Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1S-80-2021.pdf
PDF · 335.73 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/80/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: SWAN, a.s., Landererova 12, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 680 202, zastúpený: AK BORLOKOVA & ASSOCIATES s.r.o., so sídlom Jakubovo námestie 19, 811 09 Bratislava, IČO: 47 243 805, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100881766/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881564/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881871/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882009/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882117/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882312/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882459/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882653/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881364/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881205/2019 zo dňa 15.04.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty Bratislava vykonal u platiteľa DPH - SWAN Mobile a.s., Borská 6, Bratislava, t.j. u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014, február, 2014, marec 2014, apríl 2014, jún 2014, júl 2014, september 2014, október 2014, november 2014 a december 2014. Daňová kontrola bola začatá dňa 27.05.2016 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102862788/2016 zo dňa 28.04.2016, ktoré bolo doručené daňovému subjektu dňa 02.05.2016.
2. V rámci výkonu daňovej kontroly za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia daňový úrad potreboval zistiť informácie prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácii týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty, a preto rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly č. 100319193/2017 zo dňa 17.02.2017, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 22.02.2017, prerušil daňovú kontrolu od 21.02.2017. Daňová kontrola bola podľa § 61 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z.z. prerušená do dňa získania predmetných informácií, resp. podkladov pre správne určenie dane.
3. Po prijatí odpovedí k žiadostiam o medzinárodnú výmenu informácii pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola dane z pridanej hodnoty u kontrolovaného daňového subjektu prerušila a daňový úrad pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly. O tejto skutočnosti správca dane upovedomil daňový
subjekt oznámením č. 100541343/2018 zo dňa 13.03.2018, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 16.03.2018.
4. O výsledku kontroly daňový úrad vyhotovil protokol č. 101093478/2018 zo dňa 04.06.2018, ktorý bol daňovému subjektu doručený dňa 06.06.2018. Daňový subjekt bol zároveň vyzvaný správcom dane, aby v lehote 40-tich pracovných dní od doručenia výzvy sa k uvedenému protokolu vyjadril.
5. Dňa 31.07.2018 daňový subjekt zaslal písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 04.06.2018. Dňa 10.12.2018 správca dane prerokoval s daňovým subjektom predložené pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole o čom bola spísaná zápisnica č. 102533899/2018 zo dňa 10.12.2018.
6. Po prerokovaní protokolu začalo vyrubovacie konanie, v ktorom správca dane určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014.
7. Rozhodnutím č. 102619784/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 v sume XXX.XXX,XX €. Proti uvedenému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 100881766/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia.
8. Rozhodnutím č. 102619899/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2014. Proti uvedenému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 100881564/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
9. Rozhodnutím č. 102620529/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014. Proti uvedenému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 100881871/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
10. Rozhodnutím č. 102620065/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100882009/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
11. Rozhodnutím č. 102620153/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014. Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100882117/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
12. Rozhodnutím č. 102620257/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014. Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100882312/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
13. Rozhodnutím č. 102620350/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2014. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie daňový subjekt, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100882459/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
14. Rozhodnutím č. 102623569/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2014. Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom
rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100882653/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu ako vecne správne.
15. Rozhodnutím č. 102620396/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad určil daňovému subjektu rozdiel v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie daňový subjekt, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100881364/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým zamietol odvolanie daňového subjektu a potvrdil správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
16. Rozhodnutím č. 102620466/2018 zo dňa 17.12.2018 daňový úrad vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014. Proti uvedenému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 100881205/2019 zo dňa 15.04.2019, ktorým zamietlo odvolanie daňového subjektu a potvrdilo správnosť prvostupňového rozhodnutia daňového úradu.
17. Keďže daňový subjekt s uvedenými prvostupňovými rozhodnutiami daňového úradu ani s druhostupňovými rozhodnutiami finančného riaditeľstva nesúhlasil, podal na správny súd správnu žalobu.
II.
Žaloba
18. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 02.05.2019 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutia žalovaného, ktoré sú uvedené v bode 6. až 14. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko uvedené rozhodnutia považuje za nezákonné a žiada ich zrušiť v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c/, písm. d/, písm. e/, písm. f/, písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len “SSP”).
19. Žalobca má za to, že žalovaný, ako aj daňový úrad nesprávne právne vec posúdili.
20. Predmetom kontrolovaného plnenia bola služba transit národnej a medzinárodnej elektronickej komunikačnej prevádzky, ktorú žalobca prijal od svojich dlhodobých obchodných partnerov spoločnosti O2 Czech Republic a. s., so sídlom v Prahe, od spoločnosti Orange Slovensko a.s., so sídlom v Bratislave a túto v zmysle príslušných ustanovení zmlúv presmeroval do spoločnosti DH Telecom s. r. o., so sídlom v Bratislave.
21. V napadnutých rozhodnutiach žalovaný neuznal nárok žalobcu na odpočítanie DPH a znížil odpočítanie dane v riadku 21. a 23. príslušného daňového priznania o sumy uvedené v rozhodnutiach a to z dôvodu, že žalovaný mal za to, že žalobca nepredložením CDR záznamov nepreukázal reálne zdaniteľné plnenie, v dôsledku čoho nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
22. Dôkazom toho, že volanie bolo uskutočnené je CDR záznam, ktorý vzniká na základe signalizačnej komunikácie medzi ústredňami po celej ceste spojenia, ktorá riadi a potvrdzuje zostavenie aj ukončenie volania od účastníka A (volajúci) po účastníka B (volaný).
23. Tieto CDR záznamy sú automaticky uchované ústredňou žalobcu v binárnej podobe, ako aj v ústredni každého podniku po ceste hovoru. To znamená, že ak bol v ústredni žalobcu vytvorený CDR záznam o volaní, muselo dôjsť k spojeniu celej cesty hovoru o účastníka A s účastníkom B. Rovnaké CDR záznamy vznikli vo všetkých ústredniach po ceste hovoru, teda aj v ústredni spoločnosti Orange a O2. Tieto CDR záznamy sú podkladom pre vystavenie faktúr. Iné záznamy ohľadom uskutočnených hovorov nevznikajú. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca poskytol a podal žalovanému opakovane vysvetlenie o existencii CDR záznamov, na základe ktorých je kontrolované plnenie fakturované.
24. Počas miestneho zisťovania dňa 07.11.2018 v dátovom centre, v ktorom si žalobca prenajíma technické zariadenia žalobca preukázal žalovanému existenciu surových binárnych CDR záznamov
za obdobie rokov 2014-2015 nahliadnutím do výpisov binárnych súborov za celé predmetné časové obdobie. O existencii týchto CDR záznamov, na základe ktorých bolo fakturované kontrolované zdaniteľné plnenie, žalobca žalovaného informoval už počas prebiehajúcich daňových kontrol. Samotná existencia CDR záznamov v ústredni žalobcu vyvracia tvrdenie žalovaného, že transit telekomunikačnej prevádzky nebol uskutočnený.
25. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach uvádza, že žalobca nepredložil žalovanému CDR záznam o uskutočnenom transite telefonickej prevádzky za kontrolované obdobie. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca opakovane žiadal žalovaného o poskytnutie súčinnosti v súvislosti s predložením dôkazu o existencii materiálneho plnenia vo forme príslušných CDR záznamov, nakoľko CDR záznamy tvoria v zmysle § 63 zákona o elektronických komunikáciách predmet telekomunikačného tajomstva, ktoré v zmysle príslušných ustanovení ZEK je žalobca oprávnený sprístupniť iba Úradu pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb, účastníkovi a užívateľovi, ktorého sa týka, jeho právnym zástupcom alebo právnym nástupcom.
26. Orgánu štátu, ktorým je aj žalovaný je žalobca oprávnený v zmysle zákona o elektronických komunikáciách poskytnúť predmet telekomunikačného tajomstva len na základe písomnej žiadosti vyhotovenej na základe písomného súhlasu zákonného sudcu. Aj podľa § 26 ods. 9 daňového poriadku je žalobca oprávnený poskytnúť CDR záznamy žalovanému výlučne na základe jeho odôvodnenej žiadosti a so súhlasom zákonného sudcu. Žalobca opakovane počas konania upozornil žalovaného na uvedené zákonné povinnosti a žiadal od neho súčinnosť, aby mohol tieto dôkazy vo forme CDR záznamov poskytnúť žalovanému v súlade s platnými právnymi predpismi.
27. Ďalej žalobca v žalobe poukázal na jednu zo zásad daňového konania a to zásadu zákonnosti, ktorá pre žalovaného ako správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
28. Obchodnými partnermi žalobcu boli tri spoločnosti a to spoločnosť DH Telecom, O2 a Orange, ktoré sú, resp. boli etablované na slovenskom telekomunikačnom trhu. Žalobca si riadne splnil svoju povinnosť preveriť si svojich obchodných partnerov. O uvedených skutočnostiach a spoločnostiach v údajnom dodávateľskom reťazci sa žalobca dozvedel až z vyjadrení správcu dane.
29. Žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj Európskeho súdneho dvora a uviedol, že nie je možné spravodlivo od neho žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy u iných subjektoch. V žalobe citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3Sžf 1/2010, rozhodnutia Európskeho súdneho dvora Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03), rozhodnutie Bond House Systems Ltd (C-484/03), rozhodnutie Súdneho Európskeho dvora spojených vecí C-439/04 a C-440/04 Afel Kittel a Recolta Recycling.
30. Vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa konštatuje, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. Ak daňový subjekt splní uvedené požiadavky týkajúce sa mieri opatrnosti a aj napriek tomu sa nevedomky stane, napr. účastníkom reťazového obchodovania, v ktorom ide o daňový podvod, nie je možné mu uprieť právo na odpočet dane. Na nárok na odpočet DPH bude teda možné daňovému subjektu uprieť len v prípade, ak daňový subjekt pri reťazovom obchodovaní o podvodnom konaní vedel alebo síce o existencii podvodného konania nevedel, ale pri vynaložení obvyklej opatrnosti a obozretnosti o ňom vedieť mal a mohol.
31. Žalobca v žalobe ďalej napáda, že rozhodnutia orgánu verejnej správy sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nakoľko sa správca dane ani žalovaný nevysporiadal s právnymi názormi žalobcu podporenými judikatúrou, že právo na odpočítanie DPH nemôže byť ovplyvnené konaním iných subjektov v obchodnom reťazci a že na preukázanie skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Správca dane nijako svoje tvrdenia o neschopnosti tretích strán, ktoré boli údajne súčasťou dodávateľského reťazca nepreukázal žiadnymi konkrétnymi dôkazmi, preto sú jeho tvrdenia neodôvodnené a nepreskúmateľné.
32. Pri vydávaní napadnutých rozhodnutí správca dane a žalovaný postupoval v rozpore so základným princípom daňového konania, preukázania materiálnej pravdy. Žalobca navrhol vykonať dôkaz o existencii materiálneho plnenia formou predloženia CDR záznamov, na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane, na základe písomného súhlasu zákonného sudcu, o ktorých sám správca dane konštatuje, že jednoznačne preukazujú reálne dodanie služby odvolávajúc sa aj na predloženie CDR záznamov žalobcom v daňovej kontrole za obdobie apríl 2015.
33. Nezrozumiteľnosť konania správcu dane je spôsobená aj selekciou zo strany správcu dane, ktoré skutočnosti zistené v rámci konania vezme do úvahy na zistenie a objasnenie skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a ktoré v rozpore so zásadami daňového poriadku ignoruje. Príkladom takejto selekcie je i celková ignorácia znaleckých posudkov vypracovaných za obdobie apríl 2015, ktoré opisujú podstatu fungovania služby transitu medzinárodnej prevádzky a sú primerane aplikovateľné aj na posudzovanie kontrolovaného plnenia a môžu prispieť k objasneniu relevantných skutočností.
34. Žalobca v žalobe poukazuje, že zistenie skutkového stavu správnym orgánom pred vydaním každého z napadnutých rozhodnutí bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaný a správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, nakoľko odmietol vykonať žalobcom navrhovaný dôkaz existencie materiálneho plnenia formou dožiadania CDR záznamov zo strany žalovaného, na základe písomného súhlasu zákonného sudcu, tak ako to vyžadujú záväzné právne predpisy, zároveň nevykonanie dôkazu nijako neodôvodnil.
35. V zmysle ustanovenej judikatúry aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly. Zásada voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spojená so zásadou objektívnej pravdy vyžaduje, aby správca dane dostatočne zistil skutkový stav na posúdenie veci, čo však správca dane v tomto prípade neurobil, nakoľko nevykonal dôkazy navrhované žalobcom. Správca dane sa neriadil zásadou materiálnej pravdy, teda, že jeho rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
36. Žalobca má za to, že skutkový stav, ktorý vzal správca dane a žalovaný za základ každého napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. Žalovaný neprihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a aplikoval voľnú úvahu na odborné záležitosti, na ktoré nemá kvalifikáciu a ktorých hodnotenie prislúcha znalcovi z daného odboru.
37. Žalovaný odôvodňuje každé napadnuté rozhodnutie aj údajným personálnym prepojením zúčastnených spoločností. V administratívnom spise však žiadne takéto prepojenie správca dane nepreukázal. Personálnym prepojením sa v zmysle právnych predpisov rozumie účasť na riadení alebo na kontrole závislej osoby. Medzi žalobcom a jeho dodávateľmi spoločnosťou DH Telecom a Dokston, resp. údajnými spoločnosťami v reťazci dodávateľov nie je žiadne personálne prepojenie, ani správca dane žiadne nepreukázal. Skutočnosť, že pán F. a pán O. boli v minulosti zamestnancami spoločnosti Global Tel s.r.o. nepredstavuje žiadne personálne prepojenie. Žalobca v konaní uviedol, že spolupracoval so spoločnosťou Dokston, z dôvodu, že nemal vlastné kapacity na riadenie a správu veľkoobchodných vzťahov transitu medzinárodnej prevádzky. Takéto outsorsovanie služieb je úplne bežné a nezakladá personálne prepojenie.
38. Ďalej žalobca v žalobe napádal podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správcom dane. Pri vydávaní napadnutých rozhodnutí došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, nakoľko žalovaný zjavne nezohľadnil všetky vyjadrenia žalobcu predložené počas konania, žiadnym spôsobom ich nevyhodnotil, ani sa s nimi nevysporiadal, tak ako je orgán verejnej správy povinný pri odôvodnení napadnutých rozhodnutí zavádzal a uvádzal nepravdivé skutočnosti a pri preukazovaní skutočností relevantných pre posúdenie veci postupoval v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
39. Správca dane začal daňovú kontrolu dňa 27.05.2016 a dňa 17.02.2017, t.j. 9 mesiacov po začatí vykonávaní predmetnej kontroly rozhodnutie o prerušení kontroly dane z pridanej hodnoty, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 22.02.2017. Správca dane oznámil žalobcovi dňa 13.03.2018, že dňa 07.03.2018 pominuli dôvody prerušenia predmetnej kontroly. Žalobca poukázal správcovi dane na skutočnosť, že správcovi dane bolo z iných kontrol vykonávaných u žalobcu už v roku 2016 známe, že si vykonávanie kontroly vyžadovalo medzinárodnú výmenu informácii. Z uvedeného dôvodu žalobca
považuje dobu 9 mesiacov od začatia kontroly na prerušenie konania z dôvodu medzinárodnej výmeny informácie za neprimerane dlhú dobu. Žalobca namieta nezákonnosť zásahu správcu dane spočívajúcu v neprimeranej dĺžke vykonávania daňovej kontroly, ktorá trvala viac ako 15 mesiacov, nakoľko v súvislosti s týmto nezákonným postupom dochádza u žalobcu k právnej neistote.
40. Z administratívneho spisu vyplýva, že dožiadania vykonávané zo strany správcu dane v rámci medzinárodného vyžiadania informácii o odberateľoch z Českej republiky sú neúčelné a pre účel predmetnej kontroly bezpredmetné. Poukázal na to, že daňový úrad neurgoval českú finančnú správu a čakal na finálnu odpoveď v rámci medzinárodnej výmeny informácii 13 mesiacov.
41. Správca dane pri posudzovaní veci využil aj informácie, ktoré si správca dane vyžiadal v súvislosti s inou daňovou kontrolou u žalobcu v rámci medzinárodnej výmeny a to od chorvátskeho daňového úradu, od lotyšského daňového úradu.
42. V uvedených dožiadaniach na chorvátsky daňový úrad si daňový úrad žiadal informácie o spolupráci medzi žalobcom a spoločnosťou Hrvatski Telekom d.d., Tele2 d.o.o., VIPnet d.o.o., pričom však plnenie, ktoré je predmetom kontroly je služba transit národnej a medzinárodnej elektronickej komunikačnej prevádzky, ktorú žalobca prijal od svojich dlhodobých obchodných partnerov od spoločnosti O2 a od spoločnosti Orange a túto v zmysle príslušných ustanovení zmlúv presmeroval do spoločnosti DH Telecom.
43. Nakoľko žalobca v kontrolovanom plnení nikde nedeklaroval spoluprácu s daňovými subjektami Latvia Mobile Rest ani spoločnosťou Hrvatski Telekom, ani Tele2 d.o.o., ani VIPnet d.o.o. je nepochybné, že informácie vyžiadané od chorvátskeho daňového úradu ani od lotyšského daňového úradu neboli nevyhnutné na zistenie skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.
44. Na mnohých miestach v napadnutých rozhodnutí žalovaný svoje tvrdenia uvádza spojením „sa javí“, avšak bez toho, aby svoje tvrdenie podložil konkrétnymi preskúmateľnými dôkazmi. Uvedené tvrdenia preto nie sú preskúmateľné, nakoľko nie sú podložené dôkazmi a sú neodôvodnené. Základnou zásadou daňového konania je postup podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom správca dane je povinný chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práva právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Žalobca ako platiteľ dane nemôže uplatniť svoje právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, nakoľko tvrdenia správcu dane založené na podmienkach „sa javí“ sú nepreskúmateľné.
45. Správca dane v protokole uviedol, že žalobca predložil správcovi dane len dodávateľské faktúry. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca predložil správcovi dane aj ďalšie dôkazy, vrátane zmluvy uzatvorenej s DH Telekom. Žalobca spolu s faktúrou predložil aj prílohu k faktúre tabuľku obsahujúcu sumár volaní preukazujúcu uskutočnenie plnení. Žalobca si tak riadne splnil svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Žalobca ďalej predložil dôkaz, že príjemcovia služby transitu medzinárodnej prevádzky, ktorá bola žalobcom poskytnutá jeho odberateľom Orange a O2 aj prostredníctvom plnenia prijatého od DH Telekom za prijatú službu riadne uhradili dohodnutú cenu. Táto skutočnosť potvrdzuje, že Orange aj O2 prijali plnenie poskytnuté žalobcom, teda aj plnenie poskytnuté žalobcovi spoločnosťou DH Telekom. Toto je možné považovať za potvrdenie existencie materiálneho plnenia.
46. Na záver žalobca v žalobe žiadal priznať odkladného účinku správnej žaloby z dôvodov, ktoré podrobne uviedol v žalobe.
III.
Vyjadrenie žalovaného
47. Žalovaný uvádza, že napadnuté rozhodnutia majú presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenia, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu odpočítania dane. Takto vypracované rozhodnutia spĺňajú zákonom stanovenú podmienku v zmysle § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších
prepisov preto nemôžu byť posúdené ako nepreskúmateľné a konanie správcu dane považované za svojvoľné a neodborné, nakoľko konal v zmysle § 3 cit. zákona.
48. Všetky rozhodnutia vychádzajú z dostatočne zistených skutočností a sú správne posúdené v zmysle daňových zákonov, kde boli zohľadnené a vyhodnotené všetky zistenia a návrhy daňového subjektu.
49. K námietke, že správca dane navrhovaný dôkaz bez vysvetlenia a akéhokoľvek odôvodnenia nevykonal s odvolávkou na to, že Spoločnosť podrobne informovala správcu dane o existencii CDR záznamov, ktorú správcovi dane aj preukázala na miestnom zisťovaní v dátovom centre dňa 07.11.2018 a informácii, že Spoločnosť navrhla správcovi dane vykonať iný dôkaz, a to vo forme výpisov z CDR záznamov za kontrolované plnenie v obmedzenom rozsahu a navrhla preukázať proces dekódovania uchovaných originálnych CDR záznamov do .csv formátu odvolací orgán konštatuje, že sa miestneho zisťovania v dátovom centre 07.11.2018 nezúčastnil nebola mu preukázaná existencia CDR záznamov za kontrolované zdaňovacie obdobia a ani nebol predložený žiadny iný dôkaz o ich existencii, naopak správca dane v Zápisnici o ústnom pojednávaní č.100125774/2017 zo dňa 20.01.2017 žiadal platiteľa o preukázanie oprávnenosti odpočítania dane z predmetných faktúr relevantnými dôkazmi (napr. výstupmi z príslušných meracích zariadení atď). Platiteľ uvedené dôkazy nepredložil. Kontrola vyššie uvedených zdaňovacích období bola začatá na základe oznámenia dňa 27.05.2016. Odo dňa 27.05.2016 do dňa 20.01.2017 kedy bola spísaná uvedená zápisnica správca dane vykonával vlastnú vyhľadávaciu činnosť počas ktorej zistil, že CDR záznam je výstupný dokument z telefonickej ústredne. Platiteľ mu uvedenú informáciu neposkytol.
50. K námietke uvedenej v bode 19 žaloby žalovaný poukazuje na vyjadrenie splnomocneného zástupcu platiteľa, že ,,Spoločnosť správcu dane informovala, že spoločnosť SWAN je pri nakladaní a poskytovaní prevádzkových údajov tvoriacich CDR záznamy viazaná ustanoveniami § 63 zákona č. 351/2011 Z.z., o elektronických komunikáciách, v znení neskorších predpisov (ďalej len ZEK) o ochrane telekomunikačného tajomstva. Telekomunikačný podnik je podľa § 26 ods. 9 Daňového poriadku povinný a zároveň oprávnený poskytnúť prevádzkové údaje správcovi dane výlučne na základe jeho odôvodnenej žiadosti a so súhlasom zákonného sudcu (podmienky stanovené pre poskytnutie údajov v ustanoveniach § 63 ods. 6 a 7 ZEK). Spoločnosť postupuje v súlade so zákonom stanovenou povinnosťou.“ Odvolací orgán uvádza, že platiteľ v priebehu kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2015 (UZA) predložil správcovi dane CDR záznamy bez odvolávky na znenie Zákona o elektronických komunikáciách, avšak v priebehu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia roku 2014 ich správcovi dane už nepredložil. Odvolací orgán konštatujte, že pokiaľ má vedomosť, v priebehu výkonu daňovej kontroly za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia nedošlo v časti poskytovania prevádzkových údajov k úprave Zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách na ktorý sa platiteľ odvoláva.
51. K námietke uvedenej v bode 22 žaloby žalovaný uvádza, že všeobecne platí, že zásada nediskriminácie vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nezaobchádzalo rozdielne a aby sa v rozdielnych situáciách nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. U platiteľa dane bola vykonávaná daňová kontrola v zmysle platnej legislatívy a nijakým spôsobom nebol diskriminovaný. Správca dane požadoval len predloženie dokladov preukazujúcich skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je platiteľ povinný uvádzať v daňových priznaniach alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
52. Správca dane neporušil zásadu právnej istoty daňového subjektu, pretože v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v zmysle platnej legislatívy. Daňovú kontrolu správca dane vykonával z dôvodu správneho posúdenia vzniku daňovej povinnosti u platiteľa SWAN Mobile, a. s., a tým aj správnosť uplatnenia práva na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobia v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH. Tvrdenie, že správca dane šikanózne trestá platiteľa, správca dane zásadne odmieta.
53. Správca dane žiadal žalobcu o predloženie dokladov preukazujúcich skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, postupoval v zmysle platnej legislatívy a rovnako pristupuje k všetkým kontrolovaným subjektom. Považovať predloženie dokladov za šikanovanie je neprijateľné.
54. K námietke uvedenej v bode 23 žaloby žalovaný uvádza, že v predmetnej daňovej kontrole nedošlo zo strany správcu dane k narušeniu právnej istoty žalobcu. Predmetná daňová kontrola sa vykonávala u žalobcu a ten sa mal aktívne starať aby vierohodne preukázal svoje tvrdenia a nie poukazovať na iný daňový subjekt (Orange). Ak bude vykonávaná kontrola u spoločnosti Orange bude príslušný správca dane postupovať pri určovaní správnej výšky dane v zmysle platných daňových zákonov, aby nedošlo k narušeniu právnej istoty.
55. K námietke uvedenej v bode 25 až 30 žaloby žalovaný uvádza, že všetky skutočnosti a zistenia prečo nedošlo k priznaniu žalobcom uplatnenému nároku sú uvedené v rozhodnutí, protokole z daňovej kontroly správcu dane a preto žalovaný nebude podrobne (duplicitne) uvádzať všetky skutočnosti, ale v stručnosti zhrnuté: Správca dane sa v priebehu výkonu daňovej kontroly zameral predovšetkým na časť prislúchajúcu deklarovanej medzinárodnej prevádzke z dôvodu, že bola súčasťou jednak následného radu dodaní medzi spoločnosťami SWAN Mobile, a.s. DH Telecom, s.r.o. ITSG s.r.o. LUCI TRAVEL s.r.o. ako i predchádzajúceho radu dodaní medzi spoločnosťami MANDATEL PTE LTD., 105 CECIL STREET, 15 -01 THE OCTAGON, SINGAPORE (069534) Doxton s.r.o., Krížna 47, 811 07 Bratislava, IČO: 35 897 902 O2 Czech Republic a.s..
56. Obchodný vzťah medzi spoločnosťou DH Telecom, s.r.o. a platiteľom SWAN Mobile, a.s. je definovaný Zmluvou o prepojení verejných telekomunikačných sietí, v zmysle § 27 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, predmetom ktorej je vzájomné prepojenie sietí za účelom poskytovania verejných elektronických komunikačných služieb a dodržiavanie národných a medzinárodných telekomunikačných noriem, za účelom ukončovania alebo tranzitu národnej alebo medzinárodnej telefonickej prevádzky, za ceny dohodnuté v prílohe predmetnej zmluvy, ktoré sa môžu meniť v závislosti od trhových požiadaviek alebo na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb. Spoločnosť DH Telecom, s.r.o. mala predmetné telekomunikačné služby nakúpiť od spoločnosti ITSG s.r.o. a následne dodať spoločnosti SWAN Mobile, a.s. Daňový úrad Bratislava na základe dokazovania vedeného v zmysle ustanovení § 24 daňového poriadku dospel k záverom, týkajúcich sa preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu medzi spoločnosťou DH Telecom, s.r.o. a dodávateľom ITSG s.r.o., ktoré uviedol vo vyššie popísanom protokole. Z predmetného protokolu zároveň vyplynulo, že daňový subjekt ITSG s.r.o. deklaroval dodanie telekomunikačných služieb (ktoré mal nakúpiť od vyššie uvedených spoločností) pre spoločnosť DH Telecom, s.r.o. a vyhotovil faktúry pre spoločnosť DH Telecom, s.r.o. za dodanie telekomunikačných služieb. Spoločnosť ITSG s.r.o. mala predmetné telekomunikačné služby v zdaňovacom období január 2014 nakúpiť od spoločnosti PABLITO s.r.o. a následne dodať spoločnosti DH Telecom, s.r.o..
57. Daňový úrad Bratislava na základe dokazovania dospel k záverom, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je predmetom faktúr za telekomunikačné služby vyhotovených platiteľom PABLITO s.r.o. preukázané nebolo a teda nedošlo k vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru v zmysle § 19 zákona o DPH. Daňový úrad Bratislava na základe dokazovania dospel k záverom, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je predmetom faktúr za telekomunikačné služby vyhotovených platiteľom PABLITO s.r.o. preukázané nebolo a teda nedošlo k vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru v zmysle § 19 zákona o DPH. V danom prípade platenie dane uvedenej na predmetných faktúrach (vyhotovených platiteľom ITSG s.r.o. pre odberateľa DH Telecom, s.r.o.) vyplýva platiteľovi ITSG s.r.o. z ustanovenia § 69 ods. 5 zákona o DPH a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti pri dodaní služieb v tuzemsku podľa § 19 zákona o DPH. V zmysle ustanovenia § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná túto daň zaplatiť. Daňový úrad Bratislava zároveň skonštatoval, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je predmetom faktúr za telekomunikačné služby vyhotovených platiteľom ITSG s.r.o. preukázané nebolo a teda nedošlo k vzniku daňovej povinnosti pri dodaní služieb v zmysle § 19 zákona o DPH.
58. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na základe dokazovania vedeného v zmysle ustanovení § 24 daňového poriadku týkajúceho sa preverenia zdaniteľného obchodu medzi spoločnosťou DH Telecom, s.r.o. a dodávateľom ITSG s.r.o., ktoré uviedol vo vyššie popísanom protokole dospel k záverom, že v prípade, ktorý bol predmetom daňovej kontroly u platiteľa DH Telecom, s.r.o. (tranzit medzinárodnej prevádzky) mal platiteľ DH Telecom, s.r.o. telefonickú prevádzku smerujúcu do zahraničných destinácií prijať od partnera SWAN Mobile, a.s. a ďalej odovzdať partnerovi ITSG s.r.o., následne spoločnosť ITSG s.r.o. mala predmetnú telefonickú prevádzku odovzdať svojmu partnerovi a ten následne svojmu partnerovi až nakoniec partnerovi v destinácii, v ktorej mal byť hovor ukončený.
Zo skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaných preverovaní ohľadom uskutočnenia následného tranzitu volaní prostredníctvom ďalších spoločnosti bolo však akokoľvek nemožné, aby sa prostredníctvom týchto spoločností mohol uskutočniť tranzit telefonickej prevádzky.
59. Na účely preukázania služby prijatej od dodávateľa DH Telecom, s.r.o. platiteľ predložil len predmetnú faktúru a príslušnú zmluvu. Prílohu faktúry tvoril výpis volaní - Tabuľka č. 1. Obchodný vzťah medzi DH Telecom, s.r.o. a SWAN je definovaný Zmluvou o prepojení verejných telekomunikačných sietí. Zmluva o prepojení sietí, ktorá by mala svedčiť o uskutočnení služby dodávateľom, spoločnosťou DH Telecom, s.r.o, pre platiteľa SWAN bola uzatvorená v zmysle § 27 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách. V zmysle § 27 ods. 1 citovaného zákona podnik poskytujúci verejnú sieť má právo a na požiadanie iného podniku poskytujúceho verejnú sieť povinnosť rokovať o prepojení sietí, a ak je to uskutočniteľné, na základe zmluvy o prepojení prepojiť svoju sieť so sieťou žiadajúceho podniku na účely poskytovania verejných služieb, aby sa zabezpečilo poskytovanie služieb a interoperabilita služieb. Zmluva o prepojení musí byť písomná, pričom podstatnou časťou zmluvy o prepojení je cena za prepojenie.
60. Za účelom overenia reálnosti prevádzky, ako i toho, že kontrolovaný platiteľ i jeho dodávateľ DH Telecom, s.r.o. jej tranzit reálne uskutočnili, správca dane mienil preveriť CDR záznamy z dotknutej telefonickej prevádzky a požiadal kontrolovaného platiteľa, aby tieto predložil. Za predpokladu, že kontrolovaný platiteľ tranzit prevádzky uskutočnil, bola by táto skutočnosť dostatočne zrejmá a preukazná z CDR záznamov zachytených jeho ústredňou. Správca dane vychádzal zo zistení, že prijatie dotknutej prevádzky kontrolovaným platiteľom od partnerov O2, resp. Orange Slovensko, a.s., a jej odovzdanie partnerovi DH Telecom, s.r.o. by bolo zrejmé predovšetkým z polí „incoming trunk“ a „outgoing trunk“ (t.j. vstupného a výstupného kanála), cez ktoré mala byť prevádzka kontrolovaným platiteľom prijatá od partnerov O2, resp. Orange Slovensko, a.s. a odovzdaná partnerovi DH Telecom, s.r.o.. Ak by tak skutočne nastalo, CDR záznam by v poli „incoming trunk“ obsahoval identifikáciu partnerov O2, resp. Orange Slovensko, a.s. a v poli „ outgoing trunk“ obsahoval identifikáciu partnera DH Telecom, s.r.o.. Posudzovaná skutočnosť, či nastalo reálne spojenie volaného účastníka s volaným a volania reálne, t.j. hovor sa uskutočnil, by bola zrejmá z ďalších iných polí CDR záznamu.
61. Aj vzhľadom na skutočnosť, že kontrolovaný platiteľ príslušný CDR záznam neposkytol, nebolo preukázané žiadnym relevantným dôkazom, že platiteľ SWAN Mobile, a.s. telefonickú prevádzku prijal od partnera O2 a následne ju odovzdal partnerovi DH Telecom, s.r.o.. Kontrolovaný platiteľ za kontrolované zdaňovacie obdobie nepreukázal žiadnym relevantným dokladom, že deklarovaná telefonická prevádzka bola reálne prijatá od partnera O2 a následne odovzdaná partnerovi DH Telecom, s.r.o., keďže príslušný CDR záznam o uskutočnenom tranzite telefonickej prevádzky za dané obdobie nepredložil. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti vyplýva, že platiteľ DH Telecom, s.r.o. vyhotovil pre platiteľa SWAN Mobile, a.s. faktúru s vyčíslením slovenskej DPH, ktorú platiteľ DH Telecom, s.r.o. požadoval zaplatiť. V danom prípade platenie dane uvedenej na faktúre vyhotovenej platiteľom DH Telecom, s.r.o. pre odberateľa SWAN Mobile, a.s. za dodanie telekomunikačných služieb vyplýva platiteľovi DH Telecom, s.r.o. z ustanovenia § 69 ods. 5 zákona o DPH a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti pri dodaní služieb v tuzemsku podľa § 19 zákona o DPH.
62. K námietke uvedenej v bode 31 až 42 žaloby žalovaný uvádza, že žalobca poukazuje na celý rad rozsudkov Súdneho Dvora, ako aj vnútroštátnych súdov, kde konštatuje, že ...,,nemohol vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou údajného podvodného reťazca.“ Na základe pripomienok žalobcu žalovaný odvolací orgán uvádza, že v Protokole zo dňa 04.06.2018, ani následne v Rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného nikto neuviedol, že platiteľ sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou údajného podvodného reťazca a preto sú tieto žalobné námietky a rozsudky k nim sa viažuce irelevantné.
63. V tejto súvislosti odvolací orgán uvádza, že správca dane postupoval tiež v súlade s Uznesením Ústavného súdu SR III. ÚS 401/09-17, preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňový subjektom, preto možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a dostatočne zistil skutkový stav pre prijatie záverov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí.
64. Aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011 vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.
65. Rovnako Krajský súd v zmysle rozsudku sp.zn. 2S/11/2014 zo dňa 19.11.2014 konštatoval, že zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru a služieb dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu, pretože pri uplatnení práva na odpočítanie dane, na základe predloženej faktúry, musí prísť k vecnému naplneniu podstaty veci, čiže k dodaniu deklarovaných zdaniteľných obchodov. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bolo zdaniteľné plnenie dodané, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet dane.
66. Aj rozhodnutie Súdneho dvora (rozsudok vo veci C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL), na ktorý sa platiteľ v bode 89. svojho Odvolania odvoláva, poukazuje na to, aby daňové subjekty prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní obchodných kontraktov (zvlášť so značným finančným dopadom) sa v rámci možností snažili dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. Pre daňové subjekty to znamená venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného jednania obchodných partnerov nevznikli pochybnosti o tom, že o podvode vedeli, či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli. Poskytovanie telekomunikačných služieb, konkrétne tranzit medzinárodnej telefonickej prevádzky nebol bežnou podnikateľskou činnosťou spoločnosti ITSG, s.r.o., ktorú by poskytoval rôznym obchodným partnerom(podrobne popísané v Protokole). Spoločnosť ITSG, s.r.o. deklarovala poskytnutie telekomunikačných služieb len jedinému obchodnému partnerovi, a to spoločnosti DH Telecom, s.r.o. aj to len v období roku 2014 a do augusta 2015 (vrátane). V prípade deklarovaného dodávateľa ITSG, s.r.o. sa nejednalo o subjekt, ktorý by bol etablovaný na trhu s poskytovaním služieb tranzitu medzinárodnej telefonickej prevádzky. Spoločnosť DH Telecom, s.r.o. sa síce odvolávala na testovacie volania, správcovi dane však nepredložila žiadne dôkazy o vykonanom testovaní medzi spoločnosťou ITSG, s.r.o. a spoločnosťou DH Telecom, s.r.o. a taktiež ani medzi spoločnosťou DH Telecom, s.r.o. a spoločnosťou SWAN Mobile, a.s.. Taktiež odvolací orgán poukazuje na skutočnosť, že spolupráca medzi spoločnosťami DH Telecom, s.r.o. a ITSG, s.r.o. a SWAN Mobile, a.s. trvala pomerne krátku dobu, t. j. v období roku 2014 do augusta 2015 (vrátane) a bola náhle ukončená. Predložené CDR spoločnosťou DH Telecom, s.r.o. (UZA) záznamy nepotvrdzujú skutočnosť, že zo strany spoločnosti ITSG, s.r.o. došlo k dodaniu služieb tranzitu medzinárodnej telefonickej prevádzky pre spoločnosť DH Telecom, s.r.o. a následne od spoločnosti DH Telecom, s.r.o. pre spoločnosť SWAN Mobile, a.s.. Tak ako už bolo uvedené v Protokole vykonanými daňovými kontrolami u daňového subjektu DH Telecom, s.r.o. za zdaňovacie obdobia r. 2014 a r. 2015 správca dane prijal záver, že daňovému subjektu DH Telecom, s.r.o. pri deklarovaných telekomunikačných službách pre platiteľa SWAN Mobile, a.s. nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku v zmysle § 19 zákona o DPH, ale jej platenie dane vyplynulo z ustanovenia § 69 ods. 5 zákona o DPH. Daňový subjekt sa voči rozhodnutiu správcu dane neodvolal, čo možno považovať za jeho súhlas s prijatými závermi správcu dane a jeho vyhodnotením zisteného skutkového stavu. Odvolací orgán zároveň uvádza informáciu týkajúcu sa deklarovaného dodávateľa DH Telecom, s.r.o. a to - na základe Obchodného registra vložka číslo 39362/B, odd. Sro zo dňa 07.12.2018 Okresného súdu Bratislava I, kde spoločnosť bola vymazaná dňa 20.06.2018, dôvodom výmazu bol ex offo výmaz. (Uznesením Okresného súdu Bratislava I bola vyššie uvedená obchodná spoločnosť zrušená v dôsledku zastavenia konkurzu voči dlžníkovi pre nedostatok majetku.) Ďalej odvolací orgán uvádza informáciu týkajúcu sa deklarovaného dodávateľa
ITSG, s.r.o., a to - na základe Obchodného registra vložka číslo 29078/S, odd. Sro zo dňa 07.12.2018 Okresného súdu Banská Bystrica. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4K/24/2017-63 zo dňa 02.05.2017, právoplatným dňa 11.05.2017 a vykonateľným dňa 11.05.2017 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka ITSG s.r.o., Kpt. Nálepku 2A, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 36 675 130.
67. K dĺžke výkonu daňovej kontroly žalovaný uvádza, že správca dane vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2014, február 2014, marec 2014, apríl 2014, jún 2014, júl 2014, september 2014, október 2014, november 2014, december 2014 na základe Oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 102862788/2016 zo dňa 28.04.2016. Správca dane daňovou kontrolou v zmysle § 44 ods. 1 daňového poriadku zisťoval a zároveň preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov za zdaňovacie obdobia, ktoré boli predmetom výkonu daňovej kontroly. Správca dane daňovú kontrolu vykonával v rozsahu, ktorý bol nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
68. Na základe vyššie uvedeného správca dane zaslal za účelom preverenia vybraných obchodných transakcií celkom 2 žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií do iného členského štátu (Česká republika) za účelom preverenia deklarovaných služieb z iného členského štátu.
69. Správca dane z dôvodu podania žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií daňovú kontrolu vykonávanú v zmysle vyššie uvedeného Oznámenia prerušil dňa 21.02.2017 do dňa získania potrebných informácií, resp. dokladov, na základe ktorých správca dane bude vedieť správne určiť základ dane a daň. Prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií správca dane preveroval skutočnosti týkajúce sa dodávok služieb do iného členského štátu pre vybraných zahraničných odberateľov. Správca dane s využitím medzinárodnej výmeny daňových informácií preveroval predmetné skutočnosti z dôvodu podozrenia, že v prípade fakturovaných služieb došlo k ich umelému navyšovaniu.
70. Zároveň odvolací orgán uvádza, že nežiadal opakovane rovnaké informácie, ktoré už boli zo strany spoločnosti O2 poskytnuté v rámci medzinárodnej výmeny informácií vo vzťahu k daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie apríl 2015. Správca dane vykonával daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január 2014, február 2014, marec 2014, apríl 2014, jún 2014, júl 2014, september 2014, október 2014, november 2014 a december 2014 a žiadal doklady za obdobia v ktorých prebiehala daňová kontrola. Správca dane doklady predložené ku kontrole za zdaňovacie obdobie apríl 2015 správca dane použil v danom kontrolovanom období.
71. Z uvedeného vyplýva, že správca dne pri výkone daňovej kontroly postupoval v zmysle § 44 a 46 daňového poriadku a predmetom prípade nedošlo k prekročeniu lehoty na výkon daňovej kontroly zakotvenej v § 46 ods. 10 daňového poriadku.
72. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
IV.
73. V preskúmavanej veci už rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5S/96/2019-677 zo dňa 08.10.2019 tak, že zamietol návrh žalobcu na spojenie veci zo dňa 21.06.2019 vedenej pod sp. zn. 5S/96/2019 a pod sp.zn. 2S/115/2019, napadnuté rozhodnutia žalovaného a napadnuté prvostupňové rozhodnutia zrušil a vec vrátil Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty v Bratislave na ďalšie konanie a odmietol návrh žalobcu na zrušenie protokolu č. 101093478/2018 zo dňa 04.06.2018 a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
74. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/96/2019-677 zo dňa 08.10.2019 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ SSP postupom podľa § 462 ods. 1 SSP, keď Krajský súd v Bratislave nesprávne právne vec posúdil. Kasačný súd sa nestotožnil so závermi krajského súdu uvedenými v rozsudku v bodoch 106, 107, 108 a 116, týkajúcich sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, a to aj v prípade, keď správny súd hodnotil nepredloženie CDR ako aj dôkaznú situáciu žalobcu, na základe ktorej správne orgány rozhodovali, odlišne od názoru kasačného súdu.
Kasačný súd ďalej nesúhlasil s názorom krajského súdu uvedeným v bodoch 111, 113, 114, 115 rozsudku ohľadom dĺžky daňovej kontroly a v bodoch 105 a 109, týkajúcich sa nutnosti hodnotenia a preukázania podvodného konania žalobcu.
75. Po vrátení veci najvyšším súdom bola vec ďalej na Krajskom súde v Bratislave vedená pod sp.zn. 1S/80, 86-94/2021.
V.
Právne posúdenie
76. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 a § 13 odsek 1 SSP opätovne v intenciách právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovených v rozsudku sp.zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021 preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 107 ods. 2 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP.
77. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
78. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
79. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
80. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
81. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
82. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
83. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
84. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
85. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
86. Podľa § 26 ods. 9 daňového poriadku, podniky27aa) sú povinné za podmienok uvedených v osobitnom predpise 27ab) poskytnúť na účely správy daní správcovi dane na jeho žiadosť údaje účastníkov 27ac) a prevádzkové údaje 27ad) (V zmysle poznámky pod čiarou je odkaz pod 27aa) § 5 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, odkaz pod 27ab) § 63 zákona č. 351/2011 Z. z., odkaz pod 27ac) § 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z. a odkaz pod 27ad) § 57 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z.).
87. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
88. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
89. Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom sa rozumie napríklad zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010.
90. Podľa § 61 odsek 3 daňového poriadku, konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.
91. Podľa § 61 odsek 4 daňového poriadku, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
92. Podľa § 61 odsek 5 daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
93. Podľa § 61 odsek 6 daňového poriadku, ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom.
94. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
95. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
96. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
97. Podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, na účely tohto zákona faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry.
98. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, na účely tohto zákona vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.
99. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, elektronická komunikačná služba je služba obvykle poskytovaná za odplatu, ktorá spočíva úplne alebo prevažne v prenose signálov v sieťach, vrátane telekomunikačných služieb a prenosových služieb v sieťach používaných na rozhlasové a televízne vysielanie. Služba nie je poskytovanie obsahu ani zabezpečenie alebo vykonávanie redakčného dohľadu nad obsahom prenášaným pomocou sietí a služieb a nezahŕňa služby informačnej spoločnosti, ktoré nespočívajú úplne alebo prevažne v prenose signálov v sieťach.
100. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 351/2001 Z.z. o elektronických komunikáciách, telekomunikačné zariadenie je technické zariadenie na vysielanie, prenos, smerovanie, príjem, prepojenie alebo spracovanie signálov šírených prostredníctvom vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami.
101. Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 351/2011 Z.z., predmetom telekomunikačného tajomstva je: a) obsah prenášaných správ, b) súvisiace údaje komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne čísla, obchodné meno c) a sídlo právnickej osoby, alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby - podnikateľa alebo osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu; predmetom telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónnom zozname, d) prevádzkové údaje, e) lokalizačné údaje.
102. Podľa § 63 ods. 6 zák. č. 351/2011 Z.z., podnik je povinný poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní na účely trestného konania a inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 na účely plnenia jeho úloh v rozsahu podľa osobitných predpisov údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d); v prípade údajov potrebných na účely trestného konania a pátrania po hľadanej osobe alebo nezvestnej osobe a odcudzených motorových vozidlách sa postupuje podľa osobitných predpisov. Podnik je povinný poskytnúť tieto údaje zrozumiteľným spôsobom v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe v šifrovanej forme. Náklady na hmotné nosiče, ktoré sú potrebné na poskytnutie údajov, uhrádza orgán štátu, ktorému sa takéto údaje poskytli.
103. Podľa § 63 ods. 7 zák. č. 351/2011 Z.z., údaje podľa odseku 6 sa poskytujú len na základe písomnej žiadosti vyhotovenej na základe písomného súhlasu zákonného sudcu. Súhlas možno udeliť, len ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak, alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené.
104. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutí žalovaného č. 100881766/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881564/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881871/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882009/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882117/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882312/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882459/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100882653/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881364/2019 zo dňa 15.04.2019, č. 100881205/2019 zo dňa 15.04.2019, ako aj prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 102619784/2018 zo dňa 17.12.2018, č. 102619899/2018 zo dňa 17.12.2018, č. 102620529/2018 zo dňa 17.12.2018, č. 102620065/2018 zo dňa 17.12.2018, č.
102620257/2018 zo dňa 17.12.2018, č. 102623569/2018 zo dňa 17.12.2018, č. 102620466/2018 zo dňa 17.12.2018.
105. Bližšia špecifikácia rozhodnutí je pod bodom 6-15 odôvodnenia tohto rozsudku. Uvedené rozhodnutia žalovaného boli vydané na základe jedného protokolu, z jednej daňovej kontroly a to kontroly za mesiace január, február, marec, apríl, jún, júl, september, október, november, december 2014. Všetky druhostupňové rozhodnutia sú obsahovo totožné, boli použité rovnaké dôkazy pri hodnotení skutkového stavu, a preto súd sa bude nimi zaoberať a odôvodňovať ako s jedným celkom.
106. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
107. Žalobca namietal zákonnosť rozhodnutí správcu dane a žalovaného z dôvodov uvedených v žalobe. Predmetom kontrolovaného plnenia bola služba transit národnej a medzinárodnej elektronickej telekomunikačnej prevádzky, ktorú žalobca prijal od svojich obchodných partnerov od spoločnosti O2 Czech republic a.s., so sídlom v Prahe, od spoločnosti Orange Slovensko a. s., so sídlom v Bratislave a túto v zmysle príslušných zmlúv presmeroval do spoločnosti DH Telecom s. r. o. Bratislava.
108. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a rozhodnutí správnych orgánov správny súd konštatuje, že predmetom daňovej kontroly bolo posudzovanie a vyhodnotenie obsahu faktúr žalobcu za nákup - prijatie telekomunikačných služieb od spoločnosti DH Telecom s.r.o., Bratislava, IČO: 35 978 554 (ďalej aj „DH Telecom s.r.o.“) - dodávateľ žalobcu, dodávateľské faktúry žalobcu č. faktúry FV 1400009 zo dňa 03.02.2014, FV 1400023 z 03.03.2014, ďalej FV 1400037 zo dňa 03.04.2014, FV 1400052 z 02.05.2014, FV 1400085 zo dňa 01.07.2014, FV 1400104 zo dňa 01.08.2014, FV 1400133 zo dňa 01.10.2014, FV 1400150 zo dňa 03.11.2014, FV 1400167 zo dňa 01.12.2014, FV 150-01/13 zo dňa 05.01.2015, týkajúce sa dodania plnenia v mesiacoch január až apríl, jún, júl a september až december 2014 (ďalej aj „posudzované faktúry“, „dodávateľské faktúry žalobcu“, „faktúry a faktúra“), ktorými žalobca deklaroval v príslušnom zdaňovacom období nákup (prijatie) telekomunikačných služieb od spoločnosti DH Telecom s.r.o..
109. Z dodávateľských faktúr od spoločnosti DH Telecom s. r. o. si žalobca uplatnil právo na odpočet DPH, ktoré zahrnul do daňového priznania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1-4, 6, 7, 9-12/2014 ako vyplýva z prvostupňových rozhodnutí správcu dane a rozhodnutí žalovaného, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom a ich dôvodov, keď správca dane neuznal v daňovom priznaní žalobcom uplatnený odpočet DPH z posudzovaných faktúr (z dodávateľských faktúr), v dôsledku čoho správca dane znížil žalobcovi odpočítanie dane za príslušné zdaňovacie obdobie, keď na základe vykonaného dokazovania správca dane a žalovaný dospel k záveru, že zo strany žalobcu neboli splnené zákonné podmienky na odpočet DPH v skúmanom zdaňovacom období, keď podľa výsledkov dokazovania a právneho názoru správcu dane žalobca nepreukázal, že dodávateľovi žalobcu
- DH Telecom s.r.o., pri deklarovaných telekomunikačných službách, účtovaných v posudzovaných faktúrach (pre platiteľa - žalobcu), nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku podľa § 19 zákona o DPH a tým nevzniklo ani platiteľovi - žalobcovi právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH vo výške uvedenej v dodávateľských faktúrach, čím žalobca podľa správcu dane a žalovaného porušil ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH tým, že si neoprávnene uplatnil odpočet DPH podľa jednotlivých faktúr v príslušnom zdaňovacom období.
110. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane vyplýva, že žalobca ako platiteľ nepreukázal dôkazmi, že vo faktúrach, deklarovaná telekomunikačná prevádzka - služba, v príslušnom zdaňovacom období, bola reálne prijatá a realizovaná tak, ako je uvedené v obsahu posudzovaných faktúr a následne bola táto telekomunikačná prevádzka - tieto služby, odovzdané ďalším subjektom, keď podľa správnych orgánov vykonaným dokazovaním skutočnosti deklarované v posudzovaných faktúrach, preukázané neboli. Správca dane konštatoval, že napriek výzve, žalobca v daňovom
konaní nepredložil jediný relevantný dôkaz o realizácii dodávateľskými faktúrami deklarovaného plnenia, ktorým je CDR - záznam o uskutočnení tranzitu komunikačnej prevádzky (ďalej len „CDR“) v skúmanom období, ktorým, podľa správcu dane, bol žalobca spôsobilý preukázať, že posudzovanými faktúrami deklarovanému plneniu - tranzitu telekomunikačných služieb v skúmanom období, v rámci posudzovaného reťazca, v súlade s obsahom posudzovaných dodávateľských faktúr, aj reálne došlo.
111. Podľa správcu dane žalobca nepreukázal reálnosť poskytnutého plnenia v súlade s údajmi na dodávateľských faktúrach žalobcu, ktoré ako dôkaz predložil v daňovom konaní spolu s prílohami, ktoré obsahovali výpis volaní, ako aj s predložením zmluvy o prepojení uzavretej podľa § 27 zákona č. 351/2011 Z. z. s DH Telecom s. r. o. dňa 01.05.2012.
112. Správca dane, ako aj žalovaný tvrdí, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH vo výške uvedenej na predmetných faktúrach a to z dôvodu, že nepreukázal žiadnym relevantným dokladom, že deklarovaná telefonická prevádzka bola reálne prijatá od partnera O2 a následne odovzdaná partnerovi DH Telecom s.r.o., keďže príslušný CDR záznam o uskutočnenom transite telefonickej prevádzke za dané obdobie nepredložil. Keďže dodávateľovi DH Telecom s.r.o. pri deklarovaných telekomunikačných službách pre platiteľa žalobcu nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku v zmysle § 19 zákona o DPH, nevzniklo ani platiteľovi žalobcu. V zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
113. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
114. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
115. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 v § 51 ods. 1 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou a spôsobom uvedenými na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013).
116. Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/l08/2014 zo dňa 29.09.2016, sp.zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp.zn. 3Sžf/l25/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného
plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
117. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
118. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
119. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
120. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov alebo služieb uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.05.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/l/2011 zo dňa 15.03.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House).
121. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu a nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaným správny súd poukazuje na závery prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky v zrušujúcom rozsudku sp.zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021. Najvyšší súd v bode 77 citovaného rozsudku uviedol, že sa stotožnil s názorom správnych orgánov, a to „že na základe nimi vykonaného dokazovania ako aj dôkazov predložených v konaní žalobcom a zistených skutočností z iných daňových kontrol iných subjektov, ktoré podrobne uvádzajú správne orgány v dôvodoch rozhodnutia a sú obsahom administratívneho spisu, nebolo bezpochyby preukázané tvrdenie žalobcu, že k poskytnutiu telekomunikačných služieb, tak ako ich deklaroval žalobca, v súlade s obsahom posudzovaných faktúr aj došlo. Za zistenej skutkovej situácie by zabezpečenie CDR záznamov ako dôkazu (ktoré by podľa žalovaného, správnych orgánov, správneho a aj kasačného súdu), bezpochyby boli relevantným dôkazom, ktorým mohol žalobca preukázať uskutočnenie deklarovaného tranzitu medzinárodnej telekomunikačnej prevádzky. Žalobca, tak ako vyplýva z obsahu administratív-neho spisu a v súdnom prieskume, sa bránil existenciou zákonných obmedzení (§ 63 ods. 7 zákona č. 351/2011 Z.z., § 26 ods.
9 daňového poriadku), pre ktoré nedošlo z jeho strany k predloženiu žiadaných CDR záznamov, nedošlo k predloženiu tohto dôkazného prostriedku.”
122. Najvyšší súd Slovenskej republiky v cit. rozsudku sp.zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021 v bode 78 zdôraznil, „že v administratívnom konaní (po tom čo sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu ), nebolo preukázané, že žalobca vykonal všetky zákonné kroky k tomu (nepreukázal plnú súčinnosť), aby tento dôkaz - CDR záznamy mohol, v súlade so zákonným postupom, predložiť a bol spôsobilý týmto dôkazom preukázať relevantnosť posudzovaného plnenia. Žalobca musel mať počas správneho konania vedomosť, že správca dane by takýto dôkaz hodnotil ako relevantný, čo vyplýva z obsahov preskúmavaných rozhodnutí žalovaného a prvostupňových správnych orgánov, v zistenej skutkovej situácii žalobcu. Prístup žalobcu v konaní bol odlišný a nezdôvodnený s postupom žalobcu v iných konaniach, týkajúcich sa iných daňových kontrol, ku ktorým sám žalobca takéto dôkazy - CDR predkladal (DPH za apríl 2015), preto nie je zrejmé, prečo „zákonná nemožnosť“ predložiť tento dôkaz, v prípade skúmania DPH za iné zdaňovacie obdobie na strane žalobcu nebola a „nemožnosťou“ predloženia CDR sa nebránil v tomto inom konaní (DPH za 4/2015), čo vyplýva z obsahu prvostupňového rozhodnutia, keď tieto skutočnosti žalobca v žalobe nespochybnil (bod 46, 48 žaloby).“
123. Zároveň v bode 81 cit. rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, „že žalobca v správnom konaní neuviedol a neoznačil relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali, že vykonal všetky zákonné postupy na to, aby mohol správcovi dane tento dôkazný prostriedok (CDR) predložiť a že sa mu to „nepodarilo“ z dôvodov nezávislých na vôli žalobcu a nemohol ich predložiť zo zákonných dôvodov.“
124. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 82 citovaného rozsudku ďalej uviedol, že „CDR záznamy boli relevantným dôkazom pre posúdenie veci, bez ohľadu na dôkazy vykonané správcom dane a preverovanie realizácie medzinárodnej telekomunikačnej prevádzky, ktorá predchádzala alebo nadväzovala v príslušnom rade dodaní, ktoré bolo predmetom posudzovaných faktúr. Podľa kasačného súdu práve záznam CDR sa týkal výlučne prevádzky žalobcu a evidovaný záznam CDR zaznamenávajúci prepojenie hovorov je relevantným podkladom pre fakturáciu, ktorá bola predmetom skúmania. Potom hodnotenie dôkaznej situácie žalobcu daňovými orgánmi, keď neboli predložené žiadané CDR záznamy, ktorými pri poskytovaní telekomunikačných služieb (ktoré boli predmetom dodávateľských faktúr) musí žalobca disponovať a nebola preukázaná plná súčinnosť, pre naplnenie realizácie postupu žalobcu predložiť CDR záznamy, v súlade so zákonným postupom, je správne. Žalobca v konaní závery správnych orgánov, že mal žiadané CDR záznamy a disponoval nimi (týkajúce sa výlučne posudzovaných faktúr), nespochybnil, pokiaľ sa tranzit, podľa deklarovaného plnenia žalobcu, dodávateľskými faktúrami medzi O2, Orange, DH Telecom s.r.o. aj reálne uskutočnil.“ (bod 82 a 83 cit. rozsudku).
125. Najvyšší súd Slovenskej republiky v cit. rozsudku, bod 100 konštatoval, že “po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a dôvodmi rozhodnutí správnych orgánov vydaných v inštančnom postupe kasačný súd konštatuje, že správne orgány prioritne skúmali posudzované faktúry a reálnosť v nich deklarovaného plnenia v súlade s ich obsahom a v rámci vykonaného dokazovania, podľa kasačného súdu, logicky a správne skúmali aj služby nadväzujúce na posudzované plnenia, služby iných subjektov nadväzujúce na posudzované služby a plnenia, pred a po poskytnutí „skúmanej“ služby, deklarovanej posudzovanými faktúrami. Tento postup daňových orgánov je v súlade so zásadou daňových orgánov riadne zistiť skutkový stav (§ 63 ods. 2 daňového poriadku), o to viac, keď daňový subjekt - žalobca nie vyčerpávajúco produkoval dôkazy na preukazovanie svojich tvrdení o reálnosti plnenia deklarovanými faktúrami, keď zo strany správneho orgánu, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, sa nepodarilo zabezpečiť CDR záznamy aj iných subjektov v reťazci (O2 CZ).“
126. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež poukázal v bode 101 cit. rozsudku na to, že “pokiaľ by žalobca CDR záznamy (žiadané zo strany daňových orgánov) predložil alebo preukázal, že bol maximálne súčinný, aby v súlade so zákonom tento dôkaz sa mohol dostať do sféry pôsobenia a hodnotenia daňových orgánov, jednoznačne by nimi preukázal reálnosť deklarovaného plnenia, v súlade s obsahom faktúr, a to bez ohľadu na ďalšie skutkové zistenia týkajúce sa dôkazov vykonaných v súvislosti s preverovaním iných obchodných spoločností, ktoré boli súčasťou tranzitu telekomunikačných služieb alebo by preukázal, že nepredloženie CDR záznamom žalobcom sa udialo mimo vôle a prejavu maximálnej súčinnosti žalobcu a nepredloženie CDR záznamov by, v tomto prípade, nemohlo byť hodnotené na ťarchu žalobcu a považované za neunesenie dôkazného bremena žalobcu.“
127. Správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, dôvodmi rozhodnutí žalovaného a prvostupňových rozhodnutí správcu dane konštatuje, že orgány verejnej správy vykonali rozsiahle dokazovanie k prevereniu žalobcom deklarovaného obchodu, aj spolu s preverením obchodných transakcií (tranzit telekomunikačných služieb) pred a po dodaní služieb žalobcovi dodávateľskými faktúrami DH Telecom s. r. o.. Zistené skutočnosti orgány verejnej správy podrobne v rozhodnutiach vydaných v inštančnom postupe uviedli. Najmä prvostupňové správne orgány v rozhodnutiach, ktoré predchádzali vydaniu preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, podrobne, rozsiahlo uviedli skutkové zistenia, ako aj konštatujú (aj v preskúmavaných rozhodnutiach žalovaný konštatuje) konkrétne pochybnosti o reálnosti (posudzovanými faktúrami) deklarovaného plnenia, ktoré opierajú o konkrétne skutkové zistenia uvedené v dôvodoch prvostupňových rozhodnutí a rozhodnutí žalovaného, týkajúce sa preverovania reálnosti posudzovanými faktúrami deklarovaného obchodu aj v skúmaní obchodného reťazca nadväzujúcich obchodných partnerov, v posudzovanej transakcii tranzitu telekomunikačných služieb.
128. Správca dane i žalovaný prioritne skúmali posudzované faktúry a reálnosť v nich deklarovaného plnenia v súlade s ich obsahom a v rámci vykonaného dokazovania. Podľa správneho súdu, logicky a správne skúmali aj služby nadväzujúce na posudzované plnenia, služby iných subjektov nadväzujúce na posudzované služby a plnenia, pred a po poskytnutí „skúmanej“ služby, deklarovanej posudzovanými faktúrami. Tento postup daňových orgánov je v súlade so zásadou daňových orgánov riadne zistiť skutkový stav (§ 63 ods. 2 daňového poriadku), o to viac, keď daňový subjekt - žalobca nie vyčerpávajúco produkoval dôkazy na preukazovanie svojich tvrdení o reálnosti plnenia deklarovanými faktúrami, keď zo strany správneho orgánu, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, sa nepodarilo zabezpečiť CDR záznamy aj iných subjektov v reťazci (O2 CZ).
129. S poukazom na vyššie uvedené, ako aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp.zn. 6Sžfk/18/2020 súd dospel k záveru, že námietka žalobcu týkajúcu sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia správcom dane, ako aj žalovaným, je nedôvodná.
130. Pre úplnosť správny súd dodáva, že z úradnej činnosti je súdu známe, že v obdobnej veci žalobcu proti žalovanému rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Sžfk/39/2020 zo dňa 24.11.2021 tak, že zamietol kasačnú sťažnosť žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/115/19-501 2S/124-130/19-501 zo dňa 06.11.2019, ktorým krajský súd napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil, pričom v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (bod 55) uviedol, že kasačný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu a s poukazom na zákon o elektronických komunikáciách k veci uviedol, že žalobca z objektívnych príčin nemohol CDR záznamy predložiť. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ust. § 469 SSP, v zmysle ktorého je pre správny súd záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021, ktorý konštatoval v bode 81 uvedeného rozsudku, že „žalobca v správnom konaní neuviedol a neoznačil relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali, že vykonal všetky zákonné postupy na to, aby mohol správcovi dane tento dôkazný prostriedok (CDR) predložiť a že sa mu to „nepodarilo“ z dôvodov nezávislých na vôli žalobcu a nemohol ich predložiť zo zákonných dôvodov.“
131. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozsudku sp.zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021 vysporiadal aj s námietkou žalobcu v súvislosti s existenciou prípadného takzvaného podvodného konania, keď v bode 102 cit. rozsudku uviedol, že „záver krajského súdu o skúmaní podmienok deklarovaného plnenia v obchodnom reťazci, v súvislosti s existenciou prípadného tzv. podvodného konania, podľa kasačného súdu nie je možné hodnotiť ako nosné a jediné východisko pri posudzovaní zákonnosti uplatneného odpočtu DPH zo strany žalobcu, vo vzťahu k (dodávateľským) posudzovaným faktúram, preto sa kasačný súd nestotožnil s tvrdením krajského súdu, že správne orgány nezisťovali dostatočne skutočnosti potrebné pre riadne zistenie skutkového stavu veci a vydanie zákonného rozhodnutia v tomto smere.”
132. Vo vyššie uvedenom zrušujúcom rozsudku sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v bodoch 84 až 90 odôvodnenia zaoberal aj žalobcom namietanou dĺžkou daňovej kontroly a konštatoval, že „daňová kontrola, ktorá predchádzala vydaniu prvostupňových rozhodnutí správnych orgánov začala 27.05.2016, skončila 06.06.2018. K jej prerušeniu došlo v čase od 17.02.2017 do 07.03.2018. Je treba
súhlasiť s názorom správneho súdu, že v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly nie sú špecifikované žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií ani ich obsah, ani konkrétne dôvody prerušenia daňovej kontroly nie sú obsahom tohto rozhodnutia, ktoré príslušný správny orgán o prerušení daňovej kontroly vydal dňa 17.02.2017, pod č. 100319193/2017. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu zistil, že počas daňovej kontroly boli podané dve žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, datované 09.02.2017, pod č. 126357/2017 vo vzťahu DIAL Telecom, ktorá žiadosť bola urgovaná 30.05.2017, odpoveď na ňu prišla 21.07.2017, žiadosť zo strany správnych orgánov o doplnenie údajov, ktoré už žiadali správne orgány, tzv. reklamácia zo 07.08.2017 a odpoveď na túto reklamáciu bola doručená 20.09.2017. Z administratívneho spisu vyplýva, že bola podaná aj žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod č. 109989/2017, datovaná 09.02.2017, vo vzťahu k O2 CZ, ktorá bola urgovaná 16.05.2017, odpoveď na ňu prišla 12.07.2017, následne správca dane reklamoval túto žiadosť, žiadal o doposlanie ďalších, už žiadaných informácií, a to reklamácia zo dňa 19.10.2017. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by táto reklamácia, resp. odpoveď na túto reklamáciu bola, vo vzťahu k medzinárodnej výmene informácií a zahraničnému partnerovi, urgovaná, odpoveď prišla prostredníctvom elektronickej pošty zo dňa 06.03.2018. Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi v zmysle nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Pričom žiadaný orgán má poskytnúť informácie tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať (článok 12 citovaného nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010). Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Skúmanie odôvodnenosti a účelnosti prerušenia daňovej kontroly má veľký význam predovšetkým z dôvodu možného zneužitia inštitútu prerušenia daňovej kontroly na účely umelého predlžovania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Vzhľadom na intenzitu zásahu do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu, ku ktorému v súvislosti s daňovou kontrolou bezpochyby dochádza, je obzvlášť dôležité, aby bol tento zásah realizovaný v súlade so zásadou proporcionality a účelnosti, s cieľom zamedziť faktickému a neefektívnemu predlžovaniu daňovej kontroly. Údaje týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly (MVI) jednoznačne vyplývajú z obsahu administratívneho spisu . V súlade so spôsobom vykonania medzinárodnej výmeny informácií bolo potrebné časové hľadisko a postup príslušných správnych orgánov hodnotiť v kontexte, či postup, v prípade oboch žiadostí, bol v súlade so zákonom, či došlo k prerušeniu daňovej kontroly v súlade so zákonom, resp. k prerušeniu malo dôjsť na kratší čas vzhľadom na zistenia týkajúce sa realizácie MVI, vyplývajúce z administratívneho spisu. Z obsahu administratívneho spisu, tak ako zistil tieto skutočnosti kasačný súd, bol spôsobilý ich zistiť aj správny súd.“
133. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal v bodoch 95, 96 cit. rozsudku na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá poukazuje na prehnaný právny formalizmus a následne v bode 97 v spojení s bodom 105 konštatuje, že administra-tívny spis obsahuje všetky skutočnosti (žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, ich urgencie, odpovede, reklamácie) na to, aby správny súd vyhodnotil prerušenie daňovej kontroly, a teda celkovú dĺžku daňovej kontroly ako zákonnú.
134. Správny súd naviac dodáva, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola sa začala dňa 27.05.2016 a skončila dňa 06.06.2018. K jej prerušeniu došlo na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 17.02.2017, v ktorom bol uvedený dátum začiatku prerušenia 21.02.2017, do 07.03.2018.
135. V rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly nie sú špecifikované žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií ani ich obsah, ani konkrétne dôvody prerušenia daňovej kontroly nie sú obsahom tohto rozhodnutia, ktoré príslušný správny orgán o prerušení daňovej kontroly vydal dňa 17.02.2017, pod č. 100319193/2017. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly síce neobsahuje dôvody jej prerušenia, identifikáciu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií alebo ich obsah, čo i len čiastočný, avšak skutočnosti týkajúce sa medzinárodnej výmeny informácií, spôsob získavania podkladov z
medzinárodnej výmeny informácií a časové hľadisko ich získavania sú zrejmé a vyplývajú pre správny súd z obsahu administratívneho spisu.
136. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že počas daňovej kontroly boli podané správcom dane dve žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, obe zo dňa 09.02.2017. Prvú žiadosť pod č. 126357/2017 podal správca dane ústrednému kontaktnému orgánu Českej republiky za účelom získania informácií k DIAL Telecom, a.s., Křižíkova 36a/237, 186 00 Praha 8, Karlín, Česká republika. Vybavenie uvedenej žiadosti správca dane urgoval dňa 30.05.2017. Odpoveď na žiadosť správcu dane bola doručená správcovi dane dňa 21.07.2017. Správca dane v nadväznosti na doručenú odpoveď zaslal českému dožiadanému orgánu reklamáciu zo 07.08.2017, pričom odpoveď na túto reklamáciu bola doručená správcovi dane 20.09.2017.
137. Správca dane podal druhú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod č. 109989/2017 dňa 09.02.2017 ústrednému kontaktnému orgánu Českej republiky za účelom získania informácií k vo vzťahu k O2 Czech Republic a.s., Za Brumlovkou 266/2, 14022 Praha 4 - Michle. Vybavenie uvedenej žiadosti správca dane u dožiadaného orgánu urgoval dňa 16.05.2017, pričom odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola doručená správcovi dane dňa 12.07.2017. Následne správca dane reklamoval uvedenú odpoveď a žiadal o doposlanie ďalších, už žiadaných informácií, a to reklamáciou zo dňa 19.10.2017 adresovanou ústrednému kontaktnému orgánu Českej republiky. Odpoveď na žiadosť bola doručená prostredníctvom elektronickej pošty správcovi dane dňa 06.03.2018.
138. Správny súd s poukazom na zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu konštatuje, že daňová kontrola žalobcu, na základe ktorej boli vydané napadnuté rozhodnutia, bola prerušená od 21.02.2017 do 07.03.2018.
139. Podľa názoru súdu začiatok prerušenia daňovej kontroly bol zákonný v súlade s § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, keďže ako vyplýva z administratívneho spisu, dňa 09.02.2017 zaslal správca dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií podľa nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 a daňová kontrola bola prerušená od 21.02.2017.
140. Zároveň správny súd dodáva, že deň začatia prerušenia daňovej kontroly bol stanovený v súlade s § 61 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého deň začiatku prerušenia kontroly nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 100319193/2017 zo dňa 17.02.2017 expedoval dňa 20.02.2017, pričom toto bolo daňovému subjektu doručené dňa 22.02.2017.
141. Daňová kontrola bola prerušená do 07.03.2018. Správny súd konštatuje, že aj skončenie prerušenia daňovej kontroly bolo vykonané v súlade so zákonom, konkrétne s § 61 odsek 4 daňového poriadku, keďže dňa 06.03.2018 pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, vzhľadom na obdržanie odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod č. 109989/2017, datovaná 09.02.2017, vo vzťahu k O2 CZ, ktorú správca dane obdržal dňa 06.03.2018. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane oznámil žalobcovi oznámením č. 100541343/2018 zo dňa 13.03.2018, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 16.03.2018.
142. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pri stanovení začiatku aj konca prerušenia daňovej kontroly správca dane postupoval v súlade so zákonom a správny súd nezistil dôvod na konštatovanie nezákonnosti takto stanovenej dĺžky prerušenia daňovej kontroly.
143. Posúdenie dôvodnosti dĺžky prerušenia konania, resp. daňovej kontroly je nutné chápať v kontexte toho, či doba trvania prerušenia daňovej kontroly bola zapríčinená subjektívnou nečinnosťou správcu dane, alebo objektívnymi okolnosťami, ktoré nemohol správca dane žiadnym spôsobom ovplyvniť alebo urýchliť. Ak správca dane napriek urgenciám nedostal požadované informácie v rámci medzinárodnej výmeny informácií v primeranom čase, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu správcu dane a takéto okolnosti sa považujú za objektívne dané a nemôžu byť vyhodnotené ako subjektívna nečinnosť správcu dane (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf 51/2016 zo dňa 23.08.2018, bod 90).
144. Po preskúmaní zákonnosti dňa začiatku a skončenia prerušenia daňovej kontroly, správny súd pristúpil k preskúmania toho, či dĺžka trvania prerušenia daňovej kontroly bola zapríčinená subjektívnou nečinnosťou správcu dane, alebo objektívnymi okolnosťami, ktoré nemohol správca dane žiadnym spôsobom ovplyvniť alebo urýchliť.
145. Správny súd poukazuje na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane počas prerušenia daňovej kontroly nebol nečinný a dĺžka prerušenia daňovej kontroly nebola zapríčinená pasivitou správcu dane. Správca dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 09.02.2017, pod č. 126357/2017 vo vzťahu DIAL Telecom urgoval dňa 30.05.2017. Odpoveď na urgenciu bol doručená správcovi dane dňa 21.07.2017, v nadväznosti na ktorú správca dane zaslal ústrednému kontaktnému orgánu Českej republiky reklamáciu zo dňa 07.08.2017. Odpoveď na túto reklamáciu bola doručená správcovi dane dňa 20.09.2017. Správca dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 09.02.2017, pod č. 109989/2017, vo vzťahu k O2 CZ urgoval dňa 16.05.2017. Odpoveď na urgenciu bola doručená správcovi dňa 12.07.2017. Správca dane zaslal ústrednému kontaktnému orgánu Českej republiky v nadväznosti na odpoveď reklamáciu zo dňa 19.10.2017. Odpoveď na ňu bola správcovi dane doručená prostredníctvom elektronickej pošty dňa 06.03.2018.
146. Správny súd v súvislosti s prejednávanou vecou poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 30.09.2021 vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, v ktorom sa Súdny dvor EU vysporiadal aj s otázkou dĺžky trvania medzinárodnej výmeny informácií. Z cit. rozsudku, bod 30, vyplýva, že „pokiaľ ide o znenie článku 10 nariadenia č. 904/2010, tento článok stanovuje, že žiadaný orgán musí poskytnúť informácie, ktoré požaduje žiadajúci orgán, tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace odo dňa prijatia žiadosti, pričom táto lehota sa skráti na obdobie najviac jedného mesiaca v prípade, že žiadaný orgán už uvedenú informáciu má.“ Z bodov 33, 34, 35, 36, 37, 38 cit. rozsudku vyplýva, že „v tejto súvislosti článok 11 nariadenia č. 904/2010 stanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Pokiaľ ide o článok 12 tohto nariadenia, toto ustanovenie uvádza, že ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí okamžite písomne informovať žiadajúci orgán o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Z týchto článkov vyplýva, že normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v článku 10 nariadenia č. 904/2010. Okrem toho z článkov 11 a 12 nariadenia č. 904/2010 tiež vyplýva, že lehoty stanovené v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi týmito orgánmi navzájom. Dotknuté daňové orgány sa totiž v súlade s týmto článkom 11 môžu jednak dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a jednak podľa tohto článku 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote iba žiadajúci orgán, a nie zdaniteľnú osobu. Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné osoby. Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie. Tento výklad potvrdzuje aj cieľ, ktorý sleduje nariadenie č. 904/2010.“ Ďalej Súdny dvor v uvedenom rozsudku v bode 41, 42 a 43 konštatuje, že „preto je potrebné konštatovať, že nariadenie č. 904/2010 sa týka umožnenia administratívnej spolupráce na účely výmeny informácií, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov (rozsudok z 18.06.2020, KrakVet Marek Batko, C-276/18, EU:C:2020:485, bod 48). Na druhej strane nariadenie č. 904/2010 nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle (pozri analogicky rozsudok z 20.06.2018, Enteco Baltic, C-108/17, EU:C:2018:473, bod 105 a citovanú judikatúru).Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“ Prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru zneli nasledovne (bod 27) „ustanovenie 25 a nariadeniu č. 904/2010‚ lehoty ustanovené v tomto nariadení na
poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty, je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly? Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených [nariadením č. 904/2010] vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu? Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené [nariadením č. 904/2010] za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?“ Súdny dvor na uvedené prejudiciálne otázky odpovedal (bod 45) tak, že „článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
147. Správny súd s poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora z 30.09.2021 vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky uvádza, že aj keď došlo počas prerušenia daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu k prekročeniu lehôt ustanovených nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, toto prekročenie nemohlo ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, a ani zákonnosť samotnej dĺžky daňovej kontroly.
148. Nariadenie č. 904/2010 nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle. Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa žalobca nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa ho týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.
149. Správny súd zdôrazňuje, že dĺžku vybavenia medzinárodnej výmeny informácií v zahraničí nemôže správny orgán ovplyvniť a pokiaľ zahraničný orgán mešká so zaslaním žiadaných skutočností v lehotách podľa čl. 10, 11 nariadenia č. 904/2010 účinným prostriedkom vybavenia medzinárodnej výmeny informácií v primeranej dobe, vo vzťahu k zahraničnému orgánu, je urgencia vybavenia a zaslania žiadaných informácií. Lehoty upravené v č. 10, 11 nariadenia č. 904/2010 majú poriadkový charakter. Výsledok medzinárodnej výmeny informácií a či správcovi dane zaslané informácie sú dostatočné, relevantné a prinášajú dostatočné skutkové zistenia pre právne posúdenie veci a rozhodnutie správcu dane je pri posudzovaní dĺžky daňovej kontroly, irelevantná. Tento argument nemôže byť dôvodom záveru o nezákonnosti daňovej kontroly. Tieto argumenty môžu byť predmetom preskúmania v rámci iných žalobných bodov vo veci samej (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/54/2019 zo dňa 20.01.2021, bod 46 a 50).
150. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane nezapríčinil dĺžku trvania prerušenia daňovej kontroly. Správca dane sám aktívne konal, keď zaslal žiadanému orgánu urgenciu. Skutočnosť, že odpoveď žiadaného orgánu nebola poskytnutá v požadovanom rozsahu v zmysle podanej žiadosti, ale bolo ju potrebné reklamovať, nemožno pričítať na ťarchu správcu dane. Správca dane nemôže niesť zodpovednosť za úplnosť odpovede prijatej od žiadaného orgánu. Vady odpovede správca dane u žiadaného orgánu reklamoval.
151. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 98 cit. rozsudku konštatuje, že „orgány verejnej správy vykonali rozsiahle dokazovanie, ktoré premietli do podrobných dôvodov prvostupňových ako aj druhostupňových rozhodnutí, a dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkazmi, ani nosnými dôkazmi, pre rozhodovanie orgánov verejnej správy.“
152. Správny súd s poukazom na zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021, ako aj právny názor Súdneho dvora EU vyslovený v rozsudku vyššie citovanom v bode 141, dospel k záveru, že námietka žalobcu týkajúca sa podstatného porušenia ustanovení o konaní pred správcom dane súvislosti s namietanou neprimeranou dĺžkou daňovej kontroly, ktorá trvala podľa žalobcu viac ako 15 mesiacov, je nedôvodná a podľa názoru súdu nezakladá dôvod pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného v spojitosti s prvostupňovými rozhodnutiami
správcu dane. Žalobca zastával názor, že prerušenie daňovej kontroly v trvaní 9 mesiacov (bod 71 žaloby), respektíve, že správca dane nijako neurgoval českú finančnú správu, ale čakal na finálnu odpoveď v rámci medzinárodnej výmeny informácií 13 mesiacov (bod 74 žaloby). Podľa názoru súdu ani tejto námietke žalobcu nemožno vyhovieť, pretože z obsahu administratívneho spisu tieto žalobcom tvrdené skutočnosti súd nezistil, čo správny súd podrobne opísal v bodoch 131 a 132 tohto rozsudku.
153. Žalobca v žalobe namietal, že skutkový stav, ktorý vzal správca dane a žalovaný za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnym spisom. Súd ani tejto námietke žalobcu nemohol prisvedčiť. V prvom rade súd má za potrebné uviesť, že rozsah dôvodov žaloby správny súd pri preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí nemôže prekročiť. Táto námietka žalobcu je formulovaná všeobecne a abstraktne. Žalobca ani neuviedol, v čom spočíva rozpor skutkového stavu s administratívnymi spismi. Žalobca v bodoch 85, 86, 87, 88 žaloby uvádza len tvrdenia žalovaného, avšak tieto tvrdenia žalovaného žiadnym spôsobom nekonfrontuje s obsahom administratívneho spisu, resp. neuvádza v čom sú tieto skutočnosti, tvrdenia žalovaného v rozpore s administratívnym spisom. Súd preto námietku žalobcu nemohol žiadnym spôsobom vyhodnotiť, keďže nemal vedomosť, čoho sa tento namietaný rozpor skutkového stavu s administratívnym spisom má týkať.
154. Pokiaľ žalobca svoju námietku týkajúcu sa skutkového stavu, ktorý mal byť v rozpore s administratívnym spisom riadne nezdôvodnil a neuviedol v čom konkrétne spočíva rozpor skutkového stavu s administratívnym spisom, nie je možné takto všeobecne formulovanú námietku meritórne prejednávať v súdnom preskúmavacom konaní. Súd totiž nevyhľadáva konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, pretože tieto majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorý je podľa §134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Súd teda nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám vyhľadávať ďalšie možné vady žalovaných rozhodnutí. Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia a nie jeho vecná správnosť, a preto včasné, správne a úplne formulované žalobné dôvody majú zásadný význam. Vzhľadom na všeobecnosť a abstraktnosť námietky žalobcu, súd námietku nemohol žiadnym spôsobom vyhodnotiť, keďže nemal vedomosť, čoho sa tento namietaný rozpor skutkového stavu s administratívnym spisom mal týkať.
155. Zo zásady viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby pripúšťa Správny súdny poriadok určité výnimky. V ustanovení § 134 ods. 2 SSP sú výnimky z § 134 ods. 1 SSP vymedzené taxatívne. Ide o prípady, kedy rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, ide o veci podľa § 192 (peňažná moderácia), ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach), ak je žalobcom fyzická osoba, ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d/ (správne žaloby vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia) alebo ak vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. Ďalej správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby ani vo veciach správneho trestania, za podmienok uvedených v § 195 SSP. Správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi ani v prípade konania o kompetenčnej žalobe podľa § 418 SSP, v zmysle ktorého posudzuje žalobu neformálne. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
156. K vyššie uvedenej problematike Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 241/08-9 zo dňa 12.08.2008 konštatoval, že konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), poznámka súdu - teraz podľa Správneho súdneho poriadku, je dôsledne ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (teraz § 182 SSP pozn. správneho súdu), a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia. Žaloba musí obsahovať presné označenie rozhodnutia, ktoré žalobca napáda a vyjadrenie, ktoré výroky má súd preskúmať. To znamená vymedzenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie alebo postup správneho orgánu napáda. Žalobca musí zdôvodniť, že rozhodnutím alebo postupom, ktorý napáda, bol ukrátený na svojich právach. Ďalej musí žalobca tvrdiť, že správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia porušil zákon a to tak, že odkáže na konkrétne ustanovenia právnych predpisov či už hmotného, alebo procesného práva a v žalobe musí uviesť aj dôvody, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Žalobca môže rozširovať žalobu len do konca lehoty zákonom ustanovenej na podanie žaloby (§ 250b OSP teraz § 183 SSP). Po jej uplynutí ďalšie výhrady voči rozhodnutiu nemôže vznášať (princíp koncentračnej zásady).
157. Napriek uvedenému správny súd konštatuje, že pri preskúmaní administratívneho spisu pozornosti súdu neušlo, že z emailovej správy doručenej správcovi dane dňa 06.03.2018 o 14:00 hod, založenej v administratívnom spise pod č.l. 29, vyplýva doručenie odpovede k žiadosti k medzinárodnej výmene informácií k O2 CZ správcovi dane. V administratívnom spise sa však nenachádza konkrétna odpoveď, ale len e-mail, ktorý svedčí o tom, kedy táto odpoveď bola žalovanému doručená, čo je podstatná skutočnosť pre posúdenie zákonnosti ukončenia prerušenia daňovej kontroly a v konečnom dôsledku aj zákonnosti dĺžky daňovej kontroly. Skutočnosť, že konkrétna odpoveď na medzinárodnú výmenu informácií nie je súčasťou administratívneho spisu je podľa názoru súdu vadou, ktorá však sama o sebe nemá vplyv na posúdenie zákonnosti dĺžky daňovej kontroly. Táto skutočnosť podľa názoru súdu nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a nezakladá dôvod na zrušenie rozhodnutí žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP, nakoľko tak ako najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku konštatoval, a medzi účastníkmi táto skutočnosť ani nebola sporná, že zabezpečenie CDR záznamov ako dôkazu, bolo relevantným dôkazom na preukázanie uskutočnenia deklarovaného tranzitu medzinárodnej telekomunikačnej prevádzky (bod 77 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021).
158. Zároveň správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.
159. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, správny súd dospel k záveru, že v konaní boli vykonané potrebné dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci a jeho zistenie na posúdenie veci považuje za dostačujúce a za nesporné tak, ako ho v podrobnostiach opísali orgány verejnej správy v oboch inštanciách v ich rozhodnutiach. Správny súd nezistil žiadne porušenie zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutých rozhodnutiach prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti a je riadne odôvodnené.
160. Správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia a považoval ich vydané v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením.
161. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, boli vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na ich zrušenie.
162. Správny súd poznamenáva, že v rámci odôvodnenia, správny súd nemusí dávať odpoveď na všetky otázky nastolené žalobcom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR pod II.ÚS 193/2012-14 z 19.03.2013 „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti ako i právny rámec, na základe ktorých bolo rozhodnutie vydané...“).
163. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že námietky žalobcu nie sú spôsobilé preukázať nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane. Práve naopak, súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného aj správcu dane sú v súlade so zákonom č. 563/2009 Z.z. a zákonom č. 222/2004 Z.z., preto žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.
164. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov nepriznal, keďže ich nežiadal a ani mu žiadne nevznikli.
165. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 2:1 (§ 139 ods. 4 SSP).
Odlišné stanovisko JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., sudcu spravodajcu, podľa § 139 ods. 4 SSP. Pri vyhlásení rozsudku dňa 17.02.2022, som uviedla mienku odlišnú od názoru väčšiny, so stručným odôvodnením. „Členka senátu JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. odlišne od názoru väčšiny uvádza, že vzhľadom k tomu, že administratívnom spise sa nenachádza odpoveď z medzinárodnej výmeny informácií týkajúcej sa českého subjektu O2 CZ, v spojitosti so skutočnosťou, že vo vzťahu k tejto medzinárodnej výmene informácií správca dane niekoľko mesiacov nevykonal žiaden úkon, pričom žalovaný aj správca dane na konkrétny obsah odpovede ohľadom O2 CZ odkazujú v svojich rozhodnutiach, v konfrontácii s obsahom administratívneho spisu nie je dostatočne preukázané a preskúmateľné, že prerušenie daňovej kontroly aj dĺžka tohto prerušenia je zákonná a že zistenia žalovaného a správcu dane uvedené v napadnutých rozhodnutiach ohľadom tejto medzinárodnej výmeny informácií majú oporu v administratívnom spise.“
Vyššie uvedenú mienku odvodzujem od právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/18/2018 zo dňa 13.02.2019, bod 50, 51, 52 a 53, „z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie tak, aby sa výnos z daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práv účastníkov daňového konania. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. V daňovom konaní sa taktiež uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom tejto zásady.“
Z cit. rozsudku ďalej vyplýva (bod 61 až 63), že „primeranosť je totiž vždy limitovaná povahou, účelom a zmyslom tých ustanovení, ktoré sa majú primerane použiť (prerušenie konania), ako aj tých inštitútov, ktorých sa má primeraná aplikácia iných inštitútov týkať (daňová kontrola a lehota na jej ukončenie). Keďže počas daňovej kontroly je daňový subjekt viazaný povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon o správe daní a poplatkov, správca dane je pri jej výkone povinný dodržať lehoty na jej ukončenie, ktoré nemožno považovať za poriadkové, pretože sú záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly.“
„Štát je povinný prihliadať na práva a právom chránené záujmy daňových subjektov a pri presadzovaní svojich záujmov má zabezpečiť, aby už prvý zásah do súkromnoprávnej sféry subjektu v podobe daňovej kontroly, resp. daňových kontrol bol uskutočnený tak, aby bol legitímny záujem štátu na výbere daní dosiahnutý. Z uvedeného pre daňové orgány vyplýva požiadavka profesionality a patričnej odbornej starostlivosti, s ktorými sú povinné každé konanie viesť; tieto orgány sú teda povinné v týchto konaniach vynaložiť patričné úsilie, podložené odbornosťou a profesionalitou k tomu, aby zistili všetky pre rozhodnutie vo veci podstatné skutočnosti v rozsahu, v akom im to zákon ukladá. Ak tak nepostupujú a ak vyjdú najavo skutočnosti o neodbornom a neprofesionálnom postupe, nemôže byť toto zistenie na ťarchu účastníka konania, ale len na ťarchu štátu, ktorého orgán konanie viedol. Inak povedané, ak
štát v tomto smere z dôvodov nezavinených daňovým subjektom zlyhá, nemôže toto zlyhanie riešiť na ťarchu a na úkor subjektívnych práv daňového subjektu.
Z nálezu Ústavného súdu I. ÚS 241/07 z 18.09.2008 k uplatňovaniu vyššie uvedenej základnej zásady daňového konania o.i. vyplýva: „priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré dane platia. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné postupovať miernejšie - in dubio mitius.“(bod 70,71 a 72 cit. rozsudku).
Najvyšší súd SR sa v cit. rozsudku vyjadril aj k zákonnosti a primeranosti (proporcionalite) prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, v súvislosti s čím konštatoval (bod 75, 76), že „aj v takýchto prípadoch je potrebné postupovať účelne a efektívne, t.j. požadovať taký druh informácií, ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou, nezisťovať informácie opakovane, resp. zisťovať totožné informácie opakovaným dožiadaním, či žiadať informácie po častiach (tzv. kúskovanie žiadosti). Daňovú kontrolu je potrebné vykonávať v súlade so zákonom a v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu, čiže rozsah kontroly musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti.“
V tejto súvislosti dal Najvyšší súd SR v bode 78 cit. rozsudku do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 7Afs/22/2003 zo dňa 09.12.2004, v ktorom tento vyslovil, že „zo základných zásad daňového konania, najmä z ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 v spojení s § 16 ods. 1 vetou druhou zákona č. 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v znení zákona č. 255/1994 Zb. vyplýva, že správca dane musí pri daňovej kontrole postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil v primeranej lehote; výkon daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie na neskoršiu dobu a jednotlivé kroky daňovej kontroly musia po sebe nasledovať v primeraných časových intervaloch.“
„Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaná len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality.“ (bod 80 cit. rozsudku).
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 5Sžf/68/2012 zo 17.12.2013 vyslovil, že „daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly. Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu.“ (bod 81 cit. rozsudku).
Taktiež poukazujem na právny záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/54/2019 zo dňa 20.01.2021, bod 55, 56, 57, v zmysle ktorého „oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú aj svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Opierajúc sa o vyššie uvedené východiská Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so zákonom, t.j. musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré nie sú správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly známe a ktoré majú relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná. Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou
záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov a tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru, a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam. Správca dane preto vykonávanie daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať a musia byť realizované v primeraných časových intervaloch (bližšie pozri napr. rozhodnutie NSS ČR vo veci sp.zn. 7Afs 22/2003 zo dňa 09.12.2004).“
V neposlednom rade poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžfk/47/2020 zo dňa 08.12.2020, v ktorom boli vyslovené nasledovné právne závery (bod 31 až 34): „Najvyšší súd SR v predmetnom kontexte dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou a účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potencionálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam.“
V právnych a skutkových záveroch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovených v rozsudku sp.zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021, ktorým kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/96/2019-677 zo dňa 08.10.2019 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, sa uvádza, že (bod 86) “z administratívneho spisu vyplýva, že bola podaná aj žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod č. 109989/2017, datovaná 09.02.2017, vo vzťahu k O2 CZ, ktorá bola urgovaná 16.05.2017, odpoveď na ňu prišla 12.07.2017, následne správca dane reklamoval túto žiadosť, žiadal o doposlanie ďalších, už žiadaných informácií, a to reklamácia zo dňa 19.10.2017. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by táto reklamácia, resp. odpoveď na túto reklamáciu bola, vo vzťahu k medzinárodnej výmene informácií a zahraničnému partnerovi, urgovaná, odpoveď prišla prostredníctvom elektronickej pošty zo dňa 06.03.2018.”
“Podstatou veci bolo posúdiť podľa kasačného súdu či k prerušeniu daňovej kontroly - na viac ako jeden rok došlo v súlade so zákonom, v akom (časovom) rozsahu bola, v súlade so zákonom, kontrola prerušená.“ (bod 93 cit. rozsudku).
„Kasačný súd ďalej konštatuje, že správne orgány vykonali rozsiahle dokazovanie, ktoré premietli do podrobných dôvodov prvostupňových ako aj druhostupňových rozhodnutí, a dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkazmi , ani nosnými dôkazmi, pre rozhodovanie správnych orgánov.“(bod 98 cit. rozsudku).
Viazaná právnym názorom kasačného súdu, že „dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkazmi, ani nosnými dôkazmi, pre rozhodovanie správnych orgánov“ uvádzam, že podľa mojej mienky prerušenie daňovej kontroly, trvanie prerušenia a časový odstup od začiatku daňovej kontroly nezodpovedali zásade zákonnosti a primeranosti daňového konania. Žalovaný ohľadom preukázania relevancie prerušenia daňovej kontroly, jej začiatku a trvania svoju správnu úvahu neudržal v hraniciach zrozumiteľnosti, preskúmateľnosti a presvedčivosti.
Podľa môjho názoru správca dane nerešpektoval zásadu rýchlosti a procesnej ekonómie, v rámci ktorej je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov. K prerušeniu daňovej kontroly došlo až 9 mesiacov od začatia daňovej kontroly, čo správca dane náležitým spôsobom nezdôvodnil. V tomto kontexte je namieste prisvedčiť námietke žalobcu, že doba 9 mesiacov od začatia kontroly je
neprimerane dlhá doba. V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že sám žalovaný sa s vyššie uvedenou námietkou žalobcu náležite nevysporiadal. V tejto súvislosti poznamenávam, že sa nestotožňujem so skutkovým zistením väčšiny uvedeným v bode 149 rozsudku, že „žalobca zastával názor, že prerušenie daňovej kontroly v trvaní 9 mesiacov (bod 71 žaloby.)“ Z administratívneho a súdneho spisu nevyplýva tvrdenie žalobcu, že daňová kontrola bola prerušená na 9 mesiacov, ale že žalobca namieta prerušenie daňovej kontroly až 9 mesiacov od začatia daňovej kontroly.
Taktiež je potrebné upozorniť na skutočnosť vyplývajúcu z administratívneho spisu a z konštatovania kasačného súdu, že vo veci urgovania reklamácie zo dňa 19.10.2017 odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod č. 109989/2017 zo dňa 09.02.2017 vo vzťahu k O2 CZ, správca dane vybavenie tejto reklamácie, resp. odpoveď na túto reklamáciu neurgoval, pričom odpoveď bola doručená správcovi dane prostredníctvom elektronickej pošty dňa 06.03.2018, t.j. 138 dní od odoslania reklamácie.
V tejto súvislosti poukazujem na čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s. 1), podľa ktorého znenia žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. Podľa článku 11 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Podľa článku 12 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.
Rozsudok Súdneho dvora z 30.09.2021 vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, nezbavuje správcu dane povinnosti dbať na zachovávanie zásady zákonnosti a primeranosti daňového konania. Pokiaľ je správca dane pasívny vo veci urgovania odpovede alebo urgovania vybavenia reklamácie, ako tomu bolo v prípade vybavenia reklamácie vo vzťahu k medzinárodnej výmene informácií o O2 CZ, je potrebné, aby správca dane náležite odôvodnil, prečo nevykonal aktívne kroky k urgovaniu reklamácie, ktorá nebola vybavená dožiadaným orgánom v lehote 3 mesiacov.
Vzhľadom k tomu, že nosným argumentom správcu dane a žalovaného ohľadom zákonnosti napadnutých rozhodnutí je nepredloženie CDR záznamov zo strany žalobcu, je otázne, aký vplyv mali mať zistenia z medzinárodnej výmeny informácií na konečné posúdenie veci, a to najmä za okolností, o aké ide vo veci samej, a síce, že konečná odpoveď - jej obsah v zmysle poskytnutia vyžiadaných informácií z medzinárodnej výmeny informácií ohľadom spoločnosti O2 CZ, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 06.03.2018, ani nie je založená v administratívnom spise.
Vyššie uvedené skutočnosti spolu s konštatovaním kasačného súdu (bod 91), že „rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly neobsahuje dôvody jej prerušenia, identifikáciu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií alebo ich obsah, čo i len čiastočný, avšak skutočnosti týkajúce sa medzinárodnej výmeny informácií, spôsob získavania podkladov z medzinárodnej výmeny informácií a časové hľadisko ich získavania sú zrejmé a vyplývali pre správny súd z obsahu administratívneho spisu“ ma priviedli k záveru, že prerušenie daňovej kontroly nebolo odôvodnené, účelné a primerané.
Postup správcu dane v súvislosti s prerušením daňovej kontroly a dĺžka prerušenia bol podľa môjho názoru neefektívny, ktorého dôsledkom bolo neúmerné predlžovanie daňovej kontroly, ktorá nedôvodne zaťažovala daňový subjekt - žalobcu. S ohľadom na žalovaným nezdôvodnené prerušenie daňovej kontroly až po 9 mesiacoch od začatia daňovej kontroly, pričom dôvodnosť, účelnosť a primeranosť samotného prerušenia a trvania prerušenia nemá oporu v napadnutých rozhodnutiach a v administratívnom spise, ako aj vzhľadom na nečinnosť správcu dane, ktorý v primeraných časových intervaloch nevykonával kroky počas prerušenia daňovej kontroly vo vzťahu k medzinárodnej výmene informácií k O2 CZ, som dospela k záveru, že správca dane nepostupoval v súvislosti s prerušením daňového konania v súlade so zásadou zákonnosti a primeranosti daňového konania. Postup správcu dane tak z uvedeného dôvodu vykazuje podľa mojej mienky známky neodbornosti a neprofesionality.
V napadnutých rozhodnutiach absentuje špecifikácia dôvodov a správnej úvahy o tom, aký význam malo prerušenie predmetnej daňovej kontroly a doba trvania prerušenia na naplnenie účelu a na finálne zistenia daňovej kontroly, ako aj správna úvaha daňových orgánov použitá pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich zo zistení získaných medzinárodnou výmenou informácií, a to predovšetkým ohľadom odôvodnenia relevancie týchto zistení pre výsledky daňovej kontroly.
Z vyššie uvedených dôvodov som dospela k záveru, že v súvislosti s prerušením daňovej kontroly bol daný zákonný dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d), f), g) SSP.
JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. členka senátu Odlišné stanovisko JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., sudcu spravodajcu, podľa § 139 ods. 4 SSP. Pri vyhlásení rozsudku dňa 17.02.2022, som uviedla mienku odlišnú od názoru väčšiny, so stručným odôvodnením.
„Členka senátu JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. odlišne od názoru väčšiny uvádza, že vzhľadom k tomu, že administratívnom spise sa nenachádza odpoveď z medzinárodnej výmeny informácií týkajúcej sa českého subjektu O2 CZ, v spojitosti so skutočnosťou, že vo vzťahu k tejto medzinárodnej výmene informácií správca dane niekoľko mesiacov nevykonal žiaden úkon, pričom žalovaný aj správca dane na konkrétny obsah odpovede ohľadom O2 CZ odkazujú v svojich rozhodnutiach, v konfrontácii s obsahom administratívneho spisu nie je dostatočne preukázané a preskúmateľné, že prerušenie daňovej kontroly aj dĺžka tohto prerušenia je zákonná a že zistenia žalovaného a správcu dane uvedené v napadnutých rozhodnutiach ohľadom tejto medzinárodnej výmeny informácií majú oporu v administratívnom spise.“
Vyššie uvedenú mienku odvodzujem od právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/18/2018 zo dňa 13.02.2019, bod 50, 51, 52 a 53, „z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie tak, aby sa výnos z daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práv účastníkov daňového konania. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. V daňovom konaní sa taktiež uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom tejto zásady.“
Z cit. rozsudku ďalej vyplýva (bod 61 až 63), že „primeranosť je totiž vždy limitovaná povahou, účelom a zmyslom tých ustanovení, ktoré sa majú primerane použiť (prerušenie konania), ako aj tých inštitútov, ktorých sa má primeraná aplikácia iných inštitútov týkať (daňová kontrola a lehota na jej ukončenie). Keďže počas daňovej kontroly je daňový subjekt viazaný povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon o správe daní a poplatkov, správca dane je pri jej výkone povinný dodržať lehoty na jej ukončenie, ktoré nemožno považovať za poriadkové, pretože sú záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly.“
„Štát je povinný prihliadať na práva a právom chránené záujmy daňových subjektov a pri presadzovaní svojich záujmov má zabezpečiť, aby už prvý zásah do súkromnoprávnej sféry subjektu v podobe daňovej kontroly, resp. daňových kontrol bol uskutočnený tak, aby bol legitímny záujem štátu na
výbere daní dosiahnutý. Z uvedeného pre daňové orgány vyplýva požiadavka profesionality a patričnej odbornej starostlivosti, s ktorými sú povinné každé konanie viesť; tieto orgány sú teda povinné v týchto konaniach vynaložiť patričné úsilie, podložené odbornosťou a profesionalitou k tomu, aby zistili všetky pre rozhodnutie vo veci podstatné skutočnosti v rozsahu, v akom im to zákon ukladá. Ak tak nepostupujú a ak vyjdú najavo skutočnosti o neodbornom a neprofesionálnom postupe, nemôže byť toto zistenie na ťarchu účastníka konania, ale len na ťarchu štátu, ktorého orgán konanie viedol. Inak povedané, ak štát v tomto smere z dôvodov nezavinených daňovým subjektom zlyhá, nemôže toto zlyhanie riešiť na ťarchu a na úkor subjektívnych práv daňového subjektu.
Z nálezu Ústavného súdu I. ÚS 241/07 z 18.09.2008 k uplatňovaniu vyššie uvedenej základnej zásady daňového konania o.i. vyplýva: „priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré dane platia. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné postupovať miernejšie - in dubio mitius.“(bod 70,71 a 72 cit. rozsudku).
Najvyšší súd SR sa v cit. rozsudku vyjadril aj k zákonnosti a primeranosti (proporcionalite) prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, v súvislosti s čím konštatoval (bod 75, 76), že „aj v takýchto prípadoch je potrebné postupovať účelne a efektívne, t.j. požadovať taký druh informácií, ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou, nezisťovať informácie opakovane, resp. zisťovať totožné informácie opakovaným dožiadaním, či žiadať informácie po častiach (tzv. kúskovanie žiadosti). Daňovú kontrolu je potrebné vykonávať v súlade so zákonom a v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu, čiže rozsah kontroly musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti.“
V tejto súvislosti dal Najvyšší súd SR v bode 78 cit. rozsudku do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 7Afs/22/2003 zo dňa 09.12.2004, v ktorom tento vyslovil, že „zo základných zásad daňového konania, najmä z ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 v spojení s § 16 ods. 1 vetou druhou zákona č. 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v znení zákona č. 255/1994 Zb. vyplýva, že správca dane musí pri daňovej kontrole postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil v primeranej lehote; výkon daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie na neskoršiu dobu a jednotlivé kroky daňovej kontroly musia po sebe nasledovať v primeraných časových intervaloch.“
„Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaná len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality.“ (bod 80 cit. rozsudku).
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 5Sžf/68/2012 zo 17.12.2013 vyslovil, že „daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly. Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu.“ (bod 81 cit. rozsudku).
Taktiež poukazujem na právny záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/54/2019 zo dňa 20.01.2021, bod 55, 56, 57, v zmysle ktorého „oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú aj svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Opierajúc sa o vyššie uvedené východiská Najvyšší súd Slovenskej republiky
zdôrazňuje, že prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so zákonom, t.j. musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré nie sú správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly známe a ktoré majú relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná. Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov a tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru, a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam. Správca dane preto vykonávanie daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať a musia byť realizované v primeraných časových intervaloch (bližšie pozri napr. rozhodnutie NSS ČR vo veci sp.zn. 7Afs 22/2003 zo dňa 09.12.2004).“
V neposlednom rade poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžfk/47/2020 zo dňa 08.12.2020, v ktorom boli vyslovené nasledovné právne závery (bod 31 až 34): „Najvyšší súd SR v predmetnom kontexte dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou a účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potencionálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam.“
V právnych a skutkových záveroch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovených v rozsudku sp.zn. 6Sžfk/18/2020 zo dňa 14.04.2021, ktorým kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/96/2019-677 zo dňa 08.10.2019 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, sa uvádza, že (bod 86) “z administratívneho spisu vyplýva, že bola podaná aj žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod č. 109989/2017, datovaná 09.02.2017, vo vzťahu k O2 CZ, ktorá bola urgovaná 16.05.2017, odpoveď na ňu prišla 12.07.2017, následne správca dane reklamoval túto žiadosť, žiadal o doposlanie ďalších, už žiadaných informácií, a to reklamácia zo dňa 19.10.2017. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by táto reklamácia, resp. odpoveď na túto reklamáciu bola, vo vzťahu k medzinárodnej výmene informácií a zahraničnému partnerovi, urgovaná, odpoveď prišla prostredníctvom elektronickej pošty zo dňa 06.03.2018.”
“Podstatou veci bolo posúdiť podľa kasačného súdu či k prerušeniu daňovej kontroly - na viac ako jeden rok došlo v súlade so zákonom, v akom (časovom) rozsahu bola, v súlade so zákonom, kontrola prerušená.“ (bod 93 cit. rozsudku).
„Kasačný súd ďalej konštatuje, že správne orgány vykonali rozsiahle dokazovanie, ktoré premietli do podrobných dôvodov prvostupňových ako aj druhostupňových rozhodnutí, a dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkazmi , ani nosnými dôkazmi, pre rozhodovanie správnych orgánov.“(bod 98 cit. rozsudku).
Viazaná právnym názorom kasačného súdu, že „dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkazmi, ani nosnými dôkazmi, pre rozhodovanie správnych orgánov“ uvádzam, že podľa mojej mienky prerušenie daňovej kontroly, trvanie prerušenia a časový odstup od začiatku daňovej kontroly nezodpovedali zásade zákonnosti a primeranosti daňového konania. Žalovaný ohľadom
preukázania relevancie prerušenia daňovej kontroly, jej začiatku a trvania svoju správnu úvahu neudržal v hraniciach zrozumiteľnosti, preskúmateľnosti a presvedčivosti.
Podľa môjho názoru správca dane nerešpektoval zásadu rýchlosti a procesnej ekonómie, v rámci ktorej je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov. K prerušeniu daňovej kontroly došlo až 9 mesiacov od začatia daňovej kontroly, čo správca dane náležitým spôsobom nezdôvodnil. V tomto kontexte je namieste prisvedčiť námietke žalobcu, že doba 9 mesiacov od začatia kontroly je neprimerane dlhá doba. V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že sám žalovaný sa s vyššie uvedenou námietkou žalobcu náležite nevysporiadal. V tejto súvislosti poznamenávam, že sa nestotožňujem so skutkovým zistením väčšiny uvedeným v bode 149 rozsudku, že „žalobca zastával názor, že prerušenie daňovej kontroly v trvaní 9 mesiacov (bod 71 žaloby.)“ Z administratívneho a súdneho spisu nevyplýva tvrdenie žalobcu, že daňová kontrola bola prerušená na 9 mesiacov, ale že žalobca namieta prerušenie daňovej kontroly až 9 mesiacov od začatia daňovej kontroly.
Taktiež je potrebné upozorniť na skutočnosť vyplývajúcu z administratívneho spisu a z konštatovania kasačného súdu, že vo veci urgovania reklamácie zo dňa 19.10.2017 odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií pod č. 109989/2017 zo dňa 09.02.2017 vo vzťahu k O2 CZ, správca dane vybavenie tejto reklamácie, resp. odpoveď na túto reklamáciu neurgoval, pričom odpoveď bola doručená správcovi dane prostredníctvom elektronickej pošty dňa 06.03.2018, t.j. 138 dní od odoslania reklamácie. V tejto súvislosti poukazujem na čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s. 1), podľa ktorého znenia žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. Podľa článku 11 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Podľa článku 12 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.
Rozsudok Súdneho dvora z 30.09.2021 vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, nezbavuje správcu dane povinnosti dbať na zachovávanie zásady zákonnosti a primeranosti daňového konania. Pokiaľ je správca dane pasívny vo veci urgovania odpovede alebo urgovania vybavenia reklamácie, ako tomu bolo v prípade vybavenia reklamácie vo vzťahu k medzinárodnej výmene informácií o O2 CZ, je potrebné, aby správca dane náležite odôvodnil, prečo nevykonal aktívne kroky k urgovaniu reklamácie, ktorá nebola vybavená dožiadaným orgánom v lehote 3 mesiacov.
Vzhľadom k tomu, že nosným argumentom správcu dane a žalovaného ohľadom zákonnosti napadnutých rozhodnutí je nepredloženie CDR záznamov zo strany žalobcu, je otázne, aký vplyv mali mať zistenia z medzinárodnej výmeny informácií na konečné posúdenie veci, a to najmä za okolností, o aké ide vo veci samej, a síce, že konečná odpoveď - jej obsah v zmysle poskytnutia vyžiadaných informácií z medzinárodnej výmeny informácií ohľadom spoločnosti O2 CZ, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 06.03.2018, ani nie je založená v administratívnom spise.
Vyššie uvedené skutočnosti spolu s konštatovaním kasačného súdu (bod 91), že „rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly neobsahuje dôvody jej prerušenia, identifikáciu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií alebo ich obsah, čo i len čiastočný, avšak skutočnosti týkajúce sa medzinárodnej výmeny informácií, spôsob získavania podkladov z medzinárodnej výmeny informácií a časové hľadisko ich získavania sú zrejmé a vyplývali pre správny súd z obsahu administratívneho spisu“ ma priviedli k záveru, že prerušenie daňovej kontroly nebolo odôvodnené, účelné a primerané.
Postup správcu dane v súvislosti s prerušením daňovej kontroly a dĺžka prerušenia bol podľa môjho názoru neefektívny, ktorého dôsledkom bolo neúmerné predlžovanie daňovej kontroly, ktorá nedôvodne zaťažovala daňový subjekt - žalobcu. S ohľadom na žalovaným nezdôvodnené prerušenie daňovej kontroly až po 9 mesiacoch od začatia daňovej kontroly, pričom dôvodnosť, účelnosť a primeranosť samotného prerušenia a trvania prerušenia nemá oporu v napadnutých rozhodnutiach a
v administratívnom spise, ako aj vzhľadom na nečinnosť správcu dane, ktorý v primeraných časových intervaloch nevykonával kroky počas prerušenia daňovej kontroly vo vzťahu k medzinárodnej výmene informácií k O2 CZ, som dospela k záveru, že správca dane nepostupoval v súvislosti s prerušením daňového konania v súlade so zásadou zákonnosti a primeranosti daňového konania. Postup správcu dane tak z uvedeného dôvodu vykazuje podľa mojej mienky známky neodbornosti a neprofesionality.
V napadnutých rozhodnutiach absentuje špecifikácia dôvodov a správnej úvahy o tom, aký význam malo prerušenie predmetnej daňovej kontroly a doba trvania prerušenia na naplnenie účelu a na finálne zistenia daňovej kontroly, ako aj správna úvaha daňových orgánov použitá pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich zo zistení získaných medzinárodnou výmenou informácií, a to predovšetkým ohľadom odôvodnenia relevancie týchto zistení pre výsledky daňovej kontroly.
Z vyššie uvedených dôvodov som dospela k záveru, že v súvislosti s prerušením daňovej kontroly bol daný zákonný dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d), f), g) SSP.
JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. sudca spravodajca
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.