Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 623/2020
PDF · 416.73 KB
No categories available
IV. ÚS 623/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Sibírska 55, Bratislava, IČO 44 138 369,
zastúpenej advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej
koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, ktorou namieta porušenie základných
práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
č. k. 7 Co 25/2018-250 z 28. februára 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska
Pôda s. r. o., Sibírska 55, Bratislava, IČO 44 138 369 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná jej
konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, ktorou namieta porušenie základných práv
zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv
zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 25/2018-250 z 28. februára 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
12 C 483/2015 v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa (ďalej len
„žalobca“) domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej
v žalobe, ktorú doručil okresnému súdu 4. septembra 2015 (ďalej len „predmetná
nehnuteľnosť“).
3. Žalobca vzal 14. októbra 2016 žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že v období
po podaní žaloby došlo k podaniu protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra
(19. októbra 2015) proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra (ďalej len „okresný úrad“),
katastrálnemu odboru č. V 5393/2015 z 29. júla 2015, ktorým bol povolený vklad
vlastníckeho práva v prospech žalovanej sťažovateľky na základe kúpnej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom ako predávajúcim a sťažovateľkou ako kupujúcou. Okresný úrad protestu
prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra vyhovel rozhodnutím č. UP 58/2015-7
z 30. októbra 2015 (ďalej len „rozhodnutie z 30. októbra 2015“) s odôvodnením, že
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nebolo na žalovanú sťažovateľku platne
prevedené z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, pričom do katastra nehnuteľností
opätovne zapísal ako vlastníka predmetnej nehnuteľnosti žalobcu. Rozhodnutie okresného
úradu z 30. októbra 2015 bolo potvrdené rozhodnutím okresného úradu, odboru opravných
prostriedkov č. UPo 2/2016-4/Br z 21. januára 2016 ako vecne správne.
4. Uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 483/2015 z 2. júna 2017 (ďalej len
„uznesenie z 2. júna 2017“) bolo konanie vo veci žaloby o určenie vlastníckeho práva
k predmetnej nehnuteľnosti zastavené a zároveň bolo rozhodnuté o tom, že sa žalovanej
sťažovateľke náhrada trov konania nepriznáva. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu
z 2. júna 2017 vyplýva, že vo veci náhrady trov konania okresný súd pristúpil k aplikácii
§ 257 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorý predstavuje výnimku zo zásady
zodpovednosti zavinenia na zastavení konania. Okresný súd pri rozhodovaní vo veci
náhrady trov konania zobral do úvahy tú skutočnosť, že žalobca sa žalobou podanou
4. septembra 2015 domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom
v konaní po podaní žaloby bola činnosťou prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra
zabezpečená ochrana jeho vlastníckeho práva, keďže žalobcovi opätovne svedčilo
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Okresný súd vychádzal zo stavu, ktorý
existoval v čase podania žaloby, pričom zdôraznil, že žaloba bola podaná dôvodne, keďže
v čase jej podania žalobca nemal inú možnosť, ako sa domáhať svojho vlastníckeho práva,
a na samotné konanie prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra nemal dosah. Vzhľadom
na to, že z dôvodu vyhovenia protestu prokurátora už nebolo dôvodné trvať na podanej
žalobe, keďže u žalobcu odpadol naliehavý právny záujem, žalobca správne žalobu vzal
späť. Náhrada trov konania za danej procesnej situácie by podľa názoru okresného súdu
viedla k neprimeranej tvrdosti. Okresný súd preto dospel k záveru, že sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa z dôvodu výnimočnosti prejednávanej veci, a preto náhradu trov konania
žalovanej sťažovateľke nepriznal.
5. Na podklade odvolania bolo uznesenie okresného súdu z 2. júna 2017 napadnutým
uznesením krajského súdu zmenené tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Zároveň bolo rozhodnuté, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
6. V úvode napadnutého uznesenia krajský súd odkázal na zjednocujúce stanovisko
prijaté občianskoprávnym kolégiom krajského súdu 6. februára 2020 (ďalej len
„zjednocujúce stanovisko zo 6. februára 2020“), podľa ktorého „Vo veciach, v ktorých
dôjde k späťvzatiu žaloby z objektívnych dôvodov, ktoré procesne nezavinila žiadna zo strán
sporu, je opodstatnené vysloviť záver, že stranám sa nárok na náhradu trov konania
nepriznáva.“ a ktoré zjednotilo rozhodovaciu činnosť senátov krajského súdu
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prípade zastavenia konania
po späťvzatí žaloby z objektívnych dôvodov, pretože táto rozhodovacia činnosť bola
rozdielna.
7. Krajský súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že na daný právny vzťah sa
vzťahuje zjednocujúce stanovisko krajského súdu zo 6. februára 2020. Zdôraznil pritom,
že na predmetnú vec nemožno aplikovať § 256 ods. 1 a § 257 CSP, preto s poukazom
na čl. 4 ods. 1 a 2 CSP (základné princípy Civilného sporového poriadku), ako aj s odkazom
na právne závery obsiahnuté v rozhodovacej činnosti ústavného súdu (nálezy ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 614/2019 z 20. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 222/2019 z 20. augusta 2019
a sp. zn. I. ÚS 225/2019 z 20. augusta 2019) akcentoval opodstatnenosť záveru o tom,
že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva za situácie, že k späťvzatiu žaloby
viedli objektívne dôvody – protest prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra, na ktorý žalobca
a ani sťažovateľka ako žalovaná nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená
ochrana vlastníckeho práva žalobcu, čím odpadol predmet žaloby.
8. V konkrétnostiach krajský súd argumentoval, že § 257 CSP je možné použiť iba
za situácie, že žalobca zavinil zastavenie konania a na jeho strane okresný súd zistil dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné žalovanej sťažovateľke, ktorá zastavenie
konania nezavinila, nárok na náhradu trov konania priznať. V predmetnej veci však podľa
názoru krajského súdu k zastaveniu konania viedli objektívne dôvody – protest prokurátora
Okresnej prokuratúry Nitra, na ktorý nemal dosah ani žalobca, ani žalovaná sťažovateľka,
a preto zmenil výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania
žalovanej sťažovateľke tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal s poukazom
na čl. 4 ods. 1 a 2 CSP.
9. Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu založené
na arbitrárnych dôvodoch. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že záver krajského súdu o tom,
že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva, bez vysporiadania sa
s argumentáciou sťažovateľky nemožno považovať za súladný s obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie poukazovala na časový aspekt späťvzatia žaloby,
ku ktorému došlo po viac ako deviatich mesiacoch po tom, čo bolo protestu prokurátora
Okresnej prokuratúry Nitra vyhovené, čo nemožno hodnotiť ako riadne vedenie sporu.
Podľa sťažovateľky nemožno opomenúť ani to, že s prihliadnutím na okolnosti
prejednávanej veci išlo o odpadnutie predmetu sporu, čo nemožno pričítať na ťarchu
sťažovateľky, ktorá sa bránila. Okrem toho žalobca viedol spor aj po tom, keď bol ako
vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaný. Po vyhovení protestu prokurátora Okresnej
prokuratúry Nitra žalobca podľa sťažovateľky v spore aj naďalej pokračoval, hoci následne
došlo k strate jeho aktívnej vecnej legitimácie v dôsledku prevodu vlastníckeho práva
k predmetnej nehnuteľnosti na obchodnú spoločnosť MH Invest s. r. o., čo podľa
sťažovateľky tiež mohlo byť dôvodom späťvzatia žaloby.
10. Podľa sťažovateľky pokiaľ krajský súd poukázal na čl. 4 ods. 2 CSP, postupoval
nesprávne, keďže citované ustanovenie možno aplikovať len v prípade, že procesná situácia
nie je upravená ustanovením Civilného sporového poriadku, čo nie je prípad sťažovateľky,
keďže tu bolo namieste aplikovať § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne
zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
11. Vo veci sťažovateľky konajúce súdy podľa jej názoru nerešpektovali
metodologické pravidlá uznávané právnou vedou, ktorých prvotnou úlohou je zabrániť
ľubovôli, či aspoň ju obmedziť pri riešení právnych problémov. Okrem už uvedeného
okresný súd vedie v obdobných veciach značný počet sporov, čo vytvára v stanovenom
kontexte vzťah nielen k porušovaniu základného práva na súdnu ochranu, ale aj
k porušovaniu základného práva vlastniť majetok, keďže na účely bránenia svojich práv
sťažovateľka vynaložila finančné prostriedky na právne služby, pričom zastavenie konaní
nezavinila a aj napriek tomu musí náklady znášať sama.
12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorým bolo vyslovené, že nárok na náhradu trov konania sa
stranám nepriznáva, a v súvisiacim výrokom o tom, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka požaduje zrušenie napadnutého
uznesenia krajského súdu a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, ako aj náhradu
trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
krajského súdu.
18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Podľa čl. 20 ods. 4
ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu
každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho
nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta arbitrárnosť a nedostatočnú
odôvodnenosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý ako súd odvolací pri zastavení
konania o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, v ktorom sťažovateľka
bola v postavení žalovanej, rozhodol tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania
nepriznáva. Sťažovateľka argumentuje v konkrétnostiach časovým aspektom späťvzatia
žaloby, ku ktorému došlo až po takmer roku po vyhovení protestu prokurátora Okresnej
prokuratúry Nitra, pričom rovnako zdôrazňuje, že odpadnutie predmetu sporu, ku ktorému
došlo, nemožno pričítať na jej ťarchu. Poukazuje pritom aj na skutočnosť, že žalobca viedol
spor aj po tom, keď bol ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaný, pričom týmto
oneskoreným späťvzatím vznikali trovy právneho zastúpenia. S uvedenou argumentáciou
sťažovateľky sa krajský súd podľa jej názoru nevysporiadal. Rovnako zdôrazňuje aj to,
že odkaz krajského súdu na úvodné ustanovenia Civilného sporového poriadku (čl. 4 ods. 1
a 2 CSP) pri rozhodovaní vo veci nie je správny [Ak sa právna vec nedá prejednať
a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa
ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec, čo sa týka obsahu a účelu,
najbližšiu posudzovanej právnej veci (odsek 1). Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná
a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to
s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento
zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít
(odsek 2).].
22. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
23. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
24. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa naň
obrátila so skutkovo a s právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami, o ktorých už
viackrát rozhodol, pričom k nim formuloval jednoznačné právne závery (pozri
m. m. I. ÚS 510/2020, III. ÚS 459/2020 a III. ÚS 449/2020).
25. Berúc do úvahy argumentáciu sťažovateľky uvedenú v ústavnej sťažnosti, ktorá
je predmetom predbežného prerokovania, ústavný súd konštatuje, že táto je takmer
identická s argumentáciou obsiahnutou v ústavných sťažnostiach sťažovateľky, o ktorých
ústavný súd už rozhodol vo veciach sp. zn. I. ÚS 510/2020, III. ÚS 459/2020
a III. ÚS 449/2020, pričom odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení krajského súdu
obsahuje, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom,
obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané
a rozhodnuté.
26. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd návrh na začatie
konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ podá
ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný
s predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie
o jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd iba
poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.
27. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti v plnom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými ústavným súdom vo svojom skoršom rozhodnutí
(uznesenie sp. zn. I. ÚS 510/2020 z 18. novembra 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť
25. novembra 2020) týkajúcom sa takmer identických ústavných sťažností sťažovateľky,
ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom
na ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu v takmer identických veciach (uznesenia
krajského súdu č. k. 9 Co 219/2019-277 z 29. októbra 2019, č. k. 9 Co 37/2019-219
z 28. novembra 2019, č. k. 9 Co 177/2018-365 z 28. novembra 2019, č. k. 6 Co 205/2018-
433 z 29. novembra 2019 a č. k. 7 Co 229/2019-328 z 28. februára 2020). K identickým
skutkovým okolnostiam prejednávanej veci pozri predovšetkým body 32, 34, 36 a 37
uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 510/2020 z 18. novembra 2020 a k ústavnej
udržateľnosti právnych záverov krajského súdu ako odvolacieho súdu pozri predovšetkým
body 38 až 40 a 42 až 48 uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 510/2020
z 18. novembra 2020.
28. Ústavný súd, vychádzajúc z § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, odmietol
sťažovateľkou podanú ústavnú sťažnosť bez potreby podrobnejšieho odôvodňovania svojich
právnych záverov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu