Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžso/1/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy

Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej

veci ţalobkyne: Mgr. A., bytom B., právne zast. JUDr. J., advokátom, H., proti ţalovanej:

Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29. augusta č. 8, 850 00 Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovanej č. 7454-2/2011-BA zo dňa 19. januára 2011,

na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -32

zo dňa 22. júna 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -32 zo dňa 22. júna 2011 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 2 písm. a)

(ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie ţalovanej, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o nepriznaní nároku na dávku

v nezamestnanosti a vec vrátil ţalovanej na ďalšie konanie.

Krajský súd citujúc ustanovenia o sociálnom

poistení, čl. 61 ods. 1 a 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu

a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“), čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) dospel

k záveru, ţe z administratívnych spisov je nesporné, ţe ţalobkyňa pracovala vo Veľkej

Británii (ďalej len „ V.B.“) od 21.6.2006 do 20.6.2010 a bola poistená v nezamestnanosti.

Od 23.6.2010 bola po návrate na územie SR zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie

a následne poţiadala o dávku v nezamestnanosti. Ţalobkyňa preukazovala splnenie

podmienok pre nárok na dávku a to dobou poistenia v inom členskom štáte a zachovaním si

bydliska na území Slovenskej republiky a centra záujmov na území SR. Správne orgány

vyhodnotili na základe dostupných informácií situáciu tak, ţe ţalobkyňa nepreukázala

zachovanie väzieb na území SR, zachovanie bydliska a tieţ, ţe nebola bezprostredne

pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti podľa

slovenských právnych predpisov, preto nie je moţné doby poistenia v nezamestnanosti

získané vo V.B. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávky v nezamestnanosti.

Po preskúmaní krajský súd dospel k záveru, ţe vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený

skutkový stav, ktorý nie je medzi účastníkmi sporný , ale správnymi orgánmi bol vyvodený

nesprávny právny záver a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Ţalobkyňa pracovala 4 roky

na území V.B. spolu s priateľom, terajším manţelom, tieţ občanom SR , ale rodičov a ďalších

príbuzných mala na Slovensku a navštevovala ich štyrikrát ročne. Dňa 11.7.2007 zakúpila

na Slovensku spolu s terajším manţelom stavebný pozemok a Obec D. ako stavebný úrad im

vydala dňa 29.2.2008 stavebné povolenie. Ţalobkyňa mala trvalý pobyt v D. u svojich

rodičov, kde aj po návrate z V.B. býva aj spolu s manţelom. Dňa 29.8.2010 uzavrela

manţelstvo s P., s ktorým začala so stavbou rodinného domu. Zistené okolnosti preukazujú,

ţe ţalobkyňa mala nielen trvalý pobyt, ale aj bydlisko na území SR, t.j. miesto, v ktorom býva

s úmyslom zdrţiavať sa tam trvale. Konanie ţalobkyne počas pobytu vo V.B. nasvedčuje

3

tomu, ţe bydlisko vo V.B. bolo len prechodné a trvale sa chcela zdrţiavať a aj sa zdrţiava na

Slovensku. Vyhodnotenie týchto skutočností svedčí o zachovaní väzieb na území Slovenskej

republiky a ţe centrum záujmov bola Slovenská republika.

Úspešnej ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretoţe si ju neuplatnila.

Vo včas podanom odvolaní ţalovaná ţiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, prípadne, aby ho zmenil tak, ţe ţalobu

ţalobkyne zamieta. Ţalovaná povaţuje napadnuté rozhodnutia za vecne správne a zákonné,

pritom odkazuje na právnu úpravu v nich uvedenú, ako aj na jej vyjadrenie k ţalobe zo dňa

20. mája 2011.

V odvolaní uviedla, ţe centrum záujmov ţalobkyne bolo v konaní o jej nároku

na dávku v nezamestnanosti určené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia,

na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými

skutočnosťami, na základe ktorých má ţalovaná preukázané, ţe bydlisko ţalobkyne počas jej

pracovného pomeru vo V. B. nebolo zachované na území Slovenska.

Podľa názoru ţalovanej nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávajúceho

nariadenia, v zmysle ktorého, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných

skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska,

za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby tak, ako to vyplýva z uvedených

skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu, nakoľko o mieste

bydliska ţalobkyne uplatnením kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia

pochybnosti nevznikli.

Ţalovaná ďalej argumentovala, ţe jej právny názor, v zmysle ktorého centrum

záujmov ţalobkyne počas jej pracovného pomeru na území členského štátu Európskej únie

nebolo zachované na území Slovenskej republiky, je v súlade s Rozhodnutím Správnej

komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu

pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 883/2004

týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti), podľa ktorého uţ by viac nebolo prijateľné,

ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65

Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby,

ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte

a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.

4

Zároveň poukázala na to, ţe jej právny názor podporuje aj rozsudok Súdneho dvora

EÚ zo dňa 17. februára 1977, C 76-76 – Silvana Di Paolo proti Office national de l´emploi,

podľa ktorého pojem členský štát, v ktorom pracovník býva, musí byť obmedzený na štát,

v ktorom pracovník aj napriek tomu, ţe je zamestnaný v inom členskom štáte, naďalej má

svoje zvyčajné bydlisko a svoje stredisko ţivotných záujmov. V zmysle uvedeného nie je

moţné podľa ţalovanej za bydlisko ţalobkyne povaţovať územie SR, na ktoré sa vracala

štyrikrát ročne. Stabilné zamestnanie aj blízku osobu – budúceho manţela mala na území

Veľkej Británie, čo je podľa ţalovanej pri posúdení bydliska vhodné vziať do úvahy.

Ţalobkyňa sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu ţalovanej

vyjadrila a ţiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil ako vecne správny. Uviedla, ţe krajský súd správne posúdil skutkové

a právne okolnosti sporu, pričom ţalobkyňa v konaní preukázala zachovanie väzieb na území

SR. Na základe toho, ţe trvalý pobyt mala na území SR zachovaný, spolu s manţelom začala

stavbu rodinného domu, treba povaţovať jej pobyt na území V. B. len za prechodný, nakoľko

nikdy nemala v úmysle zostať na území V. B.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa ust. v spojení

s ust. § 10 ods. 2 zákona preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov

uvedených v odvolaní ( ) a po prejednaní veci na ústnom pojednávaní

v súlade s a jednomyseľne dospel k názoru, ţe odvolanie ţalovanej nie je

dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ).

Podľa o sociálnom poistení v znení účinnom

do 31. augusta 2010 poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch

rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol

5

poistený v nezamestnanosti najmenej tri roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Uvedenú

podmienku nepochybne ţalobkyňa nespĺňa. Tvrdila však, ţe v posudzovanom období

pracovala na území členského štátu EU a predloţila správnemu orgánu formulár U002 –

záznam o poistení z 12.10.2010, v zmysle ktorého bola od 23.6.2006 do 20.6.2010, t.j. 1459

dní poistená v nezamestnanosti na území VB. Na základe uvedeného bola podľa rozhodnutia

ţalovaného povinná pobočka v Prievidzi povinná posúdiť , či je moţné takúto dobu zohľadniť

na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého

právne predpisy podmieňujú nadobudnutie nároku na dávku dosiahnutím dôb poistenia

v potrebnom rozsahu, zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov

ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov,

ktoré uplatňuje.

Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia uplatňovanie odseku l s výnimkou prípadov

uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa podmieňuje tým, ţe daná osoba bezprostredne ukončila

v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyţadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyţadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyţadujú doby samostatnej

zárobkovej činnosti.

Výnimku z tohto pravidla, ako to uvádza aj ţalovaná v preskúmavanom rozhodnutí,

predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady,

kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne

zárobkovo činná osoba na území iného členského štátu zachovala bydlisko na území

Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho

nariadenia).

Podľa preskúmavaného rozhodnutia pred zaradením do evidencie uchádzačov

o zamestnanie ţalobkyňa nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej

legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo moţné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti

dosiahnutú na území V.B. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61

ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania pevných väzieb a bydliska na území

6

Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území V.B.. Potom,

ako ţalovaná (vrátane prvostupňového správneho orgánu) posúdila zachovanie väzieb

ţalobkyne na území SR na základe údajov uvedených v DOTAZNÍKU NA ÚČELY

PREUKÁZANIA BYDLISKA NA ÚZEMÍ SR POČAS POSLEDNÉHO ZAMESTNANIA

V INOM ČLENSKOM ŠTÁTE EÚ zo dňa 2.8.2010, dospela k záveru, ţe skutočnosti ako sú:

stabilita zamestnania vo VB, dĺţka zamestnania od roku 2006 do roku 2010, periodicita

návštev v SR štyrikrát ročne, pobyt spoločne s budúcim manţelom, poukazujú na existenciu

väzieb primárne so štátom zamestnania, a nie je moţné povaţovať jej bydlisko za zachované

na území SR. Spoločne so skutočnosťou, ţe bezprostredne pred zaradením do evidencie

uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je

moţné podľa ţalovanej dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území VB zohľadniť

na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

Podľa odvolacieho súdu ţalovaná nevenovala dostatočnú pozornosť všetkým údajom

uvedeným v DOTAZNÍKU, najmä tomu, ţe od roku 2007 boli zjavné kroky ţalobkyne

nasvedčujúce úmyslu trvale ţiť na území Slovenskej republiky, o čom svedčí najmä

pripravovaná stavba rodinného domu. Uvedená skutočnosť nesvedčí pre jednoznačnosť

záveru ţalovanej o nezachovaní miesta trvalého bydliska a väzieb ţalobkyne na SR. Ţalovaný

vyvodil tvrdenie o primárnej väzbe ţalobkyne na štát zamestnania len na základe nesporného

zistenia o dobe a existencii samotného zamestnania vo V.B. a z obmedzeného počtu návštev

v SR, čo je však vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania pochopiteľné.

Ţalovaný však uţ neskúmal existenciu miesta bydliska, jeho charakteru a podmienok bývania

(ktoré ani nebolo zisťované) vo V.B., preto sa odvolací súd stotoţnil so záverom

prvostupňového súdu, ţe do V. B. ţalobkyňu viedla zárobková činnosť práve v záujme toho,

aby si vytvorila finančné podmienky pre rodinný ţivot na Slovensku.

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd nedôvodil ustanovením § 11 ods. 2

vykonávacieho nariadenia, aj keď poukázal na úmysel ţalobkyne zachovať si väzby

k Slovenskej republike. Odvolací súd poukazuje na to, ţe ţalobkyňa prejavila nielen úmysel,

ale aj konkrétne konala v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v SR, o čom práve

svedčí skutočnosť prípravy bývania po návrate z cudziny (spoločne s budúcim manţelom),

pričom v konaní nebol produkovaný ţiadny dôkaz o rovnocennom postupe so zadováţením si

bývania počas zamestnania vo V.B.

7

Pokiaľ ţalovaná poukazovala na rozsudok SDEÚ vo veci Silvana Di Paolo, aj podľa

tohto rozsudku je potrebné brať do úvahy individuálne okolnosti prípadu, keď v dôvodoch súd

uviedol, ţe bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné

zvyčajné bydlisko v inom štáte.

Vo vzťahu k argumentácii ţalobcu uvedenej aţ v súdnom konaní k Rozhodnutiu

Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009

odvolací súd len poznamenáva, ţe definíciu uplatnenia čl. 65 ods. 5 základného nariadenia

uvádza demonštratívne, čím dáva moţnosť brať do úvahy individuálne prípady, z ktorých

zreteľne vyplýva centrum záujmov podľa určujúcich kritérií vykonávacieho nariadenia.

Z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, krajský súd dôvodne zrušil rozhodnutie

ţalovaného z dôvodov podľa pre nesprávny právny názor

spočívajúci v tom, ţe na základe vykonaného dokazovania nebol dôvod pre záver

o nezachovaní si bydliska a centra záujmov ţalobkyne na území Slovenskej republiky.

Odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa potvrdil

ako celok, t.j. aj pokiaľ ţalobkyni nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania,

ktoré si neuplatnila.

Keďţe ţalobkyňa si náhradu trov konania neuplatnila ani v odvolacom konaní,

a ţalovaná nemá právo na náhradu trov konania, súd náhradu trov odvolacieho konania

účastníkom nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2012

JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková