Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 95/2021
PDF · 391.01 KB
No categories available
IV. ÚS 95/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2021
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Marcel
Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Marcel Mašan, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Poprad sp. zn. 20 C 200/2006 zo 16. januára 2018, rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 66/2018 z 27. septembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 168/2019 z 29. septembra 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 200/2006 zo 16. januára 2018 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 9 Co 66/2018 z 27. septembra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
7 Cdo 168/2019 z 29. septembra 2020 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou z 12. septembra 2006 sa
sťažovateľ domáhal na okresnom súde zaplatenia sumy 250 000 Sk (8 298,48 €)
s príslušenstvom od žalovanej z titulu vrátenia pôžičky. Okresný súd
prvým rozsudkom z 10. decembra 2015 žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa
krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 108/2016 z 2. marca 2017 zrušil predmetný rozsudok
súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. V poradí druhým rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľa opätovne
zamietnutá. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bolo
rozhodnuté rozsudkom krajského súdu, ktorým súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením
sp. zn. 7 Cdo 168/2019 z 29. septembra 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. novembra
2020, odmietol.
4. K porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy došlo podľa jeho názoru tým, že konajúce všeobecné súdy spochybnili obsah
zmluvy o pôžičke, na ktorej bol podpis žalovanej úradne overený. Je zrejmé, že súdy zásadu
vigilantibus iura scripta sunt nerešpektovali, keď spochybnili obsah zmluvy o pôžičke
s úradne overeným podpisom. Zároveň sa nevysporiadali so skutočnosťou, že okrem
uvedenej listiny existuje aj ďalšia listina podpísaná žalovanou, a to podpísaná výzva
na zaplatenie pôžičky, ktorú žalovaná nespochybnila. Konajúce súdy z neznámych dôvodov
uverili tvrdeniu žalovanej, že spornú sumu od sťažovateľa neprevzala, dokonca, že nikdy
nepodpísala zmluvu o pôžičke, resp. podpísala čistý papier. Je nesporné, že súdy zaťažili
sťažovateľa neprimeraným dôkazným bremenom, keď od neho vyžadovali ďalšie listiny
a ďalšie dôkazy na preukázanie obsahu alebo skutočností tvrdených v zmluve o pôžičke
s overeným podpisom žalovanej.
5. Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SK
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 rozsudkom Okresného súdu Poprad
č. 20C/200/2006-331 zo dňa 16. 1. 2018, rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. 9Co/66/2018-353 zo dňa 27. 9. 2018 a uznesením Najvyššieho súdu SK č. 7Cdo/168/2019
zo dňa 29. 9. 2020 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Poprad č. 20C/200/2006-331 zo dňa 16. 1. 2018 sa
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 9Co/66/2018-353 zo dňa 27. 9. 2018 sa
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu SK na ďalšie konanie.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 7Cdo/168/2019 zo dňa 29. 9. 2020 sa zrušuje.
Okresný súd v Poprade, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR sú povinní
spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 450,29 € na účet
právneho zástupcu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
a rozsudkom krajského súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
14. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že rozsudok okresného súdu
bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom, pretože sťažovateľ mal
možnosť proti nemu podať odvolanie, čo aj urobil. Proti rozsudku krajského súdu, ktorým
krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo prípustné dovolanie, ktoré
sťažovateľ tiež využil. Z toho vyplýva, že námietky sťažovateľa preskúmal najvyšší súd ako
súd dovolací, pričom sťažovateľ netvrdí, že by rozsudku krajského súdu v určitej časti jeho
námietok nemohol vzdorovať dovolaním. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského
súdu je teda podstatné, že v oboch prípadoch existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127
ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou
prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
a rozsudkom krajského súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný
súd danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
15. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti neuviedol žiadnu konkrétnu argumentáciu spochybňujúcu závery
najvyššieho súdu, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu o odmietnutí dovolania
sťažovateľa ako neprípustného podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku.
Sťažovateľ žiadnym spôsobom nespochybňuje posúdenie dovolacích dôvodov uplatnených
v zmysle § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku najvyšším
súdom okrem samotného všeobecného tvrdenia vo vzťahu k všetkým označeným
porušovateľom, že nesprávne posúdili obsah zmluvy o pôžičke opatrenej úradne
osvedčeným podpisom žalovanej, nerešpektujúc právnu zásadu vigilantibus iura scripta
sunt.
16. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa
§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde je povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho
základných práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované
odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 123
ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
17. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy výzva
na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde
vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie
najmä formálnych nedostatkov návrhu, nie však samotnej podstaty návrhu (m. m.
I. ÚS 155/2019). Najmä nemožno nedostatok zákonných náležitostí návrhu odstraňovať
po uplynutí zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.
18. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na perfektnosť
základných náležitostí návrhu slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom.
19. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady.
20. V prípade ústavnej sťažnosti sťažovateľa absencia argumentácie smerujúcej proti
uzneseniu najvyššieho súdu má za dôsledok to, že ústavná sťažnosť neobsahuje náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a to kvalifikované odôvodnenie, a preto ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľa ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
21. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite ústavnej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu