Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 133/2021
PDF · 520.16 KB
No categories available
III. ÚS 133/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou
HRONČEK & PARTNERS, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Róbert Hronček, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Martin sp. zn. 2 T 67/2014 zo 7. októbra 2014, uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 3 To 43/2015 z 19. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 73/2017 z 20. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 23. marca 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou
HRONČEK & PARTNERS, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Róbert Hronček, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin
(ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 2 T 67/2014 zo 17. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“)
sp. zn. 3 To 43/2015 z 19. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 73/2017 z 20. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Vec napadla ústavnému súdu 23. marca 2019. V súlade s čl. X bodom 5
písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec
17. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi. V zmysle čl. II bodov 3
a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2021
do 31. decembra 2021 schváleného 16. decembra 2020 je na konanie vo veci príslušný tretí
senát ústavného súdu v zložení Robert Šorl (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka
a Martin Vernarský.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že prokurátor Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 17. apríla 2014
na sťažovateľa obžalobu pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 237 ods. 1 a 4 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), zločin
neodvedenia dane a poistného v štádiu pokusu podľa § 14 a § 277 ods. 1 a 3 Trestného
zákona účinného do 30. septembra 2012 a zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276
ods. 1 a 3 Trestného zákona.
2.1 Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ uznaný vinným
za spáchanie obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 237 ods. 1 a 4 písm. a)
Trestného zákona účinného od 21. decembra 2012, zločin daňového podvodu podľa § 277a
ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona účinného od 21. decembra 2012 a zločin skrátenia
dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného od 21. decembra 2012.
Za uvedené konanie okresný súd uložil sťažovateľovi podľa § 237 ods. 4, § 36
písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 a § 41 ods. 2 Trestného zákona účinného
od 21. decembra 2012 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Okresný súd zaradil
sťažovateľa podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona účinného od 21. decembra 2012 na výkon
trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Okresný
súd zároveň sťažovateľovi uložil podľa § 237 ods. 4, § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného
zákona ochranný dohľad v trvaní 18 mesiacov.
2.2 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie sťažovateľa
zamietol ako nedôvodné.
Napriek tomu, že sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie
svojich základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením
krajského súdu, nesplnil zákonom danú obligatórnu podmienku konania pred ústavným
súdom, keď k podanej ústavnej sťažnosti nepripojil kópiu právoplatných rozhodnutí
[§ 123 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“)].
2.3 Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 12. júla 2017
prostredníctvom pre dovolacie konanie zvoleného obhajcu dovolanie,
ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) pre nesplnenie dôvodov dovolania.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutia
sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu.
3.1 Vo vzťahu k 1. bodu výroku napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ
zastáva názor, že skutok, tak ako ho okresný súd opísal, nemôže byť trestným činom
porušovania povinností pri správe cudzieho majetku, pretože: „Nedošlo totiž k naplneniu
skutkovej podstaty trestného činu a to z dôvodu, že nemohla vzniknúť škoda, t.j. následok
predpokladaný zákonom, tak ako to definuje platný právny predpis v ust. § 124
ods. 1. Trestného zákona.“ Sťažovateľ uvedené podložil touto argumentáciou:
«V prvom rade je potrebné uviesť, že ak súdy vychádzali z úvahy, že škoda by vznikla,
citujem „pri reálnom zaplatení týchto fiktívnych záväzkov“, tak v tejto súvislosti
by som chcel poukázať na konštantnú judikatúru slovenských súdov, konkrétne
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 325/2009
zo dňa 30.06.2010, v ktorom sa uvádza: „Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka
zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze,
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného
zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných
strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť
dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou
(kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny
vzťah z pôžičky nevznikne.“».
Ak nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, žiaden záväzok
nevznikol. Podľa názoru sťažovateľa ak teda neexistuje záväzok, nemôže vzniknúť
ani škoda a iba samotné deklarovanie tohto záväzku v rámci účtovníctva
ešte nič neznamená. Sťažovateľ vyčíta všeobecným súdom, že sa s touto otázkou
v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali.
3.2 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k 2. bodu výroku
napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania zločinu
daňového podvodu, uviedol, že súdy sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí
nevysporiadali s námietkou, že uplatnený nadmerný odpočet DPH nebol nikdy vyplatený,
pričom táto skutočnosť by mohla mať vplyv na výšku uloženého trestu. Tvrdí, že trestný čin
daňového podvodu je dokonaným trestným činom, no jeho konaním nedošlo k poškodeniu
štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Opomenutie tejto skutočnosti spôsobilo procesnú
vadu trestného konania a odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu považuje
sťažovateľ v tejto časti za mätúce a nezrozumiteľné. Uviedol:
«S predmetnou argumentáciou sa odvolací súd vysporiadal na str. 12 rozhodnutia
s uvedením, že „Krajský súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou obžalovaného,
že pri trestnom čine daňového podvodu konaním obžalovaného nedošlo k poškodeniu
štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. V tomto smere krajský súd poznamenáva,
že na spáchanie trestného činu daňového podvodu v zmysle § ust. 277a Trestného
zákona sa nevyžaduje, aby došlo k reálnemu poškodeniu štátneho rozpočtu, ale postačuje
len konanie smerujúce k zadováženiu neoprávneného prospechu na úkor štátneho
rozpočtu.“ Na vyššie uvedených dvoch vetách uvedených z odôvodnenia rozhodnutia
Krajského súdu v Žiline je zrejmé, že si vzájomne odporujú. Prvá veta tvrdí, že došlo
k poškodeniu štátneho rozpočtu. Veta druhá už tvrdí, že pre spáchanie skutku
nie je potrebné poškodeniu štátneho rozpočtu.»
3.3 Pokiaľ ide o 3. bod výroku napadnutého rozsudku okresného súdu,
ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu skrátenia dane a poistného,
sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti polemizuje: „Samotné deklarovanie daňovej straty
predsa neznamená, že došlo ku kráteniu dane! Získala alebo nezískala obchodná spoločnosť
daňovú výhodu? Prípadne, skrátil som daň alebo nie? Podľa verejne dostupných zdrojov
pravdepodobne nie, k tomu sa však musí relevantne vyjadriť pracovník daňového úradu,
prípadne ekonóm z obchodnej spoločnosti. Samotné odpočítanie daňovej straty má aj vplyv
na skutočnosť, či som svojím konaním poškodil štátny rozpočet Slovenskej republiky.
Odvolací súd tak isto túto námietku neakceptoval...“ Sťažovateľ odmieta, že by svojím
konaním akýmkoľvek spôsobom skrátil daň. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu považuje sťažovateľ za „... nič nehovoriace, odvolací súd jedine uviedol,
že súhlasí s prvostupňovým súdom“. Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, že „... predmetný skutok mal byť posúdený inak ako ho posúdili
súdy nižšieho stupňa... zistené porušenie zákona súdmi nižšieho stupňa by nijako
neovplyvnilo moje postavenie a uvedený trestný čin skrátenia danie má byť iba vedľajším
dôsledkom primárneho trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku...“.
4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že ho súdu odsúdili za skutky,
ktoré nie sú trestnými činmi. Vyčíta krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že v napadnutých
rozhodnutiach sa nevysporiadali s právnou argumentáciou uvedenou v odvolaní a dovolaní,
a teda zásadným spôsobom porušili sťažovateľovo právo na obhajobu, ako aj právo
na spravodlivý proces. Porušenie svojho práva na obhajobu vidí sťažovateľom
aj v tom, že „... nebol vykonaný dôkaz navrhnutý na hlavnom pojednávaní dňa 25.07.2014
a obhliadky kde malo dôjsť k údajnému spáchaniu činu. Prvostupňový súd v predmetnej veci
aplikoval ustanovenie § 272, ods. 3 Trestného poriadku a dôkaz odmietol vykonať.“.
Ďalej sťažovateľ argumentuje „... vyhodnotenie vykonania tohto dôkazu ako nepodstatného
je nesprávna aplikácia procesného predpisu. Mám za to, že ak obžalovaný namieta počas
celého trestného konania, že prvostupňový súd zle definoval územie, kde mali
byť vykonávané práce v súvislosti so zmluvnou špecifikáciou a následnou lokalizáciou,
ktoré mali byť údajne fiktívne. Je presné definovanie dotknutého územia rozhodujúcou
skutočnosťou. Ak by bolo predmetné územie správne identifikované a teda by došlo
k preukázania vykonávaných prác bolo by to pre trestné konanie rozhodujúce a zásadne,
keďže by nemohla byť naplnená skutková podstata trestného činu daňového podvodu.“.
Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu
aj najvyššieho súdu za nezákonné, porušujúce jeho základného práva a slobody
a za arbitrárne.
5. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo sťažovateľa zaručené čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základné práva sťažovateľa
zaručené čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd boli porušené konaním Okresného súdu Martin
sp. zn. 2T/67/2014, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/43/2015 a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/73/2017.
2. Ústavný súd ruší Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vracia
mu vec na ďalšie konanie a na rozhodnutie o trovách konania tak, že ich prizná
sťažovateľovi v plnom rozsahu.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
10.000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o ústavnom
súde.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. a), g) zákona o ústavnom súde
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť ústavnú
sťažnosť, na prerokovanie ktorej nemá právomoc alebo ktorá je zjavne neopodstatnená.
11. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
14. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
Podľa ods. 3 tohto článku ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa ods. 2 tohto článku dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
16. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania
trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania
nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin.
Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania
trestného činu.
17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
18. Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle
§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom
okresného súdu
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne (IV. ÚS 236/07, III. ÚS 282/2020).
20. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených
práv sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
21. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov
(čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
22. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania (§ 306 a nasl.) poskytuje priestor
na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového všeobecného
súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie
o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
23. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom
pochybení okresného súdu v rámci odvolania proti rozsudku okresného súdu. Ochranu
jeho právam zaručeným ústavou bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
druhostupňový súd. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku
okresného súdu aj využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje
právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti napadnutému
rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej
sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
24. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnuté rozhodnutia
sú nezákonné a arbitrárne. Sťažovateľ zastáva názor, že skutky, za ktoré bol odsúdený,
nie sú trestnými činmi, jeho argumenty boli v napadnutých konania ignorované,
pričom všeobecné súdy sa podľa jeho názoru nevysporiadali v napadnutých rozhodnutiach
so zásadnými skutočnosťami, na ktorých svoju obhajobu postavil.
25. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou
či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne
ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu
na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ich ústavnej
akceptovateľnosti a zlučiteľnosti ich účinkov so sťažovateľom označenými základnými
právami podľa ústavy, ako aj označenými právami podľa dohovoru. Ústavný súd vykonal
uvedený prieskum v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú
súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná,
inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí.
27. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj už opakovane vyslovený právny
názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, resp. strany trestného konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí
všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(m. m. napr. III. ÚS 162/05, III. ÚS 207/2018).
28. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní
pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
29. Podľa názoru krajského súdu odôvodnil okresný súd výroky napadnutého
rozsudku dostatočne a v súlade so zákonom, pričom odôvodnenie je podrobné,
zrozumiteľné a krajský súd sa s ním v celom rozsahu stotožnil. Vzhľadom na to ústavný súd
zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Ústavný súd sa preto oboznámil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu.
30. Krajský súd k 1. bodu výroku napadnutého rozsudku okresného súdu
v podstatnom uviedol:
„Obžalovaný z hľadiska svojho postavenia ako podpredseda predstavenstva
spoločnosti mal povinnosť opatrovať a spravovať cudzí majetok, vrátane
starostlivosti o tento majetok a nakladania s ním. V tomto smere sa krajský súd nestotožňuje
s odvolacími námietkami obžalovaného, že nemohla vzniknúť žiadna škoda, keďže reálne
záväzky ani neexistovali. Krajský súd v tomto smere poznamenáva, že aj keď sa jednalo
o fiktívne doklady, tieto boli riadne zaúčtované v spoločnosti ako doklady
riadne a správne.“
30.1 K námietke sťažovateľa, že pri trestnom čine daňového podvodu nedošlo
jeho konaním k poškodeniu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky
(bod 3.2 tohto rozhodnutia), krajský súd uviedol: „... na spáchanie trestného činu daňového
podvodu v zmysle § 277a Tr. zák. sa nevyžaduje, aby došlo k reálnemu poškodeniu štátneho
rozpočtu, ale postačuje len konanie smerujúce k zadováženiu neoprávneného prospechu
na úkor štátneho rozpočtu. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že zo strany
obžalovaného došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie dane z pridanej
hodnoty, nakoľko sa dopustil konania, ktoré spočívalo v uplatnení nároku,
ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim daň z pridanej hodnoty. Jeho úmysel
teda nepochybne smeroval k zadováženiu neoprávneného prospechu pre seba.“
Podľa názoru ústavného súdu je uvedené odôvodnenie krajského súdu jasné a zrozumiteľné
a nemožno mu vytknúť logický rozpor tak, ako to sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti
popisoval.
30.2 Krajský súd sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal aj s námietkou
sťažovateľa spočívajúcou v tom, že okresný súd sa v napadnutom rozsudkom
nijakým spôsobom nezaoberal otázkou, či sťažovateľ trestný čin skrátenia dane dokonal,
keďže tento je dokonaný až skutočným vyrubením nižšej dane. Krajský súd v relevantnej
časti napadnutého uznesenia uzavrel: „Z konania obžalovaného je zrejmé,
že toto nepochybne smerovalo a napokon aj viedlo k vylákaniu daňovej výhody. Ani v tomto
smere nemá krajský súd pochybnosti o správnosti kvalifikácie skutku prvostupňovým
súdom...“
31. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že okresný súd
nevykonal obhliadku údajného miesta činu (bod 4 tohto rozhodnutia), ústavný súd považuje
(v zhode s názorom krajského súdu, pozn.) odôvodnenie nevykonania tohto dôkazu
okresným súdom za dostatočné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu
je zrejmé, že súd sa touto námietkou sťažovateľa zaoberal a zrozumiteľným
spôsobom vysvetlil, prečo vykonanie obhliadky považoval za nadbytočné, keď uviedol,
že samotná obhliadka patrí k prvotným úkonom vyšetrovania veci (od spáchania skutku
uplynuli 3 roky), pričom na tomto mieste došlo k viacerým zmenám a miesto
bolo dostatočne opísané znalcom v znaleckom posudku a v neposlednom rade rozhodujúce
dôkazy vo veci (písomná zmluva, písomný protokol, písomná faktúra) sa týkali nepochybne
skrývkových prác ,a nie prác rekultivačných.
32. Na základe posúdenia obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu možno konštatovať, že je ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery
krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú
skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného
zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie. Skutočnosť,
že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe neznamená porušenie ním označených
práv. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru ústavného súdu napadnuté
uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.
33. Napriek tomu, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa v odôvodnení
napadnutého uznesenia v podstatnom konštatoval, že ak sťažovateľ:
«... pokynom na vystavenie nepravdivých pokladničných dokladov fingoval,
že medzi ním, a ako veriteľmi
a obchodnou spoločnosťou ako dlžníkom došlo k odovzdaniu peňazí –
predmetu ním simulovaných zmlúv o pôžičke, nemôže sa dnes zbaviť trestnej zodpovednosti
tvrdením, že pokiaľ k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo
(čo však konaním kladeným mu za vinu predstieral), žiaden záväzok medzi stranami
nevznikol a bez jeho existencie nemôže ani vzniknúť škoda.»
Aj argumenty najvyššieho súdu podrobil ústavný súd ústavnoprávnemu prieskumu,
pričom nezistil žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by mohli byť posúdené
ako defektné na zákonnej, tobôž nie ústavnej úrovni. Nemožno preto prisvedčiť
ani správnosti argumentácie sťažovateľa uvedenej v bode 3.1 tohto rozhodnutia. Najvyšší
súd pre úplnosť v napadnutom uznesení dodal, že trestný čin daňového podvodu a trestný
čin skrátenia dane a poistného sú iba vedľajším dôsledkom (nie však nevýznamným
odôvodňujúcim tzv. faktickú konzumpciu) primárneho trestného činu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku, ktorým sťažovateľ vytvoril fiktívne pohľadávky
voči obchodnej spoločnosti, ktorej bol štatutárom a ktoré následne odplatne postúpil.
34. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd tiež zistil, že rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 3 T 148/2017 zo 7. decembra 2017 bola schválená dohoda o vine a treste
uzavretá medzi sťažovateľom a prokurátorom Okresnej prokuratúry Martin. Sťažovateľ
bol uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností
pri správe cudzieho majetku (sťažovateľ v postavení štatutárneho zástupcu spoločnosti
, spôsobil tejto spoločnosti škodu vo výške 891 261,79 €). Zároveň
okresný súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým uznesením
krajského súdu v časti výroku o treste a sťažovateľovi bol uložený súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 11 rokov.
35. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,
36. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo zasiahnuté aj do jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a čl. 7
ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi označenými
právami a napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu. Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol,
nevyplýva žiadna možnosť porušenia týchto práv, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie posúdiť.
37. Na tomto základe ústavný súd sumarizuje, že neexistuje ústavne relevantný
dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu ani napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu zasahoval, pretože pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil
žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom
označených práv po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Preto ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti
(bod 5 tohto rozhodnutia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu