Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 565/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť

Poľnohospodárskeho družstva Mlynica, Mlynica 78, IČO 00 199 761, zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva Mlynica o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra

2020 doručená ústavná sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva Mlynica, Mlynica 78, IČO

00 199 761 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom,

Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalovaného bol stranou v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. o zaplatenie sumy 10 417,36 € s príslušenstvom. Okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 3. februára 2014 rozhodol prvým výrokom

o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 6 123, 94 € a druhým výrokom žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol. Po podaní odvolania žalobcu proti druhému – zamietajúcemu

výroku prvoinštančného rozsudku Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z 25. júna 2015 napadnutý zamietajúci výrok zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2017 uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 293,42 € spolu s príslušenstvom

a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Po podaní odvolania

sťažovateľom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2019

(ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie

č. k. -204 z 24. marca 2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

č. k. -272 z 13. apríla 2018 (ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov štátu)

a rozhodol:

„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.066,26 eur s 8,75 % úrokmi

z omeškania ročne od 31. 8. 2012 do zaplatenia do 3 dni od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 8,75 % úroky z omeškania ročne zo sumy

6.123,94 eur od 31. 8. 2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Štátu, v mene ktorého koná Okresný súd Poprad priznáva proti žalobcovi nárok na

náhradu trov v rozsahu 11,78 % a proti žalovanému v rozsahu 88,22 %.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu

76,44 %.“

4. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu ústavný súd zistil, že ešte pred jeho

vydaním krajský súd preskúmal na základe podaného odvolania rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 30. septembra 2015, ktorý uznesením sp. zn.

z 9. júna 2016 zrušil (druhýkrát) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd meritórne posudzoval právnu vec sťažovateľa spolu

trikrát.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. Dovolací súd

napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol a žalobcovi priznal proti

žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje svoje dovolacie námietky a cituje

z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jeho právnu argumentáciu viažucu

sa k jednotlivým dovolacím námietkam.

7. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že ho

považuje za „rozporné s a dohovoru“.

8. Sťažovateľ uvádza, že nesúhlasí so záverom dovolacieho súdu, že v predmetnom

dovolacom konaní mohol preskúmavať len prípadne nedostatky dovolaním napadnutého

rozsudku č. k. -297 z 19. marca 2019, a nie ním vytýkané nesprávnosti,

ktorých sa mal odvolací sud dopustiť pri vydaní uznesenia z 25. júna 2015. Tento právny

záver podľa názoru sťažovateľa narúša princíp právnej istoty a nezmeniteľnosti

právoplatných rozhodnutí.

9. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta tú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia, v ktorej dovolací súd uvádza, že „výška odplaty 53.- eur ha

vyplývala z listinných dôkazov predložených stranami sporu...“ s odôvodnením, že záver

dovolacieho súdu nevychádza z objektívnych dôkazov preukazujúcich zistenie výšky

obvyklej ceny, pretože na takéto dôkazy neodkazuje a samotná skutočnosť, že by sťažovateľ

predmetnú sumu bol na účel mimosúdneho riešenia veci ochotný akceptovať, preto nie je

dôkazom jej obvyklosti. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že vada spočívajúca

v tvrdení o existencii dôkazu o obvyklej cene napriek jeho neexistencii je vadou procesnou,

ktorú podaným dovolaním uplatnil a pokiaľ by v konaní existoval dôkaz o obvyklej cene

a súdy by na tento dôkaz poukázali, tak by v konaní namietal nesprávnosť jeho právneho

posúdenia. Keďže ale sťažovateľ tvrdí, že takýto dôkaz neexistuje a súdy ho iba

vyabstrahovali z jeho vyjadrení v priebehu pojednávaní, tak nie je na mieste vytýkať, že

sťažovateľ ako dovolací dôvod neuplatnil nesprávnosť právneho posúdenia veci, pretože to

bol práve procesný postup súdov, ktorým k nedostatkom v napadnutom konaní došlo.

10. Sťažovateľ poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou ustálenia okamihu, od kedy mu vznikla

povinnosť platiť úrok z omeškania, a uvádza, že nesúhlasí so záverom dovolacieho súdu

o neprípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania, pokiaľ ide o právne

posúdenie veci, ktoré priamo vylučuje Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

11. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho v bode 1 označených

základných práv podľa a listiny, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom

použitý výklad právnych noriem považuje za ústavne nekonformný. Sťažovateľ považuje

i samotný postup dovolacieho súdu za „ústavne nonkonformný a teda protiprávny“.

12. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. základné právo Sťažovateľa na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 24. 6. 2020 porušené boli;

2. uznesenie Najvyššieho sudu SR sp. zn. zo dňa 24. 6. 2020 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie;

3. sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 450,29 Eur,

ktorú je Najvyšší sud SR povinný uhradiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa, do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

20. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

21. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

22. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho a dovolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

24. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

25. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj

ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

26. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

27. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa.

28. Ústavný súd podrobil prieskumu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

z odôvodnenia ktorého vyplýva, že sťažovateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania

z , pričom „vadu zmätočnosti videl v:

- nezákonnosti postupu krajského súdu pri vydaní uznesenia z 25. júna 2015,

č. k. -108, keďže o skutkovom základe nároku a jeho právnom posúdení bolo

už právoplatne rozhodnuté;

- priznaní nároku žalobcovi bez toho, aby mal preukázanú obvyklú cenu. resp. túto

sám stanovil na 53,- eur/ha bez DPH vychádzajúc z mimosúdnej korešpondencie strán, čím

došlo k narušeniu kontradiktórnosti konania a namiesto žalobcu vyhľadal obvyklú cenu

plnenia odkazujúc na ustanovenie a ;

- nesprávnom ustálení začiatku lehoty na priznanie úrokov z omeškania od dátumu

splatnosti žalobcom nesprávne vystavenej faktúry;

- nesprávnom právnom posúdení nároku na náhradu trov konania, keď krajský súd

mal aplikovať princíp zavinenia, resp. princíp závislosti výšky plnenia od rozhodnutia

súdu.“.

29. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu

k námietke dovolateľa o nezákonnosti postupu krajského súdu pri vydaní uznesenia sp. zn.

z 25. júna 2015 uviedol, že v predmetnom dovolacom konaní môže

preskúmavať len prípadné nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku sp. zn.

z 19. marca 2019, keďže nesprávnosti namietané dovolateľom, ktorých sa

mal odvolací súd dopustiť pri vydaní uznesenia z 25. júna 2015, boli uplatnené po uplynutí

dvojmesačnej lehoty stanovenej v .

30. V súvislosti s druhou dovolacou námietkou o priznaní nároku žalobcovi bez toho,

aby mal odvolací súd preukázanú obvyklú cenu, resp. že túto sám stanovil na 53 €/ha bez

DPH, a teda i namietanom porušení princípu kontradiktórnosti konania najvyšší súd

uviedol, že tvrdenie dovolateľa o nesprávnom určení výšky odplaty nemôže obstáť, keďže

výška odplaty 53 €/ha vyplývala z listinných dôkazov predložených stranami sporu, pričom

na pojednávaní uskutočnenom 17. decembra 2013 uviedol žalobca, že žaluje výkon za sumu

53 €/ha, a na predmetnom pojednávaní aj sťažovateľ výslovne uviedol, že žiadal žalobcu

upraviť cenu na 53 €/ha podľa údajov od ostatných kombajnistov. Z uvedeného dôvodu

dovolací súd konštatoval, že nemohlo dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania.

K nesúhlasu dovolateľa so spôsobom určenia ceny diela odvolacím súdom najvyšší súd

uvádza, že „ide o otázku výkladu ustanovení § 536 ods. 3 a § 546 ods. 1 Obchodného

zákonníka a teda otázku právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Nesprávne právne

posúdenie veci predstavuje samostatný dovolací dôvod (k tomu viď ), ktorý

však žalovaný v podanom dovolaní neuplatnil, keďže uplatnil výučné dovolací dôvod podľa

spočívajúci v existencii vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení

Nesprávne právne posúdenie veci pritom procesnú vadu zmätočnosti nezakladá

(k tomu viď judikát č. R 24/2017). Predmetnou argumentáciou sa tak dovolací súd pri

viazanosti dovolacími dôvodmi (k lomu viď () nemohol zaoberať.“.

31. Podobným spôsobom sa dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

vysporiadal i s námietkou dovolateľa týkajúcou sa nesprávneho ustálenia okamihu, od kedy

bol povinný platiť úrok z omeškania. Najvyšší súd uviedol, že i pri tejto námietke „môže ísť

nanajvýš o nesprávnosť právneho posúdenia veci, ktoré sa týka výkladu ustanovení § 340,

a , a nie o procesnú vadu zmätočnosti podľa

ustanovenia K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a k výkladu

vyššie uvedených zákonných ustanovení však argumentácia dovolateľa nesmerovala.“.

32. V súvislosti s námietkami sťažovateľa proti výroku krajského súdu o trovách

konania dovolací súd uvádza, že dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa

spočívajúci v existencii vady zmätočnosti uvedenej v , ktorá sa mala

prejaviť v nesprávnom právnom posúdení nároku na náhradu trov konania. Dovolací súd

opätovne poukazuje na judikát R 24/2017 a zároveň na to, že prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu o trovách konania – pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci – priamo

vylučuje znenie , a zároveň dopĺňa, že dovolanie proti rozhodnutiu

o trovách konania „nie je prípustné len podľa , ale aj podľa

(k tomu v podrobnostiach viď a )“.

33. Dovolací súd uvádza, že konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté

namietanou vadou zmätočnosti, uvedenou v ustanovení . Preto dovolanie

sťažovateľa odmietol podľa ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné.

34. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

35. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho

záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého

uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho

súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa

ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal so všetkými dovolacími

námietkami sťažovateľa, poukázal na svoju viazanosť dovolacími dôvodmi a vysvetlil,

prečo sa časťou argumentácie sťažovateľa nemohol zaoberať [namietané právne posúdenie

pri uplatnenom dovolacom dôvode podľa ], vyjadril sa k namietanému

porušeniu kontradiktórnosti konania pred odvolacím súdom i k ostatným podmienkam

dovolacieho konania. Právne závery, ktoré viedli najvyšší súd v konečnom dôsledku

k odmietnutiu dovolania, majú oporu nielen v aplikovaných ustanoveniach Civilného

sporového poriadku, ale i v judikatúre najvyššieho súdu, na ktorú v odôvodnení

napadnutého uznesenia priamo poukazuje.

36. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa a podľa listiny, ako aj právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

37. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu