Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoCsp/1/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s. r. o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: D. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom W. XXX, o zaplatenie 474,91 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 8. septembra 2021 č. k. -140 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu (I.) a žalovanému proti žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (II.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, až 4, , , , , o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase postúpenia pohľadávky na žalobcu a z vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi stranami bol právny vzťah strán sporu založený na základe predmetnej zmluvy o úvere uzavretej na diaľku podľa zo dňa 14. 09. 2015, ktorej uzavretie bolo potvrdené dňa 16. 09. 2015, ktorá súčasne spadá pod úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch a . Uzavretú úverovú zmluvu teda súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Keďže poskytovanie úverov bolo predmetom obchodnej činnosti pôvodného žalobcu - veriteľa, preto veriteľ a dlžník, čiže žalovaný uzavreli zmluvu o úvere podľa , ktorá je zároveň zmluvou spotrebiteľskou podľa . V konaní nebolo sporné, že predmetný úver je spotrebiteľským úverom, na ktorý sa vzťahuje o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Hoci žalovaný spochybňoval uzavretie samotnej zmluvy, súd mal z listinných dôkazov preukázané, predovšetkým zo samotnej zmluvy o úvere a z oznámenia o splnení obchodných podmienok, že žiadateľ o úver - žalovaný splnil všetky podmienky na uzavretie predmetnej zmluvy o úvere, preto prišlo k uzavretiu uvedenej zmluvy. Žalovaný síce poprel skutkové tvrdenia o tom, že bola uzavretá zmluva, ale následne už žiadnym spôsobom nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali ním tvrdenú skutočnosť ohľadne neuzavretia zmluvy o úvere o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá na diaľku. Vzhľadom na predmetné skutočnosti, považoval súd jeho skutkové tvrdenia za irelevantné, pretože žiadnym spôsobom nepodporil svoje tvrdenia relevantnou argumentáciou, ani žiadnymi dôkazmi, ktoré by slúžili na podporu jeho argumentácie. V konaní mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému titulom zmluvy o úvere sumu 510,- eur a žalovaný

konal v rozpore so zmluvnými dojednania zmluvy o úvere a neuhrádzal pravidelné mesačné splátky riadne a včas, čím sa dostal do omeškania so splácaním svojej pohľadávky. Listom nazvaným ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa 06. 06. 2017 (k čomu predložil poštový podací hárok) vyzval žalobca žalovaného na okamžité zaplatenie omeškaných splátok a bol upozornený na to, že žalobca vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru a bude požadovať okamžité vrátenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Listom zo dňa 11. 07. 2017 vyhlásil žalobca mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom a to ku dňu 11. 07. 2017. Zásielku s oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru si žalovaný neprevzal na adrese trvalého pobytu v odbernej lehote. Podaním zo dňa 27. 11. 2019 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že ku dňu 26. 11. 2019 postúpil predmetnú pohľadávku na žalobcu spolu aj s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia. V predmetom konaní síce žalobca síce doložil poštový podací hárok, ktorým preukazoval, že žalovanému odoslal tretiu upomienku - pokus o zmier zo dňa 06. 06. 2017 pod podacím číslom, ktoré je písané na poštovom podacom hárku na č. l. 32, avšak z predmetného podania nie je možné s istotou zistiť, kedy bola táto upomienka s oznámením, že pri nesplnení výzvy bude veriteľ požadovať, aby žalovaný vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve o úvere žalovanému doručená, t. j. kedy sa preukázateľne mohla dostať do jeho dispozičnej sféry. Výzva podľa musí byť dostatočne kvalifikovanou výzvou obsahujúcou konštatovanie, že dlžník je v omeškaní viac ako 90 dní s možnosťou danou dlžníkovi predmetný dlh uhradiť v celosti. Žalobca odvíjal zosplatnenie spotrebiteľského úveru od listiny označenej ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa 06. 06. 2017, v ktorej konštatoval, že napriek upomienkam žalovaný neuhradil záväzky zo zmluvy o úvere voči banke, dlh predstavuje sumu 39,71 eura, v ktorej je zahrnutá dlžná istina 7,57 eura, dlžné úroky 21,38 eura, úroky z omeškania 0,03 eura a poplatky 10,73 eura. Banka vyzvala žalovaného na okamžité zaplatenie dlžnej sumy. Doručovanie predmetnej zásielky preukazoval žalobca poštovým podacím hárkom na č. l. 32 spisu, pričom v uvedenej súvislosti poukazoval na všeobecné obchodné podmienky. Súd z čl. X zistil, že v prípade, keď sa písomnosť nezasiela ako doporučená zásielka do vlastných rúk, potom sa takáto písomnosť považuje za doručenú desiatym dňom po dni, kedy bola písomnosť podľa údajov veriteľa daná na poštovú prepravu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti upravuje , pričom z logického výkladu vyplýva, že pred vyhlásením zosplatnenia musí byť splnená podmienka v zmysle . Právo veriteľa podľa v spotrebiteľských vzťahoch koriguje ustanovenie , ktoré veriteľovi umožňuje zosplatniť dlh až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky za súčasného upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účelom tohto ustanovenia je ochrana spotrebiteľa pred dôsledkami okamžitej splatnosti celého dlhu, ku ktorej by podľa mohlo dôjsť už aj pri krátkodobom omeškaní trvajúcom len niekoľko dní. Súd dospel k záveru, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v rozpore so zákonom, nakoľko nepreukázal, že by žalovaného kvalifikovane upozornil na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Ide o obligatórnu a zároveň kumulatívnu podmienku platného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Listina, ktorú žalobca predložil súdu s označením tretia upomienka - pokus o zmier by bola akceptovaná ako splnená podmienka, avšak len v prípade, ak by súd mal za preukázané, že predmetná listina bola žalovanému doručená. Zároveň v danom prípade predmetnú listinu nemožno považovať za relevantné upozornenie podľa , teda ako kvalifikovanú výzvu, ktorá by bez pochýb spĺňala náležitosti právneho úkonu, tak ako to ustanovuje vyššie uvedené ustanovenie, keďže neobsahuje jednak konštatovanie, s koľkými splátkami je žalovaný v omeškaní, pre ktorú konkrétnu nesplatenú splátku žalobca mohol požadovať predčasné vrátenie sumy pred konečným termínom splatnosti. Súd predtým, ako sa meritórne zaoberal nárokom žalobcu z vecnej stránky v prvom rade skúmal, či je žalobca aktívne vecne legitimovaným subjektom, pretože súd je povinný skúmať procesné podmienky počas celého konania, a to aj v prípade, ak to strana konania nenamieta. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 06. 2010 sp. zn. ). Následne súd pristúpil ku skúmaniu, či sú splnené procesné podmienky a to, či má žalobca aktívnu legitimáciu v danom spore. Nakoľko žalobca nepreukázal, že k oznámeniu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti predchádzala výzva, resp. kvalifikované upozornenie

adresované žalovanému o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, je nutné konštatovať, že pre rozpor so zákonom, t.j. s je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatným právnym úkonom podľa . Nakoľko nedošlo ku platnému zosplatneniu úveru, nemôže byť platným ani následné postúpenie týmto spoplatnením (údajne) vzniknutej pohľadávky. Takáto pohľadávka k danému obdobiu totiž neexistovala, a preto zmluva o postúpení pohľadávky je tak isto neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho žalobca nie je subjektom aktívne vecne legitimovaným v prebiehajúcom spore. V naznačenom kontexte súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca 2018, ako aj na rozsudok NS SR sp. zn. z 24. apríla 2018 (publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 60/2018), z ktorého vyplýva, že ,,ustanovenie o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“. V rozsudku sp. zn. z 28. marca 2018 dospel dovolací súd rozborom Zákona o bankách k záveru, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke, alebo aj subjektu mimo bankový sektor. Predmetné ustanovenie nemožno, len na základe jeho zaradenia do konkrétnej časti zákona, chápať ako celok, len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína vyššie uvedený zmysel tohto ustanovenia. Z Zákona o bankách teda vyplýva presný záujem zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom, pričom neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu tejto zákonnej úpravy než tú, že podmienky podľa Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie tejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ). V rozsudku sp. zn. z 24. apríla 2018 dovolací súd uviedol, že osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie pohľadávky potrebné. Podmienky vyplývajúce z Zákona o bankách dovolací súd označil za špeciálne zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k . Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj tretia veta Zákona o bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Dovolací súd konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa prvá veta Zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so Zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle . Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí pritom prihliadnuť súd aj bez námietky. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. K dovolateľovej argumentácii ohľadne námietky, že Zákona o bankách upravuje výnimky z bankového tajomstva, a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd v prejednávanej veci uviedol, že aj keď je uvedené ustanovenie Zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol. Podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve naopak sa prekrývajú. Súd poznamenal, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. Zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Ustanovením Zákona o bankách sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou

a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu. Zákonné podmienky, akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90-dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu ( ). Žalobca tak nemôže byť v žiadnom prípade aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby z vyššie uvádzaných dôvodov. Z uvedených dôvodov potom už nebolo z hľadiska hospodárnosti sa zaoberať námietkou premlčania zo strany žalovaného, keďže súd žalobu zamietol z vyššie uvádzaných dôvodov. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhom na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného ako spotrebiteľa, súd uviedol, že tieto zamietol z dôvodu ich neúčelnosti a nehospodárnosti. Vykonanie dokazovania vyžiadaním si kamerových záznamov a vykonaním odborného grafologického skúmania nebolo ani potrebné, keďže je logické, že pri zmluve uzavretej na diaľku zmluva neobsahovala žiaden podpis žalovaného a predmetnú zmluvu osoba ani nemohla podpísať v žiadnej pobočke banky. Takéto návrhy súd vyhodnotil ako absolútne neúčelné, keďže žalovaným uvádzané skutočnosti ani nebolo potrebné zisťovať práve z dôvodu uzavretia zmluvy na diaľku. Čo sa týka návrhu na vyžiadania údajov zapísaných v občianskom preukaze a dokladoch, ani tento návrh nepovažoval súd za dôvodný, keďže je evidentné, že týmto dokazovaním by zistil iba prípadnú nezhodu, respektíve nesúlad údajov zapísaných v dokladoch. Žiadne iné skutočnosti, než ktoré boli zistené v konaní by súd na základe návrhov na vykonanie dokazovania ani nezistil. Pokiaľ sa chcel aktívne brániť žalovaný, nie je potom zrejmé, prečo sa po vyjadreniach k žalobe absolútne odmlčal, nepreberal zásielky doručované mu na adresu trvalého pobytu, na ktorej sa zdržuje. Rovnako, iracionálnou je skutočnosť, že žalovaný realizoval platby žalobcovi, respektíve jeho právnemu predchodcovi, ak sa domnieval, že zmluvu nepodpísal. V takom prípade by v zmysle zásad logiky a určitej formy racionálneho uvažovania bránilo aj priemernému spotrebiteľovi platiť akúkoľvek splátku na úver, ktorý by ani nezobral. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa , s poukazom na . V konaní úplne úspešnému žalovanému by v danom prípade patril nárok na náhradu trov konania, avšak keďže mu žiadne trovy nevznikli, ani zo spisu nevyplývajú, súd mu nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho ust. , a a navrhol, aby odvolací súd na základe ustanovenia rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 474,91 eura a úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 474,91 eura od 22. 08. 2017 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie vec na základe vykonaného dokazovania nesprávne právne posúdil, keď zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na ich strane. Ich aktívnu legitimáciu v tomto spore preukázali oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu uvedenú žalovaným v zmluve o úvere doporučene pod číslom zásielky RE871833640SK, čo preukázali predloženým podacím hárkom. Relevantným oznámením o postúpení pohľadávky postupcom riadne hmotnoprávne preukázali ich aktívnu legitimáciu v tomto spore. Takýto postup preukázania aktívnej legitimácie je plne v súlade s právnymi predpismi a súdnou praxou bežne akceptovateľný. Odkázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. zo dňa 11. 06. 2003, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor, že „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.“ Zároveň za účelom jeho aktívnej legitimácie predložil súdu aj zmluvu o postúpení pohľadávok spolu s identifikáciou postúpenej pohľadávky. Nakoľko predmetom žaloby je zaplatenie bankovej pohľadávky, za účelom preukázania jeho aktívnej legitimácie súdu predložil aj výzvu ich právneho predchodcu, banky zo dňa 11. 07. 2017 spolu s doručenkovou obálkou, ktorou preukázal splnenie zákonných podmienok pre

platné postúpenie v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Pred samotným vyhlásením predčasnej splatnosti jeho právny predchodca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok, a to výzvou označenou ako „Tretia upomienka“, pričom s touto výzvou súdu predložil aj podací hárok, z ktorého je zrejmé, že táto výzva bola odoslaná žalovanému na adresu ním uvedenú a to pod číslom zásielky RK050305668SK dňa 06. 06. 2017, čo vyplýva priamo z podacieho hárku na boku na jeho ľavej strane, kde je tento dátum uvedený. Poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR na posudzovanie účinkov doručenia poštových zásielok. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu nie je podstatné, či sa adresát s obsahom doručovanej zásielky úkonu oboznámil až neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky, resp. tieto účinky nastávajú aj v prípade, ak nevyužil možnosť oboznámiť sa s obsahom uloženej zásielky (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. uverejnené v časopise zo Súdnej praxe pod č. 45/2018, príp. uznesenie NS SR sp. zn. uverejnené v systéme ASPI pod č. 27/2011). K ustanoveniu uviedol, že lehota troch mesiacov od uplynutia omeškanej splátky sa týka veriteľovej možnosti zosplatniť dlh, a nie možnosti upozorniť dlžníka na možnosť zosplatnenia a vyzvať ho na úhradu omeškaných splátok. V predmetnom ustanovení nie sú kladené žiadne dodatočné podmienky pre výzvu predchádzajúcu zosplatneniu, nie je teda zrejmé, na základe čoho mal súd za to, že takáto výzva musí byť doručená až po uplynutí troch mesiacov s omeškaním splátky. Právny predchodca preukázateľne postupoval v zmysle ust. , keď k zosplatneniu pristúpil po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením omeškanej splátky a zároveň preukázal upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Je teda zrejmé, že žalobca preukázal splnenie oboch vyššie uvedených podmienok. Poukázal na ust. prvá veta Zákona o bankách a uviedol, že z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka alebo pobočka zahraničnej banky má právo postúpiť postupníkovi svoju pohľadávku za podmienky, že: a) klient bol na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku písomne vyzvaný a b) jeho omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Vzhľadom k tomu, že preukázal splnenie oboch uvedených podmienok, má za nesporné, že k postúpeniu pohľadávky došlo riadne a platne. V spore preukázal, že jeho právny predchodca dňa 06. 06. 2017 vyzval žalovaného na zaplatenie peňažného záväzku vrátane omeškaných nezaplatených úverových splátok, pre ktorých neplnenie jeho právny predchodca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Žalovaný, napriek písomnej výzve jeho právneho predchodcu dlh nezaplatil a do omeškania s jeho zaplatením sa dostal viac ako 90 kalendárnych dní. Nakoľko žalovaný napriek výzve banky, ktorá mu bola riadne doručená, bol viac ako 90 dní v omeškaní so zaplatením svojho dlhu voči banke vrátane omeškaných splátok, na ktorých zaplatenie bol preukázateľne vyzvaný, týmto boli splnené zákonné predpoklady pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa ust. Zákona o bankách. K postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporu, došlo riadne a platne, čím je daná jeho aktívna legitimácia v tomto spore. Pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov. Poukázal pritom na Nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015 sp. zn. . Správnym a náležitým zistením skutkového stavu veci, ako aj správnym právnym posúdením veci by súd prvej inštancie musel dospieť k záveru, že k postúpeniu pohľadávky došlo platne a jemu v tomto spore svedčí aktívna legitimácia. Na základe týchto skutočností navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v súlade s petitom tohto odvolania. Uplatnil si náhradu trov konania za zaplatené súdne poplatky a náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%.

3. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( - ďalej len ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania ( ) a dôvodmi odvolania ( ), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

4. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 474,91 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 22. 08. 2017 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými dňa 16. 09. 2015 zmluvu, na základe ktorej Všeobecná úverová banka, a. s.

poskytla žalovanému finančné prostriedky. Žaloba bola súdom prvej inštancie zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V dôsledku odvolania žalobcu je tento rozsudok predmetom preskúmania odvolacím súdom.

5. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení ), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle ustanovenia potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia odkazuje.

9. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu, odvolací súd udáva, že v prejednávanej veci bolo zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k predpisom s charakterom lex specialis. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že právny predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď v konaní nepreukázal doručenie výzvy právneho predchodcu žalobcu žalovanému do jeho dispozičnej sféry pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru, pričom ním predložený podací hárok toto jeho tvrdenie nepreukazuje a je nepostačujúci (dokazuje len odoslanie zásielky, nie však to, že sa táto zásielka aj dostala do dispozičnej sféry žalovaného). Odvolací súd preto mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že výzva právneho predchodcu žalobcu sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného a mal možnosť sa s ňou oboznámiť. Uvedený predpoklad je pritom zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal za to, že táto v predmetnom konaní nie je daná, keď z uvedeného dôvodu nedošlo k platnému zosplatneniu dlhu. V konaní tiež nebolo preukázané to, že do dispozičnej sféry žalovaného sa dostalo oznámenie právneho predchodcu žalobcu o postúpení predmetnej pohľadávky, pretože ani toto žalobcom predložený podací hárok nepreukazuje. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.

10. Právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ak bol žalovaný, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by

bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať. Súd prvej inštancie pri posudzovaní danej veci vychádzal z aktuálnej judikatúry NS SR, ktorá túto problematiku rieši, a ktorú aj správne aplikoval.

11.1. Na záver odvolací súd ešte poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 15. decembra 2020 sp. zn. , z ktorého aj vychádzal, v ktorom sa NS SR zaoberal doručovaním jednostranných hmotnoprávnych úkonov v oblasti súkromného práva.

11.2. Uviedol, že ustanovenie upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon.

11.3. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime , resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. ). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav, bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať.

11.4. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú, bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením v spojení s ustanovením . Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z , ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba

aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov

- zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to, ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie, hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.

12. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).