Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-24-2024.pdf
PDF · 348.24 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/24/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: A. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom Mlynská 28, 040 01, Košice, IČO: 00 620 157, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Martin, so sídlom Kollárova 2, 036 59 Martin, IČO: 00 365 327, právne zastúpenému JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou, so sídlom Pavla Mudroňa 26, 036 01 Martin, IČO: 42 071 135, v konaní o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/47/2009-1262 zo dňa 14.07.2023, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur z titulu náhrady za bolesť spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia, sumu 4.680,- eur z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia a sumu 936,- eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku uplatneného nároku zamietol, potvrdzuje. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.404,- eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
Odvolanie žalovanej voči výroku V. rozsudku prvej inštancie odmieta.
Žalobkyni voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Slovenskej republike voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur z titulu náhrady za bolesť spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia, sumu 4.680,- eur z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia a sumu 2.340,- eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku), vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku), žalobkyni priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie v plnom rozsahu (výrok III. napadnutého rozsudku). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy štátu v plnom rozsahu (výrok IV. napadnutého rozsudku) s tým, že o výške náhrady trov konania žalobkyne a štátu rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok V. napadnutého rozsudku).
1.1 Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa podala v prejedávanom spore žalobu z dôvodu, že dňa 13.12.2005 u žalovaného podstúpila operáciu pravého bedrového kĺbu, ktorú vykonal G. A. D. A., H., pričom následkom nedostatočného zváženia rizikových faktorov operatérom súvisiacich s operačným zákrokom sa skomplikoval priebeh operačnej liečby a vznikli pooperačné komplikácie, a to infarkt spôsobený baktériou pseudomonas aeruginosa. Vychádzal z výpovede A. I. ako znalca na pojednávaní pred súdom, ale aj z výpovede A. F., podľa ktorých k okupovaniu žalobkyne baktériou pseudomonas aeruginosa, ktorá je zodpovedná za jej ťažké zdravotné následky, nedošlo počas hospitalizácie od 13.12.2005 do 23.12.2005, keď upriamil pozornosť na to, že z vyjadrení A. I., ale aj zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných a medicínskych analýz s.r.o. (ďalej aj „forensic“) a aj z výpovede znalca A. F. nepochybne vyplynulo, že v prípade, že by sa žalobkyňa baktériou nakazila pri svojej hospitalizácii trvajúcej do 23.12.2005, klinický priebeh infekcie by bol ďaleko závažnejší a jeho príznaky by nastúpili podstatne skôr, ako to bolo u nej. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie na základe výsledkov dokazovania túto možnosť vylúčil. Pokiaľ ide o názor vyslovený znaleckou organizáciou forensic, ale aj A. F., že k zaneseniu infekcie pseudomonas aeruginosa mohlo dôjsť aj pri vybratí stehov z operačnej rany, ktorá podľa výpovede žalobkyne a ňou poskytnutých údajov pre prijímajúcu lekárku dňa 04.01.2006 mala hnisať, pričom k vybratiu stehov lekárom, ktorého meno žalobkyňa neuviedla, malo dôjsť v domácom prostredí, súd prvej inštancie na základe výsledkov skôr vykonaného dokazovania, ale aj doplneného dokazovania, dospel k presvedčeniu, že dňa 30.12.2005 k nákaze žalobkyne spornou baktériou nedošlo. Uvedený záver vyslovil vychádzajúc z vyjadrenia A. I., ktorý uviedol, že pseudomonádová infekcia je infekcia charakteristická pre nemocničné prostredie, a preto je ťažko predpokladať (aj keď z časového hľadiska v priebehu infekcie to nie je vylúčené), že by mohla byť zanesená pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005. Upriamil pozornosť na záver znalca, že v operačnej rane bola síce secernácia, ale vykultivované pri odberoch uskutočnených 04.01.2006 boli úplne iné baktérie, a preto sa znalec prikláňal k tomu, že je vysoko pravdepodobné, že do tela žalobkyne bola baktéria zavlečená počas pobytu v nemocnici od 04.01.2006. K uvedenému záveru (s ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil) viedlo súd prvej inštancie aj zistenie, že pri prijímaní žalobkyne na hospitalizáciu dňa 04.10.2006 bola konštatovaná fistula z operačnej rany, teda komunikácia v operačnej rane, ktorá podľa sondáže uskutočnenej prijímajúcou lekárkou viedla do hĺbky 1,5 cm, avšak po vyhodnotení odberov, ktoré boli odobraté zo sekrétu vo fistule, boli vykultivované celkom iné baktérie, než pseudomonas aeruginosa. Súd vyslovil záver, že ak by došlo ku kontaminácii žalobkyne pseudomonas aeruginosa dňa 30.12.2005 pri vybratí stehov, najväčšie množstvo tejto baktérie by sa nachádzalo práve v spomínanej komunikácii z operačnej rany, ktorá bola sondou zistiteľná do hĺbky 1,5 cm, teda v mieste, kde by došlo k najtesnejšiemu kontaktu medzi operačnou ranou a prípadným kontaminovaným lekárskym nástrojom použitým pri extirpácii stehov z operačnej rany. Konštatoval, že 5 dní po vybratí stehov pri odobratí steru dňa 04.01.2006 sa však v sekréte z operačnej rany táto baktéria nenachádzala a kultivované boli iné baktérie, ktoré podľa znaleckého posudku organizácie forensic, ale aj podľa znalca A. I., moli vytvárať optimálne prostredie pre kontamináciu baktériou pseudomonas aeruginosa. Na základe uvedeného konštatoval, že ku dňu 04.01.2006 bola síce prítomná ranová infekcia, avšak kultivačný nález z odberov z uvedeného dňa nepreukázal infekciu vyvolanú baktériou pseudomonas aeruginosa. Súd prvej inštancie v kontexte uvedeného upriamil pozornosť na to, že infekcia na pracovisku ortopedicko – traumatologickej kliniky existovala aj v januári 2006 a to napriek tomu, že kontroly Regionálneho úradu verejného zdravotníctva uskutočnené v apríli a v októbri 2005 prítomnosť baktérie pseudomonas aeruginosa z odobratých sterov na pracovisku ortopedickej kliniky nezistili. Vyslovil záver, že skutočnosť, že prítomnosť tejto baktérie nebola zistená v októbri 2005, neznamená, že sa táto baktéria nevyskytovala na pracovisku ortopedicko – traumatologickej kliniky žalovaného v januári 2006. Poukázal na obsah výpovede svedkyne A. J. C. z oddelenia klinickej mikrobiológie, ktorá vo svojom oznámení vyšetrovateľovi uviedla, že pseudomonas aeruginosa bola v čase od 14.12.2005 do 23.12.2005 vykultivovaná z biologického materiálu odobratého dvakrát od jedného pacienta, a to dňa 19.12.2005 a dňa 21.12.2005. Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie zakladá dôvodnosť záveru, že uvedená baktéria sa prenosom cez personál, inštumentárium a podobné hygienické zariadenia nachádzala na pracovisku aj v januári 2006, keď bola na pracovisko prijatá žalobkyňa, pričom žalobkyňa bola prijatá na pracovisku dňa 04.01.2006 už s infekciou operačnej rany, ktorá bola vyvolaná podľa laboratórnych výsledkov inými organizmami, ktoré ale vytvárali dobré a vhodné prostredie pre infekciu nozokomiálnou baktériou pseudomonas aeruginosa v nasledujúcich dňoch.
1.2 Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že je potrebné posudzovať zodpovednosť žalovaného len za zdravotné následky, ktoré u žalobkyne vznikli po 04.01.2006, keď vzhľadom na závery znaleckého dokazovania vylúčil možnosť, že by sa žalobkyňa nakazila už pri operačnom zákroku 13.12.2005, resp. do konca svojej hospitalizácie v súvislosti s týmto zákrokom, teda do 23.12.2005 a vylúčil aj možnosť, že by žalobkyňa sa baktériou pseudomonas aeruginosa nakazila v domácom prostredí, prípadne pri extirpácii stehov dňa 30.12.2005, keďže ide o nákazu, ktorá je charakteristická pre nemocničné prostredie. Vyslovil, že žalobkyňa nepreukázala a nepredložila žiadny zdravotný záznam z obdobia od 23.12.2005 do 04.01.2006, ktorý by potvrdzoval existenciu tak vysokých teplôt, aké uvádzala pri svojej rehospitalizácii dňa 04.01.2006, keď s ňou bola spísaná anamnéza a z dôvodu, že objektívne zdravotné nálezy žalobkyne tomu nesvedčali, súd prvej inštancie vylúčil, že by zdravotné ťažkosti žalobkyne vo vianočnom období medzi dvoma hospitalizáciami boli spôsobené práve infekciou pseudomonas aeruginosa.
1.3 Súd prvej inštancie vychádzajúc zo záverov všetkých znaleckých posudkov, ktoré boli podávané či už v trestnom konaní alebo v občianskoprávnom konaní A. F., dospel k záveru, že žalovaná strana nenesie zodpovednosť za poškodenie zdravia, ku ktorému údajne malo dôjsť v zmysle lekárskeho posudku predloženého žalobkyňou už pri operácii 13.12.2005, keď zdôraznil, že tento lekársky posudok vôbec nezobral do úvahy pre jeho formálne nedostatky, na ktoré poukazoval už súdny znalec A. I. F., ale najmä pre jeho obsahové nedostatky, nakoľko po vysvetlení, aké zdravotné zákroky boli u žalobkyne uskutočňované od 19.01.2006 do 23.11.2007, bolo zrejmé, že popis diagnóz a bodové ohodnotenie týchto diagnóz boli v lekárskom posudku značne nadhodnotené a navyše diagnózy boli uvádzané nesprávne.
1.4 Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná nenesie zodpovednosť za prípadne zdravotné poškodenie pri operácii zo dňa 13.12.2005, pretože uvedená operácia bola ňou odsúhlasená, mala jej priniesť výrazný zdravotný benefit, bola vykonaná správne a lege artis a rovnako lege artis bola žalobkyni poskytovaná zdravotná starostlivosť po tejto operácii v nemocničnom prostredí a za predpokladu, že by v neskoršom období po 04.01.2006 nedošlo u nej k infekcii pseudomonas aeruginosa, by bolo možné dôvodne predpokladať, že by táto operácia pre žalobkyňu očakávaný benefit aj priniesla. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie túto operáciu napriek záverom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o relatívnej indikácii k tejto operácii nepovažoval za zákrok, pri ktorom došlo k zdravotnému poškodeniu žalobkyne a za ktorý by žalovaná nemocnica mala niesť právnu zodpovednosť. Vo vzťahu k operáciám vykonaným v dňoch 19.01.2006, 16.02.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a 23.11.2007, t. j. v prípade zdravotných zákrokov, ktorých potreba bola preukázateľne vyvolaná liečbou ťažkého zápalu, ku ktorému došlo v dôsledku nákazy pseudomonas aeruginosa práve v čase od 04.01.2006 do 19.01.2006 v nemocničnom prostredí na Ortopedicko – traumatologickej klinike nemocnice Martin, dospel k záveru, že napriek námietke žalovanej (že nozokomiálnej nákaze sa v nemocničnom prostredí nikdy nedá 100%-ne vyhnúť napriek všetkým hygienickým a protiepidemiologickým opatreniam, ktoré sa na oddelení uskutočňujú) žalovaná nepreukázala, aké opatrenia v konkrétnom období, konkrétne u žalobkyne v súvislosti so snahou predísť nozokomiálnej nákaze urobila, a preto zodpovednosť žalovanej za zdravotné poškodenie žalobkyne vyvolané infekciou pseudomonas aeruginosa posúdil podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka.
1.5 Súd prvej inštancie uzavrel, že trvalé zdravotné následky žalobkyne, tak ako vyplynuli zo znaleckého posudku A. F. a zdravotné výkony, ktorým sa musela podrobiť v súvislosti s liečbou zápalu nozokomiálnou nákazou, vznikli počas rehospitalizácie žalobkyne po 04.01.2006 a podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná strana neprodukovala dostatok dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu k žalobkyni také aktívne a efektívne opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy u nej takmer celkom eliminovať, hoci žalovaná vedela o riziku nozokomiálnej nákazy v nemocničnom prostredí. V zmysle záveru súdu prvej inštancie v období po 04.01.2006 nebola zdravotná starostlivosť žalovanej poskytnutá správne, teda tak, že by k nozokomiálnej nákaze žalobkyne nedošlo. Podľa názoru súdu prvej inštancie, aj napriek tomu, že žalovaný predkladal najmä v trestnom konaní hygienické a sterilizačné plány, ktoré boli súčasťou trestného spisu, poskytol žalobkyni aj antibiotickú liečbu, tieto opatrenia boli nepostačujúce k tomu, aby sa infekcii baktériou pseudomonas aeruginosa u žalobkyne v období po 04.01.2006 zabránilo. Dospel k záveru, že žalovaný neprodukoval dosť dôkazov, ktoré
by súd presvedčili, že vykonal voči žalobkyni také konkrétne aseptické opatrenia, ktorými by riziko nozokomiálnej nákazy u nej eliminovala na najnižšiu možnú mieru, a to najmä, ak pár dní pred 04.01. sa u jedného pacienta sporná baktéria vyskytla. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vzhliadol zodpovednosť žalovaného za zdravotné následky, ktoré u žalobkyne vznikli po 04.01.2006.
1.6 Na základe uvedeného dospel k záveru, že u žalobkyne je potrebné odškodniť bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda odškodniť poškodenie zdravia, ktoré bolo preukázateľne vyvolané infekciou, ktorú žalobkyňa získala v priestoroch žalovanej v období od 04.01.2006 do 19.01.2006, keď už bola táto infekcia jednoznačne verifikovaná. Pri posúdení výšky bodového hodnotenia, bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie napriek námietkam žalobkyne vychádzal zo znaleckého posudku A. F., ktorý súd prvej inštancie považoval za správny a podaný v súlade s dostupnou zdravotnou dokumentáciou žalobkyne a v súlade so zákonnými zásadami odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Naopak, lekársky posudok, ktorý žalobkyňa predložila spolu so žalobou, súd prvej inštancie považoval za nevierohodný, nadhodnotený, nezodpovedajúci skutočným zákrokom, ktoré u žalobkyne boli vykonané a nálezom, ktoré u žalobkyne vznikli v súvislosti s tým poškodením zdravia, za ktoré zodpovedá žalovaný.
1.7 Z dôvodu, že súd prvej inštancie považoval znalecký posudok A. F. spolu s jeho výpoveďou na pojednávaní za vecne správny, erudovaný a korešpondujúci aj so záverom znalcov pribratých v trestnom konaní, zamietol návrh žalobkyne na kontrolné znalecké dokazovanie. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná zodpovedá za bolesť, ktorú žalobkyňa utrpela v súvislosti s liečbou, ktorá bola nutne vyvolaná nozokomiálnou nákazou, a ktorú žalobkyňa utrpela pri operačnom výkone dňa 19.01.2006, 16.02.2007, 20.03.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a 23.11.2007, ktorú bolesť A. F. v dodatku znaleckého posudku obodoval počtom bodov 240.
1.8 Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovanej vo vzťahu k odškodneniu bolesti za operáciu 19.01.2006 a 16.02.2007, s poukazom na ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že pseudomonas aeruginosa bola u žalobkyne potvrdená v pooperačnej revízii dňa 19.01.2006 a všetky ďalšie operácie dňa 06.02.2007, 30.03.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a 23.11.2007 boli vyvolané potrebou liečby tohto zápalu v hĺbke pôvodného operačného poľa, teda pri pravom bedrovom kĺbe žalobkyne. Uzavrel, že všetky operácie slúžili prioritne liečbe zápalu, ktorý vyústil potom v trvalý následok, teda chronickú osteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo, keď až po poslednom operačnom zákroku 23.11.2007 sa podarilo zápal u žalobkyne dostať pod kontrolu aspoň do takej miery, že ďalšia liečba tohto zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v oblasti horného konca stehennej kosti nevyžadovala. Z uvedených dôvodov dospel k presvedčeniu, že liečba žalobkyne v súvislosti so zápalom bola ukončená operačným spôsobom až 23.11.2007 a približne k tomuto dňu bol zápal vyvolaný pseudomonas aeruginosa u žalobkyne zvládnutý do tej miery a súčasne zdravotný stav žalobkyne ustálený do tej miery, že ďalšia operačná liečba potom už nebola potrebná. Na základe uvedeného uzavrel, že liečebný proces u žalobkyne, ktorý začal prvou operáciou 19.01.2006 a pokračoval až do poslednej operácie 23.11.2007, bol ukončený operačne práve 23.11.2007, z čoho vyvodil, že až od tejto chvíle začala plynúť u žalobkyne dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné za takýto druh liečby, akému sa v uvedenom období žalobkyňa podrobila. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia, súd prvej inštancie konštatoval, že premlčacia doba vo vzťahu k uvedenému nároku plynie od doby, kedy možno objektívne vykonať bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, t. j. od momentu, keď sa zdravotný stav poškodeného ustálil, to znamená rok po poslednej operácii. S poukazom na uvedené nepovažoval súd prvej inštancie nárok žalobkyne na odškodnenie bolesti za zákroky 19.01.2006 a 16.02.2007 za premlčaný, nakoľko tieto boli súčasťou permanentne pokračujúcej liečby zápalu, ktorý u žalobkyne vznikol. Ak teda žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 12.03.2009, podala ju v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.
1.9 Pri určení výšky nároku na odškodnenie bolesti vychádzal súd prvej inštancie z doplnku znaleckého posudku A. I. F., ktorý stanovil rozsah odškodnenia na 240 bodov pri hodnote bodu 12,456 eur, ktorá predstavuje 2 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve v roku 2006, pričom vychádzal zo skutočnosti, že nárok na bolestné po ukončení liečby žalobkyne operačným spôsobom vznikol až v roku 2007, a preto za východiskovú priemernú mesačnú mzdu zamestnanca v národnom hospodárstve
považoval mzdu za rok 2006, teda za rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za bolesť.
1.10 Pokiaľ ide o nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne spočívajúci v chronickej osteomyelitíde, tak tento podľa názoru súdu prvej inštancie nastal až v roku 2008, teda po ustálení zdravotného stavu, ktorý stanovil výšku bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne na 350 bodov pri stanovení hodnoty jedného bodu 13,374 eur, čo sú 2 % z priemernej mzdy pracovníka v národnom hospodárstve a hospodárstve za rok 2007. Z dôvodu, že žalobkyňa sa stala aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy vyvolanej nozokomiálnou nákazou získanou u žalovanej, invalidnou, čo bolo preukázané vyššie spomínaným rozhodnutím Sociálnej poisťovne, súd prvej inštancie mal za to, že je tu priestor aj pre 50 %-né zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. a odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia priznal v súlade s posudkom A. F. v celkovej výške 4.680,- eur pri súčasnom 50 % zvýšení odškodnenia v sume 2.340,- eur. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ešte v čase prebiehajúceho súdneho konania a vyhlásenia prvého rozsudku súdu sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala hnisavou komunikáciou vedúcou od stehennej kosti až na kožu, čo u nej vyvolávalo potrebu rozsiahlych hygienických opatrení, ktoré jej nesporne komplikovali bežný život.
1.11 Vzhľadom na posudok a výpoveď A. I. F. nemal preukázaný iný trvalý následok u žalobkyne, najmä nie tie, ktoré boli uvedené v lekárskom posudku z roku 2008 a pokiaľ žalobkyňa predložila fotografie z mladších čias, na ktorých nemala pri sebe barly, prípadne že z odpovede Všeobecnej zdravotnej poisťovne nevyplynulo, že by žalobkyňa mala predpisované barly pred rokom 2005, tak tieto skutočnosti bez ďalšieho nepotvrdzujú, že by k trvalým následkom u žalobkyne patrili pakĺb, skrátenie pravej dolnej končatiny do 6 cm, rotačná úchylka, či obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa a pod.. Vzhľadom na degeneratívne ochorenie kolien a chrbtice, bez súvislosti so zdravotným poškodením nozokomiálnou nákazou, dospel k záveru o obtiažnosti určenia, či problémy s chôdzou sú u žalobkyne vyvolané výlučne súčasným stavom v oblasti bedrového kĺbu.
1.12 Žalobkyni súd prvej inštancie súčasne priznal nárok na úrok z omeškania počnúc od 08.01.2009, t. j. odo dňa, kedy žalovaná žalobkyni listom oznámila, že jej nároky, ktoré si voči žalovanému uplatnila listom zo dňa 04.12.2008, neuspokojí a rovnako nesúhlasí s uzatvorením dohody o vyrovnaní za sťaženie spoločenského uplatnenia.
1.13 O trovách konania pred súdom prvej inštancie a druhej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom uvedené ustanovenie interpretoval podľa záverov vyslovených v náleze Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021, a preto priznal žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie v celom rozsahu. Keďže v súvislosti s prejednávaným sporom vznikli aj trovy štátu, a to na úhradu nákladov na ustanoveného znalca A. I. F., ktoré neboli kryté zo zálohy zloženej žalovanou stranou, pričom znalecké dokazovanie bolo uskutočnené na návrh žalovanej strany, avšak výsluch znalca bol uskutočnený na návrh žalobkyne, tieto trovy uhradila Slovenská republika, ktorá si ich následne po preplatení znalcovi uplatnila v zmysle § 259 CSP a rovnako bola z rozpočtových prostriedkov štátu odmenená znalecká organizácia forensic.sk za podanie dodatočne vyžiadaného odborného vyjadrenia, preto súd prvej inštancie akcentujúc čl. 4 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike trovy štátu v plnom rozsahu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala tak žalobkyňa, ako aj žalovaná odvolanie.
2.1 Žalovaná podala odvolanie v rozsahu výrokov I., III., IV. a V. rozsudku z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietala, že v konaní nebolo preukázané, že žalobkyni spôsobila škodu na zdraví porušením právnej povinnosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď nebolo zistené porušenie konkrétnej právnej povinnosti z jej strany, vznik škody následkom nesprávneho postupu z jej strany a nebola preukázaná ani jej zodpovednosť za zdravotné následky, ktoré nastali u žalobkyne. Namietala, že ani v ďalšom priebehu konania a v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu neboli v konaní produkované také dôkazy, ktoré by preukázali skutočnosti zakladajúce naplnenie predpokladu existencie príčinnej súvislosti medzi konkrétnym konaním žalovanej a škodou na zdraví spôsobenou žalobkyni, keď má za to, že v konaní nebolo preukázané jej protiprávne konanie, teda porušenie jej konkrétnej právnej povinnosti ako postup non lege artis, ktorý by zakladal jej zodpovednosť za škodlivý následok. Poukázala
na vykonané dokazovanie znaleckými posudkami, keď zdôraznila, že žiadny zo znaleckých posudkov nekonštatoval porušenie právnej povinnosti z jej strany a žiaden zo znaleckých posudkov nekonštatoval porušenie jej povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni, keď súčasne spoľahlivo nebola zistená príčina nákazy u žalobkyne. Poukázala na závery Znaleckého posudku č. 133/2004 vypracovaného znaleckou organizáciou K., ktorej názor si súd, tak ako vyplýva z jeho rozhodnutia, osvojil, ktorá vo vzťahu k otázke možnosti zanesenia pseudomonádovej infekcie uzavrela, že infekčný agens mohol byť zanesený do operačnej rany v rôznych časových súvislostiach, a to a) ako ranová infekcia pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005, a to aj napriek tomu, že nebola kultivačne zachytená dňa 09.01.2006, keď znalcami nebolo vôbec vylúčené, že by u žalobkyne nákaza pseudomonádou aeruginosa už bola, aj keď nebola kultivačne zachytená pri vstupnom vyšetrení dňa 04.01.2006, b) k zaneseniu pseudomonádovej infekcie mohlo dôjsť aj v neskoršom období po 04.01.2006 do 19.01.2006 (teda aj v období od 09.01.2006 do 14.01.2006), kedy bola pseudomonas aeruginosa už prvýkrát v preplachu zistená, c) najmä vzhľadom ku klinickému priebehu a aj vzhľadom k výsledkom kultivačných vyšetrení nie je však pravdepodobné, že by pseudomonádová infekcia dostala sa do oblasti totálnej endoprotézy pri samotnej operácii dňa 13.12.2005 a d) vznik nozokomiálnej infekcie je možné datovať od 09.01.2006, kedy bol známy výsledok mikrobiálnej spektra z fistulácie operačnej rany. Žalovaná zdôraznila záver znaleckej organizácie forensic, podľa ktorého bez zistenia konkrétneho prameňa nákazy nie je možné jednoznačnejšie a vyčerpávajúco zodpovedať na otázku týkajúcu sa momentu a spôsobu zavlečenia infekcie do pravého bedrového kĺbu poškodenej, ako aj výpoveď A. I., podľa ktorej nemožno v žiadnom prípade ani spätne dokázať ani spôsob, ani čas ani vehiculum, teda čo bol prameň tej nákazy, keď uvedené je zo spätného pohľadu prakticky nemožné. Taktiež poukázala na závery A. F., podľa ktorého s absolútnou istotou možno konštatovať, že infekcia pravého bedrového kĺbu nie je následkom prípadného zanedbania prísnych aseptických a antiseptických štandardov platných univerzálne pre ortopedickú operačnú prax – so zvláštnym dôrazom na rozsiahle a technicky náročné operačné výkony vo veľkých kĺboch s náhradou kĺbu aloplastiku.
2.2 V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaná poukázala na jednotlivé závery znaleckej organizácie forensic, ako aj znalca A. F., z ktorých vyplýva nemožnosť vyslovenia jednoznačného záveru o pôvode infekcie pseudomonas aeruginosa v operačnej rane žalobkyne. Žalovanej nie je zrejmý dôvod záveru súdu prvej inštancie, že infekcia na pracovisku ortopedicko-traumatologickej kliniky existovala už v januári 2006, keď poukázal na to, že pokiaľ sa súd prvej inštancie okrem iného odvolával na výpoveď A. C., tak menovaná záverom výpisu zo dňa 15.12.2010 uviedla, že kmene neboli bližšie identifikované (sérotypizácia, genotypizácia), a preto nie je možné určiť, či ide o jeden kmeň alebo viac kmeňov bakteriálneho druhu pseudomonas aeruginosa. Má za to, že na základe rôznych typov antibiogramov izolovaných kmeňov je možné usudzovať, že sa nejedná o rovnaký serotyp.
2.3 Žalovaná namietala, že závery súdu prvej inštancie uvádzané v bode 110., 111., 113. a 114., ako aj 115., nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a práve naopak, tento záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním príslušnými znalcami, keď žiadny z nich neformuloval záver o spôsobe nákazy žalobkyne konkrétnym spôsobom/v konkrétnom časovom úseku, teda ako tie otázky posúdil súd prvej inštancie v rámci svojej úvahy. Žalovaná zastáva názor, že pokiaľ by z obsahu zadokumentovaných dôkazov mali vyplynúť uvedené jednoznačné odborné závery, nemožno predpokladať, že by znalci ostali v tejto otázke zdržanliví, ale formulovali by jednoznačný záver k spôsobu a času vzniku nákazy, keď znalecké posudky podávali osoby s príslušnými odbornými znalosťami a mali k dispozícii rovnaké údaje, ktoré práve súd prvej inštancie naopak presvedčili o tom, že okamih po 04.01.2006 bol ten, kedy došlo k nákaze žalobkyne, avšak uvedený okamih osoby s príslušnými odbornými znalosťami určiť na rozdiel od súdu nedokázali.
2.4 Žalovaná zdôraznila, že pre posudzovanie vzniku škody a zodpovednosti je potrebné preukázať príčinnú súvislosť, pričom preukázanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou ujmou patrí medzi najdôležitejšie predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť za zavinenie alebo zodpovednosť za výsledok. Má za to, že v oblasti medicínskeho práva pravdepodobnosť príčinnej súvislosti nie je postačujúca, pričom uvedená podmienka nebola naplnená, a ani jedným zo znaleckých posudkov nebolo zistené, že by došlo k porušeniu právnych povinností zo strany žalovaného. Žalovaná považuje za nespravodlivé rozhodnutie súdu o tom, že ona má niesť zodpovednosť za uvedenú skutočnosť, keď moment, spôsob a čas zavlečenia nebol ani jedným zo znaleckých posudkov preukázaný.
2.5 Taktiež poukázala na to, že v konaní bolo opakovane zo strany viacerých odborníkov zaujaté stanovisko k možným rizikám poskytovanej zdravotnej starostlivosti, pričom vo všeobecnosti je z medicínskeho hľadiska absolútne nemožné riziko spojené s akýmkoľvek odborným zákrokom vylúčiť a každý výkon v medicínskej oblasti je neodmysliteľne spätý s rizikami, o to viac, že ide o náročný operačný zákrok, ako tomu bolo v prípade žalobkyne. V tejto súvislosti žalovaná opätovne poukázala na závery znalca A. F. a znaleckej organizácie forensic, ako aj znalca A. I..
2.6 Na základe uvedeného má žalovaná za to, že zdravotná starostlivosť bola žalobkyni z jej strany poskytnutá správne a žalovaná nezodpovedá za poškodenie zdravia žalobkyne.
2.7 Žalovaná považuje za nesprávne aj rozhodnutie súdu, podľa ktorého žalovaná strana neprodukovala dosť dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu k žalobkyni také aktívne a efektívne opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy takmer celkom eliminovať, keď podľa jej názoru ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka je možné aplikovať až vtedy, keď sú splnené kumulatívne všetky podmienky v súlade s ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je jednoznačne preukázané, že porušením povinnosti došlo k vzniku škody, čo však nebolo splnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná nepreukázala dostatočné vyvinenie podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, považuje za nesprávne, pričom z jej strany bolo preukázané, že nedošlo k zanedbaniu septických a aseptických štandardov, v predmetnom prípade boli vykonávané štandardné opatrenia na zamedzenie vzniku infekcií.
2.8 V tejto súvislosti poukázala na správu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Martine dňa 08.04.2008, ako aj výsluch A. J., v zmysle ktorého nebol na pracovisku OTK v roku 2005 zachytený výskyt pseudomonády a prevádzka pracoviska nebola zo strany regionálneho úradu verejného zdravotníctva zastavená, ani nijakým spôsobom obmedzená. Taktiež poukázala na závery z výsluchu zo dňa 14.05.2010 A. J., ktorá uviedla, že výsledky kontroly sterilizačnej techniky na OTK (operačné sály, JIS oddelenie) v rokoch 2003 až 2010 boli negatívne a ani v jednom prípade nebola zachytená. Žalovaná súčasne poukázala na to, že aj z posudku znaleckej organizácie forensic vyplýva, že v inkriminovanom období pred a po operácii poškodenej v roku 2005 a 2006 pri monitoringu hygienicko-epidemiologického stavu na operačných sálach OTK MFN a ambulancii JIS nebol izolovaný mikrób pseudomonas aeruginosa.
2.9 Taktiež poukázala na list zo dňa 14.02.2013, v ktorom A. E. ako vedúci predstaviteľ kliniky na základe otázok vyšetrovateľa podrobne opísal hygienické opatrenia na klinike počas rekonštrukcie oddelenia a spôsob oddelenia pacientov podľa toho, či sa jednalo o pacientov so septickými alebo aseptickými diagnózami a v liste odkazoval na predkladaný hygienicko–epidemiologický režim, ozrejmoval spôsob sterilizácie, dezinfekcie, ako aj používanie jednorazového spotrebného špeciálneho materiálu. V liste taktiež uviedol, že dezinfekciu vykonávali pravidelne poverení pracovníci podľa hygienicko-epidemiologického režimu v zmysle prílohy listu. Upriamila pozornosť na list riaditeľa nemocnice A. J. zo dňa 24.04.2008, adresovaný OR PZ, odboru justičnej polície, z ktorého vyplýva, že klinika v rozhodnom čase pracovala v štandardnom režime, keď v roku 2005 bolo vykonaných 190 a v roku 2006 218 totálnych implantácií protéz bedrového kĺbu. V danej súvislosti poukázala žalovaná aj na výpoveď A. A. učinenú v trestnom konaní dňa 02.05.2008 a výpoveď A. E. zo dňa 06.05.2008. Žalovaná zopakovala svoju argumentáciu poukazujúc na znalecké posudky vypracované v trestnom konaní, ako aj v rámci občianskoprávneho konania, keď zdôraznila, že ani v jednom z nich nebolo konštatované porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného a spochybnené činnosti ohľadne zabránenia vzniku infekcie a nebolo konštatované porušenie hygienicko-epidemiologického režimu. V danej súvislosti poukázala na vyjadrenie G. A. L. L., M. zo dňa 20.09.2008, podľa ktorého nedostatočný klinicko-epidemiologický režim by mal viesť k uzavretiu oddelenia nadriadeným orgánom alebo hygienickou službou. Pokiaľ k tomu nedošlo, bola prevádzka uznaná ako dostatočná v danej geografickej oblasti a podľa daných zvyklostí. Taktiež v tejto súvislosti poukázala na vyjadrenie znalca A. F., podľa ktorého infekcia nie je následkom prípadného zanedbania prísnych aseptických a antiseptických štandardov platných univerzálne pre ortopedickú operačnú prax – so zvláštnym dôrazom na rozsiahle a technicky náročné operačné výkony vo veľkých kĺboch s náhradnou aloplastikou s tým, že súčasne poukázal na to, že po odhalení infekcie boli správne a včas realizované všetky dostupné diagnostické a terapeutické výkony s cieľom sanácie infekcie a eliminácie jej pôvodu. Taktiež poukázala na fakultný znalecký posudok z odboru zdravotníctva ÚK v Prahe, Lekárskej fakulty v Hradci Králové zo dňa 24.02.2012, v zmysle ktorého „v pooperačnom období bola pacientka
zaistená terapeutickým podávaním antibiotík“. Žalovaná má potom za to, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá žalobkyni správne a infekcia nie je následkom prípadného zanedbania prísnych aseptických a antiseptických štandardov z jej strany. Zdôraznila, že pracovisko pracovalo v štandardnom režime aj s poukazom na počet vykonaných zákrokov za dodržiavania hygienicko-epidemiologického režimu a zo strany RÚVZ nebola pozastavená, resp. obmedzená činnosť pracoviska. Zdôraznila, že v spore nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by danej skutočnosti odporoval.
2.10 Žalovaná súčasne namietala premlčanie nároku na bolestné s poukazom na dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorej začiatok sa viaže na okamih, kedy poškodený nadobudol vedomosť o tom, že došlo ku škode a kto za ňu zodpovedá. Poukázala na vyjadrenie A. I. F., podľa ktorého hodnotenie odškodnenia za bolesť bolo možné stanoviť po zhojení operačnej rany, teda v intervale cca 10 – 14 dní po jednotlivých operačných výkonoch, a teda má za to, že premlčacia doba ohľadne uplatňovaného nároku na bolestné pri operačnom výkone zo dňa 13.12.2005 uplynula najneskôr dňa 27.12.2007, operačného výkonu zo dňa 19.01.2006 najneskôr dňa 02.02.2008 a operačného výkonu zo dňa 16.02.2007 najneskôr 02.03.2009. Žalovaná sa nestotožnila so záverom súdu uvádzaným v bode 145. rozhodnutia, podľa ktorého až od operácie 23.11.2007 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné za taký druh liečby, akému sa v danom období žalobkyňa podrobila.
2.11 Žalovaná súčasne namietala záver súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia sadzby bolestného, keď súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností, že nárok na bolestné po ukončení liečby žalobkyne operačným spôsobom vznikol až v roku 2007, a preto za východiskovú priemernú mesačnú mzdu zamestnanca v národnom hospodárstve považoval mzdu za rok 2006, t. j. rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu za bolesť, pričom podľa názoru žalovanej treba v prípade zákrokov vykonaných v roku 2006 vychádzať z hodnoty bodu určenej podľa priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve za rok 2005 a iba v prípade nároku za bolesť vytrpenú pri zákrokoch vykonaných v roku 2007 mal vychádzať z hodnoty bodu vypočítanej z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve za rok 2006.
2.12 Žalovaná súčasne namietala nesprávne rozhodnutie súdu, na základe ktorého bolo žalobkyni priznané 50 % zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumou 2.340,- eur, keď má za to, že žalobkyňa v konaní nepredložila dôkaz, že sa stala invalidnou aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy vyvolanej nozokomiálnou nákazou, pričom argumentáciu súdu prvej inštancie vychádzajúcu z toho, že žalobkyňa bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 14.11.2007 uznaná invalidnou od 12.12.2006, t. j. rok od prvej operácie 13.12.2005, tak uvedená operácia bola vyžiadaná žalobkyňou z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý však žalovaná nijakým spôsobom nezapríčinila, pričom uvedená operácia bola vykonaná správne. Má za to, že ak by žalovaná mala niesť podľa súdu zodpovednosť za operačné zákroky od obdobia január 2006, tak by sa jednalo o obdobie kratšie ako 1 rok od priznania invalidného dôchodku a nebola by splnená podmienka o zdravotnom stave uvádzaná v ust. § 71 ods. 2 zákona č. 461/2001 Z. z., ktorý spôsobuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, a ktorý má podľa poznatkov lekárskej vedy trvanie dlhšie ako 1 rok. Vo vzťahu k argumentácii súdu uvedenej v bode 150. odôvodnenia napadnutého rozsudku, t. j. že k zvýšeniu odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia došlo z dôvodu, že ešte v čase prebiehajúceho súdneho konania vyhlásenia prvého rozsudku súdu sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala hnisavou komunikáciou vedúcou od stehennej kosti až na kožu, čo u žalobkyne vyvolávalo potrebu rozsiahlych hygienických opatrení, ktoré jej nesporne komplikovali život, žalovaná poukázala na zhodnotenie zdravotného stavu zo strany znalca A. F. pred operáciou a po vyžiadanej operácii, a tiež aj na skutočnosť, že znalec priznal bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia za chronickú osteomyelitídu nie vo vyššej sadzbe, pričom dôvody na obodovanie v nie najvyššej sadzbe zdôvodnil pri svojom výsluchu. Súčasne poukázala na konštatovanie znalca A. F. na strane 44 jeho Znaleckého posudku č. 18/2018 z 30.04.2018, v zmysle ktorého v posudzovanom prípade sa o prípad hodný osobitného zreteľa s určitosťou nejedná, keď priznanie zvýšenia spoločenského uplatnenia, ktorého sa žalobkyňa domáhala, pokladal z odbornej a medicínskej stránky za neodôvodnené a neobhájiteľné. Vo vzťahu k 50 % zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaná súčasne poukázala na závery judikatúry, v zmysle ktorej maximálne zvýšenie o 50 % je možné len poškodeným s najťažšími následkami, keď zostanú pripútaní na lôžko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné životné úkony, sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho života ale aj od sexuálneho
a citového života, pričom o daný prípad sa nejedná, keď uvedené skutočnosti neboli zo strany žalobkyne preukázané. Z uvedených dôvodov považuje žalovaná rozhodnutie súdu vo výroku priznania zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyni čo do dôvodu a výšky za nesprávne.
2.13 Žalovaná namietala aj počiatok vzniku nároku na úrok z omeškania od 08.01.2009, t. j. odo dňa, keď žalovaný vyhotovil negatívnu odpoveď žalobkyni, pričom priznanie nároku na úrok z omeškania považuje za nesprávne, nakoľko samotná výška bolestného, ako aj výška sťaženia spoločenského uplatnenia, bola určená po rozsiahlom znaleckom dokazovaní až na základe rozhodnutia súdu. K úroku z omeškania vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia žalovaná súčasne poukázala na § 6 zákona č. 437/2004 Z. z., ktorý ustanovuje len možnosť účastníkov uzavrieť dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a až neuzavretie takejto dohody v lehote troch mesiacov odo dňa podania návrhu na uzavretie takejto dohody oprávňuje poškodeného účastníka žiadať o náhradu súdnou cestou. Má za to, že návrh na uzavretie takejto dohody je hmotnoprávnou podmienkou súdneho konania nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak nespôsobuje omeškanie druhého účastníka tohto právneho vzťahu pri neprijatí ponúkaného návrhu dohody.
2.14 Za nesprávne považovala žalovaná aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania vo výroku III., IV. a V. Má za to, že súd napriek tomu, že žalovaná bola v konaní úspešnejšou stranou, jej podľa výroku v časti III. proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, keď v danom prípade mal súd priznať trovy konania podľa pomeru úspechu vo veci v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP. Poukázala na to, že lekársky posudok neriešil zodpovednosť za obodované bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že jej prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu, a že žalobkyňa je povinná nahradiť trovy štátu v plnom rozsahu.
2.15 Žalovaná v rámci odvolacieho návrhu potom navrhla, aby Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, zmenil rozsudok Okresného súdu Martin tak, že žalobu zamietne v plnom rozsahu a prizná jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
3. Žalobkyňa podala odvolanie voči výroku II. napadnutého rozsudku z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalobkyňa primárne namietala skutkový záver súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že sa nemohla nakaziť baktériou pseudomonas aeruginosa už pri operačnom zákroku dňa 13.12.2005, ale až následne pri svojej rehospitalizácii u žalovanej počnúc odo dňa 04.01.2006, keď podľa záveru súdu prvej inštancie nepreukázala a nepredložila žiadny zdravotný záznam od 23.12.2005 do 04.01.2006, ktorý by potvrdzoval existenciu vysokých teplôt či veľkých bolestí a rovnako zdravotné záznamy z jej hospitalizácie v dňoch 13.12.2005 až 23.12.2005 nesvedčia o prepuknutí akútneho zápalu predmetnou baktériou. Upriamila pozornosť na to, že uvedené skutkové závery viedli k nesprávnemu rozhodnutiu súdu, ktorý vzhľadom k takto vyhodnotenému skutkovému záveru nepovažoval za dôvodné zahrnúť do predmetu náhrady škodu na zdraví, aj operáciu u žalovanej zo dňa 13.12.2005. Žalobkyňa má za to, že v konaní bol jednoznačne preukázaný vývoj jej zdravotného stavu a chronologický postup tohto vývoja, kedy postupne po operácii dňa 13.12.2005 dochádza u nej k nárastu ťažkostí a prejavov, ktoré je možné označiť za prejavy ranovej infekcie po operácii. Upriamila pozornosť na to, že uvedené prejavy začínajú postupne narastať už počas hospitalizácie u žalovanej pred prepustením žalobkyne dňa 23.12.2005, a to v podobe nárastu telesnej teploty a bolesti, ktoré kontinuálne pokračujú po jej prepustení z nemocnice ďalším nárastom telesnej teploty, bolestivosťou rany, výtokom z miesta rany počas vyberania stehov a následne vrcholia počas jej ďalšej hospitalizácie u žalovanej, ktorá začala dňa 04.01.2006 a vyústila do ďalších operácií. Má za to, že túto časovú a vecnú nadväznosť jednotlivých skutočností nemožno ignorovať, nakoľko vyplývajú z jednotlivých dôkazov vykonaných v konaní. V danej súvislosti upriamila pozornosť na znalecký posudok znaleckej organizácie forensic č. 133/2004, ktorý bol vyhotovený v trestnom konaní a potvrdil, že v jej prípade išlo jednoznačne o nozokomiálnu infekciu, ktorej infekčný agens mohol byť zanesený do operačnej rany a zistený neskôr aj vnútrokĺbne v rôznych časových súvislostiach, a to najskôr pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005 alebo v neskoršom období po 04.01.2006 v čase jej opätovnej hospitalizácie u žalovanej. V tejto súvislosti zdôraznila, že tento záver je potrebné doplniť vyjadreniami zástupcu znaleckej organizácie A. I., vypočutého v konaní na pojednávaní dňa 07.09.2016, ktorý okrem iného uviedol, že zistená secernácia pri extirpácii stehov z rany žalobkyne dňa 30.12.2005 môže zadávať indíciu na to, že môže ísť o ranovú infekciu operačnej rany. V tejto súvislosti taktiež zdôraznila, že v zmysle vyjadrenia menovaného je zavlečenie pri výbere stehov veľmi málo pravdepodobné.
Žalobkyňa má za to, že s poukazom na závery znaleckej organizácie forensic, výsluch jej zástupcu A. N. I., ako aj výpoveď žalobkyne a jej manžela, ktoré je tiež potrebné brať do úvahy, je možné uzavrieť pri rešpektovaní zisteného chronologického vývoja jej zdravotného stavu, jeho vecnej a časovej následnosti, že práve pri operácii dňa 13.12.2005 bola do jej operačnej rany zavedená nozokomiálna nákaza. Žalobkyňa súčasne poukázala na výpoveď A. F. E. zo dňa 06.05.2008, ktorý vypovedal ako svedok v trestnom konaní na OR PZ Martin pod ČVS: ORP-30/2-OVK-MT-2011, ktorý potvrdil, že u nej bol pooperačný priebeh komplikovaný teplotami, na čo aj upozorňoval operatéra, ktorý ju aj napriek tomu v takomto stave prepustil dňa 23.12.2005 do domácej liečby. Upriamila pozornosť na samotnú prepúšťaciu správu ortopedicko-traumatologickej kliniky žalovanej zo dňa 22.12.2005, kde sa uvádza, že sa u nej v pooperačnom období vyskytujú subfebrílie až febrílie (tz. zvýšené teploty aj teploty nad 38°C). Súčasne poukázala na to, že z denných zdravotných záznamov z jej hospitalizácie u žalovanej v dňoch 13.12.2005 až 23.12.2005 taktiež vyplýva, že mala neustále bolesti v oblasti operačného zákroku, na ktoré neustále poukazovala a pre ktoré plakala. Žalobkyňa taktiež poukázala na výpoveď A. C., ktorý v trestnom konaní potvrdil, že vznik infekcie súvisel s operáciou zo dňa 13.12.2005, alebo nastala bezprostredne po tomto operačnom zákroku. Žalobkyňa má za to, že skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že ranová infekcia nastala až po jej hospitalizácii u žalovaného po 04.01.2006, logicky odporuje samotná nesporná skutočnosť, že ona bola dňa 04.01.2006 hospitalizovaná práve a len z dôvodu zápalových prejavov po operácii vykonanej dňa 13.12.2004, čo vyplýva z prepúšťacej správy ortopedicko-traumatologickej kliniky žalovanej zo dňa 08.03.2006, podľa ktorej bola prijatá dňa 04.01.2006 na hospitalizáciu s teplotami, fistulou a vysokými zápalovými parametrami. Keďže ona bola dňa 04.01.2006 prijatá na hospitalizáciu u žalovanej z dôvodu zápalových prejavov na jej tele, má za to, že racionálne nemožno skutkovo zdôvodniť, že infekcia nastala pri jej hospitalizácii až po tomto dátume. Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že do predmetu náhrady škody mala byť zahrnutá jej operácia zo dňa 13.12.2005.
3.1 Žalobkyňa súčasne namietala súdom vyhodnotenú výšku náhrady škody na zdraví, keď súd prvej inštancie túto vyhodnotil na základe bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia stanoveného znalcom A. I. F. v Znaleckom posudku č. 18/2018, pričom nevzal do úvahy lekársky posudok ňou predložený spolu so žalobou, nakoľko ho označil za nevierohodný, nadhodnotený, nezodpovedajúci skutočným zákrokom, ktoré boli u nej vykonané. Žalobkyňa namietala obsah znaleckého posudku A. I. F., ako aj jeho dodatku, predovšetkým z dôvodu jeho zaujatého postoja, ktorý závery jeho znaleckého posudku diskvalifikuje. V tejto súvislosti poukázala na to, že ona ako strana v konaní, resp. jej právny zástupca, nemajú odborné medicínske znalosti a v civilnom sporovom konaní je ustanovený znalec práve na účely zodpovedania odborných otázok, avšak uvedené nevylučuje možnosť, aby sa strana v konaní, resp. jej právny zástupca, oprávnene vyjadrovali a prípadne aj namietali obsah znaleckého posudku z hľadiska logického zdôvodnenia jeho záverov, z hľadiska spôsobu, ako znalec pristupoval k riešeniu predmetných sporných odborných otázok a či sa v logickej súslednosti samotných zistení a z toho konštruovaných záverov vyskytuje tendenčnosť či účelovosť tvrdení znalca, prípadne či neexistuje rozpor s tým, čo bolo už v konaní prezentované zo strany iného znalca. Žalobkyňa namietala, že A. F. sa v znaleckom posudku uchyľoval k hodnoteniu položených otázok, ktoré v niektorých prípadoch označil za nešťastné, zle položené, nezodpovedateľné a podobne, pričom sa vyjadroval k právnym otázkam, ktoré nebol kompetentný posudzovať, či vyjadroval hodnotiace úsudky k legislatívnej úprave, ktorú označil za nezmyselnú. Má za to, že takýto prístup znalca nemožno označiť inak ako nekompetentný, neprofesionálny a vyvolávajúci dojem tendenčnosti a zaujatosti znalca k uplatneným nárokom voči zdravotníckemu zariadeniu. Uviedla, že znalec má v znaleckom posudku uvádzať faktické zistenia a odborné posúdenia, nie vlastné osobné hodnotiace úsudky, keď uvedený prístup znalca spochybňuje relevantnosť záverov celého znaleckého posudku. Má za to, že v obdobnom charaktere sa v niektorých častiach nieslo aj doplnenie znaleckého posudku, najmä v časti, kde sa znalec vyjadroval a hodnotil stanovisko Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde z formulácií jednotlivých odpovedí je zrejmé, že tieto nie sú formulované vecne, ale s osobnou zaujatosťou. Žalobkyňa vyslovila presvedčenie, že o logickej rozpornosti a tým jednoznačne neprijateľnosti znaleckého posudku svedčí záver znalca vyslovený na strane 19 a 20 doplnenia znaleckého posudku, keď podľa znalca, ak by infekcia bedrového kĺbu bola spôsobená zavlečením do okolia implantovanej endoprotézy počas operácie, následkom by bola hnisavá zápalová komplikácia s dramatickým priebehom počas prvých pooperačných dní so septickými teplotami, zdurením a začervenaním oblasti operačnej rany, schvátenosťou a krutými bolesťami v oblasti pravého bedrového kĺbu, teda doslova neprehliadnuteľnými príznakmi a alarmujúcim celkovým stavom, avšak v priamej nadväznosti na toto konštatovanie následne znalec uvádza, že najpravdepodobnejšou verziou
je prenos krvnou cestou, určite je potrebné brať do úvahy aj možnosť, že infekcia už bola v latentnej forme prítomná v oblasti horného konca stehennej kosti pred posudzovanou operáciou a bola zavlečená pri operáciách v detstve. Žalobkyňa má za to, že ak by tento záver znalca mal byť relevantný a logický, tak prečo by sa potom u nej po operáciách v detstve neobjavila hnisavá zápalová komplikácia s dramatickým priebehom počas prvých pooperačných dní so septickými teplotami, zdurením, začervenaním oblastí operačnej rany, schvátenosťou a krutými bolesťami v oblasti pravého bedrového kĺbu, teda doslova neprehliadnuteľnými príznakmi a alarmujúcim celkovým stavom, ak takéto obligatórne prejavy sú zavedenie infekcie do rany pri operačnom výkone. Poukázala na to, že takýto následok nebol znalcami po operáciách v detstve nikde konštatovaný. Podľa nej tak uvedenému vyjadreniu zjavne chýba vnútorný logický základ, keď uvedený záver bol navyše aj v rozpore so znaleckým posudkom znaleckej organizácie, ktorý bol vyhotovený v trestnom konaní.
3.2 Vo vzťahu k bodovému ohodnoteniu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia má žalobkyňa za to, že znalec A. F. pristupoval k hodnoteniu formalisticky, bez snahy skutočne bodovým ohodnotením vyjadriť poškodenie jej zdravia. Má za to, že v prípade bodového hodnotenia bolesti je nutné na celú komplikáciu chronického zápalu stehennej kosti u nej nazerať komplexne, pričom bez ohľadu na to, či k zaneseniu infekcie došlo pri operácii žalobkyne u žalovanej dňa 13.12.2005 alebo až neskôr v priebehu jej hospitalizácie u žalovanej, operácia a ňou sledovaný cieľ - navrátenie hybnosti bedrového kĺbu - nebol úspešne dosiahnutý, a to práve pre zavedenú infekciu. Má potom za to, že celá bolesť, fyzické a psychické útrapy spojené s absolvovaním tejto náročnej operácie zo dňa 13.12.2005 boli teda úplne zbytočné a bez žiadneho prospechu pre ňu. Preto má za to, že zahrnutie bodového hodnotenia uvedenej operácie je absolútne namieste, pričom práve v príčinnej súvislosti so zanesenou infekciou ona zbytočne bez dosiahnutia želaného efektu pri tejto operácii fyzicky a psychicky trpela, čo predstavuje určitú nehmotnú ujmu, ktorá musí byť v súlade so zásadou plnej náhrady škody odškodnená a jej musí byť za túto z tohto pohľadu zbytočnú operáciu poskytnutá určitá satisfakcia. Z uvedeného dôvodu má za to, že je v súlade s elementárnou spravodlivosťou zahrnúť do bodového hodnotenia aj hodnotenie tejto operácie. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom A. F., že bodové hodnotenie za jednotlivé operácie, ktoré následne podstúpila kvôli zanesenej infekcii, nebolo možné zvýšiť podľa § 9 ods. 5, resp. ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z., nakoľko samotné operácie boli vyvolané infekciou. Má za to, že skutočnosť, či operácie boli alebo neboli vyvolané samotnou infekciou je z hľadiska aplikácie ust. § 9 ods. 5 tohto zákona irelevantné, pričom podstatné je, že táto infekcia sprevádzala predmetné operačné zákroky a sťažovala a komplikovala liečbu a hojenie pri výkone týchto operácií, a taktiež zvyšovala jej fyzické a psychické útrapy. Má za to, že z uvedených dôvodov zvýšenie uvedených položiek za predmetné operácie v súlade s ust. § 9 ods. 5 a 6 predmetného zákona bolo dôvodné a namieste.
3.3 Vo vzťahu k hodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia má žalobkyňa za to, že znalec zjavne nesprávne a v rozpore s jej skutočným stavom pred operáciou zľahčoval následky zavedenia infekcie v smere pohyblivosti žalobkyne s tým, že táto jej pohyblivosť a mobilita je po operácii lepšia ako pred operáciou. Žalobkyňa má za to, že ňou predloženými dôkazmi, a to fotodokumentáciou bolo preukázané, že toto tvrdenie nie je pravdivé a jej pooperačný stav sa nedá so stavom pred operáciou porovnať. Za absolútne neakceptovateľné považuje tvrdenie znalca, že došlo nie k zhoršeniu, ale k zlepšeniu pohyblivosti v jej bedrovom kĺbe. Zdôraznila, že znalec pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia nemá prihliadať len na biomechanické súvislosti, ale má zohľadňovať skutočnosť, či poškodenie zdravia preukázateľne obmedzuje poškodeného v jeho životných úkonoch a pri uspokojovaní životných a spoločenských potrieb, resp. pri plnení jeho spoločenských úloh. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., podľa ktorého sťaženie spoločenského uplatnenia nepredstavuje konkrétne poškodenie zdravia poškodeného (či biomechanický následok poškodenia zdravia), ale predstavuje stav v súvislosti s poškodením zdravia, pri ktorom má poškodený v dôsledku poškodenia zdravia obmedzenia v súvislosti s výkonom životných úkonov a uspokojovaním životných a spoločenských potrieb. Z uvedených dôvodov má za to, že aj keby z biomechanického hľadiska bola pohyblivosť v jej bedrovom kĺbe lepšia, nič to nemení na skutočnosti, že fakticky došlo u nej k zhoršeniu pohyblivosti a ona má v porovnaní so stavom pred operáciou podstatne sťažený výkon jednotlivých životných úkonov, ako aj podstatne obmedzené spoločenské uplatnenie. Súčasne poukázala na to, že v prípade skrátenia pravej dolnej končatiny a rotačnej úchylky znalec potvrdil, že tieto mali byť v prípade úspešnosti operácie odstránené a k tejto náprave nedošlo len v dôsledku zavlečenia infekcie, a preto je podľa nej dôvodné aj hodnotenie uvedených položiek, nakoľko tieto by ona už teraz nemala nebyť prítomnosti infekcie. Z uvedeného dôvodu má za to, že je tu daná príčinná súvislosť aj na hodnotenie uvedených položiek.
3.4 Žalobkyňa súčasne poukázala na to, že súd prvej inštancie neakceptoval závery znaleckého posudku A. I. F., pokiaľ išlo o závery týkajúce sa zodpovednosti žalovaného za škodu a rovnako potom nemal akceptovať ani závery znalca ohľadne bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Má za to, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia majú byť v zmysle § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. primerané zistenému poškodeniu na zdraví v priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov, resp. následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Zdôraznila, že jej sa po operácii u žalovanej zo dňa 13.12.2005 prudko zmenil život, keď bola odkázaná žiť život v imobilite s hnisajúcou nohou a s tým spojenými fyzickými a psychickými útrapami. Preto sa domnieva, že znalec zjavne nemal záujem reálne ohodnotiť jej poškodenie zdravia, a toto poškodenie zdravia neeticky zľahčoval a nehodnotil toto poškodenie v súlade so všetkými zásadami a princípmi, ako je to upravené v jednotlivých ustanoveniach zákona č. 437/2004 Z. z.
3.5 Žalobkyňa súčasne poukázala na to, že ona vzhľadom na zásadné námietky voči záverom znalca A. I. F. navrhla v konaní vykonať znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou za účelom preskúmania správnosti bodového ohodnotenia ňou utrpenej bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré vykonal A. F.. Uvedený dôkaz navrhla vykonať aj vzhľadom na to, že výsluch G. A. D. J., H., ktorý podal lekársky posudok predložený ňou so žalobou, už nebol z dôvodu jeho úmrtia možný, tak súd prvej inštancie tento návrh na jej dokazovanie zamietol, čím jej uprel jej procesné práva a napriek tomu, že stav konania a doplnenie dokazovania vzhľadom na významné rozpory znaleckého posudku A. I. F. vyžadoval.
3.6 Za neprípustné považovala žalobkyňa vkladanie subjektívnych dojmov súdu, že ňou predložený lekársky posudok mal vyššiu bodovú hodnotu ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vďaka známostiam žalobkyne na vyšších miestach a má za to, že odôvodnenie rozsudku týmto spôsobom spochybňuje presvedčivosť súdneho rozhodnutia, narúša právnu istotu strán konania, že predmet sporu je posudzovaný výlučne na základe skutkových zistení z dokazovania a na základe právnych predpisov.
3.7 Žalobkyňa súčasne namietala nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď zdôraznila, že jej nebolo zo strany žalovaného pred operáciou zo dňa 13.12.2005 poskytnuté poučenie v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Má za to, že ona vzhľadom na uvedené chýbajúce komplexné poučenie nemohla dať ani riadny informovaný súhlas so zákrokom pri operácii dňa 13.12.2005 v súlade s § 6 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z., ktorý je nevyhnutnou zákonnou podmienkou pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zdôraznila, že túto skutočnosť uznal aj súd prvej inštancie, keď sa stotožnil so závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave, že poučenie žalobkyne o možných rizikách zo strany operatéra bolo nedostatočné, pričom podľa nej už tento samotný chýbajúci informovaný súhlas spôsobuje to, že ona podstúpila operáciu zo dňa 13.12.2005 bez plnenia nevyhnutných legálnych podmienok, a preto bol zásah do jej telesnej integrity pri tejto operácii neoprávnený. Preto sa domnieva, že aj z uvedeného dôvodu jej nepochybne patrí odškodnenie a náhrada za bolesť, aj za túto operáciu, čo súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezohľadnil.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne východiskovo zotrvala na svojej skutkovej a právnej argumentácii, pričom má za to, že tvrdenie žalobkyne o tom, že sa mala nakaziť už počas prvej hospitalizácie pri operácii zo dňa 13.12.2005, je neopodstatnené a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je podložené žiadnym zo znaleckých posudkov. Zopakovala, že v prípade operácie zo dňa 13.12.2005 sa jednalo o operáciu, ktorá bola indikovaná a vyžiadaná zo strany samotnej pacientky za účelom riešenia jej zdravotného stavu, keď ani jedným zo znaleckých posudkov nebolo zistené, že by došlo k nesprávnemu postupu zo strany žalovanej pri vykonávaní tejto operácie a počas hospitalizácie žalobkyne z tohto obdobia. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa považuje rozhodnutie súdu, že nezahrnul do predmetu náhrady škody na zdraví aj jej operáciu u žalovaného zo dňa 13.12.2005, za správne. Vo vzťahu k poukazu žalobkyne na neštandardný pooperačný priebeh po operácii 13.12.2005 žalovaná uviedla, že sa nejedná o odborné vyjadrenia a tvrdenie o neštandardnom pooperačnom priebehu nebolo konštatované ani jedným zo znalcov, keď podľa znaleckého posudku G. A. L. L., M. zo dňa 20.09.2008, strana 4 pooperačný priebeh podľa dokumentácie prebiehal v norme, rehabilitácia bola
dokonca efektívnejšia než bolo možné predpokladať. Pooperačné teploty, na ktoré poukazuje žalobkyňa, podľa A. L. v pooperačnom období môžu vznikať vstrebávaním pooperačného hematómu v rámci pooperačného hojenia a rehabilitačného režimu s tým, že pacientka bola kontrolovaná pooperačne štandardne a riziko infektu bolo znížené terapeutickými dávkami antibiotík. Žalovaná súčasne poukázala na odpoveď na otázku č. 14 fakultného znaleckého posudku z odboru zdravotníctva ÚK v Prahe, LF v Hradci Králové zo dňa 24.02.2012, v zmysle ktorého: „Pacientka bola behom pooperačného obdobia kardiopulmonálne stabilizovaná, hojenie operačnej rany prebiehalo bez problémov, rana bola kľudná, v pooperačnom období boli prechodné vzostupy telesnej teploty“. Žalovaná má za to, že napriek tvrdeniu žalobkyne o tom, že práve pri operácii 13.12.2005 bola zavlečená nozokomiálna nákaza, tak aj zo strany 9 Znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic č. 133/2014 sa uvádza: „V predoperačnom, operačnom a bezprostredne pooperačnom období u poškodenej A. A. B. neboli prítomné žiadne lokálne ani celkové klinické prejavy bakteriálnej infekcie“. Žalovaná má za to, že z výpovede žalobkyne, ako aj jej manžela ako svedka, by tiež nebolo možné potvrdiť danú skutočnosť. Žalovaná opätovne zdôraznila, že všetci znalci sa zhodli na tom, že spätne čas, moment, spôsob zavlečenia infekcie nie je možné zistiť. S poukazom na uvedené má žalovaná za to, že nie je dôvod zahrnúť do predmetu náhrady škody aj operáciu žalobkyne zo dňa 13.12.2005. K výške náhrady škody na zdraví, k nevykonaniu navrhnutých dôkazov, k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu posúdeniu, keď žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výšku škody, keď vychádzal z bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia stanoveného znalcom A. I. F. v Znaleckom posudku č. 18/2018, má žalovaná za to, že závery posudku A. I. F. nie sú v rozpore s posudkami, s ktorými sa súd oboznámil v predmetnom konaní a boli vypracované v rámci trestného konania, a to posudkami H. A. L. L., M., súdneho znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie ortopédia – traumatológia zo dňa 03.10.2008 a odborného posudku z odboru zdravotníctva zo dňa 24.01.2012 vypracovaného komisiou ustanovenou dekanom Univerzity Karlovej v Prahe, Lekárskej fakulty v Hradci Králové, ako aj postupom znaleckej organizácie forensic č. 133/2014 zo dňa 04.07.2014. Žalovaná zdôraznila, že Znalecký posudok A. I. F. č. 18/2018 z 30.04.2018 vrátane jeho doplnenia bol vypracovaný v súlade s platnou legislatívou, a preto tvrdenia žalobkyne o jeho neodbornosti, zaujatosti, nepreskúmateľnosti považuje za účelové a neopodstatnené. Má za to, že znalecký posudok prehľadne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodňuje jednotlivé závery, ku ktorým znalec dospel v rámci jemu zadanej úlohy, na základe akých úvah, tiež z ktorých zistení znalec vychádzal, aké podklady použil pre spracovanie predmetného posudku. Žalovaná má za to, že celková skladba posudku umožňuje preskúmanie obsahu a odôvodnenosť postupov, a preto nesúhlasila s námietkami žalobkyne a jej právneho zástupcu k znaleckému posudku. Upriamila pozornosť na to, že znalec aj v rámci svojho výsluchu zotrval na svojich záveroch uvádzaných v znaleckom posudku, ako aj jeho doplnení a podrobným spôsobom špecifikoval a vysvetlil súdu, ako aj zúčastneným stranám, akým spôsobom dospel k obodovaniu jednotlivých položiek v rámci bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia a k svojim záverom v predmetnom prípade. Poukázala na to, že žalobkyni, ako aj právnemu zástupcovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor na kladenie otázok na znalca v rámci jeho výsluchu, pričom má za to, že žalobkyňa nepredložila také relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili.
4.1 Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o vnútornom logickom nesúlade ohľadne tvrdenia znalca A. F. v Doplnení znaleckého posudku č. 18/2018 zo dňa 31.01.2019 na strane 21, kde uviedol, že je potrebné brať do úvahy aj možnosť, že infekcia už bola „v latentnej forme prítomná v oblasti horného konca stehennej kosti pred posudzovanou operáciou a bola zavlečená pri operáciách v detstve“, dala žalovaná do pozornosti podrobnejšie vysvetlenie znalca A. F. v rámci výsluchu na strane 21 zápisnice z jeho výsluchu zo dňa 25.10.2019, kde uvádza, že nie je možné vylúčiť ani možnosť, že „...kľudne mohla byť prítomná od toho detského veku, v nejakom larvovanom štádiu, proste si tam vegetovala“. V tejto súvislosti poukázala aj na odpoveď na otázku č. 27 vo fakultnom znaleckom posudku z odboru zdravotníctva ÚK v Prahe, LF v Hradci Králové zo dňa 24.02.2012, kde v odpovedi na otázku č. 27 znalci uviedli „...infekcia kombinácie koaguláza negatívnych stafylokokov a korynobaktérií, resp. pseudomonas aeruginosa mohla byť teoreticky i endogénneho pôvodu“. Z uvedených dôvodov potom žalovaná nesúhlasila s argumentáciou žalobkyne o logickej rozpornosti a nejednoznačnej neprijateľnosti znaleckého posudku A. F..
4.2 Pokiaľ sa žalobkyňa opakovane domáhala, aby do obodovania bola zahrnutá aj prvá operácia s tým, že v súlade s elementárnou spravodlivosťou bolo potrebné zahrnúť do bodového ohodnotenia aj hodnotenie tejto operácie, podľa názoru žalovanej táto operácia zo dňa 13.12.2005 bola správne
indikovaná, bola vyžiadaná zo strany samotnej pacientky za účelom riešenia jej zdravotného stavu a žiadny zo znaleckých posudkov nespochybnil správnosť prevedenia tejto operácie. Žalovaná sa súčasne nestotožnila s argumentáciou žalobkyne o tzv. formalistickom prístupe pri obodovaní jednotlivých položiek bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zo strany A. F. bez snahy znalca skutočným bodovým ohodnotením vyjadriť poškodenie zdravia žalobkyne. Má za to, že spôsob a vykonávanie obodovania boli zo strany znalca podrobným spôsobom vysvetlené súdu v rámci jeho výsluchu na pojednávaní zo dňa 25.10.2009, pričom uvedené posúdenie zdravotného stavu je v plne v kompetencii odborníka, ktorým A. F. ako súdny znalec z odboru zdravotníctva a farmácie pre odvetvie ortopédia nesporne je. Poukázala na to, že znalec posúdenie zdravotného stavu a možnosti uplatnenia žalobkyne v jednotlivých oblastiach života posúdil na základe vyšetrenia žalobkyne zo dňa 11.04.2008, ako aj porovnaním zdravotného stavu žalobkyne pred zákrokom a jej zdravotným stavom a obmedzeniami ku dňu vyšetrenia. Žalovaná má za to, že následky zhodnotenia zo strany znalca neboli zľahčované a závery znalca neoperovali iným znaleckým posudkom podaným v trestnom konaní. V tejto súvislosti poukázala na závery fakultného posudku z odboru zdravotníctva zo dňa 24.02.2012 vypracovaného komisiou ustanovenou dekanom ÚK v Prahe, Lekárskej fakulty Hradec Králové, podľa ktorého „v odbornej literatúre je publikovaná nespokojnosť s nehybnosťou bedrového kĺbu po prevedenej artrodéze v takej miere, že v prípade infektu po konverzii artrodézy na totálnu endoprotézu s vynúteným odstránením endoprotézy je stav po vybratí infikovanej endoprotézy hodnotený ako menšie zlo z dvoch ziel (teda ako lepší než v dobe s vykonanou prevedenou artrodézou).“ Viď fakultný posudok z odboru zdravotníctva zo dňa 24.02.2012 – odpoveď na siedmu otázku. Žalovaná súčasne poukázala na to, že popis stavu pacienta po artrodéze bol uvádzaný v posudku A. L. „stav po artrodéze bedrového kĺbu vpravo je charakteristickým nulovým pohybom v bedrovom kĺbe. Skrátenie končatiny je dané postavením dézy a panvy. Pohyb pacienta sa umožňuje väčšou flexibilitou chrbtice a čiastočne aj kolenného kĺbu, čo vedie k ich preťažovaniu a degeneratívnym zmenám. Tento stav je nemenný, konzervatívna terapia nemá na vývoj a príznaky vplyv, je možné len tlmiť bolesť. Prognóza je postupné zhoršovanie stavu pridružených kĺbov. Možnosť uvoľnenia pohybov v bedrovom kĺbe, voperovaním náhrady, umožní šetrenie ostatných kĺbov a spomalenie degeneratívnych zmien. Zlepší sa pohyblivosť a odstráni (zmierni) sa bolesť. Doba liečby po implantácii totálnej náhrady TEP je 6 – 12 mesiacov u štandardného prístupu. Po artrodéze je možné dobu liečby predĺžiť pre nutnú rehabilitáciu svalstva. Hybnosť u TEP po artrodéze býva nižšia ako po štandardnej náhrade...“ (viď G. A. L. L., M., strana 3, Rozbor prípadu, Znalecký posudok zo dňa 20.09.2008 v rámci trestného konania na strane 5 v odpovedi na otázku bodu 4.). Žalovaná má za to, že znalec A. F. postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Poukázala na § 10 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého, ak vznikli následky v orgáne alebo končatine, ktorých funkcia sa porušila predchádzajúcimi vrodenými alebo získanými zmenami zdravotného stavu, hodnotia sa len následky, ktoré vznikli v súvislosti s posudzovaným poškodením na zdraví, alebo ktoré viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich zmien zdravotného stavu.
4.3 Čo sa týka rozporovania nezahrnutia položiek za skrátenie dolnej končatiny ako aj rotačnej úchylky žalovaná uviedla, že podľa znalca A. F. žalobkyni nenáleží odškodnenie za SSU za obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu a skrátenie pravej dolnej končatiny, keďže funkčný nález na pravom bedrovom kĺbe je aktuálne lepší a skrátenie pravej dolnej končatiny je menšie, ako bolo pred posudzovanou operáciou dňa 13. 12.2005. (viď doplnenie k znaleckému posudku A. F. 18/2018 z 31.1.2019, str. 10). „Pred operáciou mala pani žalobkyňa skrátenie 5 cm. po operácii 4 cm.“ (str. 11 zápisnice z výsluchu znalca zo dňa 25.10.2019). Tvrdenie žalobkyne v žalobe, že operáciou došlo k predĺženiu jej končatiny o 8,5 cm, bolo hodnotené zo strany znalca A. L. ako anatomický nezmysel (str. 3 znaleckého posudku G. A. L. L., M. zo dňa 20.9.2008). K rotačnej úchylke minimálne 20 stupňov poukázala na výpoveď znalca, ktorý upresnil vo svojej výpovedi na str. 13 zápisnice: „hodnotia sa následky, ktoré vznikli už na končatine, ktorá bola poškodená pred tým samotným operačným výkonom. Samotná tá déza, tá primárna operácia v tom 19. roku života, sa robí v takomto postavení. Robí sa kvôli tomu takto 30-stupňová semiflexia a 20-stupňová vonkajšia rotácia, pretože ak by sa urobila takto, tak ten človek by v podstate nebol schopný ani držať stabilitu..... a momentálny výsledok pri tom mojom vyšetrení je taký, že tam prakticky nie je rozdiel. " (str. 13 zápisnice z výsluchu znalca zo dňa 25.10.2019). „ Žalobkyňa obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa má, ...ale pred operáciou mala nulovú hybnosť." (str. 15 zápisnice z výsluchu znalca zo dňa 25.10.2019). Vo vzťahu k poukazu žalobkyne na jej stav pred operáciou a na pohyblivosť a jej mobilitu pred operáciou, poukázala žalovaná na zhodnotenie zdravotného stavu žalobkyne v predoperačnom internom vyšetrení zo dňa 12. 12. 2005, v ktorom sa o. i. uvádza . „ ... Prevedené operácie: 7-krát bola operovaná pre postihnutie pravého
bedrového kĺbu, chôdza obmedzená, bez opory len na krátke úseky." Podľa prepúšťacej správy z hospitalizácie na OTK v Martine (od 12.12 do 23. 12. 2005) bola pri príjme pravá dolná končatina o 5 cm kratšia s nepohyblivým bedrovým kĺbom po artrodéze a svalovou hypotrofiou. Pravé koleno bolo s vnútrokĺbovým výpotokom a otokom s pohybom obmedzeným na polovicu bežného rozsahu pohybov. Pohyb ľavého bedrového kĺbu bol plný, voľný, nebolestivý, ľavé koleno s opuchom a vnútroklbovým výpotokom a obmedzeným rozsahom pohybov na 2/3 rozsahu pohybov. V oblasti chrbtice bol výrazne obmedzený funkčný nález v bedrovom úseku. Ako lokálne rizikové faktory je teda treba uviesť skrátenie pravej dolnej končatiny 5 cm, stuhnutie pravého bedrového kĺbu. hypotrofia svalstva pravej dolnej končatiny a opakované operačné výkony v oblasti bedrového kĺbu v minulosti (viď Fakultný posudok z odboru zdravotníctva zo dňa 24. 2. 2012, vypracovaný komisiou ustanovenou dekanom UK v Prahe Lekárskej fakulty - odpoveď na 1. otázku). „U pacientky A. B. sa pôvodne jednalo o stav po vývojovej vade bedrového kĺbu vpravo (dysplázii bedrového kĺbu), ktorý bol liečený v detstve opakovanými operáciami.“ (viď Fakultný posudok z odboru zdravotníctva zo dňa 24. 2.2012, vypracovaný komisiou ustanovenou dekanom UK v Prahe Lekárskej fakulty - odpoveď na 7. otázku, prvá veta).
4.4 Žalovaná taktiež poukázala na výpoveď A. O. B. ako svedka v trestnom konaní, ktorý pri svojej výpovedi zo dňa 24.03.2010 podľa pripojeného trestného spisu na otázku vyšetrovateľky PZ, aby sa vyjadril k zdravotným problémom svojej manželky, ktoré mala pred operáciou v roku 2005, uviedol: „Viem také veci, že mala veľké bolesti, zdá sa mi v ľavom kolene, nemohla ani poriadne chodiť, po krátkej chôdzi musela postáť“. Z uvedených dôvodov žalovaná nesúhlasila s tvrdením, že princíp primeranosti náhrady bol zo strany znalca a následne aj súdu ignorovaný s tým, že znalec zjavne nemal záujem reálne ohodnotiť poškodenie zdravia žalobkyne, neeticky zľahčoval a nehodnotil poškodenie zdravia v súlade so všetkými zásadami a princípmi, tak ako je uvádzané v jednotlivých ustanoveniach zákona č. 437/2004 Z. z..
4.5 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne o absencii informovaného súhlasu žalovaná poukázala na to, že ona súdu predložila doklad o vykonaní poučenia pred operáciou, ktorý žalobkyňa vlastnoručne podpísala, že bola poučená o rozsahu, charaktere a možných komplikáciách navrhovanej zdravotnej starostlivosti. V tejto súvislosti poukázala na to, že uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj výpoveď A. A. zo dňa 02.05.2008 z trestného spisu, ktorý na otázku vyšetrovateľa, či bola pacientka poučená o možných rizikách, odpovedá: „Tak ako každého jedného pacienta, aj pani B. som podrobne informoval o type plánovanej operácie, použitom implantáte, možnostiach rizík (infekt, trombóza, sťažená rehabilitácia). Pacientka s touto operáciou súhlasila aj napriek uvedeným rizikám, čo vyjadrila podpisom informovaného súhlasu.“ V tejto súvislosti poukázala žalovaná na to, že samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní okrem iného uviedla „...pri mojom náleze 09.11.2005, kde som bola informovaná o tom, čo mi má byť robené“. „... Je pravdou, že som mala možnosť prečítať si informovaný súhlas, ktorý mi dala podpísať sestrička pred operáciou... K informovanému súhlasu, ktorý mi dali podpísať, som nežiadala ďalšie doplňujúce informácie.“ (výsluch žalobkyne zo dňa 07.10.2015, strana 4, 9). Z uvedených dôvodov má žalovaná za to, že tvrdenie žalobkyne o tom, že chýbal zo strany žalobkyne informovaný súhlas k jej operácii zo dňa 13.12.2005, je účelové.
4.6 Na základe uvedeného žalovaná zotrvala na návrhu, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 07.08.2023 a k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.09.2023 opätovne zdôraznila, že už z povahy veci nie je prakticky možné preukázať konkrétny prameň prenosu nákazy pseudomonádovej infekcie do jej tela, čoho si je žalovaná dobre vedomá a uvedenú pozíciu preto zneužíva na svoju procesnú obranu. Zdôraznila, že preukázanie konkrétneho prameňa prenosu nozokomiálnej nákazy by bolo možné len teoreticky, a to vtedy, ak by sa z každého nástroja, z každého predmetu či z každej časti zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bola hospitalizovaná, zobral ster bezprostredne v okamihu kontaktu s telom žalobkyne, a tento by sa podrobil analýze, či sa na takomto predmete, s ktorým prišla počas hospitalizácie do kontaktu, nenachádzala pseudomonádová infekcia. Z dôvodu, že reálne preukázanie tejto skutočnosti je nemožné, nie je podľa nej možné od nej spravodlivo požadovať, aby existenciu takejto skutočnosti reálne v konaní preukázala a na túto skutočnosť musel prihliadnuť súd pri hodnotení, či sporová strana uniesla v konaní dôkazné bremeno, resp. v akom rozsahu zaťažovalo stranu žalobkyne bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Má za to, že vzhľadom na reálnu možnosť preukázania konkrétneho prameňa nákazy u nej, a tým aj nemožnosť reálneho preukázania presného okamihu prenosu nákazy do jej tela, bolo jej povinnosťou
tvrdiť a preukázať iné okolnosti a skutočnosti, z ktorých by súd mohol spravodlivo vyvodiť záver, že infekcia bola do jej tela zavedená práve v čase jej hospitalizácie u žalovanej a že zdroj nákazy pochádza z prostredia zariadenia žalovanej. Žalobkyňa má za to, že v tomto smere dôkazné bremeno v konaní uniesla. V tejto súvislosti opätovne poukázala na potrebu zohľadnenia vecnej a časovej súvislosti jednotlivých skutočností, ktoré boli v konaní zistené a rovnako ich časovú a vecnú nadväznosť, keď zdôraznila, že jej zdravotný stav mal po vykonanej operácii dňa 13.12.2005 nesporný vývoj a chronologický postup. Poukázala na závery Znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic č. 133/2014, v zmysle ktorého v jej prípade išlo jednoznačne o nozokomiálnu infekciu, ktorej infekčný agens mohol byť zanesený do operačnej rany a zistený neskôr aj vnútrokĺbne v rôznych časových súvislostiach, a to najskôr pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005 alebo v neskoršom období po 04.01.2006, v čase jej opätovnej hospitalizácie u žalovanej. V tejto súvislosti opätovne poukázala na vyjadrenia zástupcu predmetnej znaleckej organizácie A. N. I., v zmysle ktorých zistená secernácia pri extirpácii stehov z jej rany dňa 30.12. môže zadávať indíciu na to, že môže ísť o ranovú infekciu operačnej rany s tým, že zavlečenie pri výbere stehov je veľmi málo pravdepodobné. Žalobkyňa opätovne zopakovala skutkovú argumentáciu uvedenú v odvolaní, keď má za to, že k prenosu nozokomiálnej nákazy do jej tela muselo dôjsť už pri prvotnej hospitalizácii u žalovaného vzhľadom na kmeň baktérie, ktorý sa typicky vyskytuje v zdravotníckych zariadeniach, a teda má za to, že tento kmeň bol prenesený do jej tela zo zariadenia žalovaného.
5.1 Žalobkyňa považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k právnemu základu nároku za správne. Má za to, že sa jedná o zodpovednosť žalovaného za škodu, aj keď sa žalobkyňa celkom nestotožňuje s právnou kvalifikáciou druhu zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú jej, pričom podľa jej názoru sa jedná predovšetkým o zodpovednosť žalovanej podľa § 420a ods. 1 a 2 a § 421a Občianskeho zákonníka, pričom skutkový stav veci zistený v konaní v priebehu dokazovania tvorí dostatočný podklad pre založenie zodpovednosti žalovaného práve v zmysle uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že ust. § 420a OZ obsahuje úpravu objektívnej zodpovednosti, kde nemusí byť splnený predpoklad zavinenia, a taktiež sa na vznik tejto zodpovednosti nevyžaduje protiprávne konanie, pričom podľa jej názoru organizované poskytnutie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení nepochybne napĺňa náležitosti prevádzkovej činnosti, a preto má za to, že zdravotnícke zariadenie za prípadnú škodu spôsobenú pacientovi zodpovedá predovšetkým v zmysle ust. § 420a Občianskeho zákonníka, pri ktorej sa nevyžaduje k naplneniu tejto zodpovednosti protiprávne konanie, a teda v prípade zdravotníckeho zariadenia sa nevyžaduje, aby bol jeho postup pri liečbe non lege artis. Má za to, že jej bola spôsobená škoda činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu v zmysle § 420a ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka, resp. škoda jej bola spôsobená biologickými vplyvmi prevádzky žalovanej na okolie v zmysle § 420a ods. 2 písm. b) Občianskeho zákonníka, a preto má za to, že boli splnené všetky obligatórne predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorými sú prevádzková činnosť žalovanej spočívajúca v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorá zahŕňa okrem iného aj hospitalizáciu v objektoch žalovanej, resp. vykonávanie jednotlivých liečebných úkonov v objektoch žalovanej so všetkými rizikovými faktormi, ktoré pobyt osoby v takomto zariadení vyvoláva (vrátane možných nozokomiálnych nákaz). Druhým obligatórnym predpokladom je vznik škody na zdraví u nej, ktorý nespochybňuje ani žalovaná, nakoľko sama vystavila posudky o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a posledným obligatórnym predpokladom je príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou žalovanej zahrňujúcou aj hospitalizáciu, resp. pobyt v zariadení v súvislosti s vykonávaním liečebných úkonov a vznikom škody, ktorá jednoznačne vyplýva zo znaleckého posudku znaleckej organizácie. Zdôraznila, že žalovaná by sa v danom prípade mohla zbaviť zodpovednosti iba v prípade, že by preukázala, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodenej, a teda liberácia žalovanej neprichádza do úvahy.
5.2 Žalobkyňa má súčasne za to, že v danom prípade je daná aj zodpovednosť žalovanej za škodu v zmysle § 421a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom poukázala na stanovisko publikované pod R 2/1987, podľa ktorého okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli pri poskytnutí služby použité, môžu spočívať i v nedostatočnej sterilnosti alebo inej chýbajúcej vlastnosti, ktorú by inak mal mať prístroj alebo iná vec použitá pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Má za to, že v dôsledku jej pobytu v zariadení žalovanej došlo k jej nákaze baktériou pseudomonas aeruginosa a následnému vzniku škody na jej zdraví, a teda zariadenie žalovanej nemalo predpokladanú vlastnosť sterilného prostredia, čo bolo príčinou vzniku škody. V danej súvislosti poukázala aj na právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnenom pod č. R 9/1977, z ktorého
zdôraznila, že „je nevyhnutné, aby sa pri poskytovaní zdravotníckych služieb použili aj nástroje a látky, ktorých použitie je spojené s určitým rizikom; lekárska veda berie toto riziko do úvahy a ak považuje i pri tomto riziku postup za spoločensky odôvodnený, je na mieste, aby rizikom eventuálneho neúspechu a vzniknutej škody znášala spoločnosť, a nie jednotlivec“. Žalobkyňa má za to, že v jej prípade boli známe pred operáciou všetky zvýšené rizikové faktory týkajúce sa jej ako osoby (predchádzajúce zdravotné ťažkosti), ako aj samotnej žalovanej (prebiehajúca rekonštrukcia a s tým súvisiace riziká). Napriek tomu žalovaná pristúpila u žalobkyne k operačnému výkonu, a preto musí znášať aj riziká eventuálneho vzniku komplikácií a následných zdravotných ťažkostí vzniknutých žalobkyňou. V danej súvislosti žalobkyňa uzavrela, že z uvedených dôvodov je daná zodpovednosť žalovaného aj v zmysle § 421a Občianskeho zákonníka, ktorej sa nie je možné zbaviť.
5.3 Vo vzťahu k záverom znalca A. F. opätovne namietala jeho postup, ktorý podľa jej názoru ho diskvalifikoval z pozície znalca, nakoľko sa vyjadroval zaujato a neprimerane k postaveniu znalca, keď v tomto smere východiskovo zopakovala svoju argumentáciu vo vzťahu k záverom znalca uvedenú v predchádzajúcich podaniach a v odvolaní.
5.4 Žalobkyňa sa súčasne nestotožnila s námietkou čiastočného premlčania nároku vznesenou zo strany žalovaného, keď poukázala na to, že k ustáleniu jej zdravotného stavu prakticky nedošlo a bola neustále a kontinuálne liečená na následky zavlečenia nozokomiálnej nákazy do operačnej rany, keď jej liečenie a jednotlivé operácie, za ktoré sa dožaduje náhrady škody, predstavujú podľa nej jeden kontinuálny celok procesu liečby a v tomto zmysle treba k hodnoteniu takejto náhrady aj pristupovať. Zdôraznila, že jej liečba ako určitý kontinuálny celok bola ukončená v roku 2007, a preto je záver súdu prvej inštancie ohľadne stanovenia hodnoty bodu pri náhrade za bolesť bez akýchkoľvek pochybností správny.
5.5 Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadne priznania zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., má za to, že vyjadrenie znalca A. F. k predmetnej otázke je úplne irelevantné, nakoľko posúdenie skutočnosti, či sa v prípade poškodeného jedná o prípad hodný osobitného zreteľa a o miere zvýšenia náhrady podľa § 5 ods. 5 citovaného zákona je výsostne otázkou právnou, ku ktorej sa znalec nemá čo vyjadrovať, v čom možno vzhliadať aj zrejmú nekompetentnosť a zaujatosť znalca A. F.. Je pravdou, že žalobkyňa mala určité zdravotné obmedzenia v oblasti dolnej končatiny už pred liečbou absolvovanou u žalovanej, avšak až po liečbe u žalovanej sa po zanesení nozokomiálnej nákazy jej život na rozdiel od jej predchádzajúceho života stal jedným utrpením, ustavičnou fyzickou a psychickou strasťou, neustálym stavom prežívania bolesti životom s končatinou voľne zavesenou na koži a šľachách, ktorá jej neustále hnisá a znemožňuje akékoľvek uplatnenie v živote a v spoločnosti. Má za to, že ani priznané 50 % zvýšenie náhrady v jeho nominálnom vyjadrení sumy 2.340,- eur ani zďaleka nie je spôsobilé zohľadniť strasti, ktorými žalobkyňa po liečbe u žalovaného prechádza.
5.6 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa náhrady trov konania žalobkyňa má za to, že nie je možné považovať za jej neúspech časť nároku, ktorá jej nebola priznaná v dôsledku iného posúdenia bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znaleckom posudku, keď uvedené platí o to viac, že ona sa v žalobe domáha náhrady škody na zdraví na základe posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré jej vystavil samotný žalovaný. V tejto súvislosti poukázala aj na závery aktuálnej rozhodovacej činnosti odvolacích súdov, a to uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/99/2017-359 zo dňa 31.03.2017, rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/125/2017-346 zo dňa 14.03.2018, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017, ako aj názor vyslovený k interpretácii § 255 ods. 1 CSP v publikácii Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, ktorú vydalo vydavateľstvo C. H. Beck v roku 2016.
5.7 Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.09.2023 žalobkyňa východiskovo zopakovala svoju argumentáciu z predchádzajúcich podaní. Žalobkyňa taktiež zotrvala na tendenčnosti a účelovosti znaleckého posudku A. F. a má za to, že uvedenému znalcovi pri hodnotení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia chýbal komplexný náhľad na danú vec, a preto zotrvala na nesprávnosti bodového ohodnotenia tohto znalca.
5.8 Žalobkyňa súčasne zotrvala na svojej odvolacej argumentácii o absencii informovaného súhlasu so zákrokom pri operácii dňa 13.12.2005.
6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolacej replike žalobkyne zo dňa 09.11.2023 východiskovo zopakovala svoju argumentáciu zo svojich predchádzajúcich podaní. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne o právnej kvalifikácii zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420a ods. 1 a 2 a § 421a Občianskeho zákonníka uviedla, že nie je pravdou, že ona sa k uvedenej kvalifikácii nevyjadrovala a uvedené v priebehu konania opakovane rozporovala. Zdôraznila, že samotná žalobkyňa vo svojej žalobe zo dňa 12.03.2009 odvodzovala zodpovednosť žalovanej podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, a nie podľa vyššie uvádzaných ustanovení. Poukázala na to, že aj v prípade zodpovednosti podľa § 421a Občianskeho zákonníka musí byť po zvážení všetkých preukázaných okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne preukázaná príčinná súvislosť medzi preukázaným konaním žalovanej (nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti) a poškodením zdravia žalobkyne, k čomu však nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 420a Občianskeho zákonníka má za to, že uvedené ustanovenie sa v prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti neaplikuje, nakoľko poskytovanie zdravotnej starostlivosti nie je prevádzkovou činnosťou. Poukázala na to, že vývoj rozhodovacej praxe nastolil odlišný trend s odôvodnením, že „lekársky zákrok je svojou povahou natoľko špecifickou činnosťou, že by jeho podriaďovanie pod ust. § 420a bolo nevhodné a vo svojom dôsledku by sa jednalo o objektívnu zodpovednosť za výsledok poskytnutej zdravotníckej služby, teda zodpovednosti za vyliečenie“ (rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 25Co/167/97). V uvedenej súvislosti poukázala aj na výsledky právnej vedy, a to konkrétne na publikáciu Komentár § 1 – 450 Občiansky zákonník I, r. 2015, doc. JUDr. Marek Števček, PhD., strana 1360 – 1361. Má za to, že v prípade aplikovania zodpovednosti prezentovanej žalobkyňou by muselo zodpovedať vždy zdravotnícke zariadenie/lekár za všetky komplikácie spojené s vykonanými lekárskymi zákrokmi, pričom je toho názoru, že uvedené nie je možné spravodlivo požadovať od lekára/zdravotníckeho zariadenia. V tejto súvislosti poukázala na to, že v konaní bolo opakovane zo strany viacerých odborníkov zaujaté stanovisko k možným rizikám poskytovanej zdravotnej starostlivosti, pričom vo všeobecnosti je z medicínskeho hľadiska absolútne nemožné riziko spojené s akýmkoľvek odborným zákrokom vylúčiť a každý výkon v medicínskej oblasti je neodmysliteľne spätý s rizikami, o to viac, ak ide o náročný operačný zákrok, ako tomu bolo v prípade žalobkyne.
6.1 V ďalšom žalovaná poukázala na závery znaleckého posudku A. F. uvedené v Doplnení posudku č. 18/2018, týkajúce sa rizík infekčnej komplikácie. Žalovaná sa s výhradami žalobkyne k zisteniam znalca A. F. nestotožnila, keď má za to, že žalobkyňa nepredložila v konaní také relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačné odborné závery znalca spochybnili. Tieto závery nie sú v rozpore s posudkami, s ktorými sa súd oboznámil v predmetnom konaní. V ďalšom žalobkyňa zopakovala svoju argumentáciu ohľadne správnosti záverov A. F. uvedených v znaleckom posudku, ktorý vypracoval.
6.2 Žalovaná zotrvala aj na vznesenej námietke premlčania, keď opätovne zopakovala argumentáciu uvedenú v odvolaní. Rovnako z identických dôvodov namietala posúdenie súdu ohľadne výšky bodu, ako aj posúdenia dôvodov pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania žalobkyňa taktiež zotrvala na svojej právnej a skutkovej argumentácii uvedenej v odvolaní, majúc za to, že súd prvej inštancie mal postupovať pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania striktne v zmysle § 255 CSP.
6.3 Nesúhlasila so závermi žalobkyne uvádzanými v jej vyjadrení. Považuje ich za nepravdivé a účelové a nesúhlasí s uvádzaním skutočností, že v jej zariadení sa žalobkyňa nakazila infekciou. Zotrvala na tom, že uvedené doteraz nebolo preukázané, keď žalobkyňa si podľa žalovanej opakovane zamieňa pojmy ranová infekcia a nozokomiálna nákaza a žalovanej nie je zrejmé, ako by mohol byť z výpovede žalobkyne, ako aj jej manžela potvrdený skutkový záver, že zavlečenie pri výbere stehov je veľmi málo pravdepodobné. Vo vzťahu k posúdeniu informovaného súhlasu žalovaná zotrvala na svojej argumentácii, uvedenej v predchádzajúcich podania, v celom rozsahu.
7. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 19.03.2024 k podaniu žalovanej zo dňa 08.12.2023 zopakovala svoju argumentáciu z predchádzajúcich podaní. Vo vzťahu k princípu unesenia dôkazného bremena poukázala na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS. 1919/08 zo dňa 12.08.2008 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1628/2014 zo dňa 31.07.2014, keď má za to, že v prípadoch, pod ktoré možno zahrnúť aj prejednávaný spor, sa pripúšťa, aby súd upustil od požiadavky 100 % preukázania určitej skutočnosti a namiesto toho odhadol určitú pravdepodobnosť existencie určitej skutočnosti alebo procesu príčiny či následku, nakoľko takýto postup je adekvátnejší a realistickejší k výkladu pojmu „spôsobenie škody“. Poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktoré vychádza zo záverov, že miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná s tým, že v sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient) je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typickú v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť strán. Zdôraznila, že v zmysle predmetného rozhodnutia všeobecný súd je v takomto prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože inak sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, s čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov, pričom spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu v týchto typových situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta bolo kompenzované napríklad odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017). V intenciách vyššie uvedených záverov žalobkyňa opätovne poukázala na závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých ako najpravdepodobnejšia alternatíva vyplynula, že predmetná infekcia bola zavlečená v zdravotníckom zariadení a zavlečenie pri výbere stehov je veľmi málo pravdepodobné.
7.1 Žalobkyňa súčasne zotrvala na svojej argumentácii ohľadne objektívnej zodpovednosti žalovaného podľa ust. § 421a Občianskeho zákonníka, ako aj zodpovednosť v zmysle § 420a Občianskeho zákonníka, keď zdôraznila, že ona sa v tomto smere nedovoláva zodpovednosti žalovanej za výsledok jej liečby ako takej, ale zodpovednosti žalovanej z dôvodu, že v prostredí prevádzky žalovanej, u ktorej sa predpokladá sterilita, bola počas jej hospitalizácie do jej tela zavedená baktéria, ktorá v jej tele spôsobila infekciu.
7.2 Žalobkyňa sa ohradila voči prístupu žalovanej, podľa ktorého vyjadrenia žalobkyne a prípadného svedka - manžela žalobkyne nie je potrebné prisudzovať žiadnu vážnosť ani žiaden význam, pretože nejde o odborné závery, pričom zdôraznila, že v civilnom sporovom konaní môže za dôkaz slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu. Má za to, že v konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by jej výpoveď či výpoveď svedka – jej manžela spochybňovali a práve naopak, tieto výpovede v podstate korelovali s inými vykonanými dôkazmi, najmä pokiaľ ide o celkový priebeh a vývoj jej zdravotného stavu po operácii zo dňa 13.12.2005, a preto považuje za nemiestne zo strany žalovanej tvrdiť, že tieto výpovede sú ničím nepodložené.
7.3 Vo vzťahu k námietke premlčania žalovanej poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/661/2015 zo dňa 22.03.2017, v ktorom sa vyjadril, že bolestné v zmysle § 2 ods. 1 zákona o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstránením jeho následkov a ide teda jednak o bolesť, ktorú poškodený cíti pri samotnom úraze, ako aj pri liečení a po ňom. Zdôraznila, že liečením sa však nerozumie iba doba, počas ktorej lekár poskytuje ošetrenie, ale aj doba medzi jednotlivými ošetreniami, teda doba od začiatku do skončenia liečenia. Napokon ide aj o bolesť, ktorou trpí poškodený napríklad pri rehabilitačnej starostlivosti. Až keď celý tento liečebný proces skončí, sú známe všetky okolnosti smerodajné pre stanovenie bolestného, a preto až vtedy začína plynúť premlčacia lehota, pokiaľ ide o právo na túto časť náhrady škody.
7.4 Vo vzťahu k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/212/2010 zo dňa 29.11.2011, v zmysle ktorého invalidita výslovne uvedená v ust. § 5 ods. 5 zákona o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia je jedným z dôvodov, nie však jediným možným dôvodom hodným osobitného zreteľa, pri ktorom je možná aplikácia predmetného ustanovenia.
7.5 Pri otázke náhrady trov konania žalobkyňa zotrvala na svojom predchádzajúcom vyjadrení, keď v súvislosti podľa jej názoru so správnym názorom súdu prvej inštancie poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021.
7.6 V bodoch V., VI., VII., VIII., IX., X., ako aj XI. tohto vyjadrenia žalobkyňa de facto doslovne „zopakovala“ svoju argumentáciu uvedenú v jej vyjadrení zo dňa 09.11.2023.
8. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.
9. Skôr, než Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia, zaoberal sa otázkou, či odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné a či má náležitosti vyžadované zákonom. Po preskúmaní odvolania žalovanej voči výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto časti odvolanie nie je prípustné, nakoľko sa nejedná o uznesenie o nároku na náhradu trov konania podľa § 357 písm. m) CSP, ale svojím obsahom sa jedná iba o akademický a svojou povahou inštruktážny výrok (uznesenia) k výrokom III. a IV. napadnutého rozsudku (t.j. výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania), a teda ho nemožno podriadiť pod taxatívny výpočet uznesení, voči ktorým je odvolanie prípustné tak, ako ich vypočítava ust. § 357 CSP.
9.1 V nadväznosti na uvedené preskúmal odvolací súd napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobkyňou (v rozsahu výroku II. napadnutého rozsudku) a žalovanou (v rozsahu výroku I. a výrokov III. až V. napadnutého rozsudku), t. j. v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok vo výroku I. v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.990,- eur z titulu náhrady za bolesť spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia, sumu 4.680,- eur z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 08.01.2009 do zaplatenia a sumu 936,-eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku II. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V časti výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.404,- eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď žalobkyni ako strane, ktorá mala v spore plný úspech priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a súčasne priznal Slovenskej republike voči žalovanej nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100%. Odvolanie žalovanej voči výroku V. napadnutého rozsudku už z vyššie uvedených dôvodov odmietol.
10. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním žalobkyne napadnutý z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Zo strany žalovanej bol rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) a § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli vo veci vznesené a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s úst. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, vyčerpávajúcim spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, z právnych predpisov, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval, vyvodil svoje závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Odvolací súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
13. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). V rámci prieskumu odvolací súd vady, na ktoré je povinný prihliadať z úradnej povinnosti, nevzhliadol.
14. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
15. Vo vzťahu k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu súd východiskovo uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci a zo skutkových záverov zistených prvoinštančným súdom vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací súd len poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následným zhodnotením. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež poukazuje aj na to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok, alebo sa bráni proti jeho uplatneniu v procese toho ktorého štádia civilného konania.
15.1. V kontexte vyššie uvedenej námietky bolo z hľadiska skutkového posúdenia rozhodné stanovenie okamihu, kedy došlo k infikovaniu operačnej rany žalobkyne baktériou pseudomonas aeruginosa. Žalobkyňa v rámci svojej skutkovej argumentácie zdôrazňovala, že k zaneseniu bakteriálneho kmeňa pseudomonas aeruginosa došlo už pri operácii dňa 13.12.2005, keď akcentovala zohľadnenie vecnej a časovej súvislosti jednotlivých skutočností, ktoré boli v konaní zistené, a to vývoj jej zdravotného stavu a chronologický postup tohto vývoja, upriamujúc pozornosť na to, že postupne po operácii dňa 13.12.2005 u nej dochádzalo k nárastu ťažkostí a prejavov, ktoré je možné označiť za prejavy ranovej infekcie po operácii. Vo vzťahu k identickej skutkovej otázke žalovaná naopak poukazovala na závery listinného dôkazu, a to Znaleckého posudku č. 133/2014 vypracovaného znaleckou organizáciou forensic na účely trestného konania, z ktorého vyplýva, že infekčný agens mohol byť zanesený do operačnej rany v rôznych časových súvislostiach a) z časového hľadiska v najskoršom období mohla pseudomonádová infekcia vzniknúť ako ranová infekcia pri extrahovaní stehov z pôvodnej operačnej rany dňa 30.12.2005, a to aj napriek tomu, že nebola kultivačne zachytená dňa 09.01.2006, b) k zaneseniu pseudomonádovej infekcie mohlo dôjsť aj v neskoršom období po 04.01.2006 do 14.01.2006 (teda aj v užšom období od 09.01.2006 do 19.01.2006), kedy bola pseudomonas aeruginosa už prvýkrát z preplachu zistená, c) najmä z pohľadu ku klinickému priebehu a aj vzhľadom k výsledkom kultivačných vyšetrení, nie je však pravdepodobné, že by sa pseudomonádová infekcia dostala do oblasti totálnej endoprotézy pri samotnej operácii dňa 13.12.2005 a d) vznik nozokomiálnej infekcie (aj iné bakteriálne kmene okrem pseudomonas aeruginosa) je možné datovať od 09.01.2006, kedy bol známy výsledok mikrobiálneho spektra z fistulácie operačnej rany, z čoho vyvodila nemožnosť exaktného zistenia a preukázania okamihu a spôsobu, akým došlo k zaneseniu predmetnej bakteriálnej infekcie do
tela žalobkyne. K uvedeným príčinám sa pridružila aj ďalšia potenciálna alternatíva, a to možnosť, že infekcia už bola v „latentnej“ forme prítomná v oblasti horného konca stehennej kosti pred posudzovanou operáciou (poznámka odvolacieho súdu: rozumej operáciu zo dňa 13.12.2005) a bola zavlečená pri operácii v detstve (alternatíva pripustená znalcom A. F.), pričom možnosť endogénneho pôvodu infekcie v teoretickej rovine vyplýva aj z listinného dôkazu, a to fakultného posudku z odboru zdravotníctva komisie ustanovenej dekanom Univerzity Karlovej v Prahe, Lekárskej fakulty v Hradci Králové, H. A. P. A. Q., M., ktorý v odpovedi na otázku 27 uvádza: „infekcia kombinácie koaguláza negatívnych stafylokokov a korynobaktérií, resp. pseudomonas aeruginosa mohla byť teoreticky i endogénneho pôvodu“.
15.2 V rámci posúdenia uvedenej odvolacej námietky odvolací súd východiskovo poukazuje na to, že v prejednávanom spore sa jedná o tzv. medicínsky spor. Medicínske spory sú štandardnými (klasickými) spormi a dokazovanie sa riadi Civilným sporovým poriadkom. V rámci štádia dokazovania nachádzajú svoje imanentné uplatnenie princíp prejednací, kontradiktórnosť, koncentrácia konania, procesná ekonómia, formálna pravda a princíp voľného hodnotenia dôkazov, ktoré ovplyvňujú kvalitu, ako aj kvantitu dokazovania. Odvolací súd zastáva názor, že aj napriek tomu, že tzv. medicínske spory (napríklad o náhradu škody na zdraví) sú svojím charakterom štandardnými civilnými spormi, tieto vyžadujú, vzhľadom na špecifickosť oblasti, ktorej sa tieto spory dotýkajú, osobitný prístup v rámci vykonávaného dokazovania. Je potrebné si uvedomiť, že v tzv. medicínskych sporoch vzhľadom na špecifické postavenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na strane jednej a pacienta na strane druhej, z hľadiska komplexného pohľadu na špecifiká vyhodnotenia rozhodných otázok, je obtiažne (v niektorých prípadoch priam nemožné) so 100 % istotou ustáliť záver o danosti (existencii) splnenia podmienok pre vznik nároku na náhradu škody. Je potrebné si uvedomiť, že až samotný následok, ktorý sa nezriedka prejaví (príp. nastane) až s určitým časovým odstupom po vykonaní zákroku (pričom môže byť v značnej miere ovplyvnený práve individuálnymi činiteľmi u toho ktorého pacienta, ktoré potom sťažujú možnosť „priradenia” zisteného následku k porušeniu povinnosti zariadenia), býva práve tou indikáciou, ktorá na strane pacienta zadáva dôvodnosť iniciovania sporu. Uvedené podstatne pacientovi ako strane sporu sťažuje možnosť uniesť dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia podmienok vzniku nároku na náhradu škody. K uvedenej otázke sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24. októbra 2017 reflektujúc práve na špecifický charakter tzv. medicínskych sporov uviedol, že „objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, preto neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti“. V prejednávanom spore, ktorý bezpochyby spĺňa uvedené charakteristiky, bolo pre posúdenie vzniku nároku na náhradu škody rozhodné vyhodnotenie otázky, kedy došlo (s veľkou pravdepodobnosťou malo dôjsť) k zavlečeniu infekcie pseudomonas aeruginosa do tela (rany) žalobkyne. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na vyššie uvedené prezumované alternatívy zavlečenia tejto infekcie do tela žalobkyne, ktoré sú uvedené už v listinnom dôkaze, a to znaleckom posudku vypracovanom znaleckou organizáciou forensic a boli potvrdené aj výpoveďou A. I.. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v rámci vyhodnotení týchto jednotlivých alternatív možného zanesenia baktérie pseudomonas aeruginosa do tela žalobkyne v období od 04.01.2006 do 19.01.2006 postupoval spôsobom zodpovedajúcim ust. § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď vyhodnotiac dostupné (existujúce) dôkazy jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, prihliadnuc starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, dospel k záveru, že k infikovaniu žalobkyne došlo práve pri jej následnej rehospitalizácii u žalovanej v období od 04.01.2006 do 19.01.2006. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k uvedenému skutkovému záveru, jasne a precízne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to v bodoch 107. až 115. odôvodnenia, pričom odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje, a preto ich nepovažuje za potrebné opakovať. Iba na doplnenie odvolací súd uvádza, že síce každá v spore predostretá alternatíva zanesenia infekcie pseudomonas aeruginosa do tela žalobkyne predstavuje potenciálnu možnosť, iba alternatíva o zanesení tejto infekcie do tela žalovanej v priebehu jej hospitalizácie počnúc dňom 04.01.2006, je podporená objektívne overiteľnými skutočnosťami (v čase nástupu na hospitalizáciu predmetný infekt u nej nebol zistený a bol zistený až následne počas kontinuálne prebiehajúcej hospitalizácie), keď sa jednalo o bakteriálny kmeň pseudomonas aeruginosa, ktorý je charakteristický pre nemocničné prostredie, t. j. ako nozokomiálna infekcia. Z hľadiska relevancie nie bez významu (tak ako to už uvádza súd prvej inštancie v bode 113. odôvodnenia rozsudku) je
tá skutočnosť, že pri prijatí žalobkyne na hospitalizáciu dňa 04.01.2006 bola konštatovaná fistula z operačnej rany, teda komunikácia v operačnej rane, ktorá podľa sondáže uskutočnenej prijímajúcou lekárkou viedla do hĺbky 1,5 cm, avšak po vyhodnotení odberov, ktoré boli odobraté zo sekrétu vo fistule, boli vykultivované celkom iné baktérie než pseudomonas aeruginosa. Ostatné v spore deklarované alternatívy sú vo veľkej miere založené nie na objektívne zistených skutočnostiach, ale na určitých viac či menej pravdepodobných predpokladoch, ktoré pri absencii objektívne overiteľných údajov neumožňujú prijatie týchto alternatív. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd nemohol akceptovať námietky žalobkyne a jej skutkovú argumentáciu spočívajúcu v tom, že k infikácii malo dôjsť už priamo pri operácii zo dňa 13.12.2005, prípadne bezprostredne po tejto operácii, s poukazom na bolestivosť rany a vysoké teploty (keď tak ako to vyplýva zo záverov odborných posudkov, uvedené mohlo zadávať indíciu o počiatočnom zápalovom procese), príp. infikáciu rany pri výbere stehov, nakoľko tieto možnosti sú málo pravdepodobné (uvedené vyplynulo z listinného dôkazu - znaleckého posudku spoločnosti forensic č. 133/2014 z č. l. 11 predmetného posudku, ako aj z výpovede A. I. na pojednávaní zo dňa 07.09.2016, ktorý sa vo vzťahu k možnosti zanesenia predmetnej infekcie vyjadril, že je veľmi málo pravdepodobné, že bola zavedená pri výbere stehov, aj keď to nie je nemožné a súčasne poukázal na vysokú pravdepodobnosť zavlečenia predmetnej infekcie v nemocnici od 04.01.2006 do reoperácie 19.01.2006). V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že námietky žalobkyne, ako aj žalovanej boli predmetom preskúmania, neboli „odignorované“ a súd prvej inštancie logickým spôsobom vysvetlil s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, prečo dospel práve k uvedenému skutkovému záveru.
16. Pokiaľ strany sporu v odvolaniach namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
16.1 K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná v spore namietala, že nebolo preukázané, že z jej strany bola žalobkyni spôsobená škoda na zdraví porušením právnej povinnosti podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebolo zistené porušenie konkrétnej právnej povinnosti z jej strany, vznik škody následkom nesprávneho postupu z jej strany, a že nebola preukázaná jej zodpovednosť za zdravotné následky, ktoré nastali u žalobkyne. Žalobkyňa v odvolaní, pokiaľ ide o právne posúdenie zodpovednosti za škodu, poukazovala (tak ako to vyplýva zo samotnej žaloby, ako aj jej vyjadrenia zo dňa 27.01.2016 na č. l. 312 až 318 spisu) na ust. § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ako aj na ust. § 420a a § 421a Občianskeho zákonníka.
16.2 Vo vzťahu k uvedeným odvolacím námietkam sa odvolací súd považuje za potrebné primárne vyjadriť k otázke zodpovednosti za škodu v prejednávanom spore. Žalobkyňa v konaní (alternatívne k porušeniu povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka) poukazovala na zodpovednosť žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia v zmysle § 420a a 421a Občianskeho zákonníka. Z hľadiska teoreticko-právnych východísk odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka je svojou povahou objektívnou zodpovednosťou, pri ktorej sa podľa § 420a Občianskeho zákonníka nevyžaduje protiprávnosť konania. Pre vznik zodpovednosti stačí kumulatívne naplnenie predpokladov, a to a) vznik škody, b) škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou, c) je daná príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. Zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, alebo vlastným konaním poškodeného. Zodpovednosť prezumovaná § 421a Občianskeho zákonníka, t. j. zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou použitej veci, je taktiež zodpovednosťou objektívnou, pričom predpokladmi jej vzniku je a) že ku škode došlo použitím prístroja alebo veci, b) vznik škody má pôvod v povahe prístroja alebo veci, c) je daná príčinná súvislosť vzniku škody a použitia prístroja, pričom tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Pri posúdení zodpovednosti za škodu v prejednávanom spore sa súd primárne zaoberal otázkou, či je možné prevádzku žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia stotožňovať s prevádzkovou činnosťou prezumovanou § 420a Občianskeho zákonníka, pričom uvádza, že na „prvý pohľad” by sa mohlo zdať, že prevádzka zdravotníckeho zariadenia je takou činnosťou, na ktorú sa vzťahuje ust. § 420a Občianskeho zákonníka. Pri zodpovedaní tejto
otázky odvolací súd primárne prihliadal na špecifickosť prevádzky zdravotníckeho zariadenia, ktorej predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, pričom poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne s tým, že zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy (porovnaj § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov v stave účinnom ku dňu 31.12.2007). Aj z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zdravotnícke zariadenie nezodpovedá za úspešnosť „výsledku“ poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ale za to, aby táto zdravotná starostlivosť bola správne poskytnutá. Zdravotnícke zariadenie nemôže niesť zodpovednosť za úspešnosť liečby, nakoľko by tým nepriamo zodpovedalo aj za príčiny, ktoré viedli k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti. V intenciách uvedeného odvolací súd (v zhode so žalovanou) poukazuje na závery rozhodovacej činnosti súdov Českej republiky (napriek tomu, že sa nejedná o rozhodnutia, ktoré možno považovať vo vzťahu k odvolaciemu súdu za rozhodnutia vyšších súdnych autorít, avšak vzhľadom na obdobnosť právnej úpravy v čase prijatia týchto rozhodnutí možno prinajmenšom na ne nahliadať ako na názory erudovaných právnych autorít). V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 25Co/167/97, podľa ktorého „lekársky posudok je svojou povahou natoľko špecifickou činnosťou, že by jeho podriadenie pod ust. § 420a bolo nevhodné a vo svojom dôsledku by sa jednalo o objektívnu zodpovednosť za výsledok poskytnutia zdravotníckej služby, teda zodpovednosť za vyliečenie“, prípadne na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/4758/2008, v zmysle ktorého by v prípade aplikácie § 420a Občianskeho zákonníka na poskytovanie zdravotnej starostlivosti išlo o pripustenie záveru, že na strane zdravotníckeho zariadenia by išlo o objektívnu zodpovednosť za výsledok poskytnutej zdravotníckej služby, teda zodpovednosť za vyliečenie. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje aj na závery právnej vedy, v zmysle ktorých „osobitosť a výlučnosť lekárskeho zákroku v porovnaní s prevádzkovou činnosťou podnikateľov sa vidí hlavne vo zvýšenom riziku škôd na zdraví pacientov. Uvedené riziko vyplýva zo všeobecnej obtiažnosti tejto činnosti, z prirodzene obmedzeného stupňa rozvoja lekárskej vedy a z „nedokonalosti“ vyvinutej a používanej zdravotníckej techniky a liekov na jednej strane a na druhej strane z nesmiernej zložitosti javov, do ktorých lekár svojím zákrokom zasahuje. To všetko, v spojení s povinnosťou lekára previesť v záujme pacienta potrebný zákrok, robí z jeho zákroku činnosť, ktorá, aj keď je prevádzkovaná pravidelne, organizovane a na splnenie vopred vymedzeného cieľa a niekedy aj za účelom dosiahnutia zisku (čo nie je pojmovým znakom plynúcim z vlastnej podstaty tejto činnosti), nemôže byť rozumne podriadená režimu objektívnej zodpovednosti (zodpovednosti za výsledok) za škodu podľa § 420a OZ. ...Zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia bude daná vždy, ak škoda na zdraví pacienta bude mať príčinu v samotnom zákroku, zodpovednosť naopak bude vylúčená, ak lekársky zákrok bude vykonaný lege artis, t. j. podľa všetkých pravidiel lekárskej vedy“ (porovnaj Občiansky zákonník I. § 1 – 450, Komentár od Števček M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015, strana 1360 a nasl.). 16.3 Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 19.03.2024 poukazovala na to, že ona sa v tomto smere nedovolávala zodpovednosti žalovanej za výsledok jej liečby ako taký, ale zodpovednosti žalovanej z dôvodu, že v prostredí jej prevádzky, v ktorej sa predpokladá sterilita, bola počas hospitalizácie do jej tela zavedená baktéria, ktorá v jej tele spôsobila infekciu, odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke poukazuje na to, že uvedené, t. j. samotné vykonanie operačného zákroku a možné komplikácie súvisiace s týmto operačným zákrokom (včítane potenciálnej infekcie) nemožno od seba oddeľovať. Žalobkyňou tvrdený záver by totiž viedol k tomu, že zdravotnícke zariadenie by napriek vykonaniu zdravotníckeho úkonu lege artis následne titulom objektívnej zodpovednosti zodpovedalo za možný následok spôsobený komplikáciami, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou liečebného procesu vyvolaného samotným zákrokom. Pri akceptovaní uvedenej argumentácie by sa zdravotnícke zariadenie vedome vystavovalo nebezpečenstvu, že aj napriek úplne najlepšiemu vykonaniu toho ktorého zákroku (lege artis) bude zdravotnícke zariadenie v prípade súvisiacich následkov na živote či zdraví pacienta volané na zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka, čo by popieralo samotný účel poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zastáva názor, že zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu nemožno rozlišovať v závislosti od štádia procesu liečenia, ktoré tvoria jednotný celok.
17. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia, kedy žalovaná v spore namietala, že nebolo preukázané, že z jej strany bola žalobkyni spôsobená škoda a žalobkyňa poukazovala na zodpovednosť prezumovanú § 421a Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie obsahuje skutkovú podstatu osobitnej objektívnej zodpovednosti za škodu, pričom sa
jedná o zodpovednosť toho, kto plní záväzok (v danom prípade poskytuje zdravotnícke služby) za nebezpečenstvo či riziko spôsobenia škody, ktoré je dané povahou určitého prístroja či inej veci, pričom daná zodpovednosť vzniká iba za splnenia predpokladu, že okolnosti, ktoré škodu spôsobili, mali svoj pôvod práve v konkrétne použitej veci alebo prístroji, ktorá bola použitá pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobkyni zo strany žalovanej. Z vykonaného dokazovania v prejednávanom spore však nevyplynulo, že by infekt u žalobkyne mal základ v povahe prístroja či inej veci.
18. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o splnení podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, konkrétne so záverom uvedeným v bode 122. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná neprodukovala dostatok dôkazov preukazujúcich, že vykonávala vo vzťahu k žalobkyni také aktívne a efektívne opatrenia, ktorými mohla riziko nozokomiálnej nákazy u žalobkyne takmer celkom eliminovať, hoci žalovaná vedela o riziku nozokomiálnej nákazy v nemocničnom prostredí, na základe čoho dospel k záveru, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej nebola žalobkyni poskytnutá riadne, teda tak, že by k nozokomiálnej nákaze žalobkyne nedošlo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade žalovanej sa jednalo o tzv. rizikovú pacientku, u ktorej sa jednalo o komplikovanú bežne nevykonávanú operáciu, pri ktorej bol daný rizikový terén osadenia endoprotézy po šiestich operáciách, trpela významnou nadváhou a ochorením diabetes mellitus. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na popis rizikových faktorov uvedených v Znaleckom posudku znaleckej organizácie forensic č. 133/2014, v zmysle ktorého medzi rizikové faktory nozokomiálnych nákaz patria poruchy imunitného systému, metabolické poruchy, hormonálne a obehové poruchy, poruchy výživy, závažné základné ochorenie (karcinóm, diabetes), psychologické faktory, vek do troch a nad šesťdesiat rokov, alkoholizmus, a tiež vlastná mikroflóra pacienta. Z predmetného posudku taktiež vyplýva, že aplikácia kortikosteroidov, antibiotík a cytostatík sú výkony, ktoré zasahujú do základných imunologických procesov a navodzujú vznik imunosupresie. V kontexte vyššie uvedeného, keďže na strane žalobkyne sa jednalo o komplikovanú operáciu, ako aj tzv. rizikového pacienta, odvolací súd, tak ako to už uvádza samotná žalobkyňa v žalobe, v následnom vyjadrení k vyjadreniu k žalobe a aj samotnom odvolaní, poukazuje na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého každý je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a na životnom prostredí. V zhode so záverom súdu prvej inštancie odvolací súd potom má za to, že vzhľadom na špecifické charakteristiky na strane žalobkyne a zvýšené riziká v súvislosti s možnosťou nozokomiálnej infekcie, bolo povinnosťou žalovaného vykonať také preventívne opatrenia, ktoré by zodpovedali zvýšeným rizikám. Z uvedeného dôvodu možno považovať záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný v spore nepreukázal vykonanie takých hygienických a aseptických opatrení vo vzťahu k žalobkyni, ktoré by v primerane možnej miere (na rozdiel od bežných pacientov) minimalizovali riziko bakteriálnej infekcie u žalobkyne, ktorá bola náchylnejšia na postihnutie nozokomiálnou nákazou, za správny. Uvedený záver umocňuje tá skutočnosť, že prameňom nákazy pri nozokomiálnych nákazách je zdravotnícky personál (lekári, sestry, ošetrovateľky, pomocný personál), samotní pacienti (predložení z iného oddelenia, pacienti s polytraumami, dlhodobo hospitalizovaní pacienti a pacienti s chronickými chorobami), či návštevníci zdravotníckych zariadení, pričom nemožno opomenúť fakt, že niekoľko dní pred rehospitalizáciou žalobkyne, a to dňa 19.12.2005 a 21.12.2005, bola z biologického materiálu odobratého dvakrát u jedného pacienta vykultivovaná baktéria pseudomonas aeruginosa. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že pri nástupe na hospitalizáciu dňa 04.01.2005 nebola napriek odberu vzorky u žalobkyne (objektívneho negatívneho nálezu) zistená predmetná infekcia, a táto bola zistená až následne po tom, ako bola žalobkyňa hospitalizovaná u žalovanej. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore boli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko aplikácia ust. § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak neexistuje konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje, pričom konanie v rozpore s týmto ustanovením je tak isto porušením právnej povinnosti v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za daného stavu možno dôjsť k záveru, že aj keď žalobkyni bola riadne poskytnutá starostlivosť a postup ošetrujúcich lekárov a sestier bol po celú dobu lege artis, za situácie, kedy žalobkyňa bola tzv. rizikovou pacientkou a podrobila sa tak závažnej operácii, bolo povinnosťou žalovanej konať nad rámec „bežných“ aseptických a hygienických opatrení a vo vzťahu k žalobkyni vykonať aj ďalšie opatrenia, aby došlo k čo najväčšiemu minimalizovaniu rizika vzniku nozokomiálnej nákazy. Tak, ako to už konštatoval súd prvej inštancie, žalovaná v konaní nepreukázala takéto úkony z jej strany vo vzťahu k žalobkyni. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovanej ako nedôvodnú.
19. Odvolací súd súčasne vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobkyne vzťahujúcu sa na obsah znaleckého posudku A. I. F. z dôvodu jeho zaujatého postoja, ktorý podľa žalobkyne závery jeho znaleckého posudku diskvalifikuje. Žalobkyňa má za to, že znalec A. I. F. sa v samotnom znaleckom posudku uchyľoval k hodnoteniu položených otázok, ktoré v niektorých prípadoch označil za nešťastné, zle položené, nezodpovedateľné a pod. s tým, že sa vyjadroval k právnym otázkam, ktoré nebol kompetentný posudzovať, či vyjadroval hodnotiace úsudky k legislatívnej úprave, ktorú označil za nezmyselnú. Z uvedených dôvodov žalobkyňa má za to, že uvedený prístup znalca nemožno označiť inak ako nekompetentný, neprofesionálny a vyvolávajúci dojem tendenčnosti a zaujatosti znalca k ňou uplatneným nárokom voči zdravotníckemu zariadeniu.
19.1 Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd primárne vyhodnotil túto odvolaciu námietku ako námietku spochybňujúcu závery znaleckého posudku A. F.. Napriek tomu, že žalobkyňa poukazuje na „zaujatý postoj“ znalca, z jej obsahu vyplýva, že sa týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe a hodnotení znalca, pričom nijako bližšie nevymedzuje, prečo má za to, že znalec pristupoval k formulácii jednotlivých odpovedí so zaujatosťou. S poukazom na ust. § 52 ods. 2 a § 53 ods. 3 v spojení s § 59 Civilného sporového poriadku odvolací súd na uvedenú odvolaciu námietku ako potenciálne vznesenú námietku zaujatosti voči znalcovi neprihliadal a touto námietkou vychádzajúc z jej obsahu sa zaoberal ako vecnou námietkou smerujúcou voči správnosti záverov predmetného znaleckého posudku.
19.1.1 Odvolací súd východiskovo upriamuje pozornosť na to, že znalecký posudok súd hodnotí ako každý iný dôkaz. Od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom podľa zásad prezumovaných § 191 Civilného sporového poriadku. Súd nemôže preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov znalca, pričom závery znalca musí podrobiť kritickému skúmaniu z hľadiska ich súladnosti s logickým myslením. V prípade, ak má súd pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil, alebo inak odstránil jeho nedostatky. V prípade, ak sa nepodarí rozptýliť pochybnosti o správnosti znaleckého posudku ani po vypočutí znalca, ani inými dôkazmi, je daná dôvodnosť zadať revízny znalecký posudok. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v kontexte uvedených zákonných ustanovení riadne postupoval, keď závery znaleckého posudku A. F. konfrontoval s ostatnými dôkazmi vykonanými v konaní a dospel k presvedčivým skutkovým záverom. Pokiaľ žalobkyňa namieta niektoré odborné závery znalca, napríklad, že jednou z možností možného zavlečenia infekcie do tela žalobkyne bol endogénny pôvod infekcie u žalobkyne, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená verzia bola zo strany súdu vyhodnocovaná v kontexte ostatných dôkazov a súd prvej inštancie túto otázku vyhodnotil v zmysle záverov znaleckej organizácie forensic dospejúc k záveru, že najpravdepodobnejšou verziou zavlečenia pseudomonádovej infekcie bola hospitalizácia žalobkyne u žalovanej od 04.01.2006. Uvedené však nijakým spôsobom nediskvalifikuje správnosť záverov znalca vo v vzťahu k ďalším odborným otázkam, pričom možno konštatovať, že uvedený (žalobkyňou namietaný) záver súdneho znalca nemal nijaký vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
19.1.2 Vo vzťahu k hodnoteniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia odvolací súd poukazuje na to, že znalec svoje závery týkajúce sa tak bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, náležite vysvetlil tak v znaleckom posudku, ako aj počas svojho výsluchu na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 25.10.2019, počas ktorého tak ako už bolo vyslovené, sa podrobne vyjadril k svojim záverom, ktoré prezentoval v Doplnení znaleckého posudku č. 18/2018 zo dňa 31.01.2019 vo vzťahu k bodovému ohodnoteniu bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia. V predmetnom doplnení znaleckého posudku sa jasne vyjadril, v čom vzhliadol nesprávnosť záverov lekárskeho posudku (predloženého žalobkyňou v prejednávanom spore spolu so žalobou) a podrobne sa vyjadril k skutočnostiam, ktoré ho viedli k odborným záverom týkajúcim sa ohodnotenia bolestného, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na to, že menovaný znalec bol vypočutý pred súdom a strana žalobkyne, ako aj strana žalovaného, mali možnosť mu klásť doplňujúce otázky, a tak relevantným spôsobom spochybniť správnosť jeho záverov. Námietky žalobkyne, ktoré uviedla v odvolaní, znalec zodpovedal už vo svojich odpovediach v rámci ním vykonaných znaleckých úkonov v konaní pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa zvýšenia bodového hodnotenia v zmysle § 9 ods. 5, resp. ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z., odvolací súd poukazuje na to, že znalec sa k uvedenej otázke jednoznačne vyjadril na pojednávaní zo dňa 25.10.2019 na č. l. 20 zápisnice
o pojednávaní. Súčasne sa znalec vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril aj k otázkam rozhodným pre posúdenie hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia na č. l. 15 až 19 zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.10.2019. V tejto súvislosti odvolací súd súčasne upriamuje pozornosť na záver uvedený v Doplnení znaleckého posudku A. I. F. č. 18/2018, ktorý na strane 10 vysvetlil, prečo neprichádzalo do úvahy aplikovanie § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z., podľa ktorého, ak vznikli následky v orgáne alebo končatine, ktorých funkcia sa porušila predchádzajúcimi vrodenými alebo získanými zmenami zdravotného stavu, hodnotia sa len následky, ktoré vznikli v súvislosti s posudzovaným poškodením na zdraví, alebo ktoré viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich zmien zdravotného stavu. Ak nemožno stav zmien zdravotného stavu pred posudzovaným poškodením na zdraví presne zistiť, nesmie pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia počet bodov prekročiť tri štvrtiny ustanovenej sadzby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na záver znalca, že klinický predoperačný nález v pravom bedrovom kĺbe a pravej dolnej končatine žalobkyne bol podrobne zdokumentovaný, a preto nemohol pri stanovení bodového hodnotenia vychádzať z § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z..
19.1.3 Tak, ako už bolo vyššie konštatované, odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie považoval závery súdneho znalca A. F. prezentované v Doplnení znaleckého posudku 18/2018 za vyčerpávajúce, komplexne zodpovedané, keď žalobkyňa vo vzťahu k týmto záverom nevzniesla také námietky, ktoré by spochybňovali ich správnosť a jej námietky sú de facto vyjadrením nesúhlasu s odbornými závermi znalca. V tejto súvislosti odvolací súd iba na doplnenie zdôrazňuje, že predmetom konania v prejednávanom spore bola náhrada škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z. z. v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka (nejednalo sa o tzv. osobnostnú žalobu). Preto ani námietku žalobkyne vychádzajúcu z prezumpcie úspešnosti operácie, ktorou mali byť odstránené predchádzajúce zdravotné deficity žalobkyne, a to skrátenie pravej dolnej končatiny a rotačnej úchylky, so zdôraznením toho, že práve v dôsledku zavlečenej infekcie k tomuto nedošlo, nepovažuje odvolací súd v intenciách § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z. z. za relevantnú, nakoľko následkom zavedenia infekcie do rany žalobkyne bola osteomyelitída horného konca stehennej kosti vpravo, ktoré znalec v Doplnení znaleckého posudku 18/2018 ohodnotil na 350 bodov.
19.1.4 Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd za správny procesný postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh na vykonanie revízneho posudku z dôvodu, že znalec A. F. sa náležite vysporiadal s bodovým ohodnotením lekárskeho posudku predloženého žalobkyňou spolu so žalobou, ako aj formálnymi nedostatkami predmetného lekárskeho posudku a žalobkyňa v konaní nevzniesla také relevantné námietky, ktoré by svojím obsahom spochybňovali závery a správnosť bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vykonaného A. I. F., znalcom.
20. Žalobkyňa súčasne namietala absenciu chýbajúceho informovaného súhlasu v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď poukázala aj na záver súdu prvej inštancie, ktorý sa stotožnil so závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave, že poučenie žalobkyne o možných rizikách zo strany operatéra bolo nedostatočné. 20.1 Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd primárne považuje za potrebné vyjadriť sa k splneniu jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu z dôvodu absencie (vrátane nedostatočného poskytnutia) informovaného súhlasu tak, ako to prezumuje § 6 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z., a to existencie príčinnej súvislosti. Vo všeobecnosti platí, že príčinná súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu je daná, pokiaľ protiprávny úkon (v danom prípade lekársky zákrok, t. j. operácia zo dňa 13.12.2005, vykonaný bez informovaného súhlasu) je vyvolávajúcim činiteľom (príčinou) poškodenia zdravia, inými slovami k následku (poškodenia zdravia) by nedošlo, nebyť príčiny (nedovoleného zákroku). V kontexte uvedeného odvolací súd primárne poukazuje na to, že v spore bolo preukázané, že predmetný operačný zákrok bol zo strany žalovanej vykonaný lege artis. Bez ohľadu na uvedený záver je však dôvodné vysloviť, že aj keď by bol lekársky zákrok uskutočnený neoprávnene, nevedie to automaticky k zodpovednosti poskytovateľa niesť riziko prípadného nepriaznivého následku (ujmy na zdraví). Pri posúdení existencie príčinnej súvislosti medzi nedostatočným poučením a vznikom škody je potrebné predovšetkým vyhodnotiť, aké poučenie bolo pacientovi dané, prípadne malo byť dané. Poučenie musí byť také, aby aj laik mohol zvážiť riziká zákroku a rozhodnúť sa, či ich podstúpi alebo nie. Zodpovednosť poskytovateľa v tejto situácii môže nastať iba vtedy, ak preukáže pacient, že pri znalosti rozhodných skutočností (o ktorých mal byť poučený, ale nebol), bolo reálne pravdepodobné, že by sa rozhodol inak, t. j. že by zákrok nepodstúpil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyslovil
záver, že v konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by aj prípadné podrobnejšie poučenie bolo žalobkyňu od zamýšľaného zákroku odradilo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa už pred samotnou operáciou poukazovala na svoje zdravotné deficity na pojednávaní súdu prvej inštancie zo dňa 07.10.2015, kde vypovedala, „v poslednej dobe pred operáciou ma ale začali bolieť kolená a snažila som sa tento problém riešiť, vtedy ma jeden známy odkázal na primára R. z martinskej fakultnej nemocnice, ktorý hneď zistil, že môj problém nevyplýva z úrazu, tak ma odkázal na G. A.. Ten ma pozval na konzultáciu práve cez primára R. na 09.11.2005. Na túto konzultáciu som doc. A. v Martinskej fakultnej nemocnici doniesla svoju zdravotnú dokumentáciu aj posledné RTG snímky, ktoré si on pozrel a informoval ma, že pokiaľ bude operovaný bedrový kĺb a ak sa dá umelý kĺb a obnoví sa hybnosť kĺbu, tak mali prestať bolesti kolien“. Samotná žalobkyňa v spore prezentovala, že mala záujem uvedený problém riešiť, pričom na pojednávaní zo dňa 24.02.2016 vypovedala „ja predtým, ako som vyhľadala G. A., tak som konzultovala svoj zdravotný stav aj inde, bola som napríklad v Bratislave, ale všade mi bolo povedané, že môj zdravotný stav sa riešiť nedá. Mne tvrdili, že kolená sú následkom kĺbu, ja som mala vtedy končatinu ako keby o 5 cm kratšiu. Do môjho zdravotného stavu alebo do riešenia tohto zdravotného stavu sa nikto pustiť nechcel. Bola som komplikovaný prípad. Každý tvrdil, že DSA sa neoperuje...“. Žalobkyňa na priamu otázku sudkyne na pojednávaní zo dňa 07.10.2015 vypovedala, „Ja keby som vedela o rizikách operácie, napríklad o riziku nozokomiálnej nákazy, keby ma o tom bol pán docent informoval, bola by som sa ho spýtala, ako to vie vylúčiť, a keby mi bol povedal, že to vylúčiť nevie, tak by som sa asi pre takúto operáciu nerozhodla. Mne bolo len povedané, že budem dobre chodiť a bez bolesti“. S poukazom na uvedené je možné sa stotožniť s vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v spore neprodukovala také dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že pre uvedenú operáciu by sa pri vedomosti o možnej infekcii s určitosťou nerozhodla, nakoľko tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, žalobkyňa mala vedomosť o komplikovanosti zákroku (príp. nevykonávaní takého zákroku) a ani sama s úplnou istotou neuviedla, že by sa po poučení o možných rizikách spojených s infekciou takejto operácii nepodrobila. Odvolací súd nezľahčuje možné následky spojené s infekciou (práve následok ktorý vznikol u žalobkyne nasvedčuje opak), avšak má za to, že absencia poučenia o tomto riziku predstavuje aj v prostredí nemedicínskom (laickom) do určitej miery notorietu, ktorá ako sprievodný následok takto závažnej operácie môže nastať. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku žalobkyne ako nedôvodnú.
21. Rovnako ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalobkyne spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie do svojho hodnotiaceho úsudku vkladal subjektívne dojmy o tom, že ňou predložený lekársky posudok mal vyššiu bodovú hodnotu hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vďaka jej známostiam na vyšších miestach, keď má za to, že odôvodnenie rozsudku týmto spôsobom spochybňuje presvedčivosť súdneho rozhodnutia a narúša právnu istotu strán konania, že predmet sporu je posudzovaný výlučne na základe skutkových zistení z dokazovania a na základe právnych predpisov. Pri posúdení uvedenej odvolacej námietky odvolací súd primárne poukazuje na to, že uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie nemalo relevantný vplyv na výsledné hodnotenie vykonaného dokazovania, keď relevantným vo vzťahu k výsledkom vykonaného dokazovania bola práve odborná konfrontácia záverov znaleckého posudku A. F. s lekárskym posudkom predloženým žalobkyňou spolu s podanou žalobou. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie teda rozhodne nebolo pre výsledok sporu relevantnou argumentáciou súdu, ale predstavuje určitý (subjektívny) pokus o vysvetlenie (zjavnej) nesprávnosti bodového ohodnotenia obsiahnutého v lekárskom posudku predloženého žalobkyňou zo strany súdom ustanoveného znalca A. F.. V kontexte uvedeného toto vyjadrenie nepredstavuje prejav, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že prvostupňový súd subjektívne (v rámci hodnotenia prejednávaného sporu) zvýhodňuje, príp. znevýhodňuje niektorú zo strán.
21.1. V tejto súvislosti iba na doplnenie odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobkyňa poukazovala na nemožnosť výsluchu G. A. D. J., H., ktorý podal predmetný lekársky posudok predložený ňou spolu so žalobou, z dôvodu jeho úmrtia (z dôvodu čoho sa domáhala vypracovania znaleckého posudku znaleckou organizáciou za účelom preskúmania správnosti bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia), tak odvolací súd upriamuje pozornosť na závery znaleckého posudku A. F., podľa ktorých v predmetnom lekárskom posudku absentuje meno konkrétnej osoby, ktorá ho vypracovala, miesto mena a odtlačku pečiatky s pracovným zaradením je nečitateľný podpis, chýba podpis prednostu atď. (porovnaj odpoveď na otázku 17 znaleckého posudku A. F. č. 18/2018). Odvolací súd vzhľadom k uvedeným nedostatkom potom nevzhliadol dôvod, pre ktorý by aj v prípade možnosti výsluchu A. J. (v čase podania žaloby riaditeľa žalovanej) bolo potrebné vykonať jeho výsluch, keď
(tak ako už bolo vyššie uvedené), na tomto lekárskom posudku absentuje podpis prednostu kliniky ako „zastrešujúcej“ odbornej autority, ktorá by sa mohla vyjadriť k záverom v ňom uvedeným.
22. Vo vzťahu k žalovanou vznesenej námietke premlčania, pokiaľ ide o nárok na bolestné za operačný výkon zo dňa 13.12.2005, operačný výkon zo dňa 19.01.2006 a operačný výkon zo dňa 16.02.2007, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v bode 145. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že bolesťou je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo, pričom musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví v priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Iba v prípade, ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie porovnať. V prejednávanom spore bola (tak ako už správne uviedol súd prvej inštancie) z dôvodu infekcie pseudomonas aeruginosa vykonaná operačná revízia dňa 19.01.2006, pričom všetky ďalšie operácie zo dňa 06.02.2007, 30.03.2007, 03.09.2007, 14.11.2007 a 23.11.2007 boli zložkami prebiehajúceho (kontinuálneho) liečebného procesu, ktorý bol ukončený posledným operačným zákrokom zo dňa 23.11.2007. Uvedené operácie slúžili k liečbe zápalu, ktorý následne vyústil v trvalý následok, t. j. chronickú osteomyelitídu horného konca stehennej kosti vpravo. Uvedené operačné zákroky nemožno teda s poukazom na vyššie uvedené posudzovať izolovane, ale ako už bolo vyslovené, ako kontinuálny proces, ktorý mal slúžiť k potlačeniu zápalu. Je potrebné zdôrazniť, že nárok na bolestné je individuálnym nárokom, ktorý je určiteľný až po ukončení liečebného procesu (ustálení zdravotného stavu poškodeného). Kým nedôjde k ukončeniu liečebného procesu, nemožno tento nárok definitívne vyčísliť, nakoľko potreba ďalšieho liečenia a s tým vytrpená bolesť poškodeného, by nepochybne mala vplyv na výšku nároku na bolestné. Aj lekársky posudok na určenie bodového ohodnotenia možno vydať až vtedy, kedy je zdravotný stav poškodeného ustálený. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovanou namietané uplynutie premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je dôvodné. Predmetný nárok na bolestné vznikol až po operačnom zákroku zo dňa 23.11.2007, nakoľko ďalšia liečba uvedeného zápalu si už ďalšiu operačnú revíziu v inkriminovanej oblasti nevyžiadala. Keďže žaloba v prejednávanom spore bola podaná dňa 12.03.2009 a nárok na bolestné vznikol až po 23.11.2007 (podľa znalca A. F. 10 až 14 dní po tomto zákroku), kedy začala plynúť dvojročná subjektívna doba, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie o nepremlčaní uvedeného nároku. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil žalovanou vznesenú námietku premlčania nároku na bolestné ako nedôvodnú.
23. Odvolací súd súčasne ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu sadzby bodu za náhradu za bolesť, keď súd prvej inštancie vychádzal z hodnoty bodu určenej východiskovo z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve v roku 2006. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie v tejto otázke taktiež v celom rozsahu stotožnil, keď poukazuje na to, že vznik nároku na bolestné (ako jeden výlučný nárok) vznikol až po ukončení predmetného liečebného procesu, t. j. až po vykonaní posledného operačného zákroku dňa 23.11.2007. Súd potom postupoval správne, keď pri určení výšky náhrady za bolesť vychádzal zo sumy 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Keďže nárok na bolestné vznikol v roku 2007, súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z hodnoty bodu platnej za rok 2007 (t. j. z priemernej mzdy za rok 2006).
24. Odvolací súd sa však stotožnil s odvolacou námietkou žalovanej týkajúcou sa rozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní 50 % zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.. Žalovaná v odvolaní primárne namietala, že v rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 14.11.2007 sa okrem iného uvádza, že za invalidnú bola žalobkyňa uznaná podľa § 29 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov od 12.12.2006 na základe posudku posudkového lekára sociálneho poistenia z dôvodu, že pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je neschopná vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. V tejto súvislosti žalovaná poukazovala na to, že predmetné rozhodnutie neobsahuje dôvod, pre ktorý žalobkyni bola priznaná invalidita a z uvedeného dôvodu žalovaná uvedené rozhodnutie nepovažuje za dôkaz, že na základe rozhodnutia o priznaní invalidity sa žalobkyňa stala invalidnou aj v dôsledku chronickej osteomyelitídy vyvolanej nozokomiálnou nákazou, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 149. napadnutého rozsudku. Vo vzťahu
k uvedenému odvolací súd primárne poukazuje na to, že uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poistení v znení neskorších predpisov (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/212/2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 35/2013). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 150. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie zdôraznil, že o 50 % zvýšil odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyni najmä preto, že ešte v čase prebiehajúceho súdneho konania a vyhlásenia prvého rozsudku súdu sa chronická osteomyelitída u žalobkyne prejavovala hnisavou komunikáciou vedúcou od stehennej kosti až na kožu, čo u žalobkyne vyvolávalo potrebu rozsiahlych hygienických opatrení, ktoré jej nesporne komplikovali bežný život. Odvolací súd zdôrazňuje, že úvaha súdu o primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je voľná. Súd musí dbať o to, aby priznaná výška tejto náhrady bola založená na objektívnych a rozumných dôvodoch a aby medzi výškou priznanej náhrady a spôsobenou škodou existoval vzťah primeranosti. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/464/2015). Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenia zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej, ktoré aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej hranici stanoveného limitu. Takéto zvýšenie je podľa názoru odvolacieho súdu vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života, kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Súčasná právna úprava za relevantné okolnosti z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj vek poškodeného. Zohľadnenie veku poškodeného predpokladá ust. § 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z. z. a uvedené hľadisko treba mať bezpochyby na zreteli tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Invalidita – hľadisko priamo v tomto ustanovení uvádzané – nevyjadruje stupeň angažovania sa poškodeného v spoločnosti pred poškodením jeho zdravia. Nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu nebude v prevažnej miere odôvodnené individuálnymi zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v oblasti bežného života každého človeka (pri uspokojovaní jeho životných biologických potrieb), ale skôr bude odôvodňované zisteniami súdu o osobitnej vysokej miere predchádzajúceho uplatnenia sa poškodeného a jeho nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej alebo politickej. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd bez akéhokoľvek bagatelizovania poškodenia zdravia žalobkyne dospel k záveru o neprimeranosti úvahy súdu prvej inštancie, ktorý mimoriadne zvýšil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s námietkou žalovanej, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky priznáva maximálne navýšenie o 50 % len poškodeným s najťažšími následkami, keď zostanú pripútaní na lôžko, plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné životné úkony, sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho života, ale aj od sexuálneho a citového života. Podľa názoru odvolacieho súdu sa o takýto prípad nejedná, keď súd prvej inštancie síce správne poukazoval na zhoršenie kvality života žalobkyne v súvislosti s hnisavou komunikáciou vedenou od stehennej kosti až na kožu, avšak nejedná sa o tak závažné poškodenie zdravia, ktoré by žalobkyňu vylučovalo zo základných bežných samoobslužných činností, prípadne vyžadovalo starostlivosť inej osoby o ňu. V tejto súvislosti odvolací súd súčasne poukazuje na to, že žalobkyňa okrem bežnej argumentácie ohľadne uplatnenia sa žalobkyne v spoločnosti (v kultúrnej, profesnej, rodinnej sfére života) neuviedla také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu, v akom ho určil súd prvej inštancie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru o primeranom zvýšení odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne v rozsahu 20 %, čo pri základnej náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 4.680,- eur predstavuje 936,- eur (20 % z 4.680,- eur). Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. týkajúcej sa zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 50 % (v kvantitatívnom vyjadrení 2.340,- eur) zmenil tak, že uvedeným titulom priznal žalobkyni zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 20 %, t. j. v sume 936,- eur a vo zvyšnej časti (t.j. čo do zaplatenia sumy 1.404,-eur) žalobu ako nedôvodnú zamietol.
25. Žalovaná súčasne namietala nedôvodnosť uplatnenia úrokov z omeškania od 08.01.2009. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že žalobkyňa si podľa ust. § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z. uplatnila nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia voči žalovanej výzvou (návrhom dohody o vyrovnaní za sťaženie spoločenského uplatnenia) zo dňa 04.12.2008, na ktorú žalovaná reagovala listom zo dňa 08.01.2009, v ktorom vyjadrila nesúhlas s nárokom na náhradu škody uplatneným žalobkyňou, ako aj s uzatvorením dohody o vyrovnaní za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie potom postupoval správne, keď priznal žalobkyni nárok na úrok z omeškania z priznanej sumy v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka počnúc od 08.01.2009, keď týmto dňom žalovaná odmietla návrh žalobkyne na uzavretie dohody o vyrovnaní, tak ako je prezumovaný § 6 zákona č. 437/2004 Z. z. z dôvodu, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni postupovala správne (t. j. poprela nárok žalobkyne v celom rozsahu), z dôvodu čoho už dňa 08.01.2009 bolo zrejmé, že nedôjde k uzatvoreniu dohody o vyrovnaní. Nemožno sa potom stotožniť s argumentáciou žalovanej založenej na tom, že až v samotnom rozhodnutí je určená výška uplatneného nároku, nakoľko pozitívne rozhodnutie súdu (vo význame aspoň čiastočného priznania uplatňovaného nároku) deklaruje existenciu uplatneného nároku v priznanej výške v čase podania žaloby.
26. Z dôvodu, že odvolací súd rozsudok prvej inštancie (hoci len vo veľmi minoritnej časti) zmenil, podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodoval medzi žalobkyňou a žalovanou aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
26.1 Odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania primárne poukazuje na to nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 475/2018 zo 04. februára 2021, podľa ktorého „...Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP... záver krajského súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP krajským súdom nie je v súlade s ústavou...“. Odvolací súd zdôrazňuje, že v spore bola výška plnenia závislá od znaleckého posudku (A. F.) a v prípade zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia aj od úvahy súdu. Plnú náhradu možno priznať, len ak strana sporu mala čo do základu plný úspech a jej neúspech sa prejavil len vo výške plnenia určenej na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Úvaha súdu o výške plnenia, prípadne výška priznaného plnenia musí vyplývať z nároku odvodeného z hmotného práva. Ide spravidla o právne normy, v hypotéze ktorých je rozsah nároku upravený len vymedzením právne relevantných kritérií a jeho určenie sa ponecháva na rozhodnutie konkrétnym okolnostiam danej veci (úvaha súdu), resp. vyplýva z posúdenia odbornej otázky (znalecký posudok). Od záverov znaleckého posudku je spravidla závislé vyčíslenie škody, príp. určenie výšky nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V týchto prípadoch nie je pre priznanie plnej náhrady trov podstatné to, v akom rozsahu bola strana sporu vo veci čiastočne úspešná (či bola úspešná len v nepatrnej časti alebo v prevažnej časti) a ani to, akú sumu v pomere ku súdom priznanej výške plnenia uplatňovala. Za neúspech sa totiž nepovažuje rozdiel medzi požadovanou výškou nároku a výškou prisúdenou. Predpokladom pre uvedenú aplikáciu § 255 ods. 1 CSP je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, prípadne bolo určené znaleckým posudkom. Z vyslovených dôvodov, keďže základ nároku žalobkyne (titulom zodpovednosti žalovanej za škodu) bol v spore daný, odvolací súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov (prvoinštančného ako aj odvolacieho) konania, t.j. v rozsahu 100%.
27. Vzhľadom na to, že v konaní vznikli trovy štátu, a to úhradou nákladov znaleckého dokazovania (znalcom A. F., a znaleckou organizáciou forensic), ktoré vynaložila Slovenská republika, odvolací súd v intenciách § 259 CSP v spojení čl. 4 ods. 2 CSP priznal Slovenskej republike nárok na náhradu trov štátu voči žalovanej ako neúspešnej strane sporu v rozsahu 100 %.
28. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)