Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 537/2020
PDF · 224.07 KB
No categories available
II. ÚS 537/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 C 394/2012 z 9. júla 2015, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 95/2018 z 27. júna 2018 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 198/2019 z 29. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 394/2012 z 9. júla 2015 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 7 Co 95/2018 z 27. júna 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 198/2019
z 29. apríla 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde
domáhal určenia výlučného vlastníckeho práva k bytu. V právnej veci sťažovateľa išlo
o určenie vlastníckeho práva k bytu, ktorý vznikol vstavbou v podkrovnom priestore
bytového domu. Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) 20. januára 2010. Neskôr 28. júna 2011 žiadal
zmenu, resp. rozšírenie návrhu na vyporiadanie BSM tak, aby bolo určené, že je výlučným
vlastníkom bytu z dôvodu, že byt v právnom zmysle vznikol až po nadobudnutí
právoplatnosti rozvodu. Okresný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a zároveň konanie
o určenie výlučného vlastníctva k bytu vylúčil na samostatné konanie.
3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ
podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd v poradí druhým
rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského
súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol
tak, že dovolanie podľa § 447 písm. c) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
odmietol.
4. Podľa názoru sťažovateľa sú napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu arbitrárne, neodôvodnené a v extrémnom rozpore s obsahom spisu.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol: „Krajský súd úplne nerešpektoval právny
názor dovolacieho súdu v jeho kasačnom uznesení sp. zn. 5Cdo 89/2017 zo dňa 31.01.2018,
ktorým bol odvolací súd viazaný. Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí 7Co 616/2015
zo dňa 20.01.2016 odvolací súd síce pripustil dovolanie, nesprávne a nedostatočne však
formuloval dovolaciu otázku zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa vtedy účinného
O. s. p. Po zrušení prvotného rozsudku dovolacím súdom však krajský súd už plne upustil
od svojej pôvodnej právnej argumentácie a úvah a vyslovil iné právne závery, a to
bez akejkoľvek zmeny skutkového či právneho stavu veci a obsahu spisu.“
Arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sťažovateľ odôvodnil tým,
že „odvolací súd sa venoval skôr právnej teórii a vede“.
Aj vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sťažovateľ tvrdí, že súd (vrátane krajského
súdu) k podstatnej skutkovej otázke nevedel zaujať relevantné a presné stanovisko. V ďalšej
časti sťažovateľ kritizoval vyhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov. Sťažovateľ
zopakoval argumenty o tom, že podľa jeho názoru sa byt stal vecou v právnom zmysle až
po právoplatnosti rozvodu, a teda ho nebolo možné nadobudnúť do bezpodielového
spoluvlastníctva. Uviedol, že so žalovanou (bývalou manželkou) nadobudli povalový
priestor, ale byt vznikol až na základe stavebných prác po rozvode.
5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol,
že „odmietnutie opravného prostriedku (riadneho či mimoriadneho) bez zákonného dôvodu
je vždy odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý proces“.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že prípustnosť dovolania vyvodil z § 420 písm. f)
a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b) CSP konkretizoval otázky,
od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré v praxi dovolacieho
súdu ešte neboli riešené, takto: «hmotnoprávnej otázky času a spôsobu nadobudnutia
vlastníckeho práva k vstavbe (bytu), t. j. či k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza už
momentom zápisu zmluvy o vstavbe bytu do katastra nehnuteľnosti podľa § 21 ods. 1, 3
zákona č. 182/1993 Z. z. dochádza k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnej veci, ktorá sa
následne „pretransformovala“ na byt, alebo k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza
až zhotovením tohto bytu
- v otázke formy spoluvlastníckeho práva k bytu (vstavbe) vzniknutého zhotovením až
po rozvode manželov, t. j. či ide o režim spoluvlastníctva podielového alebo bezpodielového
- v otázke podmienok záväznosti rozhodnutí správneho orgánu pre súd v totožnej veci
týkajúcej sa strán sporu, ktoré si pritom navzájom odporujú.»
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C 394/2012 zo dňa 09.07.2015, rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 7Co 95/2018 zo dňa 27.06.2018 a uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Cdo 198/2019 zo dňa 29.04.2020 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C 394/2012 zo dňa 09.07.2015,
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 95/2018 zo dňa 27.06.2018 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 198/2019 zo dňa 29.04.2020 sa zrušuje a vec sa vracia
Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú
povinní... trovy konania.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) vníma predovšetkým vo výsledku
konania pred všeobecnými súdmi, a teda, že jeho žaloba bola okresným súdom zamietnutá,
čo následne napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil. Nespokojnosť s výsledkom
konania sťažovateľ prejavil najmä v súvislosti s vyhodnotením dôkazov (ktorého výsledkom
bolo určenie momentu vzniku bytu ako veci) a práve tento postup kritizuje. Okrem toho
sťažovateľ za porušenie označených práv považuje aj nedostatočné odôvodnenie
jednotlivých napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Vo vzťahu k uzneseniu
najvyššieho súdu sťažovateľ namietal postup, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté
bez meritórneho prieskumu.
III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu
14. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
15. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľa podľa ústavy
a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom
rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu
16. Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na to,
že najvyšší súd neskúmal dovolanie sťažovateľa z hľadiska predmetu sporu, ale len
vo vzťahu k splneniu podmienok prípustnosti dovolania, pristúpil ústavný súd aj
k prieskumu rozsudku krajského súdu.
V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavná sťažnosť je
v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
17. V genéze konania o určenie výlučného vlastníctva sťažovateľa ústavný súd
pripomína, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v analyzovanej veci v poradí druhým.
V rozsudku (v poradí prvom) krajského súdu sp. zn. 7 Co 616/2015 z 20. januára 2016
(ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“) vydanom ešte za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bolo vo výroku pripustené dovolanie a nastolená
otázka, «či už momentom zápisu tejto zmluvy (o vstavbe, pozn.) do katastra nehnuteľností...
došlo k nadobudnutiu vlastníctva k veci, ktorá sa následne „pretransformovala“ na byt.».
Najvyšší súd na podklade dovolania sťažovateľa tento prvý rozsudok krajského súdu
uznesením sp. zn. 5 Cdo 89/2017 z 31. januára 2018 (ďalej len „prvé uznesenie najvyššieho
súdu“) zrušil z dôvodu, že „Pokiaľ odvolací súd mal za to, že pre rozhodnutie sporu bola
kľúčová otázka posúdenia zmluvy o vstavbe bytu z roku 1999 a jej účinkov z hľadiska vzniku
vlastníckeho práva strán sporu k bytu, potom bolo nevyhnutné, aby z právneho hľadiska dal
na túto otázku relevantnú odpoveď. Keďže tak neurobil, nie je zrejmé, k akému z viacerých
možných záverov sa priklonil a z akých dôvodov.“.
18. Po vrátení veci najvyšším súdom na ďalšie konanie krajský súd rozhodol v poradí
druhým rozsudkom, ktorým opäť potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby.
Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta hodnotenie skutkových záverov
a vykonaných dôkazov, ústavný súd konštatuje, že týmito (identickými) argumentmi sa
zaoberal krajský súd v prvom rozsudku a tiež najvyšší súd v uznesení, ktorým prvý
rozsudok krajského súdu zrušil, avšak túto časť sťažovateľovej argumentácie nevyhodnotil
ako takú, ktorá by opodstatňovala pripustenie dovolania z dôvodu vady zmätočnosti. Keďže
sťažovateľ na túto časť nastolených námietok už niekoľkokrát dostal relevantné odpovede,
ústavný súd nepovažoval za účelné sa k nim opätovne vyjadrovať.
19. V časti sťažovateľovej argumentácie, v ktorej tvrdil, že krajský súd sa v otázke
vyriešenia vplyvu zmluvy o vstavbe bytu, jej zápisu do katastra nehnuteľností a reálneho
vzniku bytu, odchýlil od právne záväzného názoru najvyššieho súdu bez adekvátneho
vysvetlenia, ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, podľa ktorého: „Predmetom konania však je určenie, že žalobca je výlučným
vlastníkom sporného bytu, preto ak by aj touto skutočnosťou malo byť preukázané, že byt
nemôže byť v BSM účastníkov, ale v ich podielovom spoluvlastníctve, táto skutočnosť
pre posúdenie dôvodnosti nároku nie je dôležitá. Právne významné bolo zistenie, že aj
v čase po rozvode manželstva účastníkov, keď ich vzťahy boli narušené, podávali návrh
na vklad vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva k spornému bytu obaja... Žalobca
nerozporoval, že skutočne k takému podaniu návrhu došlo.“ Z citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že otázka posúdenia vzniku
vlastníckeho práva ako takého, či už momentom zmluvy o vstavbe, alebo zápisom
do katastra nehnuteľností, nebola z právneho hľadiska pre určenie výlučného vlastníctva
sťažovateľa právne významná.
Z tohto pohľadu sa potom dá čiastočne súhlasiť so sťažovateľom, že krajský súd
nad rámec predostrel právny rozbor a svoj právny názor a uviedol: «... vlastnícke právo
k bytu, ktorý vznikol na základe stavby, nevzniká uzavretím zmluvy o stavbe a jej „zápisom“
do katastra nehnuteľností, ale na základe vzniku bytu ako veci, t. j. ak je tento v takom
štádiu rozostavanosti, že možno určiť, že je zrejmé jeho stavebno-technické a funkčné
usporiadanie.» Na druhej starne však treba tento rozbor vnímať v rámci predchádzajúceho
konania, resp. záverov vyslovených v prvom, zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu,
ale najmä z pohľadu skutočného sporu medzi stranami, a to vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.
20. Ústavný súd na základe uvedených záverov v tejto časti uzatvára, že krajský súd
sa riadne vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Závery krajského súdu sú v napadnutom
rozsudku zdôvodnené riadne a presvedčivo, napadnutý rozsudok nevykazuje znaky zjavnej
neodôvodnenosti ani arbitrárnosti. Ústavný súd vzhľadom na všetky okolnosti
prejednávanej veci, s poukazom na rozsudok okresného súdu a opakovanie námietok
sťažovateľa nepovažuje postup ani rozsudok krajského súdu za taký zásah do práv
sťažovateľa, ktorý by bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.
III.3 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu
21. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého
posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci dovolacieho súdu
(m. m. II. ÚS 324/2010, I. ÚS 593/2017).
22. Najvyšší súd ustálil, že sťažovateľ dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP odôvodnil
porušením postupu podľa § 118 ods. 2 OSP pred okresným súdom (povinnosť súdu
oboznámiť účastníkov o sporných a nesporných skutočnostiach a s predbežným náhľadom
na vec). V tejto súvislosti odkázal najvyšší súd na prvé uznesenie najvyššieho súdu, ako aj
na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 54/2018 a dovolanie sťažovateľa
v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
23. Vo vzťahu k dovolaniu podanému podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd
uviedol v nadväznosti na tvrdenie krajského súdu o tom, že vlastnícke právo k bytu
nevzniká uzatvorením zmluvy o vstavbe a jej zápisom do katastra nehnuteľností, ale až
vznikom bytu ako veci, uviedol: „Celkové vyústenie vyššie uvedeného právneho záveru
odvolacieho súdu je v okolnostiach posudzovanej veci správne, ale iba za podmienky
rešpektovania reálneho predmetu sporu, ktorým je konanie o vyporiadanie BSM...“
V súvislosti s ďalšími otázkami nastolenými sťažovateľom v dovolacom konaní
najvyšší súd uviedol: „Predmetná žaloba bola zamietnutá, resp. toto rozhodnutie bolo
potvrdené z dôvodu, že nie zápis zmluvy o vstavbe do katastra nehnuteľností, ale dostatočné
štádium rozostavanosti bytu bolo určujúce pre posúdenie vlastníckeho práva. Právnou
otázkou od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, bola teda iná otázka...“
Napokon najvyšší súd uzavrel, že otázka rozhodnutí správneho orgánu v totožnej
veci týkajúcej sa strán sporu, ktoré si navzájom odporujú, má povahu skutkovej otázky.
Na podklade hodnotenia jednotlivých sťažovateľom nastolených otázok najvyšší súd v tejto
časti dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
24. Najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne
vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Z obsahu napadnutého
uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal rozsudky okresného súdu a krajského súdu,
ako aj im predchádzajúce rozhodnutia a v nadväznosti na sťažovateľom uplatnené dovolacie
dôvody ich riadne vyhodnotil.
Právny záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nevykazuje znaky
arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len
v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým
poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok
(m. m. II. ÚS 465/2017).
26. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať odmietnutie dovolania sťažovateľa
za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné, a preto ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu.
27. V závere ústavný súd predostiera, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky
„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým
procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť
(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou
ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu
zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď
určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť,
a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania
nezaloží (I. ÚS 76/2015).
28. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup konajúceho súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 465/2017).
29. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné z dôvodov
podľa § 56 ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu