Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 514/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied, IČO 50 073 869, Dúbravská

cesta 3484/9, Bratislava, zastúpeného Sýkorová – advokátska kancelária, s. r. o.,

Murgašova 3, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Mgr. Mária Sýkorová, PhD.,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. januára 2020 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 5. decembra 2017, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. apríla 2020 doručená sťažnosť Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied,

IČO 50 073 869, Dúbravská cesta 3484/9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení

žalobcu domáhal, aby krajský súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zrušil

správu o zistenej nezrovnalosti č. N21602549/S01 z 27. februára 2017 a aktualizáciu správy

o zistenej nezrovnalosti č. N21500854/S04 z 27. februára 2017 vypracované Výskumnou

agentúrou (ďalej len „správy o nezrovnalosti“) a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220120063/Z04 zo 7. marca 2017 a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220120063/Z05 z 27. februára 2017 (ďalej len „žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov“) vrátane ich sprievodných listov.

3. Sťažovateľ uzavrel zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. 059/2010/2.1/OPVaV na účely realizácie projektu „Centrum excelentnosti

pre neurogeneračný výskum“ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky, zastúpeným Výskumnou agentúrou. Na základe zistení vládneho auditu

obsiahnutých v čiastkovej správe z auditu č. A661 Výskumná agentúra zaslala

sťažovateľovi správy o nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktorými

žiadala o vrátenie prostriedkov v celkovej sume 7 557,60 € do 50 kalendárnych dní

od doručenia žiadosti.

4. Proti uvedeným dokumentom sťažovateľ podal správnu žalobu vo veciach

správneho trestania, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že žalobu

ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že smerovala proti rozhodnutiam, ktoré

nepodliehajú súdnemu prieskumu. Uvedené vychádza z úvahy, že právo na prostriedky

z fondov Európskej únie nemožno podradiť pod žiadne zo základných práv a slobôd

garantovaných druhou hlavou alebo dohovorom, čo by bolo dôvodom zákazu vyňatia

predmetných listov z prieskumnej právomoci správneho súdu. Vykonaná administratívna

kontrola žalovaným v druhom rade nie je rozhodovacím procesom orgánu verejnej správy

a dokumenty, ktoré tvorili prílohu listu (správy a žiadosti), nie sú rozhodnutiami o právach

a povinnostiach, pretože kontrolou sa len zisťuje súlad postupu kontrolovaného subjektu

s ustanoveniami o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom

obstarávaní“). Správa o výsledku kontroly a žiadosť o vrátenie prostriedkov nepodliehajú

prieskumu správnych súdov, pretože nepredstavujú zásah do práv a právom chránených

záujmov kontrolovaného subjektu. Ide o písomnosti s informatívnym charakterom, ktoré

vyzývajú na dobrovoľné plnenie a vo svojej podstate majú len predbežný charakter.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, v ktorej

v podstatnom namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom vo vzťahu

k účinkom napadnutých dokumentov na právnu sféru sťažovateľa, v dôsledku ktorého mu

bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva do tej miery, že došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Právne posúdenie nepreskúmateľnosti

napadnutých listov považuje za arbitrárne a nerešpektujúce ustálenú právnu prax.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť zamietol

ako nedôvodnú, pretože na súdny prieskum napadnutých úradných listov chýba správnym

súdom právomoc. Poukázal na to, že k právnej otázke, ktorá je predmetom konania,

prijalo správne kolégium najvyššieho súdu na zasadaní 28. júna 2018 právnu

vetu judikovaného rozhodnutia č. 11 (na podklade uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. februára 2017), z ktorej okrem iného vyplýva, že pri vydávaní

úradného listu vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov správny orgán

neuplatňuje rozhodovaciu právomoc, pretože tu absentuje donucovacia zložka a ide o výzvu

na dobrovoľné plnenie oznámenej povinnosti na základe tvrdených skutočností.

Najvyšší súd následne uzavrel, že napadnuté akty sú výzvou na dobrovoľné vrátenie časti

poskytnutého príspevku, ktoré nemajú za následok založenie, zmenu alebo zrušenie práv,

právom chránených záujmov alebo povinností sťažovateľky ani sa ich priamo nedotýkajú.

Slúžia ako podklad a zároveň podmienka ďalšieho postupu riadiaceho orgánu, ktorý začne

proti sťažovateľovi administratívne konanie.

7. Sťažovateľ v sťažnosti najmä tvrdí, že správnou žalobou napadnuté dokumenty sú

rozhodnutiami podliehajúcimi súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, preto neboli

splnené zákonné podmienky pre odmietnutie žaloby krajským súdom a zamietnutie kasačnej

sťažnosti najvyšším súdom. Tým došlo k odňatiu práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Napadnutým uzneseniam vytýka nesprávne právne posúdenie a nedostatok dôvodov.

Tvrdenie všeobecných súdov o tom, že predmetné správne akty nemôžu mať za následok

ujmu na subjektívnych právach sťažovateľa, neobstojí. Výklad aplikovaných právnych

noriem zásadne popiera ich význam a účel. Sťažovateľ poukázal na to, že ak nevráti

na základe výzvy príspevok alebo jeho časť, na vrátenie ktorých bol vyzvaný, s poukazom

na o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho

spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) riadiaci

orgán ex offo rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve. Uvedené

dokumenty z kontroly spočívajú v povinnosti vrátiť sumu korekcie, a preto sú

individuálnymi správnymi aktmi – rozhodnutiami a podliehajú prieskumnej právomoci

správneho súdu. Priame ukrátenie na subjektívnych právach sťažovateľ vidí v tom,

že napadnuté správne akty ukladajú sťažovateľovi vrátiť časť príspevku v rozpore

s právoplatným rozhodnutím o schválení nenávratného finančného príspevku a so zmluvou

o jeho poskytnutí, čím zasahujú do nadobudnutých práv sťažovateľa a jeho legitímneho

očakávania uspokojenia práva na poskytnutie príspevku. Časť priznaného príspevku mu

bola jednostranne odňatá týmito aktmi, ktoré majú autoritatívnu povahu a spájajú sa s nimi

popísané právne účinky sankčnej povahy vo forme vrátenia 150 % korekcie. Dotknuté

sú základné práva sťažovateľa, čo je dôvod, pre ktorý nemôžu byť predmetné akty vylúčené

z prieskumu správnych súdov. Sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. apríla 2016, ktoré dospelo k rovnakým právnym názorom

o preskúmateľnosti takýchto aktov. Zároveň sťažovateľ poukázal na to, že je povinnosťou

súdov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti aj formou ústavnekonformného

výkladu jednoduchého práva, pretože inak vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany

poskytovateľa príspevku. Sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutých

uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu do právoplatného skončenia konania ústavného

súdu o jeho sťažnosti.

8. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu

navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

ods. 2 a podľa , ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené

Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 16.01.2020 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. -125 zo dňa

05.12.2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

16.01.2020 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -125 zo dňa

05.12.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúra

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

Predbežné prerokovanie sťažnosti

A. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu

14. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

15. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť [ Správny súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)], pretože správne súdnictvo je

po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované na báze

jednoinštančnosti. Napriek tomu, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím

vo veci samej [ ], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť (

ods. 1 ), ktorú možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní

porušil zákon spôsobom vymedzeným v až j) .

16. Túto procesnú možnosť sťažovateľ využil a o jeho kasačnej sťažnosti bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

17. Kasačná sťažnosť predstavuje procesnú platformu, ktorou sa žalobca v správnom

súdnictve môže účinne domáhať ochrany subjektívnych základných práv (či už procesnej

povahy alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť

procesným rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí. Niet totiž

pochýb, že procesné odmietnutie správnej žaloby má priamy dopad na podobu poskytovanej

súdnej ochrany, a tým i na základné právo žalobcu podľa

(m. m. ).

18. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že kasačná sťažnosť

predstavovala v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom

ktorého následne najvyšší súd poskytoval ochranu jeho označeným základným právam.

Významnou okolnosťou pre podporu uvedeného je aj fakt, že najvyšší súd o kasačnej

sťažnosti sťažovateľa rozhodoval meritórne, keď ju zamietol. Je tak naplnená ústavná

podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu odníma právomoc konať

a rozhodovať o ochrane označených základných práv i práva podľa dohovoru

a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.

19. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

20. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta

neposkytnutie súdnej ochrany, keď sa najvyšší súd stotožnil s posúdením povahy

napadnutých listín tak, že nie sú spôsobilé súdneho prieskumu v správnom súdnictve

a prekážka nedostatku právomoci správneho súdu bráni ďalšiemu konaniu o žalobe

sťažovateľa, preto bolo potrebné žalobu odmietnuť.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. ).

25. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

26. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

27. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je ustáliť,

či vzhľadom na námietky sťažovateľa a obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je

potrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie, alebo ju považovať za zjavne neopodstatnenú,

keďže by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nebolo ani potenciálne možné

vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu. Úlohou ústavného súdu je teda ustáliť, či meritórny prieskum procesného odmietnutia

správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal požiadavkám

(zákaz denegationis iustitiae) plynúcim z uvedených základných práv sťažovateľa procesnej

povahy.

28. Správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu

nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej

nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému

návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu

formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude

preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva

nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná ().

29. Zásadným pre posúdenie veci je záver o tom, či sú správy o zistenej nezrovnalosti

a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych

práv sťažovateľa a následne či ich povaha pripúšťa prieskum v rámci správneho súdnictva,

keďže najvyšší súd sa stotožnil s hodnotením krajského súdu, že nie sú spôsobilé súdneho

prieskumu.

30. Dôvodová správa k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým bolo

do zavedené ustanovenie , uvádza, že dotknutými právnymi

normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok, alebo jeho časť. Riadiaci

orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu,

závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania.

Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci

orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade

so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel

a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona.

Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať

rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok

alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe

ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú

vrátiť.“.

31. Dôvodová správa tak slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu,

podľa ktorého pri správe a žiadosti „ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho)

oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení,

avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci...“.

32. Žiadosť adresovaná prijímateľovi podľa nie

je zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť

poskytnutú na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž

pasivita po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho

orgánu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi

riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti

Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len táto zložka štátneho mechanizmu

je kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov

verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu s pozitívnym záverom

o porušení pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho

orgánu (žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľovi

vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť vo zvýšenej sume, a to individuálnym

správnym aktom preskúmateľným správnym súdom (m. m. ).

33. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľ bude môcť dovolávať až proti prípadnému

rozhodnutiu úradu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania a následne

aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa

o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť. Nemožno preto

prisvedčiť názoru sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu, keďže

túto neuplatňoval v štádiu na to určenom, ale predčasne napádaním správ o zistení

nezrovnalosti a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré nie sú individuálne

správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného

výkonu, ale len notifikačné úradné listy, ako to správne vyhodnotil najvyšší súd

v napadnutom uznesení.

34. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľovi vznikne pri uplatnení

rozhodovacej právomoci riadiaceho orgánu podľa

a ktorou sťažovateľ aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu,

nemá pre posúdenie veci právny význam.

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľovej správnej žaloby

najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej ochrany,

keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám verejnej

správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše, etapovitý

charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo

ich časť poskytuje sťažovateľovi právny priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany

v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne dôjde k doručeniu administratívneho

rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia

žalovaného riadiaceho orgánu (podľa ). Sťažnosť je

preto v tejto časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená a ako takú ju ústavný súd

odmietol podľa .

C. K namietanému porušeniu základného práva podľa a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

36. Sťažovateľ druhou námietkou vyslovuje svoje presvedčenie, že bolo porušené

aj jeho právo vlastniť majetok v nadväznosti na nesprávne vyhodnotenie povahy dotknutých

dokumentov a odmietnutie spravodlivosti.

37. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

38. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

39. Porušenie hmotného ústavného vlastníckeho práva sťažovateľ odvodzoval

od nesprávneho právneho posúdenia prípustnosti jeho správnej žaloby všeobecnými

správnymi súdmi. Keďže ústavný súd takéto pochybenie nezistil, neprichádza do úvahy ani

prípadné vyslovenie porušenia tohto hmotného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa a

dodatkového protokolu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

41. Keďže bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých

rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu