Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 199/2020
PDF · 561.6 KB
No categories available
II. ÚS 199/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 199/2020-106
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom Mgr. Michalom Peckom, Miletičova 5/A, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 38 z 5. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej
aj „vláda“) č. 38 z 5. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ bol do funkcie podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie
(ďalej aj „úrad“) vymenovaný na základe uznesenia vlády č. 408 z 5. septembra 2018.
Na návrh predsedu úradu bol na základe napadnutého uznesenia vlády sťažovateľ
odvolaný z funkcie podpredsedu úradu. Sťažovateľ uviedol, že oznámenie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona č. 3448-10000/2020-2 z 5. februára 2020
(ďalej len „oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru“) prevzal osobne
6. februára 2020.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že dôvodom jeho odvolania boli konania
vedené na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“), resp. uznesenia o uložení
pokuty (celkom 8 uznesení) podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov
verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o registri partnerov verejného sektora“). V týchto konaniach Advokátska
kancelária Bugala – Ďurček s. r. o. (ďalej len „AK Bugala – Ďurček“) vystupovala ako
oprávnená osoba. V konaniach bola AK Bugala – Ďurček sankcionovaná pokutou
za porušenie zákazu vykonávania úkonov oprávnenou osobou podľa § 19 písm. c) zákona
o registri partnerov verejného sektora. Jediným konateľom AK Bugala – Ďurček
v rozhodujúcom čase bol sťažovateľ. Všetky sankčné uznesenia okresného súdu v časti ich
výrokov, ktorými boli oprávnenej osobe uložené pokuty za porušenie zákazu podľa § 19
písm. c) zákona o registri partnerov verejného sektora, sú právoplatné a vykonateľné.
Sťažovateľ zovšeobecnil dôvody odvolania tak, že ide o „porušenie zákazu výkonu úkonov
oprávnenou osobou podľa § 19 písm. c) zákona č. 315/2016 Z. z. zo strany AK Bugala –
Ďurček, ktorej jediným konateľom v relevantnom čase bol sťažovateľ, a to pri zápise
8 partnerov VS do RPVS, pričom túto činnosť sťažovateľa, ktorej sa dopustil pred nástupom
do verejnej funkcie, predseda ÚVO považoval za činnosť nezlučiteľnú s funkciou
a činnosťou podpredsedu ÚVO a rozpornú so základnými zásadami pre jej výkon v zmysle
čl. 4 a 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“.
4. Sťažovateľ porušenie svojich práv vníma v niekoľkých rovinách.
Ide predovšetkým o absenciu zákonných dôvodov na odvolanie z funkcie podpredsedu
úradu, porušenie štandardov procesných práv sťažovateľa a transparentnosti rozhodovania
vlády a okolnosti týkajúce sa verejného vyhlásenia sťažovateľa.
K nedostatku zákonných dôvodov sťažovateľ uviedol, že v zákonnej lehote 30 dní
od vymenovania do funkcie podpredsedu úradu ukončil funkciu štatutárneho orgánu
v AK Bugala – Ďurček (sankcionovaná oprávnená osoba), a teda porušenie povinností [§ 19
písm. c) zákona o registri partnerov verejného sektora] oprávnenej osoby, ku ktorým došlo
viac ako jeden rok pred nástupom do funkcie podpredsedu úradu, považuje sťažovateľ
za „vykonštruovaný“.
V súvislosti s tvrdením o porušení procesných práv a transparentnosti rozhodovania
vlády sťažovateľ uviedol, že nebol oboznámený s dôvodmi odvolania ani mu nebol
poskytnutý priestor na vyjadrenie. O odvolaní sa sťažovateľ podľa jeho slov dozvedel
až z oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré neobsahovalo
„okrem dôvodu odvolania z funkcie žiadne iné dôvody, bližšie neodkazovalo ani
na namietané napadnuté rozhodnutie vlády.“. Sťažovateľ kritizoval aj skutočnosť,
že v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie na základe napadnutého uznesenia nebol prizvaný
na rokovanie vlády.
5. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti požiadal o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €. Výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ
odôvodnil okrem intenzity zásahu do jeho práv aj tým, že v dôsledku medializácie jeho
odvolania mohla verejnosť nadobudnúť dojem, že sťažovateľ v čase výkonu verejnej
funkcie porušil všeobecne záväzné právne predpisy.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Základné právo sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 38 zo dňa 05.02.2020 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 38 zo dňa 05.02.2020 porušené bolo.
Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 38 zo dňa 05.02.2020 sa zrušuje.
Vláde Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obnovila stav pred porušením
základných práv a slobôd sťažovateľa .
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 20 000 eur...
Sťažovateľovi sa priznáva náhradu trov konania...“
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 199/2020-32 z 12. mája 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v celom
rozsahu.
II.
Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcu a replika sťažovateľa
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde predložil prijatú ústavnú
sťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia
s upustením od ústneho pojednávania.
Predseda úradu v postavení zúčastnenej osoby uviedol, že trvá na ústnom
pojednávaní na účely jeho výsluchu. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde od ústneho
pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Vzhľadom na to, že predseda
úradu má v konaní pred ústavným súdom postavenie zúčastnenej osoby považoval ústavný
súd požiadavku na ústne pojednávanie za právne irelevantnú.
Účastníci konania pred ústavným súdom vo svojich vyjadreniach doručených
ústavnému súdu súhlasili s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho
pojednávania.
II.1 Vyjadrenie predsedu úradu
8. Predseda úradu doručil vyjadrenie k ústavnej sťažnosti 8. júna 2020. Vo svojom
vyjadrení zdôraznil, že sťažovateľ bol z funkcie podpredsedu odvolaný na jeho návrh
z dôvodu, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s funkciou podpredsedu úradu [§ 142 ods. 2
písm. c) zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“)].
Predseda úradu vo vyjadrení okrem iného uviedol, že „Zo samotných rozhodnutí okresného
súdu pritom vyplýva, že o nedostatku nestrannosti, a teda porušení § 19 písm. c) zákona
o registri partnerov, vedel a musel vedieť aj samotný sťažovateľ.“, a poukázal na verejné
vyhlásenie sťažovateľa z 21. augusta 2018, podľa ktorého sťažovateľ prehlásil, že je
pripravený vzdať sa verejnej funkcie, ak sa preukáže, že AK Bugala – Ďurček ako
oprávnená osoba nepostupovala v zmysle § 19 zákona o registri partnerov verejného
sektora.
Podľa názoru predsedu úradu «S prihliadnutím na nezáväzný charakter poznámky
pod čiarou č. 66 k zákonu o verejnom obstarávaní možno predpokladať, že dôvod odvolania
podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie možno použiť aj v prípade takej činnosti,
ktorá síce vyslovene nie je uvedená v čl. 5 zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu (ďalej len „zákon o ochrane verejného záujmu“), ale ktorá je svojím charakterom
v rozpore so samotnou funkciou podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie.».
Ďalej vo vyjadrení predseda úradu uvádza, že opakované konanie sťažovateľa možno
označiť za konanie v rozpore s čl. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ochrane verejného záujmu“). Predseda úradu tiež zdôraznil, že sťažovateľ
zodpovedal za správnosť zapísaných údajov v registri partnerov verejného sektora
aj po nástupe do funkcie podpredsedu. Predseda úradu konštatoval, že „ku dňu odvolania
sťažovateľa z funkcie bolo riadne preukázané naplnenie dôvodu na odvolanie sťažovateľa
z funkcie podpredsedu Úradu pre verejné obstarávanie, v zmysle § 142 ods. 3 v spojení
s § 142 ods. 2 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní.“.
9. V ďalšej časti vyjadrenia predseda úradu poukázal na skutočnosť, že úrad je jediný
oprávnený orgán na ukladanie pokút za porušenie povinností spojených s registrom
partnerov verejného sektora na strane verejného sektora, a preto nie je možné,
aby vo funkcii podpredsedu bola osoba, u ktorej bolo preukázané závažné porušenie
pravidiel na úseku registra partnerov verejného sektora. Zároveň je dôležité poukázať na to,
že dva subjekty, pri ktorých sa sťažovateľ v zmysle rozhodnutia okresného súdu dopustil
porušenia svojich povinností nestrannosti, boli zapísané aj v pôvodnom registri konečných
užívateľov výhod. Práve prepojenosť agendy verejného obstarávania s agendou registra
partnerov verejného sektora a sankčné oprávnenia na strane úradu diskvalifikujú
sťažovateľa z možnosti zotrvania vo funkcii podpredsedu úradu.
10. V súvislosti s časovým aspektom porušenia povinností oprávnenej osoby
a výkonu verejnej funkcie sťažovateľa predseda úradu uvádza: „... porušenie povinnosti
pretrvávalo vzhľadom na to, že spoločnosť, v ktorej už síce nebol štatutárnym orgánom,
avšak bol v nej naďalej spoločníkom, bola naďalej oprávnenou osobou pre spoločnosti,
pre ktoré to bolo z dôvodu konfliktu záujmov vylúčené. Toto porušenie nezaniklo vzdaním sa
sťažovateľa funkcie štatutárneho orgánu.“
11. Predseda úradu nesúhlasí s tvrdeniami sťažovateľa vo veci absencie dôvodov
na jeho odvolanie. Zákonný dôvod na odvolanie podpredsedu úradu vyplýva z § 142 ods. 2
písm. c) zákona o verejnom obstarávaní. Sťažovateľ, ktorý „... (i) nastúpil do funkcie
podpredsedu úradu v čase, kedy (ako vyplýva z rozhodnutí okresného súdu) vedel alebo
aspoň mal vedieť, že je v porušení § 19 zákona o registri partnerov,
(ii) vedel alebo aspoň mal vedieť, že je v porušení vlastného Vyhlásenia, ktoré
poskytol ako záruku vyvodenia zodpovednosti voči svojej osobe v prípade, že sa preukáže
porušenie zákona o registri partnerov zo strany oprávnenej osoby a
(iii) bol v porušení zákona o registri partnerov aj v čase po vydaní a právoplatnosti
výrokov z rozhodnutí okresného súdu, ktoré potvrdzujú porušenie § 19 zákona o registri
partnerov oprávnenou osobou.“.
12. Predseda úradu vo vzťahu k neoznámeniu dôvodov odvolania sťažovateľa a s tým
súvisiacej nemožnosti vyjadriť sa k nim uviedol, že vyzval sťažovateľa 20. decembra 2019
– po oboznámení sa s rozhodnutiami okresného súdu, aby splnil svoj záväzok vyplývajúci
z jeho verejného vyhlásenia a vzdal sa funkcie podpredsedu, a doplnil, že „... vykonal takúto
výzvu aj verejne, o čom samotný sťažovateľ predložil v rámci svojej ústavnej sťažnosti
nesporné dôkazy.
... Po zistení, že sťažovateľ odmieta sám odísť z funkcie ho predseda úradu
na ďalšom stretnutí informoval o tom, že podáva návrh na jeho odvolanie z funkcie
podpredsedu úradu. Uvedené stretnutie sa uskutočnilo dňa 7. 1. 2020. Následne predseda
úradu doručil vláde Slovenskej republiky návrh na odvolanie sťažovateľa z funkcie
podpredsedu úradu, a to dňa 9. 1. 2020, o čom opätovne na osobnom stretnutí, ktoré sa
uskutočnilo dňa 9. 1. 2020 pred samotným podaním návrhu, sťažovateľa informoval.“.
Okrem uvedených okolností návrh predsedu úradu na odvolanie sťažovateľa
z funkcie podpredsedu bol ako materiál na rokovanie vlády odovzdaný na úrade vlády
9. januára 2020 a zároveň bol zverejnený na stránke www.rokovanie.sk.
13. Postup vlády považuje predseda úradu za správny a poukázal na to,
že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť, aby dôvody odvolania boli priamo
uvedené v uznesení, a tiež, že nie je stanovená povinnosť pre vládu zabezpečiť prítomnosť
sťažovateľa na rokovaní vlády vo veci jeho odvolávania.
14. Predseda úradu sa vyjadril aj k požiadavke sťažovateľa na primerané finančné
zadosťučinenie, pričom za neprípustné považuje, aby sa sťažovateľ prostredníctvom
ústavnej sťažnosti domáhal finančného zadosťučinenia za mediálne výstupy.
Za neprimeranú označil aj požiadavku sťažovateľa na obnovu stavu, t. j. navrátenie
do funkcie podpredsedu úradu.
15. Ústavnému súdu 1. júla 2020 doručil predseda úradu doplnenie
vyjadrenia k ústavnej sťažnosti, v ktorom poukázal na uznesenie okresného súdu
č. k. 44 PPok 7/2020-7 z 28. apríla 2020, ktorým súd začal proti sťažovateľovi ako členovi
štatutárneho orgánu partnera verejného sektora konanie o uložení pokuty podľa § 13 zákona
o registri partnerov verejného sektora. V tejto súvislosti predseda úradu uviedol: „Hoci sa
v danom prípade jedná o súdne konanie, ktoré bolo začaté po rozhodovaní vlády Slovenskej
republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu, ide o ďalšie z mnohých
konaní vedených v súvislosti s činnosťou sťažovateľa v rozpore so zákonom o registri
partnerov a ktoré potvrdzujú správnosť postupu predsedu úradu a vlády Slovenskej
republiky pri odvolávaní sťažovateľa, z funkcie podpredsedu úradu.“
Zároveň predseda úradu poukázal na čl. 5 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
Organizácie Spojených národov proti korupcii, ktorý bol prijatý 31. októbra 2003
v New Yorku (ďalej len „dohovor OSN proti korupcii“), a uviedol, že výklad nezáväznosti
čestného vyhlásenia podpredsedu úradu by bol v rozpore s požiadavkami plynúcimi
z dohovoru OSN proti korupcii.
16. Ďalšie doplnenie vyjadrenia predsedu úradu bolo ústavnému súdu doručené
18. septembra 2020. Predseda úradu odkázal na § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády
nepodlieha preskúmaniu súdom. V tejto súvislosti predseda úradu vyjadril názor,
že žiadny súd vrátane ústavného súdu nie je oprávnený preskúmať napadnuté uznesenie.
II.2 Vyjadrenie vlády
17. Predseda vlády doručil ústavnému súdu vyjadrenie vlády 8. júna 2020. Vláda
vyjadrila nesúhlas s tvrdením o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odvolanie
sťažovateľa z funkcie a uviedla: „Sťažovateľ v rámci výkladu príslušných ustanovení
zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov pristúpil len
ku gramatickému a logickému výkladu, pričom nevzal do úvahy aj výklad teleologický,
na ktorom je založená argumentácia predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, s ktorou sa
vláda stotožnila.“ V súvislosti s otázkou naplnenia hmotnoprávnych dôvodov odvolania
sťažovateľa vláda vo svojom vyjadrení poukázala na argumentáciu uplatnenú v návrhu
predsedu úradu na odvolanie sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu, s ktorou, ako
uviedla, sa plne stotožnila.
18. Vo vzťahu k procesnoprávnej stránke odvolania sťažovateľa vláda uviedla,
že v dôsledku prijatia napadnutého uznesenia došlo k zániku štátnozamestnaneckého
pomeru sťažovateľa podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Napadnuté uznesenie vláda prijala
na podklade návrhu predsedu úradu, ktorý bol dostatočne odôvodnený.
K tvrdeniu o neexistencii procesných pravidiel upravujúcich postup vlády
pri prijímaní uznesení vláda odkázala na Rokovací poriadok vlády Slovenskej republiky
schválený uznesením vlády 13. júna 2001 č. 512 v znení neskorších uznesení vlády (ďalej
len „rokovací poriadok vlády“), ktorý je súborom procesných noriem regulujúcich proces
rozhodovania vlády. V nadväznosti na uvedené vláda konštatovala, že napadnuté uznesenie
bolo schválené v súlade s rokovacím poriadkom vlády.
Pokiaľ ide o formálne náležitosti uznesení, vláda odkázala na Smernicu na prípravu
a predkladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky schválenú uznesením
vlády Slovenskej republiky č. 512 z 13. júna 2001 v znení neskorších uznesení (ďalej len
„smernica“). Podrobnosti smernice ďalej precizuje Metodický pokyn na prípravu
a predkladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky. A napokon,
dodržiavanie uvedených predpisov kontroluje príslušný organizačný útvar Úradu vlády
Slovenskej republiky.
K tvrdeniu sťažovateľa o porušení práv tým, že nebol prizvaný na rokovanie vlády,
vláda uviedla: „... poukazujeme na § 1a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorý ustanovuje, že rokovania vlády
Slovenskej republiky sú neverejné. Uvedený § 1a sa stal súčasťou zákona č. 575/2001 Z. z.
novelizáciou zákonom č. 103/2007 Z. z., leda až po uverejnení nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 478/2011 zo dňa 478/2011.“ K povahe napadnutého
uznesenia sa vláda vyjadrila tak, že «... uznesenia vlády o personálnych návrhoch majú
povahu individuálnych správnych aktov, avšak „sui generis“, no nesprávne z uvedeného
vyvodzuje záver, že takýto individuálny právny akt „sui generis“ musí mať aj všetky
náležitosti „klasického“ individuálneho správnoprávneho aktu, vrátane kontradiktórnosti
procesu jeho prijímania, spočívajúcej v možnosti vyjadriť sa k dôvodom v návrhu
na odvolanie. Tieto nominačné akty vlády spadajú do oblasti ústavného práva a nie
správneho práva, aj keď nepopierame isté prelínanie sa ústavného práva a správneho
práva, a preto na ne nie je možné nahliadať len optikou správneho práva hmotného
a procesného, ale optikou ústavného práva, ktoré tak striktne neupravuje náležitosti
jednotlivých aktov ani samotný proces prijímania týchto aktov práve preto, že je potrebné
vytvoriť aj dostatočný priestor pre ústavné orgány a aktérov politiky, politiku realizovať.».
19. Vláda poukázala tiež na skutočnosť, že podľa zákona o verejnom obstarávaní
predseda nesie zodpovednosť za činnosť úradu a zároveň zákonodarca mu zveril právomoc
navrhovať vláde vymenovanie a odvolanie podpredsedu úradu.
20. K požiadavke sťažovateľa na primerané finančné zadosťučinenie vláda uviedla,
že návrhy predkladané na rokovanie vlády je ex lege povinná zverejňovať na webovom
sídle Úradu vlády Slovenskej republiky. Následne z týchto materiálov čerpajú novinári
a médiá, ktorí tieto informácie ďalej žurnalisticky spracúvajú. Ak sa sťažovateľ domnieva,
že uverejnené články zasiahli do jeho ústavných a občianskych práv, pasívne legitimovanou
nemá byť vláda, ktorá nie je autorom týchto článkov, ale sťažovateľ sa má obrátiť
so žalobou na ochranu osobnosti a domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy na tých
subjektoch, ktoré sú autormi uvedených článkov.
II.3 Replika sťažovateľa
21. Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa doručil 16. júna 2020 vyjadrenia
vlády a predsedu úradu s možnosťou vyjadriť sa k nim v lehote 14 dní od doručenia
upovedomenia. Zároveň ústavný súd určil, že pokiaľ sa sťažovateľ v danej lehote nevyjadrí
ani k vhodnosti ústneho pojednávania, bude ústavný súd zastávať názor, že sťažovateľ
súhlasí s prejednaním bez nariadenia ústneho pojednávania. Sťažovateľ svoju repliku
ústavnému súdu nedoručil.
III.
Relevantná právna úprava
22. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
23. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu
proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 119 písm. m) ústavy vláda rozhoduje v zbore o vymenúvaní
a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch
členov Súdnej rady Slovenskej republiky.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
26. Ťažiskom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv tým,
že bol z funkcie podpredsedu úradu odvolaný bez splnenia zákonných dôvodov. Sťažovateľ
navyše tvrdí, že neboli splnené ani procesné podmienky v rámci procesu jeho odvolania,
keďže mu nebolo umožnené vyjadriť sa k dôvodom odvolania ani nebol prizvaný
na rokovanie vlády, na ktorom vláda schválila napadnuté uznesenie.
27. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základných práv
a slobôd, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
28. Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky
orgány verejnej moci (vrátane vlády) pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,
ak výkonom svojich kompetencií zasahujú do základných práv a slobôd fyzických osôb
alebo právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety
ústavy).
29. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sú primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo na inú právnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a právo
na jej určitú kvalitu (IV. ÚS 233/04).
30. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa predovšetkým
zobral do úvahy, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na inú právnu
ochranu, t. j. základného práva, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované,
že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci
výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho
neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. I. ÚS 2/08).
31. Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na orgáne verejnej moci
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny zodpovedá povinnosť orgánu verejnej moci
vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá právna ochrana
v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na inú právnu ochranu
vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
32. V súvislosti so zabezpečovaním požiadaviek vyvoditeľných zo základného práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je kľúčové,
aby orgán verejnej moci poskytujúci a garantujúci túto ochranu postupoval pri výkone
svojich právomocí objektívne. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť
jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového
základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že z rozhodnutia musí byť zrejmé, že preukázateľne
vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenie bolo v súlade s príslušnými
procesnými predpismi.
33. Uvedené požiadavky sa vzťahujú aj na výkon ústavných a zákonných právomocí
vlády, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektovala
pri rozhodovaní o odvolaní podpredsedu úradu z jeho funkcie, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná; a či teda garantovala právo
sťažovateľa na inú právnu ochranu vyplývajúce mu z čl. 46 ods. 1 ústavy.
34. Podľa čl. 119 písm. r) ústavy vláda rozhoduje mimo taxatívne určených vecí aj
o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon, t. j. aj o veciach ustanovených zákonom
o verejnom obstarávaní.
35. Podľa § 141 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní predsedu úradu zastupujú
podpredsedovia úradu; predseda úradu určí, v ktorých otázkach a v akom poradí ho
podpredsedovia úradu zastupujú. Podpredsedov úradu vymenúva a odvoláva vláda na návrh
predsedu úradu.
36. Podľa § 142 ods. 1 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní výkon funkcie
predsedu úradu a podpredsedu úradu sa skončí odvolaním z funkcie.
37. Podľa § 142 ods. 2 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní predsedu úradu
odvolá Národná rada Slovenskej republiky, ak vykonáva funkciu alebo činnosť nezlučiteľnú
s funkciou predsedu alebo podpredsedu.
38. Podľa § 142 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní vláda odvolá podpredsedu
úradu z dôvodov uvedených v odseku 2.
39. Na úvod ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,
že sťažovateľ odôvodnenie svojej ústavnej sťažnosti do značnej miery opiera o nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012 (ďalej aj „nález“). V uvedenom
náleze ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa, ktorý bol uznesením vlády
odvolaný z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. V nadväznosti
na sťažovateľovu argumentáciu, ako aj na závery plynúce zo spomínaného nálezu ústavný
súd zdôrazňuje podstatný rozdiel medzi oboma prejednávanými vecami. Týmto rozdielom
je fakt, že generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne menuje a odvoláva priamo vláda
na rozdiel od podpredsedu úradu, ktorého menuje a odvoláva vláda na návrh predsedu
úradu. Kreačná právomoc vlády teda nie je v tomto prípade priama, ale podmienená
návrhom predsedu úradu. Logicky sa potom funkcia podpredsedu úradu v systéme orgánov
úradu hierarchicky radí pod predsedu.
40. Ústavný súd síce prisvedčuje tvrdeniu sťažovateľa, že dôvody odvolania musia
byť jasné, odôvodnené a sťažovateľovi známe. Na druhej strane s ohľadom na už uvedené
závery ústavný súd zastáva názor, že v prípade funkcie podpredsedu úradu je nevyhnutné,
aby bol na podklade zákona o verejnom obstarávaní v spojení so zákonom o ochrane
verejného záujmu odôvodnený návrh na odvolanie, keďže práve o tomto návrhu vláda
rozhoduje. Vzhľadom na postupnosť krokov v prípade odvolania z funkcie podpredsedu
úradu nie je vylúčené, že vláda, ktorá rozhoduje v zbore, a teda jej členovia musia
k rozhodnutiu dospieť väčšinovým konsenzom, by návrh predsedu, ktorý by nepovažovala
za „dostatočný“, uznesením odmietla.
41. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť proces prijatia napadnutého uznesenia
vlády. Keďže napadnuté uznesenie vlády bolo prijaté na podklade návrhu predsedu úradu,
ústavný súd preskúmal aj návrh na odvolanie sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu.
42. Z ústavnej sťažnosti aj vyjadrenia predsedu úradu jednoznačne vyplývajú
dôvody, pre ktoré predseda úradu podal návrh na odvolanie sťažovateľa. Predseda
identifikoval konanie sťažovateľa, ktoré považuje za nezlučiteľné s výkonom funkcie
podpredsedu úradu. Ústavnému súdu sú známe procesné štádiá jednotlivých konaní, ktoré
boli základom návrhu na odvolanie (ako aj tých, ktoré začali po prijatí napadnutého
uznesenia), a preto v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na časť odôvodnenia
návrhu na odvolanie: „Je nepochybné, že účelom zákona o verejnom obstarávaní je v prvom
rade zabezpečiť efektívne, hospodárne a transparentné nakladanie s verejnými
prostriedkami. Na tento účel zákon vyžaduje, aby verejný obstarávateľ a obstarávateľ
dodržiavali základné princípy verejného obstarávania, vrátane princípu transparentnosti.
Práve princíp transparentnosti bol vedúcim motívom prijatia Zákona o RPVS, v snahe
zabezpečiť účinný mechanizmus identifikácie konečných užívateľov výhod partnerov
verejného sektora, ako subjektov, ktoré disponujú s verejnými prostriedkami. Tento účel
môžu napomôcť dosiahnuť výlučne také oprávnené osoby, zodpovedné za zápis partnerov
verejného sektora do registra partnerov verejného sektora, ktoré sú od konečných
užívateľov výhod nezávislé.
Dodržiavanie tohto princípu sleduje práve § 19 Zákona o RPVS, ktorého porušenia
sa v minimálne ôsmich prípadoch tak, ako konštatuje Okresný súd Žilina vo svojich
rozhodnutiach, dopustil pán v pozícii konateľa Oprávnenej osoby...
Predchodcom registra partnerov verejného sektora bol register konečných užívateľov
výhod, ktorého vedenie bolo v plnej kompetencii Úradu pre verejné obstarávanie. Povinnosť
registrovania v registri konečných užívateľov výhod sa vzťahovala len na subjekty, ktoré
vstupovali do zmluvného vzťahu so štátom na základe verejného obstarávania, pričom dva
subjekty, pri ktorých sa v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Žilina
dopustil porušenia svojich povinností nestranností boli zapísané aj v pôvodnom registri
konečných užívateľov výhod. Register partnerov verejného sektora nahradil register
konečných užívateľov výhod, pričom rozšíril okruh spoločenských vzťahov, na ktoré sa
vzťahujú povinnosti registrácie v registri partnerov verejného sektora a identifikovania
konečných užívateľov výhod plynúcich z obchodných vzťahov so štátom. Aj po prechode
registra do pôsobnosti Okresného súdu Žilina v pôsobnosti Úradu pre verejné obstarávanie
zostala významná právomoc, a to sankcionovanie subjektov verejného sektora, konkrétne
verejných obstarávateľov a obstarávateľov za to, ak vstúpia do zmluvného vzťahu
podľa zákona o verejnom obstarávaní so subjektom, ktorý nie je registrovaný v registri
partnerov verejného sektora...“
43. Z uvedeného vyplýva, že práve prepojenosť agendy registra partnerov verejného
sektora a Úradu pre verejné obstarávanie v nadväznosti na postavenie a konanie sťažovateľa
ako verejného funkcionára a zároveň ako štatutára a tiež spoločníka oprávnenej osoby
(v iných konaniach aj člena štatutárneho orgánu partnera verejného sektora) bezpochyby
významným spôsobom narúšajú jeho dôveryhodnosť. Ústavný súd konštatuje (aj s ohľadom
na charakter poznámky pod čiarou č. 66 v zákone o verejnom obstarávaní), že návrh
na odvolanie bol podaný na podklade zákonného dôvodu a bol dostatočným spôsobom
odôvodnený. Pokiaľ napadnuté uznesenie vlády obsahuje iba strohé konštatovanie
o odvolaní sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu, nejde v okolnostiach danej veci
s dôrazom na podmienku podania relevantného návrhu zo strany predsedu úradu o zásah
do subjektívnych práv sťažovateľa.
44. Tvrdenia sťažovateľa o zásahu do jeho ústavou a listinou garantovaných práv
porušením procesných pravidiel považuje ústavný súd za účelové.
Podobne ako pri posudzovaní hmotnoprávnych podmienok a požiadavke na riadne
odôvodnenie aj v časti namietajúcej „informovanosť“ sťažovateľa v nadväznosti
na možnosť reakcie ústavný súd konštatuje, že tieto podmienky musia byť reálne naplnené.
45. Z vyjadrenia predsedu úradu, ale v konečnom dôsledku aj zo samotnej ústavnej
sťažnosti vyplýva, že predseda úradu vyzval sťažovateľa na vzdanie sa funkcie z dôvodov
konaní prebiehajúcich na okresnom súde už 20. decembra 2019. Následne, 7. januára 2020
predseda úradu informoval sťažovateľa o zámere podať vláde návrh na jeho odvolanie
z funkcie podpredsedu. Dňa 9. januára 2020 predseda úradu doručil vláde návrh
na odvolanie sťažovateľa z funkcie podpredsedu úradu a v rovnaký deň bol materiál
zverejnený na webovom sídle Úradu vlády Slovenskej republiky. Navyše, okolnosti
a dôvody odvolania boli, či už zo strany sťažovateľa, alebo zo strany predsedu úradu
komunikované aj verejne prostredníctvom médií.
Ako účelové sa teda ústavnému súdu javí tvrdenie sťažovateľa o tom, že o dôvodoch
odvolania nevedel, resp. sa o nich dozvedel až zo zverejneného návrhu na odvolanie.
Sťažovateľ sa mohol k dôvodom svojho odvolania vyjadriť, túto možnosť však nevyužil.
46. Argument sťažovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôvodom
odvolania, pretože nebol prizvaný na rokovanie vlády, považuje ústavný súd
za neodôvodnený. Ústavný súd už v náleze sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012
uviedol, že sťažovateľ (odvolaný generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, pozn.) mal mať
možnosť vyjadriť sa k dôvodom odvolania „najneskôr na rokovaní vlády, na ktoré mal byť
prizvaný.“. V tejto súvislosti sa opäť prejavuje podstatný rozdiel v kreačnej právomoci
vlády vo vzťahu k podpredsedovi úradu (na základe návrhu) a skôr posudzovanom odvolaní
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Z uvedeného nevyplýva povinnosť vlády prizvať
na rokovanie odvolávaného verejného funkcionára. V danom prípade ide o to, aby bol
verejnému funkcionárovi minimálne poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k dôvodom
odvolania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ poznal dôvody návrhu na odvolanie
v dostatočnom predstihu na to, aby k nim mohol v relevantnej forme zaujať stanovisko.
Navyše, ústavný súd dáva do pozornosti aj § 1a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého rokovania vlády Slovenskej republiky sú neverejné.
47. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
48. Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj
konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov
v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer
vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom
vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel,
a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta
(m. m. II. ÚS 524/2017).
49. Úlohou ústavného súdu nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred orgánmi
verejnej moci, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady.
Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania,
a preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup
priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku,
a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene
(inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem –
protiústavnosť konania nezaloží (m. m. I. ÚS 76/2015).
50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým uznesením vlády a základným právom na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s právom na ochranu proti svojvoľnému
prepusteniu zo zamestnania podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy, a preto ústavnej sťažnosti
nevyhovel.
51. Vzhľadom na nevyhovenie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (finančné zadosťučinenie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu