Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 537/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 9. júla 2015, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. júna 2018 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. júla 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. júna 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde

domáhal určenia výlučného vlastníckeho práva k bytu. V právnej veci sťažovateľa išlo

o určenie vlastníckeho práva k bytu, ktorý vznikol vstavbou v podkrovnom priestore

bytového domu. Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) 20. januára 2010. Neskôr 28. júna 2011 žiadal

zmenu, resp. rozšírenie návrhu na vyporiadanie BSM tak, aby bolo určené, že je výlučným

vlastníkom bytu z dôvodu, že byt v právnom zmysle vznikol až po nadobudnutí

právoplatnosti rozvodu. Okresný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a zároveň konanie

o určenie výlučného vlastníctva k bytu vylúčil na samostatné konanie.

3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ

podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd v poradí druhým

rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol

tak, že dovolanie podľa a (ďalej len „“)

odmietol.

4. Podľa názoru sťažovateľa sú napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského

súdu arbitrárne, neodôvodnené a v extrémnom rozpore s obsahom spisu.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol: „Krajský súd úplne nerešpektoval právny

názor dovolacieho súdu v jeho kasačnom uznesení sp. zn. zo dňa 31.01.2018,

ktorým bol odvolací súd viazaný. Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí

zo dňa 20.01.2016 odvolací súd síce pripustil dovolanie, nesprávne a nedostatočne však

formuloval dovolaciu otázku zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa vtedy účinného

Po zrušení prvotného rozsudku dovolacím súdom však krajský súd už plne upustil

od svojej pôvodnej právnej argumentácie a úvah a vyslovil iné právne závery, a to

bez akejkoľvek zmeny skutkového či právneho stavu veci a obsahu spisu.“

Arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sťažovateľ odôvodnil tým,

že „odvolací súd sa venoval skôr právnej teórii a vede“.

Aj vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sťažovateľ tvrdí, že súd (vrátane krajského

súdu) k podstatnej skutkovej otázke nevedel zaujať relevantné a presné stanovisko. V ďalšej

časti sťažovateľ kritizoval vyhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov. Sťažovateľ

zopakoval argumenty o tom, že podľa jeho názoru sa byt stal vecou v právnom zmysle až

po právoplatnosti rozvodu, a teda ho nebolo možné nadobudnúť do bezpodielového

spoluvlastníctva. Uviedol, že so žalovanou (bývalou manželkou) nadobudli povalový

priestor, ale byt vznikol až na základe stavebných prác po rozvode.

5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol,

že „odmietnutie opravného prostriedku (riadneho či mimoriadneho) bez zákonného dôvodu

je vždy odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý proces“.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že prípustnosť dovolania vyvodil z § 420 písm. f)

a . Vo vzťahu k konkretizoval otázky,

od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré v praxi dovolacieho

súdu ešte neboli riešené, takto: «hmotnoprávnej otázky času a spôsobu nadobudnutia

vlastníckeho práva k vstavbe (bytu), t. j. či k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza už

momentom zápisu zmluvy o vstavbe bytu do katastra nehnuteľnosti podľa § 21 ods. 1, 3

dochádza k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnej veci, ktorá sa

následne „pretransformovala“ na byt, alebo k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza

až zhotovením tohto bytu

- v otázke formy spoluvlastníckeho práva k bytu (vstavbe) vzniknutého zhotovením až

po rozvode manželov, t. j. či ide o režim spoluvlastníctva podielového alebo bezpodielového

- v otázke podmienok záväznosti rozhodnutí správneho orgánu pre súd v totožnej veci

týkajúcej sa strán sporu, ktoré si pritom navzájom odporujú.»

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 09.07.2015, rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 27.06.2018 a uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 29.04.2020 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 09.07.2015,

rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27.06.2018 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.04.2020 sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú

povinní... trovy konania.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

13. Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu ( )

a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) vníma predovšetkým vo výsledku

konania pred všeobecnými súdmi, a teda, že jeho žaloba bola okresným súdom zamietnutá,

čo následne napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil. Nespokojnosť s výsledkom

konania sťažovateľ prejavil najmä v súvislosti s vyhodnotením dôkazov (ktorého výsledkom

bolo určenie momentu vzniku bytu ako veci) a práve tento postup kritizuje. Okrem toho

sťažovateľ za porušenie označených práv považuje aj nedostatočné odôvodnenie

jednotlivých napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Vo vzťahu k uzneseniu

najvyššieho súdu sťažovateľ namietal postup, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté

bez meritórneho prieskumu.

III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

14. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu podľa .

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

15. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom

rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

16. Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na to,

že najvyšší súd neskúmal dovolanie sťažovateľa z hľadiska predmetu sporu, ale len

vo vzťahu k splneniu podmienok prípustnosti dovolania, pristúpil ústavný súd aj

k prieskumu rozsudku krajského súdu.

V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd

so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavná sťažnosť je

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , ,

.)

17. V genéze konania o určenie výlučného vlastníctva sťažovateľa ústavný súd

pripomína, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v analyzovanej veci v poradí druhým.

V rozsudku (v poradí prvom) krajského súdu sp. zn. z 20. januára 2016

(ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“) vydanom ešte za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bolo vo výroku pripustené dovolanie a nastolená

otázka, «či už momentom zápisu tejto zmluvy (o vstavbe, pozn.) do katastra nehnuteľností...

došlo k nadobudnutiu vlastníctva k veci, ktorá sa následne „pretransformovala“ na byt.».

Najvyšší súd na podklade dovolania sťažovateľa tento prvý rozsudok krajského súdu

uznesením sp. zn. z 31. januára 2018 (ďalej len „prvé uznesenie najvyššieho

súdu“) zrušil z dôvodu, že „Pokiaľ odvolací súd mal za to, že pre rozhodnutie sporu bola

kľúčová otázka posúdenia zmluvy o vstavbe bytu z roku 1999 a jej účinkov z hľadiska vzniku

vlastníckeho práva strán sporu k bytu, potom bolo nevyhnutné, aby z právneho hľadiska dal

na túto otázku relevantnú odpoveď. Keďže tak neurobil, nie je zrejmé, k akému z viacerých

možných záverov sa priklonil a z akých dôvodov.“.

18. Po vrátení veci najvyšším súdom na ďalšie konanie krajský súd rozhodol v poradí

druhým rozsudkom, ktorým opäť potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby.

Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta hodnotenie skutkových záverov

a vykonaných dôkazov, ústavný súd konštatuje, že týmito (identickými) argumentmi sa

zaoberal krajský súd v prvom rozsudku a tiež najvyšší súd v uznesení, ktorým prvý

rozsudok krajského súdu zrušil, avšak túto časť sťažovateľovej argumentácie nevyhodnotil

ako takú, ktorá by opodstatňovala pripustenie dovolania z dôvodu vady zmätočnosti. Keďže

sťažovateľ na túto časť nastolených námietok už niekoľkokrát dostal relevantné odpovede,

ústavný súd nepovažoval za účelné sa k nim opätovne vyjadrovať.

19. V časti sťažovateľovej argumentácie, v ktorej tvrdil, že krajský súd sa v otázke

vyriešenia vplyvu zmluvy o vstavbe bytu, jej zápisu do katastra nehnuteľností a reálneho

vzniku bytu, odchýlil od právne záväzného názoru najvyššieho súdu bez adekvátneho

vysvetlenia, ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, podľa ktorého: „Predmetom konania však je určenie, že žalobca je výlučným

vlastníkom sporného bytu, preto ak by aj touto skutočnosťou malo byť preukázané, že byt

nemôže byť v BSM účastníkov, ale v ich podielovom spoluvlastníctve, táto skutočnosť

pre posúdenie dôvodnosti nároku nie je dôležitá. Právne významné bolo zistenie, že aj

v čase po rozvode manželstva účastníkov, keď ich vzťahy boli narušené, podávali návrh

na vklad vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva k spornému bytu obaja... Žalobca

nerozporoval, že skutočne k takému podaniu návrhu došlo.“ Z citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že otázka posúdenia vzniku

vlastníckeho práva ako takého, či už momentom zmluvy o vstavbe, alebo zápisom

do katastra nehnuteľností, nebola z právneho hľadiska pre určenie výlučného vlastníctva

sťažovateľa právne významná.

Z tohto pohľadu sa potom dá čiastočne súhlasiť so sťažovateľom, že krajský súd

nad rámec predostrel právny rozbor a svoj právny názor a uviedol: «... vlastnícke právo

k bytu, ktorý vznikol na základe stavby, nevzniká uzavretím zmluvy o stavbe a jej „zápisom“

do katastra nehnuteľností, ale na základe vzniku bytu ako veci, t. j. ak je tento v takom

štádiu rozostavanosti, že možno určiť, že je zrejmé jeho stavebno-technické a funkčné

usporiadanie.» Na druhej starne však treba tento rozbor vnímať v rámci predchádzajúceho

konania, resp. záverov vyslovených v prvom, zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu,

ale najmä z pohľadu skutočného sporu medzi stranami, a to vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.

20. Ústavný súd na základe uvedených záverov v tejto časti uzatvára, že krajský súd

sa riadne vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Závery krajského súdu sú v napadnutom

rozsudku zdôvodnené riadne a presvedčivo, napadnutý rozsudok nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd vzhľadom na všetky okolnosti

prejednávanej veci, s poukazom na rozsudok okresného súdu a opakovanie námietok

sťažovateľa nepovažuje postup ani rozsudok krajského súdu za taký zásah do práv

sťažovateľa, ktorý by bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

III.3 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

21. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého

posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci dovolacieho súdu

(m. m. , ).

22. Najvyšší súd ustálil, že sťažovateľ dovolanie podľa odôvodnil

porušením postupu podľa pred okresným súdom (povinnosť súdu

oboznámiť účastníkov o sporných a nesporných skutočnostiach a s predbežným náhľadom

na vec). V tejto súvislosti odkázal najvyšší súd na prvé uznesenie najvyššieho súdu, ako aj

na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. a dovolanie sťažovateľa

v tejto časti podľa odmietol.

23. Vo vzťahu k dovolaniu podanému podľa najvyšší súd

uviedol v nadväznosti na tvrdenie krajského súdu o tom, že vlastnícke právo k bytu

nevzniká uzatvorením zmluvy o vstavbe a jej zápisom do katastra nehnuteľností, ale až

vznikom bytu ako veci, uviedol: „Celkové vyústenie vyššie uvedeného právneho záveru

odvolacieho súdu je v okolnostiach posudzovanej veci správne, ale iba za podmienky

rešpektovania reálneho predmetu sporu, ktorým je konanie o vyporiadanie BSM...“

V súvislosti s ďalšími otázkami nastolenými sťažovateľom v dovolacom konaní

najvyšší súd uviedol: „Predmetná žaloba bola zamietnutá, resp. toto rozhodnutie bolo

potvrdené z dôvodu, že nie zápis zmluvy o vstavbe do katastra nehnuteľností, ale dostatočné

štádium rozostavanosti bytu bolo určujúce pre posúdenie vlastníckeho práva. Právnou

otázkou od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, bola teda iná otázka...“

Napokon najvyšší súd uzavrel, že otázka rozhodnutí správneho orgánu v totožnej

veci týkajúcej sa strán sporu, ktoré si navzájom odporujú, má povahu skutkovej otázky.

Na podklade hodnotenia jednotlivých sťažovateľom nastolených otázok najvyšší súd v tejto

časti dovolanie sťažovateľa odmietol podľa .

24. Najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne

vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Z obsahu napadnutého

uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal rozsudky okresného súdu a krajského súdu,

ako aj im predchádzajúce rozhodnutia a v nadväznosti na sťažovateľom uplatnené dovolacie

dôvody ich riadne vyhodnotil.

Právny záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nevykazuje znaky

arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len

v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(m. m. ).

26. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať odmietnutie dovolania sťažovateľa

za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné, a preto ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.

27. V závere ústavný súd predostiera, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky

„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým

procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť

(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou

ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu

zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď

určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť,

a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania

nezaloží ().

28. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup konajúceho súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, , ).

29. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné z dôvodov

podľa a odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu