Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-80-2023.pdf
PDF · 182.16 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/80/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., A. X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Čverčko - advokát, so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 623,22 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 13. februára 2023 sp. zn. 29C/31/2022
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 13. februára 2023 č.k. 29C/31/2022 – 275.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 13. februára 2023 sp. zn. 29C/31/2022 zamietol žalobu (I.) a priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (II.).
2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 623,22 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie svojich nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. D., zapísaných na LV č. XXXXX za obdobie od 14.5.2020 do 26.1.2022 a náhrady trov konania.
3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov, parcela registra „C“ č. 4311/41 - druh ostatná plocha o výmere 74 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4311/67 - druh ostatná plocha o výmere 656 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4311/71, druh ostatná plocha o výmere 229 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4311/74, druh ostatná plocha o výmere 240 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4311/77, druh ostatná plocha o výmere 156 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4311/81, druh zastavaná plocha o výmere 43 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4311/85, druh zastavaná plocha o výmere 47 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4311/87, druh zastavaná plocha o výmere 37 m2, pozemok, parcela registra „C“ č. 4312/61, druh zastavaná plocha o výmere 103 m2, zapísaných na LV č. XXXXX v katastrálnom území D., Okres Košice II, obec Košice - Západ vedeného Katastrálnym úradom Košice, OÚ Košice a to vo veľkosti 2/45 z celku. Žalovaný užíva predmetné parcely od roku 1957, kedy na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene.
4. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice - MÚSES schváleného uznesením č. 811/2013 Mestským zastupiteľstvom je táto lokalita špecifikovaná ako Mestské biocentrum regionálneho významu BC- RM.
5. Súd mal tiež z iných konaní týkajúcich sa rozhodovania obdobných vecí preukázané, že lokalita tzv. „Borovicový háj“, v ktorej sa nachádzajú nehnuteľnosti žalobkyne, mala charakter verejnej zelene už pred rokom 1990, a to podľa „rozhodnutia o využití územia č. Výst. 2224-a 1985-Bk zo dňa 15.03.1985“ vydaného odborom výstavby, územného plánu a architektúry, Obvodného národného výboru Košice II, podľa „hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987“ uzatvorenej medzi odovzdávajúcou organizáciou: Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice a preberajúcou organizáciou: Správa verejnej zelene Košice, podľa „protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov zo dňa 03.05.2004“ uzatvorený medzi odovzdávajúcim: Správa mestskej zelene v Košiciach a preberajúcim: Mesto Košice. Na základe týchto skutočností verejná zeleň prešla v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. zo štátu do vlastníctva obce, t.j. mesta Košice.
6. Právne vec posúdil podľa ust. § 1, § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 3, 4 § 4 ods. 1,2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.), § 100 ods. 1, 2, § 101, § 123, § 124, § 128 ods. 1, 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 151p ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), a podľa § 2 ods. 1, 2, 7, § 16 zák. č. 138/1991 Zb. článku 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
7. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že v prípade sporných pozemkov ide o nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, preto je potrebné na právne vzťahy z toho vyplývajúce aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., keďže v takomto prípade by nepochybne platilo, že k pozemkom, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne vzniklo zo zákona č. 66/2009 Z. z. vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul k ich užívaniu. Uvedená argumentácia obsiahnutá a plne prevzatá z uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo 17/2019 zo dňa 30.11.2020 vyvracia názor o možnosti priznávania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 Zák. č. 66/2009 Z.z.. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2019 zo dňa 26.1.2022, ktoré si plne osvojilo vyššie uvedenú argumentáciu a vychádzalo z nej, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/78/2022.
8. K námietke premlčania uplatnenej žalovaným súd poukázal na § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., v zmysle ktorého vzniká vlastníkovi pozemku zo zákona povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Opačný výklad by bol v rozpore so zákonom, keďže zo žiadnych ustanovení žiadneho zákona nie je možné vychádzať, že by v rámci pozemkov, na ktorých sú stavby podľa zák. č. 66/2009 Z.z. mohlo dochádzať k nájomnému vzťahu, resp. k bezdôvodnému obohateniu, resp. k akémusi opakovanému náhradnému plneniu za takto zriadené vecné bremeno. Ani úmyslom zákonodarcu nemohlo byť vytvorenie takého stavu, že sa bude opakovane platiť za toto vecné bremeno, pretože odplata za vecné bremeno je jednoznačne stanovená ako jednorazová v zmysle OZ a nie ako opakujúce sa plnenie. Vlastník predmetných pozemkov si mohol uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do 3 rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. od 1.7.2009, kedy nadobudli účinnosť články I. až III. zák. č. 66/2009 Z.z.. Žaloba však nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie, t.j. od 14.5.2020 do 26.1.2022. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotil námietku premlčania žalovaného ako dôvodnú, keďže nárok žalobkyne na takúto jednorazovú náhradu sa premlčal v zákonom stanovenej 3 ročnej premlčacej lehote, ktorá uplynula dňa 1.7.2012.
9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a na základe úspechu v spore priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnej žalobkyni. Zároveň súd uviedol, prečo nevidel priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP.
10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.
11. 1. Namietala, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc (ďalej len „ZSPMKE) mal v správe Borovicový háj. Ozrejmila, že z rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987, ktorým sa súd vôbec nezaoberal vyplýva, že Borovicový háj mali v správe Východoslovenské štátne lesy š.p.. Z tohto rozhodnutia je tiež zrejmé, že Borovicový háj bol lesom len do roku 1987, neskôr mal ZSPMKE odovzdať správu Borovicového hája ZSPMKE – Správa verejnej zelene, a to na základe Hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 s prevodom správy k 30.11.1987. Žalovaný však nepreukázal, že by bola Hospodárska zmluva uzavretá, a teda ZSPMKE nemohol odovzdať správu Borovicového Háju na ZSPMKE – Správa verejnej zelene, nakoľko ho do svojej správy ani nikdy nenadobudol. 11.2. Ďalej žalobkyňa poukázala na bod 24. rozsudku Okresného súdu Košice II, v ktorom sa súd odvoláva na § 3 ods.1 z. č. 66/2009 Z.z., napriek tomu, že ku dňu vyhlásenia rozsudku stratil platnosť, teda táto úprava platila do 31.8.2022 a novelou 257/2022 Z.z. bola zrušená od 1.9.2022. 11.3. Žalobkyňa má tiež za to, že žalovaný žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, že Borovicový háj bol už pred rokom 1990 verejnou zeleňou a stavbou. Práve naopak, žalobkyňa preukázala protestom prokurátora, že „verejná zeleň“ v lokalite Borovicový háj mala vzniknúť až 19.12.1991. Na základe protestu prokurátora došlo k zrušeniu všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene (ďalej len VZN č. 2/1991). 11.4. Po citácii § 1 ods.1, § 4 ods.1 z. č. 66/2009 Z. z. vyjadrila názor, že aby sa mali vzťahovať na predmet žaloby tieto zákonné ustanovenia, žalovaný mal predložiť právoplatné územné, stavebné a kolaudačné rozhodnutie, čo sa nestalo. 11.5. Po citácii § 1 ods. 2 z. č. 66/2009 Z. z., § 2 ods.7, § 14 ods.1 z. č. 138/1991 Zb. uviedla, že ak sa má aplikovať § 1 ods. 2 je nevyhnutné, aby ku dňu 1.5.1991 existovala verejná zeleň. Verejná zeleň však bola zavedená až všeobecne záväzným nariadením č. 2/1992 o zakladaní, údržbe a správe zelene, ktoré nadobudlo účinnosť 19.12.1991, a teda nemohla ku dňu 1.5.1991 prejsť do vlastníctva obce. Tvrdenie žalovaného, že verejná zeleň v lokalite Borovicový háj vznikla už pred rokom 1990 jeho vysadením, sa nikdy nepodarilo žalovanému preukázať, pričom rozhodnutie Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR z 27.1.1987 svedčí o opaku. 11.6. Pre rozhodnutie vo veci bola podstatnou právna otázka stanovenia kritérií právnej kvalifikácie „verejná zeleň“ z hľadiska posúdenia tejto kategórie ako predmetu občianskoprávnych vzťahov pre účely výkladu príslušných ustanovení z. č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konajúci súd neurčil kritériá pre posúdenie lokality Borovicový háj ako veci v právnom zmysle a nevymedzil činnosti zakladajúce vytvorenie stavby Borovicový háj. Rozsudok konajúceho súdu bol týmto zaťažený vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. 11.7. Žalobkyňa poukázala na § 1 ods. 2 z. č. 66/2009 Z. z. a konštatovala, že aplikačný rozsah zákona je daný iba v prípade, ak verejná zeleň prešla do vlastníctva obce. Z uvedeného je zrejmé, že verejná zeleň subsumovaná pod § 1 ods. 2 musí byť spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, teda musí sa jednať o samostatnú vec v právnom slova zmysle. Každá verejná zeleň, ktorá nie je stavbou v zmysle Občianskeho zákonníka, stáva sa súčasťou pozemku, na ktorom sa ako biotop nachádza. Uviedla, že pojem verejná zeleň je možné gramatickým a systematickým výkladom porovnať s administratívno- právnym vymedzením pojmu park definovaným v zák. č. 50/1976 Zb., ktorý tento pojem neobsahuje a bol zavedený až k 1.7.2009 ako inžinierske stavby, zábavné a oddychové parky, zoologické a botanické záhrady v § 43a ods. 3 písm. b/. Pojem zeleň, respektíve park, v čase prvého prevodu do Borovicového hája, nevymedzovali príslušné stavebné predpisy. Ak by tomu aj tak bolo, nebolo by samo o sebe postačujúce na to, aby objekt ako zeleň a park nadobudol charakter veci v právnom slova zmysle a citovala z § 139 stavebného zákona. 11.8. Vo vzťahu k lokalite Borovicový háj nebolo stotožnené vykonanie takých prác, ktoré by bolo možné považovať za vytvorenie samostatnej veci v právnom slova zmysle. Má za to, že úpravy tejto lokality Borovicový háj neboli vykonané v takej miere, aby zmenila svoj charakter prírodou vytvoreného územia. Zalesnenie tohto územia existovalo ešte pred akýmikoľvek aktivitami realizovanými právnym predchodcom žalovaného. Má za to, že vo veci mal právny predchodca žalovaného realizovať len výhradne administratívne technické úkony týkajúce sa príslušného územia. Žalovaný na tomto území ľudskou činnosťou nevytvoril novú samostatnú vec. V tomto smere konajúci súd nevymedzil, ktorý úkon/ úkony sú spôsobilé vytvoriť stavbu ako vec v občiansko-právnom význame spadajúcu pod kategóriu „verejná zeleň“ podľa ZoMU.
11.9. Poukázala na závery Najvyššieho súdu ČR v rozsudku 22Cdo/1118/2005 z 28.2.2006. Uviedla, že stavba je vždy individuálne určená vec. Pre jednoznačné identifikovanie „Borovicového hája“ ako samostatnej veci bolo potrebné v čase jej údajného vzniku ju individualizovať a určiť kde končí pozemok a kde začína takáto stavba. 11.10. Rozhodnutie obvodného národného výboru z 15.3.1985, predložené do konania svedčí ako dôkaz, že bolo vydané pre iné ako parcely vo veci samej, išlo o parcely č. 4354-1, 4311-6, 4304-1-2, 4304/3-0, 4304-6-0, 4352-0. Toto rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, čo vyplýva aj zo samotnej doložky právoplatnosti. Jedná sa o paakt, bez právnych účinkov, keďže nikdy nebol doručený účastníkom konania. Uvedené potvrdzuje, že právny predchodca žalovaného mohol nanajvýš vykonať iba vyčlenenie lokality Borovicový háj a nikdy nepristúpil k vytvoreniu stavby Borovicový háj. K uvedenému vyslovil jednoznačný záver v svojom rozsudku Najvyšší súd SR sp. zn. 3Cdo/906/98 (od ktorého sa súd prvej inštancie odklonil) a nadväzujúco aj v náleze Ústavný súd SR sp. zn. III.ÚS/16/2012 v obdobnej veci vyvlastňovacieho konania, keď sa jednalo s niekým iným ako s účastníkom konania. 11.11. Žalobkyňa ďalej poukázala na gramatický rozdiel v označeniach medzi slovom park a háj. Samotný názov príslušného územia obsahujúceho slovo háj prezrádza, že sa jednalo o územie hory alebo lesu menšej rozlohy, ktoré nebolo vysadené alebo umelecky upravené v takej miere, aby získalo charakter parku. K výstavbe parku mal právny predchodca žalovaného pristúpiť až po majetkovom vysporiadaní, pričom k uvedenému nikdy nedošlo. 11.12. Žalobkyňa navrhla právne posúdiť vec tak, že uplatnenie ZoMU je vylúčené pri kategórii verejná zeleň na objekty, pri ktorých neboli vykonané iné, než administratívno-technické jej vyčlenenia bez toho, aby bola inými faktickým úkonmi vytvorená samostatná vec majúca povahu stavby/parku. Na vznik takejto stavby sa okrem iného vyžaduje stavebné alebo iné povolenie, ktorý takúto stavbu individualizuje. Územie označované ako Borovicový háj nie je stavbou/parkom, ku ktorej by mohol nadobudnúť vlastníctvo žalovaný. 11.13. Žalobkyňa zastáva názor, že právne otázky spôsobilé na posúdenie v rámci odvolacieho konania sú: a) z hľadiska systematického výkladu právnej úpravy týkajúcej sa vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je alebo nie je možné kategóriu „verejná zeleň“ podľa § 1 ods. 2 ZoMU vztiahnuť právne závery týkajúce sa zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, b) čo je obsahom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods.1 ZoMU pri objektoch spadajúcich pod kategóriu „verejná zeleň“ podľa § 1 ods. 2 ZoMU, c) z hľadiska systematického výkladu právnej úpravy týkajúcej sa vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je alebo nie je možné na kategóriu „verejná zeleň“ podľa § 1 ods. 2 ZoMU vztiahnuť právne závery týkajúce sa vzniku náhrady za zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ZoVB. 11.14. Konštatovala, že zákon v § 1 ods. 2 ZoMU predpokladá iba primerané použitie jednotlivých pravidiel a opatrení uvedených v texte tohto zákona. Gramatický a teleologický výklad § 1 ods. 2 ZoMU svedčí o možnosti vylúčenia určitých pravidiel ZoMU, ktoré sa inak vzťahujú na stavby podľa § 1 ods. 1 ZoMU. Z uvedeného dôvodu je nutné pri každej kategórii uvedenej v § 1 ods. 2 ZoMU v prvom rade ustáliť, ktoré z pravidiel/opatrení ZoMU sa môžu na túto kategóriu z hľadiska jej povahy primerane vzťahovať. Má tiež za to, že medzi stavbami podľa § 1 ods.1 ZoMU a § 1 ods. 2 ZoMU sú zásadné rozdiely: Pri stavbe, ktorá by mala spadať pod kategóriu „verejná zeleň“, totiž oproti všeobecnému vymedzeniu stavby (do ktorého spadajú stavby podľa § 1 ods. 1 ZoMU) existujú tieto odlišnosti: stavba, ktorá by mala mať povahu verejnej zelene podľa § 1 ods. 2 ZoMU v zásade nie je zapisovaná do katastra nehnuteľností, takáto stavba, musí spĺňať charakteristiku verejnej zelene, čo je údaj, ktorý taktiež nie je zapisovaný v žiadnom verejne dostupnom registri, ktorého informácie by mali požívať prezumpciu správnosti. 11.15. Žalobkyňa navrhla zaujať také právne stanovisko, že nie je možné vzťahovať rovnaké pravidlá upravujúce vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu pri ZoVB taktiež na vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ZoMU pri objektoch spadajúcich pod kategóriu „verejná zeleň“ podľa § 1 ods. 2 ZoMU, a to z dôvodu, že takéto stavby nevykazujú obdobné charakteristiky ako byty/bytové domy podľa ZoVB. 11.16. Poukázala na to, že k 1.7.2009 neexistovalo jednoznačné určenie, na ktorých presne špecifikovaných pozemkoch sa v tento deň nachádza alebo nenachádza „verejná zeleň“ (deň účinnosti ZoMU). V prípade, ak právna skutočnosť nie je dostatočne určitá, resp. pokiaľ nezíska potrebný atribút určitosti, tak nie je spôsobilá vyvolať právne účinky. Uvedené sa vzťahuje na právnu skutočnosť v podobe zákonného ustanovenia bez rozdielu oproti iným právnym skutočnostiam (napr. právnym úkonom).
Vyššie uvedené vedie k záveru, že použitie pravidiel zhodných s pravidlami ZoVB pre účel výkladu zákona v časti § 1 ods. 2 ZoMU pre objekty „verejná zeleň“ z hľadiska požiadavky ratio legis vylúčené. Z uvedeného dôvodu nie je podľa názoru žalobkyne rozumne možné vzťahovať § 4 ods.1 ZoMU v časti vzniku vecného bremena ex lege na objekt kategórie „verejná zeleň“. Navrhla vec právne posúdiť tak, že buď opatrenia uvedené v § 4 ods.1 ZoMU nemožno vôbec ex lege aplikovať primerane na objekty spadajúce pod kategóriu verejnej zelene podľa § 1 ods. 2 ZoMU, - alebo v prípade, aby bolo možné aplikovať § 4 ods. 1 na objekty kategórie verejná zeleň je nutné, aby tomu predchádzal zápis príslušného práva obce (mesta) zodpovedajúceho vecnému bremenu v katastri nehnuteľností. Za takýchto okolností je potrebné zákonom používané slovné spojenie v § 4 ods. 1 ZoMU „vznik“ vykladať teleologickou redukciou zužujúco ako zriadenie“ a zároveň v nadväznosti na uvedené slovné spojenie „záznam“ je nutné vykladať ako vklad. 11.17. Uvádza, že obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré by malo § 4 ods.1 ZoMU vzniknúť pri objektoch v kategórii verejnej zelene zákon určito nevymedzuje. Zákon explicitne hovorí o práve „držať“ a „užívať pozemok pod stavbou“. Z dôvodov, že sa má ZoMU jednať o obmedzenie vlastníckeho práva pre účely umiestnenia stavby, tak možno dospieť k záveru, že tieto oprávnenia výkladovo zodpovedajú právu umiestneniu stavby. Pri stavbe „verejná zeleň“ má teda vlastník pozemku povinnosť strpieť umiestnenie stavby verejná zeleň na svojom pozemku. Uvedenému zodpovedá povinnosť vlastníka pozemku zdržať sa odstraňovania biotopov verejnej zelene zo svojho pozemku. Na druhú stranu, príslušný § 4 ods. 1 ZoMU nezveruje oprávnenej osobe čiastkové oprávnenie požívania pozemku. Čiastkové oprávnenia vec užívať a vec požívať sú dve samostatné od seba oddelené čiastkové oprávnenia vlastníckeho práva. Keďže právo požívať vec nebolo žalovanému zverené, tak žalovaný nemá právo na úžitky, ktoré plynú z vlastníctva tejto veci. Medzi takéto úžitky patrí aj možnosť požívať pozemky vstupom verejnosti do priestoru údajnej verejnej zelene, ktorá sa má na týchto pozemkoch nachádzať. Uvedený výklad podporuje aj samotné slovné spojenie v prospech vlastníka stavby, keďže indikuje, že by sa malo jednať o vecné bremeno in personam. Teda tretie osoby okrem žalovaného nemôžu držať pozemok. Má za to, že obsah práva zodpovedajúceho právu vecného bremena pri objektoch verejnej zelene podľa § 1 ods. 2 ZoMU musí vo svojom rozsahu zodpovedať právu zodpovedajúcemu vecnému bremenu pri objektoch podľa § 1 ods. 1 ZoMU. Pojem užívanie a držanie uvedený v zákone je teda aj z toho dôvodu nutne zúžený na právo umiestnenia stavby, tak to bolo uvedené. Právo vstupu verejnosti na tieto pozemky ako prejav požívania týchto pozemkov žalovaným nie je zahrnuté v čiastkovom oprávnení vyplývajúcom z práva podľa § 4 ods.1 ZoMU pri objektoch v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods.2 ZoMU. Extenzívny výklad ustanovení ZoMU nie je prípustný, keďže sa jedná o jednostranný zásah/obmedzenie vlastníckeho práva štátnou mocou. Preto je nutné vykladať tiež čiastkové povinnosti tvoriace obsah vecného bremena podľa § 4 ods.1 ZoMU zužujúco a pri zohľadnení princípu proporcionality. 11.18. Právne posúdenie konajúceho súdu je zrejme nesprávne, keďže v prípade pozemkov, na ktorých by malo vzniknúť vecné bremeno pre umiestnenie verejnej zelene odvodzuje širší ako prípustný rozsah povinností na strane vlastníkov takýchto pozemkov, než pri iných stavbách podľa § 1 ods.1 ZoMU. Rozsudok neobsahuje presvedčivú a jasnú právnu úvahu, z ktorej by bolo zrejmé, že vzhľadom na zistený skutkový stav vzniklo zo zákona vecné bremeno podľa § 4 z. č. 66/2009 Z. z., ktoré by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za vstup verejnosti na dotknuté pozemky vylúčilo. Z rozhodnutia súdu vôbec nie zrejmé, ako sa z nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia stal nárok na osobitnú náhradu vyvodenú zo zákona č. 66/2009 Z. z. vo svetle judikatúry ústavného súdu k obmedzovaniu vlastníckeho práva. Takýto záver súdu považuje za nesprávny. Navrhla právne posúdenie - vec z dôvodu neurčitosti obsahu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré by malo podľa § 4 ods.1 vzťahovať sa na stavby v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods.2 ZoMU, pri týchto stavbách ZoMU nevyvoláva vôbec právny následok vzniku práva vecného bremena, taký aký je predpokladaný pri iných stavbách patriacich pod § 1 ods.1 ZoMU, - alebo v prípade, ak by malo vzniknúť na dotknutom pozemku podľa § 4 ods.1 ZoMU právo zodpovedajúce vecnému bremenu, tak sa má jednať o právo umiestnenia stavby, pričom toto právo je pri stavbách podľa § 1 ods.2 ZoMU zhodné vo svojom obsahu s vecným bremenom pri stavbách podľa § 1 ods.1 ZoMU, preto v sebe neobsahuje právo požívania týchto pozemkov, a teda povinnosť vlastníka dotknutého pozemku strpieť vstup verejnosti na slúžiaci pozemok, - z dôvodu podľa prechádzajúceho bodu nie je možné absorbovať náhradu za vstup verejnosti na pozemok titulom bezdôvodného obohatenia v náhrade za vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods.1 ZoMU. 11.19. Z uvedených dôvodov, pri budovách kategórie verejná zeleň nedochádza na základe § 4 ods.1, 2 ZoMU k vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zo zákona. Ak by tomu aj tak bolo, nemožno v prípade vzniku takéhoto práva zodpovedajúceho vecnému bremenu akceptovať pravidlo o
tom, že pre dotknuté subjekty v takom prípade vznikla jednorazová náhrada momentom účinnosti ZoMU. Pri objektoch majúcich charakter verejnej zelene chýbali v čase ku dňu účinnosti ZoMU také verejne dostupné a presné informácie, ktoré by umožňovali ustáliť rozsah verejného zásahu v podobe vzniku vecného bremena. Ak by aj prijala záver, že náhrada za takýto zásah by mala byť jednorazová, potom dotknutým subjektom chýbala akákoľvek efektívna možnosť si túto náhradu včasne uplatniť, keďže ani nemali možnosť zistiť, že na ich pozemkoch sa tzv. verejná zeleň vôbec nachádza. Takýto výklad nekorešponduje s ústavne-konformným výkladom dotknutých ustanovení ZoMU vo svetle požiadavky na zachovanie právnej istoty adresátov práva. Zároveň je nutné zdôrazniť, že v tomto prípade je požiadavka právnej istoty osobitne umocnená z dôvodu, že sa v prípade zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ZoMU má jednať o zásah verejnej moci do základných ľudských práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj vlastníctvo k takýmto dotknutým pozemkom. Bez toho, aby bol rozsah a moment takéhoto základného zásahu/vzniku príslušného vecného bremena jednoznačne ustálený, nie je možné po subjektoch ním dotknutých požadovať, aby boli spôsobilé: a) efektívne vykonať právne kroky spočívajúce v ochrane pred týmto zásahom, b) efektívne sa domáhať náhrad, ktoré by im mali z dôvodu takéhoto zásahu prislúchať. 11.20. V prípade posudzovania pravidiel pre vznik práva na odplatu za zriadenie vecného bremena navrhla aplikovať ústavne-konformný výklad, ktorý má podobu zužujúceho výkladu príslušného § 4 ods.1,2 ZoMU oproti ZoVB. Preto nie je možné pravidlá podľa ZoVB analogicky vzťahovať na právo na odplatu za vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ZoMU. 11.21. Právny záver súdu, že v danom prípade odplata za zriadenie vecného bremena má povahu jednorazového plnenia a zákonné vecné bremeno vzniklo v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., je nesprávny pre objekty spadajúce pod kategóriu verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 ZoMU v prípade, že právo na jednorazovú odplatu za zriadenie vecného bremena pre objekty v kategórii § 1 ods. 2 ZoMU vzniká až momentom zápisu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v katastri nehnuteľností. Uvedené plne korešponduje s požiadavkou právo patrí bdelým. V čase vstupu ZoMU do účinnosti umožňovalo citovaný § 3 ods.3 písm. c/ ZoMU získať finančnú náhradu za pozemok, na ktorom sa mala nachádzať stavba, ktorej usporiadanie vzťahov spadalo pod ZoMU - teda za pozemok, pre ktorý až do vykonania pozemkových úprav malo v prospech obce vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. V prípade, ak by bol prijatý výklad s poukazom na ZoVB prezentovaný prvoinštančným súdom, tak by vlastník dotknutého pozemku sa mal obohatiť v zásade dvojnásobne za to isté. Najprv by mu mala svedčať zo zákona jednorazová náhrada za vzniknuté právo zodpovedajúce vecnému bremenu a následne po vykonaní pozemkových úprav mohol vlastník takéhoto pozemku opakovane obdŕžať finančnú náhradu za pozemok. To by bol v zásade za jedno obmedzenie kompenzovaný dvakrát. 11.22. Navrhla preto právne posúdiť vec tak, že:
- za obmedzenie podľa § 4 ods. 2 ZoMU patrí dotknutým osobám opakujúca sa náhrada,
- právo na jednorazovú náhradu môže pri objektoch v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 ZoMU vzniknúť až momentom zápisu príslušného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 ZoMU v katastri nehnuteľností,
- v prípade, ak by malo vzniknúť právo na jednorazovú náhradu zo zákona, k uvedenému mohlo dôjsť až po účinnosti novelizácie ZoMU zákonom č. 257/2022 Z. z., teda ku dňu 1.9.2022. 11.23. Súd nesprávne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným, a teda v prípade, ak by aj vo veci vzniklo právo na jednorazovú náhradu za obmedzujúce opatrenia podľa ZomU, tak takéto právo v čase podania žaloby nebolo premlčané. 11.24. Bez ohľadu na iné vytýkané skutočnosti v tomto odvolaní platí, že platné nadobudnutie vlastníckeho práva k verejnej zeleni predstavuje podľa ZoMU nevyhnutný predpoklad vzniku práva zodpovedajúceho právu vecného bremena na strane žalovaného. Má za to, že z dôvodov uvedených v tomto odvolaní je právna úvaha súdu v tomto smere absolútne nedostatočná a vykazuje zásadné medzery v posúdení príslušných krokov týkajúcich sa nadobudnutia/prevodu „Borovicový háj“. Žalobkyňa nebola v konaní na súde úspešná a jej prostriedky procesného útoku vychádzali zo súdom akceptovaného vylúčenia predmetných pozemkov z rozsahu aplikácie ZoMU. Zmena právnej kvalifikácie, ktorá priznáva žalovanému postavenie oprávneného subjektu z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa ZoMU, bola zo strany súdu vykonaná na podklade rozsudku prvoinštančného súdu. Žalobkyňa nemala možnosť aktívne procesne reagovať na takýto posun v právnej úvahe súdu a náležitým spôsobom rozporovať právne závery súdu. 11.25. Vo vzťahu k posúdeniu platnosti prevodu vlastníckeho práva pri verejnej zeleni sa jedná o právnu otázku. V prípade, ak sám súd pristúpil k takejto zmene právneho posúdenia veci, potom bol povinný v odôvodnení rozsudku dôsledne odôvodniť vznik vlastníckeho práva a platnosť každého následného transakčného úkonu, ktorým malo dochádzať k prevodu vlastníckeho práva k „Borovicový
háj“ z právneho predchodcu na žalovaného - ako nevyhnutého predpokladu priznania existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalovanému. Keďže k takejto zmene právneho posúdenia nedošlo, nemohla svojou procesnou aktivitou sama žalobkyňa odvrátiť takto vzniknutú zásadnú vadu rozsudku súdu. Z dôvodov uvedených v tomto bode rozsudok trpí vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Uvedené preto možno subsumovať odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.26. Súd Borovicový háj ako vec v právnom zmysle nevymedzil, tak následne úplne opomenul ustáliť moment vzniku vlastníctva k tejto veci na strane právneho predchodcu žalovaného. Bez toho, aby došlo k nadobudnutiu vlastníctva k Borovicovému háju právnym predchodcom žalovaného, tak nie je možné hovoriť o platnom prevode tohto vlastníckeho práva na iné subjekty. Uvedené nadväzuje na výhrady uvedené v tomto odvolaní k tomu, ako súd absolútne rezignoval na právnu klasifikáciu Borovicový háj ako veci pre účely občiansko-právnych vzťahov. 11.27. Žalobkyňa poukázala na § 65 ods.3, § 64 ods.1, § 68 ods.1 z. č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1983 do 30.6.1988 a konštatovala, že Borovicový háj nikdy nenadobudol povahu veci, ktorá mohla byť spôsobilá predmetom vlastníckeho práva, a teda ani vecou v štátnom socialistickom vlastníctve. Z uvedeného vyplýva, že ZSPMKE ho nemohol platne získať do správy národného majetku. Zároveň platí, že v prípade, ak by Borovicový háj predstavoval súčasť národného majetku, súd neuviedol, na základe akého právneho titulu mal byť tento národný majetok v správe národného majetku u ZSPMKE. Právny záver súdu o tom, že lokalitu Borovicový háj mal za situácie, o akú v danej veci ide, nadobudnúť do správy národného majetku ZSPMKE, nie je podložený žiadnym dôkazom v spisovom materiáli. Práve opačný právny záver preukazuje znenie rozhodnutia MLVH SSR z 27.1.1987 o vyňatí, ktoré v bode b1. písm. b/ ukladá ZSPMKE uzatvoriť zmluvu o prevode národného majetku. Z uvedeného je zrejmé, že ZSPMKE nemal v správe národného majetku lokalitu Borovicový háj, keďže mu nebola uložená povinnosť uzatvorenia príslušnej hospodárskej zmluvy o prevode správy ministerstvom. V konaní nebolo preukázané uzatvorenie takejto hospodárskej zmluvy, ktorou mala byť prevedená správa národného majetku na ZSPMKE od inej socialistickej organizácie. Preto je nutné uzatvoriť, že ZSPMKE nikdy platne správu národného majetku nad lokalitou Borovicový háj nezískal. Keďže ZSPMKE platne nezískal lokalitu Borovicový háj ako súčasť štátneho socialistického vlastníctva do správy národného majetku, nemohol ani platne prevádzať správu tohto národného majetku na iné socialistické organizácie a citoval § 65 ods.3 Hospodárskeho zákonníka. Vo veci nebolo zrejmé a ani ustálené, ktorá socialistická organizácia (ak vôbec nejaká) mala získať do správy národného majetku Borovicový háj. Z tohto dôvodu je potrebné na vec aplikovať § 65 ods.3 Hospodárskeho zákonníka a prijať záver, že Borovicový háj mal po celý čas v dočasnej správe Okresný národný výbor v Košiciach. Preto záver o tom, že ZSPMKE získal do správy národného majetku Borovicový háj považuje za nesprávny. Poukázala na znenie § 8, § 9a Hospodárskeho zákonníka, v zmysle ktorých platí, že Hospodársky zákonník rozlišoval medzi právom hospodárenia a dočasnou správou národného majetku. Podľa § 2 ods.1 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí sa zakladal právny účinok prechodu vlastníckeho práva na obec iba k veciam, ktoré mali príslušné národné výbory v správe národného majetku a nie v dočasnej správe. Navrhované právne posúdenie - v prípade, ak malo dôjsť k nadobudnutiu lokality Borovicový háj do socialistického vlastníctva za okolností, o ktoré ide vo veci samej v čase za účinnosti právnych predpisov pred rokom 1989, tento národný majetok nadobudol príslušný Okresný národný výbor do dočasnej správy a nemal k nemu právo hospodárenia, takéto právo hospodárenia nemal ani ZSPMKE alebo iný právny predchodca žalovaného. 11.28. Vyhotovenie protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, ku ktorému došlo vo veci samej, nie je spôsobilé založiť prechod vlastníckeho práva k lokalite „Borovicový háj“ zo štátu na obec v prípade, ak pre takýto prechod nie sú splnené podmienky podľa § 2 ods.1 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to z dôvodu, že k veci odporu by v takomto prechode malo ísť, nemal národný výbor právo hospodárenia, ale iba v jeho dočasnej správe. S posúdením tejto právnej otázky v sporovej veci súvisí aj otázka - je hospodárska zmluva spôsobilá založiť právne účinný prevod správy národného majetku k budove na túto tretiu osobu v prípade, ak za predpisov účinných k 10.11.1987 neobsahuje presne označené parcely, na ktorých sa má budova nachádzať, alebo je z iných dôvodov absolútne neplatným právnym úkonom. 11.29. Namietala, že súd sa vôbec nevyjadruje k Hospodárskej zmluve a neposudzuje ani jej platnosť. Má za to, že Hospodárska zmluva je absolútne neplatná, a teda, na jej základe nemohlo dôjsť k platnému prevodu správy národného majetku zo ZSPMKE. 11.30. V tejto súvislosti citovala § 113, § 124, § 152 ods.1 Hospodárskeho zákonníka a poukázala na to, že ak by aj zmluvné strany boli spôsobilé uzatvoriť takúto hospodársku zmluvu, potom by vykazovala
vady z hľadiska určitosti (presnosti) vymedzenia svojho predmetu. Lokalita Borovicový háj bola ako prevádzaný národný majetok vymedzená v Hospodárskej zmluve nasledovne: Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha kat. úz. C.. Na to, aby bola vymedzená v určitom rozsahu minimálne by mala obsahovať presné vymedzenie parciel, na ktorých sa má príslušná budova nachádzať. 11.31. Ďalej poukázala na § 23 ods.1 HZ a konštatovala, že obsahom Hospodárskej zmluvy nie je žiaden údaj, ktorý by umožňoval evidovanie takéhoto prevodu v evidencii nehnuteľností. Tieto nedostatky príslušná Hospodárska zmluva vykazuje napriek tomu, že v jej bode 9 sa uvádza podľa tejto listiny sa navrhuje vykonať zápis v evidencii nehnuteľností. Samotná Hospodárska zmluva teda predpokladala, že by mala byť spôsobilou listinou pre zápis v evidencii nehnuteľností, avšak na základe údajov v nej obsiahnutých takto spôsobilou listinou nebola. 11.32. Záverom uviedla, že ZSPMKE nepreviedol platne správu národného majetku na ZSPMKE - Správa verejnej zelene. Poukázala na § 347 z. č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení platnom k 1.5.1991, § 761 ods. 1 z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení platnom k 1.1.1992, § 2 ods.1,2,3 z. č. 138/1991 Zb.. Splnenie ani jednej zákonom stanovenej podmienky v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. na základe, ktorej by malo údajne dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k verejnej zelene zo štátu na žalovaného nebolo doposiaľ v tomto konaní žalovaným preukázané. Je tiež potrebné zvážiť, či Hospodársku zmluvu v podobe, kde na zmluvných stranách vystupuje kríženec štátu a jeden z jeho orgánov, je možné považovať za platný nástroj vzniku práv a povinností a spôsobilý podklad neskoršej transformácie práva a správy majetku štátu na vlastnícke právo žalovaného. 11.33. Na pozemkoch žalobkyne, o ktoré ide vo veci samej vecné bremeno v prospech žalovaného na základe z. č. 66/2009 Z. z. teda nevzniklo.
12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.mája 2024 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207 , II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.05.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je naplnený.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
17. Skutočnosť, že žalobkyňa sa so skutkovým hodnotením a následne právnym názorom prvoinštančného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu odvolania a napadnutého rozsudku konštatuje, že nezistil z obsahu súdneho spisu, taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu je preskúmateľné, súd dostatočne zistil skutkový stav a správne ho právne posúdil.
19. Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d/ CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom
spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žiadne takéto vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd v danej veci nezistil.
20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
21. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
22. Odvolací súd zastáva názor, že žiaden z predložených dôkazov nie je spôsobilý vyvrátiť vecnú správnosť skúmaného rozhodnutia a nemajú žiaden vplyv na dostatočne zistený skutkový stav prejednávanej veci.
23. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce je aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na toto odkazuje (§ 387 ods.2 CSP), pretože dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.
24. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2) možno doplniť nasledovné:
25. Medzi stranami sporu nebol sporný skutkový stav ohľadne vlastníctva pozemkov žalobkyne, ich výmery a skutočnosti, že patria do lokality „Borovicový háj“.
26. Sporné otázky v konaní spočívali v tom, že žalobkyňa sa nestotožnila so zadefinovaným funkčným využitím územia ako verejnej zelene, ale tvrdila, že Borovicový háj, je územie, ktoré obhospodarovali Východoslovenské štátne lesy, š.p., ktorý zalesňoval územie, takže ide o les. Spornosť medzi stranami bola aj v tom, či sa na vec vzťahuje § 1 ods.2 v spojení § 4 ods.1,2 z. č. 66/2009 Z. z., pričom žalobkyňa nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a nesvedčí jej nárok na náhradu za vecné bremeno, pretože je premlčaný.
27. Odvolací súd pripúšťa námietku žalobkyne, v tom rozsahu, že Borovicový háj bol lesom. Uvedená skutočnosť vyplýva zo žiadosti z 31.10.1984, ktorou ZSPMKE žiadal MLaVH SSR o zmenu kultúry z lesa na obvodový park, ale aj zo Žiadosti o trvalé vyňatie lesných pozemkov z pôdneho fondu. Rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice II, odbor výstavby ÚPaA z 15.3.1985 bolo vydané rozhodnutie o využití územia v lokalite „Borovicový háj“. Odvolací súd sa však nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že toto rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Doložka právoplatnosti je vyznačená na zadnej (druhej) strane rozhodnutia, a to 4.5.1985, aj keď zrejme administratívnym omylom je to uvedené v kolónke „dátum“ (v Košiciach, dňa 4.V.1985). Uvedený záver je prijateľný aj z toho dôvodu, že zo žiadnych dôkazov nevyplynulo, aby sa voči nemu dotknuté strany odvolali. Keď žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, lebo jej, resp. právnym predchodcom nebolo ako oprávneným osobám doručené, je nutné zdôrazniť, že daná lokalita bola evidovaná ako les, čo tvrdila aj sama žalobkyňa. Vychádzajúc z Ústavy ČSSR 100/1960 Zb. čl. 8 ods.1,2 lesy boli národným majetkom, ktorý spravoval ZSPMKE, ktorého nadriadeným orgánom bol Národný výbor mesta Košice. Vydané rozhodnutie sa doručovalo ZaSP, ÚHA Košice, NVmK - odbor ÚPaA, ObNV II. - KHSDaO. Žalobkyňa, ani jej právni predchodcovia neboli v tom čase evidovaní ako vlastníci týchto pozemkov, takže neboli účastníkmi tohto konania a neexistoval žiaden právny dôvod doručovať im predmetné rozhodnutie.
28. Rovnako nedôvodná je námietka žalobkyne v tom smere, že pred vydaním stavebného povolenia bolo nutné pozemok majetkoprávne vysporiadať a predložiť list vlastníctva. Dôkazom vysporiadania pozemku ako aj skutočnosti, že sa podľa uvedeného rozhodnutia postupovalo, bola Hospodárska zmluva z 10.11.1987, ktorou došlo k prevodu nehnuteľností „Borovicový háj“ o výmere 11,4245 ha. Správou národného majetku „Borovicový háj“ bol poverený ZSPMKE, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal ZSPMKE - Správa verejnej zelene Košice. Zmluva bola uzatvorená v súlade s § 347 Hospodárskeho zákonníka bezodplatne a podľa bodu 9 tejto zmluvy bol aj vykonaný zápis v evidencii nehnuteľností.
29. Je pravdou, že žalovaný, vzhľadom na časový odstup, niektoré relevantné doklady nevie dohľadať. Vzhľadom na to, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako verejnú zeleň možno usudzovať, že stavba je povolená. Žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod domnievať sa, že na túto stavbu nebolo vydané stavebné povolenie, resp. kolaudačné rozhodnutie alebo, že by vznikla a užíva sa bez potrebných povolení. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo/71/2008.
30. Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že objekt ako zeleň alebo park nenadobudol charakter veci v právnom slova zmysle, že vo vzťahu k lokalite Borovicový háj nebolo stotožnené vykonanie takých prác, ktoré by bolo možné považovať za vytvorenie samostatnej veci v právnom slova zmysle, že úpravy tejto lokality Borovicový háj neboli vykonané v takej miere, aby zmenili charakter prírodou vytvoreného územia.
31. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd poukazuje na § 118 OZ platný v čase prevodu majetku (1987), podľa ktorého predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci a práva, pokiaľ to povaha práva pripúšťa.
32. Podľa § 119 ods.1 OZ, veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. Podľa odseku 2 tohto zákonného ustanovenia, nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.
33. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že predmetom prevodu vlastníctva môže byť len vec spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov (§ 118 OZ), teda z právneho hľadiska samostatná. V tejto súvislosti odvolací súd nevníma žiaden dôvod, prečo by park, resp. zeleň nemali mať charakter samostatnej veci, a teda prečo nemá (nemôže) byť predmetom prevodu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalovaný, resp. jeho právny predchodca veci nachádzajúce sa v parku vysadil alebo sa o ne staral, revitalizoval, ochraňoval alebo bral úžitky. Skutočnosť, že ide o vec je zrejmá aj z inventárnej a technickej karty z 18.1.1988 a na nej vyčíslenej hodnoty 398 054 Kčs (č. l. 41-42 spisu). So zreteľom na vôľu prevodcu a nadobúdateľa došlo k platnému prevodu majetku podľa Hospodárskej zmluvy z 10.11.1987, na ktorú poukazoval i súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia.
34. Záverom odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR publikované pod R 27/2007, z ktorého cituje „Podľa ustanovenia § 118 ods. 1 OZ sú predmetom občianskoprávnych vzťahov veci a - ak to ich povaha pripúšťa - práva alebo iné majetkové hodnoty. Veci sú hnuteľné a nehnuteľné, pričom za nehnuteľné sa považujú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom (§ 119 ods. 1, 2 OZ). Pozemky sa evidujú v katastri nehnuteľností v podobe parciel, ktoré majú geometrické a polohové určenie a sú zobrazené v katastrálnej mape a označené parcelnými číslami [§ 1 ods. 1 písm. a), § 3 písm. a), b), § 4 a § 27 písm. a) KZ]. Pozemok, ktorý je pre účely tohto zákona definovaný ustanovením § 27 písm. a) ako časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky alebo hranicou katastrálneho územia, hranicou vlastníckou, hranicou držby, hranicou druhov pozemkov, prípadne rozhraním spôsobu využitia pozemkov, je - v podobe časti zemského povrchu - v zmysle § 119 ods.2 OZ vecou nehnuteľnou, teda samostatným predmetom občianskoprávnych (v tomto prípade vlastníckych) vzťahov; nemusí byť vždy totožný s parcelou, ale môže zahŕňať viac parciel, prípadne častí rôznych parciel, alebo naopak byť časťou parcely jedinej.“
35. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 22 Cdo 3336/2006 „Majetkom sa rozumejú veci hnuteľné a nehnuteľné, pohľadávky, iné práva a iné hodnoty oceniteľné peniazmi. Hotovostné finančné prostriedky môžu byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako veci.“
36. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď aplikoval v prejednávanej veci z. č. 66/2009 Z. z., ktorý sa podľa nej na prejednávanú vec nevzťahuje, pretože k pozemkom v jeho spoluvlastníctve nevzniklo vecné bremeno, keďže neexistuje žiaden titul, na základe ktorého prešla verejná zeleň do vlastníctva obce.
37. Súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť spôsobu využitia pozemkov parciel zapísaných na LV č. XXXXX a skonštatoval, že na označených sporných pozemkoch sa nachádza verejná zeleň, a preto sa na poúdenie veci vzťahuje z. č. 66/2009 Z. z., nakoľko táto verejná zeleň prešla vo vlastníctva obce podľa osobitného predpisu.
38. Nehnuteľnosti patriace žalobkyni, umiestnené v lokalite „Borovicový háj“, sú súčasťou verejného priestranstva s využitím územia ako verejnej zelene, prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov, spĺňajúce znaky verejného priestranstva, napĺňajú zámer stanovený Územným plánom hospodársko - sídelnej aglomerácie Košice. V zmysle Miestneho územného systému ekologickej stability je dotknutá lokalita definovaná ako mestské biocentrum regionálneho významu. Je nepochybné, že užívaním pozemkov, vlastnícky patriacich žalobkyni, ktoré sú verejným priestranstvom s využitím ako verejná zeleň, neobmedzeným okruhom užívateľov, najmä obyvateľmi mesta, je užívaním žalovaného.
39. Pre právne posúdenie, či ide o stavbu a o akú stavbu, sú podstatné kritériá uvedené v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a to, čo je stavbou, vymedzuje § 43a stavebného zákona. Plochy zelene môžu byť považované za samostatnú stavbu, v niektorých prípadoch prináležia k inej stavbe a niekde existujú nezávisle od stavieb a ani nie sú považované za stavbu. Areály cintorínov, kryté i nekryté športové areály (vrátane plôch zelene), ale i samotné plochy zelene (ako sady, parky) sú tiež stavby a pozemky pod nimi sú už zahrnuté v § 1 ods.1 zákona č. 66/2009 Z. z., ale zákonodarca ich osobitne vyňal a uviedol v § 1 ods.2 z. č. 66/2009 Z. z. (a to vrátane verejnej zelene). Podľa názoru súdu ide o logické odčlenenie, resp. rozdelenie stavieb a to vyplývajúce už zo samotných podmienok zhotovenia, funkčnosti, životnosti, udržiavania. Pri verejnej zeleni (sadoch, parkoch) ide vo svojej podstate o plochy zelene s rôznymi prvkami napr. parkovej architektúry, prenosným zariadením, chodníkmi, fontánami atď. Na účely stavebného zákona (§ 139a ods. 9) je zeleň definovaná ako vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových stavieb v ostatnej krajine. Plochy zelene je možné zistiť napr. zo záväznej časti územného plánu obce, v ktorom sú vymedzené aj funkcie tejto zelene, napr. verejne prístupné záhrady, sady, parky, aleje s relaxačnou funkciou, sprievodná zeleň pozemných komunikácií s izolačnou a ochrannou funkciou atď.
40. Ako už bolo uvedené, z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných tvrdení strán sporu vyplynulo, že predmetné parcely žalovaný dlhodobo využíva, keď na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj“.
41. Ku dňu účinnosti z. č. 138/1991 Zb., právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku preukázal ZSPMKE, pričom delimitačným protokolom z 28.06.1991 tento majetok bol odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo 6/1991 ako rozpočtová organizácia mesta; uvedené vyplynulo z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí z 3.5.2004.
42. Z uvedeného vyplýva, že bola splnená podmienka uvedená v § 1 ods.2 zák. č. 66/2009 Z. z. a to, že cit. zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 138/1991 Zb..
43. Pokiaľ žalobkyňa s poukazom na protest prokurátora uviedla, že danú lokalitu nemožno označiť ako verejnú zeleň, pričom v dôsledku protestu prokurátora bolo zrušené uznesenie č. 2/1991 z 19.12.1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, odvolací súd poznamenáva, že v proteste prokurátora bolo namietané definovanie pojmu verejná zeleň v rámci VZN, pričom však nemožno poprieť fakt, že daná lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta a je prístupnou verejnosti.
44. Zároveň odvolací súd konštatuje, že vec prejednávajúci senát sa už otázkou posúdenia vzniku vecného bremena vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa v Borovicovom háji zaoberal v spore sp. zn. 6Co/78/2022 (rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 22.decembra 2021 sp. zn. 15C/61/2018),
na tam vyslovených právnych záveroch zotrváva a nemá dôvod na zmenu právneho názoru, nakoľko vychádzal z rovnakej skutkovej a právnej argumentácie žalovaného.
45.1. Vec prejednávajúci senát v rozsudku zo dňa 13. septembra 2022 sp.zn. 6Co/78/2022, kde predmetom konania bola náhrada za užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou uzavrel, že vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (Borovicový háj), vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 cit. zák., keďže v konaní bol preukázaný prechod tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu príslušným delimitačným protokolom. Uzavrel teda, že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné bremeno do konečného usporiadania vlastníckych vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zákona. 45.2. Vychádzal z úvahy, že charakter zelene a miesta voľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (ďalej MÚSES). Miestny územný systém ekologickej stability (MÚSES) z r. 2013, ktorý bol schválený uznesením z XXII. rokovania Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo dňa 16.12.2013 pod č. 811 (čl. 332), patrí medzi dokumentáciu ochrany prírody a krajiny. Pre územie Košíc bol územný systém ekologickej stability na miestnej úrovni po prvýkrát spracovaný ako Lokálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (LÚSES) v roku 1992 a na základe spracovaných analýz bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 59 lokálnych biocentier a 135 lokálnych biokoridorov. V roku 2006 bol spracovaný Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES) a v ňom bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 11 biocentier mestskej regionálnej úrovne, 36 biocentier miestnej úrovne, 3 biokoridory mestskej regionálnej úrovne, 118 biokoridorov miestnej úrovne a 44 interakčných prvkov. Prvý Regionálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (RÚSES) bol spracovaný v roku 1995 a dokumentácia tohto RÚSES bola s malými úpravami prevzatá aj do Územného plánu veľkého územného celku Košického kraja (ÚPN VÚC), spracovaného v roku 1998 (zmeny a doplnky roku 2004, 2009). RÚSES mesta Košice bol aktualizovaný, súbežne s aktualizáciou LÚSES v roku 2006 a samostatne v roku 2010. Dokumentácia predloženého MÚSES predstavuje aktualizáciu MÚSES mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z aktualizovaných RÚSES mesta Košice z rokov 2006 a 2010 (MÚSES, r. 2013). Z MÚSES vyplynulo, že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ul. považovaná za biocentrum (str. 88) na mestskej regionálnej úrovni (BC-R (M) str.101 a zároveň súčasť biokoridoru mestského regionálneho významu (BK-R (M) Čičkovský potok - BC-R(M) Borovicový lesík nad Popradskou ul. - BC-R(M) Park na Žriedlovej ul. - BC_R(M) Mestský park - Mlynský náhon - Hornád (str. 113). Z uvedeného vyplýva, že aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, ktoré definovalo pojem verejná zeleň, bolo v dôsledku protestu prokurátora zrušené, nemalo to vplyv na zmenu charakteru danej lokality ako verejnej zelene, a nakoľko táto verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta podľa osobitného predpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zák. č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný prípad.
46. Aj judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že „právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods.5 z. č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.1 z. č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.
47. Záver žalobkyne, že nie je rozumne možné vzťahovať § 4 ods.1 ZoMU v časti vzniku vecného bremena ex lege na objekt kategórie „verejná zeleň“, a že opatrenia uvedené v § 4 ods.1 ZoMU nemožno vôbec ex lege aplikovať primerane na objekty spadajúce pod kategóriu verejnej zelene podľa § 1 ods.2 ZoMU, alebo v prípade, aby bolo možné aplikovať § 4 ods.1 na objekty kategórie verejná zeleň, je nutné, aby tomu predchádzal zápis príslušného práva obce (mesta) zodpovedajúceho vecnému bremenu v katastri nehnuteľností, nemožno prijať. Odvolací súd má za to, že takýto názor je diskriminujúci pre všetkých ostatných vlastníkov, ktorých vlastnícke právo je obmedzené zákonným vecným bremenom či už na základe z. č. 66/2009 Z. z. alebo z. č. 182/1993 Z. z., prípadne iných zákonov.
48. Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 5Co/227/2022 zo dňa 19.10.2023 vyslovil právny názor, že „ 16. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou, ktorou odvolateľka vyslovila názor o tom, že pokiaľ predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, potom vecné bremeno žalovanému nikdy nevzniklo a ani vzniknúť nemohlo. 17. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ zákon č. 66/2009 Z.z. vo svojom § 1 ods. 2 hovorí o tom, že tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahoch k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkvi, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, úpravu o primeranej aplikácii zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa označeného § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom § 1 ods. 2 citovaného zákona. 18. Usporiadaním vlastníckych vzťahov podľa § 2 zákona č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1 a ods. 2 tohto zákona tak, že k nim zriadil podľa § 4 tohto zákona vecné bremeno. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom vymenovaným v § 1 ods. 2 tohto zákona a prečo by vo vzťahu k ním mal existovať odlišný režim v porovnaní s pozemkami podľa § 1 ods. 1 tohto zákona. Pokiaľ sám zákonodarca podľa § 1 ods. 2 tohto zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň tých pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 tohto zákona, preto niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba. Odvolací súd preto s predmetnou argumentáciou odvolateľov nesúhlasí“.
49. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu síce v inej právnej veci, podstatou ktorého je však obdobný skutkový stav ako aj právne posúdenie. Rovnako sa vyslovil aj vo veci rozhodovanej pod sp.zn. 6Co 40/2024.
50. Aj podľa názoru vec prejednávajúceho senátu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona.
51. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 cit. zák. tak, že k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné bremeno.
52. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona.
53. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zák. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák., a teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.
54. Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zákona.
55. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade s čl. 20 ods.4 ústavy upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva OZ v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.
56. Odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 a sp. zn. 8 Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 (ktoré citoval i súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia), v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného
bremena podľa § 4 ods.1 zák. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7 Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. 66/2009 Z.z.. Aj podľa § 4 ods.1 z. č. 66/2009 Z. z. takisto zo zákona vzniká aj vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1.7.2009 do 1.7.2012.
57. Napadnuté rozhodnutie je plne v súlade s rozhodovacou praxou všeobecných súdov a neexistuje žiaden relevantný dôvod sa od nej odkloniť.
58. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za nútené obmedzenie svojho vlastníckeho práva žalobou doručenou súdu dňa 14.6.2022, teda po uplynutí stanovenej lehoty, súd prvej inštancie správne prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania, a žalobu žalobkyne z dôvodu premlčania zamietol.
59. Odvolací súd rovnako potvrdil aj závislý výrok o trovách konania, lebo je vecne správny.
60. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).