Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 41/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Ujom, Vlárska 458, Trenčín, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa , práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júna 2020,

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. júna 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín, pobočka

Považská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“) na základe výsledkov daňovej kontroly dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2013 v dôsledku

nepreukázania oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu vydal rozhodnutie

z 27. februára 2015, ktorým určil sťažovateľke rozdiel na DPH v sume 4 920 € a znížil

nadmerný odpočet na DPH. Dôvodom bolo nepreukázanie realizácie plnení deklarovaným

dodávateľom na faktúrach vystavených dodávateľom , za služby

odvysielania reklamnej kampane v sieti súkromných rozhlasových a televíznych staníc

Rádio Severka a TV Severka.

Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“)

rozhodnutím z 8. júna 2015 tak, že napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.

3. Správnou žalobou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) žalobu

sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. z 1. februára 2017. V podstatnom

uviedol, že doklady predložené sťažovateľkou o realizácii sporných plnení boli správcom

dane kvalifikovane spochybnené (skutkové okolnosti v bode 26 a 27 rozsudku, pozn.) tak,

že odôvodňujú pochybnosti o realizácii sporného zdaniteľného plnenia. Za tejto situácie je

na daňovom subjekte, aby preukázal opodstatnenosť uplatneného nároku, na čo môže slúžiť

napr. reklamný spot alebo scenár k nemu, ako to vyžadovala aj rámcová zmluva, ktorá bola

podkladom pre zdaniteľné plnenie. Predloženie formálne správneho daňového dokladu nie

je postačujúce pre preukázanie realizácie kvalifikovane spochybnenej obchodnej operácie.

4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení sa v podstatnom uvádza:

«... Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie

platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre

odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.

Kasačný súd konštatuje, že bolo nesporne povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy

preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočet DPH. Žalobca vierohodným

a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že služby za odvysielanie reklamnej kampane

v sieti súkromných rozhlasových a televíznych staníc v rádiu Sever a TV Severka,

fakturované so všeobecným predmetom fakturácie ako „reklama“, boli žalobcovi ako

odberateľovi reálne dodané zo strany dodávateľa , s.r.o., čím nedošlo

k splneniu podmienky pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. To znamená,

že nebolo preukázané, že dodávateľovi , s.r.o. vznikla daňová povinnosť

založená na tom, že žalobcovi dodal služby tak, ako boli deklarované na sporných

faktúrach. Nebola teda splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, keďže

fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby.

Žalobca predložením dodávateľských faktúr a zmluvy o mediálnej spolupráci zo dňa

15. decembra 2013 spolu so všeobecnou prílohou (mediálny plán), ani s prihliadnutím

na správcom dane zabezpečené faktúry vystavené spoločnosťou , s.r.o.

pre spoločnosť , s.r.o. nepreukázal, že táto spoločnosť dodala žalobcovi

služby reklamy vyplývajúce zo sporných faktúr vystavených v časovom rozmedzí

od 12. októbra 2013 do 31. decembra 2013. Krajský súd v tejto súvislosti správne poukázal

na to, že žalobca nepredložil zmluvy o mediálnej spolupráci týkajúce sa vyfakturovaných

reklamných činností za obdobie pred 15. decembrom 2013, kedy bola uzatvorená žalobcom

predložená zmluva s dodávateľom , s.r.o., ktorou žalobca preukazoval

základ pre poskytovanie fakturovaných služieb touto spoločnosťou. Navyše, len zo samotnej

zmluvy o mediálnej spolupráci zo dňa 15. decembra 2013 vyplýva, že jednotlivé obchodné

prípady sa mali realizovať na základe objednávky (čl. III), pričom faktúra mala byť

vystavená práve na základe takto realizovanej objednávky podľa dohodnutého objemu

a druhu reklamnej kampane. Prílohu k faktúre mal tvoriť mediálny plán konkrétnej

reklamnej kampane. Rovnako z článku V. zmluvy vyplýva, že účastníkmi boli dohodnuté dve

formy spolupráce (viď bod 5 tohto rozsudku). Je nesporné, že žalobca v konaní pred

daňovými orgánmi nielenže nepredložil žiadne doklady týkajúce sa formy dohodnutej

spolupráce, ale ani žiadne objednávky, na základe ktorých by bolo zrejmé, v akom rozsahu

mala spoločnosť , s.r.o. pre žalobcu poskytnúť dohodnutú a neskôr

vyfakturovanú službu. Rozsah služby poskytnutej dodávateľom , s.r.o.

nevyplýva ani z predmetných faktúr.

43. V prospech záveru o nepreukázaní dodania služieb zo strany dodávateľa

, s.r.o. je aj výpoveď bývalého konateľa tejto spoločnosti p.

, ktorý dodanie fakturovaných služieb žalobcovi nepotvrdil, nakoľko na otázky

položené správcom dane neodpovedal. Na tomto závere nič nemení ani výpoveď svedka

, konateľa spoločnosti s.r.o. prevádzkujúcej TV Severka,

ktorý síce potvrdil spoluprácu so spoločnosťou s.r.o. v období

od augusta 2013 do mája 2014, avšak nevedel uviesť mená osôb, ktoré túto spoločnosť

zastupovali. Rovnako z jeho výpovede vyplýva, že spoločnosť , s.r.o.

mala objednávať reklamu okrem žalobcu aj pre iných klientov. Malo sa jednať o statický

reklamný vizuál. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že zo skutkových zistení a záverov

daňových orgánov nevyplýva spochybňovanie samotného uskutočnenia reklamy v TV

Severka, ale poskytnutie fakturovaných služieb žalobcovi zo strany spoločnosti

, s.r.o. v uvedenom rozsahu. Ani svedok nevedel vierohodne preukázať, že

reklama bola uskutočnená na základe činnosti dodávateľa žalobcu ,

s.r.o., ktorý nespochybniteľné faktúroval za ten istý produkt (reklamu) mnohonásobne vyššie

sumy ako bolo fakturované jemu zo strany spoločnosti s.r.o. (viď body 7

a 8 tohto rozsudku).

... Kasačný súd súhlasí s názorom krajského súdu, že ak by bol žalobca dostatočne

obozretný a mal záujem o reklamu v uvedených mediálnych kanáloch, bolo jeho

povinnosťou preveriť si cenovú dostupnosť týchto služieb priamo u ich poskytovateľa,

pretože v opačnom prípade sa pri tak veľkom náraste ceny v podstate za zabezpečenie toho

istého produktu (bez preukázania pridanej hodnoty fakturovanej služby) toto konanie

dotknutých daňových subjektov javí prinajmenšom ako účelové, a to aj s ohľadom

na následné zlúčenie spoločnosti , s.r.o. do nekontaktnej spoločnosti

, s.r.o., ktorá zanikla dobrovoľným výmazom z Obchodného registra dňa 02. apríla

2015.

45. Ak žalobca tvrdil, že činnosť jeho dodávateľa , s.r.o. bola

vo vzťahu k uskutočneniu reklamy tou pridanou hodnotou (napríklad vo forme

marketingových služieb alebo rokovaní), bolo jeho povinnosťou vykonávanie tejto činnosti

preukázať, čo sa však nestalo.»

5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu najmä arbitrárnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie nesplnenia podmienok

pre odpočítanie DPH krajským súdom a správnymi orgánmi nenapravil. Sťažovateľka

poukázala aj na skutočnosť, že podľa ustanovenia

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vznikla dodávateľovi povinnosť

zaplatiť DPH jeho samotným uvedením na dodávateľskej faktúre, a preto bola sťažovateľka

oprávnená uplatniť odpočítanie dane. Argumentuje takto:

„Krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, že žaloba nie je

dôvodná a žalobu zamietol, čím postupoval neústavne a nezákonne keď rozhodnutia vydané

v administratívnom konaní nezrušil.

Krajský súd sa formálne stotožnil s odôvodnením rozhodnutí orgánov VS I. a II.

stupňa a mechanicky uviedol prakticky rovnaké dôvody pre ktoré moju žalobu zamietol.

Rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pre nedostatok

dôvodov a formálne, mechanické sa stotožnenie s právnymi závermi žalovaného v rozpore

so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z dokazovania v administratívnom konaní.

Kasačný súd sa arbitrárne stotožnil so závermi správneho súdu. Kasačný súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal s námietkami sťažovateľa ani

s jednotlivými bodmi kasačnej sťažnosti uvádzanými v kasačnej sťažnosti a ani s právnou

argumentáciou sťažovateľa a s uvádzanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, Ústavného

súdu SR a SD EU.

Ani z rozhodnutia FR SR sa nedá zistiť čo bolo dôvodom nepriznania práva

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr, či to boli pochybnosti

správcu dane alebo neunesenie dôkazného bremena sťažovateľom.

... čo bolo dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

z dodávateľských faktúr sa nedá zistiť ani z odôvodnenia rozhodnutia kasačného súdu,

pretože odôvodnenie je v rozpore s dôkazmi v daňovom spise, je nelogické

a nezrozumiteľné, v bode 41. rozsudku uvádza, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno,

pretože vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že služby za

odvysielanie reklamnej kampane boli sťažovateľovi ako odberateľovi reálne dodané zo

strany dodávateľa , s.r.o., čím nedošlo k splneniu podmienky pre

odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, v bode 44. uvádza, že sťažovateľ nebol

dostatočne obozretný a mal si preveriť cenovú dostupnosť týchto služieb priamo u ich

poskytovateľa, avšak opomenul, že z výsluchu svedka vyplynulo skutkové zistenie,

že reklamné spoty nevyrábajú.

Odôvodnenie rozsudku kasačného súdu je nelogické a nezrozumiteľné na jednej

strane uvádza, že dodávateľ , s.r.o. objednával odvysielanie reklamy pre

sťažovateľa a aj pre iných klientov u spoločnosti s.r.o. a následne

uvádza, že dodávateľ žalobcu , s.r.o. nespochybniteľne fakturoval za ten

istý produkt (reklamu) mnohonásobne vyššie sumy ako boli faktúrované jemu zo strany

spoločnosti s.r.o. a následne uvádza, že ani svedok nevedel

vierohodne preukázať, že reklama bola uskutočnená na základe činnosti dodávateľa

, s.r.o. pre sťažovateľa.

Odôvodnenie rozsudku kasačného súdu je neúplné, pretože kasačný súd sa

nevysporiadal s dôkazmi v daňovom spise z ktorých vyplýva, že s.r.o.

nevyrába reklamné spoty, že reklamný spot mu dodala , s.r.o. po jeho

schválení sťažovateľom.

K bodu 41. odôvodnenia rozsudku kasačného súdu sťažovateľ uvádza, že sťažovateľ

na preukázanie mojich tvrdení a na preukázanie reálnosti dodania reklamných služieb

dodávateľom , s.r.o. predložil som všetky dôkazy, ktoré som mal vo svojej

faktickej moci.

... poukazujem, podľa môjho názoru, na nesprávne právne posúdenie nepriznania

práva na odpočítanie DPH v bode 41. odôvodnenia rozsudku kasačného súdu v časti, že

sťažovateľ nepreukázal, že služby za odvysielanie reklamnej kampane boli sťažovateľovi

ako odberateľovi reálne dodané zo strany dodávateľa , s.r.o...

Kasačný súd sa arbitrárne stotožnil s nesprávnym právnym posúdením veci

v rozsudku správneho súdu s tým rozdielom, že

a) kasačný súd za skutkový základ rozsudku pojal záver, že sťažovateľ neuniesol

dôkazné bremeno, pretože vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že

služby za odvysielanie reklamnej kampane boli sťažovateľovi ako odberateľovi reálne

dodané zo strany dodávateľa , s.r.o., čím nedošlo k splneniu podmienky

pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH

b) správny súd za skutkový základ rozsudku pojal záver, že doklady nie sú odrazom

reálneho plnenia, išlo o fiktívne plnenie a v rozpore s .. že

splnenie formálnej stránky na priznanie nároku na odpočet DPH vyjadrenej predloženými

dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bol na základe týchto dokladov priznaný nárok

na odpočet DPH, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia.

Sťažovateľ k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci kasačným a správnym súdom

uvádzam, že podľa Každá osoba, ktorá, uvedie vo faktúre

alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Aj keď podľa kasačného a správneho súdu údajne nebolo preukázané, že reklamné

služby pre sťažovateľa boli dodané dodávateľom , s.r.o., tento dodávateľ

je uvedený na faktúre a teda podľa ust. § 69 ods. 5 zákona o DPH bol povinný zaplatiť DPH

na výstupe. To znamená, že k vzniku daňovej povinnosti dodávateľa ,

s.r.o. došlo podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, a preto nemožno povedať, že dodávateľovi

nevznikla daňová povinnosť podľa .

Naviac, je nesporné, že dodávateľ , s.r.o. má DPH na výstupe

uvedenú v daňovom priznaní a so štátnym rozpočtom vysporiadanú, pretože ak by to tak

nebolo správca dane a žalovaný by uvádzali dôkaz získaný z Informačného systému

Finančnej správy, že dodávateľ , s.r.o. nepriznal alebo neodviedol DPH

na výstupe alebo, že nemá DPH na výstupe vysporiadanú so štátnym rozpočtom.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi podľa ust. ,

Z.z. vzniklo právo na odpočítanie DPH na vstupe za IV. štvrťrok 2013 a toto právo si

uplatnil podľa ust.

Kasačný súd neposkytol porušeným základným právam sťažovateľa zaručeným

v Ústave SR a v Dohovore súdnu ochranu, vec nie spravodlivo rozhodol a kasačnú sťažnosť

na základe nesprávneho právneho posúdenia veci zamietol a arbitrárne sa stotožnil

s rozsudkom správneho súdu.“

6. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej takto

nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 18. júna 2020 porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa nebyť pozbavený majetku v rozpore so Zák.

č. a a v rozpore so všeobecnými zásadami

medzinárodného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

18. júna 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosti ustanoví zákon. Týmto zákonom

je o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

13. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého

musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní

a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril

k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez

ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;

Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti a právne posúdenie veci

14. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je arbitrárnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení

preukázania splnenia zákonných podmienok pre uplatnenie nadmerného odpočtu DPH

v súvislosti s mobilitou dôkazného bremena v daňovom konaní. Ďalšou námietkou je

nezohľadnenie vzniku daňovej povinnosti na strane dodávateľa z titulu uvedenia DPH

na faktúre.

15. K tomu ústavný súd konštatuje, že správca dane nie je povinný preukazovať, že

údaje k jednotlivému účtovnému prípadu boli daňovníkom zaznamenané v rozpore

so skutočnosťou. Jeho povinnosťou je len preukázať, že o súlade účtovníctva

so skutočnosťou existujú vážne a dôvodné pochybnosti. Na ten účel musí identifikovať

a preukázať konkrétne skutočnosti, na základe ktorých možno mať reálne pochybnosti

o dôveryhodnosti, úplnosti či správnosti účtovníctva (k tomu porovnaj napr. rozsudok

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. z 30. januára 2008,

č. 1572/2008 Sb. NSS alebo nález Ústavného súdu Českej republiky z 29. októbra 2002,

sp. zn. ). Pokiaľ správca dane unesie takto vymedzenú dôkaznú povinnosť, je

opäť na daňovom subjekte, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení o vierohodnosti,

preukaznosti a správnosti účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu alebo

svoje tvrdenia korigoval. Daňový subjekt pritom tieto skutočnosti preukazuje už spravidla

inými dôkaznými prostriedkami ako vlastným účtovníctvom.

16. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne,

je ústavne akceptovateľné a procesný postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva

na súdnu ochranu. Najvyšší súd akceptoval na základe vykonaného dokazovania v daňovom

konaní ako preukázané, že sťažovateľka doložila svoje tvrdenia dôkazmi – účtovníctvom

(zaevidovanou faktúrou od dodávateľa , a rámcovou zmluvou,

pozn.), ale po prechode dôkazného bremena na správcu dane tento uniesol svoje dôkazné

bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti jeho pochýb o tom, že deklarované plnenie

uskutočnil subjekt, ktorý vystavil faktúry (podrobnosti výsledkov daňovej kontroly pozri

v bode 4 až 11 napadnutého rozsudku). Sťažovateľka následne nepredložila žiadne dôkazné

prostriedky preukazujúce rozhodujúcu skutočnosť, že plnenie skutočne vykonal

deklarovaný dodávateľ, čo je jej povinnosťou, aby bolo možné oprávnene daň na vstupe

odpočítať od dane na výstupe.

17. K námietke sťažovateľky, že povinnosť uhradiť daň vznikla dodávateľovi aj len

jej samotným uvedením na faktúre, ústavný súd dodáva, že túto vzniesla sťažovateľka

po prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, čo spôsobuje jej neprípustnosť pre

nevyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy. Napriek uvedenému ústavný súd konštatuje

aj to, že nie je pre posúdenie veci relevantná. Predpokladom oprávneného odpočítania DPH

u sťažovateľky je reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia deklarovaným subjektom

a priznanie a odvedenie dane v zodpovedajúcom rozsahu na strane dodávateľa, čo v konaní

nepreukázala.

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

19. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2021

Peter Molnár

predseda senátu