Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 277/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval ústavné sťažnosti

, , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. (ústavná sťažnosť vedená pod sp. zn.

), a

, , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. (ústavná sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

), a takto

rozhodol:

1. Základné právo a podľa čl. 48 ods. 2

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. a p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie v sume každému po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré s ú im p o v i n n é

vyplatiť v rozsahu 2/3 Okresný súd Bratislava II a v rozsahu 1/3 Krajský súd v Bratislave

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. a p r i z n á v a náhradu trov

konania spolu v sume 913,32 € (slovom deväťstotrinásť eur a tridsaťdva centov), ktorú s ú

Okresný súd Bratislava II v rozsahu 2/3 a Krajský súd v Bratislave v rozsahu 1/3

p o v i n n é vyplatiť na účet advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a 29. mája 2020 ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorými

namietajú porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského

súdu“). Ústavný súd z ich obsahu zistil, že smerujú proti totožnému napadnutému konaniu,

kde sťažovatelia vystupujú spoločne, a z obsahovej stránky vykazujú takú mieru totožnosti,

že rozhodol o ich spojení na spoločné konanie z dôvodu hospodárnosti uznesením sp. zn.

z 23. júna 2020 s tým, že budú spoločne prerokované pod sp. zn.

.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení

žalovaných účastníkmi napadnutého konania vedeného okresným súdom o zaplatenie sumy

343 576 Sk s príslušenstvom z titulu odplaty za užívanie plochy v budove vo vlastníctve

žalobcu. Napadnuté konanie vedené okresným súdom začalo podaním žaloby 23. decembra

2008. Podľa vyjadrenia sťažovateľov bolo okresným súdom nariadených 5 pojednávaní,

prvé sa uskutočnilo v roku 2010, ďalšie v rokoch 2014, 2015 a 2017. Postup okresného súdu

nebol podľa názoru sťažovateľov dostatočne efektívny ani hospodárny, keďže boli

pojednávania odročované aj bez dôležitého dôvodu. Okresný súd vydal 8. marca 2017

rozsudok, proti ktorému bolo podané odvolanie, a od mája 2017 prebieha odvolacie konanie

na krajskom súde, ktoré dosiaľ nebolo skončené. Celková doba konania na súdoch prvej

a druhej inštancie je už 12 rokov. Vec patrí do štandardnej rozhodovacej činnosti súdov, nie

je nijako mimoriadne náročná. Dôvod neprimeranej dĺžky konania sťažovatelia vidia

v neefektívnom postupe okresného súdu a krajského súdu.

3. Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

o ich sťažnostiach rozhodol nálezom vo veci sp. zn. takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn.

porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn.

porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave v konaní

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie vo výške 9 000 €, ktoré je mu Okresný súd Bratislava II povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške

450,29 €, ktorú sú povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II

a Krajský súd v Bratislave na účet jeho advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohoto nálezu.“,

a vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. takto:

„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn.

porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn.

porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave v konaní

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke

finančné zadosťučinenie vo výške 9 000 €, ktoré je jej Okresný súd Bratislava II povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke

finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ktoré je jej Krajský súd v Bratislave povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania vo výške 450,29 €,

ktorú sú povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II a Krajský súd

v Bratislave na účet jej advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

4. Sťažovatelia už v sťažnostiach vyslovili súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní pred ústavným súdom.

5. Ústavný súd sťažnosti sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 9. júna 2020 a sp. zn. z 23. júna 2020 ich prijal na ďalšie

konanie v celom rozsahu.

II.

Vyjadrenie odporcov, vymedzenie napadnutého konania a replika sťažovateľov

6. Predseda krajského súdu listom sp. zn. zo 14. júla 2020 oznámil

ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prejednaní sťažností, a k priebehu napadnutého

odvolacieho konania v podstatnom uviedol, že vec nebola rozhodnutá z dôvodu

personálneho poddimenzovania súdu a neprimeranej zaťaženosti konajúcej zákonnej

sudkyne s predpokladom rozhodnutia v roku 2020. Z predloženého spisového materiálu

krajského súdu nevyplýva žiaden procesný úkon vo veci.

7. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr 58/2020 z 23. júla 2020

ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní sťažností, vyjadrila presvedčenie,

že okresný súd konal vo veci plynulo a efektívne, teda nespôsobil prieťahy v konaní.

Sťažnosti považuje za nedôvodné. Predĺženie bolo spôsobené okolnosťami na strane

sťažovateľov, keď sa im nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie z dôvodu

neznámeho pobytu, na návrh žalovaných bolo konanie prerušené a z dôvodu oneskoreného

predloženia dôkazov sťažovateľmi. Priebeh napadnutého konania opísala predsedníčka

okresného súdu v podstatnom takto:

- Žaloba bola podaná 23. decembra 2008 proti sťažovateľom ako žalovaným

v I. a II. rade.

- Oprava žalobného návrh na výzvu okresného súdu 10. marca 2009.

- Okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. zo 16. marca 2009.

- Sťažovatelia podali odpor 12. mája 2009.

- Pojednávanie konané 16. marca 2010 bolo odročené (na 29. apríl 2010, pozn.) pre

neprítomnosť sťažovateľov, ktorým nebolo vykázané včasné doručenie predvolania.

- Sťažovatelia navrhli 17. apríla 2010 konanie prerušiť do právoplatného skončenia

súvisiaceho konania sp. zn. (). Okresný súd uznesením

zo 17. mája 2010 návrhu vyhovel a konanie prerušil (potvrdené odvolacím súdom,

právoplatné 27. septembra 2010). Rozsudok vo veci sp. zn. z 29. marca 2012

nadobudol právoplatnosť 28. februára 2014, čím dôvod prerušenia konania odpadol.

- Okresný súd nariadil pojednávanie na 28. máj 2014, predvolanie sa nepodarilo

doručiť, sťažovatelia mali hlásený pobyt bezdomovcov, preto okresný súd uznesením

zo 17. apríla 2014 ustanovil sťažovateľom opatrovníka. Opatrovník ani sťažovatelia sa

na pojednávanie nedostavili.

- Okresný súd uznesením zo 14. júla 2014 zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka,

keďže dôvody pominuli.

- Okresný súd uskutočnil pojednávanie 3. septembra 2014 za prítomnosti sporových

strán, sťažovatelia predložili dôkazy a navrhli vyžiadanie spisu zo súvisiaceho konania

sp. zn. . Okresný súd zabezpečil predmetný spis 12. septembra 2014.

- Dňa 27. októbra 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil

z dôvodu, že nebola preukázaná výška bezdôvodného obohatenia, a vyzval žalobcu

na predloženie dôkazov k nej.

- Sťažovatelia podaním z 27. októbra 2014 predložili dôkazy a navrhli spojiť

súvisiace konanie. Tento návrh okresný súd zamietol uznesením z 10. novembra 2014, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 7. januára 2015.

- Dňa 9. septembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ oznámil

okresnému súdu, že v súvisiacom konaní je nariadené znalecké dokazovanie na zistenie

ceny nájmu obdobných nehnuteľností v rozhodnom období 1989 až 2010. Okresný súd

pojednávanie odročil a nariadil stranám predmetný posudok predložiť v tomto konaní.

Predložený bol 6. novembra 2015.

- Z dôvodu pretrvávajúceho rozporu o výške nájmu okresný súd ustanovil uznesením

z 10. marca 2016 znalca na určenie výšky mesačného nájomného. Znalec odmietol vykonať

znalecký úkon a okresný súd zrušil uznesenie o jeho ustanovení uznesením z 31. januára

2017 (právoplatné 8. marca 2017, pozn.).

- Na pojednávaní 13. marca 2017 okresný súd vyhlásil rozsudok, proti ktorému

podali sťažovatelia odvolanie. Okresný súd zabezpečil vyjadrenia a reakcie oboch

sporových strán a spis predložil na odvolacie konanie 12. februára 2018.

8. Sťažovatelia podaním zo 7. augusta 2020 zotrvali na ústavnej sťažnosti, vyjadrili

súhlas s upustením od ústneho pojednávania a k veci uviedli, že na pojednávaní 16. marca

2010 sa nezúčastnili, pretože im jeho konanie nebolo oznámené. Sťažovateľ oznámil adresu

pre doručovanie a telefónne číslo, čiže okresnému súdu nič nebránilo doručiť upovedomenie

o termíne pojednávania. Poukázali na odročenie pojednávania 27. októbra 2014 z dôvodu

nepreukázania výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu a ďalšie pojednávanie sa

uskutočnilo až 9. septembra 2015, čo považuje za neefektívny postup vzhľadom na časový

odstup 6 rokov od podania žaloby. Za desať rokov konania sa uskutočnilo 5 pojednávaní.

K prieťahom prispelo aj nedotiahnuté znalecké dokazovanie. Predloženie veci na odvolacie

konanie s odstupom 9 mesiacov považujú za neprimerané obdobie. Krajský súd je

od 12. februára 2018 úplne nečinný v odvolacom konaní. Celkovú dĺžku konania považujú

sťažovatelia za extrémnu, vedúcu k odňatiu spravodlivosti. Zároveň si uplatnili náhradu trov

konania aj za ďalší úkon (podanie vyjadrenia) vrátane DPH.

9. Vzhľadom na oznámenia sťažovateľov, predsedníčky okresného súdu a predsedu

krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúra

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru.

12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,CSP“), ako aj z , podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , )

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci

prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených

kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosti sťažovateľov.

15. Ústavný súd poukazuje aj na rozsudok ESĽP vo veci Hoholm proti Slovenskej

republike z 13. januára 2015, sťažnosť č. 35632/13, body 56 a 57: [Keď sa sťažovateľ

pokúsil zhojiť svoju ujmu podľa predchádzajúceho ustanovenia (čl. 13 dohovoru, pozn.),

ústavný súd odmietol jeho sťažnosť po tom, ako rozdelil konanie na tri úseky podľa

konajúcich súdov. Konkrétne, podľa názoru ústavného súdu bola – vzhľadom na to, že

konanie pred okresným súdom a najvyšším súdom skončilo pred podaním ústavnej

sťažnosti – príslušná časť sťažovateľovej ústavnej sťažnosti podaná po uplynutí zákonnej

lehoty. Ústavný súd zároveň považoval dĺžku tej časti konania, ktorá prebiehala pred

krajským súdom, za nepostačujúcu na vyvolanie pochybností o súlade s čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Hoci formulácia sťažovateľovej sťažnosti tomu nebránila (opačne Obluk proti

Slovenskej republike, č. 69484/01, ods. 62, 20. jún 2006), ústavný súd nepreskúmal celkovú

dĺžku konania, čo je postup, ktorý bol už dávno odsúdený ako protirečiaci požiadavkám

dohovoru [opačne Bako proti Slovenskej republike (rozh.), č. 60227/00, 15. marec 2005

a. R., spol. s r. o. proti Slovenskej republike, č. 13960/06, ods. 35 et seq., 9. február 2010].

Sťažovateľ nemohol preto mať úžitok z „účinného prostriedku nápravy“ v zmysle

judikatúry súdu].

IV.

Právne posúdenie veci

16. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o finančnej pohľadávke z bezdôvodného obohatenia tvorí

bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov s ustálenou judikatúrou. Zároveň spor vyžadujúci

si posúdenie odborných otázok z iných odvetví formou znaleckého dokazovania vykazuje

vyšší stupeň skutkovej náročnosti, ktorý môže mať objektívny vplyv na predĺženie konania.

Iné okolnosti spôsobujúce objektívne predĺženie konania ústavný súd nezistil. Odvolacie

konanie v takejto veci je štandardnou súčasťou odvolacích konaní. Predmet konania nie je

v zmysle judikatúry ústavného súdu ani ESĽP časovo zvlášť priorizovaný.

17. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa . Ústavný súd

zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovatelia neprispeli k predĺženiu predmetného

konania významnejšou mierou. Najmä zohľadnil, že sťažovatelia v postavení osôb bez

domova splnili svoju informačnú povinnosť a kontaktné údaje (telefónne číslo a adresu pre

doručovanie na pracovisko, pozn.) mal okresný súd k dispozícii.

18. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

a krajského súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,

v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,

ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, ,

).

19. Ústavný súd vychádza z premisy, že medzi obsahom práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa po obsahovej stránky niet zásadných

odlišností. Najmä pri posudzovaní namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

prihliada na ustálenú rozhodovaciu prax ESĽP, pokiaľ ide o primeranosť dĺžky konania.

20. Celková dĺžka konania o návrhu sťažovateľov v skutkovo a právne pomerne

jednoduchej veci, ktorá ku dňu rozhodovania ústavného súdu predstavovala viac ako 9

rokov, bola v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru považovaná

ústavným súdom za zjavne neprimeranú bez potreby bližšieho skúmania konkrétneho

priebehu konania (). Podobne dĺžka konania o návrhu sťažovateľa na dvoch

stupňoch sústavy súdov, ktorá ku dňu rozhodovania ústavného súdu predstavovala viac ako

7 a pol roka, bola ústavným súdom vyhodnotená v náleze sp. zn. ako

neprimeraná. Obdobná dĺžka konania na dvoch stupňoch sústavy súdov viedla ESĽP

k vysloveniu porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napr. vo veci A. R. spol. s r. o. proti

Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 9. februára 2010).

21. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť súdu aprobovaná

procesným právom s oporou v právoplatnom uznesení o prerušení konania do vyriešenia

otázky, od ktorej je rozhodovanie závislé, nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy. Preto

obdobie od 27. septembra 2010 do 28. februára 2014, keď bolo konanie prerušené, nebral

ústavný súd ani pri posudzovaní celkovej dĺžky konania do úvahy, čo malo vplyv najmä

na výšku priznaného finančného zadosťučinenia.

22. Z popísaného priebehu súdneho konania na prvom stupni vyplýva, že napadnuté

konanie na súde prvej inštancie trvalo od 23. decembra 2008 do 12. februára 2018 (vrátane

procesných úkonov po podaní odvolania, pozn.), čiže okrem obdobia prerušenia konania

okresný súd konal približne 6 a pol roka. V postupe okresného súdu ústavný súd vzhliadol

neodôvodnené obdobia nečinnosti od mája 2009 do marca 2010 a od novembra 2014

do septembra 2015, ako aj neefektívnu činnosť najmä v súvislosti s ustanovením

opatrovníka bez splnenia zákonných predpokladov a nariadenia a zrušenia bezvýsledného

znaleckého dokazovania. Popísaný postup okresného súdu v konaní nemožno hodnotiť ako

sústredený a efektívne smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov.

23. Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu ústavný súd konštatuje celkovú nečinnosť bez

akéhokoľvek procesného úkonu od predloženia veci 12. februára 2018 dosiaľ, t. j. v trvaní

2 rokov a 9 mesiacov. Celková dĺžka konania na oboch stupňoch súdnej sústavy sa javí ako

zjavne neprimeraná náročnosti veci a nezodpovedajúca garanciám čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa , ústavný súd

zohľadnil skutočnosť, že ide o konanie na dvoch stupňoch sústavy súdov a že vo veci bolo

vydané prvé meritórne rozhodnutie po 6 a pol roku, ktoré však dosiaľ nenadobudlo

právoplatnosť v dôsledku nečinnosti krajského súdu.

24. Pokiaľ krajský súd poukazuje na nedostatočné personálne obsadenie súdu

a množstvo nevybavených súdnych prípadov, k tomu ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou ustálenou judikatúrou (pozri napr. , , ,

, ) konštatuje, že nedostatočné materiálno-technické vybavenie

a poddimenzované personálne obsadenie súdu, ako ani opakovaná zmena zákonného sudcu

nemôže byť na ťarchu účastníkov konania a nemôže zbaviť krajský súd zodpovednosti

za vzniknuté prieťahy.

25. Ústavný súd preto aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania, zistenú nečinnosť

krajského súdu a neefektívny postup okresného súdu dospel k záveru, že v napadnutom

konaní došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom

okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo

sťažovateľov podľa a právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

26. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

27. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

V.

Primerané finančné zadosťučinenie

28. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

29. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o ústavnom

súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný

sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

30. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

31. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä doterajšiu dĺžku

napadnutého konania, obdobia nečinnosti a neefektívny postup okresného súdu, ako aj

nečinnosť krajského súdu, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia v sume po 3 000 € pre každého zo sťažovateľov primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu. Ústavný súd vzal na zreteľ mieru zodpovednosti

za porušenie práv sťažovateľov na strane okresného súdu a krajského súdu, a preto uložil

okresnému súdu uhradiť 2/3 priznaného finančného zadosťučinenie každému

zo sťažovateľov, t. j. sumu 2 000 € každému zo sťažovateľov, a krajskému súdu uložil

povinnosť v rozsahu 1/3 priznaného finančného zadosťučinenia, čiže po 1 000 € každému

zo sťažovateľov (bod 3 výroku tohto nálezu).

VI.

Trovy konania

32. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

33. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania podľa § 11 ods. 3

a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej odmeny za tri úkony

právnej služby v roku 2020 (prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a podanie

vyjadrenia) a režijného paušálu ku každému úkonu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (5-krát

po 10,62 € ‒ vyjadrenie bolo spoločné, pozn.). Zároveň zohľadnil, že ide ozastúpenie

dvoch sťažovateľov na základe spojenia vecí rozhodnutím ústavného súdu podľa § 13 ods. 3

vyhlášky (trikrát tarifa a trikrát jedna tretina tarify, pozn.). Takto určená suma (708 € +

53,10 €) zvýšená o DPH (152,22 €) predstavuje celkom sumu 913,32 € (výrok 4 nálezu).

34. Priznanú náhradu trov konania sú okresný súd (v 2/3) a krajský súd (v 1/3)

povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu ( v spojení s ).

35. Podľa toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu