Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18Co-13-2021.pdf
PDF · 170.74 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/13/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: T. C. D., so sídlom XXX F. X. D. K. X H., Q. W., právne zastúpený: AK GG s.r.o., so sídlom Agátová 2513/15, 924 01 Galanta, IČO: 50 954 709, proti žalovanému: X. F. C., so sídlom W.Ú. XX, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mandzák a spol, s.r.o., so sídlom Zámocká 5, 811 01 Bratislava, IČO: 35 943 882, a JUDr. Michal Miškovič - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Palisády 32, 811 06 Bratislava, IČO: 47 255 846, za účasti Krajskej prokuratúry v Prešove, o zaplatenie 60.408.874,60 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 15C/144/2014 -4316 zo dňa 21.08.2020, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. Čl. 8, § 153 ods. 1 až 3, § 204, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“); § 34 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 14 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách; § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom; § 415, § 420 ods. 1, 3, § 424, § 442 ods. 1, 3, § 443 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“); § 32 ods. 1 písm. a), § 34 ods. 1, 2, § 35 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon); § 3 ods. 1, 3, 4 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Stavebného zákona.
3. Súd prvej inštancie sa s uvedenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nestotožnil s poukazom na ust. § 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V danom prípade Slovenský pozemkový fond nevystupuje v pozícii orgánu verejnej moci, ktorému zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Nie je tak splnená zákonná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú Slovenským pozemkovým fondom. Keďže Slovenský pozemkový fond nerozhodoval o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. nie je možné naň hľadieť ako na orgán
verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., za ktorého činnosť zodpovedá štát. Z uvedeného dôvodu nie je možné uplatňovať nárok na náhradu škody voči štátu. Slovenský pozemkový fond vystupuje vo vlastnom mene, a to aj pred súdmi a orgánmi verejnej správy. Svoju činnosť vykonáva podľa zákona č. 330/1991 Zb. a osobitných predpisov (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku vo verejnom záujme, zákon č. 180/1995 Zb. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom) a z tejto činnosti mu vznikajú práva a záväzky (§ 34 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb.). Pasívna vecná legitimácia tak svedčí žalovanému
4. Poukázal na ust. § 415 OZ, v ktorom je vyjadrená povinnosť každého účastníka občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám. Ide nielen o povinnosť dodržiavať to, čo je ustanovené zákonom alebo zmluvou, ale aj o povinnosť konať, tak aby nedochádzalo ku škodám (tzv. priorita prevencie). Z uvedeného ustanovenia možno vyvodiť právnu povinnosť každého počínať si podľa konkrétnych okolností, tak aby nebola spôsobená inému škoda. Prevenčná povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka znamená, že každý je povinný zachovávať vždy taký' stupeň opatrnosti (pozornosti), ktorý' možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý; - objektívne posúdené - je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac znížiť riziko vzniku škôd na živote, zdraví, či majetku. Uvedené ustanovenie mu však neukladá povinnosť predvídať každý možný vznik škody v budúcnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.02.2003 sp. zn. 25Cdo/618/2001). Aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 05.11.2012 sp. zn. 28Cdo/3130/2011 vyplýva, že ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka ukladá povinnosť každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti, tak aby nespôsobil príčinu k vzniku škody. Všeobecne možno konštatovať, že zodpovedným podľa Občianskeho zákonníka nebude ten, kto si v občiansko-právnom styku počína podľa podmienok konkrétnej situácie natoľko starostlivo (pozorne), aby pri tom nespôsobil škodu. Preto je každý povinný pri svojom konaní zachovávať s ohľadom na konkrétne podmienky vždy taký stupeň opatrnosti a pozornosti, ktorý je spôsobilý vždy zabrániť vzniku konkrétnej škody. Ide teda o bežnú mieru opatrnosti, nie o bezbrehú povinnosť predvídať a predísť všetkým možným škodám v budúcnosti.
5. V danom prípade je predmetom sporu nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá pozostáva zo skutočnej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady a tzv. ušlý zisk. Pod pojmom škoda v zmysle citovaného ustanovenia § 442 ods. 1 OZ sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii.
6. Uviedol, že žalobca si uplatňuje náhradu škody z dôvodu, že zo strany žalovaného nedošlo k uzatvoreniu kúpnych zmlúv, ktorých predmetom mali byť pozemky, o ktoré mal právny predchodca žalobcu spoločnosť Y. F., X..H..E.. záujem a mal s týmito pozemkami podnikateľský (investičný) zámer. Žalovaný mal zmariť investíciu právneho predchodcu žalobcu tým, že previedol žiadané pozemky do vlastníctva tretích osôb. Žalobca svoj nárok založil na listoch Slovenského pozemkového fondu zo dňa 10.07.2006, 07.08.2006 a 30.11.2006, ktorými mal Slovenský pozemkový fond súhlasiť s odplatným prevodom pozemkov do vlastníctva spoločnosti Y., Y..X.. Y. Y. F.. s.r.o., pričom išlo o vyslovene súhlas k územnému konaniu. V predmetnom súhlase žalovaný súčasne stanovil ďalšie podmienky k odplatnému prevodu, a to vydanie právoplatného územného rozhodnutia, vyjadrenie Obvodného pozemkového úradu v Poprade k možným uplatneným reštitučným nárokom, tiež znalecký posudok ku kupovaným stavebným pozemkom. Žalovaný v súhlase uviedol, že k vypracovaniu kúpnej zmluvy bude možné pristúpiť až po doložení uvedených dokladov a následnom stanovení konečnej kúpnej ceny cenovou komisiou Slovenského pozemkového fondu. Žalovaný taktiež informoval právneho predchodcu žalobcu o tom, že počnúc od 01.03.2006 boli zo strany Slovenského pozemkového fondu pozastavené všetky kúpne a zámenné zmluvy až do odvolania.
7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, že listy Slovenského pozemkového fondu zo dňa 10.07.2006, 07.08.2006 a 30.11.2006 sú rozhodnutiami orgánu verejnej správy, ktoré by automaticky zakladali bez ďalšieho povinnosť odpredať spoločnostiam Y., Y..X.. a Y. F., X..H..E.. žiadané pozemky. Nestotožnil ani s tvrdením o porušení prevenčnej povinnosti žalovaného, ku ktorej malo dôjsť vydaním pozemkov tretím osobám ako reštituentom. Konaním žalovaného nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti, ktorá by mala za následok vznik škody na strane právneho predchodcu žalobcu. Z predmetných listov Slovenského pozemkového fondu zo dňa 10.07.2006, 07.08.2006 a 30.11.2006 totižto jednoznačne vyplýva, že ide o súhlas k územnému rozhodnutiu a bez splnenia tam stanovených podmienok právny predchodca žalobcu nemohol očakávať,
že k podpisu kúpnej zmluvy dôjde. Predmetný súhlas bol prvým predpokladom na to, aby právny predchodca žalobcu mohol byť navrhovateľom územného konania a aby mohol vykonávať z toho plynúce oprávnenia a povinnosti (§ 34 ods. 1, § 35 ods. 1 Stavebného zákona, § 3 vyhl. č. 453/2000 Z.z). Z vykonaného dokazovania, žiadna z podmienok stanovená v súhlasom stanovisku naplnená nebola, nebolo predložené právoplatné územné rozhodnutie, z listov Obvodného pozemkového úradu v Poprade vyplývalo, že na niektoré parcely boli uplatnené reštitučné nároky oprávnených osôb, nebol vyhotovený znalecký posudok na stanovenie kúpnej ceny). Preto ani konanie vtedajšieho námestníka generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu G.. W. W., samé o sebe nepreukázalo bez ďalšieho splnenie podmienok pre priznanie nároku žalobcu na náhradu škody.
8. Poukázal na to, že práve konanie právneho predchodcu žalobcu sa javí ako porušujúce prevenčnú povinnosť, keďže už v čase, keď ešte nemal ani súhlas Slovenského pozemkového fondu k územnému konaniu, vynaložil náklady v súvislosti s realizáciou diela E. L..B..H.. Právny predchodca žalobcu tak vstupoval do zmluvných vzťahov s tretími osobami a zaväzoval sa k plneniu ešte skôr, ako mal preukázaný čo i len súhlas k územnému konaniu zo strany žalovaného. Ak takto vynakladal finančné prostriedky (po pripustení, že išlo o prvotnú investíciu, ktorú musel vynaložiť, aby získal vedomosť o tom, či tento projekt bude vzhľadom na miestne podmienky realizovateľný), konal na vlastnú zodpovednosť a ako podnikateľský subjekt niesol riziko, že nie všetky vynaložené náklady mu budú vrátené. Za uvedené riziko však žalovaný nenesie zodpovednosť.
9. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že právny predchodca žalobcu, resp. spoločnosť Y., Y..X.. boli listami Obvodného pozemkového úradu Poprad zo dňa 03.10.2006, 17.10.2006 a 03.04.2007 preukázateľne informovaní o tom, že na nehnuteľnosti zapísané v F. č. XXXX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XX - parcelu B. č. XXXX, č. XX - parcelu EKN č. XXXX, č. XXXX - parcelu B. č. XXXX, č. XXX - parcelu B. č. XXXX, č. XXX - parcely B. č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X, č. XXXX - parcelu B. č. XXXX/X, č. XXXX - parcelu B. č. XXXX/X, XX, XX - parcelu B. XXXX/X, č. XXXX - parcelu B. XXXX/X, č. XXXX, č. XXXX - parcelu B. č.XXXX/X, č. XXX
- parcelu č. XXXX/X, č. XX, XXX, XXX, XXX, XXXX,XXXX, XXXX,XXXX, XXXX, XXXX Y. XXXX - parcela B. č. XXXX katastrálne územie Q. X., boli uplatnené reštitučné nároky dedičmi po pôvodných vlastníkoch. Spoločnosť Y., Y..X.. bola tiež informovaná, že na Obvodnom pozemkovom úrade v Poprade boli koncom rokov 1992 a 2004 uplatnené aj neúplné reštitučné nároky, v ktorých doposiaľ nie sú doložené všetky potrebné doklady o rozsahu majetku, v ktorom sa má konať, t.j. všetky pozemkovo-knižné vložky a ich identifikácie. Právny predchodca žalobcu tak jednoznačne mal vedomosť o tom, že nebude môcť dielo E. L..B..H.. realizovať na všetkých pozemkoch, o ktoré mal záujem.
10. Zdôraznil, že právny predchodca žalobcu ( v rozsudku nesprávne uvedený žalobca ako žalovaný) bol zo strany Slovenského pozemkového fondu riadne informovaný o pozastavení uzatvárania kúpnych a zámenných zmlúv počnúc 01.03.2006 do odvolania. Právny predchodca žalobcu bez toho, aby si overil reálnu možnosť uzatvorenia kúpnej zmluvy na žiadané pozemky, vynakladal finančné prostriedky a to napriek tomu, že vláda Slovenskej republiky uznesením č. 208 zo dňa 01.03.2006 odporúčala generálnemu riaditeľovi Slovenského pozemkového fondu dňom 01.03.2006 pozastaviť predaj a zámenu pozemkov. Predmetné uznesenie vlády č. 208 bolo zrušené uznesením vlády Slovenskej republiky č. 543 zo dňa 20.06.2007, no ďalším uznesením vlády SR č. 1015 zo dňa 28.11.2007 vláda schválila návrh na dočasné pozastavenie prevodov pozemkov v správe Slovenského pozemkového fondu a súčasne odporúčala generálnemu riaditeľovi Slovenského pozemkového fondu dočasne pozastaviť akékoľvek prevody pozemkov v správe a nakladaní Slovenského pozemkového fondu s výnimkou prevodu práva správy majetku štátu, prevodov vo verejnom záujme, prevodov do majetku samosprávnych orgánov a s výnimkou vydávania pôvodných pozemkov. Následne vláda SR až uznesením č. 921 zo dňa 10.12.2008 zrušila uznesenie vlády SR č. 1015 z 28.11.2007 k návrhu na dočasné pozastavenie prevodov pozemkov v správe Slovenského pozemkového fondu. Z uvedeného bolo zrejmé, že právny predchodca napriek preukázanej vedomosti o dočasnom pozastavení uzatvárania kúpnych a zámenných zmlúv počnúc od 01.03.2006 až do odvolania (prakticky do 10.12.2008), vynakladal finančné prostriedky na realizáciu diela E. L..B..H..
11. Dodal, že významnou skutočnosťou bolo aj to, že právny predchodca žalobcu nepožiadal o vydanie územného rozhodnutia. Nebol tak splnený ani len základný predpoklad k tomu, aby žalovaný mohol previesť nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ktoré sú právoplatným rozhodnutím príslušných orgánov
štátnej správy určené na výstavbu do vlastníctva právneho predchodcu žalobcu v zmysle § 34 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb.
12. Čo sa týka ďalšej argumentácie žalobcu, že konanie žalovaného je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, s touto v zásade súhlasiť nemožno. Žalobca poukázal na ust. § 3 OZ, ak aj na ust. § 424 OZ. Uviedol, že v ustanovení § 3 OZ je vyjadrená jedna zo základných zásad súkromného práva, zásada ekvity, to znamená súladu práv, ich výkonu s dobrými mravmi. Mal za to, že za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi sa považuje konanie, ktoré poškodzuje už existujúce práva tretích osôb, respektíve, ktoré môže ohroziť alebo poškodiť práva tretích osôb, ktoré môžu v budúcnosti vzniknúť a to bez ohľadu na to, či škodca poškodenie práv tretích osôb zamýšľal alebo nie. Ustanovenie § 424 OZ súvisí so všeobecnou prevenčnou povinnosťou podľa ust. § 415 OZ. Každý subjekt je povinný zdržať sa konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorým by mohol spôsobiť inému škodu. Povinnosť chrániť ostatných pred škodou sa ukladá aj vtedy, ak medzi stranami existuje osobitný vzťah. Princíp osobitného vzťahu sa vzťahuje aj na vzťah medzi spoločnosťami Y., a.s., a Y. F., s.r.o., na jednej strane a Slovenským pozemkovým fondom, na druhej strane, nakoľko spoločnosti Y. , Y..X.. Y. Y. F., X..H..E.. sa museli fakticky spoľahnúť na dodržanie prísľubu zo strany Slovenského pozemkového fondu na predaj pozemkov, o kúpu ktorých mali záujem. Keďže Slovenský pozemkový fond previedol do vlastníctva tretích osôb pozemky, na ktorých malo byť realizované dielo E. L..B..H.. napriek tomu, že na takéto konanie neexistoval mimoriadny dôvod a takýmto konaním poškodil práva osôb zabezpečujúcich realizáciu diela, dopustil sa konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
13. Občiansky zákonník, ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a dobra. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.
14. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nemal za preukázané konanie žalovaného proti dobrým mravom v zmysle § 424 OZ. Základnou premisou ust. § 424 OZ je zákaz protiprávneho konania proti dobrým mravom. Tento zákaz možno vyvodiť z ust. § 3 ods. 1 OZ. Sankciou za porušenie tohto zákazu je jednak neplatnosť právneho úkonu (§ 39 OZ) a jednak vznik povinnosti nahradiť škodu, ktorá vznikla z úmyselného konania proti dobrým mravom. Ak niekto vykonáva svoje právo spôsobom, ktorý zámerne poškodzuje iného, ide o šikanózny výkon práva, a teda o konanie proti dobrými mravom, keď výkon práva sa stáva iba prostriedkom na poškodenie iného. Povahe tejto zodpovednosti spočíva v tom, že konanie proti dobrým mravom má vedľa morálneho odsúdenia tiež za následok občianskoprávnu zodpovednosť, ak sú dané jej predpoklady. Občiansky zákonník sa obmedzuje na sankcionovanie najzávažnejších konaní proti dobrým mravom, a to len úmyselných konaní, pričom zavinenie škodcu sa neprezumuje a dôkazné bremeno v spore spočíva na poškodenom. Predpokladom subjektívnej stránky zodpovednosti podľa § 424 OZ je tak úmyselné konanie škodcu proti dobrým mravom. Nie je rozhodujúce, či bol tiež daný úmysel aj škodu spôsobiť Vzhľadom na to, že tu neplatí prezumpcia zavinenia, úmysel škodcu musí preukázať ten, kto sa domáha náhrady škody. Ten tiež musí preukázať, že škodca konal v rozpore s dobrými mravmi a že mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s takýmto jeho protiprávnym konaním. 15. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom. Žalobca netvrdil také skutkové tvrdenia a nepredniesol súdu taký dôkaz, aby z neho vyplýval úmysel poškodiť právnemu predchodcovi žalobcu. Ani odsúdenie G.. W. W. za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa nesvedčí o úmysle žalovaného poškodiť žalobcu, lebo ako už bolo vyššie uvedené, právny predchodca žalobcu nenaplnil podmienky stanoviska SPF pre územné rozhodnutie. Ako bolo vyššie uvedené, úmysel škodcu konať v rozpore s dobrými mravmi a že žalobcovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s takýmto jeho protiprávnym konaním, musí preukázať žalobca. 16. Žalobca svoj nárok ďalej odvodzoval z porušenia tzv. predzmluvnej povinnosti žalovaného, tzv. culpa in contrahendo. Ide o inštitút, ktorý možno chápať ako zodpovednosť za porušenie povinnosti v právnom vzťahu medzi ešte len možnými, potenciálnymi účastníkmi budúcej zmluvy v procese kontraktácie
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 28Cb/62/2019 zo dňa 16.06.2020 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/17/2019 zo dňa 30.04.2019.
17. Judikatúra uvádza spravidla tri predpoklady porušenia predzmluvnej povinnosti, ktoré sú vzájomne podmienené a musia byť dodržané kumulatívne, a to, že 1. rokovanie o uzatvorení zmluvy už dospelo do určitého pokročilého alebo finálneho štádia rokovania o uzavretí zmluvy 2. dôvodné očakávanie poškodeného účastníka, že k uzavretiu zmluvy skutočne dôjde a napokon 3. ukončenie rokovania o uzavretí zmluvy druhým účastníkom bez relevantného dôvodu.
18. Súd prvej inštancie nezistil porušenie tejto predzmluvnej povinnosti na strane žalovaného, lebo v tomto prípade nemožno hovoriť o pokročilom, resp. finálnom rokovaní o uzatvorení zmluvy, ktoré by mal žalovaný ukončiť bez legitímneho dôvodu. Žalobca nepreukázal, že došlo k intenzívnej komunikácii medzi spoločnosťami Y., a.s., resp. Y. F., X..H..E.. a žalovaným, napr. vo forme listov alebo elektronicky a okrem stanoviska žalovaného k územnému konaniu nedošlo k odsúhlaseniu žiadneho dokumentu. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že v stanovisku boli určené ďalšie podmienky, bez splnenia ktorých nemohlo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy (predloženie právoplatného územného rozhodnutia, vyjadrenie obvodného pozemkového úradu o tom, že nedošlo na predmetné pozemky k uplatneniu reštitučných nárokov). Zároveň právny predchodca žalobcu bol informovaný o tom, že s účinnosťou od 01.03.2006 boli zo strany SPF pozastavené až do odvolania všetky kúpne a zámenné zmluvy. V danom prípade tak nemožno konštatovať splnenie ani jednej z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia predzmluvnej povinnosti.
19. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná v celom rozsahu. Nebolo preukázané, že žalovaný porušil prevenčnú povinnosť, povinnosť konať v rozpore s dobrými mravmi ani tzv. predzmluvnú povinnosť. Neboli tak splnené predpoklady priznania náhrady škody žalobcovi tak v časti náhrady škody predstavujúcej vynaložené hotové výdavky ani v časti tzv. ušlého zisku. Vzhľadom k nepreukázaniu základu nároku žalobcu na ušlý zisk, dokazovanie ohľadom jeho výšky znaleckým posudkom bolo irelevantné.
20. Nevyhovenie žiadosti právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že od doručenia predvolania na pojednávanie (dňa 03.06.2020 bolo predvolanie doručené predchádzajúcemu právnemu zástupcovi žalobcu) uplynul dostatočný časový priestor na zvolenie si nového právneho zástupcu a štúdium spisu. V žiadnom prípade nemôže obstáť argument právneho zástupcu žalobcu, že pre krátkosť času nemal možnosť na štúdium spisu. Bolo vecou žalobcu, či si tesne pred pojednávaním zvolí nového právneho zástupcu alebo nie. Poukázal na to, že k ukončeniu predchádzajúceho právneho zastúpenia došlo zo strany žalobcu tým spôsobom, že sám žalobca vypovedal plnú moc na zastupovanie advokátskej kancelárii D. D. X..H..E.., o čom bol súd oboznámený listom zo dňa 31.07.2020 (č.l. 4252). Teda sám žalobca dobrovoľne ukončil svoje právne zastúpenie s predchádzajúcim právnym zástupcom. Zároveň poukázal na to, že žalobca nepreukázal existenciu žiadnych objektívnych skutočností, ktoré ho viedli k zmene právneho zástupcu a ani také skutočnosti, ktoré by mu bránili zvoliť si advokáta v primeranej lehote po riadnom doručení predvolania na pojednávanie. V tomto poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo78/2010 zo dňa 20.04.2010.
21. Na poslednom pojednávaní právny zástupca žalovaného netrval na vykonaní ďalších - skôr navrhnutých dôkazov, preto súd prvej inštancie sa návrhmi žalovaného na doplnenie dokazovania nezaoberal.
22. Právny zástupca žalobcu navrhoval oboznámenie listinných dôkazov. Súd prvej inštancie konštatoval, že listinne dôkazy boli predložené samotným žalobcom a tvorili spolu s inými dôkazmi tzv. zoznam príloh. Zároveň pokiaľ ide o jednotlivé faktúry, ktoré mali byť uhradené v súvislosti s dielom E. L..B..H.., tie boli súčasťou napr. odborného posudku č. 2/2008 vypracovaného spoločnosťou G. S., spol. s r.o., resp. následne vypracovaných znaleckých posudkov počas konania. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné uvedené dôkazy oboznamovať jednotlivo na pojednávaní, keďže boli doručené samotným žalobcom a následne doručené protistrane. Zároveň právny zástupca žalobcu navrhol výsluch svedkov. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nemal za preukázaný základ nároku na náhradu škody tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, vykonanie ďalších dôkazov sa mu javilo ako nehospodárne.
23. Pokiaľ ide o navrhovaný znalecký posudok, ktorého cieľom malo byť určenie možnosti realizácie projektu bez cirkevných pozemkov alebo pozemkov, ktoré mali byť pôvodných reštituentov, súd prvej inštancie opätovne poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že nemal preukázaný základ nároku žalobcu na náhradu škody - porušenie prevenčnej povinnosti zo strany žalovaného a konanie v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie tento dôkaz považoval za nehospodárny, majúci za cieľ snahu o oddialenie rozhodnutia veci samej. Napokon je úplne evidentné, že tento dôkaz mohol žalobca navrhnúť a predložiť omnoho skôr v konaní a nie viac ako 11 rokov od podania žaloby.
24. Pokiaľ ide o nevykonanie dôkazu - „Výňatok z výročných správ žalovaného za roky 2016-2019“ súd prvej inštancie poukázal na to, že tento dôkaz bol prvoinštančnému súdu predložený až na poslednom pojednávaní a teda v úplnom rozpore s koncentračnou zásadou a na strane druhej podľa názoru súdu je úplne irelevantný, keďže pojednáva o činnosti žalovaného desať a viac rokov neskôr ako malo zo strany žalovaného dôjsť k porušeniu prevenčnej povinnosti a konaniu v rozpore s dobrými mravmi.
25. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP, pričom konštatoval, že úspešný žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
26. Proti rozsudku, v celom rozsahu, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Namietal, že previesť vlastnícke právo Slovenskej republiky v správe žalovaného na tretie osoby je možné len na základe § 34 ods. 4 písm. d) Zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Všeobecne zaužívanou zákonnou formou tohto vzťahu je záväzné kladné stanovisko žalovaného k odpredaju, v ktorom žalovaný vyslovuje aj súhlas k vydaniu/k vybaveniu územného rozhodnutia na pozemky, ktoré po tom na základe tohto právoplatného rozhodnutia podľa § 34 ods. 4 písm. d) zákona č. 330/1991 Zb. prevedie na subjekt, ktorého žiadosti vyhovel. Argument žalovaného, že tomu nie je tak, že nehnuteľnosť vo vlastníctve štátu nie je možné takýmto spôsobom záväzne získať, je nepravdivý, čo žalobca preukázal aj na základe listinných dôkazov predložených na pojednávaní dňa 21.08.2020 a to výročných správ, s ktorými sa súd prvej inštancie nedostatočne oboznámil. Zmluva o budúcej kúpnej zmluve neprichádzala do úvahy, ale len postup podľa § 34 ods. 4 písm. d) Zákona č. 330/1991 Zb., ktorá vo všetkých iných prípadoch bola záväzná aj pre žalovaného. Žalobca netvrdil, že listy žalovaného zo dňa 10.07.1006, 07.08.2006, 30.11.2006 boli rozhodnutiami orgánu verejnej správy. Tieto listy mali v procese odpredaja štátnej pôdy žalovaným záväzný charakter. Súd prvej inštancie ignoroval jasné dôkazy v tomto smere ako napríklad to, že regionálny odbor žalovaného v Poprade nežiadal generálne riaditeľstvo o vydanie súhlasu k územnému konaniu, ale o vydanie záväzného stanoviska k odpredaju pozemkov vo vlastníctve štátu. Záväzné stanovisko nahrádza zmluvu, nakoľko v zmysle právnych predpisov ako aj interných predpisov žalovaného, žalovaný iný zmluvný záväzok v týchto prípadoch uzavrieť nevie. Z regionálneho odboru v Poprade na generálne riaditeľstvo žalovaného nešla žiadosť na udelenie súhlasu na územné konanie, ale na odpredaj žiadaných pozemkov, a k tejto žiadosti sa vyjadril žalovaný, že s odpredajom súhlasí a preto udelil aj súhlas k územnému konaniu. Žalobca poukázal na svedeckú výpoveď, G.. P. Q. zo dňa 18.03.2008 ktorá je tiež v trestnom spise č. 7T/23/2012 alebo na výpoveď zamestnankyne žalovaného v trestnej veci 7T/23/2012 dňa 18.09.2009 a na to, akú právnu relevanciu pripisuje samotný žalovaný svojmu záväznému stanovisku. Súd prvej inštancie sa nielenže nevysporiadal so skutočnosťou, že prečo vlastne došlo k zmareniu celého projektu, ale práve túto skutočnosť vyhodnocuje v neprospech žalobcu. Práve toto konanie G.. W. W. bolo nielen spúšťačom celého problému, ale samotným hlavným problémom. Súd prvej inštancie určité, pre vec smerodajné skutočnosti vôbec nebral do úvahy, napríklad, že žalovaný so svojim protiprávnym postupom pozemky previedol na neoprávnené osoby. Konanie žalovaného zakladalo porušenie ako všeobecnej prevenčnej povinnosti ustanovenej v § 415 v spojení s § 420 OZ, tak aj zodpovednosť za konanie, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 a § 424 OZ, pričom uvedená zodpovednosť za jeho konanie napĺňala aj znaky porušenia predzmluvnej zodpovednosti, tzv. culpa in contrahendo. Právna doktrína uvádza, že predzmluvná zodpovednosť je jednoznačne subsumovateľná pod ustanovenie o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom podľa § 424 OZ. Žalovaným tvrdená nutnosť uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve ako predpoklad Culpa in contrahendo je irelevantná a nemôže byť ani prekážkou ustálenia protiprávnosti konania žalovaného, keďže súhlasné stanovisko bolo jediným spôsobom, ako uzatvoriť kúpnu zmluvu so žalovaným. V nadväznosti na zásadu culpa
in contrahendo boli medzi stranami riadne dohodnuté podmienky kúpnopredajnej zmluvy, nakoľko sa so žalovaným o konkrétnych podmienkach predaja okrem prevádzanej nehnuteľnosti nedohaduje, akceptuje sa žalovaným predostretý návrh, nakoľko žalovaný nie je subjektom, ktorý má absolútnu zmluvnú voľnosť. Žalovanému vznikol záväzok, že vydal kladné a záväzné stanovisko k odpredaju, ku ktorému mala viesť cesta cez súhlas s vydaním územného rozhodnutia na žiadateľov. Túto skutočnosť vedel aj jeho nadriadený, vtedajší námestník žalovaného G.. W., ktorý práve na základe žiadostí pôvodných žiadateľov, napriek tomu že si bol vedomí svojho protiprávneho konania, z titulu sily, zneužitia svojho postavenia, porušením tak interných ako aj zákonných noriem, za špekulatívnych a podvodných okolností previedol indexované, t.j. záväzným stanoviskom prisľúbené pozemky na neoprávnených reštituentov a tým spôsobil právnemu predchodcovi žalobcu škodu. Žalovaný mal jednoznačne znášať zodpovednosť za konanie, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ a § 424 OZ. Konaním naplnil aj skutkovú podstatu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
27. Namietal, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v bode 76, ale hlavne v bode 78 neodôvodnene a nekriticky prebral argumentáciu žalovaného ohľadom nerealizovateľnosti projektu z dôvodu, že na pozemky, o predaj ktorých požiadali pôvodný žiadatelia žalovaného, boli uplatnené reštitučné nároky. Tieto nároky boli len uplatnené, nebolo o nich rozhodnuté, nemuseli byť vôbec oprávnené, a tým pádom ani pozemkovým úradom kladne vybavené. Celá problematika ohľadom uplatnených reštitučných nárokov je podľa žalobcu irelevantná aj z dôvodu, že žalovaný mal v správe v tomto katastrálnom území ďalších 700 hektárov pozemkov vo vlastníctve Slovenskej republiky, z ktorých reštitučné nároky uspokojiť vedel a mohol. Ďalej namietal, že uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 17Co/99/2010 -2802, 17Co/100/2010 zo dňa 10.09.2013 bol sudca Okresného súdu Poprad, ktorý bol zákonným sudcom v konaní sp. zn. 20C/139/2008, vykonal všetky dovtedy navrhnuté dôkazy a hlavne počas celého prvostupňového konania až do času rozhodnutia vo veci nebola jeho nestrannosť a nezaujatosť spochybnená, vylúčený z prejednávania a rozhodovania následne boli vylúčený z prejednávania veci aj ostatní sudcovia Okresného súdu Poprad a vec bola prikázaná Okresnému súdu Prešov (súdu prvej inštancie). Za nezákonne vykonané dokazovanie bolo potrebné považovať nielen samotné výsluchy svedkov ale aj vykonanie všetkých v konaní predložených a vykonaných dôkazov, ktoré neboli vôbec vykonané pred zákonným nezaujatým sudcom. Zo spisovného materiálu konania sp. zn. 15C/144/2014 vedeného súdom prvej inštancie bolo zrejmé, že v tomto prvostupňovom konaní neboli vykonané žiadne nové dôkazy, hoci žalobca ich na preukázanie svojich tvrdení navrhol ešte značné množstvo vrátane aj nových výsluchov svedkov ako samozrejme aj výsluchov už v konaní pred Okresným súdom Poprad vypočutých svedkov, pričom tieto dôkazy neboli zo strany konajúcej sudkyne pripustené. Neodročené pojednávanie, hoci tak urobil v súlade s § 183 CSP z dôležitého dôvodu a to kvôli potrebe naštudovania spisového materiálu, nakoľko právne zastupovanie žalobcu prevzal dňa 13.08.2020 a súdny spis mu bol súdom daný k dispozícii len jeden deň. Právny zástupca žalobcu v súlade s ustanovením § 181 ods. 4 CSP žiadal o odročenie pojednávania na preukázania ním tvrdených skutočností aj priamo na pojednávaní, avšak ani tejto žiadosti prvinštančný súd bez akéhokoľvek primeraného zdôvodnenia nevyhovel. Mal za to, že súd prvej inštancie už vopred prijal rozhodnutie a to bez toho, aby čo i len pripustil možnosť žalobcovi dôkazmi preukázať opak, t.j. ním tvrdené skutočnosti. Podľa názoru žalobcu, nebolo dôvodné zo strany konajúcej sudkyne ukončiť dokazovanie tým, že sa odvolala na sudcovskú koncentračnú zásadu, nakoľko jednak nebol spoľahlivo zistený skutkový stav vo veci, a to ani pre súd, čo je vidno z odôvodnenia jeho Rozsudku. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila Okresná prokuratúra, ktorá súhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhla rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.
29. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že naďalej trvá na svojich doterajších vyjadreniach a stanoviskách a je presvedčený, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v plnom rozsahu správny, zákonný a spravodlivý. Uviedol, že výklad žalobcu sa zakladá len na jazykovom výklade, ktorý je v právnej teórii považovaný za najnespoľahlivejšiu formu výkladu. Poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky k výkladu práva v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ale aj závery Ústavného súdu Českej republiky, pod sp. zn. PL. ÚS 33/97, ktorý uviedol: „Úplne neudržateľným momentom používania práva je jeho aplikácia, vychádzajúca iba z jeho jazykového výkladu. ... Mechanická aplikácia abstrahujúca, resp. neuvedomujúca si, a to buď úmyselne, alebo v dôsledku nevzdelanosti, zmysel a účel právnej normy, robí z práva nástroj odcudzenia a absurdity.“ Žalobca
uviedol, že z ustanovenia § 34 ods. 4 písm. d/ zákona č. 330/1991 Zb. nemožno ani náznakom dovodiť záväznú povinnosť žalovaného previesť pozemky do vlastníctva tretích osôb. Je tomuto tak preto, lebo v tejto fáze minimálne chýba dohoda o kúpnej cene. Predmetné ustanovenie bolo vnímať len ako vymedzenie minimálnej podmienky pri nakladaní s pozemkami vo vlastníctve štátu, a nie ako právnu normu zakladajúcu “nároky” tretím osobám na ochranu majetkových záujmov štátu, a nie imaginárnych nárokov tretích osôb, ktoré prejavili záujem o pozemky vo vlastníctve štátu a požiadali žalovaného o nadobudnutie pozemkov. Právni predchodcovia žalobcu sa v súdnych konaniach domáhali “záväznosti prísľubov” žalovaného a dispozície s týmito pozemkami boli obmedzené predbežnými opatreniami. Ak žalobca tvrdí, že predmetné prísľuby boli záväzné, tak sa ich mal legitímne domôcť v súdnych konaniach a mohol tak pokračovať v realizácií svojho projektu, a tak zabrániť škode. Žalobca si však bol vedomý toho, že tieto vyjadrenia žalovaného nemajú záväzný charakter, a preto sami a na základe vlastného rozhodnutia nepokračovali v súdnych konaniach. Ďalšou bola hospodárska kríza v roku 2008. Práve tieto okolnosti viedli žalobcov k tomu, že ďalej nepokračovali v projekte, a nie špekulatívne úvahy o právnej neistote vyvolanej konaním G.. W. W.. Rovnako je potrebné poznamenať, že žalovaný si v celom rozsahu splnil svoju prevenčnú povinnosť a žalobcu upozornil na to, že v zmysle uznesení vlády SR nie je oprávnený pozemky predávať. Uvedená skutočnosť jasne vyplynula i z výpovede svedkov v trestnom konaní, na ktoré sa paradoxne odvoláva žalobca. Poznamenal, že stanoviská žalovaného nemôžu mať záväzný charakter už i z toho dôvodu, že tieto v celom rozsahu nezodpovedali žiadostiam právnych predchodcov žalobcu a v prípade niektorých pozemkov sa jednalo i o nároky tzv. priamych reštituentov, ktoré žalovaný nemohol odpredať. Žalovaný ďalej uviedol, že právni predchodcovia žalobcu sa mohli domáhať získania užívacieho práva k pozemkom na základe nájomných zmlúv, zmlúv o budúcej zmluve, pričom o uzavretie týchto zmlúv sa ani nepokúsili. Žalobca sa síce odvoláva na projektové financovanie, avšak nepredložil žiadne relevantné dôkazy, že by disponoval finančnou čiastkou na zabezpečenie investovania svojho projektu. Žalobca nepreukázal ani to, že by mal finančné prostriedky na kúpy pozemkov od žalovaného. Konanie žalovaného nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi tak, ako sa to snaží prezentovať žalobca poukazom na trestné konanie vedené proti G.. W. W., keďže toto konanie nesúvisí s predmetnou vecou. V predmetnom trestnom konaní sa riešila trestná zodpovednosť G.. W. W., a nie predpoklady zodpovednosti za škodu žalovaným právnym predchodcom žalobcu. G.. W. W. bol primárne postihovaný za to, že porušil predpisy pri prideľovaní tzv. náhradných pozemkov v reštitučnom konaní, avšak podstatou procesnej obrany žalovaného je to, že prvotným poslaním žalovaného je uspokojovanie záujmov reštituentov, a nie lacný rozpredaj súkromným investorom. Právni predchodcovia žalobcu boli v predmetných podaniach upozorňovaní na to, že žalovaný nie je oprávnený predať pozemky, ktoré sú zaťažené nárokmi priamych reštituentov, a tým si splnil svoju prevenčnú povinnosť. O rozsahu nárokov týchto priamych reštituentov svedčia nakoniec i stanoviská pozemkového úradu zabezpečené v trestnom konaní vedenom proti G.. W. W.. Procesnému pochybeniu nie je možné vyhovieť, lebo vo veci rozhodla zákonná sudkyňa, ktorá nebola na rozdiel od sudcu zaujatá. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by boli zohľadnene výsledky dokazovania zaujatého sudcu. Rovnako nemožno súhlasiť ani s ďalšími údajnými procesnými porušeniami, keďže súd prvej inštancie postupoval správne, zákonne a v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v súlade s právom na spravodlivé súdne konanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
30. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutočností uvedených v podanom odvolaní, ako aj skutočností uvedených v jeho predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadreniach. Žalovaný vo vyjadrení neuviedol žiadny nový argument alebo skutočnosť, s ktorými by sa žalobca nevysporiadal v podanom odvolaní. Keďže pred súdom prvej inštancie bolo uskutočnené len oboznámenie sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, a nedošlo k vypočutiu svedkov tak novonavrhnutých ako ani tých, ktorí boli vypočutí pred nezákonným sudcom a súdom, a to aj napriek opätovnej žiadosti právneho zástupcu žalobcu, a ani k vykonaniu dôkazov navrhnutými počas pojednávania dňa 21.08.2020, právnym zástupcom žalobcu, tak na základe uvedeného nedostatočne zistil skutkový stav veci keďže ho vykonal v nedostatočnom rozsahu. Uviedol, že z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. US 341/07 je zrejmé, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať z ich doslovného znenia. Ďalej uviedol, že žalovaný ako inštitúcia zriadená štátom nebola založená sama pre seba samoúčelne ale pre službu spoločnosti a svoju činnosť preto má vykonávať „vo verejnom záujme“ a verejný záujem je zadefinovaný práve v ust. § 34 ods. 4 písm. d) Zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Žalovaný sa mylne stavia do úlohy a postavenia, že sám je vlastníkom ním spravovanej pôdy, a preto aj tá skreslená snaha o iný výklad uvedenej právnej normy. Na tomto zámere zákonodarcu
nemení nič ani tá skutočnosť, že do príslušnej právnej normy bola vložená vsuvka „najmenej za cenu zistenú podľa cenového predpisu“, nakoľko podľa interných predpisov žalovaného aj dovtedy tomu bolo tak, a jediné čo sa zmenilo bolo to, že interná norma bola povýšená na zákonnú, všeobecne právne záväznú právnu normu. Žalovaný v bode 11/ vyjadrenia spomína metódu historického výkladu, ktorú si sám určil podľa aktuálnej potreby v tomto spore a práve jeho výklad o hájení štátneho záujmu je mylný, nakoľko žalovaný nebol zriadený na hájenie štátneho záujmu ale na chránenie záujmu spoločnosti, t.j. činnosť nemá vykonávať v záujme štátu ale vo verejnom záujme. Správne bol nastavený mechanizmus získania štátnej pôdy, aby to nebolo len deklaratórne, že niekto ide niečo stavať, investovať, tak aby to už malo minimálne formu územného konania, a tým malo byť jasné, že daná štátna pôda sa ide využívať práve na účely, ktoré uvádza žiadateľ o odkúpenie štátnej pôdy. Žalovaný nedáva záväzný súhlas k scudzeniu a ani k územnému konaniu pre viac subjektov, a tiež, že stavebníkom na základe územného rozhodnutia je konkrétna fyzická či právnická osoba, ktorá práve na základe tejto skutočnosti sa stáva subjektom, na ktorého sa vzťahuje zmienený § 34 ods. 4 písm. d) Zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Skutočnosť, že žalobca nepokračoval v predmetných súdnych konaniach je možné pripísať jedine v prospech žalobcu, jeho prevenčnej povinnosti, nakoľko nemalo zmysel ďalej súdnou cestou bojovať o tieto pozemky, keďže z postoja neoprávnených reštituentov bolo zrejmé, že svojho nezákonne nadobudnutého a neskôr aj zrušeného vlastníckeho práva k predmetným pozemkom sa nevzdajú a budú sa súdiť so žalovaným. V bode 14/ vyjadrenia sa zase žalovaný snaží degradovať svedecké výpovede. Považuje ich za menejcenný dôkazný prostriedok v porovnaní s listinou, ktorá bola vydaná práve na základe spolupráce týchto svedkov a jej právne účinky považovali za zhodné, ako ich prezentuje žalobca. K bodu 20/ vyjadrenia žalobca poukázal na odpoveď v bode 131. odvolania Charakteristickým znakom všetkých týchto prestávok odpredaja je ale tá skutočnosť, že predmetné pozastavenie odpredaja bude zrušené, t.j. je dočasné. Aj v prípade, na ktorý sa rád dovoláva žalovaný k tomu došlo. Čiže k zastaveniu odpredaja došlo len dočasne. Ďalej poukázal, že zmluva o budúcej zmluve ako forma nadobudnutia vlastníckeho práva, práve kvôli interným predpisom žalovaného nebola a ani dodnes nie je možná v takých prípadoch, ako je prípad právnych predchodcov žalobcu. Žalovaný v súdnom konaní 7T/23/2012 vystupoval ako poškodený, úspešne sa domáhal postavenia poškodeného v trestnom konaní práve z dôvodu škody, ktorú si uplatňuje žalobca v tomto konaní. Priamy reštituenti, ktorých nárok na konkrétnu parcelu je ozajstnou prekážkou predaja štátnej pôdy tretím osobám tvorili minimálnu, projekt neohrozujúcu množinu. Žalobca podotkol, že od priamych reštituentov právny predchodcovia žalobcu už niekoľko pozemkov kúpili, či zamenili, a boli by pokračovali v tomto procese aj s ostatnými. No to sa nedalo s neoprávnenými reštituentmi, ktorým bola prevedená pôda G.. W. W.. Jednak, že samotný prevod ako aj vybavenie reštitučných nárokov boli nezákonné, ako aj z dôvodu, že vlastníctvo prešlo naspäť na žalovaného a zároveň sa spustil súdny spor o toto vlastníctvo, ktorý trval viac rokov.
31. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý trval na doterajších vyjadreniach a stanoviskách. Uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že žalovaný nemá slúžiť “len výslovne štátu, ale predovšetkým spoločnosti”, pričom nie je zrejmé ako toto jeho vyjadrenie súvisí s prejednávanou vecou. Rovnako nie sú zrejmé logické úvahy, na základe ktorých žalobca dospel k záveru, že žalovaný nemá “slúžiť” “štátu”, ale “celej spoločnosti”. V každom prípade nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný nedáva súhlas k územnému konaniu pre viac subjektov; a že stavebníkom na základe územného rozhodnutia má byť konkrétna fyzická a právnická osoba. Naďalej trvá na tom, že právna norma uvedená v ustanovení § 34 ods. 4 písm. d) zákona č. 330/1991 Zb., je zameraná na ochranu majetkových záujmov štátu, a nie záujmov osôb, ktorý chcú od štátu pozemky “lacno kúpiť a draho predať“. Ak právni predchodcovia žalobcu vynakladali náklady, tak sa vystavovali hospodárskemu riziku, ktorý musia znášať. Žalovaný si príkladmo splnil svoju prevenčnú povinnosť a upozornil právnych predchodcov žalobcu na pozastavenie predaja pozemkov vo vlastníctve štátu. Na uvedených záveroch nič nemôže meniť ani aspekt dočasnosti pozastavenia odpredaja pozemkov, keďže tento nebol ohraničený a teda nemohol založiť legitímne očakávanie, že predaj pozemkov bude obnovený v primeranom období. Žalobca v podaní tvrdí, že žalovaný v súdnom konaní 7T/23/2012 vystupoval ako poškodený, čo sa však nezakladá na pravde, keďže žalobca v štádiu súdneho konania nevystupoval ako poškodený; a ani súd nekonal so žalovaným ako s poškodeným. Uvedené je overiteľné i z rozsudku Okresného súdu Bratislava I, spis. zn. 7T/23/2012 zo dňa 08.09.2015, v ktorom absentuje výrok o náhrade škody alebo o odkázaní poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces podľa ustanovenia § 288 ods. 1 Trestného poriadku.
32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 08.02.2022, právnemu zástupcovi žalobcu dňa 09.02.2022 a právnym zástupcom žalovaného a prokuratúre dňa 08.02.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
33. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
34. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na ust. § 415 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
35. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo. Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Ide o ochranu života a zdravia, o ochranu majetku, o ochranu prírody a o ochranu životného prostredia. Tieto statky sú prirodzene chránené aj inými ustanoveniami, či už Občianskeho zákonníka alebo iných právnych predpisov, ktoré s porušením povinností pri ochrane týchto statkov spájajú určité zodpovednostné následky. Ak bola porušená konkrétna povinnosť ustanovená v týchto ustanoveniach, použijú sa predovšetkým zodpovednostné následky upravené v týchto konkrétnych ustanoveniach. Ak neboli porušené konkrétne povinnosti vymedzené v týchto ustanoveniach a určitým konaním alebo nekonaním sa zasiahlo do chránených statkov uvedených v ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka, ktorým sa spôsobila určitá škoda na týchto statkov, treba si položiť otázku, či ten, kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám alebo či si takto nepočínal. Ak si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka a z porušenia tejto povinnosti mu vznikne zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti uvedenej v ust. § 415 Občianskeho zákonníka sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu, pokiaľ sa nedokáže porušenie povinností podľa určitého konkrétneho ustanovenia, či už Občianskeho zákonníka alebo iného zákona. Porušením preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, na majetku, na prírode alebo na životnom prostredí, vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka preventívnu povinnosť ukladá každému, t.j. tak fyzickým ako aj právnickým osobám. Pri právnických osobách postihujú tieto preventívne povinnosti tie fyzické osoby, ktoré sú oprávnené a povinné za právnické osoby konať. Subjektom zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením preventívnej povinnosti bude sama právnická osoba.
36. Zodpovednosť za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom upravuje Občiansky zákonník v ust. § 424. Ide o typickú subjektívnu zodpovednosť, pretože vznik zodpovednosti sa tu viaže na úmyselné konanie. Na rozdiel od ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa nepredpokladá zavinenie škodcu. Je teda úlohou poškodeného dokázať existenciu úmyselného konania škodcu. Na rozdiel od iných prípadov zodpovednosti za škodu tu nemusí byť porušená určitá právna povinnosť. Stačí, keď sa dokáže, že išlo o úmyselné konanie proti dobrým mravom. Podmienkou vzniku tejto zodpovednosti je teda úmyselné konanie proti dobrým mravom, ktorým bola tretej osobe spôsobená škoda. Medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a škodou spôsobenou týmto konaním musí byť príčinná súvislosť.
37. Čo sa týka zodpovednosti za škodu vzniknutú porušením predzmluvnej povinnosti, táto sa posudzuje podľa ustanovení § 415 a 420 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú preventívnu povinnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti zmluvne prevzaté, ale i bez konkrétne stanoveného pravidla chovania počínať si natoľko obozretne, aby konaním, či opomenutím nevznikla škoda iným ani jemu samotnému. Povinnosť určená týmto ustanovením je pre každého z účastníkov občianskoprávnych
vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa chovať a jej nedodržanie predstavuje protiprávne konanie. Aplikácia ust. § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je daná konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Porušenie preventívnej povinnosti, ktoré zároveň znamená porušenie povinnosti právnej v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka, je tak jedným zo základných predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu. Nie je pritom žiaden dôvod pre ktorý by sa zákonná povinnosť vyplývajúca z ust. § 415 Občianskeho zákonníka nemala vzťahovať i na chovanie potencionálnych zmluvných partnerov pri rokovaní o uzatvorení zmluvy. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že princíp rovnakého postavenia účastníkov neumožňuje, až na zákonom stanovené výnimky, jednému z účastníkov právneho vzťahu vynútiť si na druhom prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu zmluvy. Rešpektujúc zásadu zmluvnej voľnosti, prvým predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že konkrétne osoby začali rokovania o uzavretí určitej zmluvy pričom tieto rokovania dospeli do štádia, kedy jedna zo strán kontraktačného procesu bola v dôsledku chovania druhej zmluvnej strany v dobrej viere, že predpokladaná zmluva bude uzatvorená. Ďalším nevyhnutným predpokladom je to, že k ukončeniu rokovania o uzavretí zmluvy druhá strana pristúpila bez toho, aby k tomu mala legitímny dôvod.
38. Čo sa týka majetkovej ujmy spočívajúcej vo vynaložení nákladov v súvislosti s rokovaním o uzatvorení zmluvy a prípravou návrhu zmluvy je potrebné dodať, že potencionálnym zmluvným partnerom, teda záujemcom o uzatvorenie zmluvy spravidla vznikajú náklady, ktorých povaha a výška závisí na type predpokladanej zmluvy s vynaložením ktorých sa musí počítať bez ohľadu na to, či zamýšľaná zmluva bude nakoniec uzatvorená alebo nie. Samotný žalobca pritom vo svojom opravnom prostriedku poukázal na to, že vynakladanie prostriedkov tretím subjektom tvoriacich skutočnú škodu žalobcu bolo realizované práve za účelom podania návrhu a následného vydania územného rozhodnutia.
39. Pokiaľ ide o listy žalovaného zo dňa 10.07.2006, 07.08.2006 a 30.11.2006, tieto rozhodne nemožno považovať za záväzný súhlas s prevodom pozemkov, na ktorých malo byť dielo realizované. V nich žalovaný vyslovil iba svoj súhlas k územnému konaniu. Urobil tak spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti o obsahu týchto podaní v súlade s ust. § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
40. V podaniach zo dňa 10.07.2006, 07.08.2006 a 30.11.2006 bol právny predchodca žalobcu žalovaným upozornený na to, že majetkoprávne vyporiadanie formou uzatvorenia kúpnej zmluvy bude možné realizovať po vydaní a nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia v prípade, že na pozemky neboli uplatnené reštitučné nároky oprávnených osôb v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a č. 503/2003 Z.z. Zároveň právnemu predchodcovi žalobcu bolo dané na vedomie aké podklady bude potrebné doložiť k samotnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy s upozornením, že až po doložení podkladov a následnom stanovení konečnej kúpnej ceny cenovou komisiou Slovenského pozemkového fondu, bude možné pristúpiť k vypracovaniu kúpnej zmluvy. Právnemu predchodcovi žalobcu bolo zároveň dané na vedomie, že počnúc dňom 01.03.2006 boli zo strany žalovaného pozastavené všetky kúpne a zámenné zmluvy až do odvolania. Žalovaný v týchto podaniach iba poskytol záujemcovi o kúpu pozemkov informácie o tom, aké sú predpoklady pre možnosť uzatvorenia kúpnej zmluvy a aké podklady je potrebné k nej predložiť. Takéto oznámenie rozhodne nemožno považovať za záväzný prejav žalovaného, ktorým by mal byť viazaný. Ak právny predchodca žalobcu napriek upozorneniu žalovaného na nemožnosť uzatvorenia kúpnej zmluvy v prípade uplatnenia reštitučných nárokov oprávnených osôb a nemožnosti uzatvárania kúpnych a zámenných zmlúv od 01.03.2006 až do odvolania, začal vynakladať prostriedky na realizáciu diela, počínal si nanajvýš nezodpovedne a za takéto nezodpovedné konanie nemôže niesť zodpovednosť žalovaný.
41. Iný záver nie je možné prijať ani v súvislosti s poukazom žalobcu na právoplatné odsúdenie G.. W.N. vo veci Okresného súdu Bratislava I. vedenej pod sp.zn. 7T/23/2012.
42. Podľa ust. § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
43. Ustanovenie § 193 CSP taxatívne určuje, ktorými rozhodnutiami je súd v občianskom súdnom konaní pri svojom rozhodovaní viazaný. Viazanosť sa vzťahuje na výrok rozhodnutia, nie na jeho odôvodnenie. Súd je povinný z výroku trestného rozsudku vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu a aj skutkovú časť. Rozsah tejto viazanosti je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie civilného súdu o uplatnenom nároku.
44. Z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 08.09.2015, vydaného vo veci 7T/23/2012, a to konkrétne zo skutkovej časti výroku tohto rozsudku vyplýva, Ž. G.. O.. O.. uprednostnil ako verejný činiteľ konkrétne menovaných reštituentov pred inými oprávnenými reštituentmi v uspokojení ich oprávneného nároku. S prihliadnutím na uvedené, ak by v súvislosti s konaním G.. O.. O.. mohla vzniknúť škoda, za ktorú by zodpovedal žalovaný, túto škodu by si mohli uplatňovať tí oprávnení reštituenti, ktorí v dôsledku uprednostnenia iných reštituentov uspokojení neboli. Žalobca, respektíve jeho predchodca, takéto postavenie iného oprávneného reštituenta nemali.
45. K námietke o nevykonaní nových dôkazov odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s odôvodnením súdom prvej inštancie, na ktoré poukazuje. Ohľadom námietky, že dôkazy boli vykonané nezákonným sudcom Okresného súdu Poprad, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s dôkazmi vykonanými na Okresnom súde Poprad oboznámil, rovnako tak oboznámil strany sporu s listinami uvedenými vo zväzkoch I. až VI. spisu.
46. K odvolacej námietke právneho zástupcu žalobcu, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania, odvolací súd k konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne a jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie, nevyhovieť odročeniu pojednávania uvedené v bodoch 89, 90 a 91 rozsudku aj s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR. S názorom súdu prvej inštancie k tejto otázke sa odvolací súd plne stotožňuje. Na toho odôvodnenie odvolací súd odkazuje.
47. Žalobca tak, ako na to správne ustálil prvoinštančný súd, nepreukázal existenciu základných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu. Správne rozhodol i o trovách konania. Preto odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
48. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Odvolací súd nezistil vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP.
49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).