Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 11/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka a sudcov Jany Baricovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Jošthovou, Nám. M. R. Štefánika 10, Žilina,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Žilina č. k. -136 z 9. júla 2019 (správne z 2. júla 2019, pozn.) a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. k. -210 z 31. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená 4. mája 2020, ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-136 z 9. júla 2019 (správne z 2. júla 2019, pozn.) a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -210 z 30. januára 2020

(správne z 31. januára 2020, pozn.), ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa

žalobou podanou na okresnom súde domáhal na žalovanej obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 8 824,71 €

s príslušenstvom. Sťažovateľ svoj nárok na zaplatenie žalovanej istiny uplatňoval z titulu

zmluvnej pokuty dohodnutej so žalovanou v čl. II bodu 5 zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve z 1. augusta 2017. Zmluvná pokuta v zmysle uvedeného ustanovenia

zabezpečovala splnenie povinnosti žalovanej jednak uzavrieť v dohodnutej lehote

so sťažovateľom kúpnu zmluvu, ktorej predmetom mal byť prevod vlastníckeho práva

k bytu, a jednak zabezpečiť vydanie právoplatného kolaudačného rozhodnutia týkajúceho

sa bytového domu do 30. apríla 2018.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -136 z 2. júla 2019 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho k povinnosti

uhradiť žalovanej trovy konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia najskôr poukázal

na kolaudačné rozhodnutie vydané Stavebným úradom mesta Žilina z 18. januára 2018

(právoplatné 25. januára 2018) týkajúce sa bytového domu, v ktorom sa nachádzal byt

sťažovateľa, a na kúpnu zmluvu z 1. marca 2018 o prevode vlastníckeho práva k bytu

v prospech sťažovateľa. Nadväzne skonštatoval, že nedošlo k porušeniu povinností

žalovanej uvedených v čl. II bodu 5 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a preto

sťažovateľovi nevznikol nárok na zmluvnú pokutu. Tvrdenia sťažovateľa, že aj

po 30. apríli 2018 prebiehajú v bytovom dome rekonštrukčné búracie a stavebné práce,

čo mu znemožňovalo užívať byt na plnohodnotné bývanie, vyhodnotil okresný súd

z hľadiska posudzovania nároku na zmluvnú pokutu za irelevantné.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie a okrem iného

namietal, že kolaudačné rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky, pretože ide

o tzv. nulitné rozhodnutie. Tvrdil, že k vydaniu kolaudačného rozhodnutia nemohlo dôjsť

pre nesplnenie zákonných podmienok na jeho vydanie, a poukazoval na jeho možné

antidatovanie. Okrem toho spochybňoval i správnosť procesného postupu okresného

súdu, ktorý na pojednávaní nevyzval na späťvzatie žaloby podľa § 138 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“) a nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania.

5. Krajský súd rozsudkom č. k. -210 z 31. januára 2020 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil a žalovanej priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie,

že v konaní nebolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovanej.

K spochybňovaniu vecnej správnosti a naplnenia zákonných predpokladov pre vydanie

kolaudačného rozhodnutia uviedol, že platí prezumpcia správnosti správneho aktu, pokiaľ

nie je tento akt zákonom stanoveným postupom zmenený alebo zrušený a v zmysle § 194

ods. 2 je pre súdy záväzný. Sťažovateľovi vysvetlil, že mimo rámec správneho

súdnictva nie je všeobecný súd oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu;

môže ho skúmať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Za taký je považovaný

správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého

nevznikajú žiadne právne následky, pričom o takú situáciu vo veci sťažovateľa nešlo.

Neuvedenie predbežného právneho posúdenia odvolací súd nepovažoval za procesný

postup, ktorým by sa strane znemožňovalo uskutočňovanie jej procesného práva v takej

miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto vyhodnotil krajský

súd aj túto námietku ako neopodstatnenú. K rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ išlo

o trovy konania a možnú aplikáciu , na ktorú poukazoval sťažovateľ.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti najskôr zrekapituloval skutkové okolnosti veci,

obsah napadnutých rozhodnutí a argumentáciu, ktorú predostrel všeobecným súdom

v snahe uspieť v spore. Následne vyjadril svoj nesúhlas s právnym záverom všeobecných

súdov. Zotrval na názore, že kolaudačné rozhodnutie, ktoré mu bolo predložené až

po roku od jeho právoplatnosti, vykazuje niekoľko závažných vád, najmä tú, že nebolo

zverejnené na úradnej tabuli mesta a právoplatnosť nadobudlo pred uplynutím 15-dňovej

lehoty na podanie odvolania. Konaním žalovanej bolo sťažovateľovi znemožnené podať

na súde žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, keďže v čase údajného

vydania kolaudačného rozhodnutia nebol ešte vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej sa toto

rozhodnutie týkalo. Preto sa mali všeobecné súdy vyrovnať s argumentom o existencii

takých vád kolaudačného rozhodnutia, ktoré ho robia ničotným. Všeobecné súdy sa však

s touto jeho argumentáciou nevysporiadali a svoje rozhodnutie v tomto smere

neodôvodnili, čím zaťažili svoje rozhodnutia vadou arbitrárnosti a ústavnej

neudržateľnosti. Z dôvodu ničotnosti kolaudačného rozhodnutia žalovaná do dnešného

dňa nesplnila svoju povinnosť ho zabezpečiť, a preto vzniklo sťažovateľovi právo

na zaplatenie zmluvnej pokuty.

7. Porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľ i v tom, že ho okresný

súd v rozpore s nevyzval na späťvzatie žaloby. V prípade vyslovenia názoru

súdu o zjavnej nedôvodnosti žaloby by sťažovateľ vzal žalobu späť a pri rozhodovaní

o trovách konania by okresný súd musel zohľadniť aj a contrario,

za použitia analógie podľa . Nesplnenie povinnosti súdu podľa

síce nemá za následok zrušenie rozhodnutia vo veci samej, avšak má to vplyv

na rozhodnutie o trovách konania, na ktorých náhradu bol sťažovateľ nespravodlivo

zaviazaný. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že pri rozhodovaní o trovách konania mali

všeobecné súdy použiť .

8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho práv,

napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a trovy

konania.

9. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd v súlade s § 129 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odložil

vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Tento návrh odôvodnil tým, že okresný súd

uznesením sp. zn. z 16. marca 2020 už rozhodol o výške trov konania, ktoré

je sťažovateľ povinný zaplatiť žalovanej. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť.

Súčasne poukázal na svoju nepriaznivú majetkovú situáciu a hrozbu závažnej ujmy

v tejto sfére.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného

súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

13. Zmysel a účel princípu subsidiarity vyvoditeľný z spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127

ods. 1 , ako aj legislatívnej konštrukcie

(porovnaj m. m. , , , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

14.1 Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(), a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

zákonom je .

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f)

ktorý je podaný oneskorene, g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v),

ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd. V zmysle ústavný súd

neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže,

že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných

práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu

19. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd v prvom rade s poukazom na už citovaný čl. 127 ods. 1

uvádza, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

20. Z tohto princípu vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj

ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (pozri , ).

21. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho

konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Preto

ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu

22. Podstatou ústavnej sťažnosti v tejto časti je nesúhlas sťažovateľa

s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného

súdu o zamietnutí jeho žaloby. Sťažovateľ vidí zásah do svojich práv v arbitrárnom

postoji krajského súdu k jeho návrhom a argumentom, ktoré predostrel v rámci

odvolania. Nadväzne tvrdí, že nesprávny výsledok konania vo veci samej spôsobil

i nesprávne a nespravodlivé rozhodnutie o trovách konania. Na ich zaplatenie by nebol

zaviazaný v prípade, ak by všeobecné súdy postupovali procesne čistým spôsobom.

23. Keďže napadnuté rozhodnutie sa stalo právoplatným 14. februára 2020

a sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť 30. apríla 2020, teda po uplynutí lehoty

na podanie ústavnej sťažnosti podľa prvej vety , ústavný

súd považoval za potrebné vysporiadať sa s otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti.

Podľa o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti

so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa

menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov v čase od 27. marca 2020

(dátum nadobudnutia účinnosti zákona) do 30. apríla 2020 spočívali lehoty, ustanovené

právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv

na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva. V uvedenom

období teda lehoty neplynuli a od 1. mája 2020 ich plynutie pokračovalo. Z doslovného

znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že spočívanie lehôt sa týka len ochrany práv

v súkromnoprávnych vzťahoch. Vychádzajúc z cieľa predmetnej právnej úpravy

a celospoločenskej situácie, za ktorej boli mimoriadne opatrenia zákonodarcom prijaté, je

potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že sťažením uplatnenia ochrany svojich práv

v mimoriadnej situácii sú (boli) potenciálne postihnutí aj nositelia práv vyplývajúcich

z iných než súkromnoprávnych vzťahov (napríklad práva, ochrana ktorých sa uplatňuje

v správnom súdnictve, ale aj v súdnictve ústavnom). Ústavný súd (napr. na rozdiel

od Európskeho súdu pre ľudské práva) nemá zákonom danú možnosť sám svojím

vlastným vnútorným aktom rozhodnúť o predĺžení lehoty na podanie návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom, rešpektuje však vo svojej činnosti inter alia princípy

právneho štátu, princíp rovnosti, povinnosť ústavne konformného výkladu a aplikácie

právnych noriem ( ), ako aj materiálny prístup k ochrane základných

práv a slobôd. Preto vychádzajúc z s ohľadom na zákona o ústavnom

súde v spojení s čl. II až IV považuje spočívanie lehoty

na uplatnenie práva v uvedenom období za aplikovateľné aj na posudzovanie dodržania

lehoty na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. V deň pokračovania

plynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (1. mája 2020) zostávalo do jej uplynutia

19 dní. Sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť 30. apríla 2020 elektronickými

prostriedkami a túto doplnil 4. mája 2020. Prejednávanú ústavnú sťažnosť preto ústavný

súd považuje za podanú včas.

24. Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu z hľadiska námietok

uplatnených sťažovateľom a zhrnutých v rámci bodu 6 tohto uznesenia, pričom nezistil

takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu

v relevantných právnych predpisoch vo väzbe na rozhodné okolnosti veci. Práve naopak,

už okresný súd vo svojom rozsudku (a nadväzne na to i krajský súd) sťažovateľovi

pomerne vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil dôvod zamietnutia jeho žaloby. Rovnako sa

vysporiadal i s námietkami týkajúcimi sa údajnej ničotnosti kolaudačného rozhodnutia

(body 9 a 10 rozsudku krajského súdu). Dodal, že významnou pre posúdenie dôvodnosti

uplatneného nároku nie je okolnosť, keď žalovaná sťažovateľovi oznámila existenciu

kolaudačného rozhodnutia (a či vôbec), pretože v zmysle zmluvy bola zmluvná pokuta

viazaná na nezabezpečenie právoplatného kolaudačného rozhodnutia k dojednanému

dátumu, čo žalovaná splnila. Ústavný súd sa tak vzhľadom na uvedené nedomnieva, že

by bol napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, a teda, že by ho bolo možné

kvalifikovať ako nezlučiteľný s označenými článkami a dohovoru, a preto bolo

možné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Námietka uvedená v bode 7 tohto uznesenia smeruje proti nesprávnemu

postupu krajského súdu, ktorým malo byť sťažovateľovi znemožnené uskutočňovanie

jeho procesných práv. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, bolo podľa názoru

ústavného súdu namieste podať dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť by sa

opierali o a . Sťažovateľ otázku použitia ďalších

opravných prostriedkov v rámci všeobecného súdnictva vo vzťahu k právoplatnému

rozsudku krajského súdu posúdil nesprávne (v priamom rozpore s vlastnými zásadnými

tézami vyslovenými v ústavnej sťažnosti) a dovolanie proti rozsudku krajského súdu (ako

si to ústavný súd na okresnom súde overil) nepodal. Nevyužil teda účinný prostriedok

ochrany svojich označených základných práv podľa a dohovoru. To vo svojich

dôsledkoch zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa § 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že ak by bol vo veci

podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína

plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (§ 124 posledná

veta ).

26. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno nahrádzať ústavnou

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie

o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť

účinnej ochrany svojich práv. Takú možnosť sťažovateľ v danom prípade mal. Keďže

sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov

hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu neprichádzal do úvahy ani

prípadný postup ústavného súdu v zmysle .

27. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení

s ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol ako neprípustnú.

28. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani argument sťažovateľa o tom,

že dovolanie podať nemohol, pretože proti rozhodnutiu o trovách konania nie je podľa

jeho názoru prípustné. Je potrebné uviesť, že výrok o trovách konania je naviazaný

na výsledok sporu. Pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený o tom, že krajský súd

pri rozhodovaní vo veci samej procesne pochybil, mohol proti jeho rozsudku podať

dovolanie. Iba tento mimoriadny opravný prostriedok mal potenciál zvrátiť

sťažovateľovu kauzu s prípadným dopadom na rozhodnutie o trovách konania. Keďže tak

sťažovateľ neurobil, ústavný súd nemôže tento stav zhojiť hypotetickou úvahou

spočívajúcou v tom, že pokiaľ by okresný súd postupoval podľa a vyzval ho

na späťvzatie žaloby, bolo by rozhodnutie o trovách konania iné. Za tejto situácie

odvíjajúcej sa od rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré právoplatne zamietli žalobu

sťažovateľa, ústavný súd považuje výrok o trovách konania zohľadňujúci výsledok sporu,

t. j. procesný (ne)úspech strán sporu, za plne súladný s právnou úpravou upravujúcou

problematiku trov konania. Aj z tohto pohľadu teda považuje ústavný súd napadnutý

rozsudok krajského súdu za ústavne akceptovateľný.

29. Ústavný súd k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nerealizovania výzvy podľa

považuje za potrebné zdôrazniť, že uvedenie zjavnej nedôvodnosti žaloby je

síce konštruované ako povinnosť súdu, však žiadnym

spôsobom túto povinnosť nerelativizuje vhodnosťou vykonania tohto úkonu a ani z neho

na druhej strane nevyplýva žiaden priamy následok nesplnenia tejto povinnosti. Ak súd

bude v konaní postupovať tak, že bude konať či už o celkom alebo sčasti nedôvodnej

žalobe bez toho, aby toto uviedol žalobcovi, nie je možné dospieť k záveru, že by takéto

porušenie povinnosti bolo vadou konania odôvodňujúcou prípadné zrušenie rozhodnutia

vo veci samej alebo uznesenia o zastavení konania. Neuvedenie predbežného právneho

posúdenia nemožno považovať za procesný postup, ktorým by sa sporovej strane

znemožňovalo uskutočnenie jej procesného práva v takej miere, že by došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Odvolací súd skutočnosť, že súd prvej inštancie konal

o žalobe, ktorá bola od začiatku zjavne nedôvodná, a dokonca vykonal rozsiahle

dokazovanie, nebude môcť vyhodnotiť ako dôvod na zrušenie rozhodnutia (bližšie pozri

– Šorl, R. in Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.

s. 510 – 513.).

30. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí

stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

31. Celkom na záver ako obiter dictum ústavný súd k bodu 9 napadnutého

rozsudku krajského súdu (pozri aj bod 5 tohto uznesenia) dáva do pozornosti, že názor

krajského súdu týkajúci sa preskúmavania správnych aktov súdom je správny iba

čiastočne. Zákonnosť, nie vecnú správnosť, aktov orgánov verejnej správy môže

preskúmavať iba správny súd v správnom súdnom konaní [§ 2 a § 6 Správneho súdneho

poriadku (ďalej aj „SSP“)], a to vrátane rozhodovania o nulite (ničotnosti) správneho

aktu.

31.1 Právna teória považuje za ničotný správny akt (paakt), ktorý trpí vadami takej

intenzity, že už vôbec nemožno o správnom akte hovoriť. Typicky sú takými vadami

neexistencia zákonného podkladu pre rozhodnutie, nedostatok právomoci, najťažšie vady

príslušnosti, absolútny nedostatok formy, absolútny omyl v osobe adresáta, neexistencia

skutkového základu spôsobujúca bezobsažnosť, požiadavka trestného plnenia,

požiadavka plnenia fakticky nemožného, neurčitosť, nezmyselnosť či neexistencia vôle.

Ničotnosť nemožno zhojiť ani uplynutím času. Ničotný akt nikoho nezaväzuje a nikto nie

je povinný ho rešpektovať, pretože mu nesvedčí prezumpcia správnosti (pozri Staša, J. in

Hendrych, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 5. vydání. C. H. Beck : Praha, 2003.

s. 136 – 141.).

31.2 V slovenskom právnom poriadku legálna definícia nulitného rozhodnutia

absentuje (okrem o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„daňový poriadok“). Vzhľadom na to, že zákonodarca nulitu (neexistenciu) aktu

výslovne neupravuje (s výnimkou § 64 daňového poriadku), znamená to, že výrokom

správneho súdu nemožno len autoritatívne deklarovať, že paakt nemá žiadne následky.

Pretože nulitný akt sa na prvý pohľad javí ako perfektný a sú z neho autorom

vyvodzované právne následky mocensky presadzované, je potrebné vychádzať z toho,

že aj takéto akty je potrebné správnym súdom odstrániť. Nulita správneho aktu je sama

osebe dôvodom pre jeho zrušenie správnym súdom bez ohľadu na to, či žalobca túto

skutočnosť namieta alebo žiada o zrušenie rozhodnutia z iných dôvodov. Správny súd

však ničotnosť rozhodnutia nevyslovuje, ale s ohľadom na právnu istotu a nedostatočnú

právnu úpravu rozhoduje o jeho zrušení [ ], i keď nulita

správneho aktu v podstate znamená neexistenciu rozhodnutia alebo opatrenia a prihliada

sa k nej ex offo; správny súd v týchto prípadoch nie je viazaný rozsahom a dôvodmi

žaloby [ a ]. Z uvedeného tak je zrejmé, že ani nulitný

správny akt nie je možné preskúmavať mimo rámec správneho súdnictva (bližšie k tomu

aj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. .

Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018. s. 942 – 944.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu