Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)0ed/383974.61992c.pdf
PDF · 146.6 KB
No categories available
4Sžso/1/2011
Najvyšší súd 4Sžso/1/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej
veci ţalobkyne: Mgr. A., bytom B., právne zast. JUDr. J., advokátom, H., proti ţalovanej:
Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29. augusta č. 8, 850 00 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovanej č. 7454-2/2011-BA zo dňa 19. januára 2011,
na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/34/2011-32
zo dňa 22. júna 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 11S/34/2011-32 zo dňa 22. júna 2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 2 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie ţalovanej, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o nepriznaní nároku na dávku
v nezamestnanosti a vec vrátil ţalovanej na ďalšie konanie.
Krajský súd citujúc ustanovenia § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení, čl. 61 ods. 1 a 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“), čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) dospel
k záveru, ţe z administratívnych spisov je nesporné, ţe ţalobkyňa pracovala vo Veľkej
Británii (ďalej len „ V.B.“) od 21.6.2006 do 20.6.2010 a bola poistená v nezamestnanosti.
Od 23.6.2010 bola po návrate na územie SR zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie
a následne poţiadala o dávku v nezamestnanosti. Ţalobkyňa preukazovala splnenie
podmienok pre nárok na dávku a to dobou poistenia v inom členskom štáte a zachovaním si
bydliska na území Slovenskej republiky a centra záujmov na území SR. Správne orgány
vyhodnotili na základe dostupných informácií situáciu tak, ţe ţalobkyňa nepreukázala
zachovanie väzieb na území SR, zachovanie bydliska a tieţ, ţe nebola bezprostredne
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti podľa
slovenských právnych predpisov, preto nie je moţné doby poistenia v nezamestnanosti
získané vo V.B. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávky v nezamestnanosti.
Po preskúmaní krajský súd dospel k záveru, ţe vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený
skutkový stav, ktorý nie je medzi účastníkmi sporný , ale správnymi orgánmi bol vyvodený
nesprávny právny záver a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Ţalobkyňa pracovala 4 roky
na území V.B. spolu s priateľom, terajším manţelom, tieţ občanom SR , ale rodičov a ďalších
príbuzných mala na Slovensku a navštevovala ich štyrikrát ročne. Dňa 11.7.2007 zakúpila
na Slovensku spolu s terajším manţelom stavebný pozemok a Obec D. ako stavebný úrad im
vydala dňa 29.2.2008 stavebné povolenie. Ţalobkyňa mala trvalý pobyt v D. u svojich
rodičov, kde aj po návrate z V.B. býva aj spolu s manţelom. Dňa 29.8.2010 uzavrela
manţelstvo s P., s ktorým začala so stavbou rodinného domu. Zistené okolnosti preukazujú,
ţe ţalobkyňa mala nielen trvalý pobyt, ale aj bydlisko na území SR, t.j. miesto, v ktorom býva
s úmyslom zdrţiavať sa tam trvale. Konanie ţalobkyne počas pobytu vo V.B. nasvedčuje
tomu, ţe bydlisko vo V.B. bolo len prechodné a trvale sa chcela zdrţiavať a aj sa zdrţiava na
Slovensku. Vyhodnotenie týchto skutočností svedčí o zachovaní väzieb na území Slovenskej
republiky a ţe centrum záujmov bola Slovenská republika.
Úspešnej ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretoţe si ju neuplatnila.
Vo včas podanom odvolaní ţalovaná ţiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, prípadne, aby ho zmenil tak, ţe ţalobu
ţalobkyne zamieta. Ţalovaná povaţuje napadnuté rozhodnutia za vecne správne a zákonné,
pritom odkazuje na právnu úpravu v nich uvedenú, ako aj na jej vyjadrenie k ţalobe zo dňa
20. mája 2011.
V odvolaní uviedla, ţe centrum záujmov ţalobkyne bolo v konaní o jej nároku
na dávku v nezamestnanosti určené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia,
na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, na základe ktorých má ţalovaná preukázané, ţe bydlisko ţalobkyne počas jej
pracovného pomeru vo V. B. nebolo zachované na území Slovenska.
Podľa názoru ţalovanej nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávajúceho
nariadenia, v zmysle ktorého, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných
skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska,
za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby tak, ako to vyplýva z uvedených
skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu, nakoľko o mieste
bydliska ţalobkyne uplatnením kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
pochybnosti nevznikli.
Ţalovaná ďalej argumentovala, ţe jej právny názor, v zmysle ktorého centrum
záujmov ţalobkyne počas jej pracovného pomeru na území členského štátu Európskej únie
nebolo zachované na území Slovenskej republiky, je v súlade s Rozhodnutím Správnej
komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu
pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 883/2004
týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti), podľa ktorého uţ by viac nebolo prijateľné,
ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65
Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby,
ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte
a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
Zároveň poukázala na to, ţe jej právny názor podporuje aj rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo dňa 17. februára 1977, C 76-76 – Silvana Di Paolo proti Office national de l´emploi,
podľa ktorého pojem členský štát, v ktorom pracovník býva, musí byť obmedzený na štát,
v ktorom pracovník aj napriek tomu, ţe je zamestnaný v inom členskom štáte, naďalej má
svoje zvyčajné bydlisko a svoje stredisko ţivotných záujmov. V zmysle uvedeného nie je
moţné podľa ţalovanej za bydlisko ţalobkyne povaţovať územie SR, na ktoré sa vracala
štyrikrát ročne. Stabilné zamestnanie aj blízku osobu – budúceho manţela mala na území
Veľkej Británie, čo je podľa ţalovanej pri posúdení bydliska vhodné vziať do úvahy.
Ţalobkyňa sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu ţalovanej
vyjadrila a ţiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny. Uviedla, ţe krajský súd správne posúdil skutkové
a právne okolnosti sporu, pričom ţalobkyňa v konaní preukázala zachovanie väzieb na území
SR. Na základe toho, ţe trvalý pobyt mala na území SR zachovaný, spolu s manţelom začala
stavbu rodinného domu, treba povaţovať jej pobyt na území V. B. len za prechodný, nakoľko
nikdy nemala v úmysle zostať na území V. B.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa ust. § 246c OSP v spojení
s ust. § 10 ods. 2 zákona preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci na ústnom pojednávaní
v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne dospel k názoru, ţe odvolanie ţalovanej nie je
dôvodné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom
do 31. augusta 2010 poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch
rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol
poistený v nezamestnanosti najmenej tri roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Uvedenú
podmienku nepochybne ţalobkyňa nespĺňa. Tvrdila však, ţe v posudzovanom období
pracovala na území členského štátu EU a predloţila správnemu orgánu formulár U002 –
záznam o poistení z 12.10.2010, v zmysle ktorého bola od 23.6.2006 do 20.6.2010, t.j. 1459
dní poistená v nezamestnanosti na území VB. Na základe uvedeného bola podľa rozhodnutia
ţalovaného povinná pobočka v Prievidzi povinná posúdiť , či je moţné takúto dobu zohľadniť
na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého
právne predpisy podmieňujú nadobudnutie nároku na dávku dosiahnutím dôb poistenia
v potrebnom rozsahu, zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov
ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov,
ktoré uplatňuje.
Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia uplatňovanie odseku l s výnimkou prípadov
uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa podmieňuje tým, ţe daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyţadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyţadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyţadujú doby samostatnej
zárobkovej činnosti.
Výnimku z tohto pravidla, ako to uvádza aj ţalovaná v preskúmavanom rozhodnutí,
predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady,
kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba na území iného členského štátu zachovala bydlisko na území
Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho
nariadenia).
Podľa preskúmavaného rozhodnutia pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie ţalobkyňa nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej
legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo moţné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú na území V.B. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61
ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania pevných väzieb a bydliska na území
Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území V.B.. Potom,
ako ţalovaná (vrátane prvostupňového správneho orgánu) posúdila zachovanie väzieb
ţalobkyne na území SR na základe údajov uvedených v DOTAZNÍKU NA ÚČELY
PREUKÁZANIA BYDLISKA NA ÚZEMÍ SR POČAS POSLEDNÉHO ZAMESTNANIA
V INOM ČLENSKOM ŠTÁTE EÚ zo dňa 2.8.2010, dospela k záveru, ţe skutočnosti ako sú:
stabilita zamestnania vo VB, dĺţka zamestnania od roku 2006 do roku 2010, periodicita
návštev v SR štyrikrát ročne, pobyt spoločne s budúcim manţelom, poukazujú na existenciu
väzieb primárne so štátom zamestnania, a nie je moţné povaţovať jej bydlisko za zachované
na území SR. Spoločne so skutočnosťou, ţe bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je
moţné podľa ţalovanej dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území VB zohľadniť
na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
Podľa odvolacieho súdu ţalovaná nevenovala dostatočnú pozornosť všetkým údajom
uvedeným v DOTAZNÍKU, najmä tomu, ţe od roku 2007 boli zjavné kroky ţalobkyne
nasvedčujúce úmyslu trvale ţiť na území Slovenskej republiky, o čom svedčí najmä
pripravovaná stavba rodinného domu. Uvedená skutočnosť nesvedčí pre jednoznačnosť
záveru ţalovanej o nezachovaní miesta trvalého bydliska a väzieb ţalobkyne na SR. Ţalovaný
vyvodil tvrdenie o primárnej väzbe ţalobkyne na štát zamestnania len na základe nesporného
zistenia o dobe a existencii samotného zamestnania vo V.B. a z obmedzeného počtu návštev
v SR, čo je však vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania pochopiteľné.
Ţalovaný však uţ neskúmal existenciu miesta bydliska, jeho charakteru a podmienok bývania
(ktoré ani nebolo zisťované) vo V.B., preto sa odvolací súd stotoţnil so záverom
prvostupňového súdu, ţe do V. B. ţalobkyňu viedla zárobková činnosť práve v záujme toho,
aby si vytvorila finančné podmienky pre rodinný ţivot na Slovensku.
Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd nedôvodil ustanovením § 11 ods. 2
vykonávacieho nariadenia, aj keď poukázal na úmysel ţalobkyne zachovať si väzby
k Slovenskej republike. Odvolací súd poukazuje na to, ţe ţalobkyňa prejavila nielen úmysel,
ale aj konkrétne konala v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v SR, o čom práve
svedčí skutočnosť prípravy bývania po návrate z cudziny (spoločne s budúcim manţelom),
pričom v konaní nebol produkovaný ţiadny dôkaz o rovnocennom postupe so zadováţením si
bývania počas zamestnania vo V.B.
Pokiaľ ţalovaná poukazovala na rozsudok SDEÚ vo veci Silvana Di Paolo, aj podľa
tohto rozsudku je potrebné brať do úvahy individuálne okolnosti prípadu, keď v dôvodoch súd
uviedol, ţe bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné
zvyčajné bydlisko v inom štáte.
Vo vzťahu k argumentácii ţalobcu uvedenej aţ v súdnom konaní k Rozhodnutiu
Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009
odvolací súd len poznamenáva, ţe definíciu uplatnenia čl. 65 ods. 5 základného nariadenia
uvádza demonštratívne, čím dáva moţnosť brať do úvahy individuálne prípady, z ktorých
zreteľne vyplýva centrum záujmov podľa určujúcich kritérií vykonávacieho nariadenia.
Z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, krajský súd dôvodne zrušil rozhodnutie
ţalovaného z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP pre nesprávny právny názor
spočívajúci v tom, ţe na základe vykonaného dokazovania nebol dôvod pre záver
o nezachovaní si bydliska a centra záujmov ţalobkyne na území Slovenskej republiky.
Odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil
ako celok, t.j. aj pokiaľ ţalobkyni nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania,
ktoré si neuplatnila.
Keďţe ţalobkyňa si náhradu trov konania neuplatnila ani v odvolacom konaní,
a ţalovaná nemá právo na náhradu trov konania, súd náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2012
JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková