Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 532/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou

JUDr. Vierou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Vierou Ďurčaťovou,

Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. marca 2020 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala

Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti,

o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2018, ktorým

uložil žalovanej (špecifikovanej univerzitnej nemocnici) povinnosť zrušiť písomné

upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny adresované sťažovateľke a písomne sa

sťažovateľke ospravedlniť za označený neoprávnený zásah do jej práva na ochranu

osobnosti. Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil svojím rozsudkom sp. zn.

z 26. septembra 2018 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. O dovolaní sťažovateľky

rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým dovolanie ako procesne neprípustné

odmietol podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že svoje dovolanie odôvodnila

dovolacími dôvodmi podľa ustanovení a

s tým, že v dovolaní presne vymedzila znenie právnych otázok, od vyriešenia ktorých

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

neboli podľa jej názoru vyriešené. V nadväznosti na to argumentuje, že z obsahového

znenia takto formulovaných otázok jasne vyplýva, že ide o otázky právne, a nie o skutkové

otázky, ako to ustálil najvyšší súd v namietanom uznesení, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol. Podľa sťažovateľky najvyšší súd na formulované právne otázky neodpovedal,

pričom podľa jej názoru odôvodnenie tohto postupu najvyššieho súdu obsiahnuté

v namietanom uznesení je arbitrárne a ústavne neudržateľné. Sťažovateľka dodáva, že

nepopiera skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací je v zmysle viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, podľa názoru sťažovateľky však v danom

prípade s prihliadnutím na jeho špecifiká bol najvyšší súd povinný zistiť, či skutkový stav

zistený odvolacím súdom neodporuje, resp. neobchádza ústavu a všeobecné právne

predpisy, a to aj s prihliadnutím na základné princípy sporového konania.

4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv zaručených

a a jej práva zaručeného dohovoru namietaným

uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec

sťažovateľky najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľke

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv

zaručených a dohovorom namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol

jej dovolanie ako neprípustné. Argumentačným ťažiskom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je

tvrdenie o ústavnej neudržateľnosti a arbitrárnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu,

ktorý podľa mienky sťažovateľky ňou v dovolaní formulované otázky posúdil nesprávne

ako otázky skutkového charakteru napriek tomu, že v ich prípade ide podľa presvedčenia

sťažovateľky o otázky právne.

10. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

12. Ústavný súd sa tak v duchu uvedeného pri posúdení namietaného uznesenia

najvyššieho súdu obmedzil na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľky vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má zároveň

súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný

charakter.

13. Pre účely splnenia takto vymedzeného prieskumu sa ústavný súd oboznámil

s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo podkladom

na právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľky a tiež s odôvodnením odvolacieho

rozsudku krajského súdu, ako aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci

sťažovateľky aplikovaná.

14. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že prvostupňovým

rozsudkom okresného súdu bolo o žalobe sťažovateľky rozhodnuté tak, že žalovanej bola

uložená povinnosť zrušiť písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z 22. júla

2016, ktoré žalovaná sťažovateľke adresovala, a tiež povinnosť písomne sa sťažovateľke

ospravedlniť za neoprávnený zásah do jej práva na ochranu osobnosti. Prvostupňový súd

pritom svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že obsah upozornenia v prípade

nepreukázania pravdivosti skutkových tvrdení v ňom uvedených predstavuje porušenie cti

sťažovateľky, konkrétne jej profesionálnej cti, pretože ide o skutkové tvrdenia difamačnej

povahy vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá je odborníčkou – lekárkou dlhodobo zamestnanou

u žalovanej, a tvrdenie žalovanej obsiahnuté v dotknutom upozornení, že sťažovateľka

ohrozuje, resp. poškodzuje zdravie pacientov nedodržiavaním právnych predpisov

týkajúcich sa hygienického zabezpečenia rúk v zdravotníckej starostlivosti (nedovoleným

nosením dlhých gélových nechtov), nepochybne predstavuje zásah, ktorý je objektívne

spôsobilý vyvolať u nej ujmu spočívajúcu v ohrození alebo porušení jej osobnostných práv.

Okresný súd tiež v odôvodnení uviedol, že hoci v danom prípade zo strany žalovanej nešlo

o zverejnenie predmetného skutkového tvrdenia, je nepochybné, že v danej profesionálnej

komunite inkriminované informácie pôsobia negatívne v rámci budovania mienky kolegov

sťažovateľky na jej odbornosť a jej postoj k dodržiavaniu právnych predpisov a k prevencii

ohrozenia zdravia pacientov (okresný súd na tomto mieste dôvodil, že výsledky kontroly,

ktoré sa mali stať podkladom na vydanie predmetného upozornenia, boli oznámené

špecifikovaným osobám pôsobiacim vo vedúcich funkciách u žalovanej). Okresný súd

v ďalšom bode poznamenal, že v otázke preukázania pravdivosti skutkových tvrdení

obsiahnutých v dotknutom upozornení dôkazné bremeno zaťažovalo žalovanú a tá ho podľa

mienky okresného súdu neuniesla. V nadväznosti na to okresný súd argumentoval, že

sťažovateľka výkon kontroly, ktorá mala byť podkladom na vydanie upozornenia a tiež

zistenia z kontroly plynúce, popierala. Okresný súd bol toho názoru, že zistenia z kontroly

nie sú jednoznačne preukázané, a to z dôvodu, že záznam z kontroly je podpísaný iba

jednou osobou, ktorá mala kontrolu vykonať, a nie je podpísaný sťažovateľkou, pričom

kontrolné zistenia neboli objektivizované ďalšími osobami a ani iným spôsobom (napr.

fotodokumentáciou). Podľa okresného súdu naopak stanovisko sťažovateľky je podporené

čestným vyhlásením špecifikovanej pacientky, ktorá mala byť vyšetrená v deň, keď mala

byť uvedená kontrola realizovaná, pričom táto pacientka poprela upozornením vytýkanú

nedovolenú úpravu nechtov sťažovateľky (dlhé gélové nechty), a tiež lekárskym potvrdením

o diagnóze ochorenia nechtov sťažovateľky, ktorá je kontraidikáciou pre úpravu nechtov,

ktorá bola sťažovateľke upozornením vytýkaná.

15. Krajský súd v druhostupňovom rozsudku prezentoval aj obsah odvolania

žalovanej, ktorá v ňom namietala nesprávnosť skutkových a právnych záverov

prvostupňového rozsudku. Žalovaná v odvolaní uviedla, že zotrváva na svojich tvrdeniach

o porušení pracovnej disciplíny zo strany sťažovateľky tak, ako je to uvedené v zápise

o vykonaní kontroly z 11. júla 2016, ktorá sa stala podkladom na vydané písomné

upozornenie. Rovnako žalovaná poznamenala, poukazujúc na relevantnú judikatúru

najvyššieho súdu, že predmetné upozornenie nebolo zverejnené ani verejne oboznámené

a situácia bola riešená iba v prostredí zamestnancov žalovanej oprávnených k jej riešeniu,

preto je akýkoľvek zásah do profesionálnej cti sťažovateľky vylúčený. Podľa názoru

žalovanej sťažovateľka neprodukovala žiadne dôkazy, preukazujúce, že reálne došlo

k zásahu do jej profesionálnej cti, a preto konštatovanie okresného súdu, že k zásahu došlo,

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná poukázala aj na relevantnú judikatúru

Najvyššieho súdu Českej republiky, v zmysle ktorej prejavy, ktoré podľa ich obsahu, formy

a cieľa možno považovať za upozornenia, podnety na riešenie alebo žiadosti o prešetrenie

určitých okolností, ktoré boli prednesené v prostredí oprávnenom vec riešiť, nepredstavujú

neoprávnený zásah do práv chránených . Vo vzťahu k otázke

skutkového stavu žalovaná argumentovala, že u sťažovateľky už v minulosti bolo v rámci

vykonanej kontroly (aj písomne zdokumentovanej) zistené obdobné porušenie právnych

predpisov, kde sťažovateľka navyše odmietla zjednať akúkoľvek nápravu. K lekárskym

správam, ktoré sťažovateľka vo svoj prospech v rámci vykonaného dokazovania predložila,

žalovaná uviedla, že ich považuje za účelové a z nich vyplývajúce skutočnosti, a to, že

pre sťažovateľku vzhľadom na jej zdravotný stav úprava nechtov, ktorú jej žalovaná

v upozornení vytýkala, nebola vhodná, ešte nepreukazujú, že sa sťažovateľka takého

konania nedopustila. Podľa vyjadrenia žalovanej osoba oprávnená k vykonaniu kontroly,

ktorá kontrolu 11. júla 2016 aj vykonala, potvrdila konanie sťažovateľky, za ktoré jej bolo

upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny uložené, pričom táto osoba nemala dôvod

uvádzať nepravdivé informácie o úprave nechtov sťažovateľky. Navyše, takéto konanie

sťažovateľky v minulosti potvrdil aj ďalší špecifikovaný svedok, ktorý si ho všimol

pri vizuálnom kontakte, keď sťažovateľku stretol v rámci pohybu po priestoroch žalovanej.

Žalovaná takisto spochybnila pravdivosť čestného vyhlásenia špecifikovanej pacientky

sťažovateľky, u ktorej mala pochybnosť, že by si s odstupom dvoch rokov spomenula

na detaily takéhoto charakteru (úprava nechtov sťažovateľky), keď navyše podľa vyjadrenia

žalovanej bol tento dôkaz predložený na poslednom pojednávaní bez toho, aby mala

žalovaná možnosť vopred sa oboznámiť s jeho obsahom a predložiť následne dôkazy k jeho

spochybneniu.

16. Krajský súd v zmeňujúcom rozsudku svoj právny záver o zamietnutí žaloby

sťažovateľky oprel o argumentáciu, v ktorej uviedol, že sťažovateľke bolo sporné písomné

upozornenie doručované špecifikovaným vedúcim zamestnancom žalovanej pri osobnom

stretnutí bez prítomnosti tretích osôb. Takýto postup bol podľa názoru krajského súdu

v súlade so zákonom a ním predpokladaným spôsobom (písomné upozornenie na porušenie

pracovnej disciplíny v zmysle ), podľa záveru odvolacieho súdu teda

konanie žalovanej nevybočilo z medzí ustanovení a nemožno ho preto

považovať za neoprávnený zásah ani v prípade preukázania nepravdivosti skutočností

uvádzaných v dotknutom upozornení. Krajský súd tak aj s poukazom na judikatúru

najvyššieho súdu uzavrel, že postup žalovanej spočívajúci v udelení upozornenia

na porušenie pracovnej disciplíny je nutné považovať za výkon práva majúci základ

v právnom predpise. Ďalej krajský súd konštatoval, že nebolo preukázané, že by žalovaná

obsah písomného upozornenia zverejnila alebo verejne oboznámila a že takisto prešetrenie

námietok sťažovateľky proti uvedenému upozorneniu sa uskutočnilo len v rámci

kompetentných zamestnancov – riadiacich pracovníkov žalovanej. Skutočnosť, že

zamestnankyňa, ktorá vykonala kontrolu, oznámila jej výsledky niektorým riadiacim

zamestnancom žalovanej (pred vydaním písomného upozornenia), podľa krajského súdu

ešte nepreukazuje vedomosť profesijnej komunity, ktorú ustálil okresný súd, o tom, že

sťažovateľke bolo adresované dotknuté písomné upozornenie. Podľa krajského súdu

sťažovateľka takisto nepreukázala, aký reálny negatívny dopad malo mať predmetné

upozornenie na jej osobu a profesijnú česť, pretože sa v žalobe obmedzila iba na všeobecné

tvrdenie o neoprávnenom zásahu do jej osobnostných práv bez toho, aby označila dôkazy

o skutočnom negatívnom dopade na jej osobnostné práva.

17. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia prezentoval dovolacie

námietky, o ktoré sťažovateľka podané dovolanie oprela. V tomto smere v prvom bode

poukázal na to, že naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia

sťažovateľka podporila argumentáciou, v ktorej dôvodila, že krajský súd neprihliadol

na skutočnosti preukázané súdom prvej inštancie. Sťažovateľka bola toho názoru, že sa

žalovaná uvedením nepravdivých údajov obsiahnutých v dotknutom písomnom upozornení

dopustila zneužitia práva, konanie žalovanej tak podľa sťažovateľky vybočilo z medzí

ustanovení , a preto ho nemožno považovať za výkon práva majúci základ

v právnom predpise. Najvyšší súd takto formulovanú argumentáciu nepovažoval

za subsumovateľnú pod ustanovenie , keďže v danom prípade podľa

najvyššieho súdu jej obsah v skutočnosti predstavoval námietku nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci a s tým súvisiace nesprávne právne vyhodnotenie konania žalovanej

z hľadiska jeho oprávnenosti/neoprávnenosti. Takto prezentované argumenty podľa záveru

najvyššieho súdu na prvý pohľad nijako nesignalizujú označený dovolací dôvod, ktorým je

znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v miere znamenajúcej porušenia práva

na spravodlivý proces, preto najvyšší súd posúdil dovolanie v uvedenom rozsahu ako

neprípustné.

18. V druhom bode odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd prezentoval

sťažovateľkou formulované právne otázky, ktoré mali podporiť ňou uplatnený dovolací

dôvod daný ustanovením , v zmysle ktorého je dovolanie

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

19. Najvyšší súd citoval prvú sťažovateľkou predostretú otázku, „či bol postup

žalovanej ako zamestnávateľa v súlade so zákonom, keď s výsledkami kontroly nebol

oboznámený len priamy nadriadený, ale aj zamestnanci, ktorí sú v nižšom pracovnom

zaradení ako kontrolovaná osoba (žalobkyňa)?“. Najvyšší súd v namietanom uznesení

konštatoval vo vzťahu k prvej z formulovaných otázok, že sťažovateľka v skutočnosti

právnu otázku zásadného významu v zmysle, ako je to požadované § 421 ods. 1 písm. b)

, neformulovala, resp. ju formulovala, avšak s ohľadom na iný skutkový stav, ktorý

nebol odvolacím súdom zistený a ustálený, keďže odvolací súd neustálil skutkový záver,

ktorý prezentuje sťažovateľka v nastolenej otázke, a to, že „s výsledkami kontroly nebol

oboznámený len priamy nadriadení, ale aj zamestnanci, ktorí sú v nižšom pracovnom

zaradení ako kontrolovaná osoba (žalobkyňa)“. Odvolacím súdom bol totiž na základe

vykonaného dokazovania ustálený skutkový záver, že nebolo preukázané, že by žalovaná

obsah písomného upozornenia zverejnila alebo verejne oboznámila a že takisto prešetrenie

námietok sťažovateľky proti uvedenému upozorneniu sa uskutočnilo len v rámci

kompetentných zamestnancov – riadiacich pracovníkov žalovanej. Najvyšší súd tak

vyhodnotil sťažovateľkou formulovanú prvú otázku ako pokus o revíziu skutkových zistení

ustálených odvolacím súdom. Najvyšší súd na tomto mieste uzavrel, že nemohol pristúpiť

k posudzovaniu správnosti úvah a právnych záverov odvolacieho súdu s ohľadom na iný,

sťažovateľkou tvrdený, avšak vykonaným dokazovaním nezistený skutkový stav.

20. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia ďalej poukázal na druhú

otázku formulovanú sťažovateľkou: „ak zamestnávateľ žalobkyni uložil upozornenie na

porušenie pracovnej disciplíny na základe nepravdivých skutočností, či sa takémuto

konaniu zamestnávateľa poskytuje právna ochrana, alebo sa to považuje za zneužitie

práva?“

Najvyšší súd aj v prípade uvedenej otázky konštatoval, že nemohol pristúpiť

k posudzovaniu správnosti úvah a právnych záverov odvolacieho súdu s ohľadom na iný,

sťažovateľkou tvrdený, avšak vykonaným dokazovaním nezistený skutkový stav, keďže

odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového záveru, že sťažovateľka sa

konania vyhodnoteného žalovanou ako porušenie pracovnej disciplíny dopustila, a teda

písomné upozornenie obsahovalo pravdivé skutočnosti. Nad rámec najvyšší súd

sťažovateľke vysvetlil, že je nutné považovať za správny aj záver odvolacieho súdu o tom,

že by konanie žalovanej nebolo možné považovať za zásah neoprávnený ani v prípade

preukázania nepravdivosti skutočností uvádzaných v písomnom upozornení.

21. Najvyšší súd tak v odôvodnení namietaného uznesenia v druhom bode uzavrel, že

sťažovateľka v dovolaní právne otázky zásadného významu v zmysle, ako je to požadované

, v skutočnosti neformulovala, pričom z obsahu týchto otázok

v podstate vyplýva, že sa sťažovateľka prostredníctvom nich iba pokúsila spochybniť

správnosť skutkových zistení a vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom. Dovolanie

sťažovateľky tak bolo z dôvodu nenaplnenia označeného dovolacieho dôvodu posúdené ako

neprípustné.

22. Po tom, čo sa ústavný súd podrobne oboznámil s odôvodnením druhostupňového

rozsudku krajského súdu, konštatuje zhodne so záverom odôvodnenia namietaného

uznesenia najvyššieho súdu, že v preskúmavanej veci, teda v prípade dotknutého

odvolacieho rozhodnutia, v žiadnom prípade nejde o také nedostatky postupu odvolacieho

súdu či odôvodnenia druhostupňového rozsudku, ktoré by bolo možné vnímať ako vadu

predpokladanú , teda znemožnenie realizácie procesných práv účastníka

konania v miere znamenajúcej porušenie práva na spravodlivý proces. Ústavný súd je totiž

toho názoru, že skutkové závery ustálené krajským súdom v jeho zmeňujúcom rozsudku

a z nich plynúci právny záver majú dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní (krajský

súd v odôvodnení svojho rozsudku jasne poukazuje na svedecké výpovede dvoch osôb,

ktoré majú potvrdzovať konanie sťažovateľky – nedovolenú úpravu nechtov rúk, ktoré je jej

v dotknutom upozornení vytýkané), pričom úvahy, ktorými sa krajský súd spravoval a na

základe ktorých svoje skutkové zistenia ustálil, sú primerane vysvetlené logicky

presvedčivým spôsobom. V odvolacom rozhodnutí krajský súd sťažovateľke jasne

a presvedčivo vysvetlil, z akých dôvodov nepovažoval sťažovateľkou namietaný zásah

za zásah neoprávnený a zároveň spôsobilý zasiahnuť do jej osobnostných práv.

Sťažovateľka výpoveď špecifikovanej svedkyne, ktorá mala vykonať kontrolu, ktorej

výsledky sa stali podkladom na vydané písomné upozornenie, hodnotí ako nedôveryhodnú,

z čoho odvodzuje svoje subjektívne vyhodnotenie dôkazov, a to, že neexistuje žiaden dôkaz

o konaní – porušení pracovnej disciplíny. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že

za porušenie základného práva zaručeného , ako aj práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru v žiadnom prípade nemožno považovať situáciu, keď si všeobecný súd

neosvojí hodnotenie dôkazov z pohľadu účastníka konania a neodôvodní svoje rozhodnutie

podľa jeho predstáv.

23. Pokiaľ ide o závery odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu,

v ktorých tento konštatuje absenciu právnych otázok zásadného významu v zmysle § 421

ods. 1 písm. b) , ústavný súd sa v plnom rozsahu s takýmto konštatovaním najvyššieho

súdu stotožňuje. Obsah odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajského súdu je celkom

zrejmým dôkazom toho, že sťažovateľkou načrtnuté otázky, ktorými sa pokúsila preukázať

danosť citovaným ustanovením predpokladaného

dovolacieho dôvodu, sú v skutočnosti iba prezentáciou sťažovateľkinho subjektívneho

hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky

ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol.

25. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu