Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Csp/11/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Luciou Šupenovou v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom: Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: J. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: J. G. XX, XXX XX Y. nad A., štátny občan SR, o zaplatenie 12.543,50 Eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Súd m e n í rozsudok Okresného súdu Lučenec č.k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 21.06.2018 v časti výroku I., a to tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 12.543,50 Eur spolu s úrokom z úveru ku dňu 29.11.2017 vo výške 349,78 Eur, úrokom z omeškania ku dňu 29.11.2017 vo výške 5,22 Eur, úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 12.893,28 Eur od 13.11.2017 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd m e n í rozsudok Okresného súdu Lučenec č.k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 21.06.2018 v časti výroku II., a to tak, že z r u š u j e povolenie žalovanému zaplatiť dlžnú sumu v splátkach po 200,- Eur mesačne pod následkom straty výhody mesačných splátok v prípade omeškania čo i len jednou z nich.

III. Súd m e n í rozsudok Okresného súdu Lučenec č.k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 21.06.2018 v časti výroku č. III., ktorým bola zamietnutá žaloba v časti zaplatenia úroku vo výške 7,9 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úroky z úveru vo výške 7,9 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia, najviac však vo výške 3.525,24 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti samostatného uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd v Lučenci rozsudkom č. k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 21.06.2018 v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a. s. proti žalovanému o zaplatenie 12.543,50 Eur s prísl. rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.543,50 Eur spolu s kapitalizovaným úrokom z úveru ku dňu 29.11.2017 vo výške 349,78 Eur, kapitalizovaným úrokom z omeškania ku dňu 29.11.2017 vo výške 5,22 Eur, úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 12.893,28 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia. Súd povolil žalovanému zaplatiť dlžné sumy v mesačných splátkach po 200,- Eur mesačne, počnúc mesiacom august 2018, vždy do 20. dňa každého mesiaca, pod následkom straty výhody mesačných splátok v prípade omeškania, čo i len s jednou z nich. Súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie úroku vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia zamietol. Žalobcovi súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Krajský súd Banská Bystrica rozhodol uznesením č. k. XXCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 30.10.2020, ktorým rozsudok okresného súdu Lučenec č.k. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 21.06.2018 vo výroku, ktorým v časti o zaplatenie úroku vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia zamietol (výrok III.), vo výroku, ktorým súd prvej inštancie povolil žalovanému zaplatiť dlžné sumy v mesačných splátkach po 200,-Eur mesačne, počnúc mesiacom august 2018, vždy do 20. dňa každého mesiaca, pod následkom straty výhody mesačných splátok v prípade omeškania čo i len s jednou z nich (výrok II.) a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok IV.) zrušil a v uvedenom rozsahu vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie premietnutých do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie úroku z úveru vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia zamietol, vo výroku, ktorým povolil žalovanému zaplatiť dlžné sumy v mesačných splátkach po 200,- Eur (v súvisiacom výroku o trovách konania) z hľadiska odvolacích námietok uvedených žalobcom v odvolaní, ktoré žalobca odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca namietal: a) súd prvej inštancie nerozhodoval rozsudkom pre uznanie nároku ( ), napriek tomu, že na to boli podľa žalobcu splnené podmienky, ktorá skutočnosť mala podľa žalobcu za následok, že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu na úrok z úveru vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia, t. j. po zosplatnení úveru hoci tak vôbec, v prípade, ak by vydal rozsudok pre uznanie nároku nemal dôvod postupovať, b) súd prvej inštancie nedostatočne preskúmal finančnú situáciu žalovaného, ktorá by odôvodňovala plnenie (žalobcovi rozhodnutím súdu prvej inštancie priznaných) dlžných súm v splátkach po 200,-Eur mesačne, pričom sa uspokojil len s tvrdením žalovaného, ktorý o svojej finančnej situácii nepredložil žiadny dôkaz a c) rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na úrok z úveru vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia, t. j. po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalobcovi takýto nárok podľa žalobcu prináleží, čo podľa žalobcu vyplýva z ustanovenia , z početnej judikatúry jednotlivých krajských súdov, ale aj z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov, z ktorej podstaty možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok za poskytnutie úveru trvá až do doby vrátenia. Krajský súd po prejednaní odvolania žalobcu z hľadiska odvolacej námietky, v rámci ktorej žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že nerozhodol rozsudkom pre uznanie nároku v zmysle ustanovenia , v dôsledku čoho „nadbytočne“ posudzoval nárok žalobcu na úrok z úveru vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia, t. j. po zosplatnení úveru odvolací súd uviedol, že zo zápisnice o pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 21.06.2018 vyplýva, že žalovaný „uznal pohľadávku žalobcu“. Z vyplýva, že súd (na návrh žalobcu) rozhodne rozsudkom pre uznanie nároku, ak žalovaný nárok uplatnený žalobcom uzná. Vyššie citovaný procesný úkon žalovaného zachytený v zápisnici o pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 21.06.2018 však nemožno pre jeho všeobecný charakter a neurčitosť (bez uvedenia výšky, právneho dôvodu a rozsahu uznania) považovať za uznávací prejav žalovaného v zmysle na účely vydania rozsudku pre uznanie nároku čo znamená, že odvolanie žalobcu je z hľadiska uvedenej odvolacej námietky žalobcu neopodstatnené. Pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie v odvolaní vytkol, že povolil žalovanému splácať dlžné sumy v splátkach po 200,- Eur mesačne bez toho aby skúmal, či majetkové pomery žalovaného takéto rozhodnutie súdu opodstatňujú, pričom vychádzal len z tvrdenia žalovaného nepodloženého dôkazmi preukazujúcimi zlú finančnú situáciu žalovaného, odvolací súd uviedol, že z vyplýva, že lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku; len v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu na plnenie, prípadne povoliť plnenie v splátkach. Takéto rozhodnutie súdu musí však vychádzať z preukázateľne zlej finančnej situácie žalovaného. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie odôvodnenosť predĺženia lehoty na plnenie povolením dlžného plnenia v splátkach neskúmal, pričom skutočne pri rozhodovaní o tom, či povolí žalovanému dlžné sumy splácať v mesačných splátkach a v akej sume budú tieto mesačné splátky určené, vychádzal len z tvrdenia žalovaného, prezentovaného na pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 21.06.2018. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry za nesprávne

právne posúdenie veci možno považovať subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva, ktorý spočíva v tom, že súd na zistený skutkový stav neaplikoval správny právny predpis alebo v tom, že súd síce na zistený skutkový stav použil správnu právnu normu, nesprávne ju ale interpretoval (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn. ). Z uvedeného je zrejmé, že aj aplikácia príslušných právnych noriem procesného práva musí byť opodstatnená, a teda musí vychádzať z konkrétnych zistených skutočností, čo v prípade predĺženia lehoty na plnenie znamená, že nepriaznivá finančná situácia žalovaného, ktorého súd zaviazal na plnenie v splátkach musí byť preukázaná. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa predĺženia lehoty na plnenie žalovanému súdom prvej inštancie (výrok II.) za opodstatnenú, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať dlžné sumy v splátkach po 200,-Eur mesačne podľa a zrušil a v uvedenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie podľa ustanovenia na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu bude prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie v rozsahu zrušeného výroku II., ktorým súd prvej inštancie povolil žalovanému zaplatiť žalobcovi rozhodnutím súdu prvej inštancie priznané dlžné sumy v splátkach doplniť dokazovanie na zistenie, či finančná situácia žalovaného skutočne odôvodňuje, aby mu bolo umožnené plniť dlžné sumy v splátkach po 200,-Eur mesačne, a či tak nízke splátky vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie priznanej sume neprimeraným spôsobom nezasiahnu do práv žalobcu a v konečnom dôsledku, či nepoškodia tiež žalovaného. Rovnako za opodstatnenú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku žalobcu, v rámci ktorej žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie premietnuté do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia zamietol vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože z aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29. júna 2020), že: „Za situácie, keď dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úrok z úveru, ktorý je odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania“. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd v citovanom rozhodnutí skonštatoval, že zo žiadneho ustanovenia , , či Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úrok z úveru až do úplného splatenia úveru. , ani nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok z úveru, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Po zosplatnení úveru zostáva podstata úverového vzťahu a jeho existencia zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie dlžníka so splácaním úveru k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania, inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok z úveru rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok z úveru v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru náleží teda veriteľovi úrok z istiny vo výške, v akej by mu ho pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie úroku z úveru vo výške 7,90 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok IV.) podľa a zrušil a podľa mu vec vrátil aj v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd konštatoval, že úlohou súdu prvej inštancie v rámci ďalšieho konania pokiaľ ide o zrušený výrok III. bude v súlade s vyššie uvedeným záverom najvyššieho súdu o tom, že veriteľovi v prípade zosplatnenia úveru patrí úrok z istiny vo výške v akej by mu ho pri riadnom plnení povinností zaplatil dlžník ako cenu peňazí, vykonať dokazovanie zamerané na výšku nároku žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení úveru a následne o tomto nároku žalobcu rozhodnúť; v novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie podľa aj o trovách odvolacieho konania. (č.l. 113-117 spisu)

3. Po vrátení veci zostal okrem iného predmetom konania (výrok III.) nárok žalobcu na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Žalobca totiž v predmetnom spore žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 7,90 % ročne z nesplatenej istiny úveru ako odmeny za poskytnutie úveru aj za obdobie po zosplatnení úveru do budúcna s tým, že súčasne v zmysle , žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania zo zosplatnenej istiny a úrokov od 30.11.2017 do budúcna / do zaplatenia/. Takto uplatnený nárok na platenie zmluvných úrokov súd vyhodnotil ako nárok v rozpore s dobrými mravmi pri duplicitnom uplatňovaní si jednak „odmeny v podobe zmluvného úroku do zaplatenia úveru“ a jednak uplatňovaní si zákonných úrokov z omeškania v zmysle Nariadenia vlády SR č. v prípade omeškania dlžníka so splnením dlhu. Keďže predmetnú úverovú zmluvu zo dňa 22.07.2015 súd prvej inštancie vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú a v týchto intenciách posudzoval i vyváženosť práv a povinností zmluvných strán aby neboli v značnej nerovnováhe. Bol toho názoru, že kedy žalovaný ako spotrebiteľ musel naďalej popri zákonných úrokoch z omeškania do budúcna platiť žalobcovi aj zmluvné úroky ako odmenu za poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluve vyjadrený vo výške 7,90 % ročne z poskytnutého úveru. Z uvedeného je preto evidentné, že priznaným úrokom vo výške 7,90 % ročne z dlžnej istiny až do reálneho zaplatenia celej dlžnej sumy by boli žalobcovi zachované v podstate všetky práva a nároky z predmetnej úverovej zmluvy ako keby ani ku konečnej splatnosti úveru nikdy nedošlo, kým naopak žalovanému ako spotrebiteľovi žiadne. Splatnosť úrokov z úveru je upravená v ust. , podľa ktorého právo na úroky z úveru patria veriteľovi len do jeho splatnosti, t. j. do 29.11.2017, kedy bol úver zosplatnený, keďže podľa uvedeného ustanovenia sú zmluvné úroky splatné spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Doba splatnosti úrokov (za poskytnutie peňazí) sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru, t. j. celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr do dohodnutého termínu splatnosti (resp. zosplatnenia) úveru. Žalobca ako veriteľ preto podľa súdu nemal oprávnene žiadať od žalovaného ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny, nakoľko zosplatnením úveru už nemožno istinu úveru zmluvne ďalej neúročiť, a preto žalobcovi po zosplatnení úveru prislúchajú len úroky z omeškania (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp z. zo dňa 14.08.2014, obdobne aj rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. , rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca má právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 7,90 % ročne len do 29.11.2017, kedy bola vyhlásená jeho pohľadávka za splatnú. Preto priznal žalobcovi právo na zaplatenie vyčísleného úroku z úveru len ku dňu 29.11.2017, čo predstavuje sumu 349,78 eur. Vo zvyšku čo do zaplatenia úroku z úveru po vyhlásenej mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 7,9 % zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia zamietol

4. V zmysle , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

5. Základnou právnou otázkou v danom prípade, ako ju nastolil odvolateľ, bola otázka existencie a doby trvania nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru, teda či v prípade zosplatnenia úveru veriteľom pred dojednanou splatnosťou úveru v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka vzniká veriteľovi resp. mu zostáva zachovaný nárok na úroky z úveru a to popri úrokoch z omeškania a dokedy. Súdna prax na Slovensku bola dlhodobo pri riešení tejto otázky nejednotná. Časť súdov zastávajúca názor, že veriteľ má nárok na úroky z úveru výlučne do splatnosti dlhu a od jeho splatnosti je dlžník povinný platiť iba úroky z omeškania, sa opierala najmä o rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. , ktorý akceptoval názory všeobecných súdov, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, teda, že po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

6. Po prvýkrát k tejto otázke, hoci okrajovo, zaujal stanovisko NS SR v uznesení sp.zn. zo dňa 30.7.2019, keď v závere rozhodnutia upriamil pozornosť odvolacieho súdu na rozsudok Súdneho dvora (piatej komory zo 07.08.2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17), v ktorom sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankcionovanie za nesplnenie povinnosti dlžníkom platiť úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinností a prípadne nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku,

zatiaľ čo bežné úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia. Z týchto záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania.

7. Následne priamo túto otázku v dovolacom konaní riešil NS SR vo veci sp.zn. zo dňa 16.06.2020. V tomto rozhodnutí NS SR skonštatoval, že zo žiadneho ustanovenia , , či Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. , ani Občiansky nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania.

8. Najvyšší súd pokračoval tak, že zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.

9. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia . Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. Najvyšší súd SR následne dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Najvyšší súd neskôr i v ďalších veciach, napr. pod sp.zn. , , , , , , , , dospel k zhodnému riešeniu tejto právnej otázky. Uvedený záver napokon prijalo i občianskoprávne kolégium NS SR pod R 5/2021.

10. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie najvyššieho súdu, ktorú si súd osvojil, treba dospieť k záveru, že veriteľ má teda nárok na úroky z úveru aj za čas po jeho predčasnom zosplatnení, maximálne však do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník podľa zmluvy zaplatil. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že v napadnutom rozsahu vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho bolo potom na mieste

odvolanie žalobcu vyhovieť, nie však v plnom rozsahu, pretože úrok nemôže byť veriteľovi priznaný až do zaplatenia (ako sa toho domáha žalobca), kedy by potenciálne mohol presahovať uvedený horný limit.

11. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, strany sporu uzavreli dňa 22.07.2015 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 15.000,- Eur pri fixnej výške úrokovej sadzby do splatnosti 7,90 % ročne s tým, že žalovaný sa zaviazala splatiť úver v 108 pravidelných anuitných mesačných splátkach po 195,49 Eur v 25. deň kalendárneho mesiaca, spolu s poplatkom za poistenie schopnosti splácať úver 4,79 Eur najneskôr do 26.08.2024. Zmluvné strany si dohodli poplatok za poskytnutie úveru v sume 450,-Eur. Celková čiastka, ktorú žalovaný mal uhradiť veriteľovi predstavovala v zmluve dohodnutú sumu 21.562,92 Eur ako súčet výšky úveru a celkových nákladov dlžníka spojených s úverom.

12. Z prehľadu splácania predloženého žalobcom vyplýva, že zo sumy poskytnutého úveru 15.000,- Eur žalovaný do predčasného zosplatnenia úveru žalobcom dňa 29.11.2017 zaplatil v splátkach celkovo sumu 4.756,67 Eur, z toho na zmluvných úrokoch sumu 2.237,90 Eur, na istinu sumu 2.456,50 Eur, poistné 62,27 Eur. Dlžné zmluvné úroky vyčíslené do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavovali sumu 349, 78 Eur, pričom tieto boli žalobcovi priznané súdom prvej inštancie jeho výrokom I., ktorý nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť. Vychádzajúc z uvedených parametrov, suma 21.562,92 Eur ako celková dohodnutá čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť žalobcovi pri riadnom a včasnom splácaní dohodnutých splátok bola v zmluve určená ako súčet výšky úveru (15.000 Eur) a celkových nákladov klienta, takže matematickým prepočtom je preto možné dospieť k záveru, že žalovaný mal na úrokoch zaplatiť celkovo sumu 3.525,24 Eur vypočítanú ako celková dohodnutá čiastka 21.562,92 Eur mínus poplatok za poskytnutie úveru 450,- eur, mínus výška poskytnutého úveru 15.000 Eur, mínus zaplatený úrok žalovaným do zosplatnenia v sume 2.237,90 Eur, mínus priznaný dlžný úrok súdom do zosplatnenia v sume 349,78 Eur = 3.525,24 Eur . Suma 3.525,24 Eur tak predstavuje zmluvnými stranami dohodnutú celkovú výšku zmluvných úrokov, ktoré sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi pri dodržaní splátkového kalendára. V konaní bolo preukázané, že žalovaný do predčasného zosplatnenia úveru zaplatil na úrokoch sumu 2.237,90 Eur a neuhradila sumu 349,78 Eur, súdom už priznanú výrokom I. napadnutého rozsudku, takže zostatok neuhradených úrokov z úveru, ktoré sa žalovaný zaviazal žalobcovi uhradiť predstavuje sumu 3. 525,24 Eur, ktorá predstavuje zvyšnú časť úroku z istiny úveru vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný ako dlžník zaplatil žalobcovi ako cenu požičaných peňazí.

13. S poukazom na vyššie uvedené súd zmenil svoje rozhodnutie v časti výroku č. III. rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti zaplatenia úroku vo výške 7,9 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z úveru vo výške 7,9 % ročne zo sumy 12.543,50 Eur od 30.11.2017 do zaplatenia, najviac však vo výške 3.525,24 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

14. Krajský súd zrušil rozsudok súdu aj v časti výroku II., ktorým povolil žalovanému zaplatiť dlžné sumy v mesačných splátkach po 200,-Eur, počnúc mesiacom august 2018, vždy do 20.dňa každého mesiaca, pod následkom straty výhody mesačných splátok v prípade omeškania čo i len s jednou z nich (výrok II.), v nadväznosti na to aj výrok č. I..

15. Krajský súd vo svojom uznesení v spojení s povolením zaplatiť dlžnú sumu v splátkach skonštatoval, že žalobca súdu prvej inštancie v odvolaní vytkol, že povolil žalovanému splácať dlžné sumy v splátkach po 200 Eur mesačne, bez toho aby skúmal, či majetkové pomery žalovaného takéto rozhodnutie súdu opodstatňujú, pričom vychádzal len z tvrdenia žalovaného nepodloženého dôkazmi preukazujúcimi zlú finančnú situáciu žalovaného, odvolací súd uviedol, že z ust. vyplýva, že lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku; len v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu na plnenie, prípadne povoliť plnenie v splátkach. Takéto rozhodnutie súdu musí však vychádzať z preukázateľne zlej finančnej situácie žalovaného. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie odôvodnenosť predĺženia lehoty na plnenie povolením dlžného plnenia v splátkach neskúmal, pričom skutočne pri rozhodovaní o tom, či povolí žalovanému dlžné sumy splácať v mesačných splátkach a v akej sume budú tieto mesačné splátky určené, vychádzal len z tvrdenia žalovaného, prezentovaného na pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 21. 06. 2018. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry za nesprávne právne posúdenie veci možno považovať subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo

procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva, ktorý spočíva v tom, že súd na zistený skutkový stav neaplikoval správny právny predpis alebo v tom, že súd síce na zistený skutkový stav použil správnu právnu normu, nesprávne ju ale interpretoval (viď napr. rozhodnutia NS SR sp.zn. a sp.zn. ). Z uvedeného je zrejmé, že aj aplikácia príslušných právnych noriem procesného práva musí byť opodstatnená, a teda musí vychádzať z konkrétnych zistených skutočností, čo v prípade predĺženia lehoty na plnenie znamená, že nepriaznivá finančná situácia žalovaného, ktorého súd zaviazal na plnenie v splátkach musí byť preukázaná. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa predĺženia lehoty na plnenie žalovanému súdom prvej inštancie (výrok II.) za opodstatnenú, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať dlžné sumy v splátkach po 200,-Eur mesačne podľa ust. a zrušil a v uvedenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie podľa ust. na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie v rozsahu zrušeného výroku II., ktorým súd prvej inštancie povolil žalovanému zaplatiť žalobcovi rozhodnutím súdu prvej inštancie priznané dlžné sumy v splátkach bude vykonané dokazovanie na zistenie, či finančná situácia žalovaného skutočne odôvodňuje, aby mu bolo umožnené plniť dlžné sumy v splátkach po 200,-Eur mesačne a či tak nízke splátky vo vzťahu k rozsudkom súdu prvej inštancie priznanej sume neprimeraným spôsobom nezasiahnu do práv žalobcu a v konečnom dôsledku či nepoškodia tiež žalovaného.

16. Súd ohľadne majetkových a príjmových pomerov žalovaného vykonal lustrácie prostredníctvom Úradu geodézie, kartografie a katastra SR v rozsahu celého územia SR vytvorené cez katastrálny portál, z ktorého mal za preukázané, že žalovaný na území SR nevlastní žiaden nehnuteľný majetok. (č.l. 45 spisu) Z Odpovede na lustráciu SP zo dňa 21.02.2022 má súd za preukázané, že žalovaný naposledy pracoval ako SZČ od 01.02.2021 do 16.07.2021, za toto obdobie bol u neho vymeriavací základ vyčíslený v sume 546,-Eur mesačne. (obálka apud acta por. č. 146 spisu)

17. Žalobca napadol výrok II. v časti, v ktorej súd rozhodol o splátkach prisúdeného plnenia.

18. Podľa , lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

19. Lehota na plnenie je tri dni, pričom plynie od právoplatnosti rozsudku. Lehota na plnenie (tzv. paričná lehota) môže byť rozhodnutím súdu predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote troch dní objektívne nemožné. Predĺženie paričnej lehoty musí súd odôvodniť v odôvodnení rozsudku.

20. Súd môže (napr. s poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu) tiež uložiť povinnosť plniť opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky. Súd musí určiť výšku každej dávky alebo splátky. Poradím splatnosti sa rozumie plynutie paričnej lehoty pre každú jednotlivú dávku či splátku osobitne, ak súd neurčí iné pravidlo. Súd teda môže určiť konkrétny deň každého mesiaca, ktorým je tá konkrétna dávka alebo splátka splatná - vykonateľná. Môže tiež určiť, že omeškaním s plnením čo i len jednej dávky alebo splátky sa stáva splatným celé plnenie.

21. Súd posúdil predpoklady na povolenie plnenia v splátkach. Súd vychádzal pri hodnotení zo štandardných hľadísk, ktoré už v minulosti judikovala prax súdov, ktorá našla odraz v zborníku R V/1968. Súd pri priznaní výhody splátok povinnej strane musí zohľadniť výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného i v konaní prejavenú snahu o plnení záväzku. Z výpovede žalovaného na pojednávaní konanom dňa 21.06.2018 na tunajšom súde vyplýva, že uznal pohľadávku žalobcu, ale z dôvodu straty zamestnania, nevedel plniť žalobcovi riadne. V čase konania pojednávania bol už zamestnaný, skonštatoval na základe tohto svoju schopnosť plniť svoju pohľadávku žalobcovi, ale len v splátkach vo výške 200,-Eur mesačne. Odhliadnuc od toho, že žalovaný žiadnym spôsobom svoje tvrdenie nepreukázal, pokiaľ by ním tvrdené skutočnosti aj boli pravdivé, povinnosťou súdu je zohľadniť výšku priznaného plnenia a platobnú schopnosť žalovaného, ktorá je veľmi nízka. Od žalobcu nemožno tak spravodlivo požadovať, aby mu priznaný nárok bol plnený po dobu viacej ako 5 rokov, čo by znamenalo, že v skutočnosti vymožiteľnosť svojho práva, ako aj právo vlastniť majetok v zmysle SR čl. 20 ods. 1 by bolo porušené. Zároveň

treba zdôrazniť, že žalobca legitímne očakával, že o jeho nároku bude rozhodnuté predvídateľne, spravodlivo tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty ( ), podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty). Podľa názoru súdu výhoda splátok v prípade, ak je možnosť splatenia dlhu žalovaným v primeranom čase len iluzórna, tak s prihliadnutím na výšku dlhu ako aj príjem žalovaného, nie je dôvodná a je v rozpore s vyššie citovanými ústavnými právami žalobcu. Súd kladie akcent na tú skutočnosť, že žalovaný napriek riadnemu doručeniu predvolania nebol na pojednávaní dňa 21.02.2022 prítomný, neospravedlnil svoju neprítomnosť a nepreukázal ani dôvod svojej neprítomnosti. V spojitosti s týmto súd konštatuje, že sporové konanie podľa je ovládané dispozičnou a prejednacou zásadou. Strana súdneho konania má povinnosť tvrdenia, obsahom ktorej je uvádzanie skutočností rozhodných k posúdeniu jeho nároku a povinnosť dôkaznú, obsahom ktorej je označovanie a predkladanie dôkazov. Strana sporu je povinná najskôr relevantné skutkové tvrdenia predniesť a následne je povinná preukázať ich pravdivosť relevantnými dôkazmi. Z prejednacej zásady vyplýva zodpovednosť strany sporu za zistenie skutkového stavu veci. Súd kladie akcent na tú skutočnosť, že žalovaný zostal nečinný, tým pádom neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, nakoľko svoje tvrdenie ani na prvom pojednávaní konanom dňa 21.06.2018 žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázal a na pojednávaní konanom dňa 21.02.2022 nebol ani prítomný, hoci mu predvolanie na pojednávanie riadne doručené. Na základe vyššie uvedeného súd rozsudok Okresného súdu Lučenec č.k. -76 zo dňa 21.06.2018 v časti výroku II. zmenil, a to tak, že zrušil povolenie žalovanému zaplatiť dlžnú sumu v splátkach po 200,-Eur mesačne pod následkom straty výhody mesačných splátok v prípade omeškania čo i len jednou z nich.

22. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie krajským súdom a vrátenia veci na ďalšie konanie, rozhodol okresný súd v súlade s ust. o trovách celého konania podľa ust. , a priznal žalobcovi, ktorý v celom konaní, teda v jeho prvoinštančnom štádiu i v odvolacom konaní, mal v konečnom dôsledku plný procesný úspech, keďže okresný súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu preto priznal žalobcovi nárok na 100 % náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý bol v spore neúspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ).

23. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť vykonateľné, súd tiež vyslovil, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, nakoľko len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania je splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, hoc est aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2017, sp.zn. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Fiľakovská cesta 287, 984 01 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa , v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa , rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa , odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa , odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa , ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa , ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa , právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa , osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa , dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa , ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.

Podľa , ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa , ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( z.č. ).

Podľa § 63 ods. 1 Exekučného poriadku ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu možno vykonať: a) zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, b) prikázaním pohľadávky, c) predajom hnuteľných vecí, d) predajom cenných papierov, e) predajom nehnuteľnosti, f) predajom podniku, g) príkazom na zadržanie vodičského preukazu.