Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_6S-5-2020.pdf
PDF · 239.94 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/5/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu CLV s.r.o., so sídlom Nižné Kapustníky 3, Košice - mestská časť Juh, IČO: 46 979 689, zastúpeného KAIFER advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Košiciach, Fibichova 11, adresa pre doručovanie: Timonova 15, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 101039372/2020 zo dňa 15.06.2020 takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca správnou žalobou zo dňa 12.08.2020 doručenou Krajskému súdu v Košiciach elektronicky prostredníctvom Ústredného portálu verejnej správy dňa 13.08.2020 žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.06.2020 č. 101039372/2020, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Košice zo dňa 20.02.2020, č.: 100385959/2020, a tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného podľa žalobcu spočíva predovšetkým v tom, že žalovaný nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav veci a závery, ku ktorým dospel, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvedené podľa žalobcu nepochybne zakladá tendenčnosť a arbitrárnosť rozhodnutia žalovaného.
2. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. 101039372/2020 zo dňa 15.06.2020 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil na základe žalobcom podaného odvolania rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Košice č. 100385959/2020 zo dňa 20.02.2020, ktorým bol daňového subjektu, t.j. žalobcovi v tomto konaní podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 50.828,66 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2015.
3. Na odôvodnenie rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane vykonal u daňového subjektu, t.j. žalobcu (do 22.05.2018 s obchodným názvom LVC s.r.o., Nižné Kapustníky 3, Košice) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) za zdaňovacie obdobie január - december 2015, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 100949575/2019 zo dňa 29.04.2019, ktorý spolu s výzvou zo dňa 29.04.2019 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol doručený daňovému subjektu dňa 02.05.2019. Dňa 27.05.2019 zaslal daňový subjekt správcovi dane žiadosť o predĺženie stanovenej lehoty na písomné vyjadrenie sa k protokolu, pričom daňový subjekt v stanovenej lehote nepredložil správcovi dane pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole a ku skutočnostiam uvedeným v tomto protokole sa nevyjadril (úradný záznam č. 101328359/2019 zo dňa 03.06.2019). Správca dane dňa
12.06.2019 vydal rozhodnutie č. 101380517/2019 (za zdaňovacie obdobie júl 2015), ktoré v následnom odvolacom konaní Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 10.10.2019 zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že postup správcu dane v súvislosti s podanou žiadosťou o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k protokolu nebol v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Následne v ďalšom konaní správca dane stanovil termín prerokovania pripomienok na deň 06.02.2020 (predvolanie bolo daňovému subjektu doručené dňa 14.01.2020), pričom k správcovi dane sa v stanovený termín za daňový subjekt nikto nedostavil. Správca dane preto po zohľadnení všetkých rozhodujúcich skutočností zotrval na svojich záveroch a vydal rozhodnutie č. 100385959/2020 zo dňa 20.02.2020, v ktorom konštatoval, že daňový subjekt v zdaňovacom období júl 2015 neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr v celkovej sume 50.828,66 EUR od spoločnosti: „Build Production Media s.r.o., Hubeného 7, Bratislava, IČO 46382461, IČ DPH SK2023354993 - reklamná kampaň
- DENY - RA, s.r.o., Dunajská 8, Bratislava, IČO 46420541, IČ DPH SK2023374287 - letáky, brožúry, maľovánky, pexesá, podpisové karty
- MAEDA s.r.o., Alejová 2, Košice, IČO 36611433, IČ DPH SK2022209299 - hrnčeky, otváraky, šnúrky na krk, sieťotlač na dáždniky
- MALENIA s.r.o., Južná trieda 66, Košice, IČO 36509752, IČ DPH SK2022068675 - rám na svetelnú reklamu, FE konštrukcia
- RKI, spol. s r.o., Obchodná 39, Bratislava, IČO 36829048, IČ DPH SK2022450210 - odvysielané reklamné spoty
- SUPESSA, s.r.o., Námestie osloboditeľov 20, Košice, IČO 36600288, IČ DPH SK2022100245 - tašky
- TRADING & D s.r.o., Obchodná 39, Bratislava, IČO 44881550, IČ DPH SK2022858882 - tričká“. 4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k ekonomickej činnosti u deklarovaných dodávateľov z predmetných faktúr nasledovne : „ Build Production Media s.r.o.
- konateľ Š. Š., V. B. XXXX/X, S. od 01.08.2013 do 10.10.2017, spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 11.10.2017
- správca dane preveroval reálnosť dodania od Build Production Media s.r.o. v júli 2015 najmä z dokladov, ktoré mal k dispozícii z predchádzajúcej činnosti (Úradný záznam o nahliadnutí do spisov č. 100522767/2019 zo dňa 25.02.2019), a to najmä z protokolov ukončených daňových kontrol na DPH za obdobie roku 2015, ktoré boli vykonané u jedného z hlavných dodávateľov služieb spoločnosti Build Production Media s.r.o. - spoločnosti ADVERTISING&MEDIA s.r.o., Werferova 1, Košice (spoločnosť zanikla 01.04.2017), konateľ Q. E., R. XXX/XX, S.Š., ktorá v júli 2015 vystavila pre Build Production Media s.r.o. faktúry v značnom objeme jej deklarovaného dosiahnutého obratu. Build Production Media s.r.o. deklarovala v júli 2015, fa int. č. 15000592, ako svoju dodávku pre CLV s.r.o. dodanie reklamnej kampane, projekt „EROS RAMAZZOTTI“, zmluva o reklame a propagácii z 14.05.2015, dodatok č. 2.
- z ukončených daňových kontrol (február až október 2015, november 2015 a december 2015) jednoznačne vyplýva, že spoločnosť ADVERTISING&MEDIA s.r.o., aj napriek skutočnosti, že v podaných daňových priznaniach k DPH vykazovala vysoké obraty a dodávky pre svojich odberateľov, reálne žiadnu činnosť nevykazoval a svoje daňové povinnosti z titulu vystavovaných faktúr si na vstupe kompenzovala rovnako fiktívnymi prijatými faktúrami od rôznych dodávateľov, napr.:
- BLOW Slovakia, s.r.o., Trieda SNP 1, Košice - zánik spoločnosti dňa 10.02.2016, konateľ X. Q., O. XXXX/XX, S., ktorý o skutočnej činnosti spoločnosti uviedol, že spoločnosť nemala reálne sídlo, nemala majetok, nezamestnávala žiadnych zamestnancov, dokonca si nevedel spomenúť, kde sídlila v roku 2015, nevedel sa vyjadriť k predmetu fakturácie pre spoločnosť ADVERTISING&MEDIA s.r.o., nevedel uviesť, či fakturované služby vykonával sám, alebo nakupoval, nepamätal sa, čo bolo výstupom jeho práce a čo spoločnosti ADVERTISING&MEDIA s.r.o. odovzdával
- huko, s.r.o., Moyzesova 36, Košice - zánik spol. dňa 02.07.2016 - konateľ H. P., U. XXX/X, S., ktorá uviedla, že spoločnosť nevyužívala na svoju činnosť žiadne priestory, nemala majetok ani zamestnancov, všetky ňou fakturované služby realizovali tretie osoby, ktoré nevedela menovať, nevedela uviesť, čo bolo predmetom jej dodávok pre ADVERTISING&MEDIA s.r.o.
- z dôvodov, že spoločnosť ADVERTISING&MEDIA s.r.o. nevykonávala reálnu činnosť a nepreukázala reálne prijaté dodávky od svojich subdodávateľov, výsledkom uvedených daňových kontrol bolo, že jej bola dorubená DPH v značnom rozsahu. Keďže táto spoločnosť vykonávala len fiktívnu činnosť, bez reálnej dodávky tovarov a služieb a bola v kontrolovanom zdaňovacom období jedným z hlavných subdodávateľov spoločnosti Build Production Média s.r.o., je zrejmé, že táto tiež nemala k dispozícii žiadne reálne prijaté tovary a služby, ktoré by mohla následne poskytnúť a fakturovať daňovému subjektu CLV s.r.o.
- konateľom spoločností ADVERTISING&MEDIA s.r.o., ako aj Build Production Média s.r.o. bolo za ich činnosť v týchto spoločnostiach, príslušnými OČTK vznesené obvinenie a začaté ich trestné stíhanie za zločiny súvisiace s ekonomickou kriminalitou. Správcom dane získané výpovede Q. a jeho brata Y. E., ktorý činnosť ADVERTISING&MEDIA s.r.o. podľa príkazov Š. Š. koordinoval a riadil, pred orgánmi PZ
- ČVS:PPZ- 16/NKA-FP-VY-2017 (Úradný záznam o nahliadnutí do spisu č. 100818810/2019 zo dňa 08.04.2019, celkom 10 zápisníc z obdobia od 22.11.2017 až 26.09.2018) nevyvrátiteľne a jednoznačne potvrdili správnosť záverov správcu dane. V zápisnici zo dňa 23.08.2018 napr. Q. E. - bývalý konateľ ADVERTISING&MEDIA s.r.o. uviedol názvy mnohých spoločností zapojených do tejto schémy fiktívnych dodávok, medzi inými aj niektoré, ktoré vystupujú v úlohe subdodávateľov preverovaných priamych dodávateľov CLV s.r.o. v roku 2015: - Abyto IT Services, s.r.o., CASSASTONE, s.r.o., huko, s.r.o., BLOW Slovakia s.r.o. Ich jedinou podnikateľskou činnosťou bolo vystavovanie faktúr za dohodnutú finančnú províziu, aby tak umožnili ich prijímateľom „optimalizovať" vlastné daňové povinnosti.
- správca dane požiadal daňový subjekt, aby predložil relevantné doklady, písomnosti a ostatné náležitosti preukazujúce reálne dodávky tovarov a služieb deklarované faktúrou od Build Production Media s.r.o. (výzva č. 100383766/2019 zo dňa 06.02.2019, doručená dňa 11.02.2019). Daňový subjekt na uvedenú výzvu nereagoval a žiadne dôkazy preukazujúce skutočné prijatie týchto služieb nepredložil. DENY-RA, s.r.o.
- konateľka S. I., U. XXX/XX, S. od 11.06.2015 do 21.12.2017, spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 22.12.2017
- dňa 12.10.2018 svedkyňa S. I. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 1020359/2018) uviedla, že spoločnosť zakúpila od spoločnosti zaoberajúcej predajom obchodných spoločností a prevzala všetky súvisiace účtovné doklady. Jednalo sa o spoločnosť bez reálneho sídla, bez majetku a bez zamestnancov. Neskôr, keď sa v spoločnosti vyskytli problémy v súvislosti s jej predchádzajúcim majiteľom, bola nútená ju postúpiť sprostredkovateľovi a zrušiť. Spoločnosť sa zaoberala dodávkou rôznych tovarov a služieb, medzi hlavnými obchodnými partnermi boli LVC s.r.o., BARI-Slovakia s.r.o., Flór Plus s.r.o. a z dodávateľov výlučne TA3 STAVBY s.r.o. a TECHNI-RENT, s.r.o. (p. U. Q.) - (jedná sa o rovnakých dvoch „univerzálnych" subdodávateľov, ako v prípade preverovaných spoločností SKARGO, STANCO GROUP, SUPESSA a TRADING & D). Svedkyňa vo vyjadreniach k jednotlivým dodávkam neustále opakovala, že predmet jej vtedajších dodávok zodpovedá tovare na faktúre, objednávku jej pri osobných stretnutiach v K. S. X zadával osobne konateľ daňového subjektu, následne predmetný tovar nakúpila od uvedených spoločností p. Q., ktorý vždy dodával kompletnú dodávku vrátane, príp. požadovanej grafiky. Tovar odberateľovi prevážala sama, príp. si ho odvážal odberateľ, dodávky tovarov odovzdávala na recepcii bez akýchkoľvek dodacích listov, resp. preberacích protokolov. Kontrola množstva a kvality dodávky prebiehala na základe prijatej objednávky alebo vystavenej faktúry.
- spoločnosť v júli 2015 deklarovala nasledovné dodávky: rôzne letáky A3/A4 - int. č. fa 15000599-607, brožúry - int. č. fa 15000601, maľovánky, pexesa, podpisové karty - int. č. fa 15000606. Všetky tieto faktúry podľa znenia slúžili zároveň aj ako dodací list, za odberateľa neboli podpísané, teda prevzatie dodávok nie je potvrdené podpisom preberajúceho. Jedná sa o dodávateľa, kde celú spoločnosť reprezentoval jediný človek (spoločník/konateľ), ktorý sídlil v čase preverovaných dodávok na virtuálnej adrese.
- spoločnosť DENY - RA, s.r.o. v roku 2015 pravidelne vykazovala v podaných daňových priznaniach DPH vysoké obraty a minimálnu vlastnú daňovú povinnosť. Z informačného systému finančnej správy je zrejmé, že spoločnosť deklarovala prijatie dodávok tovarov a služieb v júli 2015 od spoločnosti TECHNI- RENT s.r.o., čo uviedla aj táto spoločnosť.
MAEDA s.r.o.
- konateľ F. Z., T. XX/XXXX, S. od 25.07.2014 do 08.02.2016, spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 09.02.2016
- dňa 11.10.2018 svedkyňa F. Z. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102026715/2018 uviedla, že spoločnosť zakúpila od predchádzajúceho majiteľa a prevzala všetky súvisiace účtovné doklady. Jednalo sa o spoločnosť bez reálneho sídla, bez majetku a bez zamestnancov. Neskôr, začiatkom roka 2016, keď spoločnosť neprosperovala, rozhodla sa na základe letáku v poštovej schránke spoločnosť odpredať novému záujemcovi, právnemu zástupcovi, ktorému odovzdala všetky účtovné doklady - nevedela uviesť, o koho sa jednalo (spoločnosť nebola odpredaná novému záujemcovi, bola zlúčená do inej a teda zanikla a bola vymazaná z OR SR). Bývalá konateľka ďalej uviedla, že spoločnosť sa zaoberala reklamnou činnosťou, medzi jej hlavných obchodných partnerov patrili spoločnosti 3ple s.r.o. a MILLMAN s.r.o. Obchodovala aj s daňovým subjektom CLV s.r.o., ktorému dodávala tovary, ako sú uvedené na vystavených faktúrach. K jednotlivým dodávkam tovarov sa aj napriek skutočnosti, že si priniesla na
výsluch poznámkový zošit, do ktorého v priebehu výsluchu neustále nazerala, a mala od správcu dane k dispozícii aj fotokópie vystavených faktúr, nevedela vyjadriť. Vo vyjadreniach k jednotlivým dodávkam (hrnčeky a otváraky s potlačou, šnúrky na krk, int. číslo fa 15150005, sieťotlač na dáždniky - int. č. fa 15150006) neustále opakovala, že predmet jej vtedajších dodávok zodpovedá tovaru na faktúre, objednávku jej v sídle na U. T. zadával osobne konateľ daňového subjektu, nevedela uviesť, kto jej požadovaný tovar vyrobil, resp. kde ho nakúpila, ale dodávateľ jej tovar vozil priamo do sídla spoločnosti MAEDA s.r.o., odkiaľ ho svojpomocne s priateľom prepravovala daňovému subjektu. Tam ich vždy osobne preberal p. B., konateľ daňového subjektu a podpísal jej preberací protokol. Z vyjadrení svedkyne bolo zrejmé, že o svojich dodávkach pre CLV s.r.o. nemala okrem textácie jednotlivých faktúr žiadne znalosti. Daňový subjekt sa napriek upovedomeniu vypočutia svedka nezúčastnil.
- správca dane požiadal daňový subjekt, aby predložil relevantné doklady, písomnosti a ostatné náležitosti preukazujúce reálne dodávky tovaru deklarovaného faktúrami od spoločnosti MAEDA s.r.o. (výzva č. 100535073/2019 zo dňa 28.02.2019, doručená dňa 05.03.2019). Daňový subjekt na výzvu nereagoval a žiadne dôkazy preukazujúce skutočné prijatie tohto zariadenia nepredložil. MALENIA s.r.o.
- konateľ Q. O., V. XX/XXXX, S. od 01.09.2014 do 04.05.2016
- spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 05.05.2016
- v júli 2015 deklarovala spoločnosť dodávky rámu na svetelnú reklamu - int. č. fa 15000600, nosného rámu na svetelnú reklamu a nosného rámu - int. č. fa 15000602 a dodávku FE konštrukcie - int. č. fa 15000605. Faktúry slúžili zároveň ako dodacie listy, zo strany odberateľa boli potvrdené pečiatkou a podpisom.
- dňa 05.12.2018 svedok Q. O. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102476601/2018 uviedol, že spoločnosť sídlila na adrese X. I. XX, S., kde využívala prenajatú kanceláriu, nemala zamestnancov, ani žiaden majetok. Svedok získal spoločnosť od rodinného príbuzného, ktorý v tom čase odchádzal do zahraničia. Vzhľadom na to, že si neskôr našiel prácu a nemal čas sa venovať podnikaniu, spoločnosť odpredal (spoločnosť nebola odpredaná novému záujemcovi, bola zlúčená do inej, a teda dňa 05.05.2016 zanikla a bola vymazaná z OR SR, uvedené je v rozpore s tvrdením svedka, pretože hneď v máji 2016 sa stal konateľom v inej obdobnej spoločnosti). Spoločnosť MALENIA s.r.o. sa zaoberala kúpou a predajom rôznorodého tovaru a poskytovaním sprostredkovateľských a reklamných služieb. Nevedel uviesť žiadnych svojich obchodných partnerov, spomenul si jedine na daňový subjekt CLV s.r.o. Nevedel uviesť, ako sa spolupráca s touto spoločnosťou začala, pripustil možnosť, že ich skontaktoval spoločný známy, resp. on reagoval na nejakú ponuku na internete. K jednotlivým dodávkam pre CLV s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období, aj napriek skutočnosti, že mu správca dane dal počas výsluchu k dispozícii všetky vystavené faktúry, sa vyjadroval veľmi neurčito a v podstate len interpretoval obsah faktúr, ktoré mal predložené k nahliadnutiu. Nevedel uviesť, ako prebiehali objednávky zo strany CLV s.r.o., kde tovar pre CLV s.r.o. získaval, uviedol, že tovar odovzdával skladníkovi - nevedel kde, ani ako sa s ním v čase dodávky spojil/dohadoval. Na konkrétne otázky k obsahu dodávok podľa vystavených faktúr odpovedal, že „vzhľadom na odstup času si nepamätám konkrétne detaily". Daňový subjekt sa vypočutia svedka nezúčastnil.
- správca dane požiadal daňový subjekt, aby predložil relevantné doklady, písomnosti a ostatné náležitosti preukazujúce reálnu dodávku fakturovaných tovarov (výzva č. 100535073/2019 zo dňa 28.02.2019, doručená dňa 05.03.2019). Daňový subjekt na výzvu nereagoval a žiadne dôkazy preukazujúce skutočné prijatie týchto tovarov nepredložil.
- z informačného systému finančnej správy správca dane zistil, že v júli 2015 spoločnosť MALENIA s.r.o. deklarovala nákupy výlučne od ďalšej z preverovaných spoločností - spoločnosti STANCO GROUP s.r.o. a tieto deklarované dodávky spoločnosť MALENIA s.r.o. len fakturovala, okrem iného ďalej, aj daňovému subjektu CLV s.r.o. RKI, spol. s r.o.
- konateľ V. X., O. XXX od 07.11.2013 do 26.06.2015, konateľ I. W., Ž. XXXX/XX, S. od 26.06.2015 do 02.05.2017
- spoločnosť je od 02.05.2017 bez konateľa
- dodávky od spoločnosti RKI, spol. s r.o. v zdaniteľnom období júl 2015 pre CLV s.r.o. tvorili prezentované služby - odvysielané reklamné spoty (faktúry int. č. 15000608-610). Spoločnosť nemala v priebehu svojej aktívnej podnikateľskej činnosti žiadnych zamestnancov, žiadny majetok, v roku 2015 sprostredkovávala marketing a reklamu. Zo svojej činnosti v roku 2015 vykázala značne vysoký obrat s minimálnou daňovou povinnosťou. Jej dodávateľom bol v priebehu roka 2015 vždy výlučne iba jeden dodávateľ, v období od januára do marca 2015 to bola spoločnosť LP média, s.r.o., Tallerova 4, Bratislava, IČO 45339368 (spoločnosť bola bez konateľa od 28.04.2015, kedy sa jej majiteľom stal
občan Thajského kráľovstva, zanikla ex offo dňa 20.12.2018), v ostatnej časti roka MG média, s.r.o., Krivoklát 112, IČO 46127658 (spoločnosť je bez konateľa od 05.02.2016, kedy sa jej majiteľom stal rovnako občan Thajského kráľovstva).
- dňa 16.01.2019 svedok V. X. pri ústnom pojednávaní uviedol, že spoločnosť RKI, spol. s r.o. nezamestnávala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiadny majetok, na adrese sídla mala k dispozícii prenajatú kanceláriu. Zaoberala sa sprostredkovaním marketingu a reklamy, jej hlavnými obchodnými partnermi boli spol. LP média, s.r.o. a MG média, s.r.o. Na svojich odberateľov sa nepamätal, spomenul si iba na CLV s.r.o. Ďalej tvrdil, že na sídlo CLV s.r.o. doručil ponukový katalóg RKI a následne si CLV s.r.o. zaslanou objednávkou spolu s CD nosičom s umiestneným „logom v krivkách" objednala prezentované služby. Následne bol vypracovaný zo strany dodávateľa návrh zmluvy o spolupráci, v ktorej bol určený rozsah budúcich dodávok. Podľa vyjadrenia svedka sa takáto zmluva podpisovala podľa podmienok jednotlivých kampaní, ku každej faktúre teda bola podpísaná aj zmluva. Svedok bližšie okolnosti, ako sa jednotlivé spoty odvysielali, kto bol vlastníkom zobrazovacích jednotiek, ako bol realizovaný prenos dát, aké boli technické požiadavky na zobrazované dáta a pod., nevedel uviesť, podľa jeho vyjadrenia všetko riešil jeho dodávateľ. Na otázku, kto zo spoločnosti CLV s.r.o. si objednával početnosť a obsah jednotlivých reklamných spotov svedok odpovedať nevedel, tvrdil, že poštou obdržal len jednotlivé objednávky, na ktoré vypracoval zmluvy a po ich obojstrannom podpísaní došlo k potvrdeniu obchodu. Na otázku správcu dane, akým spôsobom bolo zabezpečené sledovanie počtu vysielania jednotlivých spotov, svedok odpovedal, že jeho dodávateľ ho priebežne informoval o počte odvysielaných spotov na CD-nosiči, kde bola rovnako nahratá aj vysielaná reklama a príslušná fotodokumentácia. Tieto boli následne odosielané spolu s vystavenou faktúrou daňovému subjektu GLV s.r.o. Daňový subjekt sa vypočutia svedka nezúčastnil.
- z vyjadrení svedka je zrejmé, že o činnosti spoločnosti vedel uviesť iba to, že sprostredkovávala vysielanie reklamných spotov. Nedokázal vysvetliť ako to celé funguje, na čo by sa určite pýtal každý potenciálny záujemca. Rovnako nevedel uviesť, s výnimkou daňového subjektu, ani žiadneho zo svojich odberateľov. V uvedených súvislostiach sa spoločnosť RKI, spol. s r.o. javí len ako súčasť viacerých, na seba nadväzujúcich, „sprostredkovateľov“ reklamy, jej činnosť nemala žiadne ekonomické opodstatnenie, nakoľko svoje objednávky len posúvala ďalej svojim deklarovaným dodávateľom. V prípade vážneho záujmu o službu takéhoto charakteru, by sa potenciálny záujemca určite obrátil priamo na majiteľa/prevádzkovateľa siete takejto reklamy a nie na sprostredkovateľa - spoločnosť, ktorá je reprezentovaná len jednou osobou, nemá štandardné sídlo, nemá zamestnancov, žiaden majetok a pod. Fakturácia prebiehala na základe k faktúram priložených „plánov vysielania", správca dane nemal k dispozícii žiadne podklady použité na vyčíslenie fakturovanej sumy, ako ich vo svojej výpovedi spomínal svedok, resp. na ktoré sa odvoláva text jednotlivých faktúr na svojej titulnej strane.
- správca dane sa snažil kontaktovať aj druhého z uvedených konateľov spoločnosti RKI, spol. s r.o., I. W., ktorého opakovane predvolal na výsluch svedka (predvolanie č. 102184163/2018 zo dňa 07.11.2018, č. 102548324/2018 zo dňa 10.12.2018). Prvá zásielka sa správcovi dane vrátila ako „neprevzatá v odbernej lehote", druhá zásielka ako „adresát neznámy". V určených termínoch sa výsluch svedka z dôvodov jeho neprítomnosti, ako aj neprítomnosti daňového subjektu, nekonal. Následne správca dane požiadal o predvedenie svedka (žiadosť č. 100283339/2019 zo dňa 22.01.2019). I. W. sa v čase vykonania pokusu o predvedenie colnými orgánmi na adrese trvalého pobytu nezdržiaval, tam bývajúci druh p. W. hliadke oznámil, že I. W. sa nachádza v O. a nevie, kedy sa vráti (oznámenie CÚ Košice č. 118498/2019 zo dňa 28.02.2019). Z dôvodov neprítomnosti svedka, ako aj neprítomnosti zástupcu daňového subjektu sa dňa 28.02.2019 plánovaný výsluch svedka neuskutočnil.
- správca dane požiadal daňový subjekt, aby predložil relevantné doklady, písomnosti a ostatné náležitosti preukazujúce reálne dodávky týchto služieb, a to najmä objednávky a zmluvy k jednotlivým faktúram/kampaniam, doklady preukazujúce vzájomné odsúhlasenie početností odvysielania jednotlivých reklamných spotov, náležitosti preukazujúce reálnu dodávku týchto fakturovaných služieb, upresnenie spôsobu ich ďalšieho použitia pre podnikateľské aktivity daňového subjektu CLV s.r.o. a pod., ktoré sú deklarované faktúrami od spoločnosti RKI, spol. s r.o. (výzva č. 100383766/2019 zo dňa 06.02.2019 doručená dňa 11.02.2019). Daňový subjekt na výzvu nereagoval a žiadne dôkazy preukazujúce skutočné prijatie týchto služieb nepredložil. SUPESSA, s.r.o.
- konateľ J. P., I. X/XXXX, S. od 10.06.2015 do 01.09.2015, Y. Š., Q. XX/XXX, S. od 01.09.2015 do 31.03.2017
- spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 03.08.2017
- spoločnosť deklarovala dodanie: fa int. č. 15000604 - tašky, faktúra ako dodací list nebola podpísaná preberajúcim, teda prevzatie dodávky nebolo potvrdené
- správca dane zistil, že konateľ Y. Š. zomrel (predvolanie na výsluch svedka vrátené s poznámkou „adresát zomrel", Oznámenie o úmrtí vydané Mestskou časťou Košice-Západ zo dňa 05.04.2017)
- správca dane opakovane predvolával na výsluch svedka aj konateľa J. P. (č. 102184808/2018 zo dňa 07.11.2018, č. 102551294/2018 zo dňa 10.12.2018). Zásielky sa správcovi dane vrátili s poznámkou „neprevzaté v odbernej lehote". V určených termínoch sa výsluch svedka z dôvodov jeho neprítomnosti, ako aj neprítomnosti daňového subjektu, nekonal.
- správca dane požiadal o predvedenie J.. P. (č. 100283562/2019 zo dňa 22.01.2019) miestne príslušný colný úrad, ktorého príslušníci svedka na adrese trvalého pobytu nezastihli (prijaté oznámenie č. 129082/2019 zo dňa 01.03.2019), a preto sa opäť plánovaný výsluch svedka z dôvodov neúčasti oboch zúčastnených strán.
- následne sa J. P. osobne a z vlastnej iniciatívy dňa 04.03.2019 dostavil k správcovi dane, oznámil mu, že na adrese trvalého pobytu sa dlhodobejšie nezdržiava, a preto nepreberal poštové zásielky. Správcovi dane odmietol uviesť adresu, kde sa zdržiava, avšak uviedol, že dňa 21.03.2019 sa k správcovi dane opäť dostaví a podrobí sa výsluchu. O týchto skutočnostiach bol priebežne informovaný aj daňový subjekt. Dňa 21.03.2019 sa svedok J. P. dostavil k správcovi dane a oznámil, že aj keď mal vedomosti o predmete konania - obchodných aktivitách spoločností SUPESSA, s.r.o. a CLV s.r.o., odmieta vypovedať z dôvodov, že na tieto veci sa nepamätá a chce si to, aj napriek skutočnosti, že žiadne doklady spoločnosti SUPESSA, s.r.o. nemá k dispozícii, prejsť. Ani na opakované otázky správcu dane, že s kým si to chce prejsť, sa už nevyjadril. Daňový subjekt sa vypočutia svedka nezúčastnil.
- opakovaný výsluch tohto svedka sa mal konať v dohodnutom termíne dňa 11.04.2019, (predvolanie č. 100708516/209 zo dňa 21.03.2019 neprevzaté v odbernej lehote). Svedok ani daňový subjekt sa vypočutia nezúčastnili.
- správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu dane z príjmu právnických osôb za rok 2015 realizoval výsluch tohto svedka (ZÚP č. 100308176/2018 zo dňa 07.02.2018), ktorý uviedol, že bol v období od 10.06. do 01.09.2015 konateľom spoločnosti SUPESSA, s.r.o., ale nevedel uviesť, čím sa spoločnosť zaoberala, ako konateľ žiadnu činnosť nevykonával, vo firme sa nezdržiaval, účtovné doklady spoločnosti pri jej prevzatí od bývalej konateľky neprevzal, za firmu žiadne faktúry v uvedenom období nevystavil a nepodpísal, nemal k dispozícii ani jej pečiatku. Dňa 04.04.2018 - dva mesiace po tomto výsluchu - bola na Daňový úrad Košice doručená zásielka „Zmena mojej výpovede", kde bol ako odosielateľ uvedený J.. P.. V písomnom vyjadrení uviedol, že pri prevode svojho obchodného podielu na Y. Š. bol ukrátený o nejakú čiastku peňazí, preto dňa 07.02.2018 pred správcom dane vypovedal tak, ako vypovedal, aby spôsobil nejaké problémy. Keď sa dozvedel o úmrtí Y. Š.T.Z., viedlo ho to k zmene výpovede: všetky obchody s CLV s.r.o. zabezpečoval p. Š., faktúry podpísal p. P., vystavila ich ekonómka, na ktorej meno sa nepamätá (Úradný záznam z nahliadnutia č. 100756720/2019 dňa 29.03.2019).
- z uvedeného je zrejmé, že J. P. je nedôveryhodný svedok, ktorý je, resp. bol angažovaný v mnohých spoločnostiach bez reálnej ekonomickej činnosti. Sám sa ani nepamätá, kde všade pôsobil/pôsobí, preto odmietol pred správcom dane vypovedať, svoje vyjadrenia následne mení, preto jeho výpoveď k meritu veci správca dane hodnotí ako účelovú.
- v roku 2015 spoločnosť pravidelne, ale až od júna 2015 po zmene konateľa na J. P., vykazovala v podaných daňových priznaniach k DPH vysoké obraty a minimálnu vlastnú daňovú povinnosť. Za obdobie 01-05/2015 vykazovala negatívne daňové priznania DPH.
- správca dane požiadal daňový subjekt, aby predložil relevantné dôkazy - doklady, písomnosti a ostatné náležitosti preukazujúce reálne dodávky tovarov a služieb deklarované faktúrami od spoločnosti SUPESSA, s.r.o. (výzva č. 100535073/2019 zo dňa 28.02.2019, doručená dňa 05.03.2019). Daňový subjekt na uvedenú výzvu nereagoval a žiadne dôkazy preukazujúce skutočné prijatie týchto tovarov nepredložil.
TRADING & D s.r.o.
- konateľka P. F., D. XXXX/X, S. od 29.05.2015 do 10.04.2018, spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 11.04.2018.
- TRADING & D s.r.o. deklarovala dodávku rôznych druhov tričiek - int. č. fa 15000603, faktúra slúžila zároveň ako dodací list, za odberateľa nebola podpísaná, teda prevzatie dodávok nebolo potvrdené zo strany odberateľa.
- dňa 13.11.2018 svedkyňa P. F. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102233608/2018 uviedla, že spoločnosť zakúpila od jej vtedajšieho majiteľa z prestížnych dôvodov, aj napriek skutočnosti, že sídlila na virtuálnej adrese (v rovnakom čase zakúpila táto konateľka aj ďalšiu spoločnosť s totožnou činnosťou a rovnakým zdôvodnením, že sa jednalo rovnako o vec prestíže - dôvody správcovi dane neuviedla). Ďalej svedkyňa uviedla, že spoločnosť sa v roku 2015 zaoberala sprostredkovaním služieb a obchodnou
činnosťou, jej dodávateľom bola spoločnosť TOM Košice, s.r.o., resp. spoločnosť SL BAU s.r.o. (J. W.), odberateľmi boli LVC s.r.o. a BARI s.r.o. (p. O.).
- správca dane zistil, že výlučným a jediným dodávateľom spoločnosti TRADING & D s.r.o. v roku 2015, resp. v januári až septembri 2015 podľa podaných prehľadov k DP DPH, bola spol. TECHNI
- RENT s.r.o., Tallerova 4, Bratislava, (konateľ U. Q.). J. W. v tejto spoločnosti nikdy nepôsobil a rovnako spol. TRADING & D s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období nepriznala žiadne prijaté faktúry od spoločnosti TOM Košice, s.r.o., resp. spoločnosti SL BAU s.r.o., čo je zrejmý rozpor s tvrdeniami svedkyne.
- podľa ďalšieho vyjadrenia svedkyne sa všetky obchodné aktivity realizovali v kaviarňach, resp. reštauráciách. K jednotlivým dodávkam pre CLV s.r.o. v roku 2015 uviedla, že predmetné tovary si objednával p. B. osobne pri stretnutiach na recepcii CLV v Nižných Kapustníkoch, resp. v niektorej z košických kaviarní. P. B. poskytol svedkyni predlohu, resp. grafický návrh na USB-kľúči, požadované tovary TRADING & D s.r.o. nakúpila od p. W., resp. od. TOM Košice, s.r.o., prepravovala ich externá prepravná spoločnosť. Svedkyňa kontaktovala vodiča prepravnej spoločnosti a počkala ho na nejakom parkovisku, prisadla do vozidla a spoločne tovar prepravili do vtedajšieho sídla CLV, na adresu Nižné Kapustníky 3, Košice. Tam si tovar vždy preberal p. B. osobne, skontroloval počet a kvalitu dodávky. Pri odovzdávaní dodávky nebol podpisovaný žiadny dodací list.
- z vyjadrení svedkyne bolo zrejmé, že o svojich dodávkach pre CLV s.r.o. nevedela nič konkrétne uviesť, dokonca ani len to, odkiaľ predávané tovary nakupovala, s kým pri ich nákupe, resp. dodávkach fakturačne spolupracovala. Celý priebeh obchodov, od ich uzatvárania na recepcii CLV, resp. v kaviarňach, po ich prepravu a odovzdanie je veľmi nepravdepodobný, a naznačuje, že okrem tohto aj pre iných dodávateľov realizoval celú činnosť spoločnosti výlučne p. B. osobne a bol k dispozícii napr. aj tomuto dodávateľovi práve vtedy, keď zavolal, dohodol vodiča a dopravil tovar do bývalého sídla spoločnosti CLV.
- správca dane požiadal v daňový subjekt, aby predložil relevantné doklady, písomnosti a ostatné náležitosti preukazujúce reálne dodávky tovarov deklarované faktúrami od spoločnosti TRADING & D s.r.o. (výzva č. 100535073/2019 zo dňa 28.02.2019, doručená dňa 05.03.2019). Daňový subjekt na uvedenú výzvu nereagoval a žiadne dôkazy preukazujúce skutočné prijatie týchto tovarov nepredložil.
- daňový subjekt začal spoluprácu s týmto dodávateľom až po nástupe P. F. do funkcie konateľa. V prvom polroku 2015 s touto spoločnosťou neobchodoval.“
5. Správca dane z uvedených skutočností vyhodnotil, že k deklarovanému dodaniu tovarov a služieb od dodávateľských spoločností a k fyzickým dodávkam tovarov a služieb medzi zúčastnenými subjektmi nedošlo, jednalo sa o fiktívne dodávky pre daňový subjekt so snahou získať, resp. poskytnúť odberateľovi neoprávnenú ekonomickú výhodu. Dodávateľom tak nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“) a odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH. Z týchto podstatných dôvodov správca dane neuznal daňovému subjektu odpočítanie dane z preverovaných faktúr. Ďalej argumentoval: „Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že všetky preverované dodávateľské spoločnosti je možné charakterizovať niekoľkými spoločnými črtami:
- jednalo sa o spoločnosti, ktoré boli prezentované výlučne len vlastným obchodným menom a jednou osobou konateľa/spoločníka so sídlom väčšinou na virtuálnych adresách (k dispozícii v sídle často len poštová schránka)
- často krát sa jednalo o spoločnosti s virtuálnym sídlom v Bratislave, pričom ich konateľ a jediný reprezentant mal trvalý pobyt a zdržiaval sa v Košiciach a blízkom okolí
- konatelia týchto spoločností do nich vstupovali často až ako tretí, štvrtý v poradí v čase, keď spoločnosť už nevykazovala žiadnu reálnu činnosť. Po deklarovaných dodávkach daňovému subjektu väčšinou tieto spoločnosti zanikli a zlúčili sa do iných nefunkčných a ekonomicky neaktívnych spoločností, príp. boli „odpredávané" zahraničným spoločníkom a ostávali bez konateľov
- tieto spoločnosti nevlastnili žiadny majetok, nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevykazovali reálnu podnikateľskú činnosť
- v podaných daňových priznaniach vykazovali vysoké obraty (svoje dodania), avšak vždy len s minimálnou vlastnou daňovou povinnosťou
- svoju fiktívnu činnosť vykonávali bez reálnych finančných zdrojov
- v rámci realizovaných výsluchov jednotlivých, vtedy aktívnych konateľov dodávateľských spoločností, títo nevedeli uviesť žiadne skutočnosti k svojim dodávkam pre CLV s.r.o. mimo informácií, ktoré vyčítali z faktúr, ktoré im pri jednotlivých výsluchoch správca dane predložil k nahliadnutiu a často krát ani
nevedeli uviesť, čo jednotlivé tovary uvedené na faktúrach dodané vlastne predstavovali. Všetci jednotne uvádzali, že prijaté objednávky len posúvali svojim subdodávateľom. Správca dane poukazuje aj na skutočnosť, že všetci z týchto konateľov realizovali svoje dodávky po osobnom stretnutí s L. B.Á. - konateľom daňového subjektu, ktorý im zadával zadanie, príp. odovzdával nejaké grafické návrhy a následne zrealizovanú dodávku osobne preberal. Je málo pravdepodobné, že by za spoločnosť s takým počtom zamestnancov a tak veľkým rozsahom podnikateľských aktivít a odberateľov realizoval všetky činnosti ohľadom nákupu a preberania dodávok výlučne jej konateľ. Aj táto skutočnosť potvrdzuje správnosť záverov správcu dane o fiktívnych dodávkach, dodávatelia dane so žiadnym zamestnancom CLV s.r.o. nespolupracovali, jediné meno, ktoré zo spoločnosti poznali bolo len meno jej konateľa. V priebehu daňovej kontroly neboli preukázané reálne dodania tovarov a služieb od preverovaných dodávateľských spoločností. Tieto dodávateľské spoločnosti z pohľadu roka 2015 vystavovali daňovému subjektu faktúry bez reálnych dodávok tovarov a služieb, ktoré síce súviseli s predmetom jeho podnikateľskej činnosti, avšak neboli reálne nikdy dodané. Vytvorili tak spleť dodávateľov, kde sa tieto podnikateľské subjekty prezentovali raz ako priami dodávatelia, raz ako subdodávatelia priamych dodávateľov pre CLV s.r.o., čo je zrejmé aj zo schémy, ktorú správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí. Na základe týchto skutočností správca dane uviedol, že pri faktúrami deklarovaných dodaniach tovarov a služieb medzi preverovanými dodávateľskými spoločnosťami pre CLV s.r.o. boli tieto, bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia umelo vsunuté do dodávateľského reťazca z dôvodov, aby umožnili odberateľovi získať neoprávnenú daňovú výhodu pri optimalizácii si svojich daňových povinností vyplývajúcich z vlastnej reálnej výroby a predaja rôznych reklamných a marketingových aktivít (tovarov, služieb), ktorú zabezpečoval pomocou disponibilnej výrobnej technológie, s vlastnými zamestnancami a vo výrobných priestoroch, ktoré mal v roku 2015 k dispozícii. Daňový subjekt CLV s.r.o. počas výkonu daňovej kontroly nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1, ktoré si uplatnil, pretože nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že došlo k reálnym dodávkam tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov a k vzniku daňovej povinnosti v súlade s § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v kontrolovanom zdaňovacom období. Jednoznačne bolo vykonanou daňovou kontrolou preukázané zneužitie práva a neoprávnené odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľov bez reálnej dodávky na nich deklarovaných tovarov a služieb. Podmienkou odpočítania dane na vstupe z prijatých tovarov a služieb je ich použitie na účely svojho podnikania. Správca dane dospel po vyhodnotení všetkých dôkazov ku skutočnosti, že prezentované obchodné prípady sú fiktívne a boli vytvorené umelo a účelovo bez ekonomického opodstatnenia s hlavným cieľom získať daňovú výhodu. K prijatým deklarovaným dodaniam reálne nedošlo, dodávateľom nevznikla daňová povinnosť a odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane.“
6. K jednotlivým odvolacím námietkam daňového subjektu uplatneným v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zdôraznil, že po tom, čo bolo predchádzajúce rozhodnutie správcu dane zrušené rozhodnutím žalovaného a vec bola vrátená na ďalšie konanie, správca dane rešpektujúc právny názor odvolacieho orgánu zaslal dňa 10.01.2020 daňovému subjektu predvolanie na prerokovanie jeho pripomienok zo dňa 13.06.2019, ktoré bolo doručené dňa 14.01.2020, avšak na stanovený termín prerokovania pripomienok dňa 06.02.2020 sa zástupca spoločnosti bez ospravedlnenia nedostavil. Z konania správcu dane, ako aj z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia podľa žalovaného je zrejmé, že správca dane sa predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu zaoberal, hodnotil ich a zaujal k nim stanovisko, že tieto nezakladali dôvod na vykonanie ďalšieho dokazovania, či miestnych zisťovaní zo strany správcu dane. Nie je preto pravdivé tvrdenie daňového subjektu, že sa neuskutočnilo vyrubovacie konanie, a že správca dane svojím nesprávnym postupom uprel daňovému subjektu uplatnenie jeho procesných práv. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením o povinnosti doplniť dokazovanie, ktoré podľa daňového subjektu malo priamo vyplývať z právneho názoru vysloveného žalovaným v zrušujúcom rozhodnutí, pretože podľa žalovaného odvolací orgán v rozhodnutí uviedol, že: „Ak správca dane po posúdení pripomienok daňového subjektu zistí, že je potrebné doplniť dokazovanie, tak ho vykoná, a to v takom rozsahu, aby zistený skutkový stav bol nespochybniteľným podkladom pre právny záver vo veci.“ Správca dane sa uvedeným odporúčaním riadil, avšak vzhľadom na zistené skutočnosti nepovažoval za potrebné doplniť už vykonané dokazovanie. Žalovaný zdôraznil, že z obsahu predloženého spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane vyplýva, že daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane, ani na jeho výzvu žiadne doklady preukazujúce dodanie tovarov a služieb fakturovaných spoločnosťami Build Production Media s.r.o., DENY - RA,
s.r.o., MAEDA, s.r.o., MALENIA, s.r.o., RKI spol. s r.o., SUPESSA, s.r.o., TRADING & D s.r.o., práve týmito spoločnosťami a nepreukázal opodstatnenosť nároku na odpočítanie dane z faktúr od týchto dodávateľov. Správca dane preto sám zabezpečoval dôkazy, o ktorých mal daňový subjekt vedomosť, pretože ho upovedomil o každom vypočutí svedka. Daňový subjekt bol pasívny, vypočutia svedkov sa nezúčastnil, na výzvy správcu dane nereagoval, nezúčastnil sa ani ústneho pojednávania, na ktorom ho chcel správca dane oboznámiť s výsledkami daňovej kontroly. Až po doručení protokolu predložil správcovi dane svoje vyjadrenia a dôkazy, ktoré s ním chcel správca dane prerokovať dňa 06.02.2020, ale daňový subjekt na oznámenie správcu dane nereagoval a prerokovania pripomienok a dôkazov sa nezúčastnil. Žalovaný preto dospel k záveru, že tvrdenie daňového subjektu, že vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo, nie je pravdivé. Správca dane ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane odvolacím orgánom neuprel daňovému subjektu právo predložiť dôkaz a prerokovať jeho pripomienky, no daňový subjekt svoje práva nevyužil.
7. Žalovaný nesúhlasil ani s odvolacími námietkami daňového subjektu, že správca dane sa neriadil základnými zásadami správy daní, keď zistil, že postup správcu dane nebol v rozpore s týmito zásadami, pretože pri výkone daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní bolo postupované v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2 a 3 daňového poriadku. Aj postup správcu dane pri hodnotení všetkých dôkazov, teda nielen tých, ktoré mu predložil daňový subjekt, ale aj tých, ktoré boli zabezpečené aktívnou činnosťou správcu dane, zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku. Žalovaný zdôraznil, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Takéto právo sa však nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej formálneho uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa dane. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ dane, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Ak si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ak daňový subjekt dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalovaný poukázal na ustanovenie § 24 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ DPH. Žalovaný vzhľadom na pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov nevychádzal len z faktúr, resp. objednávok a plánov vysielania reklamných spotov, ktoré iba k niektorým z preverovaných faktúr predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt prijal fakturované tovary a služby od spoločností uvedených na jednotlivých faktúrach ako dodávateľov, a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Podstatným pre rozhodnutie podľa žalovaného je to, že samotné predložené faktúry, účtovné a daňové doklady, objednávky, ktoré majú povahu listinných dôkazov, samy osebe ešte nepreukazujú realizáciu fakturovaných zdaniteľných obchodov deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, z ktorých si žalobca odpočítal daň v preverovanom zdaňovacom období. Vzhľadom na vyššie označené pochybnosti aj sám správca dane vykonával dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt prijal fakturované tovary a služby tak, ako je to uvedené na predložených faktúrach, a či tieto údaje zachytené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Práve z tohto dôvodu vykonával správca dane šetrenie vo vzťahu k deklarovaným dodávateľom tovarov a služieb a všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, a to z hľadiska ich pravdivosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z uvedeného vyplynul záver, že daňový subjekt, t.j. žalobca splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane preukázal iba formálnymi dôkazmi (faktúrami od dodávateľov, objednávkami, účtovnými a daňovými dokladmi a vo vyrubovacom konaní aj faktúrami pre svojich odberateľov a fotodokumentáciou) a tvrdením o realizácii deklarovaných zdaniteľných obchodov a o použití tovarov a služieb na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov, čo malo vyplynúť aj z údajov v jeho kontrolnom výkaze. Deklarované dodávateľské spoločnosti však nepredložili žiadne dôkazy k fakturovaným dodávkam tovarov a služieb, nepreukázali reálne vykonávanie podnikateľskej činnosti. Zo zápisníc z výsluchov jednotlivých vtedajších konateľov je evidentné, že títo nevedeli uviesť akú činnosť, a s kým ich spoločnosť vlastne vykonávala. Nevedeli uviesť žiadne podrobnosti, ani bližšie informácie k deklarovaným fakturovaným dodávkam, dokázali
interpretovať len obsah vystavených faktúr, ktoré im správca dane pri výsluchu predložil s dodatkom, že všetko od objednávky až po preberanie tovaru zabezpečoval za daňový subjekt výlučne jeho konateľ. Správca dane vyzýval daňový subjekt na preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane a na základe nekonania daňového subjektu, ako aj z výsledkov vykonaného dokazovania zameraného na deklarovaných dodávateľov, aj žalovaný považoval za opodstatnený a správny postup správcu dane, ktorý vyhodnotením všetkých zabezpečených dôkazov dospel k záveru, že pri uplatnení odpočítania dane z faktúr od spoločností Build Production Media s.r.o., DENY - RA, s.r.o., MAEDA, s.r.o., MALENIA, s.r.o., RKI, spol. s r.o., SUPESSA, s.r.o., TRADING & D, s.r.o. neboli splnené podmienky na uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pretože v preverovaných prípadoch nebolo ani zo strany daňového subjektu, ani zo strany deklarovaných dodávateľov preukázané, že týmto vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona - dodaním tovarov a služieb, a že daňový subjekt tovary a služby dodané práve uvedenými spoločnosťami použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Správca dane preto nebol povinný ďalej skúmať účasť daňového subjektu na podvodnom konaní, ani to, či daňový subjekt vedel a či mohol vedieť o nekalom konaní jeho obchodných partnerov, ako to namietal v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane daňový subjekt. Správca dane založil svoje závery na účasti žalobcu na daňovom podvode, takýmto podvodom ani neargumentoval, preto mu ani nemohla vzniknúť povinnosť preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu, tak, ako to vyplýva aj z rozsudkov v spojených veciach C - 80/11 a C - 142/11, na ktorý poukazoval daňový subjekt.
8. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a označil konkrétne rozhodnutia, a to vo vzťahu k rozsahu dôkaznej povinnosti účastníkov daňového konania, povinnosti zisťovať skutočný stav veci, ktorý má prednosť pred stavom formálne právnym, a skutočnosti, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb preukážu a potvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadom ním uvádzaných skutočností (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 4Sžf/20/2011, rozsudok sp. zn. 3Sžf/122/2015).
9. Žalobca v správnej žalobe argumentoval, že správca dane sa vôbec alebo nesprávne vysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom, ktoré osvedčujú, že správcom dane spochybňované obstaranie tovarov alebo služieb pre žalobcu zo strany deklarovaných dodávateľov časovo, logicky aj vecne nadväzujú na následné uskutočnenie dodania týchto tovarov alebo služieb zo strany žalobcu tretím osobám, t.j. svojim odberateľom, prípadne, že správcom dane spochybňované obstaranie tovarov a služieb použil žalobca na vlastnú spotrebu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Tvrdil, že svoje argumenty umocnil aj fotodokumentáciou, tak, ako to vyplýva z podania žalobcu označené ako vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, uvedenie pripomienok a predloženie listín zo dňa 13.06.2019, z ktorej fotodokumentácie jednoznačne vyplýva umiestnenie tovarov, resp. použitie dodaného materiálu v reálnom priestore. Žalobca dal do pozornosti súdu, že podrobný popis dodaných plnení bol žalobcom uvedený vo vyjadrení k protokolu zo dňa 13.06.2019 a podložený dodávateľskými faktúrami v ich časovej, ako aj logickej a vecnej následnosti, aj odberateľskými faktúrami. Zároveň žalobca predložil dôkazy o použití dodaných plnení pre svoju vlastnú podnikateľskú činnosť, ktorú skutočnosť tiež podložil priloženou fotodokumentáciou. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.06.2020, ako aj rozhodnutie správcu dane z 20.02.2020 neobsahujú žiadne vysvetlenia, a to ani len čiastočne, ako sa žalovaný, príp. správca dane vysporiadali so zisteniami a dôkazmi uvedenými vo vyjadrení žalobcu k protokolu, ktoré žalobca podal dňa 13.06.2019, a to konkrétne:
- daňovými dokladmi, ktorými daňový subjekt fakturoval ďalej tretím subjektom dodanie výrobkov - reklamných predmetov vyrobených z tovarov - materiálov dodaných od kontrolovaných dodávateľov,
- fotodokumentáciou preukazujúcou existenciu výrobkov - reklamných predmetov vyrobených z tovarov
- materiálov dodaných od kontrolovaných dodávateľov,
- daňovými dokladmi, ktorými daňový subjekt fakturoval dodanie tovarov a služieb ďalej tretím subjektom bez úpravy za účelom zisku,
- fotodokumentáciou týkajúcou sa dodania tovarov a služieb, ktoré daňový subjekt použil na vlastnú podnikateľskú činnosť alebo fakturoval ďalej tretím osobám. Podľa žalobcu tak vystáva otázka, na ktorú administratívny daňový orgán vo svojich rozhodnutiach nedal odpoveď, a to na základe akých dodaní by potom žalobca disponoval plneniami, ktoré žalovaný a správca dane neuznáva, a ktoré nepochybne po úprave v rámci svojej podnikateľskej činnosti dodal
žalobca ďalej svojím odberateľom. Na uvedené otázky správny orgán nedal odpoveď napriek tomu, že aj v súčasnosti možno v reálnom priestore vidieť produkty vyrobené a dodané žalobcom, resp. produkty vyrobené z materiálov dodaných žalobcovi zo strany deklarovaných dodávateľov. Správca dane neuznal ani dodanie služieb - programovanie systému a upratovanie priestorov prevádzky žalobcu a vyrubil z nich rozdiel dane, napriek tomu, že na základe pozvánky žalobcu mal správca dane a aj žalovaný možnosť osobne si overiť dodanie predmetných služieb ohliadkou na mieste samom v jedinej prevádzke žalobcu na ul. K. S.S. X B. S., ktorá skutočnosť je všeobecne známa, prípadne vyskúšať si takto naprogramovaný systém. Podľa názoru žalobcu nemôže úspešne obstáť ani argumentácia z rozhodnutia žalovaného, ktorú žalovaný uplatnil zrejme v snahe konvalidovať postup správcu dane, ak poukazoval v tejto časti na to, že to mal byť práve žalobca, ktorý podľa názoru žalovaného nerešpektoval diametrálne odlišný účel daňovej kontroly a sám svojím konaním, resp. nekonaním sa zbavil svojich práv. Takýto záver podľa žalobcu je neakceptovateľný a je v rozpore nielen s účelom vyrubovacieho konania, ale aj s ustálenou súdnou praxou, predovšetkým s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 30/2018, podľa ktorého: „ …že správca dane sa dopustil vážnych procesných pochybení, keď nevykonal prvostupňové vyrubovacie konanie, pričom v posudzovanej právnej veci sa vychádzalo z obdobnej skutkovej situácie ako v danom daňovom konaní, a to, že sťažovateľka - rovnako ako v danej daňovej veci žalobca - nebola osobne prítomná na prerokovanie pripomienok k protokolu.“ Z tohto je preto podľa žalobcu nevyhnutné vyvodiť záver, že okolnosť, či žalobca bol prítomný na prerokovaní pripomienok alebo nie, nemôže mať v žiadnom smere vplyv na povinnosť správcu dane, vykonať dokazovanie v následnom vyrubovacom konaní a už vôbec nie uvedené inštitúty daňového konania, t.j. vyjadrenie sa k protokolu ako výsledku ukončenej daňovej kontroly a dokazovanie v rámci následného vyrubovacieho konania stotožňovať v jedno. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že správca dane sa zaoberal predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu, hodnotil ich a zaujal k nim stanovisko, a tieto nezakladali dôvod na vykonanie ďalšieho dokazovania, či miestnych zistení zo strany správcu dane. Povinnosťou správcu dane bolo podľa žalobcu vykonať dokazovanie vo vyrubovacom konaní, a takúto povinnosť si nemožno v žiadnom prípade zameniť s inštitútom daňovej kontroly a protokolom o výsledku daňovej kontroly, ktorá vyrubovaciemu konaniu predchádzala. Účelom prerokovania protokolu je jeho vnútorná revízia správcom dane a iný výklad znamená negáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktorá sa odlišuje od vyrubovacieho konania. Daňová kontrola má prioritne zisťovací charakter a konečným účelom vyrubovacieho konania je na rozdiel od daňovej kontroly vydanie rozhodnutia o právach a povinnostiach daňového subjektu na základe vykonaného dokazovania počas vyrubovacieho konania, pričom žalovaný takéto dokazovanie zjavne nevykonal. Situácia, keď daňová kontrola plní de facto úlohy prvostupňového vyrubovacieho konania, je preto z uvedeného dôvodu posudzovaná ako závažné porušenie procesných práv jednotlivca, t.j. daňového subjektu, ktoré porušenie má za následok nezákonnosť rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Žalobca v správnej žalobe ďalej poukázal aj na Smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj: „Smernica“), ktorá v článkoch 167, 168 písm. a), 178 písm. a) a 273 uvádza, že uvedené bráni vnútroštátnej praxe zamietnuť právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a uplatnenia práva na odpočítanie DPH upravené v Smernici boli splnené, a že zdaniteľná osoba nedisponovala žiadnou informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať, že v rámci aktivít uvedeného vystaviteľa faktúry bola spáchaná nezákonnosť alebo daňový podvod. Žalobca tvrdil, že z faktúr a fotodokumentácie predložených v daňovom konaní vyplývalo, že zabezpečoval tovar od dodávateľov za účelom splniť svoje záväzky voči tretím subjektom - svojim odberateľom, prípadne, že tento tovar alebo služby od dodávateľov použil na chod vlastnej prevádzky v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. Uvedené obstaranie tovarov alebo služieb zo strany dodávateľov pre žalobcu časovo, logicky aj vecne nadväzovalo na následné dodanie týchto plnení zo strany žalobcu tretím osobám. Nemožno prihliadať na názor žalovaného, že formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca trval na tom, že v konaní riadne a v súlade s vyššie spomenutou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie preukázal, že boli splnené všetky vecné a formálne podmienky vzniku na uplatnenie práva na odpočítanie DPH upravené v označenej Smernici, teda, že disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom dodaných tovarov alebo služieb od určitého dodávateľa. V prípade, že žalovaný svoje rozhodnutie opiera o argumentáciu, že dôkazy, ktoré žalobca predložil správcovi dane k preukázaniu práva na odpočítanie dane, samo o sebe ešte nepreukazujú reálnosť uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, žalobca argumentoval, že všetky kontrolované daňové výdavky týkajúce sa dodaných služieb a tovarov boli výdavkami vynaloženými na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie zdaniteľných príjmov žalobcu, a to aj pri rešpektovaní časovej, vecnej a logickej súvislosti. Z kontrolných výkazov žalobcu muselo byť zrejmé, že žalobca vynaložil správcom dane kontrolované daňové výdavky na obstaranie plnenia, ktoré ďalej použil na svoju činnosť alebo na činnosť v súvislosti s predmetom činnosti pri dodaniach svojich tovarov a služieb tretím subjektom. Na uvedené skutočnosti však administratívny daňový orgán neprihliadal a vo svojich rozhodnutiach sa s týmito skutočnosťami ani nevysporiadal. Žalovaný sa dokonca podľa žalobcu odmietol relevantne vysporiadať so všetkými ním predloženými dôkazmi, ktoré svedčia v jeho prospech, a to najmä dôkazmi preukazujúcimi existenciu predmetu plnenia, možnosť nakladania žalobcu s predmetom dodania, uvedenie zdaniteľného plnenia v daňovom doklade a v kontrolnom výkaze žalobcu, ako aj v kontrolných výkazov všetkých uvedených dodávateľov. Ďalej žalobca argumentoval, že v prípade, ak v daňovom konaní vznikli pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti žalobcom predložených dokladov, bolo povinnosťou správcu dane, prípadne v odvolacom konaní povinnosťou žalovaného vyžiadať si od žalobcu ďalšie, resp. iné dôkazy. Vyslovil názor, že v daňovom konaní nestačí správcom dane iba spochybňovať zisteniami skutkový stav (a to najmä vo vzťahu k otázke, kto dodal žalobcovi tovar a služby), ale správca dane, resp. v odvolacom konaní žalovaný mal a musel uvedené pochybnosti nielen tvrdiť, ale aj preukázať. Správca dane však nepredložil žiaden konkrétny dôkaz, ktorý mal odstrániť pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti žalobcom predložených dokladov. Keďže žalobca jasne uviedol kto, kedy, kde a za akých okolností dodal predmetné plnenie, v súlade s týmto tvrdením predložil daňový doklad, a materiálnu existenciu plnenia doložil aj fotodokumentáciou v reálnom priestore, resp. daňovými dokladmi, ktoré preukazovali ich dodanie tretím subjektom, žalobcovi nie je zrejmé, čo mal ešte viac predložiť za účelom preukázania splnenia podmienok pre vznik práva na odpočítanie DPH. Zachoval si obozretnú starostlivosť vyžadovanú bežne od akejkoľvek osoby v obchodnom styku na to, aby vedel riadne preukázať existenciu a nakladanie s prijatým zdaniteľným plnením, navyše mal k dispozícii aj fotodokumentáciu, ktorá nie je bežná. Žalovaný z kontrolných výkazov musel zistiť, že aj dodávatelia v príslušnom zdaňovacom období uviedli predmetné dodanie vo svojich kontrolných výkazoch, a preto nemôže byť opodstatnené tvrdenie žalovaného, že žalobca k deklarovaným zdaniteľným obchodom neuviedol kto, kde, kedy a za akých okolností dodal tovar a služby uvedené na faktúrach a nepredložil žiadne dôkazy o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Žalobca práve z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné a ústavne nekonformné. Vo vzťahu k zisteniam žalovaného ohľadom podnikateľskej činnosti dodávateľov žalobcu a ich nespôsobilosti podať relevantné informácie žalovaný v správnej žalobe uviedol nasledovné: „.....úvahu žalovaného vyvraciame s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej by mohol byť nárok na odpočítanie DPH daňovému subjektu zamietnutý, resp. nepriznaný iba v prípade, ak by s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že daňový subjekt vedel, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany konkrétneho dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu, t.j. subdodávateľa. Naopak, potrestanie žalobcu, t.j. daňového subjektu, ktorý zjavne nevie a ani nemôže vedieť, že by niektoré z dodaných plnení mohlo byť súčasťou daňového podvodu, zamietnutím, resp. nepriznaním práva na odpočítanie DPH, je nezlučiteľné s pravidlami právnych predpisov upravujúcich odpočítanie DPH, a to predovšetkým z dôvodu, že založenie zásady objektívnej zodpovednosti by nepochybne prekračovalo rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií /právny názor Súdneho dvora EÚ v spojených právnych veciach C-80/11 a C- 142/11/. Vzhľadom k tomu, že zamietnutie, resp. nepriznanie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, bolo povinnosťou správcu dane, resp. žalovaného v odvolacom konaní, zabezpečiť dostatočné a objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vysloviť, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Uvedený právny názor osvedčuje žalobca aj s poukazom na nižšie spomenutú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorý v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 vyššie spomenutej smernice. Žalovaný však vo svojom rozhodnutí a ani správca dane v prvostupňovom rozhodnutí nič také nedôvodí a ani nepreukazuje.“ Žalobca v tej súvislosti poukázal aj na právne názory vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, v zmysle ktorého: „...daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia (ktorú skutočnosť ani správca dane nespochybňuje), má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, pričom na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane.“ Tvrdil preto, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, keďže disponoval existenciou materiálneho plnenia, mal k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom dodaných tovarov alebo služieb od určitého dodávateľa, pričom v prípade preukazovania opaku v
dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľov alebo ich subdodávateľov, mal znášať podľa ustálenej súdnej praxe dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane, resp. v odvolacom konaní žalovaný, ktorý však túto svoju povinnosť zjavne popiera.
10. V závere správnej žaloby žalobca namietal, že obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nasvedčuje záveru, že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba na zopakovanie rovnakých argumentov, rovnakých tvrdení a s doslovnou totožnosťou textácie, ako uviedol žalovaný aj v jeho ďalších rozhodnutiach o vyrubení rozdielu dane na DPH týkajúcich sa síce rovnakého daňového subjektu, ale odlišných zdaňovacích období, o čom svedčí aj totožnosť textu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.06.2020 s odôvodnením označených rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa iných zdaňovacích období, avšak na základe rovnakého protokolu o výsledku daňovej kontroly. Podľa žalobcu to svedčí o tom, že žalovaný si nesplnil riadne svoje povinnosti uložené daňovým poriadkom preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, a konal zjavne formalisticky skopírovaním textu pôvodných rozhodnutí aj ich odôvodnenia, a to bez akéhokoľvek posúdenia vykonaných dôkazov a posúdenia žalobcových odvolacích dôvodov, s ktorými by sa žalovaný zákonne vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu preto považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné a nezákonné.
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 07.12.2020 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôraznil, že v odvolacom konaní v súlade s § 74 ods. 2 daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a v žalobou napadnutom rozhodnutí sa dôkladne zaoberal a vysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní. Ďalej vo vyjadrení konštatoval nasledovné: „ Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a ktorý si tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná povinnosť je pre daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj jeho významným právom. Malo byť preto v záujme žalobcu a v nadväznosti na to aj povinnosťou, aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva využil. Žalobca, napriek tomu, že mu správca dane poskytol dostatok času, priestoru i príležitosti na predkladanie požadovaných dôkazov, na navrhovanie ďalších dôkazov, na vyjadrenie k zabezpečeným dôkazom, nevyužil dostatočne svoje práva a tým, že správcovi dane nepredložil relevantné dôkazy vo veci dodávok tovaru a služieb fakturovaných spoločnosťami Build Production Media s.r.o., DENY - RA, s.r.o., MAEDA s.r.o., MALENIA s.r.o., RKI, spol. s r.o., SUPESSA, s.r.o., TRADING & D s.r.o., neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Predloženými faktúrami od dodávateľov, fotodokumentáciou a faktúrami vystavenými pre svojich odberateľov, nepreukázal skutočnú realizáciu preverovaných zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a jeho tvrdenia a predložené dôkazy nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťami uvedenými na preverovaných faktúrach.“
12. Žalobca v replike zo dňa 31.05.2021 k vyjadrenie žalovaného trval na dôvodoch podanej správnej žaloby a nesúhlasil s vyjadrením žalovaného. Argumentáciu o opodstatnenosti žalobných dôvodov doplnil nasledovne: „V kontexte s vyššie uvedeným sa javí nevyhnutným pripomenúť, že pokiaľ mal správca dane akékoľvek pochybnosti o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane na základe faktúr vystavených dodávateľmi žalobcu a tieto pochybnosti neoznámil žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu a nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, dopustil sa správca dane konania v rozpore s ust. § 46 ods. 5 daňového poriadku. Vzhľadom k tomu, že uvedené ustanovenie daňového poriadku zaručuje kontrolovanému daňovému subjektu, t.j. žalobcovi určitú ochranu v tom, že správca dane musí daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly informovať o svojich pochybnostiach a zároveň ho aj vyzvať, aby ich odstránil alebo vyvrátil, má tento nezákonný postup správcu dane jednoznačne dopad aj na zákonnosť samotného rozhodnutia vo veci (Kubicová, S. Daňový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 267).
Nepopierateľným teda je, že vyššie opísaným postupom správca dane zaťažil daňovú kontrolu vadou, ktorá má za následok nezákonnosť samotnej daňovej kontroly a následne aj vyrubovacieho konania, a to nepochybne aj vrátane rozhodnutia žalovaného, voči ktorému podal žalobca správnu žalobu. ..... Zhrňujúc vyššie uvedené je potrebným uzavrieť, že správca dane a aj žalovaný ponechali svoje pochybnosti o dodaní kontrolovaných plnení od deklarovaných dodávateľov iba v rovine ničím nepodložených úvah a pri odôvodnení deklarovaných zdaniteľných plnení len stroho konštatovali skutkový stav bez toho, aby uviedli relevantné právne úvahy, ktoré boli určujúce pri hodnotení dôkazov. Vo vzťahu k vyššie uvedeným námietkam pritom už zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, ktorý Rozsudku sp.zn.: 2Sžfk/71/2017 konštatoval, že: „pokiaľ daňové orgány vyslovili pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení a ich použiteľnosti na účely podnikania žalobcu v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, bolo ich povinnosťou svoje závery preukázať a teda vykonať dokazovanie v smere, či tieto plnenia sú fiktívne a nepoužiteľné pre ich zhodnotenie na žalobcom deklarovaný účel.“ Vzhľadom k tomu, že nielen správca dane, ale aj žalovaný na tieto svoje pochybnosti žalobcu počas vyrubovacieho konania a ani počas daňovej kontroly konkrétne neupozornili, nevyzvali ho na nápravu a v rozhodnutí ich existenciu ani len nepreukázali, je dôvodným konštatovať, že správca dane ako aj žalovaný konali spôsobom nezákonným a ústavne nekonformným, čo malo nepochybne dopad aj na zákonnosť rozhodnutia vo veci samej. V tejto súvislosti považuje žalobca za potrebné doplniť, že správca dane musel mať vedomosť aj o tom, že v čase ústnych pojednávaní s oprávnenými osobami konajúcimi za dodávateľov, existujú pochybnosti ohľadom reálnosti dodania kontrolovaných tovarov a služieb, avšak zjavne v hrubom rozpore so zásadami daňového poriadku túto skutočnosť ignoroval, v dôsledku čoho tak vedome nechal kontrolované zistenia ohľadom reálnosti dodania kontrolovaných tovarov a služieb úmyselne zahalené vykonštruovanými pochybnosťami, na ktorých následne staval svoju argumentáciu o neoprávnenosti odpočítania DPH. V tejto súvislosti daňový subjekt uvádza, že pokiaľ mal správca dane akékoľvek pochybnosti ohľadom reálnosti dodania kontrolovaných tovarov a služieb, tak mal konkrétne vyzvať daňový subjekt, aby sa k týmto pochybnostiam, ktoré vzišli z výsluchu svedkov, vyjadril. Vzhľadom k tomu, že správca dane vedome a účelovo ignoroval existenciu týchto pochybností, má žalobca za to, že v žiadnom prípade mu nemôže byť na ujmu ako daňovému subjektu nezákonný postup správcu dane, ktorý vedome staval svoju argumentáciu na tom, že výsluchy svedkov boli plné pochybností. Nezákonnosť tohto postupu osvedčuje aj vyššie citovaný Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 2Sžfk 71/2017, ktorý jednoznačne vyjadril stanovisko vo veci existencie pochybnosti ohľadom skutkového stavu na strane správnych orgánov keď konštatoval: „Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.“
13. Replika žalobcu bola zaslaná žalovanému na vyjadrenie spolu s výzvou súdu zo dňa 09.06.2021, ktoré doklady boli žalovanému doručené dňa 06.07.2021, žalovaný sa v súdom stanovenej lehote, a ani neskôr duplikou nevyjadril.
14. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zákona č. 162/2015 účinného od 01.07.2016, ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) bez nariadenia pojednávania (za splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP) dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť.
15. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (odpočítanie dane platiteľom), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
16. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona.
17. Podľa § 129 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
18. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa dodanie tovaru alebo služby uskutočňuje čiastkovo alebo opakovane, považuje sa tovar alebo služba za dodanú najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo čiastkovo dodávaný tovar alebo službu vzťahuje s výnimkou podľa písmen a/ až e/. Za čiastkové dodanie tovaru alebo služby sa považuje také dodanie tovaru alebo služby, ktoré predstavuje časť celkového plnenia, na ktoré je uzavretá zmluva. Za opakované dodanie tovaru alebo služby sa považuje dodanie rovnakého druhu tovaru alebo služby v opakovaných dohodnutých lehotách. Ak : - a/ je dohodnutá platba za čiastkovo alebo opakovane dodávaný tovar alebo službu inú ako v písmene b/ za obdobie dlhšie ako 12 kalendárnych mesiacov, považuje sa tovar alebo služba za dodanú posledným dňom každého 12. kalendárneho mesiaca, až kým sa dodanie tovaru alebo služby neskončí, - b/ sa služba s miestom dodania podľa § 15 ods. 1, pri ktorej je povinný platiť daň príjemca služby, uskutočňuje čiastkovo alebo opakovane počas obdobia dlhšieho ako 12 kalendárnych mesiacov a platba je dohodnutá za obdobie dlhšie ako 12 kalendárnych mesiacov, považuje sa služba za dodanú posledným dňom každého kalendárneho roka, až kým sa dodanie služby neskončí, - c/ platiteľ požaduje za každé obdobie opakovane poskytovaného nájmu nehnuteľnosti popri nájomnom osobitne úhradu za presne dodané množstvo elektriny, plynu, vody a tepla, považujú sa tieto tovary za dodané dňom vyhotovenia faktúry, ktorou platiteľ požaduje platbu za tieto tovary, - d/ sa opakovane poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby a spolu s nimi elektronické služby osobami, ktoré majú na poskytovanie uvedených sietí a služieb povolenie podľa osobitného predpisu, za deň dodania služby sa považuje najneskôr deň vyhotovenia faktúry a ak faktúra nie je vyhotovená do konca tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba dodaná; táto výnimka sa nevzťahuje na opakovane poskytované elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby a spolu s nimi poskytované elektronické služby, ak daň z týchto služieb je povinný platiť príjemca služby.
19. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
20. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
21. Pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku).
22. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/, c/ Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie daní a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).
23. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane, a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
24. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
25. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
26. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ho konkrétnemu daňovému subjektu.
27. V rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom konaním vyhľadávacím. K otázke dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie DPH sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku č.k. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 judikoval, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok“.
28. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 citovaného zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet, a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, t.j. že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ.
29. Podstatou preskúmavaného rozhodnutia administratívneho daňového orgánu je záver vyplývajúci z jeho skutkových zistení, že nedošlo k deklarovanému dodaniu služieb od dodávateľských spoločností a jednalo sa iba o fiktívne dodávky pre daňový subjekt, so snahou získať, resp. poskytnúť odberateľovi neoprávnenú ekonomickú výhodu vo forme odpočítania dane z faktúr od dodávateľských spoločností Build Production Media s.r.o., DENY - RA, s.r.o., MAEDA, s.r.o., MALENIA, s.r.o., RKI, spol. s r.o., SUPESSA, s.r.o. a TRADING & D s.r.o. v celkovej sume 50.828,66 EUR. U daňového subjektu tak neboli splnené podmienky na uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, pretože v preverovaných prípadoch nebolo ani zo strany daňového subjektu, ani zo strany deklarovaných dodávateľov preukázané, že týmto vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona - dodaním tovarov a služieb, a že daňový subjekt tovary a služby dodané práve uvedenými spoločnosťami použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
30. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného, ako aj správcu dane vyplýva, že správca dane Daňový úrad Košice vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2015, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100949575/2019 zo dňa 29.04.2019. Po doručení protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a márnom uplynutí
stanovenej lehoty správca dane vydal dňa 12.06.2019 rozhodnutie za zdaňovacie obdobie júl 2015, ktoré bolo Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v odvolacom konaní zrušené rozhodnutím zo dňa 10.10.2019 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Správca dane v ďalšom konaní stanovil termín prerokovania pripomienok na deň 06.02.2020 (predvolanie bolo doručené daňovému subjektu dňa 14.01.2020), v stanovenom termíne sa k správcovi dane za daňový subjekt nikto nedostavil. Po zohľadnení všetkých skutočností, preto správca dane zotrval na svojich predchádzajúcich záveroch a vydal rozhodnutie č. 100385959/2020 zo dňa 20.02.2020, t.j. rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Správca dane v rozhodnutí konštatoval, že pri výkone daňovej kontroly bolo preukázané, že daňový subjekt v roku 2015 svoju podnikateľskú činnosť realizoval v prevádzkových priestoroch na adrese Nižné Kapustníky 3 v Košiciach. Pre svojich odberateľov zabezpečoval podľa ich potrieb rôzne reklamné a marketingové služby, využíval najmä priestory uvedeného areálu, ktoré boli vybavené vlastnými a prenajatými zariadeniami slúžiacimi na výrobu rôznych malo a veľkoformátových tlačovín (papier, plátno, fólia, mesh, samolepky, vizitky, hlavičkový papier, rôzne formáty letákov, bannery, katalógy, kalendáre, zápisníky a pod.), výrobu a potlač rôznych reklamných predmetov (potlače pier, hrnčekov, zapaľovačov, tričiek, zápisníkov, kalendárov a iné), výrobu rôznych stojanov, pútačov, svetelných reklám (k dispozícii mal aj zváračsku dielňu). Časť výrobnej technológie bola vo vlastníctve kontrolovaného daňového subjektu, prevažnú časť mal však v prenájme od spoločnosti fierce s.r.o., Nižné Kapustníky 3, Košice, DIČ: 2023336524. Za týmto účelom zamestnával v roku 2015 približne 30 až 35 zamestnancov. Správca dane konštatoval, že nemá ekonomické opodstatnenie, a nie je ani žiaden zmysluplný dôvod na jednej strane obstarávať rôznu výrobnú a reprodukčnú technológiu a platiť jej prenájom, prevádzkovať priestory, platiť mzdu zamestnancov a na strane druhej nakupovať tovary rovnakého charakteru od sprostredkovateľov, ktorí nemajú zabezpečené patričné materiálové, logistické, strojové a iné potrebné vybavenie, finančné zdroje a pod., ktorí tieto dodávky len posúvali ďalším sprostredkovateľom. V prípade tovarov, ktoré daňový subjekt nedokáže vo vlastnej réžii vyrábať (zapaľovače, hrnčeky, tričká a pod.), resp. ktoré len zhodnocoval, napr. ich potlačou a následne predával svojim zákazníkom, správca dane nedokázal identifikovať ich skutočných dodávateľov, nakoľko sa ich faktúry medzi faktúrami predloženými daňovej kontrole nenachádzali. Daňovou kontrolou bolo preukázané, že tieto predmety preverovaní deklarovaní dodávatelia reálne nedodávali. Podstatným pre rozhodnutie správcu dane bolo zistenie, že všetky preverované dodávateľské spoločnosti možno charakterizovať niekoľkými spoločnými črtami:
- tieto spoločnosti boli prezentované výlučne len vlastným menom a jednou osobou konateľa, resp. spoločníka so sídlom väčšinou na virtuálnych adresách, kde v sídle spoločnosti bola k dispozícii často len poštová schránka,
- išlo o spoločnosti s virtuálnym sídlom v Bratislave, ich konateľ a jediný reprezentant mal trvalý pobyt a zdržiaval sa v Košiciach a blízkom okolí,
- konatelia týchto spoločností do nich vstupovali často až ako tretí, prípadne štvrtý v poradí, v čase, keď spoločnosť už nevykazovala žiadnu reálnu činnosť. Po deklarovaných dodávkach pre kontrolovaný daňový subjekt väčšinou tieto spoločnosti zanikli a zlúčili sa do iných nefunkčných a ekonomicky neaktívnych spoločnosti, príp. boli odpredané zahraničným spoločníkom a zostali tak bez konateľov,
- spoločnosti nevlastnili žiaden majetok, ani nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevykazovali ani reálnu podnikateľskú činnosť,
- v podaných daňových priznaniach vykazovali vysoké obraty - svoje dodania, avšak vždy len s minimálnou vlastnou daňovou povinnosťou,
- svoju fiktívnu činnosť vykonávali bez reálnych finančných zdrojov,
- v rámci realizovaných výsluchov jednotlivých konateľov dodávateľských spoločností, títo nevedeli uviesť žiadne skutočnosti k dodávkam pre žalobcu, mimo informácií, ktoré vyčítali z faktúr, ktoré im pri jednotlivých výsluchoch správca dane predložil k nahliadnutiu a nevedeli ani uviesť, čo jednotlivé tovary uvedené na faktúrach dodané pre žalobcu vlastne predstavovali. Všetci jednotne uvádzali, že prijaté objednávky len posúvali ďalej svojím subdodávateľom. Správca dane zdôraznil aj tú skutočnosť, že všetci títo konatelia realizovali svoje dodávky po osobnom stretnutí s konateľom kontrolovaného daňového subjektu J.. B., ktorý zadával zadania, prípadne odovzdával grafické návrhy a následne zrealizovanú dodávku osobne preberal. Podľa názoru správcu dane je málo pravdepodobné, aby za spoločnosť s takým počtom zamestnancov a tak veľkým rozsahom podnikateľských aktivít a odberateľov realizoval všetku činnosť ohľadom nákupu a preberania dodávok výlučne jej konateľ. Uvedené skutočnosti v súhrne podľa správcu dane svedčia o fiktívnych dodávkach, teda nebolo preukázané reálne dodanie tovaru a služieb od preverovaných dodávateľských spoločností. Žalobcom deklarované dodávateľské spoločnosti vystavovali pre kontrolovaný daňový subjekt faktúry bez reálnych dodávok tovarov a služieb, ktoré síce súviseli s predmetom jeho podnikateľskej činnosti,
avšak neboli reálne nikdy dodané. Tieto spoločnosti tak bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia boli umelo vsunuté do dodávateľského reťazca iba z dôvodu, aby umožnili odberateľovi získať neoprávnenú daňovú výhodu pri optimalizácii jeho daňových povinností vyplývajúcich z vlastnej reálnej výroby a predaja rôznych reklamných a marketingových aktivít (tovarov a služieb), ktoré zabezpečoval pomocou disponibilnej výrobnej technológie vlastnými zamestnancami a vo výrobných priestoroch, ktoré mal v roku 2015 k dispozícii.
31. Žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí s uvedeným záverom stotožnil v celom rozsahu a zdôraznil, že daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane, a to ani na základe jeho výzvy žiadne doklady preukazujúce dodanie tovarov a služieb fakturovaných deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami. Správca dane preto sám zabezpečoval dôkazy, a o vykonaní týchto dôkazov upovedomoval daňový subjekt. Tento sa však vypočutia svedkov nezúčastnil, a nezúčastnil sa ani ústneho pojednávania, na ktorom ho chcel správca dane oboznámiť s výsledkami daňovej kontroly. Až po doručení protokolu predložil správcovi dane svoje vyjadrenie a dôkazy, prerokovanie ktorých bolo stanovené na deň 06.02.2020, ktorého sa však zástupca žalobcu nezúčastnil. Vo vyrubovacom konaní správca dane posúdil vyjadrenie daňového subjektu, ako aj predložené dôkazy (faktúry vystavené daňovým subjektom a fotodokumentácia), tieto vyhodnotil v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a svoje stanovisko k ním uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Vzhľadom na tieto skutočnosti aj správny súd zaujíma stanovisko, že tak správca dane, ako aj žalovaný postupovali v zmysle príslušných ustanovení daňového poriadku a práva daňového subjektu v rámci daňového konania mu neboli upreté, avšak daňový subjekt svojim pasívnym postojom v priebehu daňovej kontroly sa sám zbavil svojich práv preukazovať opodstatnenosť uplatneného nároku v rámci jeho dôkaznej povinnosti.
32. Správny súd vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v rámci daňového konania poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (právne názory vyslovené napr. v rozsudku sp. zn. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010), z ktorých vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Správny súd zdôrazňuje, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a ktorý si tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností vyplývajúcich z dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, jeho nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty nemôže byť uznaný ako oprávnený.
33. Z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly je aj podľa názoru správneho súdu zrejmé, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie reálneho dodania fakturovaných tovarov a služieb spoločnosťami deklarovanými na predložených faktúrach, t.j. žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH. Správca dane podľa názoru súdu nerozširoval dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov alebo ich subdodávateľov, pretože z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žiadal len preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok, teda, že pri tovaroch a službách fakturovaných uvedenými spoločnosťami vznikla daňová povinnosť z titulu ich reálneho dodania práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach.
34. Správny súd ako nedôvodnú hodnotí žalobnú námietku o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, pretože tak, ako to vyplýva z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správca dane sa dostatočným spôsobom venoval prevereniu reálnosti deklarovaných dodaní tovarov a služieb tak, ako sú tieto uvedené na žalobcom predložených faktúrach, u ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie DPH. Rozsiahle dokazovanie, a to aj výpoveďami konateľov dodávateľských spoločností nasvedčujú o účelovosti konania daňového subjektu, ktorý predložením označených faktúr aj podľa názoru súdu sledoval cieľ získať neoprávnenú daňovú výhodu pri optimalizácii svojich daňových povinností vyplývajúcich z vlastnej reálnej výroby a predaja rôznych reklamných a marketingových aktivít, ktoré zabezpečoval v roku 2015 pomocou výrobného zariadenia, ktoré mal k dispozícii a vlastnými zamestnancami. Na uvedenom podľa názoru súdu nič nemení ani tvrdenie daňového subjektu z vyjadrenia k protokolu zo dňa 13.06.2019 o dodaní deklarovaných plnení tretím subjektom, čo má byť zachytené aj na predloženej fotodokumentácii, pretože rozhodujúcim pre danú vec je preukázanie plnenia zo strany deklarovaných dodávateľov, ktoré dodanie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo reálne spochybnené a žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Z tohto pohľadu je preto irelevantná aj otázka, na základe akých dodaní by potom žalobca disponoval predmetnými plneniami, ktoré administratívny daňový orgán neuznáva.
35. Správny súd zastáva názor, že nie je ani opodstatnené tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva (a to aj v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/20/2011), že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. Správca dane počas daňovej kontroly riadne vykonal dokazovanie, závery ktorého vyvracajú tvrdenia žalobcu uvedené v jeho daňovom priznaní a žalobca daňovým orgánom nepredložil žiadne ďalšie relevantné dôkazy, ktoré by takýto záver správcu dane spochybnili a jednoznačne preukázali, že tovar a služby v predložených faktúrach dodali žalobcovi práve deklarované dodávateľské spoločnosti.
36. Napokon ako nedôvodnú hodnotí správny súd aj námietku, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného má totožný text ako odôvodnenia rozhodnutí za iné zdaňovacie obdobia roka 2018, pretože každé rozhodnutie žalovaného sa týka konkrétneho zdaňovacieho obdobia a v každom rozhodnutí žalovaný reaguje na námietky žalobcu uvedené v jednotlivých odvolaniach, ktoré sú však totožné, čo nevylučuje, že aj vysporiadanie s takýmito námietkami môže byť totožné, avšak vždy s prihliadnutím na zistené skutočnosti, procesnoprávne i hmotnoprávne, v danom zdaňovacom období.
37. V závere správny súd konštatuje, že vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych dôvodov sa v plnom rozsahu stotožňuje s obsahom a dôvodmi rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ktoré uzavreli, že žalobca ako daňový subjekt si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných dodávateľských spoločností v celkovej sume 50.828,66 EUR, pretože vykonaným dokazovaním nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH, keď žalobca ani na výzvu správcu dane neposkytol jednoznačné a preveriteľné dôkazy svedčiace o dodaní tovarov a služieb práve spoločnosťami uvedenými na preverovaných faktúrach, t.j. žalobca v rámci daňového konania neuniesol svoje dôkazné bremeno. Tak, ako bolo vyššie uvedené, predloženie formálnych faktúr nezakladá právo na odpočítanie DPH, pretože povinnosťou správnych orgánov je zisťovať reálnosť dodávky tovarov a služieb práve deklarovanými dodávateľmi ako jednej zo zákonných podmienok, ktorá ale v tomto prípade preukázaná nebola.
38. Na základe týchto skutočností správny súd žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.
39. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP, podľa ktorých účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
40. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).