Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_41Ek-1087-2020.pdf
PDF · 101.71 KB
Case nature
Subarea
41Ek/1087/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: U. T., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX O. nad N., proti povinnému: B. S., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom W. XXX/XX, XXX XX T., t.č. bytom G. 9, XXX XX J., Z. republika D., práv. zast.: M.. A. F., advokát, so sídlom Advokátskej kancelárie Cestice č. 118, 044 71 Cestice, IČO: 48 174 297, na vymoženie pohľadávky vo výške 3 983,27 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: Mgr. Peter Bertók, so sídlom exekútorského úradu Murgašova 3, 040 01 Košice, pod sp. zn. 403EX 359/20, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/1087/2020 zo dňa 23. februára 2021, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/1087/2020 zo dňa 23. februára 2021 z a m i e t a .
II. Povinný n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/1087/2020 zo dňa 23. februára 2021.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 16. 07. 2020, domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 3 983,27 eura s príslušenstvom a trov exekúcie. Ako exekučný titul pripojil vykonateľný rozsudok Okresného súdu Košice - okolie, sp. zn. 11C 576/92 zo dňa 12. 03. 2004 (ďalej len „exekučný titul“). Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v súlade so zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“).
2. Poverením zo dňa 30. 07. 2020 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Petra Bertóka, so sídlom exekútorského úradu Murgašova 3, 040 01 Košice, ktorý ju vedie pod sp. zn. 403EX 359/20.
3. Povinný prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonom stanovenej lehote podal návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom uviedol, že dňa 23. 08. 2020 bolo povinnému cestou jeho právneho zástupcu doručené upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie zo dňa 31. 07. 2020, č. k. 403EX 359/20-14 a zároveň aj upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie, a to predajom nehnuteľností povinného v k. ú. Hrhov, okres Rožňava, obec Hrhov, zapísané na U. T., parc. I. o výmere 2424 m2 a parc. I. o výmere 1203 m2, druh oboch pozemkov: zastavaná plocha a nádvorie, v spoluvlastníckom podiele povinného 2/4, tvoriacim súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov povinného a jeho manželky. Upozornil na skutočnosť, že exekučný titul bol vydaný pred cca 16,5 rokmi, a preto u povinného a jeho manželky došlo k podstatným zmenám v ich adrese a v ich štátnom občianstve. Uviedol, že povinný ani jeho manželka nemajú adresu trvalého, ani prechodného pobytu v Slovenskej republike, nemajú ani korešpondenčnú adresu na adrese uvedenej v exekučnom titule, ani sa nezdržujú na území Slovenskej republiky. Preto požiadal, aby súdny exekútor a exekučný súd nepoužívali adresu povinného uvedenú
v exekučnom titule. Zároveň oznámil svoju aktuálnu adresu v Spolkovej republike Nemecko, na ktorú žiadal doručovať písomnosti určené jemu alebo jeho manželke. Povinnému je na základe udelenej plnej moci možné doručovať písomnosti v tejto exekučnej veci doručením jeho právnemu zástupcovi. To ale neplatí pri doručovaní manželke povinného, ktorá plnú moc na doručovanie nikomu neudelila. Vo veci samej uviedol, že má za to, že v jeho exekučnej veci existuje súbeh dôvodov, pre ktoré sa má exekúcia zastaviť súdom aj exekútorom, pričom poukázal na ustanovenie § 61k ods. 1 písm. d) a § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Povinný vzniesol námietku premlčania celého nároku vymáhaného v tejto exekúcii. Poukázal pritom na ustanovenie § 112 zákona č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) pojednávajúce o neplynutí (spočívaní) premlčacej doby a na to, že základným zákonným predpokladom spočívania premlčacej doby je okrem uplatnenia práva (v konkrétnom prípade návrhom na výkon rozhodnutia) aj to, že veriteľ (oprávnený a exekútor) v začatom (exekučnom) konaní riadne pokračuje. Odkázal pri tom na komentár JUDr. Imricha Feketeho k OZ, podľa ktorého účinky zastavenia plynutia premlčacej doby má podľa § 112 OZ aj prípad, ak u práva priznaného právoplatným rozhodnutím súdu, bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale aj tu platí zákonná podmienka, že veriteľ musí v začatom výkone exekúcie riadne pokračovať. Ak sa v začatom exekučnom konaní riadne nepokračuje, premlčacia doba podľa vyjadrenia povinného plynie i počas tohto exekučného konania, a to od momentu, kedy sa čo i len z časti v exekučnom konaní riadne nepokračuje. Ďalej poukázal na to, že exekučný titul nie je opatrený doložkou vykonateľnosti, vykonateľnosť exekučného titulu je zistiteľná až sekundárne, t. j. po troch dňoch od jeho právoplatnosti. Podľa vedomosti povinného oprávnený podal návrh na vykonanie starej exekúcie dňa 26. 02. 2007, a teda od vykonateľnosti exekučného titulu (25. 05. 2004) po deň podania návrhu na vykonanie starej exekúcie (26. 02. 2007) márne uplynulo viac ako 2,76 roka, presne 1 008 dní, resp. 144 týždňov. Stará exekúcia prebiehala 12,96 rokov (od 26. 02. 2007 do 09. 02. 2020, kedy bolo vydané upovedomenie o zastavení starej exekúcie), t. j. 4 732 dní, a to bezúspešne, keďže predchádzajúci súdny exekútor nevymohol v prospech oprávneného nič a ani sčasti neuspokojil žiadnu pohľadávku, ktorá bola predmetom starej exekúcie. Podľa povinného je teda zrejmé, že stará exekúcia mala byť zastavená výrazne skôr, ešte podľa Exekučného poriadku v znení pred 01. 04. 2017 (napr. podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie a pod.) Podľa názoru povinného je z takejto nečinnosti (ako oprávneného, ktorý exekútora neurgoval k činnosti, tak aj zo samotnej nečinnosti exekútora) trvajúcej neprimerane dlhú dobu zjavné, že v začatom exekučnom konaní (starej exekúcii) sa riadne nepokračovalo. Ďalej poukázal na to, že odo dňa vykonateľnosti exekučného titulu (25. 05. 2004) až po súčasnosť (04. 09. 2020) ubehlo už 16,29 rokov, pričom účel exekučného konania sa ani za túto extrémne dlhú dobu nepodarilo dosiahnuť ani sčasti. Preto premlčacia doba plynula ďalej aj v čase formálneho trvania starej exekúcie, a od vykonateľnosti exekučného titulu ubehlo viac času, než je zákonná desaťročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 OZ. Z uvedených dôvodov považuje nárok vymáhaný v predmetnom exekučnom konaní za premlčaný v celom rozsahu. Vo vzťahu k dôvodu pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku povinný uviedol, že jediný majetok povinného podliehajúci exekúcii vedenej u súdneho exekútora Mgr. Bertóka je totožný s majetkom, ktorý podliehal od počiatku aj tzv. starej exekúcii. Poukázal na to, že neexistuje a ani za takmer 13 rokov trvania exekučných konaní na základe totožného exekučného titulu nebol zistený žiaden iný exekúcii podliehajúci majetok, než je spoluvlastnícky podiel povinného o veľkosti 2/4 k pozemkom v k. ú. Hrhov, U. tvoriaci súčasť jeho BSM. Podľa svojho vyjadrenia je povinný preto presvedčený, že keďže už takmer 13 rokov nemôže on, ani jeho manželka nakladať s ich nehnuteľným majetkom, čím je výrazne obmedzené ich základné ústavné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obaja sú neprimerane dlho obmedzovaní v ich základných právach. Je tu preto daný dôvod pre zastavenie exekúcie podľa § 61n písm. d) Exekučného poriadku. Povinný zároveň poukázal na to, že podľa komentára k predmetnému ustanoveniu účelom tohto dôvodu pre zastavenie exekúcie je zabránenie neprimeranej dĺžke exekučného konania v prípadoch, keď nie je možné jeho úspešné skončenie z dôvodu nedostatku majetku povinného s tým, že doba „bezvýslednosti“ exekúcie je u fyzickej osoby päť rokov. Predpokladom zastavenia exekúcie pre nemajetnosť je nezistenie majetku exekvovateľného v exekučnom konaní (t. j. relatívna nemajetnosť), nie absolútna (či objektívna) nemajetnosť. Na uvedenom nič nemení, že stará exekúcia bola zastavená a poverený súdny exekútor vydal dňa 31. 07. 2020 znovu upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe jej vykonania predajom nehnuteľností povinného, keďže tým iba obnovil stav trvajúci už od roku 2008. Stará exekúcia a exekúcia, ku ktorej dochádza na základe opätovného návrhu v zmysle § 9 zákona č. 233/2019 Z. z. tvoria jeden procesnoprávny celok. De facto tak postupom exekútora nevznikol nový stav, ale sa iba obnovil stav už založený v roku 2008. Povinný tiež uviedol, že uvedený stav sa pritom aj podľa zápisu v katastri nehnuteľností obnovil obmedzujúcou poznámkou Mgr. Bertóka ani nie za mesiac od výmazu poznámok JUDr. Ondáša v rámci starej exekúcie, v čom možno vidieť plynulú kontinuitu od roku 2008 bez podstatnej
zmeny, a nie novú právnu skutočnosť, aká tu ešte nebola. Podľa názoru povinného vyššie uvedený majetok povinného ani nie je vhodný pre účely uspokojenia oprávneného ak ani za 11,7 roka ho nebolo možné speňažiť. Pre úplnosť dodal, že sa jedná o pozemky E-KN, ktoré sú zaťažené právami tretej osoby, čo spôsobuje stratu ich hodnoty a marí aj ich predajnosť. Záverom svojho podania namietal nesprávnosť určenej odmeny exekútora. Podľa povinného exekútor postupoval vadne, keď za základ na určenie svojej odmeny za výkon exekučnej činnosti považoval aj nárok na úrok z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 3 983,27 eura od 01. 09. 1991 do zaplatenia, ktorý oprávnenému exekučným titulom nebol nepriznaný, čo potvrdil aj exekučný súd, keď svojím uznesením zo dňa 17. 08. 2020, sp. zn. 41Ek/1087/2020 rozhodol tak, že exekúciu v časti vyššie uvedených úrokov z omeškania podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil pre rozpor exekúcie so zákonom. Zastáva názor, že pre súdneho exekútora je určujúci exekučný titul, a preto mal exekútor pri vyčíslení trov exekúcie vychádzať len zo sumy istiny, trov pôvodného konania a prípadne súdneho poplatku za vydanie poverenia; celkovo tak max. zo sumy 5 105,72 eura, kedy 10% predstavuje suma max. 510,75 eura (nie 856,50 eura) a 20% suma max. 1021,14 eura (nie 1 712,50 eura). Preto namieta spôsob aj výšku vyčíslenia trov exekúcie a žiada opravu vyčíslenia trov exekúcie.
4. Poverený súdny exekútor vo svojom vyjadrení k námietke povinného o nesprávnosti určenia odmeny exekútora v upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 31. 07. 2020 uviedol, že odmena súdneho exekútora bola určená v súlade s poverením na vykonanie exekúcie zo dňa 30. 07. 2020 a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorov a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Dňa 18. 08. 2020 bolo do dátovej schránky súdneho exekútora doručené Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Ek/1087/2020, ktorým súd exekúciu v časti úrokov z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 3 983,27 eura od 01. 09. 1991 do zaplatenia zastavil, pričom do dnešného dňa uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, resp. mu nebola doručená doložka právoplatnosti. Po doručení doložky právoplatnosti, resp. po doručení opravného poverenia na vykonanie exekúcie, budú prepočítané trovy exekúcie v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z. z. a opravným poverením.
5. V predmetnom exekučnom spise, sa vyjadrenie oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie nenachádza.
6. Vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „vyšší súdny úradník“) uznesením sp. zn. 41Ek/1087/2020 zo dňa 23. februára 2021 rozhodol, že súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku v celom rozsahu zamieta. Odôvodnil to predovšetkým tým, cit: „Exekučný súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou právneho zástupcu povinného, podľa ktorého počas pôvodného exekučného konania nedošlo k spočívaniu premlčacej doby, ale táto plynula ďalej, keďže sa v ňom riadne nepokračovalo vzhľadom na neprimerane dlhú dobu a bezúspešnosť vedenia starej exekúcie. Súd v tejto súvislosti poukazuje na judikát uverejnený pod R 32/1978, v zmysle ktorého v začatom konaní riadne pokračuje aj ten účastník súdneho konania, ktorý súčinnosť so súdom v konaní sám nevyvíja, svojimi úkonmi však nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím vo veci. Naopak, o riadne pokračovanie v konaní podľa ustálenej judikatúry nejde vtedy, keď účastník zaviní zastavenie konania preto, že neopraví vady žaloby (návrhu na vykonanie exekúcie), bezdôvodne vezme žalobu (návrh na vykonanie exekúcie) späť alebo neodôvodnene preruší konanie (napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 3Cdo 185/2009 zo dňa 30.11.2009). Aj v prípade exekučného vymáhania pohľadávky platí zákonná podmienka, že veriteľ musí v začatom výkone exekúcie riadne pokračovať. Nečinnosť exekučného súdu či exekútora však nemožno spájať s bránením oprávneného v riadnom pokračovaní konania (rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 20 Cdo 4914/2012). Na základe uvedeného nemožno dospieť k záveru, že nečinnosťou súdneho exekútora v pôvodnom exekučnom konaní alebo tým, že oprávnený neurgoval exekútora k činnosti, by odpadla prekážka brániaca plynutiu premlčacej doby v zmysle § 112 OZ, ako to tvrdí povinný. Zo strany povinného nebolo preukázané, že by oprávnený akýmkoľvek spôsobom bránil pokračovaniu pôvodne vedeného exekučného konania. Na spočívanie premlčacej doby nemá vplyv ani samotná dĺžka trvania starej exekúcie, ani miera jej úspešnosti, keďže zákon č. 233/2019 Z. z. počíta so zastavením exekúcie z dôvodu uplynutia rozhodnej doby práve pri dlhotrvajúcich exekúciách, v ktorých nedochádza k exekvovaniu majetku povinného. V súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou § 9 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. platí, že oprávnený v začatom konaní riadne pokračuje aj vtedy, ak podá opätovný návrh na vykonanie exekúcie do jedného roka po
ukončení exekučného konania podľa tohto zákona. Zákon síce chráni aj záujmy povinného, nesmie však zároveň ani zanedbávať záujmy oprávneného, pretože v jeho prospech už bola exekúcia nariadená a oprávnený má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované. ..... Druhým dôvodom, pre ktorý je potrebné exekúciu zastaviť, je podľa právneho zástupcu povinného nemajetnosť povinného, pričom poukázal na skutočnosť, že za takmer 13 rokov trvania exekučných konaní nebol zistený majetok povinného vhodný na uspokojenie pohľadávky oprávneného. K uvedenému exekučný súd konštatuje, že skutočnosti týkajúce sa majetkových pomerov povinného sú predmetom zisťovania zo strany súdneho exekútora. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného v priebehu exekúcie, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov osoby povinnej, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Ak sa počas priebehu exekúcie vedenej na majetok fyzickej osoby do 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarí zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, bude daný dôvod na zastavenie exekúcie. V takomto potenciálnom prípade súdny exekútor zastaví exekúciu aj bez návrhu podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Pre úplnosť však exekučný súd uvádza, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (po zastavení starej exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z. z.), sa nové exekučné konanie vedie už podľa predpisov platných a účinných v čase podania opätovného návrhu na začatie exekúcie. Vzhľadom na to, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi Mgr. Petrovi Bertókovi doručené dňa 30.07.2020, je zrejmé, že päťročná „doba bezvýslednosti“ exekúcie, ktorá je predpokladom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, dosiaľ neuplynula. Za začiatok plynutia tejto doby totiž nemožno považovať začatie starej exekúcie, nakoľko by sa tým poprel účel právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 233/2019 Z. z. priznávajúcej oprávnenému právo podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, keďže v drvivej väčšine prípadov by exekúcia vedená na základe opätovného návrhu na vykonanie exekúcie po tom, čo bola stará exekúcia zastavená podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z. (pre uplynutie rozhodnej doby 5 rokov), v takom prípade musela byť ihneď zastavená pre nemajetnosť povinného. Podávanie opätovných návrhov na vykonanie exekúcie (repodajov) by tak stratilo význam. ..... Vo vzťahu k námietke povinného k nesprávne určenej odmene exekútora exekučný súd uvádza, že súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 31.07.2020 v súlade s vydaným poverením na vykonanie exekúcie zo dňa 30.07.2020. Trovy exekúcie si súdny exekútor vypočítal podľa ust. § 197 Exekučného poriadku a Vyhlášky č. 68/2017 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Vyhláška č. 68/2017 Z. z.“). Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku výška odmeny exekútora pri exekúcii na vymoženie práva na peňažné plnenie sa určí ako percento z vymoženého plnenia a nemôže presiahnuť výšku vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 6 Vyhlášky č. 68/2017 Z. z. základom na určenie odmeny exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženého plnenia. Nakoľko po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie došlo k zastaveniu exekúcie v časti úrokov z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 3983,27 eur od 01.09.1991 do zaplatenia, došlo k zníženiu základu pre výpočet odmeny súdneho exekútora. Exekútor na toto zníženie prihliadne tak, že po doručení doložky právoplatnosti uznesenia Okresného súdu sp. zn. 41Ek/1087/2020 zo dňa 17.08.2020 prepočíta trovy exekúcie, ako sa aj sám vyjadril v podaní zo dňa 25.09.2020.“
7. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, povinný prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť.
8. Oprávnený navrhol sťažnosť povinného v celom rozsahu zamietnuť.
9. Súdny exekútor podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 04. 03. 2022 oznámil, že v zmysle ustanovenia § 61n ods. d) Exekučného poriadku zo strany súdneho exekútora nedošlo k vydaniu upovedomenia o zastavení exekúcie, nakoľko nebola splnená zákonná podmienka uplynutia piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku, počas ktorých sa nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
10. Sudca k veci udáva nasledovné:
11. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok")na exekučné konania sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
12. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
13. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 14. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
15. Po preskúmaní sťažnosti povinného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sudca dospel k záveru, že táto bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Skutkový stav v napadnutom uznesení bol vyšším súdnym úradníkom zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom odôvodnený. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto uznesenia, aplikujúc pritom ustanovenie § 202 ods. 2 Exekučného poriadku.
16. Nad rámec uvedeného k sťažnosti oprávneného ešte dodáva, že súd, uvedomujúc si svoje osobitné postavenie v exekučných veciach od 01. 04. 2017 a tiež skutočnosti, že súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy je aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď, reagoval na uvedenú problematiku zákonom predvídaným spôsobom. Na zasadnutí exekučného grémia Okresného súdu Banská Bystrica dňa 08. 09. 2020 bol pomerom hlasov 6 ku 1 prijatý záver, že repodaje sa budú považovať za nové návrhy na vykonanie exekúcie, pri ktorých trvajú blokačné účinky starej exekúcie. Nakoľko grémium podľa § 15 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. prijalo stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v uvedenej otázke, súd vytvára práve jeho rešpektovaním stav právnej istoty.
17. Napriek zneniu ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, sudca k námietke povinného, že vyšší súdny úradník nemohol a ani nemal rozhodnúť o návrhu povinného na zastavenie exekúcie v celom rozsahu, nakoľko minimálne v rozsahu návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku nie je súd orgánom oprávneným (nie mu je daná právomoc) na rozhodnutie, keďže takáto právomoc je zákonom zverená exekútorovi, dodáva, že je pravdou, že v exekučných konaniach začatých od 01. 04. 2017 právna úprava delí právomoc zastaviť exekúciu medzi súdneho exekútora a súd. V tejto súvislosti je však potrebné si uvedomiť, že podľa § 61n Exekučného poriadku, môže súdny exekútor (a to aj ex offo) vydať iba upovedomenie o zastavení exekúcie, t.j. rozhodnúť pozitívne o zastavení exekúcie. Nemôže teda rozhodnúť o prípadnom zamietnutí návrhu povinného na vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie, pokiaľ by dospel k záveru, že pre zastavenie exekúcie podľa § 61n Exekučného poriadku nie sú splnené zákonné podmienky. V takom prípade podanie postúpi na rozhodnutie súdu, čo je aj tento prípad. Vyššiemu súdnemu úradníkovi potom nič nebránilo v tom, aby sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj nedôvodne vznesenou námietkou o nemajetnosti povinného.
18. Nad rámec uvedeného, sudca k sťažnosti povinného poukazuje na koncentračnú zásadu vyjadrenú v ustanovení § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorej povinný musí uviesť a uplatniť všetky právne skutočnosti, ktoré nastali ku dňu podania jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Z predmetného ustanovenia zákona je preto zrejmé, že pri rozhodovaní súdu o návrhu povinného na zastavenie exekúcie (ako aj o sťažnosti povinného) sú podstatné tie právne skutočnosti, ktoré povinný uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie a nastali do dňa podania tohto jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Prípadné ďalšie tvrdenia povinného reagujúce na vyjadrenie oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie, príp. uvedené iba v sťažnosti, sú pre rozhodovanie súdu irelevantné.
19. Súd rešpektujúc dôležitosť právnej teórie a právnych pojmov k uvedenému dodáva, že súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia reagovať na všetky namietané skutočnosti a dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou. V tomto rozsahu súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2009, sp. zn. II. ÚS 200/09, z právnej vety ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania, a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V obdobnom znení je aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, v rámci ktorého ústavný súd uviedol, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 220 CSP), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.
20. Povinný si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. O týchto trovách sudca rozhodol podľa § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o povinným podanej sťažnosti, neúspešný povinný nemá nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. (výrok II. uznesenia)
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.