Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 560/2020
PDF · 442.9 KB
No categories available
IV. ÚS 560/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátkou
JUDr. Evou Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II
sp. zn. 43 P 9/2020 z 28. januára 2020 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 CoP 57/2020 z 31. marca 2020, a maloletej ,
, zastúpenej zákonnou zástupkyňou ,
, , právne zastúpenej advokátkou
JUDr. Evou Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 a 3 Dohovoru
o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 43 P 9/2020
z 28. januára 2020 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 57/2020
z 31. marca 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a maloletej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci, proti ktorým ústavná
sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej aj „sťažovateľka 1“), zastúpenej
advokátkou JUDr. Evou Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 43 P 9/2020 z 28. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 57/2020
z 31. marca 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), a maloletej
, (ďalej aj „sťažovateľka 2“; spolu so sťažovateľkou 1
ďalej aj „sťažovateľky“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou ,
, , právne zastúpenej
advokátkou JUDr. Evou Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 a 3
Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým
uznesením krajského súdu.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka 1 je
matkou maloletej sťažovateľky 2. Uznesením okresného súdu sp. zn. 43 P 152/2017
z 20. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie z 20. októbra 2017“) bolo vydané neodkladné
opatrenie, ktorým bola maloletá sťažovateľka 2 zverená do osobnej starostlivosti otca
( ). O odvolaní proti citovanému uzneseniu okresného
súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 359/2017 zo 17. januára 2018 (ďalej len
„uznesenie zo 17. januára 2018“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a upravil
styk sťažovateľky 1 s maloletou sťažovateľkou 2.
3. V dôsledku nerešpektovania rozhodnutia vo veci úpravy styku sťažovateľky 1
zo strany otca bol sťažovateľkou 1 podaný návrh na výkon uznesenia krajského súdu
zo 17. januára 2018 v časti týkajúcej sa úpravy styku (vykonávacie konanie vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 43 Em 3/2018).
4. V dôsledku zmeny úpravy pomerov bolo uznesenie krajského súdu
zo 17. januára 2018 v časti úpravy styku s maloletou sťažovateľkou 2 zrušené uznesením
okresného súdu sp. zn. 43 P 152/2017 zo 4. októbra 2018 (ďalej len „uznesenie
zo 4. októbra 2018“), ktorým bol nanovo upravený styk sťažovateľky 1 s maloletou
sťažovateľkou 2 bez prítomnosti otca. Sťažovateľka 1 podala 13. novembra 2018 návrh
na výkon uznesenia okresného súdu zo 4. októbra 2018 (vykonávacie konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 14 Em 6/2018), ktorý bol zamietnutý. O odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie rozhodol krajský súd tak, že uznesením
sp. zn. 8 CoP 249/2019 z 29. novembra 2019 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie
a konanie zastavil z dôvodu existencie prekážky litispendencie spočívajúcej
vo vykonávacom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 43 Em 3/2018.
5. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoP 105/2019 zo 4. septembra 2019 bol
opätovne upravený styk sťažovateľky 1 s maloletou sťažovateľkou 2, a to bez prítomnosti
otca, v dôsledku čoho podala sťažovateľka 1 prípis do vykonávacieho konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 43 Em 3/2018 a navrhla, aby okresný súd vo vykonávacom
konaní pokračoval. Okresný súd uznesením sp. zn. 43 Em 3/2018 z 12. februára 2020
vykonávacie konanie zastavil. V dôsledku podaného odvolania v súčasnosti prebieha
konanie na krajskom súde pod sp. zn. 8 CoP 91/2020.
6. Sťažovateľka 1 argumentuje, že otec zmaril spolu viac ako 200 stretnutí
sťažovateľky 1 s maloletou sťažovateľkou 2, pričom k realizácii výkonu súdneho
rozhodnutia reálne nedošlo.
7. Sťažovateľka 1 doručila okresnému súdu 7. júna 2019 návrh na zrušenie
neodkladného opatrenia vydaného uznesením okresného súdu z 20. októbra 2017 v spojení
s uznesením krajského súdu zo 17. januára 2018 a dožadovala sa zverenia maloletej
sťažovateľky 2 do jej osobnej starostlivosti.
8. O predmetnom návrhu sťažovateľky 1 rozhodol okresný súd uznesením
sp. zn. 43 P 51/2019 z 18. júna 2019 tak, že ho zamietol. O odvolaní proti citovanému
rozhodnutiu súdu prvej inštancie rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 207/2019
z 13. septembra 2019 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
9. O ďalšom návrhu sťažovateľky 1 z 22. januára 2020 na zrušenie neodkladného
opatrenia vydaného uznesením okresného súdu z 20. októbra 2017 v spojení s uznesením
krajského súdu zo 17. januára 2018 rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ho
zamietol. O odvolaní sťažovateľky 1 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
10. Napadnuté uznesenie okresného súdu je podľa sťažovateľky 1 nepreskúmateľné
a arbitrárne, a to v dôsledku rozporu právnej argumentácie okresného súdu a skutkových
okolností s pravidlami formálnej logiky, ako aj z dôvodu absencie jasných a zrozumiteľných
odpovedí na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
11. Aj napriek tomu, že okresný súd konštatoval zabezpečenie starostlivosti
o maloletú sťažovateľku 1 otcom, v čase vydania napadnutého uznesenia okresným súdom
sa otec s maloletou sťažovateľkou 2 už takmer tri mesiace nachádzal v Rusku. Uvedené
vylučuje, aby okresný súd a kolízny opatrovník mali vedomosť o tom, akým spôsobom je
zabezpečená starostlivosť o maloleté dieťa. Sťažovateľka 1 rovnako zdôrazňuje, že nemá
vedomosť o tom, na podklade čoho okresný súd ustálil, že práva sťažovateľky 2
garantované dohovorom sú zabezpečené, keďže okresný súd v čase vydania rozhodnutia
disponoval informáciou, že otec súhrne zmaril vyše 171 stretnutí sťažovateľky 1
s maloletou sťažovateľkou 2 a od 30. októbra 2019 sa nachádzal v Rusku, pričom
sťažovateľke 1 neposkytol podstatné informácie a bezdôvodne ju izoloval od jej dcéry.
12. Okresný súd sa podľa sťažovateľky 1 rovnako nevysporiadal ani
so skutočnosťou, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe má úloha druhého rodiča
pri výchove svoj význam a pokiaľ jeden z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému
rodičovi právo podieľať sa na výchove dieťaťa, potom možno dôvodne pochybovať
o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča.
13. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka 1 zdôrazňuje,
že jej napadnuté uznesenie okresného súdu nebolo doručené do vlastných rúk aj napriek
tomu, že v elektronickom spise je evidovaná „doručenka“, keďže táto vypovedá iba
o uložení správy do elektronickej schránky, ale nie o jej prevzatí adresátom. Uvedenú
námietku vzniesla sťažovateľka 1 aj v odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu, pričom krajský súd sa touto procesnou vadou nezaoberal. Ani na výslovnú žiadosť
sťažovateľky 1 k doručeniu napadnutého uznesenia okresného súdu do vlastných rúk
nedošlo.
14. Okrem uvedeného sťažovateľka 1 vytýka napadnutému uzneseniu krajského súdu
absenciu riadneho, presvedčivého a objektívneho odôvodnenia. Podľa sťažovateľky 1 sa
odvolací súd nezaoberal dôkazmi predloženými sťažovateľkou 1 a jej argumentáciou,
ktorou odôvodňovala podanie opravného prostriedku. Okrem toho krajský súd rozhodol
v rozpore s odporúčaním kolízneho opatrovníka.
15. O arbitrárnosti svedčí podľa sťažovateľky 1 aj vyhodnotenie možného
zanedbávania starostlivosti o maloleté dieťa zo strany otca krajským súdom, keďže o opaku
svedčia predložené listinné dôkazy. Sťažovateľka 1 zdôrazňuje, že nedostala odpoveď na to,
akým spôsobom v jej veci konajúci všeobecný súd pristúpil k posúdeniu a vyhodnoteniu
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pokiaľ sa vôbec nezaoberal ňou
predloženými dôkazmi ani skutkovým stavom. Podľa sťažovateľky 1 odvolací súd vôbec
nevyhodnotil a nerozviedol svoj záver, z akých dôvodov sa stotožnil s uznesením súdu prvej
inštancie, ktoré neobsahovalo žiadny výpočet dôkazov a ich vyhodnotenie v súvislostiach
a logickej nadväznosti.
16. K námietke sťažovateľky 1 o tom, že súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil
svoje rozhodnutie, zaujal odvolací súd formálne stanovisko, podľa ktorého napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti vyplývajúce z § 236 Civilného sporového
poriadku.
17. Z napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského
súdu nie je možné vyvodiť, ktoré z predložených dôkazov, resp. tvrdení sťažovateľky 1
konajúce všeobecné súdy nepresvedčili o dôvodnosti nariadenia neodkladného opatrenia,
resp. na ktoré z nich neprihliadol vzhľadom na zamietavý výrok spolu s vysvetlením, akým
spôsobom všeobecný súd tieto dôkazy vyhodnotil.
18. Napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
v konečnom dôsledku negatívne zasahujú aj do práv sťažovateliek na rešpektovanie
rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, keďže sťažovateľky trpia vzájomnou izoláciou
a núteným odlúčením. Okrem uvedeného sa v ich veciach konajúce všeobecné súdy
neriadili ani požiadavkou, podľa ktorej je primárnou ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa,
čím došlo k porušeniu práva sťažovateľky 2 podľa čl. 3 ods. 1 a 3 Dohovoru o právach
dieťaťa.
19. Sťažovateľky nadobudli presvedčenie, že všeobecné súdy nekonajú v ich veci
objektívne a nezaujato, pretože dosiaľ napriek tomu, že sťažovateľka 1 videla svoju
maloletú dcéru od 18. mája 2018 až k dnešnému dňu len v rozsahu 17 hodín, nezriadili
nápravu tohto protiprávneho stavu.
20. Sťažovateľky zastávajú názor, že ich návrh je v celom rozsahu opodstatnený
a že z dôvodu zanedbania základnej povinnosti všeobecných súdov spravodlivo a dôkladne
pristupovať k rozhodovaciemu procesu boli práva sťažovateliek závažným spôsobom
porušené.
21. Na základe uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
a napadnutým uznesením krajského súdu vo vzťahu k osobe sťažovateľky 1 a porušenie
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 a 3
Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým
uznesením krajského súdu vo vzťahu k osobe maloletej sťažovateľky 2. Sťažovateľky
zároveň požadujú zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia
krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Sťažovateľky požadujú priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania
v sume 450,29 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
22. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
25. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
26. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
27. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti je okrem iného posúdiť,
či ústavná sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej
sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky 1 zaručených ústavou, listinou
a dohovorom a práv sťažovateľky 2 zaručených ústavou, listinou, dohovorom
a Dohovorom o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu
28. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
29. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
30. V okolnostiach prejednávanej veci mali sťažovateľky k dispozícii opravný
prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich práv účinne poskytuje. Proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu mohli podať sťažovateľky odvolanie, o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateliek v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto
ústavnú sťažnosť sťažovateliek v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky 1 zaručených ústavou, listinou
a dohovorom a práv sťažovateľky 2 zaručených ústavou, listinou, dohovorom
a Dohovorom o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu
31. Nosná argumentácia sťažovateliek sa zameriava na ústavnú neudržateľnosť
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Krajský súd sa v napadnutom
uznesení podľa názoru sťažovateliek nevysporiadal s ich odvolacími námietkami, pričom
namietané rozhodnutie trpí absenciou odpovedí na právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
32. Na účely preskúmania opodstatnenosti argumentácie sťažovateliek ústavný súd
zistil tieto pre posúdenie veci relevantné skutočnosti.
Okresný súd uznesením sp. zn. 43 P 82/2020 z 2. júla 2020 v spojení s opravným
uznesením okresného súdu sp. zn. 43 P 82/2020 z 29. júla 2020 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 CoP 216/2020 z 10. septembra 2020 zrušil neodkladné opatrenie
nariadené uznesením okresného súdu z 20. októbra 2017 v spojení s uznesením krajského
súdu zo 17. januára 2018 a nariadil nové neodkladné opatrenie, ktorým zveril maloletú
sťažovateľku 2 do osobnej starostlivosti matky – sťažovateľky 1, v prevyšujúcej časti návrh
sťažovateľky 1 zamietol a zároveň rozhodol, že neodkladné opatrenie bude trvať
do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
14 P 266/2017.
33. S prihliadnutím na charakter námietky vznesenej sťažovateľkami, ktorou tieto
broja proti ústavne neudržateľnému odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu
rozhodujúceho vo veci odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým bol
návrh sťažovateľky 1 na zrušenie neodkladného opatrenia vydaného uznesením okresného
súdu z 20. októbra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu zo 17. januára 2018
a nariadenie nového neodkladného opatrenia zamietnutý (k tomu pozri aj bod 9 tohto
uznesenia), považuje ústavný súd za žiaduce zdôrazniť, že vzhľadom na zmysel a účel
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako špecifického právneho prostriedku
ochrany pred porušením základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej zmluvy je neodmysliteľnou súčasťou rozhodovania o takejto
ústavnej sťažnosti aj posúdenie, či sťažovateľovi bola napadnutým rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci spôsobená (reálna) ujma, resp. či mu ešte takáto
ujma v čase rozhodovania ústavného súdu (reálne) hrozí. V situácii, keď ústavný súd zistí,
že sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej
moci nebola spôsobená žiadna ujma, resp. mu už žiadna hrozba ujmy v čase rozhodovania
nehrozí, neexistuje relevantný dôvod na vyslovenie porušenia ústavou garantovaných práv,
v opačnom prípade by totiž rozhodovanie o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nadobudlo akademický charakter (m. m. II. ÚS 431/2016, IV. ÚS 137/2018).
34. Z už uvádzaných zistení ústavného súdu nespochybniteľne vyplýva, že po podaní
ústavnej sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania, došlo k zmene okolností súvisiacich
s rozhodovaním všeobecných súdov vo veci neodkladného opatrenia nariadeného okresným
súdom uznesením z 20. októbra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu
zo 17. januára 2018. Bez nutnosti bližšie sa zaoberať ústavnou (ne)udržateľnosťou
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd s prihliadnutím
na skutočnosti, ku ktorým došlo v konaní vo veci sťažovateliek pred okresným súdom
a krajským súdom (rozhodovanie okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
43 P 82/2020 a rozhodovanie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 216/2020) po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu, konštatuje, že je tu
daný dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
35. Prihliadajúc na skutočnosti zistené ústavným súdom (bod 32 tohto uznesenia), je
totiž nesporné, že novému návrhu sťažovateľky 1 na zrušenie uznesenia okresného súdu
z 20. októbra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu zo 17. januára 2018 bolo
vyhovené a zároveň bolo nariadené nové neodkladné opatrenie, ktorým bola maloletá
sťažovateľka 2 zverená do osobnej starostlivosti sťažovateľky 1. Reálna ujma vo veci
rozhodovania všeobecných súdov o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia, ktorým
bola maloletá sťažovateľka 2 zverená do osobnej starostlivosti otca, sťažovateľkám tak
v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti už prima facie nehrozí.
36. Za týchto okolností by prípadné rozhodnutie ústavného súdu vo veci ústavnej
sťažnosti (vecné prejednanie argumentácie sťažovateliek vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu) malo len akademický charakter bez možnosti reálneho dosahu
prípadného rozhodnutia ústavného súdu na právne postavenie sťažovateliek v konaní
pred všeobecným súdom (v konkrétnych okolnostiach veci v konaní pred krajským súdom).
Zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátenie veci krajskému súdu
na opätovné prejednanie (čoho sa v petite ústavnej sťažnosti sťažovateľky domáhajú)
za zmenených okolností totiž stratilo svoju právnu relevanciu. Predmetom rozhodovania
krajského súdu (napadnutého touto ústavnou sťažnosťou) bolo preskúmanie odvolania
smerujúceho proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu
sťažovateľky 1 na zrušenie neodkladného opatrenia nariadeného na základe uznesenia
okresného súdu z 20. októbra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu
zo 17. januára 2018, k zrušeniu ktorého medzitým po podaní tejto ústavnej sťažnosti došlo.
Zrušením nariadeného neodkladného opatrenia, ktorým bola sťažovateľka 2 zverená
do osobnej starostlivosti otca, sa stratil právny podklad pre opätovné rozhodnutie krajského
súdu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým bol návrh
sťažovateľky 1 na zrušenie tohto neodkladného opatrenia zamietnutý.
37. Vzhľadom na už uvádzané skutočnosti a berúc do úvahy skutočnosť, že reálna
ujma sťažovateľkám ako účastníčkam konania vo veci neodkladného opatrenia, ktorým bola
maloletá sťažovateľka 2 zverená do osobnej starostlivosti otca, z dôvodu zrušenia
neodkladného opatrenia (už) nehrozí, ústavný súd nosnú námietku sťažovateliek
o arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu rozhodujúceho vo veci opravného
prostriedku proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na zrušenie
predmetného neodkladného opatrenia vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.
38. Ústavný súd v tejto súvislosti pre úplnosť dodáva, že sťažovateľky podali
ústavnému súdu ústavnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
8 CoP 207/2019 z 13. septembra 2019 (k tomu pozri aj body 7 a 8 tohto uznesenia), o ktorej
ústavný súd rozhodol tak, že nálezom sp. zn. II. ÚS 203/2020 z 22. októbra 2020 vyslovil
porušenie práv sťažovateliek zaručených ústavou, listinou a dohovorom citovaným
uznesením krajského súdu a ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľky požadovali
zrušenie citovaného rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie
konanie, nevyhovel s poukazom na to, že okresný súd uznesením sp. zn. 43 P 82/2020
z 2. júla 2020 (právoplatnosť nadobudlo 29. septembra 2020) v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 43 P 82/2020 z 29. júla 2020 a s uznesením krajského súdu sp. zn.
8 CoP 216/2020 z 10. septembra 2020 zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením
okresného súdu z 20. októbra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu
zo 17. januára 2018 a nariadil nové neodkladné opatrenie. Predmetná ústavná sťažnosť bola
predbežne prerokovaná a prijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 203/2020 z 12. mája 2020, teda ešte v čase pred zmenou okolností súvisiacich
s rozhodovaním všeobecných súdov vo veci neodkladného opatrenia. Týmto sa odlišuje vec
prejednávaná pod sp. zn. II. ÚS 203/2020 od v tomto konaní prejednávanej veci, keďže
v tomto konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateliek rozhoduje ústavný súd v rámci
predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti už za zmenených okolností daných práve
rozhodnutím okresného súdu uznesením sp. zn. 43 P 82/2020 z 2. júla 2020 v spojení
s opravným uznesením sp. zn. 43 P 82/2020 z 29. júla 2020 a s uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 CoP 216/2020 z 10. septembra 2020. Zmena okolností, ku ktorej došlo v konaní
o tejto ústavnej sťažnosti, oprávnene bráni v zmysle materiálneho chápania ochrany
základných práv a slobôd prípadnému vecnému prejednaniu argumentácie sťažovateliek
a prijatiu ústavnej sťažnosti v relevantnej časti na ďalšie konanie.
39. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky 1
vo veci namietaného porušenia práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom napadnutým
uznesením krajského súdu a sťažovateľky 2 vo veci namietaného porušenia práv zaručených
ústavou, listinou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa napadnutým uznesením
krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g)
40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu