkcie podpredsedu

úradu, porušenie štandardov procesných práv sťažovateľa a transparentnosti rozhodovania

vlády a okolnosti týkajúce sa verejného vyhlásenia sťažovateľa.

K nedostatku zákonných dôvodov sťažovateľ uviedol, že v zákonnej lehote 30 dní

od vymenovania do funkcie podpredsedu úradu ukončil funkciu štatutárneho orgánu

v AK Bugala – Ďurček (sankcionovaná oprávnená osoba), a teda porušenie povinností [§ 19

písm. c) zákona o registri partnerov verejného sektora] oprávnenej osoby, ku ktorým došlo

viac ako jeden rok pred nástupom do funkcie podpredsedu úradu, považuje sťažovateľ

za „vykonštruovaný“.

V súvislosti s tvrdením o porušení procesných práv a transparentnosti rozhodovania

vlády sťažovateľ uviedol, že nebol oboznámený s dôvodmi odvolania ani mu nebol

poskytnutý priestor na vyjadrenie. O odvolaní sa sťažovateľ podľa jeho slov dozvedel

až z oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré neobsahovalo

„okrem dôvodu odvolania z funkcie žiadne iné dôvody, bližšie neodkazovalo ani

na namietané napadnuté rozhodnutie vlády.“. Sťažovateľ kritizoval aj skutočnosť,

že v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie na základe napadnutého uznesenia nebol prizvaný

na rokovanie vlády.

5. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti požiadal o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €. Výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ

odôvodnil okrem intenzity zásahu do jeho práv aj tým, že v dôsledku medializácie jeho

odvolania mohla verejnosť nadobudnúť dojem, že sťažovateľ v čase výkonu verejnej

funkcie porušil všeobecne záväzné právne predpisy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Základné právo sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania podľa

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 38 zo dňa 05.02.2020 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 38 zo dňa 05.02.2020 porušené bolo.

Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 38 zo dňa 05.02.2020 sa zrušuje.

Vláde Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obnovila stav pred porušením

základných práv a slobôd sťažovateľa .

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 20 000 eur...

Sťažovateľovi sa priznáva náhradu trov konania...“

6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -32 z 12. mája 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

Z. z (ďalej len „“) na ďalšie konanie v celom

rozsahu.

II.

Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcu a replika sťažovateľa

7. Ústavný súd podľa predložil prijatú ústavnú

sťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia

s upustením od ústneho pojednávania.

Predseda úradu v postavení zúčastnenej osoby uviedol, že trvá na ústnom

pojednávaní na účely jeho výsluchu. Podľa od ústneho

pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Vzhľadom na to, že predseda

úradu má v konaní pred ústavným súdom postavenie zúčastnenej osoby považoval ústavný

súd požiadavku na ústne pojednávanie za právne irelevantnú.

Účastníci konania pred ústavným súdom vo svojich vyjadreniach doručených

ústavnému súdu súhlasili s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho

pojednávania.

II.1 Vyjadrenie predsedu úradu

8. Predseda úradu doručil vyjadrenie k ústavnej sťažnosti 8. júna 2020. Vo svojom

vyjadrení zdôraznil, že sťažovateľ bol z funkcie podpredsedu odvolaný na jeho návrh

z dôvodu, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s funkciou podpredsedu úradu [§ 142 ods. 2

písm. c) o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“)].

Predseda úradu vo vyjadrení okrem iného uviedol, že „Zo samotných rozhodnutí okresného

súdu pritom vyplýva, že o nedostatku nestrannosti, a teda porušení § 19 písm. c) zákona

o registri partnerov, vedel a musel vedieť aj samotný sťažovateľ.“, a poukázal na verejné

vyhlásenie sťažovateľa z 21. augusta 2018, podľa ktorého sťažovateľ prehlásil, že je

pripravený vzdať sa verejnej funkcie, ak sa preukáže, že AK Bugala – Ďurček ako

oprávnená osoba nepostupovala v zmysle § 19 zákona o registri partnerov verejného

sektora.

Podľa názoru predsedu úradu «S prihliadnutím na nezáväzný charakter poznámky

pod čiarou č. 66 k zákonu o verejnom obstarávaní možno predpokladať, že dôvod odvolania

podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie možno použiť aj v prípade takej činnosti,

ktorá síce vyslovene nie je uvedená v o ochrane verejného

záujmu (ďalej len „zákon o ochrane verejného záujmu“), ale ktorá je svojím charakterom

v rozpore so samotnou funkciou podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie.».

Ďalej vo vyjadrení predseda úradu uvádza, že opakované konanie sťažovateľa možno

označiť za konanie v rozpore s ústavného o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o ochrane verejného záujmu“). Predseda úradu tiež zdôraznil, že sťažovateľ

zodpovedal za správnosť zapísaných údajov v registri partnerov verejného sektora

aj po nástupe do funkcie podpredsedu. Predseda úradu konštatoval, že „ku dňu odvolania

sťažovateľa z funkcie bolo riadne preukázané naplnenie dôvodu na odvolanie sťažovateľa

z funkcie podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie, v zmysle § 142 ods. 3 v spojení

s § 142 ods. 2 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní.“.

9. V ďalšej časti vyjadrenia predseda úradu poukázal na skutočnosť, že úrad je jediný

oprávnený orgán na ukladanie pokút za porušenie povinností spojených s registrom

partnerov verejného sektora na strane verejného sektora, a preto nie je možné,

aby vo funkcii podpredsedu bola osoba, u ktorej bolo preukázané závažné porušenie

pravidiel na úseku registra partnerov verejného sektora. Zároveň je dôležité poukázať na to,

že dva subjekty, pri ktorých sa sťažovateľ v zmysle rozhodnutia okresného súdu dopustil

porušenia svojich povinností nestrannosti, boli zapísané aj v pôvodnom registri konečných

užívateľov výhod. Práve prepojenosť agendy verejného obstarávania s agendou registra

partnerov verejného sektora a sankčné oprávnenia na strane úradu diskvalifikujú

sťažovateľa z možnosti zotrvania vo funkcii podpredsedu úradu.

10. V súvislosti s časovým aspektom porušenia povinností oprávnenej osoby

a výkonu verejnej funkcie sťažovateľa predseda úradu uvádza: „... porušenie povinnosti

pretrvávalo vzhľadom na to, že spoločnosť, v ktorej už síce nebol štatutárnym orgánom,

avšak bol v nej naďalej spoločníkom, bola naďalej oprávnenou osobou pre spoločnosti,

pre ktoré to bolo z dôvodu konfliktu záujmov vylúčené. Toto porušenie nezaniklo vzdaním sa

sťažovateľa funkcie štatutárneho orgánu.“

11. Predseda úradu nesúhlasí s tvrdeniami sťažovateľa vo veci absencie dôvodov

na jeho odvolanie. Zákonný dôvod na odvolanie podpredsedu úradu vyplýva z § 142 ods. 2

písm. c) zákona o verejnom obstarávaní. Sťažovateľ, ktorý „... (i) nastúpil do funkcie

podpredsedu úradu v čase, kedy (ako vyplýva z rozhodnutí okresného súdu) vedel alebo

aspoň mal vedieť, že je v porušení § 19 zákona o registri partnerov,

(ii) vedel alebo aspoň mal vedieť, že je v porušení vlastného Vyhlásenia, ktoré

poskytol ako záruku vyvodenia zodpovednosti voči svojej osobe v prípade, že sa preukáže

porušenie zákona o registri partnerov zo strany oprávnenej osoby a

(iii) bol v porušení zákona o registri partnerov aj v čase po vydaní a právoplatnosti

výrokov z rozhodnutí okresného súdu, ktoré potvrdzujú porušenie § 19 zákona o registri

partnerov oprávnenou osobou.“.

12. Predseda úradu vo vzťahu k neoznámeniu dôvodov odvolania sťažovateľa a s tým

súvisiacej nemožnosti vyjadriť sa k nim uviedol, že vyzval sťažovateľa 20. decembra 2019

– po oboznámení sa s rozhodnutiami okresného súdu, aby splnil svoj záväzok vyplývajúci

z jeho verejného vyhlásenia a vzdal sa funkcie podpredsedu, a doplnil, že „... vykonal takúto

výzvu aj verejne, o čom samotný sťažovateľ predložil v rámci svojej ústavnej sťažnosti

nesporné dôkazy.

... Po zistení, že sťažovateľ odmieta sám odísť z funkcie ho predseda úradu

na ďalšom stretnutí informoval o tom, že podáva návrh na jeho odvolanie z funkcie

podpredsedu úradu. Uvedené stretnutie sa uskutočnilo dňa 7. 1. 2020. Následne predseda

úradu doručil vláde Slovenskej republiky návrh na odvolanie sťažovateľa z funkcie

podpredsedu úradu, a to dňa 9. 1. 2020, o čom opätovne na osobnom stretnutí, ktoré sa

uskutočnilo dňa 9. 1. 2020 pred samotným podaním návrhu, sťažovateľa informoval.“.

Okrem uvedených okolností návrh predsedu úradu na odvolanie sťažovateľa

z funkcie podpredsedu bol ako materiál na rokovanie vlády odovzdaný na úrade vlády

9. januára 2020 a zároveň bol zverejnený na stránke www.rokovanie.sk.

13. Postup vlády považuje predseda úradu za správny a poukázal na to,

že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť, aby dôvody odvolania boli priamo

uvedené v uznesení, a tiež, že nie je stanovená povinnosť pre vládu zabezpečiť prítomnosť

sťažovateľa na rokovaní vlády vo veci jeho odvolávania.

14. Predseda úradu sa vyjadril aj k požiadavke sťažovateľa na primerané finančné

zadosťučinenie, pričom za neprípustné považuje, aby sa sťažovateľ prostredníctvom

ústavnej sťažnosti domáhal finančného zadosťučinenia za mediálne výstupy.

Za neprimeranú označil aj požiadavku sťažovateľa na obnovu stavu, t. j. navrátenie

do funkcie podpredsedu úradu.

15. Ústavnému súdu 1. júla 2020 doručil predseda úradu doplnenie

vyjadrenia k ústavnej sťažnosti, v ktorom poukázal na uznesenie okresného súdu

č. k. -7 z 28. apríla 2020, ktorým súd začal proti sťažovateľovi ako členovi

štatutárneho orgánu partnera verejného sektora konanie o uložení pokuty podľa § 13 zákona

o registri partnerov verejného sektora. V tejto súvislosti predseda úradu uviedol: „Hoci sa

v danom prípade jedná o súdne konanie, ktoré bolo začaté po rozhodovaní vlády Slovenskej

republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu, ide o ďalšie z mnohých

konaní vedených v súvislosti s činnosťou sťažovateľa v rozpore so zákonom o registri

partnerov a ktoré potvrdzujú správnosť postupu predsedu úradu a vlády Slovenskej

republiky pri odvolávaní sťažovateľa, z funkcie podpredsedu úradu.“

Zároveň predseda úradu poukázal na čl. 5 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

Organizácie Spojených národov proti korupcii, ktorý bol prijatý 31. októbra 2003

v New Yorku (ďalej len „dohovor OSN proti korupcii“), a uviedol, že výklad nezáväznosti

čestného vyhlásenia podpredsedu úradu by bol v rozpore s požiadavkami plynúcimi

z dohovoru OSN proti korupcii.

16. Ďalšie doplnenie vyjadrenia predsedu úradu bolo ústavnému súdu doručené

18. septembra 2020. Predseda úradu odkázal na o organizácii

činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády

nepodlieha preskúmaniu súdom. V tejto súvislosti predseda úradu vyjadril názor,

že žiadny súd vrátane ústavného súdu nie je oprávnený preskúmať napadnuté uznesenie.

II.2 Vyjadrenie vlády

17. Predseda vlády doručil ústavnému súdu vyjadrenie vlády 8. júna 2020. Vláda

vyjadrila nesúhlas s tvrdením o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odvolanie

sťažovateľa z funkcie a uviedla: „Sťažovateľ v rámci výkladu príslušných ustanovení

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a ústavného o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov pristúpil len

ku gramatickému a logickému výkladu, pričom nevzal do úvahy aj výklad teleologický,

na ktorom je založená argumentácia predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, s ktorou sa

vláda stotožnila.“ V súvislosti s otázkou naplnenia hmotnoprávnych dôvodov odvolania

sťažovateľa vláda vo svojom vyjadrení poukázala na argumentáciu uplatnenú v návrhu

predsedu úradu na odvolanie sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu, s ktorou, ako

uviedla, sa plne stotožnila.

18. Vo vzťahu k procesnoprávnej stránke odvolania sťažovateľa vláda uviedla,

že v dôsledku prijatia napadnutého uznesenia došlo k zániku štátnozamestnaneckého

pomeru sťažovateľa podľa o štátnej službe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Napadnuté uznesenie vláda prijala

na podklade návrhu predsedu úradu, ktorý bol dostatočne odôvodnený.

K tvrdeniu o neexistencii procesných pravidiel upravujúcich postup vlády

pri prijímaní uznesení vláda odkázala na Rokovací poriadok vlády Slovenskej republiky

schválený uznesením vlády 13. júna 2001 č. 512 v znení neskorších uznesení vlády (ďalej

len „rokovací poriadok vlády“), ktorý je súborom procesných noriem regulujúcich proces

rozhodovania vlády. V nadväznosti na uvedené vláda konštatovala, že napadnuté uznesenie

bolo schválené v súlade s rokovacím poriadkom vlády.

Pokiaľ ide o formálne náležitosti uznesení, vláda odkázala na Smernicu na prípravu

a predkladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky schválenú uznesením

vlády Slovenskej republiky č. 512 z 13. júna 2001 v znení neskorších uznesení (ďalej len

„smernica“). Podrobnosti smernice ďalej precizuje Metodický pokyn na prípravu

a predkladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky. A napokon,

dodržiavanie uvedených predpisov kontroluje príslušný organizačný útvar Úradu vlády

Slovenskej republiky.

K tvrdeniu sťažovateľa o porušení práv tým, že nebol prizvaný na rokovanie vlády,

vláda uviedla: „... poukazujeme na o organizácii činnosti

vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorý ustanovuje, že rokovania vlády

Slovenskej republiky sú neverejné. Uvedený sa stal súčasťou

novelizáciou , leda až po uverejnení nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 478/2011.“ K povahe napadnutého

uznesenia sa vláda vyjadrila tak, že «... uznesenia vlády o personálnych návrhoch majú

povahu individuálnych správnych aktov, avšak „sui generis“, no nesprávne z uvedeného

vyvodzuje záver, že takýto individuálny právny akt „sui generis“ musí mať aj všetky

náležitosti „klasického“ individuálneho správnoprávneho aktu, vrátane kontradiktórnosti

procesu jeho prijímania, spočívajúcej v možnosti vyjadriť sa k dôvodom v návrhu

na odvolanie. Tieto nominačné akty vlády spadajú do oblasti ústavného práva a nie

správneho práva, aj keď nepopierame isté prelínanie sa ústavného práva a správneho

práva, a preto na ne nie je možné nahliadať len optikou správneho práva hmotného

a procesného, ale optikou ústavného práva, ktoré tak striktne neupravuje náležitosti

jednotlivých aktov ani samotný proces prijímania týchto aktov práve preto, že je potrebné

vytvoriť aj dostatočný priestor pre ústavné orgány a aktérov politiky, politiku realizovať.».

19. Vláda poukázala tiež na skutočnosť, že podľa zákona o verejnom obstarávaní

predseda nesie zodpovednosť za činnosť úradu a zároveň zákonodarca mu zveril právomoc

navrhovať vláde vymenovanie a odvolanie podpredsedu úradu.

20. K požiadavke sťažovateľa na primerané finančné zadosťučinenie vláda uviedla,

že návrhy predkladané na rokovanie vlády je ex lege povinná zverejňovať na webovom

sídle Úradu vlády Slovenskej republiky. Následne z týchto materiálov čerpajú novinári

a médiá, ktorí tieto informácie ďalej žurnalisticky spracúvajú. Ak sa sťažovateľ domnieva,

že uverejnené články zasiahli do jeho ústavných a občianskych práv, pasívne legitimovanou

nemá byť vláda, ktorá nie je autorom týchto článkov, ale sťažovateľ sa má obrátiť

so žalobou na ochranu osobnosti a domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy na tých

subjektoch, ktoré sú autormi uvedených článkov.

II.3 Replika sťažovateľa

21. Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa doručil 16. júna 2020 vyjadrenia

vlády a predsedu úradu s možnosťou vyjadriť sa k nim v lehote 14 dní od doručenia

upovedomenia. Zároveň ústavný súd určil, že pokiaľ sa sťažovateľ v danej lehote nevyjadrí

ani k vhodnosti ústneho pojednávania, bude ústavný súd zastávať názor, že sťažovateľ

súhlasí s prejednaním bez nariadenia ústneho pojednávania. Sťažovateľ svoju repliku

ústavnému súdu nedoručil.

III.

Relevantná právna úprava

22. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

23. Podľa zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

24. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa ) vláda rozhoduje v zbore o vymenúvaní

a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch

členov Súdnej rady Slovenskej republiky.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

26. Ťažiskom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv tým,

že bol z funkcie podpredsedu úradu odvolaný bez splnenia zákonných dôvodov. Sťažovateľ

navyše tvrdí, že neboli splnené ani procesné podmienky v rámci procesu jeho odvolania,

keďže mu nebolo umožnené vyjadriť sa k dôvodom odvolania ani nebol prizvaný

na rokovanie vlády, na ktorom vláda schválila napadnuté uznesenie.

27. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základných práv

a slobôd, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

28. Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach, v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je vyjadrený v , zaväzuje všetky

orgány verejnej moci (vrátane vlády) pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,

ak výkonom svojich kompetencií zasahujú do základných práv a slobôd fyzických osôb

alebo právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety

).

29. Článok 46 ods. 1 a listiny sú primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

(). Základné právo na inú právnu ochranu vyjadrené v

a listiny zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a právo

na jej určitú kvalitu ().

30. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa predovšetkým

zobral do úvahy, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na inú právnu

ochranu, t. j. základného práva, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované,

že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci

výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. ).

31. Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na orgáne verejnej moci

podľa a listiny zodpovedá povinnosť orgánu verejnej moci

vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá právna ochrana

v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na inú právnu ochranu

vykonávajú ( v spojení s ).

32. V súvislosti so zabezpečovaním požiadaviek vyvoditeľných zo základného práva

na inú právnu ochranu podľa a listiny je kľúčové,

aby orgán verejnej moci poskytujúci a garantujúci túto ochranu postupoval pri výkone

svojich právomocí objektívne. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť

jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového

základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že z rozhodnutia musí byť zrejmé, že preukázateľne

vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenie bolo v súlade s príslušnými

procesnými predpismi.

33. Uvedené požiadavky sa vzťahujú aj na výkon ústavných a zákonných právomocí

vlády, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektovala

pri rozhodovaní o odvolaní podpredsedu úradu z jeho funkcie, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná; a či teda garantovala právo

sťažovateľa na inú právnu ochranu vyplývajúce mu z .

34. Podľa ) vláda rozhoduje mimo taxatívne určených vecí aj

o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon, t. j. aj o veciach ustanovených zákonom

o verejnom obstarávaní.

35. Podľa § 141 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní predsedu úradu zastupujú

podpredsedovia úradu; predseda úradu určí, v ktorých otázkach a v akom poradí ho

podpredsedovia úradu zastupujú. Podpredsedov úradu vymenúva a odvoláva vláda na návrh

predsedu úradu.

36. Podľa § 142 ods. 1 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní výkon funkcie

predsedu úradu a podpredsedu úradu sa skončí odvolaním z funkcie.

37. Podľa § 142 ods. 2 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní predsedu úradu

odvolá Národná rada Slovenskej republiky, ak vykonáva funkciu alebo činnosť nezlučiteľnú

s funkciou predsedu alebo podpredsedu.

38. Podľa § 142 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní vláda odvolá podpredsedu

úradu z dôvodov uvedených v odseku 2.

39. Na úvod ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,

že sťažovateľ odôvodnenie svojej ústavnej sťažnosti do značnej miery opiera o nález

ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2012 (ďalej aj „nález“). V uvedenom

náleze ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa, ktorý bol uznesením vlády

odvolaný z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. V nadväznosti

na sťažovateľovu argumentáciu, ako aj na závery plynúce zo spomínaného nálezu ústavný

súd zdôrazňuje podstatný rozdiel medzi oboma prejednávanými vecami. Týmto rozdielom

je fakt, že generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne menuje a odvoláva priamo vláda

na rozdiel od podpredsedu úradu, ktorého menuje a odvoláva vláda na návrh predsedu

úradu. Kreačná právomoc vlády teda nie je v tomto prípade priama, ale podmienená

návrhom predsedu úradu. Logicky sa potom funkcia podpredsedu úradu v systéme orgánov

úradu hierarchicky radí pod predsedu.

40. Ústavný súd síce prisvedčuje tvrdeniu sťažovateľa, že dôvody odvolania musia

byť jasné, odôvodnené a sťažovateľovi známe. Na druhej strane s ohľadom na už uvedené

závery ústavný súd zastáva názor, že v prípade funkcie podpredsedu úradu je nevyhnutné,

aby bol na podklade zákona o verejnom obstarávaní v spojení so zákonom o ochrane

verejného záujmu odôvodnený návrh na odvolanie, keďže práve o tomto návrhu vláda

rozhoduje. Vzhľadom na postupnosť krokov v prípade odvolania z funkcie podpredsedu

úradu nie je vylúčené, že vláda, ktorá rozhoduje v zbore, a teda jej členovia musia

k rozhodnutiu dospieť väčšinovým konsenzom, by návrh predsedu, ktorý by nepovažovala

za „dostatočný“, uznesením odmietla.

41. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť proces prijatia napadnutého uznesenia

vlády. Keďže napadnuté uznesenie vlády bolo prijaté na podklade návrhu predsedu úradu,

ústavný súd preskúmal aj návrh na odvolanie sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu.

42. Z ústavnej sťažnosti aj vyjadrenia predsedu úradu jednoznačne vyplývajú

dôvody, pre ktoré predseda úradu podal návrh na odvolanie sťažovateľa. Predseda

identifikoval konanie sťažovateľa, ktoré považuje za nezlučiteľné s výkonom funkcie

podpredsedu úradu. Ústavnému súdu sú známe procesné štádiá jednotlivých konaní, ktoré

boli základom návrhu na odvolanie (ako aj tých, ktoré začali po prijatí napadnutého

uznesenia), a preto v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na časť odôvodnenia

návrhu na odvolanie: „Je nepochybné, že účelom zákona o verejnom obstarávaní je v prvom

rade zabezpečiť efektívne, hospodárne a transparentné nakladanie s verejnými

prostriedkami. Na tento účel zákon vyžaduje, aby verejný obstarávateľ a obstarávateľ

dodržiavali základné princípy verejného obstarávania, vrátane princípu transparentnosti.

Práve princíp transparentnosti bol vedúcim motívom prijatia Zákona o RPVS, v snahe

zabezpečiť účinný mechanizmus identifikácie konečných užívateľov výhod partnerov

verejného sektora, ako subjektov, ktoré disponujú s verejnými prostriedkami. Tento účel

môžu napomôcť dosiahnuť výlučne také oprávnené osoby, zodpovedné za zápis partnerov

verejného sektora do registra partnerov verejného sektora, ktoré sú od konečných

užívateľov výhod nezávislé.

Dodržiavanie tohto princípu sleduje práve § 19 Zákona o RPVS, ktorého porušenia

sa v minimálne ôsmich prípadoch tak, ako konštatuje Okresný súd Žilina vo svojich

rozhodnutiach, dopustil pán v pozícii konateľa Oprávnenej osoby...

Predchodcom registra partnerov verejného sektora bol register konečných užívateľov

výhod, ktorého vedenie bolo v plnej kompetencii Úradu pre verejné obstarávanie. Povinnosť

registrovania v registri konečných užívateľov výhod sa vzťahovala len na subjekty, ktoré

vstupovali do zmluvného vzťahu so štátom na základe verejného obstarávania, pričom dva

subjekty, pri ktorých sa v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Žilina

dopustil porušenia svojich povinností nestranností boli zapísané aj v pôvodnom registri

konečných užívateľov výhod. Register partnerov verejného sektora nahradil register

konečných užívateľov výhod, pričom rozšíril okruh spoločenských vzťahov, na ktoré sa

vzťahujú povinnosti registrácie v registri partnerov verejného sektora a identifikovania

konečných užívateľov výhod plynúcich z obchodných vzťahov so štátom. Aj po prechode

registra do pôsobnosti Okresného súdu Žilina v pôsobnosti Úradu pre verejné obstarávanie

zostala významná právomoc, a to sankcionovanie subjektov verejného sektora, konkrétne

verejných obstarávateľov a obstarávateľov za to, ak vstúpia do zmluvného vzťahu

podľa zákona o verejnom obstarávaní so subjektom, ktorý nie je registrovaný v registri

partnerov verejného sektora...“

43. Z uvedeného vyplýva, že práve prepojenosť agendy registra partnerov verejného

sektora a Úradu pre verejné obstarávanie v nadväznosti na postavenie a konanie sťažovateľa

ako verejného funkcionára a zároveň ako štatutára a tiež spoločníka oprávnenej osoby

(v iných konaniach aj člena štatutárneho orgánu partnera verejného sektora) bezpochyby

významným spôsobom narúšajú jeho dôveryhodnosť. Ústavný súd konštatuje (aj s ohľadom

na charakter poznámky pod čiarou č. 66 v zákone o verejnom obstarávaní), že návrh

na odvolanie bol podaný na podklade zákonného dôvodu a bol dostatočným spôsobom

odôvodnený. Pokiaľ napadnuté uznesenie vlády obsahuje iba strohé konštatovanie

o odvolaní sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu, nejde v okolnostiach danej veci

s dôrazom na podmienku podania relevantného návrhu zo strany predsedu úradu o zásah

do subjektívnych práv sťažovateľa.

44. Tvrdenia sťažovateľa o zásahu do jeho a listinou garantovaných práv

porušením procesných pravidiel považuje ústavný súd za účelové.

Podobne ako pri posudzovaní hmotnoprávnych podmienok a požiadavke na riadne

odôvodnenie aj v časti namietajúcej „informovanosť“ sťažovateľa v nadväznosti

na možnosť reakcie ústavný súd konštatuje, že tieto podmienky musia byť reálne naplnené.

45. Z vyjadrenia predsedu úradu, ale v konečnom dôsledku aj zo samotnej ústavnej

sťažnosti vyplýva, že predseda úradu vyzval sťažovateľa na vzdanie sa funkcie z dôvodov

konaní prebiehajúcich na okresnom súde už 20. decembra 2019. Následne, 7. januára 2020

predseda úradu informoval sťažovateľa o zámere podať vláde návrh na jeho odvolanie

z funkcie podpredsedu. Dňa 9. januára 2020 predseda úradu doručil vláde návrh

na odvolanie sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu a v rovnaký deň bol materiál

zverejnený na webovom sídle Úradu vlády Slovenskej republiky. Navyše, okolnosti

a dôvody odvolania boli, či už zo strany sťažovateľa, alebo zo strany predsedu úradu

komunikované aj verejne prostredníctvom médií.

Ako účelové sa teda ústavnému súdu javí tvrdenie sťažovateľa o tom, že o dôvodoch

odvolania nevedel, resp. sa o nich dozvedel až zo zverejneného návrhu na odvolanie.

Sťažovateľ sa mohol k dôvodom svojho odvolania vyjadriť, túto možnosť však nevyužil.

46. Argument sťažovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôvodom

odvolania, pretože nebol prizvaný na rokovanie vlády, považuje ústavný súd

za neodôvodnený. Ústavný súd už v náleze sp. zn. z 21. júna 2012

uviedol, že sťažovateľ (odvolaný generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, pozn.) mal mať

možnosť vyjadriť sa k dôvodom odvolania „najneskôr na rokovaní vlády, na ktoré mal byť

prizvaný.“. V tejto súvislosti sa opäť prejavuje podstatný rozdiel v kreačnej právomoci

vlády vo vzťahu k podpredsedovi úradu (na základe návrhu) a skôr posudzovanom odvolaní

generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Z uvedeného nevyplýva povinnosť vlády prizvať

na rokovanie odvolávaného verejného funkcionára. V danom prípade ide o to, aby bol

verejnému funkcionárovi minimálne poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k dôvodom

odvolania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ poznal dôvody návrhu na odvolanie

v dostatočnom predstihu na to, aby k nim mohol v relevantnej forme zaujať stanovisko.

Navyše, ústavný súd dáva do pozornosti aj o organizácii

činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého rokovania vlády Slovenskej republiky sú neverejné.

47. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

48. Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj

konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov

v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer

vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom

vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel,

a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta

(m. m. ).

49. Úlohou ústavného súdu nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred orgánmi

verejnej moci, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady.

Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania,

a preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup

priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku,

a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene

(inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem –

protiústavnosť konania nezaloží (m. m. ).

50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením vlády a základným právom na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny v spojení s právom na ochranu proti svojvoľnému

prepusteniu zo zamestnania podľa , a preto ústavnej sťažnosti

nevyhovel.

51. Vzhľadom na nevyhovenie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu