Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-114-2020.pdf
PDF · 138.26 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/114/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Lucie Mizerovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobcu: PRO - HAND, s.r.o., so sídlom Z. Kodálya 787, Galanta, IČO: 34 138 811, zastúpeného splnomocnencom: Nagy & Partners, s.r.o., so sídlom Športová 470/11, Galanta, IČO: 36 869 341, proti žalovanému: Mgr. R. A., nar. XX.X.XXXX, bytom R. W. XXX/XX, P., podnikajúci pod obchodným menom Mgr. Rastislav Hanšut, IČO: 37627171, s miestom podnikania Revolučná štvrť 967/13, Galanta, zastúpenému advokátom: Mgr. Pavol Šuľan, so sídlom Hlavná 929/6, Galanta, o zaplatenie 4.079,16 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 25. mája 2020 č. k. 35Cb/20/2019-132 voči časti vyhovujúceho výroku I. o zaplatenie 2.021 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.021 eur od 22.1.2019 do zaplatenia a výroku III. o trovách konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. v časti o zaplatenie 2.021 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.021 eur od 22.1.2019 do zaplatenia a výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.079,16 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.079,16 eura od 22.1.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, 3, 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“ alebo „ZNP“), § 13 ods. 1, § 16, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 40 ods. 1, 3, § 451 ods. 1, 2, § 563, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nesk. predpisov, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
2. Vecne dôvodil, že žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 4.079,16 eura s príslušenstvom titulom nájomného. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel 28.8.2009 Zmluvu o nájme nebytových priestorov č. 1/2009 v znení jej neskorších dodatkov č. 1 - 4, na základe ktorej žalovanému prenajal nebytové priestory za účelom prevádzky krbového štúdia a žalovaný sa zaviazal uhrádzať za prenajaté priestory nájomné, ako aj zálohové platby za energie. Nájomný vzťah bol ukončený ku dňu 31.7.2018. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou nájomného a platieb za
energie, a to za obdobie január 2017 (nájomné + zálohové platby za energie), február 2017 (len zálohové platby za energie), február 2018 (nájomné + zálohové platby za energie) a od apríla 2018 do júla 2018 (nájomné + zálohové platby za energie), čo predstavuje spolu sumu vo výške 7.445,64 eura. Ukončením nájomného vzťahu vznikol žalobcovi záväzok uhradiť žalovanému sumu kaucie, ktorú žalovaný v súlade s nájomnou zmluvou uhradil vo výške 2.438,13 eura a zároveň žalovanému prináležali aj preplatky z vyúčtovania za roky 2017 a 2018, spolu vo výške 3.366,48 eura. Žalobca túto sumu jednostranne započítal voči záväzku žalovaného vo výške 7.445,64 eura ku dňu 1.8.2018.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, tvrdil, že dlh voči žalobcovi neeviduje, nesúhlasil s jeho výškou a dôvodom vzniku, so žalobcom platnú nájomnú zmluvu nikdy neuzatvoril a podpis, ktorý sa nachádza na zmluve o nájme nebytových priestorov a na protokole o odovzdaní predmetu nájmu, nie je jeho. Namietal tiež, že žalobcovi nepatrí nájomné za obdobie plynutia výpovednej doby bez recipročného užívania priestorov žalovaným (od 1.6.2018 do 31.7.2018), pretože žalovaný priestory vyprázdnil 31.5.2018.
4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v roku 2009 si strany uzavretím zmluvy o budúcej zmluve z 22.6.2009 dojednali, že po kolaudácii nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, žalobca ako prenajímateľ prenajme žalovanému ako nájomcovi nebytové priestory na prevádzkovanie krbového a kamenárskeho štúdia. Následne bola žalobcom vyhotovená a dňa 28.8.2009 podpísaná zmluva o nájme nebytových priestorov č. 1/2009, predmetom ktorej mal byť nájom nebytových priestorov o výmere 117,5 m2.
5. Súd uviedol, že zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov v § 3 v spojení s § 40 ods. 3 OZ pre platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov vyžaduje písomnú formu s tým, že písomný právny úkon musí byť podpísaný konajúcou osobou. V konaní bolo preukázané, že predmetnú zmluvu nepodpísal žalovaný ako fyzická osoba podnikateľ, ale podpísala ju O. A., zamestnankyňa žalovaného, ktorá túto skutočnosť potvrdila aj pri svojom výsluchu a pripustil ju aj konateľ žalobcu. V dôsledku toho súd považoval žalovaným navrhované znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva za nadbytočné. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či zamestnankyňa žalovaného, p. A. bola oprávnená podpísať zmluvu za žalovaného. V zmysle § 13 ods. 1 ObZ môže za fyzickú osobu podnikateľa konať jeho zástupca. Pokiaľ však má zástupca zastupovať fyzickú osobu pri uzatváraní právneho úkonu, pre platnosť ktorého zákon vyžaduje dodržanie písomnej formy, rovnakú formu musí mať aj udelené plnomocenstvo. Svedkyňa síce tvrdila, že zmluvu podpísala na pokyn žalovaného, avšak bez udeleného písomného plnomocenstva, existenciu ktorého žalobca nepreukázal. V dôsledku toho svedkyňa nebola oprávnená konať ako zástupca žalovaného pri uzatváraní zmluvy o nájme nebytových priestorov. V konaní zároveň nebolo preukázané, že by k podpisu zmluvy svedkyňou A. došlo v prevádzkarni žalovaného, keďže svedkyňa sa vyjadrila len v tom zmysle, že ju podpísala u p. W., konateľ žalobcu si na miesto podpisu nepamätal a žalovaný tvrdil, že zmluva bola podpísaná v Kráľovej nad Váhom (sídlo žalobcu). Pretože miesto podpisu zmluvy zamestnankyňou žalovaného zostalo sporné, nebolo možné aplikovať § 16 ObZ, a teda fikciu zastúpenia.
6. Súd vzhľadom k uvedenému dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytových priestorov nebola medzi stranami uzavretá platne, a to pre nedostatok formy stanovenej zákonom. Následne písomne uzavreté dodatky č. 1 - 4 k nájomnej zmluve síce boli opatrené podpisom žalovaného, avšak tieto neobsahovali všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 3 ods. 3 zák. č. 116/1990 Zb., v dôsledku čoho ich nebolo možné považovať za platnú zmluvu o nájme nebytových priestorov.
7. Na strane druhej strane však mal súd za preukázané, že najneskôr v októbri 2009 prevzal žalovaný od žalobcu nebytové priestory o výmere 117,5 m2 do užívania. Presný dátum prevzatia bol sporný, keďže protokol o prevzatí predmetu prenájmu z 1.9.2009 nepodpísal žalovaný, ale opäť svedkyňa A.. Žalovaný tvrdenie žalobcu o prevzatí priestorov do prenájmu od septembra 2009 poprel, avšak potvrdil, že priestory užíval od októbra 2009. Medzi žalobcom a žalovaným tak síce nevznikol platný zmluvný vzťah, avšak skutočnosť, že žalovaný nehnuteľnosti do užívania prevzal, nebola sporná. Žalobcovi tak vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho plnenie z neplatného právneho úkonu. Takýmto plnením je aj užívanie cudzej nehnuteľnosti bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Takýto užívateľ nie je schopný vrátiť spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci a je preto povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou.
8. Žalobca si síce v konaní uplatnil nárok na plnenie z titulu nájomnej zmluvy, avšak na základe vykonaného dokazovania uplatnený nárok súd prvej inštancie kvalifikoval ako nárok z bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že nesprávna právna kvalifikácia žalobcom uplatneného nároku nie je dôvodom na zamietnutie žaloby, a to s odkazom na ustálenú judikatúru (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 196/2009 z 22.9.2010, sp. zn. 5 Cdo 385/2012 zo 6.2.2013, sp. zn. 4 MCdo 15/2010 z 27.7.2011, sp. zn. 7Cdo/25/2018 z 29.11.2018).
9. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z predloženého dodatku č. 4 k zmluve o nájme nebytových priestorov z 1.1.2011 (nájomné 1.010,50 eur + reálne režijné náklady na základe vyúčtovania záloh), ktorého podpísanie žalovaný potvrdil, a ktorý podľa názoru súdu mohol slúžiť ako podklad pre stanovenie ceny obvyklej na trhu za užívanie nebytových priestorov a ako takú ju žalovaný akceptoval a do roku 2018 aj takúto odplatu za užívanie nebytových priestorov uhrádzal. Žalovaný iné návrhy na vykonanie dokazovania na stanovenie obvyklej hodnoty za užívanie nenavrhol. Súd mal za to, že stanovenie bezdôvodného obohatenia na základe dojednanej odplaty je aj v súlade s dobrými mravmi, keďže počas takmer 10 rokov užívania nebytových priestorov, žalovaný ani raz nenamietal, že by zmluva nebola uzavretá platne a na túto skutočnosť žalobcu upozornil až 18.1.2019, po ukončení užívania nebytových priestorov.
10. Medzi stranami bolo ďalej sporné, dokedy žalovaný nebytové priestory užíval a dokedy tak žalobcovi vznikol nárok na vydanie prospechu z bezdôvodného obohatenia. V konaní bolo preukázané, že žalovaný podpísal protokol o odovzdaní predmetu prenájmu dňa 31.7.2018, kedy konateľovi žalobcu odovzdal aj jedny kľúče. Žalovaný svoje tvrdenia o tom, že priestory boli na odovzdanie pripravené skôr a že žalobca bol v omeškaní s ich prevzatím, hoci ho na to žalovaný vyzýval, žiadnym spôsobom nepreukázal. Vo vyjadrení (duplike) síce žalovaný uvádzal, že skoršie ukončenie užívania preukáže výsluchom zamestnancov, pri realizácii výsluchu svedkýň A. a X. však v tomto smere žiadne otázky nepoložil a iných svedkov súdu nenavrhol. Pokiaľ išlo o list - žiadosť o ukončenie nájomnej zmluvy z 30.4.2018, podľa ktorého mal žalovaný žiadať o ukončenie nájomnej zmluvy ku dňu 30.6.2018, tento list nepodpísal žalovaný a pri svojom výsluchu spochybnil aj jeho obsah. Iné vyhotovenie listiny, z ktorej by bolo zrejmé, že žalovaný žalobcu vyzval na prevzatie nebytových priestorov pred 31.7.2018, či akékoľvek ďalšie dôkazy preukazujúce toto tvrdenie, žalovaný neoznačil.
11. Súd preto považoval za preukázané, že žalovaný užíval nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu až do 31.7.2018 a žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 7.445,64 eura (odplata za užívanie za január 2017, február, apríl, máj, jún a júl 2018 po 1.010,50 eura a zálohy na réžiu za január, február 2017, február, apríl, máj, jún a júl 2018 po 197,52 eura). Na tieto pohľadávky boli započítané pohľadávky žalovaného v celkovej výške 3.366,48 eura (vrátenie kaucie - 2.438,13 eura, vyúčtovanie za rok 2018 - 374,32 eura, vyúčtovanie za rok 2017 - 554,03 eura). Nárok žalobcu vo výslednej výške 4.079,16 eura súd preto vyhodnotil ako dôvodný a žalobe v tejto časti vyhovel.
12. Súd však neakceptoval žalobcom vymedzený nárok na úroky z omeškania. Keďže zákon pre vydanie bezdôvodného obohatenia čas plnenia neupravuje, súd aplikoval ust. § 563 OZ. Žalovanému tak vznikla povinnosť splniť dlh prvého dňa po tom, ako ho o plnenie žalobca požiadal, resp. v danom prípade po uplynutí dodatočnej lehoty, ktorú žalobca žalovanému poskytol v e-maile z 18.1.2019. V konaní bolo preukázané, že výzvou z 18.1.2019 žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej odplaty vo výške 4.453,48 eura (ešte pred započítaním vyúčtovania za rok 2018) s tým, že mu poskytol dodatočnú lehotu na plnenie 3 dni. Žalovaný sa s obsahom výzvy oboznámil 18.1.2019 (kedy na mail aj odpovedal), lehota na plnenie mu uplynula 21.1.2019 a v omeškaní tak bol od 22.1.2019. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal zákonné úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.079,16 eura od 22.1.2019 do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov žalobu zamietol.
13. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalobcu v časti uplatnenej istiny a len nepatrným neúspechom v časti príslušenstva.
14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný so zjavným návrhom na jeho čiastočné potvrdenie a zmenu tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.058,16 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % zo sumy 2.058,16 eura od 22.1.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia potvrdí;
vo zvyšnej časti napadnutého rozsudku odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmení tak, že žalobu zamietne a žalobcovi nárok na náhradu trov konania neprizná.
15. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ CSP. Nesprávnosť napadnutého rozsudku vzhliadol v nesprávnom procesnom postupe súdu pri dokazovaní tvrdenia žalovaného v rámci jeho procesnej obrany proti žalobe v časti zaplatenia dlžného nájomného za obdobie od 1.6.2018 do 31.7.2018, ktorú skutočnosť súd pred začatím dokazovania označil za spornú, keď žalovaný tvrdil, že predmetné nebytové priestory prestal užívať dňa 31.5.2018. Na preukázanie tohto tvrdenia žalovaný navrhol výsluch svedkov. Na prvom pojednávaní dňa 13.11.2019 žalovaný prostredníctvom svojho advokáta predniesol návrh na výsluch svedkov, a to zamestnancov žalovaného, ktorí na prevádzke pracovali, a ktorí by potvrdili skutočnosť, kedy žalovaný v skutočnosti vyprázdnil predmetné priestory.
16. Na pojednávaní dňa 9.12.2019 súd napomáhal žalobcovi v dokazovaní a zadovažovaní dôkazných prostriedkov, resp. špecifikácii dôkazných prostriedkov (mien a adries žalobcom navrhovaných svedkov, ktorých žalobca mienil vypočuť ako svedkov), keď súd dopytoval advokáta žalobcu, či vie u osôb, ktoré navrhoval vypočuť ako svedkov, špecifikovať ich údaje, pričom súd vo vzťahu k žalovanému nikdy počas celého konania takým spôsobom nekonal, čím porušil zásadu rovnosti strán, resp. rovnakého prístupu súdu k procesným stranám. Žalovaný mal za to, že súd by nič nepokazil a neporušil žiadne procesné normy, ak by oboznámil procesné strany ešte pred vyhlásením dokazovania za skončené, s predbežným stanoviskom súdu vo vzťahu k výsledkom dovtedy vykonaného dokazovania, pričom by žalobca (správne žalovaný - pozn. odvolacieho súdu) určite doplnil návrh na dokazovanie minimálne dovypočutím svedkyne O. A., ktorá mohla ako jediná zamestnankyňa ozrejmiť dátum vypratania nebytových priestorov. Súd na zistenie skutočností, ktoré by slúžili v prospech žalobcu, položil otázku žalovanému ohľadom uvedenia mena sestry žalovaného O. A., pričom súd nikdy počas konania obdobnú otázku ohľadom oznámenia mena žalovaným navrhovaného svedka, teda skutočnosti slúžiacej v prospech žalovaného, nikdy žalovanému nepoložil. Súd advokáta žalobcu poučil ako má predkladať návrhy dôkazov, pričom keby tak súd, s prihliadnutím na rovný prístup k obom procesným stranám, v konaní čo i len raz vo vzťahu k žalovanému učinil, žalovaný by istotne ešte do skončenia dokazovania navrhol vypočuť na otázku skutočného momentu vypratania nebytových priestorov svedkyňu O. A..
17. Žalovaný prostredníctvom svojho advokáta dňa 30.12.2019, na výzvu súdu na pojednávaní dňa 9.12.2019, súdu písomne oznámil adresu pobytu svedkyne O. A. a taktiež i generálie ostatných zamestnancov, ktorý u neho pracovali v relevantnom období. Súd v čase výsluchu svedkyne O. A. na pojednávaní dňa 5.2.2020 mal možnosť na základe vykonaného dokazovania výsluchom žalovaného, advokáta žalovaného, svedkyne E. X., ustáliť záver vo vzťahu k identifikácii svedka navrhovaného žalovaným na objasnenie momentu skutočného vypratania nehnuteľnosti žalovaným, teda, že touto osobou bol žalobcom navrhnutý svedok O. A.. Súd ale nevyvinul úsilie v danom smere a taktiež nepoložil otázku uvedenej svedkyni, napriek tomu, že v priebehu konania preukázal niekoľkokrát tendenciu spolupôsobiť pri vykonávaní výsluchov advokátom žalobcu. Takéto správanie súdu nenaplnilo očakávania žalovaného v spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 5.2.2020 počas výsluchu svedkyne E. X. advokátom žalovaného, položil otázku advokátovi žalovaného, či sa nechce spýtať svedkyne, či na upomienke opoznáva pečiatku ako pečiatku žalovaného, čo by v prípade opoznania bolo v prospech žalobcu, teda aktívne spolupôsobil pri zisťovaní skutkového stavu. Súd v priebehu výsluchu svedkyne O. A. nepoložil otázku žalovanému, príp. jeho advokátovi, či sa nechce spýtať uvedenej svedkyne, kedy vypratal žalovaný predmetné nehnuteľnosti žalobcu, lebo zrejme súd na zistení tejto dôležitej skutočnosti pre zistenie úplného skutkového stavu veci uvedenej skutočnosti nemal záujem.
18. Z procesného postupu súdu prvej inštancie nebol badať evidentný záujem na zistení objektívnej pravdy ani na náležitom zistení všetkých skutkových okolností potrebných na spravodlivé posúdenie veci, skôr tendenciu zisťovať skutkové okolnosti svedčiace v prospech žalobcu a v smere zisťovania skutkových okolností svedčiacich v prospech tvrdení žalobcu (správne žalovaného - pozn. odvolacieho súdu) bol súd úplne pasívny.
19. Súd prvej inštancie naplno nevyužil svoje oprávnenia, predovšetkým oprávnenie požadovať doplňujúce informácie, ktorému korešponduje ukladanie povinností stranám za účelom zistenia týchto informácií. Ide o nástroje, ktoré majú súdu zabezpečiť dostatočné, určité, zrozumiteľné a najmä včasné informácie o skutkovom stave. Na jeho tvorbe sa má podieľať najmä účastník (§ 132, § 136, § 149, § 150
ods. 1, § 151, § 167 CSP) a v istej miere môže do toho procesu vstúpiť aj súd (§ 150 ods. 2, § 181 ods. 2 až 4 CSP). Tieto práva a povinnosti strán a súdu sledujú jediný cieľ - zistiť skutkový stav, zefektívniť dokazovanie a rozhodnúť v primeranom čase a spravodlivo.
20. Ani spôsob vedenia výsluchu žalovaného súdom nebol celkom v súlade so zásadami nestranného a výsluchu v spravodlivom súdnom procese, konkrétne boli badať emócie, výpoveď žalovaného na otázky advokáta žalobcu nebola akceptovaná a otázky zo strany žalobcu na žalovaného boli súdom forsírované. Celý výsluch žalovaného na pojednávaní dňa 13.11.2019 mal punc výsluchu obžalovaného v rámci trestného konania, ba dokonca advokát žalobcu oslovil žalovaného v istom momente oslovením "pán obžalovaný".
21. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 5.2.2020 počas vykonávania výsluchu svedkyne O. A. svojím procesným postupom neumožnil vykonať žalovanému konfrontáciu výpovede svedkyne O. A. s výpoveďou žalovaného, takýto návrh advokáta žalovaného nepripustil, čím nevykonal navrhovaný dôkaz, pretože vopred vyhodnotil situáciu, ako keby žalovaný chcel vplývať na svedkyňu, čomu nenasvedčovali žiadne okolnosti a takýto záver súdu bol unáhlený a neopodstatnený (1 h:10 min: 14 sek až 1 h:10 min:59 sek). Pri takejto konfrontácii výpovedí, ktorú však súd nepripustil, bola obrovská šanca na objasnenie momentu vyprázdnenia nebytových priestorov žalobcu žalovaným.
22. Všetky uvedené procesné vady sa podľa žalovaného premietli do nesprávneho rozsudku (odôvodnený v odseku 35. napadnutého rozsudku), kde súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný taktiež navrhol, aby odvolací súd doplnil dokazovanie, ktoré opomenul vykonať súd prvej inštancie, výsluchom svedkyne O. A. na okolnosť, kedy žalovaný vypratal nebytový priestor vo vlastníctve žalobcu.
23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie nepochybil a nespôsobil žiadnu vadu konania v nerovnováhe procesných strán. Dôvody uvedené žalovaným, že by mala zákonná sudkyňa nejakým spôsobom napomáhať žalobcovi alebo jeho právnemu zástupcovi považoval za nesprávne a vymyslené. Žalovaný a ani jeho právny zástupca nikdy počas uskutočnených pojednávaní nenamietali žiadny postup sudkyne a ak by konanie pred súdom malo vady, na ktoré poukazuje žalovaný v rámci svojho odvolania, tieto skutočnosti by namietali už počas konania priamo na jednotlivých pojednávaniach, čo ale neurobili. Aj uvedené je dôkazom toho, že žiaden takýto dôvod odvolania neexituje a je iba účelovo vymyslený. O nepoctivom zámere a účelovosti konania žalovaného, ktorým sa žalovaný chce vyhnúť úhrade svojho záväzku žalobcovi, svedčí aj skutočnosť, že žalovaný neustále uznáva časť záväzku voči žalobcovi v podľa neho dôvodnej výške 2.085,16 eura, dokonca v rámci odvolania navrhuje, aby ho súd na túto sumu aj zaviazal, ale do dnešného dňa ju dobrovoľne žalobcovi neuhradil. Aj toto napovedá o prístupe žalovaného k tejto veci.
24. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ a f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
26. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 4.079,16 eura s príslušenstvom (ktorý právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) vyhovel, keď dospel k záveru, že žalovaný svoje tvrdenia o tom, že nebytové priestory žalobcu, ktoré žalovaný užíval, boli na odovzdanie pripravené skôr a že žalobca bol v omeškaní s ich prevzatím, hoci ho na to žalovaný vyzýval, žiadnym spôsobom nepreukázal.
27. Žalovaný síce v odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu, avšak vychádzajúc z jeho obsahu a s prihliadnutím na navrhovaný petit, napadol len časť vyhovujúceho výroku I. o zaplatenie o zaplatenie 2.021 eur (4.079,16 eura - 2.058,16 eura) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.021 eur od 22.1.2019 do zaplatenia a vedľajší výrok III. o trovách konania. Preto len táto časť sa stala predmetom prieskumu odvolacím súdom. Vo zvyšnej časti vyhovujúceho výroku I., v ktorej žiadal žalovaný napadnutý rozsudok potvrdiť, t.j. v časti o zaplatenie 2.058,16 eura s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 2.058,16 eura od 22.1.2019 do zaplatenia, je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné, pretože v tejto časti nebolo napadnuté odvolaním žalovaného.
28. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
29. Žalovaný v odvolaní namietal procesný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, ktorým podľa žalovaného porušil princíp rovnosti sporových strán, a ktorý taktiež viedol k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, keď súd nevyvinul dostatočnú iniciatívu pri zisťovaní skutkového stavu pri výsluchu svedkyne O. A. a nepoložil otázku žalovanému, príp. jeho advokátovi, či sa nechce spýtať uvedenej svedkyne, kedy vypratal žalovaný predmetné nehnuteľnosti žalobcu (čo bola dôležitá skutočnosť pre zistenie skutkového stavu), resp., že takúto otázku nepoložil súd svedkyni sám. Tieto odvolacie námietky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné z nasledovných dôvodov.
30. Rovnosť strán v sporovom súdnom konaní (čl. 6 CSP) je derivátom princípu rovnosti pred zákonom. Žiadna sporová strana nie je akýmkoľvek spôsobom nadradená druhej. Princíp rovnosti sporových strán sa prejavuje ako tzv. rovnosť zbraní v zmysle judikatúry ESĽP. Rovnosť zbraní predstavuje rovnakú mieru možnosti uplatňovania prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v medziach stanovených CSP. Princíp rovnosti sporových strán sa v civilnom sporovom konaní prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť spočívajúca v takom procesnom postupe súdu, aby každá zo sporových strán mala možnosť v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia. Skutočnosť, či sporová strana svoje procesné oprávnenia aj reálne využije a v akej kvalite, však už netvorí obsah princípu rovnosti sporových strán. Procesná rovnosť sa sústreďuje výlučne do zabezpečenia pomyselnej rovnakej štartovacej čiary pre obidve sporové strany. V tejto súvislosti sa princíp rovnosti sporových strán dopĺňa s princípom kontradiktórnosti v tom zmysle, že sporovej strane má byť umožnené reagovať na realizáciu všetkých procesných oprávnení protistrany v záujme zabezpečenia negácie neodôvodnenej procesnej výhody jednej zo sporových strán. Princíp rovnosti sporových sa rovnako dopĺňa s poučovacou (manudukčnou) povinnosťou súdu. Poučovacia povinnosť súdu tak má vždy smerovať k zabezpečeniu zásadne rovnakej východiskovej pozície oboch sporových strán. Pokiaľ je však strana v konaní zastúpená advokátom, vychádza sa z prejudiciality, že právo strany na princíp rovnosti zbraní je zachované, pretože je tu splnený kvalifikačný predpoklad vedomosti a znalosti procesných práv a povinností. Existencia advokáta v procese je sama osebe zárukou zabezpečenia dostatočne kvalifikovaného procesného postavenia sporovej strany, preto je v týchto prípadoch poučovacia povinnosť súdu zásadne vylúčená (§ 160 ods. 3 písm. b/ CSP).
31. Poučenie poskytované súdom v rámci civilného procesu sa týka len procesných práv a povinností, preto je vylúčené, aby súd poučoval strany o hmotnom práve. V prípade, ak strany nie sú v konaní zastúpené advokátom, je súd povinný poučiť strany najmä o tom, aké práva im priznávajú a aké povinnosti im ukladajú procesné predpisy, ako je potrebné nimi zamýšľané procesné úkony vykonať, aby sledovali procesné účinky, prípadne ako je potrebné odstrániť vady už vykonaných procesných úkonov, aké právne následky sú spojené s prevedenými procesnými úkonmi, ako je potrebné splniť procesnú
povinnosť zo zákona alebo rozhodnutia súdu; do poučovacej povinnosti ale nepatrí návod, čo by strana mala alebo mohla v danom prípade vykonať, ale iba pomôcť k tomu, aby mohla zákonom stanoveným spôsobom dať najavo, čo hodlá v konaní urobiť (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 345/2012, R 20/1994, R 38/1994, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/96).
32. Ak teda žalovaný tvrdil, že k vyprataniu a odovzdaniu prenajatých nebytových priestorov došlo skôr ako tvrdil žalobca, bolo na žalovanom, aby túto skutočnosť preukázal. Za týmto účelom i navrhol výsluch svedkov - svojich zamestnancov v danom období (č.l. 41, 80) i keď bez ich bližšej identifikácie, ktorú na výzvu súdu na pojednávaní (č.l. 90) doplnil dňa 30.12.2019 (č.l. 96). Navrhnutý svedkovia (o.i. svedkyňa O. A.) na návrh oboch sporových strán boli i v konaní vypočutí na pojednávaní dňa 5.2.2020 (čl. 109 a nasl.), pričom ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania i zo zvukového záznamu z predmetného pojednávania, obom sporovým stranám bola poskytnutá rovnaká možnosť klásť svedkom otázky. Ak potom žalovaný, ktorý bol v konaní kvalifikovane zastúpený advokátom, opomenul položiť svedkyni také otázky, z odpovedí na ktoré by mohol preukázať ním tvrdenú skutočnosť (odovzdanie nebytových priestorov žalobcovi pred 31.8.2017), a preto neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdenej skutočnosti, stalo sa tak výlučne jeho vlastným zavinením. Je neprípustné, aby takéto svoje pochybenie prenášal na súd, ktorý by práve naopak porušil princíp rovnosti sporových strán, ak by sám kládol svedkovi otázky za účelom preukázania žalovaným tvrdenej skutočnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že dôkazná povinnosť nestíha v kontradiktórne spore len žalobcu. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí, tzn. aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia, a tým pádom aj dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie aj v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu.
33. I v prípade, ak by žalovaný nebol v konaní zastúpený advokátom, zo žiadneho ustanovenia CSP nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť ho o tom, čo by sa mal opýtať ním navrhnutej svedkyne, aby preukázal ním tvrdenú skutočnosť. Nebolo by to poučením o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný ani oprávnený poskytnúť (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 285/1993). Ak by súd prvej inštancie poučil žalovaného, aké úkony má vykonať (v danom prípade, aké otázky má svedkyni položiť), aby bola jeho procesná obrana úspešná, porušil by tým zásadu rovnosti strán (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 3848/2007). Poskytovanie poučenia stranám sporového konania je obmedzené na poučenie o procesných úkonoch, ktoré účastníci môžu vykonať a ich dôsledkoch a procesnom postupe pri tom, pričom súd nemôže zaujímať stanoviská k hmotnoprávnym podmienkam uplatňovaného nároku, či dokonca vyjadrovať obsah prípadného budúceho rozhodnutia vo veci (R 20/1994).
34. Pokiaľ žalovaný videl procesné pochybenie súdu v tom, že zvýhodnil žalobcu, keď mu napomáhal v dokazovaní a zadovažovaní dôkazných prostriedkov, resp. špecifikácii dôkazných prostriedkov (mien a adries žalobcom navrhovaných svedkov, ktorých žalobca mienil dať vypočuť ako svedkov), keď súd dopytoval advokáta žalobcu, či vie u osôb, ktoré navrhoval vypočuť ako svedkov, špecifikovať ich údaje, pričom súd vo vzťahu k žalovanému nikdy počas celého konania takým spôsobom nekonal, ani táto námietka nebola dôvodná.
35. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že návrh na vykonania dokazovania výsluchom zamestnancov žalovaného predložil samotný žalovaný, preto bolo jeho povinnosťou spolu s takýmto návrhom svedkov aj identifikovať, čo však urobil až na výzvu súdu (ako už odvolací súd uviedol v ods. 32). Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca navrhol na pojednávaní dňa 9.12.2019 doplniť dokazovanie výsluchom zamestnancov žalovaného (č.l. 91) a keďže nedisponoval ich identifikačnými údajmi, navrhol, aby potrebné údaje vyžiadal súd od žalovaného. Je teda zrejmé, že žalobca nemal potrebné informácie, aby si splnil svoju dôkaznú povinnosť, teda trpel tzv. informačným deficitom. Súd prvej inštancie v tomto smere správne postupoval, pokiaľ ide o riešenie tzv. informačného deficitu žalobcu (sporovej strany) v civilnom sporovom konaní. Bolo namieste, aby žalobcovi vypomohol informačný deficit odstrániť výzvou smerovanou žalovanému, aby týchto svedkov označil. V opačnom prípade by došlo k odmietnutiu prístupu k spravodlivosti a žalobca by vôbec nemal možnosť uplatniť svoje porušené právo na súde. V súvislosti s odstránením informačného deficitu ide o tzv. vysvetľovaciu povinnosť strany nezaťaženej dôkazným bremenom. Všeobecne platí, že dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu tejto skutočnosti tiež tvrdí. Strana zaťažená dôkazným bremenom však v niektorých prípadoch objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach
významných pre rozhodnutie v spore, avšak protistrana má tieto informácie k dispozícii. Ak potom strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň oporné body skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje vysvetľovacia povinnosť protistrany; nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazov v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 883/2010 zo 16.12.2010). V prejednávanej veci však odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalovaného v tejto súvislosti ani nemožno považovať za stranu nezaťaženú dôkazným bremenom, keďže sám navrhoval výsluch svojich zamestnancov, avšak ich neidentifikoval, a preto táto jeho námietka bola nedôvodná už len z tohto dôvodu.
36. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalovaného, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 5.2.2020 nevykonal navrhovaný dôkaz, keď počas vykonávania výsluchu svedkyne O. A. neumožnil vykonať žalovanému konfrontáciu výpovede svedkyne s výpoveďou žalovaného, pretože vopred vyhodnotil situáciu, ako keby žalovaný chcel vplývať na svedkyňu, čomu nenasvedčovali žiadne okolnosti a takýto záver súdu bol unáhlený a neopodstatnený, pričom pri takejto konfrontácii výpovedí, bola obrovská šanca na objasnenie momentu vyprázdnenia nebytových priestorov žalobcu žalovaným. Odvolací súd po vypočutí si zvukového záznamu z pojednávania, konštatuje, že niet čo vytknúť procesnému postupu zákonnej sudkyne, ktorá po vyjadrení právneho zástupcu žalovaného, že žalovaný nesúhlasí s niektorými časťami výpovede svedkyne, umožnila žalovanému vyjadriť sa a položiť svedkyni otázky, s čím strana žalovaného i súhlasila, avšak žiadne otázky na svedkyňu nemala. Z tohto dôvodu odvolací súd hodnotí túto námietku ako účelovú, a to i s prihliadnutím na vyjadrenie žalovanej strany na pojednávaní dňa 25.5.2020, že nemá námietky k vykonanému dokazovaniu ani návrhy na doplnenie dokazovania.
37. Pokiaľ ide o novoty uplatnené žalovaným v odvolacom konaní (§ 366 CSP), konkrétne návrh na opätovný výsluch svedkyne O. A., je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Ako je už uvedené vyššie, žalovaný na pojednávaní dňa 25.5.2020 výslovne uviedol, že nemá námietky k vykonanému dokazovaniu (teda v rozpore s tým, čo teraz prioritne v odvolaní namieta) a nemá návrhy na doplnenie dokazovania; nepochybne sa teda v súvislosti s návrhom na opätovný výsluch svedkyne O. A. jedná o novotu v odvolacom konaní.
38. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných podmienok uvedených v § 366 CSP.
39. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
40. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalovaného v odvolacom konaní (bez ohľadu, či navrhované dôkazy by boli spôsobilé privodiť žalovanému priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nové návrhy na doplnenie dokazovania až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže žalovaný nepreukázal žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalovaný v odvolaní netvrdil a ani nepreukázal, že neporušil procesnú diligenciu, t.j. netvrdil ani nepreukázal, že návrh na vykonanie dôkazu uvedený až v odvolaní (opätovný výsluch svedkyne O. A.) nemohol bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/).
41. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
42. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého (vedľajšieho) výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
43. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).