Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 565/2020
PDF · 231.18 KB
No categories available
II. ÚS 565/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť
Poľnohospodárskeho družstva Mlynica, Mlynica 78, IČO 00 199 761, zastúpeného
advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 16/2020 z 24. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva Mlynica o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva Mlynica, Mlynica 78, IČO
00 199 761 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom,
Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 16/2020
z 24. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalovaného bol stranou v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 20 Cb 41/2013 o zaplatenie sumy 10 417,36 € s príslušenstvom. Okresný
súd rozsudkom sp. zn. 20 Cb 41/2013 z 3. februára 2014 rozhodol prvým výrokom
o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 6 123, 94 € a druhým výrokom žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol. Po podaní odvolania žalobcu proti druhému – zamietajúcemu
výroku prvoinštančného rozsudku Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 2 Cbo 68/2014 z 25. júna 2015 napadnutý zamietajúci výrok zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 20 Cb 41/2013 z 24. marca 2017 uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 293,42 € spolu s príslušenstvom
a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Po podaní odvolania
sťažovateľom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Cbo 26/2018 z 19. marca 2019
(ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
č. k. 20 Cb 41/2013-204 z 24. marca 2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
č. k. 20 Cb 41/2013-272 z 13. apríla 2018 (ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov štátu)
a rozhodol:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.066,26 eur s 8,75 % úrokmi
z omeškania ročne od 31. 8. 2012 do zaplatenia do 3 dni od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 8,75 % úroky z omeškania ročne zo sumy
6.123,94 eur od 31. 8. 2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Štátu, v mene ktorého koná Okresný súd Poprad priznáva proti žalobcovi nárok na
náhradu trov v rozsahu 11,78 % a proti žalovanému v rozsahu 88,22 %.
Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu
76,44 %.“
4. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu ústavný súd zistil, že ešte pred jeho
vydaním krajský súd preskúmal na základe podaného odvolania rozsudok okresného súdu
sp. zn. 20 Cb 41/2013 z 30. septembra 2015, ktorý uznesením sp. zn. 2 Cob 95/2015
z 9. júna 2016 zrušil (druhýkrát) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd meritórne posudzoval právnu vec sťažovateľa spolu
trikrát.
5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. Dovolací súd
napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol a žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje svoje dovolacie námietky a cituje
z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jeho právnu argumentáciu viažucu
sa k jednotlivým dovolacím námietkam.
7. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že ho
považuje za „rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
8. Sťažovateľ uvádza, že nesúhlasí so záverom dovolacieho súdu, že v predmetnom
dovolacom konaní mohol preskúmavať len prípadne nedostatky dovolaním napadnutého
rozsudku č. k. 2 Cob 26/2018-297 z 19. marca 2019, a nie ním vytýkané nesprávnosti,
ktorých sa mal odvolací sud dopustiť pri vydaní uznesenia z 25. júna 2015. Tento právny
záver podľa názoru sťažovateľa narúša princíp právnej istoty a nezmeniteľnosti
právoplatných rozhodnutí.
9. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta tú časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia, v ktorej dovolací súd uvádza, že „výška odplaty 53.- eur ha
vyplývala z listinných dôkazov predložených stranami sporu...“ s odôvodnením, že záver
dovolacieho súdu nevychádza z objektívnych dôkazov preukazujúcich zistenie výšky
obvyklej ceny, pretože na takéto dôkazy neodkazuje a samotná skutočnosť, že by sťažovateľ
predmetnú sumu bol na účel mimosúdneho riešenia veci ochotný akceptovať, preto nie je
dôkazom jej obvyklosti. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že vada spočívajúca
v tvrdení o existencii dôkazu o obvyklej cene napriek jeho neexistencii je vadou procesnou,
ktorú podaným dovolaním uplatnil a pokiaľ by v konaní existoval dôkaz o obvyklej cene
a súdy by na tento dôkaz poukázali, tak by v konaní namietal nesprávnosť jeho právneho
posúdenia. Keďže ale sťažovateľ tvrdí, že takýto dôkaz neexistuje a súdy ho iba
vyabstrahovali z jeho vyjadrení v priebehu pojednávaní, tak nie je na mieste vytýkať, že
sťažovateľ ako dovolací dôvod neuplatnil nesprávnosť právneho posúdenia veci, pretože to
bol práve procesný postup súdov, ktorým k nedostatkom v napadnutom konaní došlo.
10. Sťažovateľ poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou ustálenia okamihu, od kedy mu vznikla
povinnosť platiť úrok z omeškania, a uvádza, že nesúhlasí so záverom dovolacieho súdu
o neprípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania, pokiaľ ide o právne
posúdenie veci, ktoré priamo vylučuje § 421 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
11. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho v bode 1 označených
základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom
použitý výklad právnych noriem považuje za ústavne nekonformný. Sťažovateľ považuje
i samotný postup dovolacieho súdu za „ústavne nonkonformný a teda protiprávny“.
12. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. základné právo Sťažovateľa na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Obdo 16/2020 zo dňa 24. 6. 2020 porušené boli;
2. uznesenie Najvyššieho sudu SR sp. zn. 3 Obdo 16/2020 zo dňa 24. 6. 2020 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie;
3. sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 450,29 Eur,
ktorú je Najvyšší sud SR povinný uhradiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa, do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
20. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
21. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
22. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
24. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
25. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj
ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
26. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
27. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa.
28. Ústavný súd podrobil prieskumu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že sťažovateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania
z § 420 písm. f) CSP, pričom „vadu zmätočnosti videl v:
- nezákonnosti postupu krajského súdu pri vydaní uznesenia z 25. júna 2015,
č. k. 2 Cob/68/2014-108, keďže o skutkovom základe nároku a jeho právnom posúdení bolo
už právoplatne rozhodnuté;
- priznaní nároku žalobcovi bez toho, aby mal preukázanú obvyklú cenu. resp. túto
sám stanovil na 53,- eur/ha bez DPH vychádzajúc z mimosúdnej korešpondencie strán, čím
došlo k narušeniu kontradiktórnosti konania a namiesto žalobcu vyhľadal obvyklú cenu
plnenia odkazujúc na ustanovenie § 536 ods. 3 a § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka;
- nesprávnom ustálení začiatku lehoty na priznanie úrokov z omeškania od dátumu
splatnosti žalobcom nesprávne vystavenej faktúry;
- nesprávnom právnom posúdení nároku na náhradu trov konania, keď krajský súd
mal aplikovať princíp zavinenia, resp. princíp závislosti výšky plnenia od rozhodnutia
súdu.“.
29. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu
k námietke dovolateľa o nezákonnosti postupu krajského súdu pri vydaní uznesenia sp. zn.
2 Cbo 68/2014 z 25. júna 2015 uviedol, že v predmetnom dovolacom konaní môže
preskúmavať len prípadné nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku sp. zn.
2 Cbo 26/2018 z 19. marca 2019, keďže nesprávnosti namietané dovolateľom, ktorých sa
mal odvolací súd dopustiť pri vydaní uznesenia z 25. júna 2015, boli uplatnené po uplynutí
dvojmesačnej lehoty stanovenej v § 427 ods. 1 CSP.
30. V súvislosti s druhou dovolacou námietkou o priznaní nároku žalobcovi bez toho,
aby mal odvolací súd preukázanú obvyklú cenu, resp. že túto sám stanovil na 53 €/ha bez
DPH, a teda i namietanom porušení princípu kontradiktórnosti konania najvyšší súd
uviedol, že tvrdenie dovolateľa o nesprávnom určení výšky odplaty nemôže obstáť, keďže
výška odplaty 53 €/ha vyplývala z listinných dôkazov predložených stranami sporu, pričom
na pojednávaní uskutočnenom 17. decembra 2013 uviedol žalobca, že žaluje výkon za sumu
53 €/ha, a na predmetnom pojednávaní aj sťažovateľ výslovne uviedol, že žiadal žalobcu
upraviť cenu na 53 €/ha podľa údajov od ostatných kombajnistov. Z uvedeného dôvodu
dovolací súd konštatoval, že nemohlo dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania.
K nesúhlasu dovolateľa so spôsobom určenia ceny diela odvolacím súdom najvyšší súd
uvádza, že „ide o otázku výkladu ustanovení § 536 ods. 3 a § 546 ods. 1 Obchodného
zákonníka a teda otázku právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Nesprávne právne
posúdenie veci predstavuje samostatný dovolací dôvod (k tomu viď § 432 C. s. p.), ktorý
však žalovaný v podanom dovolaní neuplatnil, keďže uplatnil výučné dovolací dôvod podľa
§ 431 C. s. p. spočívajúci v existencii vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/
C. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci pritom procesnú vadu zmätočnosti nezakladá
(k tomu viď judikát č. R 24/2017). Predmetnou argumentáciou sa tak dovolací súd pri
viazanosti dovolacími dôvodmi (k lomu viď § 440 (C. s. p.) nemohol zaoberať.“.
31. Podobným spôsobom sa dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
vysporiadal i s námietkou dovolateľa týkajúcou sa nesprávneho ustálenia okamihu, od kedy
bol povinný platiť úrok z omeškania. Najvyšší súd uviedol, že i pri tejto námietke „môže ísť
nanajvýš o nesprávnosť právneho posúdenia veci, ktoré sa týka výkladu ustanovení § 340,
§ 365 a § 369 Obchodného zákonníka, a nie o procesnú vadu zmätočnosti podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a k výkladu
vyššie uvedených zákonných ustanovení však argumentácia dovolateľa nesmerovala.“.
32. V súvislosti s námietkami sťažovateľa proti výroku krajského súdu o trovách
konania dovolací súd uvádza, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 431 CSP
spočívajúci v existencii vady zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. f) CSP, ktorá sa mala
prejaviť v nesprávnom právnom posúdení nároku na náhradu trov konania. Dovolací súd
opätovne poukazuje na judikát R 24/2017 a zároveň na to, že prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu o trovách konania – pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci – priamo
vylučuje znenie § 421 ods. 2 CSP, a zároveň dopĺňa, že dovolanie proti rozhodnutiu
o trovách konania „nie je prípustné len podľa § 421 C. s. p., ale aj podľa § 420 C. s. p.
(k tomu v podrobnostiach viď 3 CdoGp/2/2016 a 3 Obdo/19/2018)“.
33. Dovolací súd uvádza, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté
namietanou vadou zmätočnosti, uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP. Preto dovolanie
sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné.
34. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
35. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho
záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého
uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho
súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa
ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal so všetkými dovolacími
námietkami sťažovateľa, poukázal na svoju viazanosť dovolacími dôvodmi a vysvetlil,
prečo sa časťou argumentácie sťažovateľa nemohol zaoberať [namietané právne posúdenie
pri uplatnenom dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP], vyjadril sa k namietanému
porušeniu kontradiktórnosti konania pred odvolacím súdom i k ostatným podmienkam
dovolacieho konania. Právne závery, ktoré viedli najvyšší súd v konečnom dôsledku
k odmietnutiu dovolania, majú oporu nielen v aplikovaných ustanoveniach Civilného
sporového poriadku, ale i v judikatúre najvyššieho súdu, na ktorú v odôvodnení
napadnutého uznesenia priamo poukazuje.
36. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
37. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu