Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sa/28/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobkyne J. E., trvale bytom X., S. 8, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s.r.o. so sídlom Mnoheľova 830/15, Poprad, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 01.07.2020 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 01.07.2020 č. XXXXX-X/XXXX - BA a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobkyni nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej s tým, že o jej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad rozhodnutím č. XXXX/XXXX-PP-DvN zo dňa 30.03.2020 rozhodla o tom, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení rozhodnutia, s odkazom na , o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2, 5 nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie), uviedla, že Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, dňom 01.02.2020 zaradil žiadateľku do evidenciu uchádzačov o zamestnanie, pričom dňa 14.02.2020 si žalobkyňa uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom pre rozhodnutie vo veci boli údaje v informačnom systéme žalovanej, údaje z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, vyhlásenie žiadateľky na účely posúdenia zachovania centra záujmu, dokument U1 zo dňa 30.03.2020 z Rakúska, zápisnica zo dňa 23.03.2020.

2. Správny orgán konštatoval, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 01.02.2016 do 31.01.2020) na území Slovenskej republiky nepreukázala doby poistenia v nezamestnanosti. Z vykonaného dokazovania vo vzťahu k otázke zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, dospela pobočka žalovanej k záveru, že doby poistenia na území iného členského štátu nezakladajú nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, keďže musí byť splnená podmienka zachovania pevných väzieb so Slovenskom počas výkonu činnosti

zamestnanca v inom členskom štáte. Žalobkyňa naposledy pracovala na Slovensku v roku 2013, od decembra 2013 do februára 2020 pracovala v Rakúsku. U prvého zamestnávateľa pracovala do 12.10.2015, u druhého zamestnávateľa Hotel FORSTER GmbH pracovala od 10.10.2015, posledný pracovný pomer bol ukončený k 31.01.2020. Počas výkonu práce v Rakúsku si nehľadala prácu na Slovensku, v Rakúsku štyri krát poberala dávku v nezamestnanosti. Z formulára U1 vyplýva poistenie v nezamestnanosti žalobkyne v Rakúsku (od 15.06.2016 do 30.04.2017, od 02.06.2017 do 08.09.2017, od 08.10.2017 do 30.04.2018, od 02.06.2018 do 03.02.2019, od 08.03.2019 do 01.05.2019, od 15.06.2019 do 01.02.2020). Odvodové a daňové povinnosti si plnila žalobkyňa v Rakúsku, tam priznávala príjem, daňová povinnosť na Slovensku bola nulová. Žalobkyňa cestovala na Slovensko vlastným autom, v dvoj-troj-týždňových intervaloch na 2-4 dni. Na území Slovenska stále žijú dvaja dospelí synovia žalobkyne a jej matka. Tu vlastní nehnuteľnosť, kde riadne uhrádza náklady spojené s jej užívaním. Na Slovensku využíva služby mobilného operátora, má tu založený bankový účet, členstvo v červenom kríži, certifikát opatrovateľky, má založené investičné životné poistenie. Tieto skutočnosti svedčia o zachovaní istých väzieb na Slovensku, no nepreukazujú jednoznačným spôsobom zachovanie bydliska na Slovensku. V Rakúsku žalobkyňa býva v izbe poskytnutej zamestnávateľom, celú doby pobytu tam (viac ako šesť rokov) sa orientovala na pracovný trh v Rakúsku, mala tam istú stabilitu, trávila tam pracovný aj mimopracovný čas, pričom tieto skutočnosti vyhodnotila pobočka žalovanej ako silnejšie, závažnejšie, pri posudzovaní centra záujmov. Na základe toho správny orgán vyhodnotil, že žalobkyňa ako žiadateľka nepreukázala zachovanie centra záujmu na Slovensku, na účely bydliska v zmysle čl. 61 a 62 základného nariadenia posúdila štát výkonu zárobkovej činnosti (Rakúsko) a dávku v nezamestnanosti jej nepriznala. Prvostupňový správny orgán tak konštatoval, že žalobkyňa bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jej bydlisko na území Slovenska, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa tak na ňu nevzťahuje a pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 základného nariadenia nie je možné použiť.

3. Voči tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové rozhodnutie a na špecifikovanie nároku na dávku v nezamestnanosti s uvedením začiatku právneho nároku. Uviedla, že rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom výklade článkov základného nariadenia vo vzťahu k definovaniu pojmov zachovania bydliska a centra záujmov na Slovensku, pričom v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Postup žalovanej postavil žalobkyňu do pozície občana tretieho štátu a nie občana Slovenskej republiky s nehnuteľným majetkom na území Slovenska, s evidovaným trvalým pobytom a štátnym občianstvom, s rodinnými väzbami na Slovensku, s volebným právom iba na území Slovenskej republiky. Poukázala na nesprávny záver žalovanej vo vzťahu k daňovým povinnostiam plneným v Rakúsku, kde funguje systém zrážkovej dane, t.j. ak ako zamestnanec vykonávala prácu v Rakúsku, bola povinná platiť daň z príjmu tam, z príjmu z výkonu závislej činnosti, vrátane odvodových povinností, bez ohľadu na domicil, pričom zároveň bola žalobkyňa povinná podať daňové priznanie aj na daňovom úrade na Slovensku. V súlade so zásadou zákazu dvojitého zdanenia plnila daňovú povinnosť len v Rakúsku. Zdôraznila existenciu pevných rodinných väzieb na Slovensku, neexistenciu žiadnych väzieb v Rakúsku okrem výkonu zamestnania, pravidelné cestovanie do miesta trvalého pobytu v dňoch voľna. Tvrdenie o nezachovaní centra záujmu na Slovensku je v rozpore s využitím práva voľného pohybu osôb, možnosti voľby v rámci jednotného trhu práce, pri zachovaní bydliska v pôvodnom štáte, kde ostal zachovaný trvalý pobyt a rodina. Žalovaná nesprávne jednostranne zamerala svoju argumentáciu výlučne na existenciu pracovného miesta v Rakúsku. Žalobkyňa trvala na tom, že centrum záujmov, ako aj bydlisko, boli zachované na území Slovenskej republiky, čo bolo aj preukázané.

4. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 01.07.2020 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA odvolanie zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie zo dňa 30.03.20220 vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Posudzovala skutočnosti rozhodujúce pre určenie zachovania centra záujmu na Slovensku, pričom brala do úvahy charakter vykonávanej činnosti v Rakúsku, trvanie a trvalosť zamestnania, kde vyhodnotila prácu žalobkyne ako stabilnú napriek jej sezónnosti, s opakovanou orientáciou žalobkyne na rakúsky trh. Rodinnú situáciu posúdila v kontexte, že žalobkyňa má na Slovensku dvoch dospelých synov, je vdova, pričom na Slovensko cestovala každé 2-3 týždne bez preukázania tejto skutočnosti. Posudzovala skutočnosť, že žalobkyňa vlastní byt v Kežmarku od roku

2003, ubytovanie v Rakúsku bolo poskytované zamestnávateľom. Za štát bydliska pre daňové účely žalovaná považovala štát zamestnania, t.j. Rakúsko, kde si žalobkyňa plnila daňové povinnosti.

5. S odkazom na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), žalovaná v zmysle čl. 11 ods. 1 a/ a b/ vykonávacieho nariadenia posudzovala celkovú dĺžku pobytu na území Rakúska spolu s prioritnou a opakovanou orientáciou na rakúsky pracovný trh silnejšie ako ostatné skutočnosti (byt, auto, životné poistenie, mobilný operátor, bankový účet, trvalý pobyt, návraty na Slovensko, absolvovanie opatrovateľského kurzu po návrate na Slovensko), ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku. Žalovaná považovala za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku po dobu viac než šiestich rokov sa žalobkyňa tam dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody, dane, poberala opakovane dávku v nezamestnanosti na území Rakúska.

6. Vzhľadom na tieto skutočnosti, že žalobkyňa nebola pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nemožno dobu poistenia v Rakúsku zohľadňovať na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Uplatňovanie si nároku na dávku v nezamestnanosti v inom štáte ako v štáte posledného zamestnania by malo byť len výnimkou. Prednosť má spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto štátu, kde je poistená podľa vnútroštátnej legislatívy a nárok na dávku v nezamestnanosti by mala uplatňovať v tomto štáte, pričom má nárok na export tejto dávky do ktoréhokoľvek štátu EÚ. Ak si nezamestnaná osoba uplatní nárok na dávku v inom štáte ako v štáte posledného zamestnania, tento štát je povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v inom štáte zohľadňovať v konaní o tomto nároku, pričom je to možné len v súlade s čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade preukázania zachovania pevných väzieb v tomto štáte.

7. Vo vzťahu k námietke o zachovaní trvalého pobytu žalobkyne na Slovensku žalovaná v odôvodnení uviedla, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko". V zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko" je miesto, kde osoba zvyčajne býva (obdobne tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ), pričom ide len o administratívnu skutočnosť, ktorá nemusí odzrkadľovať realitu. Aj keď žalovaná prihliadala na skutočnosť, že žalobkyňa vlastní na Slovensku nehnuteľnosť, táto nehnuteľnosť nebola v rozhodnom čase ňou využívaná na bývanie, čo v porovnaní s ostatnými skutočnosťami nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku. Ani pravidelné návraty na Slovenskom niekoľkokrát ročne neposúdila žalovaná ako relevantné pre posúdenie zachovania bydliska žalobkyne na Slovensku. Žalovaná poukázala na viacero rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , , , či rozhodnutia krajských súdov v obdobných prípadoch.

8. Na základe zistených skutočností mala žalovaná za preukázané, že žalobkyňa si v čase výkonu práce v Rakúsku nezachovala bydlisko na Slovensku. Dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa dosiahla v Rakúsku tak nemožno zohľadniť pri posudzovaní nároku na dávku na Slovensku. Keďže žalobkyňa nepreukázala dobu poistenia zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, nesplnila základnú podmienku pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti.

9. Vo vzťahu k námietke, že zistenia žalovanej sú v rozpore s postupom úradu práce, ktorý zaradil žalobkyňu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, žalovaná uviedla, že ide o postup dvoch rozdielnych úradov, pričom zaradenie do evidencie neznamená automaticky uznanie bydliska na území Slovenska a vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.

II.

Žalobné dôvody

10. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 01.07.2020. Namietala, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné; napadnutým rozhodnutím bol zo strany žalovanej porušený princíp rovnosti pred zákonom, vyplývajúci z jednotných pravidiel Európskej únie, bol poškodzujúcim konaním žalovanej proti žalobkyni, ktorá vzhľadom na riadne odvádzanie povinných príspevkov na poistenie v sociálnej poisťovni, platenie daní v rámci jednotného hospodárskeho a pracovného priestoru Európskej únie v dotknutom období plnila svoje záväzky vyplývajúce z platnej legislatívy a individuálnych právnych aktov, príslušných inštitúcií Slovenskej republiky a Európskej únie.

11. Argumentovala, že žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav a tak nesprávne právne vec posúdila. Žalobkyňa v administratívnom konaní označila dôkazy a preukázala ich existenciu spolu so splnením všetkých podmienok pre priznanie nároku v nezamestnanosti. Žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán bez ďalšieho spochybnili žalobkyňou uvádzané skutočnosti, spochybnili zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenska. Žalobkyňa trvá na tom, že z ňou predložených dôkazov, z dostupných evidencií na Slovensku vyplýva, že žalobkyňa vždy mala a má pevné väzby na území Slovenska, predovšetkým tým, že stále má evidovaný trvalý pobyt na území Slovenska, má tu svoju rodinu, dve deti, matku, ostatných príbuzných. Dlhodobo, od roku 2003 vlastní na území Slovenska nehnuteľný majetok, o ktorý sa riadne stará a napriek práci v zahraničí sa pravidelne a rada vracia na územie Slovenska. Napriek existencii sezónneho zamestnaneckého vzťahu na území Rakúska v období november 2013 až január 2020 nie je možné tvrdiť, že tým stratila pevné väzby s územím Slovenska. Slovensko považuje za svoj domovský štát s legitímnym domicilom, materiálnym zázemím a s existujúcimi rodinnými väzbami.

12. Žalobkyňa poukázala na dlhodobo nepriaznivú situáciu v otázke nezamestnanosti v regióne trvalého pobytu, kde je zložité nájsť si stabilné zamestnanie umožňujúce primerané zabezpečenie. Využitie pracovnej príležitosti v Rakúsku a platenie daní z príjmu v Rakúsku nemôže byť vnímané ako jednoznačná a stabilná orientácia na rakúsky pracovný trh a s tým definované bydlisko v Rakúsku. Plnenie daňových povinnosti v štáte, kde má žalobkyňa príjem zo závislej činnosti je zákonnou povinnosťou, pričom v súlade so zásadou zákazu dvojitého zdanenia je samozrejmé, že v obdobných prípadoch nie je možné platiť dane na Slovensku. Takýmito závermi by došlo k diskriminácii každej osoby pracujúcej čo i len istý čas sezónne mimo Slovenska. Takéto závery správneho orgánu sú diskriminačné, svojvoľné a právne neudržateľné. Žalobkyňa nezanechala svoju rodinu na Slovensku, ale pravidelne sa za ňou vracala v čase voľna, pričom stále udržiavala kontakty na Slovensku. Žalobkyňa nemá zákonnú povinnosť dokazovať tieto pravidelné návštevy a prítomnosť v mieste trvalého pobytu osobitne, napr. GPS súradnicami mobilného telefónu, účtenkami za nákupy na Slovensku, či fotografiami. Rovnako je diskriminujúce, aby skutočnosť, že žalobkyňa je vdova, osoba bez životného partnera, bola pričítaná v jej neprospech, že na Slovensku jej neostali zachované väzby.

13. Vo vzťahu k definícii bydliska žalobkyňa poukázala na to, že za bydlisko sa v právnej teórii spravidla považuje miesto, kde sa občan zdržuje /býva s úmyslom zdržiavať sa tam trvale. Žalobkyňa nikdy ani nenaznačila, aby mala záujem opustiť Slovensko a trvalo sa zdržiavať v Rakúsku. Žalobkyňa dochádza z domu za prácou do Rakúska, a nie z Rakúska na návštevy do Kežmarku. Vždy za svoj domov a bydlisko považovala a považuje Kežmarok, kde žije jej rodina a kde vlastní nehnuteľnosť, nejde len o evidenčný trvalý pobyt. Len skutočnosť, že medzi Kežmarkom a miestom výkonu práce bolo cca 1 000 km nemôže byť dôvodom pre takýto výklad žalovanej, že nedochádzala na Slovensko častejšie a tak mala úmysel trvalejšie za zdržiavať v Rakúsku.

14. Žalobkyňa zdôraznila, že je osobou so slovenskou národnosťou, občanom Slovenskej republiky, s trvalým pobytom a vlastníctvom nehnuteľnosti na bývanie na Slovensku. Nikdy nemala status zahraničného Slováka, nikdy nemala väzby na Rakúsko v podobe životného partnera, či vo vlastníctve nehnuteľnosti v zahraničí, resp. neudržiavala iné väzby, ktoré by mohli byť považované za pevné v súvislosti s Rakúskom. Rovnako bývanie v Rakúsku bolo vždy spojené len s výkonom práce, išlo o

zamestnanecké bývanie, nikdy nemalo charakter trvalého bývania či nadpriemerného komfortu, ako je tomu v Kežmarku.

15. Žalobkyňa poukázala na nelogickú argumentáciu žalovanej v súvislosti s otázkou plnenia si daňovej povinnosti, keď žalovaná tvrdí, že za miesto bydliska sa považuje štát zamestnania, keďže týmto dochádza k diskriminácii len z dôvodu, že žalobkyňa poberá príjem v inom členskom štáte, ktorý je zákonne v tomto štáte zdaňovaný, pričom takéto závery sú v rozpore so právom voľného pohybu osôb a slobody vykonávať prácu v ktoromkoľvek štáte EÚ, čo nemôže byť v neprospech žalobkyne.

16. Žalobkyňa na základe uvedených skutočností žiadala napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

III.

Vyjadrenie žalovanej k žalobe

17. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 28.12.2020 zotrvala na skutkovej a právnej argumentácií uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Navrhla žalobu zamietnuť.

18. S odkazom na § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, čl. 1 písm. j/, čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia („vykonávacie nariadenie“) žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie nezamestnaných nepreukázala dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku. Žalobkyňa bola v posudzovanom období zárobkovo činná na území iného členského štátu Európskej únie, Rakúska, pričom žalovaná bola povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Zároveň pobočka žalovanej posudzovala, či žalobkyňa počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenska podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia, t.j. či došlo v tomto období k zachovaniu pevných väzieb a bydliska na území Slovenska.

19. V zmysle kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bolo bydlisko žalobkyne posúdené nasledovne: a/ dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - podľa Vyhlásenia a zápisnice sa žalobkyňa zdržiavala na území Rakúska od decembra 2013 (podľa formulára U1, bod 2.2.1. sa žalobkyňa zdržiavala na území Rakúska už od novembra 2013) do 01.02.2020, t.j. viac ako šesť rokov, b/ situácia žalobkyne vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa informácií z informačného systému Sociálnej poisťovne žalobkyňa pred odchodom do Rakúska na území Slovenska naposledy pracovala od 06.04.2004 do 28.02.2013. Na území Rakúska vykonávala sezónne zamestnania, najskôr v hoteli Alpenrose, od 15.06.2016 opakovane u jedného zamestnávateľa Hotel Forster GmbH, pracovala ako chyžná a v Rakúsku tiež opakovane poberala dávku v nezamestnanosti. Uvedené preukazuje jej jednoznačnú orientáciu na rakúsky pracovný trh. Sama žalobkyňa vo Vyhlásení uviedla, že sa počas výkonu zárobkovej činnosti v cudzine nepokúšala nájsť si zamestnanie na Slovensku. Túto pracovnú situáciu v Rakúsku, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť aj napriek sezónnym zamestnaniam ako jednoznačne stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na rakúsky pracovný trh. Po vydaní žalobou napadnutého rozhodnutia bola z príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny importovaná informácia, že od 23.06.2020 je žalobkyňa vyradená z evidencie z dôvodu opätovného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie. Nedošlo teda k zmene pracovnej situácie žalobkyne v tom zmysle, že by sa žalobkyňa rozhodla aj svoju pracovnú situáciu stabilizovať na území Slovenskej republiky, ale pokračuje jej opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh,

- rodinného stavu a rodinných väzieb žiadateľky - žalobkyňa je vdova, na Slovensku má dvoch dospelých synov (narodených r. 1994 a r. 1996), matku a súrodencov. Podľa zápisnice navštevovala Slovensko každé 2 - 3 týždne, na 2 - 4 dni, bez bližšieho preukázania,

- bytovej situácie žiadateľky, najmä, či je táto situácia stabilná - žalobkyňa na území Slovenska vlastní od roku 2003 byt, v Rakúsku jej ubytovanie poskytoval zamestnávateľ a ubytovanie počas celého obdobia jej pôsobenia v Rakúsku menila dvakrát. Takúto bytovú situáciu žalobkyne posúdila žalovaná za primeranú,

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobkyňa bola zárobkovo činná na území Rakúska, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považovala štát zamestnania.

20. Podľa formulára U1, zo dňa 03.03.2020 predloženého žalobkyňou dosiahla žalobkyňa na území Rakúska tieto doby poistenia: v bode 2.1.1 - poistené zamestnanie • od 9. decembra 2013 do 12. októbra 2015 • od 10. októbra 2015 do 11. januára 2016 • od 15. júna 2016 do 30. apríla 2017 • od 2. júna 2017 do 5. septembra 2017 • od 8. októbra 2017 do 30. apríla 2018 • od 2. júna 2018 do 3. februára 2019 • od 8. marca 2019 do 30. apríla 2019 • od 15. júna 2019 do 31. januára 2020 v bode 2.1.3. - iné obdobia poistenia • od 13. októbra 2015 do 22. októbra 2015 • od 6. septembra 2017 do 8. septembra 2017 • od 1. mája 2019 do 1. mája 2019 • od 1. februára 2020 do 1. februára 2020 v bode 2.2.1 - obdobie zamestnania, ktoré nie sú obdobiami poistenia • od 1. novembra 2013 do 30. novembra 2013 v bode 5.1 - poberanie dávky v nezamestnanosti • od 1. mája 2017 do 3, mája 2017 • od 30. mája 2017 do 1. júna 2017 • od 9. septembra 2017 do 19. septembra 2017 • od 30. septembra 2017 do 7. októbra 2017.

21. Žalovaná odkázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Nebolo by prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalovaná konštatovala, že celková dĺžka pobytu žalobkyne na území Rakúska spolu s prioritnou a opakovanou orientáciou na rakúsky pracovný trh prevážili ostatné skutočnosti (byt, auto, životné poistenie, mobilný operátor, bankový účet, trvalý pobyt, návraty na Slovensko, absolvovanie kurzu opatrovania po návrate na Slovensko), ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku. Žalobkyňa sa v rozhodnom čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane, poberala opakovane dávku v nezamestnanosti na území Rakúska, kde bolo v danom čase stredisko jej životných záujmov.

22. Žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte odlišnom od štátu posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé

rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žiadne z európskych koordinačných predpisov nezaručuje automatické zhodnotenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v jednom členskom štáte Európskej únie na území ktoréhokoľvek iného členského štátu. Nie je tak pravdivé tvrdenie žalobkyne, že ide o diskrimináciu založenú na mieste výkonu práce v inom členskom štáte Európskej únie.

23. Žalovaná poukázala na to, že daňový domicil je jedným z kritérií, ktoré je nevyhnutné skúmať podľa článku 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobkyňa bola riadne a dlhodobo zamestnaná na území Rakúska, daňové povinnosti si plnila podľa rakúskych právnych predpisov. Je množstvo situácií, kedy otázka zdaňovania príjmov nie je tak jednoznačná ako v prípade žalobkyne a musí byť náležíte preskúmaná (napr. pri vysielaní zamestnancov podľa článku 12 základného nariadenia, pri zamestnancoch s výkonom práce na území viacerých štátov, pri zamestnancoch v špecifickom postavení - napr. námorníci a pod.). Nie je však možné, ako sa toho domáha žalobkyňa, na kritérium daňového domicilu neprihliadať. Za štát bydliska žalobkyne sa preto na daňové účely považuje štát jej zamestnania, t. j. Rakúsko. Nemožno tiež vyhovieť požiadavke žalobkyne, aby sa bydlisko posudzovalo podľa ustanovení v spojení s uznesením Ústavného súdu SR č. -6 z 22.06.2010.

24. K námietke žalobkyne o práve na voľný pohyb osôb v rámci Európskej únie žalovaná uviedla, že toto právo nebolo rozhodnutím žalovanej nijako dotknuté, keďže z práva na voľný pohyb osôb nie je možné odvodiť právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatňovať si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Európskej únie. Takýto výklad by bol v rozpore s účelom základného nariadenia a dochádzalo by tak k zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti

25. Žalovaná uviedla, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ sa chápe ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt“ nemožno stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , kde tento súd jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Žalobkyňa sa v zahraničí zdržiavala viac ako šesť rokov, pričom v tomto období mala v Rakúsku stabilnú pracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že žalobkyňa mala počas zárobkovej činnosti v zahraničí centrum záujmov na Slovensku.

26. Vo vzťahu k námietke o plnení si zákonných daňových a odvodových povinností v Rakúsku žalovaná uviedla, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo bez pochybností preukázané, že v posudzovanom období dosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti na území Rakúska, na základe čoho prvostupňový správny orgán musel zohľadňovať príslušné ustanovenia základného nariadenia a posúdiť, či je možné doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Rakúska zohľadňovať na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. S odkazom na čl. 61 a čl. 65 ods. 5 základného nariadenia žalovaná poukázala na to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba výnimočne je možno zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie. Touto výnimkou je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná.

27. Na základe týchto skutočností žalovaná uzavrela, že žalobkyňa si počas výkonu zamestnania v Rakúsku nezachovala bydlisko na Slovensku. Dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa dosiahla na území Rakúska preto nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Keďže žalobkyňa v posudzovanom období nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, v zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Rozhodnutie napadnuté správnou žalobou tak žalovaná považuje za správne, skutkový stav zistený presne a úplne.

IV.

Vyjadrenie žalobkyne

28. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 19.02.2021 namietala názor žalovanej o nezachovaní bydliska na území Slovenska len z dôvodu výkonu zamestnania v zahraničí, čo vedie k porušeniu zásady spravodlivosti, zákonnosti a dochádza k diskriminácii jednotlivca. S ohľadom na princíp solidarity a vzájomnej pomoci jednotlivých členských štátov a existenciu jednotného trhu, voľného pohybu osôb, tovarov a služieb, sú tvrdenia žalovanej založené na nesprávnom posúdení prijatých všeobecných pravidiel v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a pravidiel spojených s vytváraním sociálneho zabezpečenia. Žalovaná v konaní dospela k nesprávnemu záveru, že pre účel priznania dávky z fondov sociálneho zabezpečenia je rozhodujúci stav, či žalobca v posudzovanom období prispieval na nejaký odvodový účet Slovenskej republiky, v správe Sociálnej poisťovne.

29. Žalobkyňa zdôraznila relevantné skutočnosti, ako je existencia trvalého pobytu v meste Kežmarok, rodinná situácia žalobkyne, vlastníctvo nehnuteľného majetku, a pod., pričom žalovaná iné skutočnosti nepreverovala, nevykonala iné dôkazy a ustálila, že žalobkyňa má bydlisko v štáte, ktorý je štátom na daňové účely, t.j. štát, kde má žalobkyňa zamestnanie. Takýto postup nie je správny, keďže žalobkyňa je rovnako daňovníkom na území Slovenska, a to vo vzťahu k povinnosti úhrade miestnych daní, daní z nehnuteľností.

30. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , a , kde nebol priznaný nárok na dávku, no najmä z dôvodu, že žiadateľ mal stratiť bydlisko a centrum záujmov k Slovenskej republike neuhrádzaním žiadnych daní, poistného na území Slovenskej republiky, ale všetky daňové a odvodové povinnosti plnil výlučne na území iného členského štátu EÚ. To však nie je prípad žalobkyne v tomto konaní, kde je žalobkyňa stále daňovníkom a poplatníkom v Slovenskej republike, svoje záväzky si plní riadne a včas. Pracovné aktivity na území iného členského štátu Európskej únie tak nemôžu byť relevantným dôvodom na nadobudnutie objektívneho presvedčenia, že žalobkyňa stratila bydlisko na území Slovenskej republiky, resp. že centrum jej záujmov sa presunulo mimo územia Slovenska.

V.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

31. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu žalobných dôvodov v zmysle (ďalej len ), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovanej, pričom dospel k záveru, že správna žaloba žalobkyne je dôvodná.

32. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

33. Podľa sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.

34. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

36. Podľa veta prvá správnu žalobu (v sociálnych veciach) fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

37. Podľa pri správnej žalobe fyzickej osoby (v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

38. Podľa ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

39. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

40. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a/ bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b/ ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

41. Podľa vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. S poukazom na citované ustanovenie, upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu od 02.02.2022 do 17.02.2022. Rozsudok správny súd verejne vyhlásil vyvesením písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní ( ) dňa 16.02.2022.

42. Predmetom súdneho preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie žalovanej o tom, že žalobkyňa podľa v spojení s čl. 61 základného nariadenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, keďže bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, a doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Rakúska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 základného nariadenia nebolo možné zohľadniť, pretože nebolo preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenska žalobkyne počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

43. Podľa z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti.

44. Podľa poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

45. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

46. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

47. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba mala bydlisko v členskom štáte inom ako je príslušný štát, a ktorá ma naďalej bydlisko v tomto štáte alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý čl. 64 úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

48. Podľa čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

49. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby, vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

50. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

51. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

52. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej a predchádzajúceho postupu správneho orgánu je posúdiť; či správny orgán vecne príslušný na konanie zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia; či zistil vo veci skutočný stav

dostatočne a riadne; či konal v súčinnosti s účastníkmi konania; či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Súd skúma, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe a či uvedené pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

53. Správny súd mal za preukázané, že žalobkyňa si uplatnila žiadosť o dávku v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni, pobočka Poprad dňa 14.02.2020. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.

54. Žalovaná v konaní posudzovala, či dobu poistenia v nezamestnanosti v Rakúsku možno zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Tento postup prichádza do úvahy iba v prípadoch preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenska počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenska, Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad, posudzovala na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobkyňou.

55. Bolo preukázané, že žalobkyňa pred odchodom do Rakúska na území Slovenska naposledy pracovala od 06.04.2004 do 28.02.2013. Na území Rakúska po roku 2013 vykonávala sezónne zamestnania, od 15.06.2016 u zamestnávateľa Hotel Forster GmbH, kde pracovala ako chyžná. Počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku žalobkyňa podľa vyhlásenia nehľadala zamestnanie na Slovensku, pričom v Rakúsku opakovane poberala dávku v nezamestnanosti. Túto pracovnú situáciu v Rakúsku posúdila žalovaná ako stabilnú s prioritnou orientáciou na rakúsky pracovný trh. Žalovaná vo veci považovala za preukázané, že žalobkyňa sa počas výkonu zárobkovej činnosti dlhodobo zdržiavala v Rakúsku, kde zároveň bývala, trávila pracovný aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody aj dane na území Rakúska, čím tak podľa žalovanej mala žalobkyňa bydlisko a tiež centrum záujmov v Rakúsku. Vzhľadom na tieto skutočnosti, v spojení s tým, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, žalovaná nezohľadnila dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Rakúska na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

56. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaná vydala rozhodnutie na základe údajov dostupných z informačného systému, z formulára U1 doručeného 11.03.2020, z Vyhlásenia žiadateľky na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 14.02.2020, potvrdení o zamestnaní a príjme, odhlášky zo systému sociálneho poistenia v Rakúsku, zo zápisnice o rozhodných skutočnostiach vyhotovenej po elektronickej komunikácií žalovanej so žalobkyňou (elektronická komunikácia bola uprednostnená z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie na Slovensku spôsobenej COVID-19 v danom období).

57. Žalobkyňa namietala, že správne orgány dospeli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym právnym záverom; žalovaná neskúmala riadne dôvody, pre ktoré žalobkyňa pracovala v zahraničí, nezohľadňovala, že išlo o sezónne zamestnanie, nie o pracovný pomer na dobu neurčitú, nebol zohľadnený charakter bývania v Rakúsku a vlastníctvo nehnuteľnosti na bývanie na Slovensku, neboli zohľadňované rodinné väzby žalobkyne na Slovensku.

58. Súd konštatuje, že tieto námietky žalobkyne sú dôvodné. Je potrebné prisvedčiť žalobkyni, že jej zamestnanie v Rakúsku bolo sezónneho charakteru, s dobami nezamestnanosti. Neexistenciu pracovného pomeru na dobu neurčitú nemožno hodnotiť ako stabilné pracovné prostredie, taktiež je nevyhnutné zohľadniť doby, kedy bola žalobkyňa nezamestnaná a poberala dávky v nezamestnanosti, čo tiež svedčí o tom, že jej situácia nebola nemenná a stabilná, ako tvrdila žalovaná. Orientáciu na rakúsky pracovný trh možno posúdiť ako pragmatickú, kedy žalobkyňa uprednostnila prácu tam, kde ju bolo možné získať a zabezpečiť si tak príjem, vzhľadom na nemožnosť zamestnania v mieste trvalého bydliska, v Kežmarku resp. okolí. Žalovaná taktiež nezohľadnila, že ubytovanie mala žalobkyňa

poskytnuté aktuálnym zamestnávateľom, šlo zásadne o zamestnanecké ubytovanie, t.j. dočasného charakteru, žalobkyňa si neprenajímala v Rakúsku nehnuteľnosť na bývanie, pričom celú dobu bola vlastníčkou nehnuteľnosti určenej na bývanie na Slovensku, ktorú užívala počas pobytov na Slovensku a za ktorú riadne platila úhrady. Správny súd je toho názoru, že vlastníctvo nehnuteľností je jedna zo skutočností, ktorú je v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Táto skutočnosť však musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými relevantnými skutočnosťami, v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

59. Ani platenie daní a odvodov v Rakúsku nemožno samo osebe považovať za smerodajné pre posúdenie intenzity väzieb na Rakúsko resp. na Slovensko, keďže plnenie si daňových a odvodových povinnosti v štáte, kde poberá žalobkyňa príjem, bolo jej zákonnou povinnosťou a tento argument tak nemôže byť posúdený v jej neprospech.

60. Správny súd sa nestotožňuje s argumentáciou správneho orgánu, že napadnuté rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, pretože správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v administratívnom konaní, vychádzali len z faktov, ktoré boli uvedené v jednotlivých formulároch a tlačivách, bez posúdenia vzájomných súvislostí predložených tvrdení. Komunikácia medzi žalobkyňou prebehla písomne, preposielaním dokladov emailom, resp. preposlaním zápisnice, čo však nevylučuje postup, aby žalovaná dotazovala žalobkyňu opakovane o poskytnutie dodatočných informácií, a aby tieto informácie vyhodnotila komplexne. Možno preto konštatovať, že správne orgány svoje závery o nezachovaní bydliska a pevných väzieb žalobkyne na Slovensku, závery o tom, že žalobkyňa presunula centrum záujmov do Rakúska, odôvodnili nedostatočne.

61. V súvislosti so správnym stanovením bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti správny súd poukazuje na právne závery v obdobnej veci uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého: „...vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 stanovuje postup pri vykonávaní základného nariadenia č. 883/2004, a preto názor žalovanej, že skutočnosti uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia majú len dokresľujúci charakter pri posudzovaní situácie dotknutej osoby, a že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce, nie je správny. Práve naopak, skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tak ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Okolnosť, že dôvodom odchodu žalobkyne do iného členského štátu Európskej únie bolo nájsť si prácu a následná kúpa bytu na území SR zjavne nasvedčujú úmyslu žalobkyne trvalo žiť na území SR. Žalovaná vyvodila záver o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len z doby trvania zamestnania na území Veľkej Británie. Pokiaľ za potvrdenie takéhoto záveru považovala obmedzený počet návštev žalobkyne v Slovenskej republike, takú okolnosť vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania so zohľadnením možnosti pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území SR.“

62. Obdobnou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v konaní sp.zn. , keď v rozsudku zo dňa 25.01.2017 vyslovil názor... „Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa 17.02.1977, C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné je vziať do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebné prisvedčiť. Žalovaná však opomenula, že sama také posudzovanie nevykonala a v rozhodnutí neuviedla; okrem poukázania na ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a judikatúru ESD iba konštatovala, že „so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky a takisto ani doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vyhodnotenie všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že z dôvodov Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977, C 76-76 - Silvana, Di Paolo proti Office National de ľemploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.“ Z citovaného rozsudku súčasne vyplýva, že pri posúdení

bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska pred tým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.

63. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. zo dňa 09.04.2014 a sp. zn. zo dňa 27.05.2015) konštatoval, že pri ustálení miesta bydliska je potrebné brať na zreteľ najpevnejšie vzťahy, t.j. kde sa do budúcnosti bude chcieť žiadateľ usadiť a cítiť najlepšie sociálne i spoločensky ukotvený, prihliadnuc na rodinné, spoločenské, ale aj pracovné väzby. Uvedený záver Najvyšší súd SR vyvodil zo skutočností, s odkazom na judikatúru ESD, pričom prioritou je voľný pohyb osôb, kapitálu a služieb v rámci v EÚ pred viazanosťou občanov jednotlivých členských štátov Európskej únie s ich systémami sociálneho zabezpečenia a poistenia. Cieľom EÚ je vytvoriť taký systém, aby osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte mohla uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie alebo poistenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko, kde sa vrátila, alebo tam bydlisko mala, kde má v tomto štáte rôzne odôvodniteľné väzby, resp. dokonca v štáte, kde sa osoba rozhodne usadiť.

64. Podľa jedným z konaní vo veciach sociálneho poistenia je aj konanie o dávke v nezamestnanosti. Konanie o priznanie dávky sa začína na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatňuje nárok na dávku a nárok na jej výplatu. Za žiadosť o dávku v nezamestnanosti sa považuje potvrdenie o zaradení do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie alebo oznámenie o nezaradení do tejto evidencie.

65. Podľa organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

66. Podľa podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

67. Podľa organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

68. Podľa účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.

69. Podľa organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

70. Podľa rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

71. Podľa rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.

72. Podľa výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.

73. Podľa v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

74. S odkazom na uvedené skutkové okolnosti veci a citované ustanovenia správny súd zastáva názor, že žalovaná vyvodila tvrdenie o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len na základe posúdenia doby a samotnej existencie zamestnania v Rakúsku (len sezónneho) a z obmedzeného počtu návštev, čo je však vzhľadom na vzdialenosť od miesta trvalého pobytu v Kežmarku pochopiteľné. Žalobkyňa tvrdí, že odišla do Rakúska za zárobkovou činnosťou, výlučne z dôvodu, aby si vytvorila finančné podmienky pre život na Slovensku, predovšetkým z dôvodu nemožnosti zamestnania sa v mieste bydliska. Žalobkyňa prejavila nielen úmysel, ale aj konala v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v SR, o čom svedčí záujem o rodinu, známych, kontakty s deťmi a matkou, ktorí žijú na Slovensku; vlastníctvo bytu, platenie poistiek, daní a poplatkov za nehnuteľnosť na Slovensku.

75. Žalovaná a ani prvostupňový správny orgán dostatočným spôsobom neskúmali na jednej strane pohnútky odchodu žalobkyne do zahraničia a dôvody jej práce mimo územia SR, a na strane druhej ani jej pohnútky a dôvody ponechania vlastníctva bytu na území SR, a nie zabezpečenia vlastníctva nehnuteľnosti na bývanie v Rakúsku. Správne orgány sa tiež mali zaoberať aj pohnútkami a dôvodmi návratu žalobkyne na územie SR, pričom tieto zistenia bolo nevyhnutné posúdiť vo vzájomných súvislostiach.

76. Správny súd má za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a žalobou napadnuté rozhodnutie je tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie žalovanej podľa a preto správny súd zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

77. V ďalšom konaní je správny orgán v zmysle vyššie citovaných ustanovení povinný riadne zistiť skutkový stav veci, vykonať v tomto smere potrebné dokazovanie, a to aj podrobným výsluchom žalobkyne, príp. jej detí, iných blízkych osôb, a až tak je namieste posúdiť otázku rodinných väzieb, dôvody a okolnosti, ktoré spôsobili, že žalobkyňa odišla za prácou do Rakúska a tiež dôvody návratu na územie Slovenska. Súd konštatuje, že tieto okolnosti nie je možné posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva a strohých údajov uvedených žalobkyňou vo Vyhlásení bez vzájomných súvislostí, ktoré preukážu alebo nepreukážu, či bydlisko žalobkyne bolo resp. nebolo zachované na území SR. Správne orgány tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nepreverovali a osobitne nevyhodnotili. Otázku rodinných väzieb tiež nie je možné posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého vyplnenie len tam požadovanými údajmi môže byť bez zistenia vzájomných súvislostí, na ujmu žiadateľa.

78. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, a preto nebolo možné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, t.j. skúmanie úmyslu dotknutej osoby. Súčasťou skúmania „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v SR, ale aj skúmanie reálnych podmienok bývania v mieste pobytu a výkonu zamestnania. Pobyt žalobkyne v Rakúsku vzhľadom na okolnosti nemohla žalovaná považovať bez ďalšieho za trvalý a stabilný.

79. Podľa veta prvá , právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

80. Žalovaná je povinná následne, po zistení skutkového stavu opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobkyne o nároku na dávku v nezamestnanosti, a to v zmysle v spojení s citovanými ustanoveniami základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a následne je povinná vydať rozhodnutie v súlade s zákona. V odôvodnení nového rozhodnutia je žalovaná viazaná právnym názorom správneho súdu. Žalovaná je v rozhodnutí povinná uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri využití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

81. Súd konštatuje, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je porušením ústavného práva navrhovateľa na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu, keďže je tak účastníkovi správneho konania odopretá možnosť efektívne spochybniť správnosť takého rozhodnutia, t.j. rozhodnutie nie

je možné označiť za spravodlivé. Odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť účastníkov konania o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Nepostačuje citácia príslušných právnych predpisov, ale je žiaduce, aby správny orgán primerane vyložil obsah právnej normy tak, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením veci. Nepreskúmateľnosť z „nedostatku dôvodov“ neznamená len absolútny nedostatok odôvodnenia, ale zahŕňa aj prípady, keď pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov. Úlohou súdu pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nie je nahrádzať ich činnosť pri zisťovaní skutkového stavu, ani dopĺňať, resp. nahrádzať odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, prípadne poskytovať výklad ich rozhodnutí.

82. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa a priznal úspešnej žalobkyni právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej s tým, že v zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).