Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 68/2021
PDF · 146.91 KB
No categories available
II. ÚS 68/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2021
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Melániou Knopovou,
MBA, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 2 Sa 66/2020 z 19. októbra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Sa 66/2020
z 19. októbra 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal
na krajskom súde správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej
poisťovne – ústredia č. 24663-2/2017-BA z 29. mája 2017 (ďalej len „rozhodnutie sociálnej
poisťovne“). Rozhodnutím sociálnej poisťovne bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Levice č. 700-1310976516-GC04/16
zo 16. augusta 2016, ktorým bolo sťažovateľovi predpísané povinné poistné v celkovej
sume 5 817,98 € za obdobie od augusta 2014 do júna 2016.
3. Sťažovateľ v správnom konaní namietal, že ukončil živnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba, podal odhlášku 4. augusta 2014 a k tomuto dňu bolo zrušené aj jeho
povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore všeobecného lekárstva, a preto
k uvedenému dátumu zaniklo povinné dôchodkové a nemocenské poistenie. Sťažovateľ
zároveň uviedol, že ako držiteľ licencie na výkon odborného zástupcu v odbore
všeobecného lekárstva mal od 1. mája 2014 uzatvorenú pracovnú zmluvu s poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) sťažovateľovu žalobu
zamietol. Podstata zamietnutia žaloby bola v tom, že „správny orgán žalovaného rozhodol
o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia k 08. 08. 2016
vzhľadom na zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti - licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe č. LI A/NR/1304/06 k 08. 08. 2016. Žalobcovi ako SZČO vyplývala táto
povinnosť priamo zo zákona odvádzať poistné a príspevky v lehote splatnosti a v správnej
výške a spôsobom ustanoveným zákonom, v znení neskorších predpisov, a tieto príspevky
neodvádzal vôbec.“.
5. Sťažovateľ sa s argumentmi krajského súdu nestotožnil a v ústavnej sťažnosti
predostrel vlastné posúdenie skutkového a právneho stavu. Napadnutý rozsudok považuje
za nezákonný a nepreskúmateľný.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„Základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa článku č. 6 ods. 1 vety prvej
Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2Sa/66/2020 zo dňa 19.10.2020
porušené bolo.
Základné právo...podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Nitre... porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre... sa zrušuje a vec sa vracia...“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
12. Sťažovateľ ako jednu z príloh k ústavnej sťažnosti priložil aj kasačnú sťažnosť
proti napadnutému rozsudku. Ústavný súd dopytom overil, že sťažovateľ doručil krajskému
súdu kasačnú sťažnosť 15. decembra 2020.
13. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľa alebo citovania právnych záverov krajského súdu je potrebné konštatovať,
že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany
základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa
uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
15. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť,
o ktorej bude v rámci odvolacieho konania rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“).
16. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, II. ÚS 446/2020).
17. V zmysle už popísaných východísk možno hodnotiť, že právny poriadok
Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd, ktorý sťažovateľ aj využil (t. j. podal kasačnú sťažnosť).
Inak povedané, v tejto chvíli sa ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť
predčasne podanou, keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa.
18. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo
k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali
paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd ( m. m. II. ÚS 1/08,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu
súčasť princípov právneho štátu (m. m. II. ÚS 294/2018).
19. Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie kasačnej sťažnosti s negatívnym výsledkom.
Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (§ 124 in fine zákona o ústavnom súde).
20. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sa ústavný súd ústavnou sťažnosťou proti
napadnutému rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale podľa zásady
ratio temporis ju odmietol podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu