Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 41/2021
PDF · 241.87 KB
No categories available
II. ÚS 41/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Ujom, Vlárska 458, Trenčín, ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžfk 61/2017 z 18. júna 2020,
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Sžfk 61/2017 z 18. júna 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín, pobočka
Považská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“) na základe výsledkov daňovej kontroly dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2013 v dôsledku
nepreukázania oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu vydal rozhodnutie
z 27. februára 2015, ktorým určil sťažovateľke rozdiel na DPH v sume 4 920 € a znížil
nadmerný odpočet na DPH. Dôvodom bolo nepreukázanie realizácie plnení deklarovaným
dodávateľom na faktúrach vystavených dodávateľom , za služby
odvysielania reklamnej kampane v sieti súkromných rozhlasových a televíznych staníc
Rádio Severka a TV Severka.
Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodlo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“)
rozhodnutím z 8. júna 2015 tak, že napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.
3. Správnou žalobou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) žalobu
sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. 13 S 110/2015 z 1. februára 2017. V podstatnom
uviedol, že doklady predložené sťažovateľkou o realizácii sporných plnení boli správcom
dane kvalifikovane spochybnené (skutkové okolnosti v bode 26 a 27 rozsudku, pozn.) tak,
že odôvodňujú pochybnosti o realizácii sporného zdaniteľného plnenia. Za tejto situácie je
na daňovom subjekte, aby preukázal opodstatnenosť uplatneného nároku, na čo môže slúžiť
napr. reklamný spot alebo scenár k nemu, ako to vyžadovala aj rámcová zmluva, ktorá bola
podkladom pre zdaniteľné plnenie. Predloženie formálne správneho daňového dokladu nie
je postačujúce pre preukázanie realizácie kvalifikovane spochybnenej obchodnej operácie.
4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
V odôvodnení sa v podstatnom uvádza:
«... Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre
odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
Kasačný súd konštatuje, že bolo nesporne povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy
preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočet DPH. Žalobca vierohodným
a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že služby za odvysielanie reklamnej kampane
v sieti súkromných rozhlasových a televíznych staníc v rádiu Sever a TV Severka,
fakturované so všeobecným predmetom fakturácie ako „reklama“, boli žalobcovi ako
odberateľovi reálne dodané zo strany dodávateľa , s.r.o., čím nedošlo
k splneniu podmienky pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. To znamená,
že nebolo preukázané, že dodávateľovi , s.r.o. vznikla daňová povinnosť
založená na tom, že žalobcovi dodal služby tak, ako boli deklarované na sporných
faktúrach. Nebola teda splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, keďže
fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby.
Žalobca predložením dodávateľských faktúr a zmluvy o mediálnej spolupráci zo dňa
15. decembra 2013 spolu so všeobecnou prílohou (mediálny plán), ani s prihliadnutím
na správcom dane zabezpečené faktúry vystavené spoločnosťou , s.r.o.
pre spoločnosť , s.r.o. nepreukázal, že táto spoločnosť dodala žalobcovi
služby reklamy vyplývajúce zo sporných faktúr vystavených v časovom rozmedzí
od 12. októbra 2013 do 31. decembra 2013. Krajský súd v tejto súvislosti správne poukázal
na to, že žalobca nepredložil zmluvy o mediálnej spolupráci týkajúce sa vyfakturovaných
reklamných činností za obdobie pred 15. decembrom 2013, kedy bola uzatvorená žalobcom
predložená zmluva s dodávateľom , s.r.o., ktorou žalobca preukazoval
základ pre poskytovanie fakturovaných služieb touto spoločnosťou. Navyše, len zo samotnej
zmluvy o mediálnej spolupráci zo dňa 15. decembra 2013 vyplýva, že jednotlivé obchodné
prípady sa mali realizovať na základe objednávky (čl. III), pričom faktúra mala byť
vystavená práve na základe takto realizovanej objednávky podľa dohodnutého objemu
a druhu reklamnej kampane. Prílohu k faktúre mal tvoriť mediálny plán konkrétnej
reklamnej kampane. Rovnako z článku V. zmluvy vyplýva, že účastníkmi boli dohodnuté dve
formy spolupráce (viď bod 5 tohto rozsudku). Je nesporné, že žalobca v konaní pred
daňovými orgánmi nielenže nepredložil žiadne doklady týkajúce sa formy dohodnutej
spolupráce, ale ani žiadne objednávky, na základe ktorých by bolo zrejmé, v akom rozsahu
mala spoločnosť , s.r.o. pre žalobcu poskytnúť dohodnutú a neskôr
vyfakturovanú službu. Rozsah služby poskytnutej dodávateľom , s.r.o.
nevyplýva ani z predmetných faktúr.
43. V prospech záveru o nepreukázaní dodania služieb zo strany dodávateľa
, s.r.o. je aj výpoveď bývalého konateľa tejto spoločnosti p.
, ktorý dodanie fakturovaných služieb žalobcovi nepotvrdil, nakoľko na otázky
položené správcom dane neodpovedal. Na tomto závere nič nemení ani výpoveď svedka
, konateľa spoločnosti s.r.o. prevádzkujúcej TV Severka,
ktorý síce potvrdil spoluprácu so spoločnosťou s.r.o. v období
od augusta 2013 do mája 2014, avšak nevedel uviesť mená osôb, ktoré túto spoločnosť
zastupovali. Rovnako z jeho výpovede vyplýva, že spoločnosť , s.r.o.
mala objednávať reklamu okrem žalobcu aj pre iných klientov. Malo sa jednať o statický
reklamný vizuál. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že zo skutkových zistení a záverov
daňových orgánov nevyplýva spochybňovanie samotného uskutočnenia reklamy v TV
Severka, ale poskytnutie fakturovaných služieb žalobcovi zo strany spoločnosti
, s.r.o. v uvedenom rozsahu. Ani svedok nevedel vierohodne preukázať, že
reklama bola uskutočnená na základe činnosti dodávateľa žalobcu ,
s.r.o., ktorý nespochybniteľné faktúroval za ten istý produkt (reklamu) mnohonásobne vyššie
sumy ako bolo fakturované jemu zo strany spoločnosti s.r.o. (viď body 7
a 8 tohto rozsudku).
... Kasačný súd súhlasí s názorom krajského súdu, že ak by bol žalobca dostatočne
obozretný a mal záujem o reklamu v uvedených mediálnych kanáloch, bolo jeho
povinnosťou preveriť si cenovú dostupnosť týchto služieb priamo u ich poskytovateľa,
pretože v opačnom prípade sa pri tak veľkom náraste ceny v podstate za zabezpečenie toho
istého produktu (bez preukázania pridanej hodnoty fakturovanej služby) toto konanie
dotknutých daňových subjektov javí prinajmenšom ako účelové, a to aj s ohľadom
na následné zlúčenie spoločnosti , s.r.o. do nekontaktnej spoločnosti
, s.r.o., ktorá zanikla dobrovoľným výmazom z Obchodného registra dňa 02. apríla
2015.
45. Ak žalobca tvrdil, že činnosť jeho dodávateľa , s.r.o. bola
vo vzťahu k uskutočneniu reklamy tou pridanou hodnotou (napríklad vo forme
marketingových služieb alebo rokovaní), bolo jeho povinnosťou vykonávanie tejto činnosti
preukázať, čo sa však nestalo.»
5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu najmä arbitrárnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie nesplnenia podmienok
pre odpočítanie DPH krajským súdom a správnymi orgánmi nenapravil. Sťažovateľka
poukázala aj na skutočnosť, že podľa ustanovenia § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vznikla dodávateľovi povinnosť
zaplatiť DPH jeho samotným uvedením na dodávateľskej faktúre, a preto bola sťažovateľka
oprávnená uplatniť odpočítanie dane. Argumentuje takto:
„Krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, že žaloba nie je
dôvodná a žalobu zamietol, čím postupoval neústavne a nezákonne keď rozhodnutia vydané
v administratívnom konaní nezrušil.
Krajský súd sa formálne stotožnil s odôvodnením rozhodnutí orgánov VS I. a II.
stupňa a mechanicky uviedol prakticky rovnaké dôvody pre ktoré moju žalobu zamietol.
Rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pre nedostatok
dôvodov a formálne, mechanické sa stotožnenie s právnymi závermi žalovaného v rozpore
so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z dokazovania v administratívnom konaní.
Kasačný súd sa arbitrárne stotožnil so závermi správneho súdu. Kasačný súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal s námietkami sťažovateľa ani
s jednotlivými bodmi kasačnej sťažnosti uvádzanými v kasačnej sťažnosti a ani s právnou
argumentáciou sťažovateľa a s uvádzanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, Ústavného
súdu SR a SD EU.
Ani z rozhodnutia FR SR sa nedá zistiť čo bolo dôvodom nepriznania práva
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr, či to boli pochybnosti
správcu dane alebo neunesenie dôkazného bremena sťažovateľom.
... čo bolo dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
z dodávateľských faktúr sa nedá zistiť ani z odôvodnenia rozhodnutia kasačného súdu,
pretože odôvodnenie je v rozpore s dôkazmi v daňovom spise, je nelogické
a nezrozumiteľné, v bode 41. rozsudku uvádza, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno,
pretože vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že služby za
odvysielanie reklamnej kampane boli sťažovateľovi ako odberateľovi reálne dodané zo
strany dodávateľa , s.r.o., čím nedošlo k splneniu podmienky pre
odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, v bode 44. uvádza, že sťažovateľ nebol
dostatočne obozretný a mal si preveriť cenovú dostupnosť týchto služieb priamo u ich
poskytovateľa, avšak opomenul, že z výsluchu svedka vyplynulo skutkové zistenie,
že reklamné spoty nevyrábajú.
Odôvodnenie rozsudku kasačného súdu je nelogické a nezrozumiteľné na jednej
strane uvádza, že dodávateľ , s.r.o. objednával odvysielanie reklamy pre
sťažovateľa a aj pre iných klientov u spoločnosti s.r.o. a následne
uvádza, že dodávateľ žalobcu , s.r.o. nespochybniteľne fakturoval za ten
istý produkt (reklamu) mnohonásobne vyššie sumy ako boli faktúrované jemu zo strany
spoločnosti s.r.o. a následne uvádza, že ani svedok nevedel
vierohodne preukázať, že reklama bola uskutočnená na základe činnosti dodávateľa
, s.r.o. pre sťažovateľa.
Odôvodnenie rozsudku kasačného súdu je neúplné, pretože kasačný súd sa
nevysporiadal s dôkazmi v daňovom spise z ktorých vyplýva, že s.r.o.
nevyrába reklamné spoty, že reklamný spot mu dodala , s.r.o. po jeho
schválení sťažovateľom.
K bodu 41. odôvodnenia rozsudku kasačného súdu sťažovateľ uvádza, že sťažovateľ
na preukázanie mojich tvrdení a na preukázanie reálnosti dodania reklamných služieb
dodávateľom , s.r.o. predložil som všetky dôkazy, ktoré som mal vo svojej
faktickej moci.
... poukazujem, podľa môjho názoru, na nesprávne právne posúdenie nepriznania
práva na odpočítanie DPH v bode 41. odôvodnenia rozsudku kasačného súdu v časti, že
sťažovateľ nepreukázal, že služby za odvysielanie reklamnej kampane boli sťažovateľovi
ako odberateľovi reálne dodané zo strany dodávateľa , s.r.o...
Kasačný súd sa arbitrárne stotožnil s nesprávnym právnym posúdením veci
v rozsudku správneho súdu s tým rozdielom, že
a) kasačný súd za skutkový základ rozsudku pojal záver, že sťažovateľ neuniesol
dôkazné bremeno, pretože vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že
služby za odvysielanie reklamnej kampane boli sťažovateľovi ako odberateľovi reálne
dodané zo strany dodávateľa , s.r.o., čím nedošlo k splneniu podmienky
pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH
b) správny súd za skutkový základ rozsudku pojal záver, že doklady nie sú odrazom
reálneho plnenia, išlo o fiktívne plnenie a v rozpore s § 24 ods. 4 Zák. č. 563/2009 Z. z... že
splnenie formálnej stránky na priznanie nároku na odpočet DPH vyjadrenej predloženými
dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bol na základe týchto dokladov priznaný nárok
na odpočet DPH, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia.
Sťažovateľ k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci kasačným a správnym súdom
uvádzam, že podľa § 69 ods. 5 Zák. č. 222/2004 Z.z. Každá osoba, ktorá, uvedie vo faktúre
alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Aj keď podľa kasačného a správneho súdu údajne nebolo preukázané, že reklamné
služby pre sťažovateľa boli dodané dodávateľom , s.r.o., tento dodávateľ
je uvedený na faktúre a teda podľa ust. § 69 ods. 5 zákona o DPH bol povinný zaplatiť DPH
na výstupe. To znamená, že k vzniku daňovej povinnosti dodávateľa ,
s.r.o. došlo podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, a preto nemožno povedať, že dodávateľovi
nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 Zák. č. 222/2004 Z.z..
Naviac, je nesporné, že dodávateľ , s.r.o. má DPH na výstupe
uvedenú v daňovom priznaní a so štátnym rozpočtom vysporiadanú, pretože ak by to tak
nebolo správca dane a žalovaný by uvádzali dôkaz získaný z Informačného systému
Finančnej správy, že dodávateľ , s.r.o. nepriznal alebo neodviedol DPH
na výstupe alebo, že nemá DPH na výstupe vysporiadanú so štátnym rozpočtom.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi podľa ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) Zák. č. 222/2004
Z.z. vzniklo právo na odpočítanie DPH na vstupe za IV. štvrťrok 2013 a toto právo si
uplatnil podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) Zák. č. 222/2004 Z.z.
Kasačný súd neposkytol porušeným základným právam sťažovateľa zaručeným
v Ústave SR a v Dohovore súdnu ochranu, vec nie spravodlivo rozhodol a kasačnú sťažnosť
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci zamietol a arbitrárne sa stotožnil
s rozsudkom správneho súdu.“
6. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej takto
nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžfk/61/2017 zo dňa 18. júna 2020 porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa nebyť pozbavený majetku v rozpore so Zák.
č. 563/2009 Z.z. a Zák. č. 222/2004 Z.z. a v rozpore so všeobecnými zásadami
medzinárodného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd porušené bolo.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžfk/61/2017 zo dňa
18. júna 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosti ustanoví zákon. Týmto zákonom
je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
13. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého
musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní
a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril
k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez
ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60;
Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti a právne posúdenie veci
14. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je arbitrárnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení
preukázania splnenia zákonných podmienok pre uplatnenie nadmerného odpočtu DPH
v súvislosti s mobilitou dôkazného bremena v daňovom konaní. Ďalšou námietkou je
nezohľadnenie vzniku daňovej povinnosti na strane dodávateľa z titulu uvedenia DPH
na faktúre.
15. K tomu ústavný súd konštatuje, že správca dane nie je povinný preukazovať, že
údaje k jednotlivému účtovnému prípadu boli daňovníkom zaznamenané v rozpore
so skutočnosťou. Jeho povinnosťou je len preukázať, že o súlade účtovníctva
so skutočnosťou existujú vážne a dôvodné pochybnosti. Na ten účel musí identifikovať
a preukázať konkrétne skutočnosti, na základe ktorých možno mať reálne pochybnosti
o dôveryhodnosti, úplnosti či správnosti účtovníctva (k tomu porovnaj napr. rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2007 z 30. januára 2008,
č. 1572/2008 Sb. NSS alebo nález Ústavného súdu Českej republiky z 29. októbra 2002,
sp. zn. II. ÚS 232/02). Pokiaľ správca dane unesie takto vymedzenú dôkaznú povinnosť, je
opäť na daňovom subjekte, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení o vierohodnosti,
preukaznosti a správnosti účtovníctva vo vzťahu k predmetnému obchodnému prípadu alebo
svoje tvrdenia korigoval. Daňový subjekt pritom tieto skutočnosti preukazuje už spravidla
inými dôkaznými prostriedkami ako vlastným účtovníctvom.
16. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne,
je ústavne akceptovateľné a procesný postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva
na súdnu ochranu. Najvyšší súd akceptoval na základe vykonaného dokazovania v daňovom
konaní ako preukázané, že sťažovateľka doložila svoje tvrdenia dôkazmi – účtovníctvom
(zaevidovanou faktúrou od dodávateľa , a rámcovou zmluvou,
pozn.), ale po prechode dôkazného bremena na správcu dane tento uniesol svoje dôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti jeho pochýb o tom, že deklarované plnenie
uskutočnil subjekt, ktorý vystavil faktúry (podrobnosti výsledkov daňovej kontroly pozri
v bode 4 až 11 napadnutého rozsudku). Sťažovateľka následne nepredložila žiadne dôkazné
prostriedky preukazujúce rozhodujúcu skutočnosť, že plnenie skutočne vykonal
deklarovaný dodávateľ, čo je jej povinnosťou, aby bolo možné oprávnene daň na vstupe
odpočítať od dane na výstupe.
17. K námietke sťažovateľky, že povinnosť uhradiť daň vznikla dodávateľovi aj len
jej samotným uvedením na faktúre, ústavný súd dodáva, že túto vzniesla sťažovateľka
po prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, čo spôsobuje jej neprípustnosť pre
nevyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy. Napriek uvedenému ústavný súd konštatuje
aj to, že nie je pre posúdenie veci relevantná. Predpokladom oprávneného odpočítania DPH
u sťažovateľky je reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia deklarovaným subjektom
a priznanie a odvedenie dane v zodpovedajúcom rozsahu na strane dodávateľa, čo v konaní
nepreukázala.
18. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
19. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2021
Peter Molnár
predseda senátu