Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 133/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou

HRONČEK & PARTNERS, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Róbert Hronček, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 2, , a a 3 a práv podľa

ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Martin sp. zn. zo 7. októbra 2014, uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 19. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 23. marca 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou

HRONČEK & PARTNERS, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Róbert Hronček, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 2, , a a 3

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin

(ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. zo 17. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“)

sp. zn. z 19. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Vec napadla ústavnému súdu 23. marca 2019. V súlade s čl. X bodom 5

písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec

17. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi. V zmysle čl. II bodov 3

a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2021

do 31. decembra 2021 schváleného 16. decembra 2020 je na konanie vo veci príslušný tretí

senát ústavného súdu v zložení Robert Šorl (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka

a Martin Vernarský.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že prokurátor Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 17. apríla 2014

na sťažovateľa obžalobu pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa a a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), zločin

neodvedenia dane a poistného v štádiu pokusu podľa § 14 a § 277 ods. 1 a 3 Trestného

zákona účinného do 30. septembra 2012 a zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276

ods. 1 a 3 .

2.1 Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ uznaný vinným

za spáchanie obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 237 ods. 1 a 4 písm. a)

účinného od 21. decembra 2012, zločin daňového podvodu podľa

ods. 1 a 2 písm. b) účinného od 21. decembra 2012 a zločin skrátenia

dane a poistného podľa a účinného od 21. decembra 2012.

Za uvedené konanie okresný súd uložil sťažovateľovi podľa § 237 ods. 4, § 36

písm. j), , a účinného

od 21. decembra 2012 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Okresný súd zaradil

sťažovateľa podľa účinného od 21. decembra 2012 na výkon

trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Okresný

súd zároveň sťažovateľovi uložil podľa § 237 ods. 4, § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného

zákona ochranný dohľad v trvaní 18 mesiacov.

2.2 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie sťažovateľa

zamietol ako nedôvodné.

Napriek tomu, že sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie

svojich základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením

krajského súdu, nesplnil zákonom danú obligatórnu podmienku konania pred ústavným

súdom, keď k podanej ústavnej sťažnosti nepripojil kópiu právoplatných rozhodnutí

[ o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“)].

2.3 Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 12. júla 2017

prostredníctvom pre dovolacie konanie zvoleného obhajcu dovolanie,

ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c)

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) pre nesplnenie dôvodov dovolania.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutia

sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu.

3.1 Vo vzťahu k 1. bodu výroku napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľ

zastáva názor, že skutok, tak ako ho okresný súd opísal, nemôže byť trestným činom

porušovania povinností pri správe cudzieho majetku, pretože: „Nedošlo totiž k naplneniu

skutkovej podstaty trestného činu a to z dôvodu, že nemohla vzniknúť škoda, t.j. následok

predpokladaný zákonom, tak ako to definuje platný právny predpis v ust. § 124

ods. 1. .“ Sťažovateľ uvedené podložil touto argumentáciou:

«V prvom rade je potrebné uviesť, že ak súdy vychádzali z úvahy, že škoda by vznikla,

citujem „pri reálnom zaplatení týchto fiktívnych záväzkov“, tak v tejto súvislosti

by som chcel poukázať na konštantnú judikatúru slovenských súdov, konkrétne

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 30.06.2010, v ktorom sa uvádza: „Podľa ustanovenia

zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze,

a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného

zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje

písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným

spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných

strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť

dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou

(kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky

veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny

vzťah z pôžičky nevznikne.“».

Ak nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, žiaden záväzok

nevznikol. Podľa názoru sťažovateľa ak teda neexistuje záväzok, nemôže vzniknúť

ani škoda a iba samotné deklarovanie tohto záväzku v rámci účtovníctva

ešte nič neznamená. Sťažovateľ vyčíta všeobecným súdom, že sa s touto otázkou

v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali.

3.2 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k 2. bodu výroku

napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania zločinu

daňového podvodu, uviedol, že súdy sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí

nevysporiadali s námietkou, že uplatnený nadmerný odpočet DPH nebol nikdy vyplatený,

pričom táto skutočnosť by mohla mať vplyv na výšku uloženého trestu. Tvrdí, že trestný čin

daňového podvodu je dokonaným trestným činom, no jeho konaním nedošlo k poškodeniu

štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Opomenutie tejto skutočnosti spôsobilo procesnú

vadu trestného konania a odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu považuje

sťažovateľ v tejto časti za mätúce a nezrozumiteľné. Uviedol:

«S predmetnou argumentáciou sa odvolací súd vysporiadal na str. 12 rozhodnutia

s uvedením, že „Krajský súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou obžalovaného,

že pri trestnom čine daňového podvodu konaním obžalovaného nedošlo k poškodeniu

štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. V tomto smere krajský súd poznamenáva,

že na spáchanie trestného činu daňového podvodu v zmysle § ust. 277a Trestného

zákona sa nevyžaduje, aby došlo k reálnemu poškodeniu štátneho rozpočtu, ale postačuje

len konanie smerujúce k zadováženiu neoprávneného prospechu na úkor štátneho

rozpočtu.“ Na vyššie uvedených dvoch vetách uvedených z odôvodnenia rozhodnutia

Krajského súdu v Žiline je zrejmé, že si vzájomne odporujú. Prvá veta tvrdí, že došlo

k poškodeniu štátneho rozpočtu. Veta druhá už tvrdí, že pre spáchanie skutku

nie je potrebné poškodeniu štátneho rozpočtu.»

3.3 Pokiaľ ide o 3. bod výroku napadnutého rozsudku okresného súdu,

ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu skrátenia dane a poistného,

sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti polemizuje: „Samotné deklarovanie daňovej straty

predsa neznamená, že došlo ku kráteniu dane! Získala alebo nezískala obchodná spoločnosť

daňovú výhodu? Prípadne, skrátil som daň alebo nie? Podľa verejne dostupných zdrojov

pravdepodobne nie, k tomu sa však musí relevantne vyjadriť pracovník daňového úradu,

prípadne ekonóm z obchodnej spoločnosti. Samotné odpočítanie daňovej straty má aj vplyv

na skutočnosť, či som svojím konaním poškodil štátny rozpočet Slovenskej republiky.

Odvolací súd tak isto túto námietku neakceptoval...“ Sťažovateľ odmieta, že by svojím

konaním akýmkoľvek spôsobom skrátil daň. Odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu považuje sťažovateľ za „... nič nehovoriace, odvolací súd jedine uviedol,

že súhlasí s prvostupňovým súdom“. Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, že „... predmetný skutok mal byť posúdený inak ako ho posúdili

súdy nižšieho stupňa... zistené porušenie zákona súdmi nižšieho stupňa by nijako

neovplyvnilo moje postavenie a uvedený trestný čin skrátenia danie má byť iba vedľajším

dôsledkom primárneho trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku...“.

4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že ho súdu odsúdili za skutky,

ktoré nie sú trestnými činmi. Vyčíta krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že v napadnutých

rozhodnutiach sa nevysporiadali s právnou argumentáciou uvedenou v odvolaní a dovolaní,

a teda zásadným spôsobom porušili sťažovateľovo právo na obhajobu, ako aj právo

na spravodlivý proces. Porušenie svojho práva na obhajobu vidí sťažovateľom

aj v tom, že „... nebol vykonaný dôkaz navrhnutý na hlavnom pojednávaní dňa 25.07.2014

a obhliadky kde malo dôjsť k údajnému spáchaniu činu. Prvostupňový súd v predmetnej veci

aplikoval ustanovenie , ods. 3 a dôkaz odmietol vykonať.“.

Ďalej sťažovateľ argumentuje „... vyhodnotenie vykonania tohto dôkazu ako nepodstatného

je nesprávna aplikácia procesného predpisu. Mám za to, že ak obžalovaný namieta počas

celého trestného konania, že prvostupňový súd zle definoval územie, kde mali

byť vykonávané práce v súvislosti so zmluvnou špecifikáciou a následnou lokalizáciou,

ktoré mali byť údajne fiktívne. Je presné definovanie dotknutého územia rozhodujúcou

skutočnosťou. Ak by bolo predmetné územie správne identifikované a teda by došlo

k preukázania vykonávaných prác bolo by to pre trestné konanie rozhodujúce a zásadne,

keďže by nemohla byť naplnená skutková podstata trestného činu daňového podvodu.“.

Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu

aj najvyššieho súdu za nezákonné, porušujúce jeho základného práva a slobody

a za arbitrárne.

5. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo sťažovateľa zaručené čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1, , a 3 a základné práva sťažovateľa

zaručené čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd boli porušené konaním Okresného súdu Martin

sp. zn. , Krajského súdu v Žiline sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky sp. zn. .

2. Ústavný súd ruší Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vracia

mu vec na ďalšie konanie a na rozhodnutie o trovách konania tak, že ich prizná

sťažovateľovi v plnom rozsahu.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

10.000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o ústavnom

súde.

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

10. Ústavný súd podľa ,

môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť ústavnú

sťažnosť, na prerokovanie ktorej nemá právomoc alebo ktorá je zjavne neopodstatnená.

11. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

14. Podľa len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa ods. 3 tohto článku obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa ods. 2 tohto článku dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

16. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania

trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania

nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin.

Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania

trestného činu.

17. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

18. Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle

.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne (, ).

20. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie označených

práv sťažovateľa smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

21. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov

( a ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

22. zakotvujúci inštitút odvolania ( a nasl.) poskytuje priestor

na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového všeobecného

súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie

o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

23. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení okresného súdu v rámci odvolania proti rozsudku okresného súdu. Ochranu

jeho právam zaručeným bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

druhostupňový súd. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti rozsudku

okresného súdu aj využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje

právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti napadnutému

rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej

sťažnosti podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

24. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnuté rozhodnutia

sú nezákonné a arbitrárne. Sťažovateľ zastáva názor, že skutky, za ktoré bol odsúdený,

nie sú trestnými činmi, jeho argumenty boli v napadnutých konania ignorované,

pričom všeobecné súdy sa podľa jeho názoru nevysporiadali v napadnutých rozhodnutiach

so zásadnými skutočnosťami, na ktorých svoju obhajobu postavil.

25. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne

ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu

na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ich ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti ich účinkov so sťažovateľom označenými základnými

právami podľa , ako aj označenými právami podľa dohovoru. Ústavný súd vykonal

uvedený prieskum v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú

súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná,

inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí.

27. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj už opakovane vyslovený právny

názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, resp. strany trestného konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí

všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(m. m. napr. , ).

28. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech v konaní

pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

29. Podľa názoru krajského súdu odôvodnil okresný súd výroky napadnutého

rozsudku dostatočne a v súlade so zákonom, pričom odôvodnenie je podrobné,

zrozumiteľné a krajský súd sa s ním v celom rozsahu stotožnil. Vzhľadom na to ústavný súd

zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd sa preto oboznámil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu.

30. Krajský súd k 1. bodu výroku napadnutého rozsudku okresného súdu

v podstatnom uviedol:

„Obžalovaný z hľadiska svojho postavenia ako podpredseda predstavenstva

spoločnosti mal povinnosť opatrovať a spravovať cudzí majetok, vrátane

starostlivosti o tento majetok a nakladania s ním. V tomto smere sa krajský súd nestotožňuje

s odvolacími námietkami obžalovaného, že nemohla vzniknúť žiadna škoda, keďže reálne

záväzky ani neexistovali. Krajský súd v tomto smere poznamenáva, že aj keď sa jednalo

o fiktívne doklady, tieto boli riadne zaúčtované v spoločnosti ako doklady

riadne a správne.“

30.1 K námietke sťažovateľa, že pri trestnom čine daňového podvodu nedošlo

jeho konaním k poškodeniu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky

(bod 3.2 tohto rozhodnutia), krajský súd uviedol: „... na spáchanie trestného činu daňového

podvodu v zmysle § 277a Tr. zák. sa nevyžaduje, aby došlo k reálnemu poškodeniu štátneho

rozpočtu, ale postačuje len konanie smerujúce k zadováženiu neoprávneného prospechu

na úkor štátneho rozpočtu. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že zo strany

obžalovaného došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie dane z pridanej

hodnoty, nakoľko sa dopustil konania, ktoré spočívalo v uplatnení nároku,

ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim daň z pridanej hodnoty. Jeho úmysel

teda nepochybne smeroval k zadováženiu neoprávneného prospechu pre seba.“

Podľa názoru ústavného súdu je uvedené odôvodnenie krajského súdu jasné a zrozumiteľné

a nemožno mu vytknúť logický rozpor tak, ako to sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti

popisoval.

30.2 Krajský súd sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal aj s námietkou

sťažovateľa spočívajúcou v tom, že okresný súd sa v napadnutom rozsudkom

nijakým spôsobom nezaoberal otázkou, či sťažovateľ trestný čin skrátenia dane dokonal,

keďže tento je dokonaný až skutočným vyrubením nižšej dane. Krajský súd v relevantnej

časti napadnutého uznesenia uzavrel: „Z konania obžalovaného je zrejmé,

že toto nepochybne smerovalo a napokon aj viedlo k vylákaniu daňovej výhody. Ani v tomto

smere nemá krajský súd pochybnosti o správnosti kvalifikácie skutku prvostupňovým

súdom...“

31. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že okresný súd

nevykonal obhliadku údajného miesta činu (bod 4 tohto rozhodnutia), ústavný súd považuje

(v zhode s názorom krajského súdu, pozn.) odôvodnenie nevykonania tohto dôkazu

okresným súdom za dostatočné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu

je zrejmé, že súd sa touto námietkou sťažovateľa zaoberal a zrozumiteľným

spôsobom vysvetlil, prečo vykonanie obhliadky považoval za nadbytočné, keď uviedol,

že samotná obhliadka patrí k prvotným úkonom vyšetrovania veci (od spáchania skutku

uplynuli 3 roky), pričom na tomto mieste došlo k viacerým zmenám a miesto

bolo dostatočne opísané znalcom v znaleckom posudku a v neposlednom rade rozhodujúce

dôkazy vo veci (písomná zmluva, písomný protokol, písomná faktúra) sa týkali nepochybne

skrývkových prác ,a nie prác rekultivačných.

32. Na základe posúdenia obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu možno konštatovať, že je ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery

krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú

skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie. Skutočnosť,

že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe neznamená porušenie ním označených

práv. Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa záveru ústavného súdu napadnuté

uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.

33. Napriek tomu, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa v odôvodnení

napadnutého uznesenia v podstatnom konštatoval, že ak sťažovateľ:

«... pokynom na vystavenie nepravdivých pokladničných dokladov fingoval,

že medzi ním, a ako veriteľmi

a obchodnou spoločnosťou ako dlžníkom došlo k odovzdaniu peňazí –

predmetu ním simulovaných zmlúv o pôžičke, nemôže sa dnes zbaviť trestnej zodpovednosti

tvrdením, že pokiaľ k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo

(čo však konaním kladeným mu za vinu predstieral), žiaden záväzok medzi stranami

nevznikol a bez jeho existencie nemôže ani vzniknúť škoda.»

Aj argumenty najvyššieho súdu podrobil ústavný súd ústavnoprávnemu prieskumu,

pričom nezistil žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by mohli byť posúdené

ako defektné na zákonnej, tobôž nie ústavnej úrovni. Nemožno preto prisvedčiť

ani správnosti argumentácie sťažovateľa uvedenej v bode 3.1 tohto rozhodnutia. Najvyšší

súd pre úplnosť v napadnutom uznesení dodal, že trestný čin daňového podvodu a trestný

čin skrátenia dane a poistného sú iba vedľajším dôsledkom (nie však nevýznamným

odôvodňujúcim tzv. faktickú konzumpciu) primárneho trestného činu porušovania

povinnosti pri správe cudzieho majetku, ktorým sťažovateľ vytvoril fiktívne pohľadávky

voči obchodnej spoločnosti, ktorej bol štatutárom a ktoré následne odplatne postúpil.

34. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd tiež zistil, že rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017 bola schválená dohoda o vine a treste

uzavretá medzi sťažovateľom a prokurátorom Okresnej prokuratúry Martin. Sťažovateľ

bol uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností

pri správe cudzieho majetku (sťažovateľ v postavení štatutárneho zástupcu spoločnosti

, spôsobil tejto spoločnosti škodu vo výške 891 261,79 €). Zároveň

okresný súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým uznesením

krajského súdu v časti výroku o treste a sťažovateľovi bol uložený súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 11 rokov.

35. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

36. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo zasiahnuté aj do jeho základných práv

podľa , a a 3 a práv podľa a

ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi označenými

právami a napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu. Taktiež zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol,

nevyplýva žiadna možnosť porušenia týchto práv, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie posúdiť.

37. Na tomto základe ústavný súd sumarizuje, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu ani napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu zasahoval, pretože pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil

žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom

označených práv po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti

(bod 5 tohto rozhodnutia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu