Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 532/2020
PDF · 224.89 KB
No categories available
II. ÚS 532/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou
JUDr. Vierou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 154/2019 z 31. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Vierou Ďurčaťovou,
Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Cdo 154/2019 z 31. marca 2020 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala
Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti,
o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 Cpr 15/2017 z 25. apríla 2018, ktorým
uložil žalovanej (špecifikovanej univerzitnej nemocnici) povinnosť zrušiť písomné
upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny adresované sťažovateľke a písomne sa
sťažovateľke ospravedlniť za označený neoprávnený zásah do jej práva na ochranu
osobnosti. Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil svojím rozsudkom sp. zn. 7 CoPr 4/2018
z 26. septembra 2018 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. O dovolaní sťažovateľky
rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým dovolanie ako procesne neprípustné
odmietol podľa § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že svoje dovolanie odôvodnila
dovolacími dôvodmi podľa ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP
s tým, že v dovolaní presne vymedzila znenie právnych otázok, od vyriešenia ktorých
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
neboli podľa jej názoru vyriešené. V nadväznosti na to argumentuje, že z obsahového
znenia takto formulovaných otázok jasne vyplýva, že ide o otázky právne, a nie o skutkové
otázky, ako to ustálil najvyšší súd v namietanom uznesení, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol. Podľa sťažovateľky najvyšší súd na formulované právne otázky neodpovedal,
pričom podľa jej názoru odôvodnenie tohto postupu najvyššieho súdu obsiahnuté
v namietanom uznesení je arbitrárne a ústavne neudržateľné. Sťažovateľka dodáva, že
nepopiera skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, podľa názoru sťažovateľky však v danom
prípade s prihliadnutím na jeho špecifiká bol najvyšší súd povinný zistiť, či skutkový stav
zistený odvolacím súdom neodporuje, resp. neobchádza ústavu a všeobecné právne
predpisy, a to aj s prihliadnutím na základné princípy sporového konania.
4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv zaručených
čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným
uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec
sťažovateľky najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľke
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv
zaručených ústavou a dohovorom namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol
jej dovolanie ako neprípustné. Argumentačným ťažiskom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je
tvrdenie o ústavnej neudržateľnosti a arbitrárnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu,
ktorý podľa mienky sťažovateľky ňou v dovolaní formulované otázky posúdil nesprávne
ako otázky skutkového charakteru napriek tomu, že v ich prípade ide podľa presvedčenia
sťažovateľky o otázky právne.
10. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
11. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
12. Ústavný súd sa tak v duchu uvedeného pri posúdení namietaného uznesenia
najvyššieho súdu obmedzil na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľky vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či má zároveň
súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný
charakter.
13. Pre účely splnenia takto vymedzeného prieskumu sa ústavný súd oboznámil
s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo podkladom
na právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľky a tiež s odôvodnením odvolacieho
rozsudku krajského súdu, ako aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci
sťažovateľky aplikovaná.
14. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že prvostupňovým
rozsudkom okresného súdu bolo o žalobe sťažovateľky rozhodnuté tak, že žalovanej bola
uložená povinnosť zrušiť písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z 22. júla
2016, ktoré žalovaná sťažovateľke adresovala, a tiež povinnosť písomne sa sťažovateľke
ospravedlniť za neoprávnený zásah do jej práva na ochranu osobnosti. Prvostupňový súd
pritom svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že obsah upozornenia v prípade
nepreukázania pravdivosti skutkových tvrdení v ňom uvedených predstavuje porušenie cti
sťažovateľky, konkrétne jej profesionálnej cti, pretože ide o skutkové tvrdenia difamačnej
povahy vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá je odborníčkou – lekárkou dlhodobo zamestnanou
u žalovanej, a tvrdenie žalovanej obsiahnuté v dotknutom upozornení, že sťažovateľka
ohrozuje, resp. poškodzuje zdravie pacientov nedodržiavaním právnych predpisov
týkajúcich sa hygienického zabezpečenia rúk v zdravotníckej starostlivosti (nedovoleným
nosením dlhých gélových nechtov), nepochybne predstavuje zásah, ktorý je objektívne
spôsobilý vyvolať u nej ujmu spočívajúcu v ohrození alebo porušení jej osobnostných práv.
Okresný súd tiež v odôvodnení uviedol, že hoci v danom prípade zo strany žalovanej nešlo
o zverejnenie predmetného skutkového tvrdenia, je nepochybné, že v danej profesionálnej
komunite inkriminované informácie pôsobia negatívne v rámci budovania mienky kolegov
sťažovateľky na jej odbornosť a jej postoj k dodržiavaniu právnych predpisov a k prevencii
ohrozenia zdravia pacientov (okresný súd na tomto mieste dôvodil, že výsledky kontroly,
ktoré sa mali stať podkladom na vydanie predmetného upozornenia, boli oznámené
špecifikovaným osobám pôsobiacim vo vedúcich funkciách u žalovanej). Okresný súd
v ďalšom bode poznamenal, že v otázke preukázania pravdivosti skutkových tvrdení
obsiahnutých v dotknutom upozornení dôkazné bremeno zaťažovalo žalovanú a tá ho podľa
mienky okresného súdu neuniesla. V nadväznosti na to okresný súd argumentoval, že
sťažovateľka výkon kontroly, ktorá mala byť podkladom na vydanie upozornenia a tiež
zistenia z kontroly plynúce, popierala. Okresný súd bol toho názoru, že zistenia z kontroly
nie sú jednoznačne preukázané, a to z dôvodu, že záznam z kontroly je podpísaný iba
jednou osobou, ktorá mala kontrolu vykonať, a nie je podpísaný sťažovateľkou, pričom
kontrolné zistenia neboli objektivizované ďalšími osobami a ani iným spôsobom (napr.
fotodokumentáciou). Podľa okresného súdu naopak stanovisko sťažovateľky je podporené
čestným vyhlásením špecifikovanej pacientky, ktorá mala byť vyšetrená v deň, keď mala
byť uvedená kontrola realizovaná, pričom táto pacientka poprela upozornením vytýkanú
nedovolenú úpravu nechtov sťažovateľky (dlhé gélové nechty), a tiež lekárskym potvrdením
o diagnóze ochorenia nechtov sťažovateľky, ktorá je kontraidikáciou pre úpravu nechtov,
ktorá bola sťažovateľke upozornením vytýkaná.
15. Krajský súd v druhostupňovom rozsudku prezentoval aj obsah odvolania
žalovanej, ktorá v ňom namietala nesprávnosť skutkových a právnych záverov
prvostupňového rozsudku. Žalovaná v odvolaní uviedla, že zotrváva na svojich tvrdeniach
o porušení pracovnej disciplíny zo strany sťažovateľky tak, ako je to uvedené v zápise
o vykonaní kontroly z 11. júla 2016, ktorá sa stala podkladom na vydané písomné
upozornenie. Rovnako žalovaná poznamenala, poukazujúc na relevantnú judikatúru
najvyššieho súdu, že predmetné upozornenie nebolo zverejnené ani verejne oboznámené
a situácia bola riešená iba v prostredí zamestnancov žalovanej oprávnených k jej riešeniu,
preto je akýkoľvek zásah do profesionálnej cti sťažovateľky vylúčený. Podľa názoru
žalovanej sťažovateľka neprodukovala žiadne dôkazy, preukazujúce, že reálne došlo
k zásahu do jej profesionálnej cti, a preto konštatovanie okresného súdu, že k zásahu došlo,
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná poukázala aj na relevantnú judikatúru
Najvyššieho súdu Českej republiky, v zmysle ktorej prejavy, ktoré podľa ich obsahu, formy
a cieľa možno považovať za upozornenia, podnety na riešenie alebo žiadosti o prešetrenie
určitých okolností, ktoré boli prednesené v prostredí oprávnenom vec riešiť, nepredstavujú
neoprávnený zásah do práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k otázke
skutkového stavu žalovaná argumentovala, že u sťažovateľky už v minulosti bolo v rámci
vykonanej kontroly (aj písomne zdokumentovanej) zistené obdobné porušenie právnych
predpisov, kde sťažovateľka navyše odmietla zjednať akúkoľvek nápravu. K lekárskym
správam, ktoré sťažovateľka vo svoj prospech v rámci vykonaného dokazovania predložila,
žalovaná uviedla, že ich považuje za účelové a z nich vyplývajúce skutočnosti, a to, že
pre sťažovateľku vzhľadom na jej zdravotný stav úprava nechtov, ktorú jej žalovaná
v upozornení vytýkala, nebola vhodná, ešte nepreukazujú, že sa sťažovateľka takého
konania nedopustila. Podľa vyjadrenia žalovanej osoba oprávnená k vykonaniu kontroly,
ktorá kontrolu 11. júla 2016 aj vykonala, potvrdila konanie sťažovateľky, za ktoré jej bolo
upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny uložené, pričom táto osoba nemala dôvod
uvádzať nepravdivé informácie o úprave nechtov sťažovateľky. Navyše, takéto konanie
sťažovateľky v minulosti potvrdil aj ďalší špecifikovaný svedok, ktorý si ho všimol
pri vizuálnom kontakte, keď sťažovateľku stretol v rámci pohybu po priestoroch žalovanej.
Žalovaná takisto spochybnila pravdivosť čestného vyhlásenia špecifikovanej pacientky
sťažovateľky, u ktorej mala pochybnosť, že by si s odstupom dvoch rokov spomenula
na detaily takéhoto charakteru (úprava nechtov sťažovateľky), keď navyše podľa vyjadrenia
žalovanej bol tento dôkaz predložený na poslednom pojednávaní bez toho, aby mala
žalovaná možnosť vopred sa oboznámiť s jeho obsahom a predložiť následne dôkazy k jeho
spochybneniu.
16. Krajský súd v zmeňujúcom rozsudku svoj právny záver o zamietnutí žaloby
sťažovateľky oprel o argumentáciu, v ktorej uviedol, že sťažovateľke bolo sporné písomné
upozornenie doručované špecifikovaným vedúcim zamestnancom žalovanej pri osobnom
stretnutí bez prítomnosti tretích osôb. Takýto postup bol podľa názoru krajského súdu
v súlade so zákonom a ním predpokladaným spôsobom (písomné upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny v zmysle Zákonníka práce), podľa záveru odvolacieho súdu teda
konanie žalovanej nevybočilo z medzí ustanovení Zákonníka práce a nemožno ho preto
považovať za neoprávnený zásah ani v prípade preukázania nepravdivosti skutočností
uvádzaných v dotknutom upozornení. Krajský súd tak aj s poukazom na judikatúru
najvyššieho súdu uzavrel, že postup žalovanej spočívajúci v udelení upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny je nutné považovať za výkon práva majúci základ
v právnom predpise. Ďalej krajský súd konštatoval, že nebolo preukázané, že by žalovaná
obsah písomného upozornenia zverejnila alebo verejne oboznámila a že takisto prešetrenie
námietok sťažovateľky proti uvedenému upozorneniu sa uskutočnilo len v rámci
kompetentných zamestnancov – riadiacich pracovníkov žalovanej. Skutočnosť, že
zamestnankyňa, ktorá vykonala kontrolu, oznámila jej výsledky niektorým riadiacim
zamestnancom žalovanej (pred vydaním písomného upozornenia), podľa krajského súdu
ešte nepreukazuje vedomosť profesijnej komunity, ktorú ustálil okresný súd, o tom, že
sťažovateľke bolo adresované dotknuté písomné upozornenie. Podľa krajského súdu
sťažovateľka takisto nepreukázala, aký reálny negatívny dopad malo mať predmetné
upozornenie na jej osobu a profesijnú česť, pretože sa v žalobe obmedzila iba na všeobecné
tvrdenie o neoprávnenom zásahu do jej osobnostných práv bez toho, aby označila dôkazy
o skutočnom negatívnom dopade na jej osobnostné práva.
17. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia prezentoval dovolacie
námietky, o ktoré sťažovateľka podané dovolanie oprela. V tomto smere v prvom bode
poukázal na to, že naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP
sťažovateľka podporila argumentáciou, v ktorej dôvodila, že krajský súd neprihliadol
na skutočnosti preukázané súdom prvej inštancie. Sťažovateľka bola toho názoru, že sa
žalovaná uvedením nepravdivých údajov obsiahnutých v dotknutom písomnom upozornení
dopustila zneužitia práva, konanie žalovanej tak podľa sťažovateľky vybočilo z medzí
ustanovení Zákonníka práce, a preto ho nemožno považovať za výkon práva majúci základ
v právnom predpise. Najvyšší súd takto formulovanú argumentáciu nepovažoval
za subsumovateľnú pod ustanovenie § 420 písm. f) CSP, keďže v danom prípade podľa
najvyššieho súdu jej obsah v skutočnosti predstavoval námietku nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci a s tým súvisiace nesprávne právne vyhodnotenie konania žalovanej
z hľadiska jeho oprávnenosti/neoprávnenosti. Takto prezentované argumenty podľa záveru
najvyššieho súdu na prvý pohľad nijako nesignalizujú označený dovolací dôvod, ktorým je
znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v miere znamenajúcej porušenia práva
na spravodlivý proces, preto najvyšší súd posúdil dovolanie v uvedenom rozsahu ako
neprípustné.
18. V druhom bode odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd prezentoval
sťažovateľkou formulované právne otázky, ktoré mali podporiť ňou uplatnený dovolací
dôvod daný ustanovením § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
19. Najvyšší súd citoval prvú sťažovateľkou predostretú otázku, „či bol postup
žalovanej ako zamestnávateľa v súlade so zákonom, keď s výsledkami kontroly nebol
oboznámený len priamy nadriadený, ale aj zamestnanci, ktorí sú v nižšom pracovnom
zaradení ako kontrolovaná osoba (žalobkyňa)?“. Najvyšší súd v namietanom uznesení
konštatoval vo vzťahu k prvej z formulovaných otázok, že sťažovateľka v skutočnosti
právnu otázku zásadného významu v zmysle, ako je to požadované § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, neformulovala, resp. ju formulovala, avšak s ohľadom na iný skutkový stav, ktorý
nebol odvolacím súdom zistený a ustálený, keďže odvolací súd neustálil skutkový záver,
ktorý prezentuje sťažovateľka v nastolenej otázke, a to, že „s výsledkami kontroly nebol
oboznámený len priamy nadriadení, ale aj zamestnanci, ktorí sú v nižšom pracovnom
zaradení ako kontrolovaná osoba (žalobkyňa)“. Odvolacím súdom bol totiž na základe
vykonaného dokazovania ustálený skutkový záver, že nebolo preukázané, že by žalovaná
obsah písomného upozornenia zverejnila alebo verejne oboznámila a že takisto prešetrenie
námietok sťažovateľky proti uvedenému upozorneniu sa uskutočnilo len v rámci
kompetentných zamestnancov – riadiacich pracovníkov žalovanej. Najvyšší súd tak
vyhodnotil sťažovateľkou formulovanú prvú otázku ako pokus o revíziu skutkových zistení
ustálených odvolacím súdom. Najvyšší súd na tomto mieste uzavrel, že nemohol pristúpiť
k posudzovaniu správnosti úvah a právnych záverov odvolacieho súdu s ohľadom na iný,
sťažovateľkou tvrdený, avšak vykonaným dokazovaním nezistený skutkový stav.
20. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia ďalej poukázal na druhú
otázku formulovanú sťažovateľkou: „ak zamestnávateľ žalobkyni uložil upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny na základe nepravdivých skutočností, či sa takémuto
konaniu zamestnávateľa poskytuje právna ochrana, alebo sa to považuje za zneužitie
práva?“
Najvyšší súd aj v prípade uvedenej otázky konštatoval, že nemohol pristúpiť
k posudzovaniu správnosti úvah a právnych záverov odvolacieho súdu s ohľadom na iný,
sťažovateľkou tvrdený, avšak vykonaným dokazovaním nezistený skutkový stav, keďže
odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového záveru, že sťažovateľka sa
konania vyhodnoteného žalovanou ako porušenie pracovnej disciplíny dopustila, a teda
písomné upozornenie obsahovalo pravdivé skutočnosti. Nad rámec najvyšší súd
sťažovateľke vysvetlil, že je nutné považovať za správny aj záver odvolacieho súdu o tom,
že by konanie žalovanej nebolo možné považovať za zásah neoprávnený ani v prípade
preukázania nepravdivosti skutočností uvádzaných v písomnom upozornení.
21. Najvyšší súd tak v odôvodnení namietaného uznesenia v druhom bode uzavrel, že
sťažovateľka v dovolaní právne otázky zásadného významu v zmysle, ako je to požadované
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, v skutočnosti neformulovala, pričom z obsahu týchto otázok
v podstate vyplýva, že sa sťažovateľka prostredníctvom nich iba pokúsila spochybniť
správnosť skutkových zistení a vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom. Dovolanie
sťažovateľky tak bolo z dôvodu nenaplnenia označeného dovolacieho dôvodu posúdené ako
neprípustné.
22. Po tom, čo sa ústavný súd podrobne oboznámil s odôvodnením druhostupňového
rozsudku krajského súdu, konštatuje zhodne so záverom odôvodnenia namietaného
uznesenia najvyššieho súdu, že v preskúmavanej veci, teda v prípade dotknutého
odvolacieho rozhodnutia, v žiadnom prípade nejde o také nedostatky postupu odvolacieho
súdu či odôvodnenia druhostupňového rozsudku, ktoré by bolo možné vnímať ako vadu
predpokladanú § 420 písm. f) CSP, teda znemožnenie realizácie procesných práv účastníka
konania v miere znamenajúcej porušenie práva na spravodlivý proces. Ústavný súd je totiž
toho názoru, že skutkové závery ustálené krajským súdom v jeho zmeňujúcom rozsudku
a z nich plynúci právny záver majú dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní (krajský
súd v odôvodnení svojho rozsudku jasne poukazuje na svedecké výpovede dvoch osôb,
ktoré majú potvrdzovať konanie sťažovateľky – nedovolenú úpravu nechtov rúk, ktoré je jej
v dotknutom upozornení vytýkané), pričom úvahy, ktorými sa krajský súd spravoval a na
základe ktorých svoje skutkové zistenia ustálil, sú primerane vysvetlené logicky
presvedčivým spôsobom. V odvolacom rozhodnutí krajský súd sťažovateľke jasne
a presvedčivo vysvetlil, z akých dôvodov nepovažoval sťažovateľkou namietaný zásah
za zásah neoprávnený a zároveň spôsobilý zasiahnuť do jej osobnostných práv.
Sťažovateľka výpoveď špecifikovanej svedkyne, ktorá mala vykonať kontrolu, ktorej
výsledky sa stali podkladom na vydané písomné upozornenie, hodnotí ako nedôveryhodnú,
z čoho odvodzuje svoje subjektívne vyhodnotenie dôkazov, a to, že neexistuje žiaden dôkaz
o konaní – porušení pracovnej disciplíny. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že
za porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru v žiadnom prípade nemožno považovať situáciu, keď si všeobecný súd
neosvojí hodnotenie dôkazov z pohľadu účastníka konania a neodôvodní svoje rozhodnutie
podľa jeho predstáv.
23. Pokiaľ ide o závery odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu,
v ktorých tento konštatuje absenciu právnych otázok zásadného významu v zmysle § 421
ods. 1 písm. b) CSP, ústavný súd sa v plnom rozsahu s takýmto konštatovaním najvyššieho
súdu stotožňuje. Obsah odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajského súdu je celkom
zrejmým dôkazom toho, že sťažovateľkou načrtnuté otázky, ktorými sa pokúsila preukázať
danosť citovaným ustanovením Civilného sporového poriadku predpokladaného
dovolacieho dôvodu, sú v skutočnosti iba prezentáciou sťažovateľkinho subjektívneho
hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky
ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol.
25. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu