Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 514/2020
PDF · 482.49 KB
No categories available
II. ÚS 514/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied, IČO 50 073 869, Dúbravská
cesta 3484/9, Bratislava, zastúpeného Sýkorová – advokátska kancelária, s. r. o.,
Murgašova 3, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Mgr. Mária Sýkorová, PhD.,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 53/2018
zo 16. januára 2020 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 76/2017
z 5. decembra 2017, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. apríla 2020 doručená sťažnosť Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied,
IČO 50 073 869, Dúbravská cesta 3484/9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Sžfk 53/2018 zo 16. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 S 76/2017 z 5. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení
žalobcu domáhal, aby krajský súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zrušil
správu o zistenej nezrovnalosti č. N21602549/S01 z 27. februára 2017 a aktualizáciu správy
o zistenej nezrovnalosti č. N21500854/S04 z 27. februára 2017 vypracované Výskumnou
agentúrou (ďalej len „správy o nezrovnalosti“) a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220120063/Z04 zo 7. marca 2017 a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220120063/Z05 z 27. februára 2017 (ďalej len „žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov“) vrátane ich sprievodných listov.
3. Sťažovateľ uzavrel zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
č. 059/2010/2.1/OPVaV na účely realizácie projektu „Centrum excelentnosti
pre neurogeneračný výskum“ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky, zastúpeným Výskumnou agentúrou. Na základe zistení vládneho auditu
obsiahnutých v čiastkovej správe z auditu č. A661 Výskumná agentúra zaslala
sťažovateľovi správy o nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktorými
žiadala o vrátenie prostriedkov v celkovej sume 7 557,60 € do 50 kalendárnych dní
od doručenia žiadosti.
4. Proti uvedeným dokumentom sťažovateľ podal správnu žalobu vo veciach
správneho trestania, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že žalobu
ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že smerovala proti rozhodnutiam, ktoré
nepodliehajú súdnemu prieskumu. Uvedené vychádza z úvahy, že právo na prostriedky
z fondov Európskej únie nemožno podradiť pod žiadne zo základných práv a slobôd
garantovaných druhou hlavou ústavy alebo dohovorom, čo by bolo dôvodom zákazu vyňatia
predmetných listov z prieskumnej právomoci správneho súdu. Vykonaná administratívna
kontrola žalovaným v druhom rade nie je rozhodovacím procesom orgánu verejnej správy
a dokumenty, ktoré tvorili prílohu listu (správy a žiadosti), nie sú rozhodnutiami o právach
a povinnostiach, pretože kontrolou sa len zisťuje súlad postupu kontrolovaného subjektu
s ustanoveniami zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom
obstarávaní“). Správa o výsledku kontroly a žiadosť o vrátenie prostriedkov nepodliehajú
prieskumu správnych súdov, pretože nepredstavujú zásah do práv a právom chránených
záujmov kontrolovaného subjektu. Ide o písomnosti s informatívnym charakterom, ktoré
vyzývajú na dobrovoľné plnenie a vo svojej podstate majú len predbežný charakter.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, v ktorej
v podstatnom namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom vo vzťahu
k účinkom napadnutých dokumentov na právnu sféru sťažovateľa, v dôsledku ktorého mu
bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva do tej miery, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Právne posúdenie nepreskúmateľnosti
napadnutých listov považuje za arbitrárne a nerešpektujúce ustálenú právnu prax.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť zamietol
ako nedôvodnú, pretože na súdny prieskum napadnutých úradných listov chýba správnym
súdom právomoc. Poukázal na to, že k právnej otázke, ktorá je predmetom konania,
prijalo správne kolégium najvyššieho súdu na zasadaní 28. júna 2018 právnu
vetu judikovaného rozhodnutia č. 11 (na podklade uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017), z ktorej okrem iného vyplýva, že pri vydávaní
úradného listu vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov správny orgán
neuplatňuje rozhodovaciu právomoc, pretože tu absentuje donucovacia zložka a ide o výzvu
na dobrovoľné plnenie oznámenej povinnosti na základe tvrdených skutočností.
Najvyšší súd následne uzavrel, že napadnuté akty sú výzvou na dobrovoľné vrátenie časti
poskytnutého príspevku, ktoré nemajú za následok založenie, zmenu alebo zrušenie práv,
právom chránených záujmov alebo povinností sťažovateľky ani sa ich priamo nedotýkajú.
Slúžia ako podklad a zároveň podmienka ďalšieho postupu riadiaceho orgánu, ktorý začne
proti sťažovateľovi administratívne konanie.
7. Sťažovateľ v sťažnosti najmä tvrdí, že správnou žalobou napadnuté dokumenty sú
rozhodnutiami podliehajúcimi súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, preto neboli
splnené zákonné podmienky pre odmietnutie žaloby krajským súdom a zamietnutie kasačnej
sťažnosti najvyšším súdom. Tým došlo k odňatiu práva sťažovateľa na spravodlivý proces.
Napadnutým uzneseniam vytýka nesprávne právne posúdenie a nedostatok dôvodov.
Tvrdenie všeobecných súdov o tom, že predmetné správne akty nemôžu mať za následok
ujmu na subjektívnych právach sťažovateľa, neobstojí. Výklad aplikovaných právnych
noriem zásadne popiera ich význam a účel. Sťažovateľ poukázal na to, že ak nevráti
na základe výzvy príspevok alebo jeho časť, na vrátenie ktorých bol vyzvaný, s poukazom
na § 27a zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho
spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 528/2008 Z. z.“) riadiaci
orgán ex offo rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve. Uvedené
dokumenty z kontroly spočívajú v povinnosti vrátiť sumu korekcie, a preto sú
individuálnymi správnymi aktmi – rozhodnutiami a podliehajú prieskumnej právomoci
správneho súdu. Priame ukrátenie na subjektívnych právach sťažovateľ vidí v tom,
že napadnuté správne akty ukladajú sťažovateľovi vrátiť časť príspevku v rozpore
s právoplatným rozhodnutím o schválení nenávratného finančného príspevku a so zmluvou
o jeho poskytnutí, čím zasahujú do nadobudnutých práv sťažovateľa a jeho legitímneho
očakávania uspokojenia práva na poskytnutie príspevku. Časť priznaného príspevku mu
bola jednostranne odňatá týmito aktmi, ktoré majú autoritatívnu povahu a spájajú sa s nimi
popísané právne účinky sankčnej povahy vo forme vrátenia 150 % korekcie. Dotknuté
sú základné práva sťažovateľa, čo je dôvod, pre ktorý nemôžu byť predmetné akty vylúčené
z prieskumu správnych súdov. Sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, ktoré dospelo k rovnakým právnym názorom
o preskúmateľnosti takýchto aktov. Zároveň sťažovateľ poukázal na to, že je povinnosťou
súdov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti aj formou ústavnekonformného
výkladu jednoduchého práva, pretože inak vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany
poskytovateľa príspevku. Sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutých
uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu do právoplatného skončenia konania ústavného
súdu o jeho sťažnosti.
8. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu
navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/53/2018
zo dňa 16.01.2020 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/76/2017-125 zo dňa
05.12.2017 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/53/2018 zo dňa
16.01.2020 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/76/2017-125 zo dňa
05.12.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
Predbežné prerokovanie sťažnosti
A. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa
napadnutým uznesením krajského súdu
14. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
15. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením
účastníkom konania právoplatnosť [§ 151 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)], pretože správne súdnictvo je
po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) budované na báze
jednoinštančnosti. Napriek tomu, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím
vo veci samej [§ 147 ods. 1 písm. a) SSP], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť (§ 439
ods. 1 SSP), ktorú možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon spôsobom vymedzeným v § 440 ods. 1 písm. a) až j) SSP.
16. Túto procesnú možnosť sťažovateľ využil a o jeho kasačnej sťažnosti bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
17. Kasačná sťažnosť predstavuje procesnú platformu, ktorou sa žalobca v správnom
súdnictve môže účinne domáhať ochrany subjektívnych základných práv (či už procesnej
povahy alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť
procesným rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí. Niet totiž
pochýb, že procesné odmietnutie správnej žaloby má priamy dopad na podobu poskytovanej
súdnej ochrany, a tým i na základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(m. m. III. ÚS 33/2018).
18. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že kasačná sťažnosť
predstavovala v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom
ktorého následne najvyšší súd poskytoval ochranu jeho označeným základným právam.
Významnou okolnosťou pre podporu uvedeného je aj fakt, že najvyšší súd o kasačnej
sťažnosti sťažovateľa rozhodoval meritórne, keď ju zamietol. Je tak naplnená ústavná
podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu odníma právomoc konať
a rozhodovať o ochrane označených základných práv i práva podľa dohovoru
a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.
19. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
20. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta
neposkytnutie súdnej ochrany, keď sa najvyšší súd stotožnil s posúdením povahy
napadnutých listín tak, že nie sú spôsobilé súdneho prieskumu v správnom súdnictve
a prekážka nedostatku právomoci správneho súdu bráni ďalšiemu konaniu o žalobe
sťažovateľa, preto bolo potrebné žalobu odmietnuť.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).
25. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej
napr. aj II. ÚS 439/2016).
26. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným
a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
27. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je ustáliť,
či vzhľadom na námietky sťažovateľa a obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je
potrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie, alebo ju považovať za zjavne neopodstatnenú,
keďže by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nebolo ani potenciálne možné
vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu. Úlohou ústavného súdu je teda ustáliť, či meritórny prieskum procesného odmietnutia
správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal požiadavkám
(zákaz denegationis iustitiae) plynúcim z uvedených základných práv sťažovateľa procesnej
povahy.
28. Správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu
nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej
nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému
návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu
formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude
preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva
nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná (III. ÚS 502/2015).
29. Zásadným pre posúdenie veci je záver o tom, či sú správy o zistenej nezrovnalosti
a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych
práv sťažovateľa a následne či ich povaha pripúšťa prieskum v rámci správneho súdnictva,
keďže najvyšší súd sa stotožnil s hodnotením krajského súdu, že nie sú spôsobilé súdneho
prieskumu.
30. Dôvodová správa k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
v znení zákona č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým bolo
do zákona č. 528/2008 Z. z. zavedené ustanovenie § 27a, uvádza, že dotknutými právnymi
normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok, alebo jeho časť. Riadiaci
orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu,
závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania.
Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci
orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade
so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel
a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona.
Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať
rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok
alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe
ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú
vrátiť.“.
31. Dôvodová správa tak slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu,
podľa ktorého pri správe a žiadosti „ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho)
oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení,
avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci...“.
32. Žiadosť adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. nie
je zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť
poskytnutú na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž
pasivita po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho
orgánu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi
riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti
Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len táto zložka štátneho mechanizmu
je kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov
verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu s pozitívnym záverom
o porušení pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho
orgánu (žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľovi
vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť vo zvýšenej sume, a to individuálnym
správnym aktom preskúmateľným správnym súdom (m. m. III. ÚS 33/2018).
33. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľ bude môcť dovolávať až proti prípadnému
rozhodnutiu úradu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania a následne
aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z.
o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť. Nemožno preto
prisvedčiť názoru sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu, keďže
túto neuplatňoval v štádiu na to určenom, ale predčasne napádaním správ o zistení
nezrovnalosti a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré nie sú individuálne
správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného
výkonu, ale len notifikačné úradné listy, ako to správne vyhodnotil najvyšší súd
v napadnutom uznesení.
34. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľovi vznikne pri uplatnení
rozhodovacej právomoci riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z.
a ktorou sťažovateľ aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu,
nemá pre posúdenie veci právny význam.
35. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľovej správnej žaloby
najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej ochrany,
keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám verejnej
správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše, etapovitý
charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo
ich časť poskytuje sťažovateľovi právny priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany
v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne dôjde k doručeniu administratívneho
rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia
žalovaného riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z.). Sťažnosť je
preto v tejto časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená a ako takú ju ústavný súd
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
C. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
36. Sťažovateľ druhou námietkou vyslovuje svoje presvedčenie, že bolo porušené
aj jeho právo vlastniť majetok v nadväznosti na nesprávne vyhodnotenie povahy dotknutých
dokumentov a odmietnutie spravodlivosti.
37. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
38. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
39. Porušenie hmotného ústavného vlastníckeho práva sťažovateľ odvodzoval
od nesprávneho právneho posúdenia prípustnosti jeho správnej žaloby všeobecnými
správnymi súdmi. Keďže ústavný súd takéto pochybenie nezistil, neprichádza do úvahy ani
prípadné vyslovenie porušenia tohto hmotného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažnosť sťažovateľa
aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
41. Keďže bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie
zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých
rozhodnutí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu