Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-106-2023.pdf
PDF · 149.18 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/106/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Evy Mészárosovej v spore žalobkyne: D. D., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. I.. Ľ. A. Č.. XXXX/X, XXX XX U., zastúpenej advokátom: JUDr. Juraj Bašňák, so sídlom ul. Černyševského č. 10, 851 01 Bratislava, proti žalovaným: X/ P. S., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. I.. X. Č.. XXX/XX, XXX XX U., X/ J. Y., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. I.. J.. N.. Š. Č.. XXX/XX, XXX XX D. Y., obom zastúpeným: AK Balara, s.r.o., so sídlom ul. Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 858 528, o zaplatenie 2.100 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13. decembra 2022, č.k. 22C/66/2021 - 133, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.440 eur titulom fixnej časti nájmu, spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 480 eur od 16.02.2020 do zaplatenia, spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 480 eur od 16.03.2020 do zaplatenia, spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 480 eur od 16.04.2020 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v časti týkajúcej sa 660 eur s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 220 eur od 16.02.2020 do zaplatenia, s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 220 eur od 16.03.2020 do zaplatenia, s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 220 eur od 16.04.2020 do zaplatenia, titulom preddavkov za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu, zamietol a žalobkyni priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,14%.
2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaní uzavreli so žalobkyňou nájomnú zmluvu podľa zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu zo dňa 30.05.2019, predmetom ktorej bol nájom 3 - izbového bytu č. XXX, na I.. Ľ..A. X, v U., J..Č.. X. T.. V zmluve sa žalovaní zaviazali ako nájomcovia k plateniu nájomného žalobkyni podľa článku 3.1. Zmluvy vo výške 700 eur mesačne v zložení: fixná časť nájmu - 480 eur a suma 220 eur na preddavky za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu. Podľa článku 4.1. Zmluvy o nájme sa zaviazali žalovaní platiť mesačné nájomné v hotovosti do rúk žalobkyni, a to mesačne vopred najneskôr do 15. dňa predchádzajúceho mesiaca. Z listinného dôkazu "Predžalobná výzva na zaplatenie pohľadávok z 26.02.2021" vyplýva, že žalovaní boli vyzvaní splnomocneným zástupcom žalobkyne H.. H. U. - advokátom, na úhradu dlžného nájomného vo výške 2.100 eur, za mesiace marec, apríl a máj 2020. Z výpovede žalobkyne vyplynulo,
že jej nebola doručená výpoveď k nájmu predmetného bytu. Pani S. (žalovaná 1/) ju koncom roka 2019 zavolala do bytu, kde jej oznámila, že budú odchádzať. Nevedeli uviesť kedy, lebo čakali na pridelenie služobného bytu, ktorý mal získať pán Y. (žalovaný 2/), ktorý mal 1-izbový byt a požiadal o pridelenie 3- izbového bytu, ktorý mu mal byť pridelený, avšak nevedeli kedy. Ďalšia komunikácia prebiehala tak, že žalobkyňa oslovila realitnú kanceláriu ohľadne nafotenia bytu a dohodla sa s pani S., lebo komunikovala väčšinou s ňou aj v minulosti, či by boli ochotní sprístupniť byt pre realitnú kanceláriu a následne aj obhliadky bytu. Byt bol sprístupnený, pričom dňa 20.01.2020 jej žalovaná 1/ písala, že sa spojí s realitnou kanceláriou ohľadne obhliadky. K odchodu žalovaní nemali presne informácie, potom sa rozprávala so žalovanou 1/, že niekedy v mesiaci marec - apríl 2020 boli záujemcovia o nájom, zverejnila inzerciu na facebooku. Ozvala sa jej mladá rodinka, vedeli sa prispôsobiť a s nimi sa dohodla, že od 01.03.2020, na základe toho, že predchádzajúci nájomníci už chceli k tomuto termínu odísť. Termín kedy chceli žalovaní odísť bol jej oznámený do konca januára. Nájomníci odišli, žalobkyňa s novými nájomníkmi podpísala novú zmluvu, mali sa nasťahovať, ale týždeň pred koncom marca sa žalobkyni zmenila situácia, oznámila to novým nájomníkom a oni sa rozhodli, že si nájdu iné bývanie. Komunikácia medzi žalobkyňou a žalovanými ohľadne ukončenia nájomného vzťahu prebiehala ústne, hlavne so žalovanou 1/. Do protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti údaje "pri odchode" dopisovala žalobkyňa, ktorá dňa 12.03.2020 poslala fotky meračov plynu, vody, elektriky žalovanej 1/. Stretla sa s oboma žalovanými, bolo to v čase, kedy už u nej nebývali, vonku pred vchodom, ohľadne vrátenia kaucie. Odrátala si za dva mesiace za parkovacie miesto, ktoré jej nebolo uhradené za január a február 2020 a zostatkovú cenu kaucie im vyplatila priamo na mieste. Jedny kľúče od bytu jej vrátili až 29.05.2020, nechali jej ich po dohode v cukrárni, v ktorej chodili na kávu u čašníčky, lebo v ten deň nebola doma. Druhé kľúče jej boli odovzdané skôr, nepamätala si či pri odchode žalovaných alebo pri tom, keď im vracala kauciu. Kaucia bola vracaná 24.04.2020. Žalobkyňa potvrdila, že žalovaní opustili predmetný byt vo februári
- koncom februára 2020, že jej ako prenajímateľke bolo žalovanými oznámené, že odchádzajú, bola postavená pred hotovú vec, ale nežiadala od žalovaných ako nájomcov, aby jej doručili výpoveď zmluvy ani aby s ňou uzavreli dodatok k nájomnej zmluve o skrátení doby nájmu nakoľko bola presvedčená, že táto povinnosť bola povinnosťou nájomníkov, nie prenajímateľa. Predmetný byt po opustení žalovanými obývala žalobkyňa cca od polovice marca 2020. Vrátila žalovaným zábezpeku, pretože mala informácie o pánovi Y., od jeho kolegov, aký v skutočnosti je a že bude lepšie, keď mu tú zábezpeku vráti a vyhne sa tým do budúcna naťahovaniam po súdoch. Od zábezpeky odpočítala za dva mesiace za parkovacie miesto, ktoré malo byť zaplatené spolu s nájomným mesačne nakoľko nájomníci meškali dva mesiace s platbou. K plneniam súvisiacim s užívaním bytu uviedla, že vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutie súdu nemala žiadne požiadavky, pretože pôvodne tam mali byť zahrnuté aj mesačné poplatky, ktoré mali byť spojené s užívaním bytu, ale súd rozhodol že to zamieta (22C/7/2021). K dôvodu, prečo sa domáha náhrady plnení za obdobie, kedy žiadne plnenie neprijali, uviedla, že podľa nájomnej zmluvy článok 7 bod 7.1 písm. a) až e) mala byť nájomná zmluva vypovedaná písomne alebo uplynutím doby nájmu a keďže nebola vypovedaná písomne, uplynutie doby bolo dňom 31.05.2020. Z výpovede žalovanej 1/ vyplýva, že v posledných mesiacoch bývania v decembri 2019 zavolala majiteľku bytu (žalobkyňu), kde bývali so žalovaným 2/, aby jej oznámili, že chcú ukončiť nájom predčasne, keďže zmluva mala trvať jeden rok. Oznámili ukončenie nájmu (výpoveď podľa zmluvy čl. 7 skončenie nájmu) vo výpovednej lehote 2 mesiace podľa zmluvy. Žalobkyňa aj s priateľom súhlasili s ukončením nájmu, nemali žiadne námietky, ešte nájomcom oznámili, aby v priebehu týchto 2 mesiacov sprístupnili byt na odfotenie bytu pre realitného makléra a možné prehliadky pre budúcich záujemcov. Realitná maklérka aj prišla, nafotila byt, boli záujemcovia - 2 rodiny sa prišli pozrieť na byt. Majiteľka im oznámila, že od 01.03.2020 našla nových nájomcov, boli dohodnutí, kedy si zoberú veci a kedy odovzdajú kľúče. V deň odovzdania bytu nebola majiteľka prítomná, bol tam jej priateľ a bol tam z toho dôvodu, že jej balil veci späť do bytu a oni svoje veci sťahovali preč. Toto bolo koncom februára 2020 a kauciu im majiteľka vrátila v celej výške, z čoho odrátala za parkovanie a za január a február 2020, vrátila kauciu až v apríli z toho dôvodu, že bolo práve COVID obdobie, nemohli sa stretávať. Vôbec nespomínala, že by ako nájomcovia niečo dlžili, že by nemali za niečo zaplatené. V deň odchodu z bytu jej žalobkyňa napísala, že ďakuje pekne, že krásne upratali byt a v peknom stave odovzdali. Problémy nastali vtedy, keď sa v septembri 2020 žalobkyňa ozvala kvôli vyúčtovaniu za rok 2019 a oni s tým vyúčtovaním nesúhlasili. Vtedy im žalobkyňa napísala, aby nezabudli na to, že jej dlhujú za tri mesiace marec, apríl, máj 2020, do kedy mal nájom podľa zmluvy trvať a mali tam bývať. Tvrdila, že na stretnutí v decembri 2019 hovorili o písomnej forme ukončenia nájomnej zmluvy, žalobkyňa sa ich opýtala, či je potrebné, aby dali v písomnej forme výpoveď z nájmu, ale odpoveď bola, že to nie je potrebné, keďže sa už dohodli ústne. Z výpovede žalovaného 2/ vyplýva, že koncom decembra 2019 sa stretli so žalobkyňou na byte, kam prišla aj s priateľom za účelom, aby jej oznámili ukončenie nájmu. Chceli dodržať 2 - mesačnú výpovednú lehotu a uviedli jej, že sa z bytu
odsťahujú na konci februára 2020. Z toho dôvodu žalobkyňa ponúkala byt cez realitnú kanceláriu, boli tam aj záujemcovia v priebehu januára, februára 2020. Posledné informácie ktoré o byte mal, bolo, že sa do bytu nasťahovala žalobkyňa od 01.03.2020. Kľúč jej boli vrátený pri odchode z bytu. Žalobkyňa sa tam v priebehu posledných dní ich odchodu sťahovala. Stretnutie 24.04.2020 za účelom vrátenia kaucie prebehlo, bolo to pred vchodom ako tvrdila žalobkyňa. Potvrdil, že žalobkyňa súhlasila s tým, že byt opustia k 29.02.2020 pričom na uzatvorenie Dohody o skončení nájmu k 29.02.2020 doklady nežiadala a nežiadala o doručenie písomnej výpovede. Oni boli naposledy v predmetnom byte na konci februára 2020, keď sa sťahovali. V čase trvania nájmu od 30.05.2019 do 30.05.2020 žalovaný 2/ potvrdil, že býval aj v inom byte, resp. mal možnosť bývať v inom byte nakoľko má byt v D. Y., tam mal možnosť bývať a takisto aj v pridelenom služobnom byte (v priebehu celého obdobia). V služobnom byte neprebývala s ním žalovaná 1/. Na otázku, či nezaslali písomnú výpoveď v zmysle nájomnej zmluvy, poukázal na ústnu dohodu, s ktorou všetci súhlasili, a to považoval za dostatočné. Prvoinštančný súd tiež poukázal na to, že pokiaľ ide o obsah nájomnej zmluvy, podľa čl. 2 sa nájomná zmluva uzatvorila na dobu určitú 12 mesiacov v trvaní od 01.06.2019 do 31.05.2020 s tým, že dobu nájmu bolo možné predĺžiť len písomným dodatkom k tejto zmluve, najviac na ďalšie 2 roky a to maximálne 2 krát, nájomné bolo dohodnuté vo výške 700 eur mesačne vrátane úhrad za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu (studená voda, teplá voda, OLO, kúrenie, elektrická energia k bytu, internet a káblová televízia), v zložení: fixná časť nájmu 480 eur a preddavky za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu vo výške 220 eur a žalovaní sa zaviazali spolu s prvou splátkou nájomného uhradiť na účet prenajímateľa peňažnú zábezpeku vo výške 500 eur. Táto zábezpeka mohla byť formou jednostranného započítania použitá na prípadne nedoplatky na nájomnom a dohodnutých poplatkoch spojených s užívaním nehnuteľnosti ako aj na úhradu prípadných neodstránených škôd spôsobených v priestoroch nájomcom, pričom sa zohľadňuje bežné opotrebenie nehnuteľnosti.
3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 2 a 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 3, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 a 3 zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme bytu, § 3 ods. 1, § 34, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 40a, § 513, § 514, § 517 ods. 2, § 685 ods. 1, § 696 ods. 2 a § 697 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že je žaloba v napadnutej časti dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal preukázané listinnými dôkazmi ako aj výpoveďami strán sporu, že medzi nimi vznikol záväzkový vzťah uzatvorením Nájomnej zmluvy zo dňa 30.05.2019 podľa zák. č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu, predmetom ktorej bol záväzok prenajímateľa - žalobkyne prenechať nájomcom - žalovaným 1/ a 2/ do užívania X-izbový byt č. XXX na I. Ľ. A. T. U., v bytovom dome so súpisným číslom XXXX, na I. Ľ. A. Č.. X T. U., vedenom na liste vlastníctva č. XXXX pre X.. Ú.. X. T.. Nájomné bolo dohodnuté vo výške 700 eur mesačne, pričom táto suma zahŕňala preddavky vo výške 220 eur mesačne na úhrady za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu a fixnú položku 480 eur mesačne. Nájomné žalovaní platili vždy v hotovosti do rúk žalobkyne, prijatie hotovosti potvrdila žalobkyňa vždy podpisom. Dohodli si so žalobkyňou zábezpeku vo výške 500 eur, ktorá bola žalobkyni uhradená spoločne s prvým nájomným s tým, že bude nájomcom vrátená do 30 dní po skončení nájmu. K zániku nájmu predmetného bytu podľa zmluvy okrem iného mohlo dôjsť aj písomnou dohodou (bod 7.1., písm. a/ zmluvy) alebo výpoveďou a uplynutím výpovednej lehoty 2 mesiacov (bod 7.2. zmluvy), v prípade písomnej výpovede zmluvy (bod 7.1., písm. c/ zmluvy). Inak Zmluva o nájme zo dňa 30.05.2019 bola dohodnutá na dobu určitú odo dňa 01.06.2019 do dňa 31.05.2020 (článok 2 - Doba nájmu). Dňa 29.02.2020 došlo počas trvania nájmu k odovzdaniu predmetu nájmu prenajímateľke - žalobkyni a k odovzdaniu prvých kľúčov od bytu a žalovaní 1/ a 2/ opustili predmetný byt, pričom k odovzdaniu druhých kľúčov žalovanou 1/ došlo v máji 2020 (podľa výpovedí bez písomného dokladu). V tejto súvislosti zdôraznil, že strany sporu sa nemohli odchýliť od základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti týkajúcej sa ukončenia nájmu a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú formu právneho úkonu. Poukázal na to, že medzi stranami sporu ostala sporná otázka, či došlo k ukončeniu nájmu uplynutím času 31.05.2020, alebo výpoveďou nájomcov k 29.02.2020 alebo dohodou o ukončení nájmu k 29.02.2020 a či má žalobkyňa ako prenajímateľka nárok na fixnú zložku nájomného 480 eur a na preddavky 220 eur (čl. 3 bod 3.1 Zmluvy o nájme) za sporné obdobie marec, apríl a máj 2020. Bolo preukázané, že žalobkyňa - prenajímateľka dňa 29. februára 2020 prevzala od žalovaných predmetný byt, poslala údaje z meračov, začala byt užívať, v apríli 2020 žalovaným vrátila zábezpeku a vyúčtovala spotrebu energií v byte do konca februára 2020. Stranami sporu opísaný spôsob nimi navrhovaného spôsobu zániku nájmu predmetného bytu či už výpoveďou alebo dohodou o zániku nájmu nebol urobený v písomnej forme (prebehli medzi nimi sms správy, emaily a ústne rozhovory), žalovaní v konaní nepredložili písomnú výpoveď z nájmu resp. návrh na ukončenie nájomného vzťahu dohodou s argumentom, že prenajímateľka - žalobkyňa nežiadala písomné uzatvorenie dohody o skončení nájmu
a ani spísanie písomnej výpovede zmluvy o nájme (žalovaný 2/ okrem iného vypovedal, že oznámil ukončenie nájmu v decembri 2019 prenajímateľke ústne tak, aby bola dodržaná 2 mesačná výpovedná lehota). Táto skutočnosť má za následok povinnosť nájomcov - žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni nájomné za užívanie bytu podľa bodu 3.1 zmluvy o nájme vo výške 3 x 480 eur za obdobie marec, apríl a máj 2020, t. j. do skončenia doby nájmu do dňa 31.05.2020 nakoľko podľa Nájomnej zmluvy zo dňa 30.05.2019 nebol nájom platne skončený pred uplynutím doby dohodnutej v zmluve o nájme. Žalovaní síce ústne vyslovili svoju vôľu ukončiť nájom predmetného bytu ku koncu februára 2020, ale tento úkon vyžadoval písomnú formu, ktorá z ich strany nebola dodržaná, nakoľko nedošlo k písomnej výpovedi z nájmu či k písomnej dohode so žalobkyňou. Nájomný vzťah preto podľa súdu prvej inštancie trval podľa predmetnej Zmluvy o nájme až do uplynutia doby nájmu 31.05.2020 a to bez ohľadu na nespornú skutočnosť, že z bytu nájomcovia odišli 29.02.2020 pred ukončením nájomného vzťahu a užívali v tomto období iný byt a prenajímateľka im poskytla ako nájomcom všetku súčinnosť pri uvoľnení bytu ku dňu 29.02.2020 a vrátila im následne aj zábezpeku (skutočnosť, že konanie prenajímateľky je/bolo v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, absentujúcu písomnú formu výpovede toto konanie nenahrádza). Predmetnú zmluvu strany sporu pred vlastnoručným podpisom riadne prečítali, platne uzatvorili a sú teda povinné dohodnuté práva a povinnosti navzájom rešpektovať. Nemá žiadne opodstatnenie argumentácia žalovaných, že žalobkyňa od nich písomnú formu výpovede z nájmu či dohody "nežiadala". Nájom bytu s poukazom na uvedené trval od 30.05.2019 do 30.05.2020 a to bez ohľadu na konkludentné správanie sa žalovaných ako aj žalobkyne, pričom nájom dohodnutý predmetnou Nájomnou zmluvou bolo možné ukončiť jedine zákonom predpísaným spôsobom, ktorý nastal a to je uplynutím doby nájmu 31.05.2020. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že nárok žalobkyne je v časti fixnej platby 480 eur x 3 mesiace (marec, apríl a máj 2020) dôvodný a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy 1440 eur, a to spolu so zákonným poplatkom z omeškania za každý deň omeškania 0,5 promile z dlžnej sumy najmenej však 0,83,-eur za každý i začatý mesiac omeškania (od 16.02.2020, od 16.03.2020 a od 16.04.2020), keďže žalovaní sa so zaplatením danej sumy dostali do omeškania. V časti o zaplatenie preddavkov v sume 220 eur, za celé obdobie vo výške 660 eur, však dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol, nakoľko žalobkyňa v spornom období marec, apríl a máj 2020 predmetný byt užívala sama, keďže žalovaní 1/ a 2/ sa odsťahovali dňa 29.02.2020 a byt neužívali t.j. neprijali žiadne plnenia v súvislosti s užívaním bytu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a nakoľko v časti istiny 1440 eur bola úspešná žalobkyňa, čo predstavuje úspech v rozsahu 68,57% a v časti týkajúcej sa 660 eur boli úspešní žalovaní 1/ a 2, čo predstavuje ich úspech v rozsahu 31,43%, priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,14% (68,57 - 31,43 = 37,14%.), s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
4. Proti tomuto rozsudku podali do vyhovujúceho výroku v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní, ktorí ho v napadnutej časti žiadali zmeniť a žalobu aj v tejto časti zamietnuť. Namietali, že súd prvej nesprávne vec právne posúdil. Poukázali na to, že súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy o nájme bytu na dobu určitú odo dňa 01.06.2019 do dňa 31.05.2020, nájomné bolo dohodnuté vo výške 700 eur mesačne a zahŕňalo preddavky vo výške 220 eur mesačne na úhrady za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu a fixnú položku nájomného 480 eur mesačne, ako aj to, že byt odovzdali žalobkyni ako prenajímateľke už dňa 29.02.2020, žalobkyňa od nich byt v uvedený deň prevzala a následne ho začala sama užívať, po prevzatí bytu im poslala údaje z meračov, vrátila zábezpeku a vyúčtovala spotrebu energií v byte za obdobie do 29.02.2020. Súd poukázal na to, že nedošlo k predčasnému zániku nájmu výpoveďou alebo dohodou o zániku nájmu v písomnej forme (medzi stranami sporu prebehli sms správy, emaily a ústne rozhovory). Táto skutočnosť mala podľa súdu za následok ich povinnosť zaplatiť žalobkyni tzv. fixnú časť nájomného za užívanie bytu vo výške 3 x 480 eur za obdobie marec, apríl a máj 2020, t. j. do skončenia zmluvne dohodnutej doby nájmu do dňa 31.05.2020, pretože nájom nebol platne skončený pred uplynutím doby dohodnutej v zmluve o nájme. Prvoinštančný súd im vytkol, že nedodržali písomnú formu prejavu vôle ukončiť nájom a neuzavreli písomnú dohodu so žalobkyňou, a preto nájomný vzťah trval do uplynutia doby nájmu (do 31.05.2020) bez ohľadu na nespornú skutočnosť, že z bytu odišli 29.02.2020 a užívali odvtedy iný byt a bez ohľadu na to, že prenajímateľka im poskytla všetku súčinnosť pri uvoľnení bytu ku dňu 29.02.2020 a vrátila im následne aj zábezpeku, teda bez ohľadu na konkludentné správanie strán sporu, pretože nájom bolo možné podľa súdu ukončiť jedine zákonom predpísaným spôsobom. Napokon poukázali na to, že súd posúdil konanie žalobkyne ako v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak dospel k záveru, že ani takéto posúdenie jej konania nenahrádza absentujúcu písomnú formu výpovede nájmu z našej strany. Za tohto stavu považujú žalovaní rozhodnutie súdu o tom, že ich
zaviazal na zaplatenie časti nájomného s príslušenstvom a na náhradu časti trov konania za nesprávne právne posúdenie veci. Zdôraznili, že byt žalobkyne v období, za ktoré sa domáha nájomného (marec až máj 2020), na základe dohody so žalobkyňou neužívali, poslednýkrát boli v byte žalobkyne dňa 29.02.2020. V daný deň byt odovzdali žalobkyni, ktorá byt v daný deň od nich prevzala a užívala ho sama osobne. Uviedli, že nerozumejú, ako mohol súd priznať žalobkyni voči nim odplatu za prenechanie užívania bytu za obdobie, kedy im žalobkyňa neprenechala byt do užívania, ale užívala ho sama. Súd pritom nepriznal žalobkyni právo na zaplatenie časti nájomného (preddavky na úhrady za služby spojené s užívaním bytu) za dané obdobie s odôvodnením, že v danom období mesiacov marec, apríl a máj 2020 byt užívala žalobkyňa a oni neprijali žiadne plnenia v súvislosti s užívaním bytu, pretože odo dňa 29.02.2020 byt neužívali. Z ich strany nešlo o svojvoľné opustenie bytu žalobkyne počas doby nájmu. Nebolo sporné, že žalobkyňa súhlasila so skončením nájmu k dňu 29.02.2020. Byt v daný deň prevzala, vyúčtovala im spotrebu energií k danému dňu v byte, vrátila zábezpeku, od ktorej odpočítala odplatu za parkovacie miesto za obdobie od 01.01.2020 do 29.02.2020. Nebolo teda sporné, že boli so žalobkyňou dohodnutí, že byt prestanú užívať k dňu 29.02.2020. Žalobkyni už v priebehu mesiaca december 2019 oznámili návrh ukončiť nájom k dňu 29.02.2020. Žalobkyňa vzala ich návrh na vedomie a súhlasila s ním. Začala inzerovať možnosť ďalšieho nájmu bytu prostredníctvom realitnej kancelárie. Na pojednávaní dňa 04.05.2022 žalobkyňa uviedla, že následne podpísala novú nájomnú zmluvu, na základe ktorej sa mali do bytu nasťahovať noví nájomcovia, ale nakoniec sa noví nájomcovia rozhodli, že si nájdu iné bývanie, pretože žalobkyni sa týždeň pred koncom marca 2020 zmenila situácia. Jediné ich pochybenie spočíva v tom, že netrvali na písomnej forme dohody o skončení nájmu so žalobkyňou, alebo že z opatrnosti neadresovali žalobkyni v decembri 2019 výpoveď nájomnej zmluvy. Túto skutočnosť vyhodnotil súd ako dôvod, pre ktorý nedošlo k zániku nájmu k ústne dohodnutému dňu 29.02.2020, ale až k dňu uvedenému v zmluve o nájme (31.05.2020). Ústnu dohodu, konkludentné správanie strán sporu a ani skutočnosť, že od 01.03.2020 do 31.05.2020 užívala byt výlučne žalobkyňa, súd nepovažoval za relevantné. Relevanciu priznal len zo skutočnosti, že absentuje písomný právny úkon, na základe ktorého by došlo k zániku nájmu k 29.02.2020. Napadnutý rozsudok preto považujú za formálnu aplikáciu práva, nakoľko vychádza zo znenia právnych noriem, avšak nezohľadňuje konkrétne okolnosti tohto sporu. Zdôraznili, že podmienkou fungovania právneho štátu je rešpektovanie autonómnej sféry jednotlivca. Autonómia vôle a slobodného individuálneho konania je porušená aj vtedy, ak orgán štátnej moci formalistickým výkladom noriem jednoduchého práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany mali v úmysle vo svojej právnej sfére vyvolať. Nájom sa skončil ústnou dohodou strán sporu ku dňu 29.02.2020. Táto skutočnosť nebola sporná v spore vedenom stranami sporu na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 22C/7/2021 (spis z daného sporu bol pripojený a súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s jeho obsahom). Namietali, že neplatnosť ústnej dohody strán sporu o skončení nájmu k dňu 29.02.2020 z dôvodu nedodržania písomnej formy je relatívnou neplatnosťou podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázali na to, že dohoda o skončení nájmu k dňu 29.02.2020 je úkonom neplatným pre nedostatok formy, tento úkon sa považuje za platný, pokým sa osoba dotknutá týmto úkonom nedovolá jeho neplatnosti (Občiansky zákonník, § 40a), neplatnosti sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil (Občiansky zákonník, § 40a), pričom nedostatok formálnej stránky dohody o zániku nájmu spôsobili obe strany sporu, keď ani jedna netrvala na písomnej forme dohody. Z tohto dôvodu sa ani jedna zo strán, teda ani žalobkyňa, nemôže dovolávať neplatnosti dohody o zániku nájmu k dňu 29.02.2020. S touto ich argumentáciou sa však súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. V spore argumentovali tiež tým, že žalobkyňa mohla v prípade, ak považovala ich prejav vôle ukončiť nájom ku koncu februára 2020 za neplatný spôsob ukončenia nájmu, uplatniť v zákonnej lehote dvoch mesiacov neplatnosť skončenia krátkodobého nájmu na súde podľa § 9 ods. 1 zákona o krátkodobom nájme bytu (súd by mohol priznať žalobkyni v takom spore náhradu škody alebo primerané zadosťučinenie pri zohľadnení kritérií podľa § 9 ods. 2 zákona). Namiesto toho žalobkyňa ich návrh prijala a poskytla im všetku súčinnosť pri skončení nájmu k 29.02.2020, vrátila zábezpeku a vyúčtovala plnenia za dané obdobie. Na to, že by jej mali byť dlžní nájomné za ďalšie mesiace, kedy už byt užívala výlučne žalobkyňa, si žalobkyňa spomenula prvýkrát až na jeseň roku 2020, keď s ňou začali komunikovať ohľadom vyúčtovania platieb plnení spojených s užívaním bytu. Súd sa ani s touto ich argumentáciou žiadnym spôsobom nevysporiadal. V spore tvrdili, a nakoniec to nebolo ani sporné, že vymáhanie "dlžného nájomného" žalobkyňou bolo jej reakciou na to, že sa domáhali vrátenia nespotrebovanej časti nájomného za obdobie nájmu do 29.02.2020, spočívajúceho v preddavkoch na úhrady za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu. Žalobkyňa im odmietala vrátiť nespotrebovanú časť nájomného, rozporovala rozsah, v akom bola daná časť nájomného spotrebovaná. Plnila až na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava IV vydaného na základe ich žaloby v spore vedenom sp. zn. 22C/7/2021. V priebehu sporu vedeného na
Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 22C/7/2021, po vydaní platobného rozkazu (dňa 04.12.2020), po podaní odporu žalobkyňou (nerozporujúceho zánik nájmu ústnou dohodou k 29.02.2020) a po ich vyjadrení k odporu (dňa 15.02.2021), im žalobkyňa zaslala dňa 26.02.2021 výzvu na zaplatenie dlžnej sumy nájomného za obdobie marec 2020 až máj 2020. Žalobu žalobkyne v tomto spore preto vnímajú ako pomstu žalobkyne, avšak sú presvedčení, že súd nemôže žalobkyni priznať nájomné ako odplatu za užívanie bytu za dobu, kedy byt užívala žalobkyňa a nie oni. V tomto spore súd uprednostnil zákonnú požiadavku skončenia nájmu písomnou formou pred podstatou nájomného vzťahu, ktorou je prenechanie bytu do užívania nájomcovi za nájomné. Dôvodom priznania nájomného žalobkyni bola len skutočnosť, že dohoda o skončení nájmu nebola spísaná písomnou formou. Vôľa strán sporu, aby nájom po 29.02.2020 už netrval, bola pritom k dňu 29.02.2020 nespochybniteľná. Súd pri posudzovaní požiadavky zákona týkajúcej sa formy ukončenia nájomnej zmluvy túto skutočnosť nezohľadnil. "K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona" (nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36). Poukázali aj na to, že medzi základné princípy právneho štátu patrí aj zákaz šikanózneho výkonu práva a zákaz výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd vyhodnotil konanie žalobkyne ako v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak podľa neho ani takéto posúdenie konania žalobkyne nenahrádza absentujúcu písomnú formu výpovede nájmu. Súd však týmto záverom uprednostnil doslovné znenie zákona vyžadujúce písomnú formu skončenia nájmu pred účelom zákona o krátkodobom nájme bytu, ktorým je rovnocenná úprava práv a povinností prenajímateľa a nájomcu. Svoje rozhodnutie oprel o absenciu písomnej formy predčasného ukončenia nájmu, a priznal napadnutým rozsudkom žalobkyni právo na odplatu (nájomné) za obdobie, počas ktorého im neprenechala byt do užívania. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. augusta 2017). Z uvedených dôvodov žiadali podanému odvolaniu vyhovieť.
5. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnila s rozsudkom súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorý žiadala ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za správne a náležite odôvodnené, a to bez ohľadu na to, že prvostupňový súd vo výroku II. Jej žalobu v časti týkajúcej sa 660 eur s príslušenstvom zamietol. Podľa žalobkyne prvostupňový súd meritum sporu správne posudzoval podľa ustanovení príslušných hmotnoprávnych predpisov ktoré je potrebné aplikovať na skutočnosti preukázané v priebehu konania na prvostupňovom súde. Z dokazovania vyplynulo (a medzi stranami sporu je nesporné), že medzi ňou ako prenajímateľkou a žalovanými 1/ a 2/ ako nájomcami bola dňa 30.05.2019 uzavretá Nájomná zmluva podľa zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu zo dňa 30.05.2019 a predmetom zmluvy bol nájom X - izbového bytu č. XXX, na I.. Ľ.. A. X, T. U., pričom v Zmluve o nájme sa žalovaní zaviazali k plateniu nájomného, pričom podľa článku 3.1. Zmluvy sa zaviazali uhrádzať nájomné vo výške 700 eur mesačne, v zložení fixná časť nájmu 480 eur a suma 220 eur určená na preddavky za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu. Zmluva o nájme bola dojednaná na dobu určitú 12 mesiacov v trvaní od 01.06.2019 do 31.05.2020. Podľa článku 7 zmluvy, bod 7.1. a nájom podľa tejto zmluvy zaniká: a/ písomnou dohodou medzi Prenajímateľom a nájomcom, b/ uplynutím doby nájmu podľa bodu 2.1. tejto zmluvy, c/ výpoveďou jednej zo zmluvných strán v súlade s § 7 zákona, d/ výpoveďou Prenajímateľa v prípade že Nájomca opakovane je v omeškaní so zaplatením nájomného o viac ako 5 kalendárnych dní alebo ak je jednorazovo v omeškaní so zaplatením nájomného o viac ako 20 kalendárnych dní a to aj napriek písomnému upozorneniu Prenajímateľa alebo e/ odstúpením od zmluvy v súlade s § 7 zákona. Podľa článku 8 bod 8.4. zmluvy, všetky zmeny a dodatky k tejto Zmluve museli byť urobené písomnou formou a potvrdené obidvoma zmluvnými stranami. Strany sporu si teda Zmluvou o nájme vymienili povinnosť písomnej formy právnych úkonov, ktoré by menili dojednania uvedené v Zmluve o nájme a o nevyhnutnosti písomnej formy právnych úkonov, ktoré menia dojednania Zmluvy o nájme museli mať žalovaní vedomosť, nakoľko k takémuto vyhláseniu obsiahnutému v Zmluve o nájme pripojili svoje vlastnoručné podpisy. Nevyhnutnosť písomnej formy právneho úkonu, ktorým má dôjsť k zmene Zmluvy o nájme je súčasne predpísaná aj kogentnými ustanoveniami § 6 Zákona o krátkodobom nájme bytu. Pokiaľ žalovaní mali záujem prenajatý byt ďalej nevyužívať a tým aj nájom založený Zmluvou o
nájme ukončiť, mali právo tak učiniť predpísaným spôsobom a to písomnou výpoveďou nájomcov alebo písomnou dohodou s prenajímateľom. Žalovaní aj napriek deklarovanému záujmu o skoršie ukončenie nájmu založenom Zmluvou o nájme tak neučinili zákonom a Zmluvou o nájme predpísaným spôsobom. Nájom založený Zmluvou o nájme tak nevyhnutne skončil až uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný, teda dňom 30.05.2021. Žalovaní s úmyslom ukončiť nájom pred uplynutím dojednanej doby nájmu konali neopatrne a s vedomou nedbanlivosťou, nakoľko povinnosť zachovania písomnej formy právneho úkonu, ktorým má dôjsť k zmene Zmluvy o nájme, im predpisuje Zákon o krátkodobom nájme bytu a neznalosť zákona neospravedlňuje, pričom povinnosť zachovania písomnej formy právneho úkonu, ktorým má dôjsť k zmene Zmluvy o nájme bola súčasťou aj ustanovení Zmluvy o nájme s ktorou súhlasili a tak o zákonnej povinnosti dodržať predpísanú písomnú formu právneho úkonu, ktorým má dôjsť k zmene Zmluvy o nájme, museli mať vedomosť. Vedomá nedbanlivosť žalovaných 1/ a 2/ nemôže byť v tomto prípade podľa žalobkyne dôvodom pre spochybnenie kogentných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, nakoľko ide o normy, od ktorých nie je možné sa odkloniť, za ktorými je spravidla verejný záujem a zachovanie právnej istoty deklarovanej v Čl. 1 ods. 1 Ústava Slovenskej republiky, a preto súd v napadnutej časti rozhodol správne, keď jej žalobou uplatnený nárok priznal.
6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné a v napadnutej časti je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu aj v tejto časti zamietnuť.
7. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie v konaní vo vzťahu k napadnutej časti vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností významných pre rozhodnutie, ktoré aj správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o obsah uzavretej nájomnej zmluvy, priebeh udalostí a vzájomnú komunikáciu medzi stranami sporu súvisiacu so skončením nájmu bytu žalobkyne žalovanými. Pre účely posúdenia vzniku práva žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy fixného nájomného je dôležité, že medzi stranami bola uzavretá dňa 30.05.2019 nájomná zmluva podľa zák. č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu, predmetom ktorej bol prenájom daného bytu žalobkyne žalovanými 1/ a 2/, a to na dobu určitú od 01.06.2019 do 31.05.2020 s nájomným dohodnutým spolu v sume 700 eur mesačne, ktorá zahŕňala preddavky vo výške 220 eur mesačne na úhrady za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu a fixnú položku 480 eur mesačne, pri súčasnom zložení zábezpeky vo výške 500 eur, žalobkyni uhradenej spoločne s prvým nájomným s tým, že bude nájomcom vrátená do 30 dní po skončení nájmu. V nájomnej zmluve tiež bolo dohodnuté, že k zániku nájmu môže dôjsť aj písomnou dohodou alebo písomnou výpoveďou s výpovednou dobou 2 mesiace. Osobitne významná je v tejto súvislosti (nesporná) skutočnosť, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu písomnej dohody o skončení nájmu a žalobkyni nebola zo strany žalovaných doručená ani písomná výpoveď nájmu. Odvolací súd však považuje za dôležité aj skutočnosti zistené ohľadom vzájomného správania a komunikácie sporových strán súvisiacich s ukončením užívania prenajatého bytu žalovanými. V tejto súvislosti bolo preukázané, že najprv koncom roka 2019 zavolala žalovaná 1/ do predmetného bytu žalobkyňu, kde jej oznámila, že budú z prenajatého bytu odchádzať skôr, hoci ešte nevedeli uviesť kedy (čakali na pridelenie služobného bytu žalovanému 2/), následne žalobkyňa za účelom ponúknutia bytu na prenájom inému nájomcovi oslovila realitnú kanceláriu za účelom nafotenia bytu a požiadala žalovanú 1/, či by žalovaní boli ochotní sprístupniť byt pre zhotovenie fotografií a následne aj obhliadky bytu. Žalovaní byt následne sprístupnili (20.01.2020 jej žalovaná písala, že sa spojí s realitnou kanceláriou ohľadne obhliadky). K odchodu žalovaní spočiatku nemali presne informácie, neskôr sa žalobkyňa rozprávala so žalovanou 1/, že k odchodu by malo dôjsť niekedy v mesiaci marec - apríl 2020. Boli záujemcovia o nájom, žalobkyňa zverejnila inzerciu aj na A., ozvala sa jej mladá rodinka, vedeli sa prispôsobiť a s nimi sa dohodla, že od 01.03.2020, na základe toho, že žalovaní už chceli k tomuto termínu odísť, čo žalobkyni medzitým žalovaní oznámili na konci januára. Napokon dňa 29.02.2020 došlo k odovzdaniu bytu žalobkyni a žalovaní opustili predmetný byt, žalobkyňa s novými nájomníkmi aj podpísala novú zmluvu, mali sa nasťahovať, ale žalobkyni sa zmenila situácia a oznámila to novým nájomníkom, ktorí sa rozhodli, že si nájdu iné bývanie a žalobkyňa v byte začala bývať cca od polovice marca 2020. Pokiaľ ide o spôsob, resp. formu, predčasného skončenia nájmu, žalobkyňa potvrdila, že nežiadala od žalovaných ako nájomcov, aby jej doručili výpoveď zmluvy a nežiadala od nich, aby s ňou uzavreli dodatok k nájomnej zmluve o skrátení doby nájmu nakoľko bola presvedčená, že táto povinnosť bola povinnosťou nájomníkov, nie prenajímateľa. Žalovaná 1/ vo svojej výpovedi potvrdila, že na stretnutí v decembri 2019 hovorili aj o písomnej forme ukončenia nájomnej zmluvy, žalobkyňa sa ich opýtala, či je potrebné, aby dali v písomnej forme výpoveď z nájmu, a ich
odpoveď bola, že to nie je potrebné, keďže sa už dohodli ústne. Napokon treba poukázať aj na to, že žalobkyňa začala od žalovaných žiadať zaplatenie nájomného za mesiace marec, apríl, máj 2020 až v septembri 2020, kedy im vyúčtovala náklady za rok 2019 a oni s vyúčtovaním nesúhlasili.
8. Na základe takto správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie spor správne posúdil podľa ustanovení podľa § 3 ods. 2 a 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 3, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 a 3 zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme bytu, § 3 ods. 1, § 34, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 40a, § 513, § 514, § 517 ods. 2, § 685 ods. 1, § 696 ods. 2 a § 697 Občianskeho zákonníka, ktoré správne aj interpretoval, avšak nie celkom dôsledne všetky aplikoval na zistený skutkový stav veci, a to najmä pokiaľ ide o uplatnenie inštitútu korektívu dobrých mravov v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správne prvoinštančný súd dospel k záveru, že po právnej stránke treba vychádzať z toho, že vzhľadom na obligatórnu písomnú formu dohody o skončení nájmu a absenciu písomnej výpovede daný nájomný vzťah žalovaných (formálno)právne trval až do skončenia dohodnutej doby, teda do 31.5.2020, a preto za túto dobu vznikol žalobkyni aj nárok na fixné nájomné, správne uplatnené spolu vo výške 1.440 eur, spolu s príslušenstvom. Ako však dôvodne namietajú žalovaní vo svojom odvolaní, prvoinštančný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď konanie žalobkyne ako prenajímateľky síce považoval za konanie v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak s tým nespojil žiadne právne následky a konštatoval, že táto okolnosť nenahrádza absentujúcu písomnú formu výpovede. V tomto smere sú podľa odvolacieho súdu úvahy súdu prvej inštancie nesprávne, pretože síce je pravdou, že rozpor správania s dobrými mravmi nemôže sám o sebe konvalidovať vady právneho úkonu ani založiť predpoklady pre vznik určitého nároku, avšak na strane druhej, takéto správanie môže viesť k odopretiu poskytnutia ochrany právam. A práve k záveru o existencii takých mimoriadnych okolností v danej veci, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dospel odvolací súd na základe skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním.
9. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010). Správanie konajúcej osoby sa prieči dobrým mravom, ak je v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou rozhodujúcej časti spoločnosti o tom, aké správanie je v súlade so zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti, medzi ktoré patrí okrem iného aj zásada slušnosti, poctivosti, čestnosti, férovosti, tolerancie, vzájomnej úcty a dôvery. Ak je vykonaným dokazovaním preukázané takéto správanie žalobcu v súvislosti s uplatnením jeho práva podanou žalobou, súd žalobu z tohto dôvodu zamietne.
10. Pre účely posúdenia správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti bolo v nadväznosti na vyššie uvedené potrebné zaoberať sa aj tým, či uplatnenie práva žalobkyňou na zaplatenie fixného nájomného v kontexte udalostí súvisiacich so skončením nájmu nemožno kvalifikovať ako správanie zjavne mimo rámca všeobecne akceptovaných požiadaviek na slušné, poctivé, férové správanie rešpektujúce vzájomnú dôveru sporových strán, vrátane dôvery v to, že na čom sa (hoci iba ústne) vzájomne dohodli, platí, teda že obe strany budú tieto vzájomné dohody rešpektovať a podľa nich sa aj správať. Na základe skutočností ustálených vykonaným dokazovaním možno konštatovať, že žalovaní rešpektovali ústne dohody so žalobkyňou, keď žalobkyni po tom, ako jej v decembri 2019 oznámili svoje rozhodnutie o skoršom ukončení nájmu, na základe jej požiadavky umožnili (ešte počas užívania bytu) zhotovenie fotografii bytu realitnou kanceláriou a tiež vykonanie viacerých ohliadok prenajatého bytu záujemcami o prenájom (v januári a februári 2020), pričom ako na konci januára 2020 deklarovali, byt skutočne fyzicky uvoľnili do 1. marca 2020 (dňa 29.02.2020 došlo k odovzdaniu bytu). Na strane druhej žalobkyňa, napriek tomu, že najneskôr ku koncu januára 2020 ústne súhlasila s ukončením nájmu k 28.2.2020 a žalovaní byt ku koncu februára aj vypratali a žalobkyňa v ňom sama od polovice marca 2020 začala bývať, pričom nikdy predtým ani potom neprejavila formálne ani neformálne v tomto smere žiadne výhrady, podanou žalobou žiada od žalovaných doplatenie fixného nájomného (dokonca aj preddavkovej časti nájomného) za obdobie, kedy už nielen, že žalovaní byt neužívali, ale najmä už ho na základe (ústnej) dohody umožnili užívať samotnej žalobkyni, ktorá sa
do bytu nasťahovala, a to za stavu, keď v zásade ako jediný dôvod jej požiadavky na doplatenie nájomného aj za mesiace marec až máj 2020 žalobkyňa deklaruje, že dohoda o skončení nájmu nebola uzavretá písomne. V tejto súvislosti sa žiada poukázať aj na to, že otázka naplnenia písomnej formy skončenia nájmu nebola stranami opomenutá, keď sa aj o tejto otázke rozprávali a žalovaní na otázku žalobkyne, či je potrebné dohodu alebo výpoveď vypracovať aj písomne, (ešte v decembri 2019) reagovali tak, že to vzhľadom na ústnu dohodu nepovažujú za potrebné a žalobkyňa sama písomnú výpoveď ani dohodu nepožadovala. Naviac, pozornosti odvolacieho súdu neušlo ani to, že žalobkyňa pri odsťahovaní žalovaných z predmetného bytu zaznamenala (fotograficky) stavy meračov v danom byte, ktoré následne 12.03.2020 oznámila žalovanej 1/ a dňa 24.04.2020, teda taktiež v čase, kedy podľa žalobkyne ešte mal nájom trvať, žalovaným vrátila kauciu založenú na začiatku nájmu, pričom žalovaných vyzvala na zaplatenie nájomného za mesiace marec až máj 2020 až v septembri 2020, po tom, ako nesúhlasili s ňou zaslaným vyúčtovaním nákladov za rok 2019. Pre účely posúdenia správania jednotlivých aktérov v tomto prípade, najmä správania žalobkyne, z hľadiska rešpektovania dobrých mravov pokiaľ ide o čestnosť, férovosť, slušnosť a dodržanie vzájomnej dôvery nie je v tomto kontexte podstatné, kto mal dodržanie písomnej formy skončenia nájmu zabezpečiť, avšak najmä to, že žiadna zo strán to po vzájomnom ubezpečení nepovažovala za potrebné, čo oprávnene vedie k záveru, že tu vznikol stav vzájomnej dôvery v to, že na strane jednej sa žalovaní po dohodnutom termíne (28.2.2020) už nebudú domáhať sprístupnenia bytu na užívanie a na strane druhej žalobkyňa už za obdobie po tomto termíne nebude žiadať o platenie nájomného. Správanie žalobkyne, ktorá za daných okolností aj za obdobie po tomto termíne žiada od žalovaných úhradu nájomného podľa zmluvy napriek tomu, že v súlade s ústnou dohodou sa z daného bytu vysťahovali a začala ho užívať sama, potom podľa odvolacieho súdu nemožno hodnotiť inak, než ako nečestné, neférové konanie žalobkyne, zneužívajúce postoj žalovaných k plneniu ústnej dohody vychádzajúci zjavne z dôvery v to, že napriek zákonom i zmluvou stanovenú formu predčasného skončenia nájmu, budú obe strany, teda i žalobkyňa rešpektovať. Odvolací súd pritom nemá žiadnu pochybnosť, že takéto správanie (žalobkyne) by považoval za nečestné a neférové konanie zneužívajúce situáciu a hmotnoprávnu úpravu každý, kto by sa na strane nájomcu ocitol v rovnakej situácii ako žalovaní. Preto odvolací súd dospel k záveru, že správanie žalobkyne, ktorá sa za vyššie opísaných mimoriadnych okolností v napadnutej časti podanou žalobou proti žalovaným domáha doplatenia nájomného aj za mesiace marec až máj 2020, je na mieste kvalifikovať ako správanie v zjavnom rozpore s dobrými mravmi.
11. Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zdôrazňuje, že žalovaní konali neopatrne a s vedomou nedbanlivosťou, nakoľko povinnosť zachovania písomnej formy právneho úkonu, ktorým má dôjsť k zmene zmluvy o nájme, im predpisuje Zákon o krátkodobom nájme bytu a neznalosť zákona neospravedlňuje, pričom povinnosť zachovania písomnej formy právneho úkonu, ktorým má dôjsť k zmene Zmluvy o nájme bola súčasťou aj ustanovení Zmluvy o nájme s ktorou súhlasili a tak o zákonnej povinnosti dodržať predpísanú písomnú formu právneho úkonu, ktorým má dôjsť k zmene zmluvy o nájme, museli mať vedomosť a vedomá nedbanlivosť nemôže byť v tomto prípade dôvodom pre spochybnenie kogentných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, odvolací súd uvádza, že toto vyjadrenie žalobkyne iba korešponduje s jej správaním v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s uplatnením jej nároku na doplatenie nájomného za mesiace marec až máj 2020. Hoci žalobkyňa vo všeobecnosti správne poukazuje na zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje, za daných okolností nemožno opomenúť ani zásadu, že dohody sa majú dodržiavať, pričom nie je sporné, že obe strany sa na predčasnom skončení nájmu ku koncu februára 2020 dohodli. Na povahe správania žalobkyne nič nemení ani skutočnosť, že nebola dodržaná písomná forma predpísaná pre tento právny úkon, na ktorej nedodržaní majú svoj podiel zodpovednosti obe strany, keď zatiaľ čo žalovaní svoje záväzky súvisiace so skončením nájmu dodržali (umožnenie zhotovenia fotografii a ohliadok bytu a následné odsťahovanie), žalobkyňa neopatrnosť a nedbanlivosť žalovaných majúcu za následok formálno-právnu neplatnosť dohody využila a žiada od nich doplatenie nájomného. Uvedená argumentácia žalobkyne potom len potvrdzuje, že odmietnutie priznania súdnej ochrany jej právu na doplatenie nájomného s poukazom na ust. § 3 Občianskeho zákonníka, je v tomto prípade plne na mieste.
12. Ak potom za tohto stavu žalobkyňa uplatnila v napadnutej časti podanou žalobou právo na doplatenie fixného nájomného za obdobie marec až máj 2020 (prakticky iba s odôvodnením, že môže, nakoľko dohoda o skončení nájmu nebola uzavretá písomne, a teda nebola dodržaná forma vyžadovaná pre tento právny úkon zákonom i zmluvou o nájme), je podľa presvedčenia odvolacieho súdu nevyhnutné s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka odoprieť výkonu práva žalobkyne na zaplatenie
daného nájomného súdnu ochranu a v časti uplatneného fixného nájomného s príslušenstvom podanú žalobu zamietnuť.
13. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. v odvolaním napadnutej časti, teda vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobkyni priznal proti žalovaným právo na zaplatenie sumy 1.440 eur s príslušenstvom, zmenil a podanú žalobu (aj v tejto časti) zamietol.
14. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., podľa zásady úspechu a žalovaným, ktorí boli napokon v konaní celkom úspešní priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).