Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_16C-30-2021.pdf
PDF · 159.84 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/30/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, sudcom JUDr. Borisom Šiškom, PhD., v spore žalobcu: N. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, U. Z., zastúpený : JUDr. Štefan Mesároš, advokát so sídlom Štefánikova 84, Nitra proti žalovanej : H. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. N. XX, U., zastúpená : JUDr. Miroslava Zacharová, advokát so sídlom Zd. Nejedlého 26, Levice, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 9000 eur, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa z a m i e t a .
II. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 15.07.2021 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 9000 eur a trovy konania a to titulom bezdôvodného obohatenia. V žalobe uviedol, že jeho vzťah so žalovanou začal v druhej polovici roku 2019. Bližším sa stal koncom roku 2019, kedy v decembri 2019 požiadal žalovanú o možnosť zasielania jeho mzdy zo zamestnania na jej účet a to osobných dôvodov. Žalovaná svoj účet poskytla, pričom sa jednalo o účet vedený v Slovenskej sporiteľni a.s., IBAN: SK XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Na základe tejto skutočnosti svojho zamestnávateľa, ktorým bola spoločnosť COMPEX Nitra s.r.o., požiadal, aby jeho mzda bola zasielaná na tento účet. Zamestnávateľ mu takto od januára 2020 až do septembra 2020 zasielal mzdu na účet žalovanej. Túto skutočnosť potvrdzuje výpis z internetbankingu jeho zamestnávateľa, ktorý má účet vedený v ČSOB, IBAN: L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Celkový objem finančných prostriedkov, ktorý bol takto zaslaný na účet žalovanej za hore uvedené obdobie činil sumu 16.830,74 eura. Keďže ich vzťah so žalovanou skončil, požiadal žalovanú o vrátenie finančných prostriedkov. Žalovaná mu bezhotovostným prevodom na ním zadaný účet vyplatila sumu 4.000 eur a to 24.09.2020. Následne ju písomne požiadal listom označeným ako predžalobná výzva na vrátenie zvyšných finančných prostriedkov v sume 6.000 eur, keďže akceptoval to, že spolu žili v domácnosti a časť finančných prostriedkov bola minutá. Na túto výzvu reagovala písomne žalovaná listom zo dňa 06.11.2020, kde uviedla, že vyplatením sumy 4.000 eura sú finančné vzťahy medzi nimi úplne vysporiadané a že vec považuje za uzatvorenú. Následne vyzval žalovanú po zhodnotení toho koľko mohli spoločne minúť, o vrátenie sumy 9.000 eur a to prostredníctvom výzvy - pokus o zmier právneho zástupcu zo dňa 22.2.2021, na ktorý žalovaná nereagovala.
2. Súd vo veci vydal platobný rozkaz, č. k. 16C/30/2021-30 zo dňa 26.08.2021, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Proti uvedenému platobnému rozkazu podala riadne a včas žalovaná vecne odôvodnený odpor, z ktorého dôvodu bol platobný rozkaz zrušený priamo zo zákona.
3. Žalovaná v odpore uviedla, že žalobca nedisponoval vlastným bankovým účtom a jeho mzda bola vyplácaná na bankový účet jeho sestry, ktorá mu kontrolovala výdavky. Z dôvodu potreby väčšej slobody nad financiami požiadal žalobca žalovanú, či by mu mohla byť vyplácaná jeho mzda na jej bankový účet. Žalovaná mu navrhla, aby si založil vlastný bankový účet, avšak to žalobca odmietal. Na bankový účet žalovanej boli okrem mzdy žalobcu posielané aj príjmy žalovanej, a to mzda vo výške približne 900 eur mesačne a vdovský dôchodok vo výške približne 300 eur mesačne, ale aj preplatky na nájomnom alebo za elektrinu. Žalovaná poskytla žalobcovi od bankového účtu samostatnú bankomatovú kartu, aby kedykoľvek mohol disponovať s finančnými prostriedkami na účte. Po skončení partnerského vzťahu sa strany sporu vzájomne dohodli, že zostatok na bankovom účte si rozdelia, a to pre každého rovným dielom. Pri tejto dohode bola prítomná aj dcéra žalovanej. Po vzájomnej dohode medzi stranami sporu sa zostatok na bankovom účte vo výške približne 8.000, eur rozdelil na dve polovice a žalovaná vyplatila dňa 24.09.2020 žalobcovi 1, a to 4.000, eur. Počas partnerského vzťahu žalobcu a žalovanej, si títo užívali spoločne strávený čas plnými dúškami. Strany sporu chodili spolu na raňajky, obedy a večere do drahých reštaurácii alebo chodievali spolu často do wellnessu, robievali spoločné nákupy potravín ako aj drogérie. Počas spoločného fungovania v partnerskom vzťahu ani jeden zo strán spolu nerozdeľoval príjmy na žalobcove a žalovanej, a rovnako sa nerozdeľovali výdavky a záväzky na žalobcove a žalovanej. Žalobca mohol disponovať s finančnými prostriedkami neobmedzene, čo preukazuje aj skutočnosť, že disponoval s vlastnou bankomatovou kartou a túto využíval aj počas svojho pobytu v Nemecku. Vyjadrila presvedčenie, že zo strany žalobcu ide o bezúspešné uplatňovanie práva. Tvrdenia žalobcu v návrhu na vydanie platobného rozkazu ako aj v predžalobných výzvach sú účelové a zavádzajúce. Strany sporu žili v spoločnej domácnosti od augusta 2019, vzájomne sa podieľali na vedení spoločnej domácnosti, spoločne trávený čas si užívali plnými dúškami bez akéhokoľvek finančného obmedzenia. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila sú špekulatívne a nemôžu požívať právnu ochranu.
4. Žalobca v replike poznamenal, že so žalovanou bol v partnerskom vzťahu, tak ako to uvádzal v žalobe, teda od druhej polovice roku 2019. Nie je však pravdou, že by so žalovanou žil v spoločnej domácnosti od augusta 2019. So žalovanou nikdy spoločne trvalo nežil a spoločne nikdy neuhrádzali náklady na svoje potreby. U žalovanej sa zdržoval iba v čase, keď bol doma z práce, ktorú vykonával v zahraničí, pričom išlo o 3-4 dní za mesiac. Je pravdou, že nedisponoval svojim bankovým účtom. Jeho mzda bola vyplácaná nie na bankový účet jeho sestry, ako je uvádzané v odpore, ale na účet jeho matky. O zasielanie peňažných prostriedkov na účet žalovanej požiadal žalovanú v decembri 2019. Keďže žalovaná s týmto súhlasila, nebolo potrebné, aby si založil vlastný účet. Aké finančné prostriedky boli zasielané na účet žalovanej okrem finančných prostriedkov predstavujúcich jeho mzdu zo zamestnania, bližšie nevedel popísať. Okrem príjmu na jej účet však podľa jeho vedomostí z tohto účtu odchádzali aj finančné prostriedky na úhradu záväzkov. Čo sa týka samostatnej bankovej karty k bankovému účtu, potvrdzuje skutočnosť a ani to nespochybňoval, že s takouto kartou disponoval. Po skončení partnerského vzťahu nedošlo k žiadnej dohode, že si zostatok na bankovom účte si rozdelia rovným dielom. Tak ako to uviedol vyššie, väčšinu času som trávil v práci a domov chodil iba na pár dní. Do žiadnych drahých reštaurácii spolu nechodili. Boli na bežných večeriach v bežných reštauráciách, ale ani to nie každý deň pravidelne, ako som bol doma. Čo sa týka chodenia do wellnesu, toto tiež nie je pravda. Boli spolu asi 2-krát v Podhájskej, čo nemôže nazvať častým chodím do wellnesu. Nepopieram, že robili nákupy potravín a drogérie, ale samozrejme nie vždy, ale podľa potreby.
5. Žalovaná v reakcii na repliku v duplike uviedla, že žalobca neuviedol vo svojom vyjadrení žiadne nové skutočnosti, pričom ani nepriložil žiadne listinné dôkazy na potvrdenie svojich tvrdení a neuviedol žiadne relevantné návrhy na vykonanie dôkazov. Zotrvala na skutočnostiach uvedených odpore. Má pocit, že žalobca zabudol na spoločne trávený čas napr.: na jarmokoch, kedy chodievali od „stánku k stánku“ spoločne s dcérami, na kúpaliskách, kde neboli platené len vstupy, ale navštevovali aj sa bufety, resp. zabudol na to, že aj domov objednával donášky jedla na večere. Rovnako má pocit, že žalobca zabudol, ako jej dával k dispozícii finančné prostriedky ako formu daru, ktorými jej chcel dokázať, že sa o ňu vie a chce postarať -určitým spôsobom si ju kupoval. Zdieľali spoločnú domácnosť, na čo asi žalovaný tiež zabudol. Žalobca žil s ňou v jej domácnosti, kde bol asi jeden mesiac na pn ako práce neschopný (kvôli korone), ako aj počas dovolenky, kedy bol u žalovanej 3-4 týždne. Čiže nešlo len o 3-4 dni v mesiaci. So spolužitím je spojené zdieľanie nákladov (voda, elektrina, nájomné) a ďalšie náklady týkajúce sa spoločného života. Záujem žalobcu zdieľať nie len spoločné náklady na žitie so žalovanou je názoru preukázaný aj tým, že dobrovoľne, sám z vlastnej vôle ju požiadal, či by mohol
jeho plat chodievať na jej bankový účet. Žalobca nebol uvedený do žiadneho omylu a tieto finančné prostriedky od neho neboli žalovanou nijakým spôsobom vynútené ani žiadané. Išlo o dobrovoľné a slobodné rozhodnutie bez právneho dôvodu (bez existencie zmluvy), s tým, že sa predpokladalo, že aj náklady na spoločné fungovanie budú hradené z tohto bankového účtu. Doplnila, že od januára 2020 do septembra 2020 prišli na predmetný bankový účet finančné prostriedky - výlučne z jej príjmov žalovanej vo výške 15.229,58 eura a výlučne z príjmov žalobcu vo výške 19.131,58 eura. V januári 2020 (ešte predtým ako na bankový účet začala chodievať výplata žalobcu) mala žalovaná k dispozícii približne 4.000 eur. Čo dorovnáva rozdiel medzi príjmom žalovanej a žalobcu od januára 2020 do septembra 2020. Z uvedeného logicky vyplýva, že žalovaná mala rovnaké množstvo finančných prostriedkov ako žalobca. Preto spôsob rozdelenia zostatku: 1 pre žalovanú a 1 pre žalobcu, bol správny a spravodlivý. Žalobca si žalobou uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak vzhľadom na vyššie uvedené, zo strany žalovanej išlo o spravodlivé rozdelenie rovným dielom spoločných finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na bankovom účte. Nie je možné, aby konanie, ktorým vyplatila žalobcovi 1 zostatku finančných prostriedkov, bolo klasifikované ako bezdôvodné obohatenie. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Obdo/57/2019, zo dňa 27.11.2019, ktoré bolo zverejnené aj v Zbierke súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu pod číslom R 60/2020. S poukazom na uvedené rozhodnutie poukázala nato, že nie je naplnený podstatný pojmový znak bezdôvodného obohatenia. Žalobca vedel, že finančné prostriedky posiela bez právneho dôvodu, ako sú napr.: kúpna zmluva, nájomná zmluva, zmluva o pôžičke, atď. Zároveň, žalovaná rovným dielom zostatok finančných prostriedkov na bankovom účte spravodlivo rozdelila a žalobcovi vyplatila 1 zostatku, na základe ich vzájomnej dohody. Navrhla žalobu zamietnuť.
6. Súd vo veci nariadil pojednávanie, pričom právny zástupca žalobcu poukázal na skutočnosti, ktoré z hľadiska rozhodovania súdu považoval za dôležité. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že strany boli v partnerskom vzťahu , nežili však v spoločnej domácnosti. Zo žaloby nevyplýva dôvod, pre ktorý by zamestnávateľ žalobcu posielal peňažné prostriedky na účet žalovanej dôvodom však bola skutočnosť, že žalobca bol pomerne často kontrolovaný svojou sestrou ako nakladá s finančnými prostriedkami. To bol jediný dôvod, pre ktorý došlo k tomu, že žalobca inštruoval svojho zamestnávala, aby peňažné prostriedky posielal na účet žalovanej. Je nepochybné, že žalovaná to, že na jej účet chodili finančné prostriedky žalobcu vedela a akceptovala to. To že má žalobca nárok na vydanie týchto finančné prostriedkov v podstate nepriamo potvrdila aj tým, že mu bezhotovostným prevodom zaslala po ukončení vzťahu sumu 4000 eur. Tak ako sme to v rámci listinných dôkazov preukázali zo strany zamestnávateľa žalobcu bolo v rámci mzdy za obdobie ich vzťahu zaslaných spolu 16830,74 eura. Čo sa týka sumy 9000 euro, ktoré je predmetom tohto sporu k tejto sume dospeli reálnym výpočtom, toho čo mohol žalobca počas tohto obdobia sám spotrebovať prípadne spotrebovať spolu so žalovanou a to po odpočítaní sumy, ktorú žalovaná dobrovoľne previedla na účet žalobcu. Právny zástupca žalovanej odkázal na písomné podania a považoval žalobu za nedôvodnú, pretože finančné prostriedky boli zasielané na účet žalovanej, avšak tieto boli aj spoločne míňané v rámci spolužitia v partnerskom vzťahu. Po rozchode žalovaná zostatok finančných prostriedkov rozdelila na polovicu, pričom vychádzala z toho, že bankový účet tvoria aj jej príjmy. Tým, že žalovaná to počítala za obdobie od januára 2020 do septembra 2020. Suma bola 15 229,58 eura a to titulom príjmov žalovaného. Nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie a žaloba je nedôvodná, pretože príjmy boli približne rovnaké na oboch stranách a to rozdelenie na polovicu vychádzalo spravodlivo. Pán žalobca disponoval bankomatovou kartou a mohol s peňažnými prostriedkami kedykoľvek disponovať a tieto si aj vybrať podľa vlastnej vôle. Nie je naplnený základný znak bezdôvodného obohatenia.
7. Žalobca vypočutý ako strana konania len stroho vo svojej výpovedi poznamenal, že chce, aby mu žalovaná vrátila peniaze, keďže nebol ani doma, pričom konkretizoval, že bol doma, ale nie až tak často. Vlastný účet si nezaložil z toho dôvodu, že si myslel, že vzťah so žalovanou bude fungovať. Na doplňujúce otázky uviedol nasledovné skutočnosti. Každý mesiac mu chodila na účet výplata niekedy to bolo 1600 eur niekedy aj cez 2000 eur a výnimočne aj cez 3000 eur. U žalovanej býval v spoločnej domácnosti s ňou bolo to aj viac ako 4 dni ako uviedol v písomných vyjadreniach, niekedy to bolo aj 10 dní, bol aj v štátnej karanténe cca 3 týždne. V spoločnej domácnosti s nimi žila N. L., čo je dcéra žalovanej. V domácnosti žalovanej neplatil ani elektriku ani plyn a ani nájomné. Nákupy realizovali spoločne, žalovaná mu aj zriadila kreditnú kartu, s ktorou disponoval a preto si mohol vyberať finančné prostriedky. Myslím si, že minuli so žalovanou spoločne tak 300-400 eur mesačne. Chodili na večere a obedy, ale nie do drahých reštaurácií, nebolo to každý deň. Nevedel presne uviesť koľkokrát boli, pretože
ja bol v Nemecku, nevedel čo doma robili. Podotkol, že keď bol doma na Slovensku nebolo to každý deň, čo chodili do reštaurácií. Na wellness mohli byť asi 2-3 krát. Vždy sa jednalo len o celodenný wellness. Na wellnesse sa platilo väčšinou kartou išlo to z účtu žalovanej. Je železiar. V Nemecku pracuje cez slovenskú firmu, pričom domov chodil niekedy na 5 dní niekedy na 10 dní. Keď došiel domov vždy sa zdržiaval v domácnosti žalovanej. Bankomatovú kartu používal a touto aj disponoval. S platobnou kartou platil aj v Nemecku. Keď bol na Slovensku spoločne si varili aj si zvykli niekedy objednať večere domov. Podať žalobu ho prinútila jeho sestra. Nemám žiadne exekúcie ani dlžoby. Voči sestre nemá žiadne záväzky nedlží jej žiadne peniaze.
8. Žalovaná na pojednávaní uviedla, že je šokovaná, prečo žalobca podal na ňu žalobu o vydanie bezdôvodné obohatenia. Žili a hospodárili v spoločnej domácnosti. Podanie žaloby je len prejav urazeného ega žalobcu a pomsta od jeho sestry, ktorá chcela vyťažiť z toho, že bol starým mládencom, finančné prostriedky. Počas vzťahu, však peňažné prostriedky sestre resp. jej rodine neposkytoval v takej miere, pretože financoval spoločnú domácnosť. Spolu trávili aj čas, so žalovaným financovali aj Vianoce, napríklad kúpil jej deťom darčeky a to dobrovoľne. Na doplňujúce otázky súdu uviedla, že žili takmer ako manželia, keď manžel odíde do zahraničia, tak sa pravidelne aj vracal. Žalobca bol doma niekedy 5 dní, niekedy 10 dní, záležalo od toho aj ako pracoval. Vo februári a marci 2020 bol doma aj tri týždne z dôvodu nebezpečia v súvislosti so šírením ochorenia covid-19 v zahraničí. Žalobca trval na tom, aby sa obliekali značkovo, aby prezentoval, že pracuje v zahraničí. Všetky platby, ktoré boli realizované z uvedeného účtu kryli spoločné výdavky, na záľuby, záujmy, pričom neboli obmedzovaný jeden druhým. Jej výplata predstavuje asi 1000 eur a berie vdovský dôchodok vo výške 270 eur. Je pravdou, že chodili na jednodňové wellnessy, pričom výdavky s tým súvisiace platili z jedného účtu (jej), chodili ako rodina teda chodili aj jej deti a vnúčatá, išlo o rodinný výlet.
9. Právny zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči poznamenal, že bolo preukázané, že návrh žalobcu bol podaný dôvodne. Nepochybne na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, keďže nadobudla finančné prostriedky od žalobcu z jeho strany bez právneho dôvodu. Vzhľadom k tomu, že bol dnes vzhľadom na sudcovskú koncentráciu zamietnutý jeho návrh na základe ktorého by bola jednoznačná odpoveď, z ktorej platobnej karty podľa disponenta koľko finančných prostriedkov bolo, či už vybratých alebo bolo priamo platené zostáva žalovaná suma, ktorú by mala žalovaná vyplatiť jeho klientovi v takej výške ako bola uplatnená v žalobe to znamená vo výške 9 000 eur. Čo sa týka právneho zdôvodnenia žaloby k tejto sa už vyjadril a vyplýva to samotného písomného vyhotovenia žaloby. Čo sa týka skutkových zistení a tvrdení je nepochybné, že klient preukázal koľko finančných prostriedkov bolo jeho zamestnávateľom poukázané na účet žalovanej, ku ktorému boli zriadené dve platobné karty, pričom s jednou disponovala žalovaná a s druhou žalobca. Taktiež je nepochybné a to vzhľadom na odpoveď na lustráciu z banky, bolo zistené koľko sa z jednotlivých kariet vybralo alebo sa nimi priamo platilo. Ak zoberieme súčty za celé obdobia je nepochybné, že je to stále na prospech môjho klienta. Zastávam preto názor, že žaloba bola podaná dôvodne a navrhol jej vyhovieť a zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 9000 eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a taktiež navrhol zaviať žalovanú na náhradu trov konania vo výške 100%.
10. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že odkazuje na jeho písomné vyjadrenia v rámci ktorých uviedli všetky skutkové okolnosti ako aj právne, ktoré potvrdili odkazom na judikatúru. Žaloba je nedôvodná, pretože nebola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia a zo strany žalovanej nejde o úmyselné protiprávne konanie. Z toho dôvodu navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
11. Svedkyňa Y. R. na pojednávaní poznamenala, že ju zarazilo to, bolo to asi v júli alebo auguste (asi v roku 2019,2020), že bratovi nenabehla maródka na účet. Bola zisťovať, kde boli peňažné prostriedky zaslané, pričom to bolo na účet žalovanej. Tieto peňažné prostriedky zatajila, dokonca sa vyhrážala môjmu synovi, aby na neho dávali pozor, aby v kľude chodil do školy a zo školy. Myslí si, že sa neoprávnene obohatila o peniaze jej brata. Na doplňujúce otázky súdu alebo strán konania uviedla nasledovné skutočnosti. Brat nemal zriadený účet na vlastné meno nikdy. Predtým ako sa zoznámil so žalovanou chodili bratovi peniaze na maminin účet, na ktorom je spoludisponent. S bratom sa dohodli, že všetky veci bude za neho vybavovať, pretože má aj plnú moc. Nevedela sa vyjadriť k tomu, prečo brat na pojednávaní vypovedal, že ho prinútila, aby podal žalobu. Brat jej nedával žiadne finančné prostriedky, ešte ona jemu pomáha, nie však finančne. Brat pracuje v tej istej firme ako jej manžel. Nevedela uviesť ako hospodárili žalobca a žalovaná. Čo sa
týka žalovanej sumy táto je vyrátaná zhruba, najskôr chceli od žalovanej 6000 eur, ale neskôr si vyrátali, že by to mohlo byť aj 9000 eur. Nikdy nemala žiadne dlžoby ani exekúcie. Brat nikdy neposielal finančné prostriedky. Pre brata s matkou zriadili účet kde je spoludisponent z toho dôvodu, že bol v zahraničí, pričom za neho realizuje platby cez internetbanking, napríklad za mobilný telefón atď. Brat tomu asi zrejme nerozumie, preto to robí ona. Nevedela sa vyjadriť k tomu prečo brat nemal zriadený účet na svoje meno. Brat sa zdržiaval počas jeho pobytu na Slovensku a to v roku 2019 u pani žalovanej, niekedy to boli 4 dni, rovnako si vyžiadali potvrdenie od firmy, koľko dní a ktoré konkrétne dni bol na Slovensku. Uviedla, že do júla býval u pani žalovanej a od augusta u svojej matky. Mesačné výdavky žalobcu boli cca 500 eur, nebolo to viac. V čase keď sa finančné prostriedky posielali na účet matky, tieto sa mu tam sporili, bez jeho vedomosti sa nevyberali. So žalovanou sa nebavili o finančných záležitostiach, avšak v deň keď poslala bratovi sumu 4000 eur zavolala jej, aby jej toto vysvetlila, avšak na to povedala, či sa vykecala. Počas vzťahu so žalovanou bola v pravidelnom kontakte s bratom aj si vypisovali, aj keď nechodil domov. U žalovanej nikdy nebola. Nemá predstavu o tom akým spôsobom žalovaná trávila voľný čas so žalobcom. Počas vzťahu kontrolovala hospodárenie brata s finančnými prostriedkami, dokonca ho aj konfrontovala ohľadne jednej platby. Čo sa týka jednej platby, zistila, že išlo o nákup v zlatníctve, pričom brata sa pýtala, či bude aj svadba, keďže vedela, že kupoval zlato asi za 300- 400 eur. Vie o tom, že brat je dospelý a svojprávny a môže voľne nakladať so svojimi finančnými prostriedkami. Má vedomosť o tom, že brat platil náklady na rodičovský dom z účtu, ktorý bol zriadený na meno matky. Keď žil spoločne so žalovanou vtedy náklady na rodičovský dom neplatil. Mamina povedala, že pokiaľ je u žalovanej vtedy nemusí platiť.
12. Svedkyňa C. N. (dcéra žalovanej) na pojednávaní uviedla, že žalobca a jej mamina žili v spoločnej domácnosti aj s mladšou sestrou, pričom žalobca sa zdržiaval aj 3 týždne v Nemecku, pričom niekedy bol aj mesiac doma. Vôbec nechápe, čo tu robia, žili ako rodina. Boli aj také situácie, keď bol žalobca v Nemecku, mamine vravel, že odíde, avšak to neurobil, pretože vysvetlil, že mal len slabšiu chvíľu. Raz sa stalo, že mali kúpené lístky na koncert, avšak Leo odmietol ísť v dôsledku čoho išla jej sestra s mojou mamou. Aj Vianoce trávil s nimi, pričom sa raz aj rozplakal, že krajšie Vianoce nezažil. Na doplňujúce uviedla, že v spoločnej domácnosti s mamou a žalobcom nežije asi 5 rokov, odkedy má kúpený dom na M.. Čo sa týka výletov na tieto chodili spolu, pričom na týchto platila aj ona, pretože zarába, fungovali ako rodina. Náklady na bývanie žalobca počas obdobia, keď býval u jej mamy neplatil, teda neplatil nájomné, vodu ani elektriku, keďže tieto uhrádzala matka trvalým príkazom zo svojho účtu. Počas toho ako býval žalobca v spoločnej domácnosti s jej matkou, u nej doma, nemal zriadený vlastný účet, približne asi po 5 mesiacoch došlo k tomu, že peňažné prostriedky prichádzali mame na účet, keďže žalobca žil práve s ňou. Nemá vedomosť o tom, že by žalobca alebo jej matka si vzájomne niečo dĺžili. Žalobca nemal svoj účet, preto lebo hovoril, že to nepotrebuje. Po príchode žalobcu zo zahraničia žalobcovi hovorili, aby išiel pozrieť svoju rodinu, teda svoju matku a sestru, avšak toto nechcel, pretože sa dobre cítil u nich vo Vrábľoch. Nemá vedomosť o tom, že sa žalobca a jej matka po skočení vzťahu nejakým spôsobom vyrovnali. Mesačné výdavky jej matky predstavovali asi 900 eur. Nevedela uviesť ako sumou sa podieľal žalobca na nákladoch domácnosti, spočiatku sa nepodieľal vôbec. Žalobca sa podieľal na chode spoločnej domácnosti asi po 5 mesiacoch spolužitia s jej matkou. Nebola dohoda, kto koľko peňazí bude míňať, myslí, že takto vo vzťahu nefunguje. Žalobca vyberal finančné prostriedky z účtu aj počas pobytu v Nemecku.
13. Svedkyňa N. L. (dcéra žalovanej) na pojednávaní zdôraznila, že boli normálna rodina, mama aj žalobca chodili do roboty, všetci spolu bývali v spoločnej domácnosti. Nikdy sa nestalo nič také, aby tu teraz stáli. Po doplňujúcich otázkach zo strany súdu, ako aj strán sporu uviedla, že pokiaľ vie na výdavkoch sa podieľala jej mamina. Na spoločné akcie chodili občas napríklad v lete, žalobca však nechcel moc chodievať. Útraty platil niekedy žalobca, niekedy ich platili oni. Tieto útraty sa platili zo spoločného účtu. Žalobca nemal vlastný účet, resp. nemá takú vedomosť. Potraviny sa nakupovali zo spoločného účtu. Žalobca bol niekedy doma mesiac, inokedy prišiel iba na týždeň. Žalobca žil v spoločnej domácnosti s matkou asi rok. Po skončení vzťahu sa žalobca s mamou vyrovnali, pričom každý si ponechal sumu 4000 eur. Žalobca kupoval aj darčeky počas Vianoc. Myslím si, že vzťah medzi žalobcom a matkou skončil z toho dôvodu, že si nerozumeli. Bola prítomná, keď sa strany dohodli na vzájomnom vyrovnaní. Dohoda o vyrovnaní sa realizovala u nich doma, bolo z prostriedkov, ktoré sa nachádzali na spoločnom účte. Dohoda bola taká, že sa rozdelia z prostriedkov, ktoré sa nachádzali na účte v čase dohody. Nemá vedomosť koľko finančných prostriedkov prišlo na spoločný účet zo strany žalobcu. Príjem matky je asi 1000 eur za mesiac. Nevie aké sú jej mesačné výdavky.
14. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu a vykonal dokazovanie listinami predloženými žalobcom a žalovanou, výsluchom strán sporu, výsluchom svedkýň Y. R., C. N., N. L., oboznámením sa s lustráciami z účtu vedeného v Slovenskej sporiteľni a zistil nasledovný skutkový a právny stav :
15. Z výpisov z účtu predloženého žalobcom (účet zamestnávateľa) za obdobie od 01.01.2020 do 30.09.2020, a obdobie od 01.12.2019 do 26.11.2016 je zrejmé, že zamestnávateľ zasielal na účet žalovanej výplatu žalobcu v rôznych sumách.
16. Z fotokópie výpisu Slovenskej sporiteľne vyplynulo, že žalovaná bezhotovostne vložila peňažné prostriedky žalobcovi prostredníctvom účtu L dňa 24.09.2020 a to vo výške 4000 eur. Z výpisu z účtu žalovanej (č. l. 40) vyplynulo, že zaslala dňa 24.09.2020 sumu vo výške 4000 eur.
17. V zmysle predžalobnej výzvy (nepodpísanej a nedatovanej) písanej v menej žalobcu vyplýva, že tretia osoba vyzvala žalovanú, aby žalobcovi vrátila finančné prostriedky vo výške 6000 eur, z dôvodu, že od januára 2020 do septembra 2020 boli na jej účet zasielané finančné prostriedky vo výške v celkovej výške 16.218,98 eura. Zároveň ju upozornila, že v prípade neuhradenia uvedenej sumy, pristúpi k vymáhaniu nárokov súdnou cestou, a v takom prípade si bude uplatňovať aj úroky z omeškania.
18. Z vyjadrenia žalovanej k predžalobnej výzve zo dňa 06.11.2020 rezultovalo, že z dôvodu, že mu v septembri 2020 bezhotovostne odovzdala sumu 4.000 eur a to po spoločnej dohode, už nevnikol nárok ani jedného na vydanie peňažného plnenia, v dôsledku čoho považuje všetko za uzavreté. Z odpovedi vyplynulo, že podľa žalovanej bolo neprípustné, aby mu vracala sumu 6.000 eur, teda vymyslenej pohľadávky, preto z jeho strany dochádza k neoprávnenému uplatneniu nárokov.
19. Na základe výzvy - pokusu o zmier zo dňa 22.02.2021 žalobca prostredníctvom jeho právneho zástupcu vyzval žalovanú, aby mu vrátila sumu 9.000 eur, pričom nepožadoval z dôvodu jeho ústretovosti celú sumu vo výške 12830,74 eura (16.830-4000). Ak by k úhrade neprišlo, upozornil ju, že bude nútený domáhať sa vrátenia finančných prostriedkov a to vo forme podania žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Predmetná výzva bola zaslaná na poštovú prepravu podľa fotokópie podacieho lístka dňa 23.02.2021.
20. Z výpisu z účtu žalovanej za obdobie 08/2020 rezultuje, že od 25.08.2020 do 30.08.2020 vrátane boli realizované viaceré výbery kartou a to v sumách 100, 50, 200, 10, 80, 200 a 50,40 eur (z poznámky je zrejmé, že išlo o výbery realizované na Slovensku).
21. Z potvrdenia o pracovných turnusoch zo dňa 20.10.2021 vyplýva, že žalovaný mal turnusové voľná v mesiaci január 2020 od 01.01.2020 do 12.01.2020; vo februári 2020 od 12.02.2020 do 17.02.2020; v marci 2020 od 11.03.2020 do 29.03.2020; v apríli 2020 nebol doma, v máji 2020 od 12.05.2020 do 31.05.2020; v júni 2020 iba 30.06.2020; v júli od 01.07.2020 do 06.07.2020 a 29.07.2020 do 31.07.2020 a v auguste 2020 od 01.08.2020 do 10.08.2020 a 26.08.2020 do 31.08.2020.
22. Z lustrácie v registri manažment vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila súdu, že v období januára do septembra 2020 boli k účtu č. L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vydané platobné karty: XXXXXXXXXXXXXXXX XXXXXXXXXXXXXXXX Za obdobie od januára do septembra 2020 z uvedeného účtu platby kartou boli vo výške 4.424,94 EUR Za obdobie od januára do septembra 2020 z uvedeného účtu výbery kartou boli vo výške 9.510,00 EUR. Po výzve súdu, banka doplnila informáciu, že v období od januára do septembra 2020 boli k účtu č. L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vydané 2 platobné karty, a to: č. XXXXXXXXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXXXXXXXX. Za obdobie od januára do septembra 2020 boli z uvedeného účtu realizované platby kartou č. XXXXXXXXXXXXXXXX vo výške 3.322,72 EUR. Za obdobie od januára do septembra 2020 boli z uvedeného účtu realizované výbery kartou č. XXXXXXXXXXXXXXXX vo výške 5.660,00 EUR. Za obdobie od januára do septembra 2020 boli z uvedeného účtu realizované platby kartou č. XXXXXXXXXXXXXXXX vo výške 1.102,22 EUR. Za obdobie od januára do septembra 2020 boli z uvedeného účtu realizované výbery kartou č. XXXXXXXXXXXXXXXX vo výške 3.850,00 EUR.
23. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
24. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
25. Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené. Pre vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je nevyhnutné, aby k tomuto obohateniu došlo úmyselne alebo nejakým protiprávnym úkonom. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. O plnenie bez právneho dôvodu (pod slovom plnenie treba rozumieť najčastejšie peňažné plnenie) ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. Pre záver o (ne) dôvodnosti nároku titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka ) je treba, aby žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol t. j. aby preukázal, že žalovaný (v akej konkrétnej výške ) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. 7 Cdo 117/2011).
26. Konajúci súd v tejto súvislosti pripomína, že sporové konanie je kontradiktórnym konaním, v ktorom sa priorizuje procesná aktivita a procesná diligencia strán sporu. Žalobca je povinný v žalobe opísať všetky rozhodujúce skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto je povinný aj náležite preukázať. Žalobca je povinný tvrdiť tie skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jeho úspech v spore. Predmetom skutkových tvrdení sú právne skutočnosti, teda skutočnosti predpokladané určitou právnou hypotézou (skutkovou podstatou). Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Je teda potrebné uviesť tvrdenia relevantné z hľadiska hmotného práva. Povinnosť tvrdiť takéto skutočnosti má charakter procesného bremena. Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Musí však ísť o substancované tvrdenie, to je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť zamietnutie žaloby bez dokazovania. Pojem „substancované“ zvýrazňuje, že tvrdenia sú relevantné z hľadiska hmotného práva, nestačí tvrdiť len že žalovaný je povinný zaplatiť určitú sumu (takéto tvrdenie bez ďalšieho nie je možné subsumovať pod skutkové predpoklady ustanovenia hmotného práva). Nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13Co/130/2017 zo dňa 25.05.2018).
27. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením si dôkaznej povinnosti v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu.
Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by bez pochýb preukazovali dôvodnosť jeho skutkových tvrdení o bezdôvodnom obohatení žalovanej.
28. Súd v prvom rade uvádza, že žalobca na otázku právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní uviedol, že k podaniu žaloby ho prinútila jeho sestra (str. 4. zápisnice o pojednávaní zo dňa 26.01.2022). K takému prejavu vôle zaujala po pojednávaní stanovisko aj žalovaná prostredníctvom jej právneho zástupcu, a to s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 120/2020 zo dňa 19.08.2020. V zmysle predmetného nálezu bol vyslovený právny názor, že vôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov (príkazov, zákazov, dovolení) pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne (sociologické, psychologické) momenty. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Ďalej ÚS SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že skutočná vôľa a prejavená vôľa sa môžu líšiť, pričom v prípade rozporu sa môže záujem toho, kto vôľu prejavil, dostať do konfliktu so záujmom adresáta prejavenej vôle. Preto zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti dopĺňa právny poriadok o rovnako všeobecný korektív spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré myšlienku spravodlivosti popierajú (napr. zneužitia práva, obchádzania zákona, konaní priečiacich sa dobrým mravom a pod.). Takýmto konaniam právny poriadok ochranu neposkytuje. Až tak je naplnené poslanie, ktoré myšlienka spravodlivosti presadzuje.
29. K predmetnému právnemu názoru súd uvádza nasledovné skutočnosti. Vo všeobecnosti, úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom správaní, a to v správaní vedomom a vôľovom. V zmysle cit. ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka zo znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ by neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického donútenia), neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 113/2008 zo dňa 27.05.2010). Úlohou súdu tak bolo v prvom rade konfrontovať takýto prejav vôle žalobcu na pojednávaní s výpoveďou svedkyne Y. R.. Podľa názoru súdu, prejav vôle žalobcu bol nepochybne spontánny, keďže súd na pojednávaní aj v zmysle zásady bezprostrednosti a ústnosti nezistil tendencie žalovaného odpovedať na otázky zjavne nepravdivo. Okrem toho, takýto spontánny prejav vôle celkom korešpondoval aj s výpoveďou menovanej svedkyne, ktorá sa k hospodáreniu žalobcu postavila dominantne (súdu nie je zrejmé, prečo si žalobca nevie zabezpečiť realizovanie platieb a kontrolu nad svojím hospodárením sám), pričom kontrolovala zároveň aj množstvo peňažných prostriedkov pripísaných na účet, realizovala peňažné operácie za žalovaného, pričom platby boli najskôr pripisované spočiatku na účet jeho matky, kde bola ona sama disponentom. V tomto kontexte, sám žalobca dobrovoľne požiadal žalovanú, aby mohla byť jeho výplata pripisovaná v prospech účtu žalovanej, keďže chcel mať väčšiu slobodu nad svojím hospodárením, pretože dovtedy mu kontrolovala finančné prostriedky na účte jeho sestra (nespochybnené skutkové tvrdenia). Svedkyňa Jócsiková nemala žiadne vedomosti o hospodárení strán sporu počas ich spoločného spolužitia, avšak napriek tomu na pojednávaní vypovedala aj k výške žalovanej sumy, keď suverénne uviedla, že „najskôr chceli od žalovanej 6000 eur, ale neskôr si vyrátali, že by to mohlo byť aj 9000 eur“. Z celkového kontextu, výberu slovných prostriedkov (chceli sme, vyrátali sme) je úplne evidentné ako veľmi bola zainteresovaná do celého sporu sestra žalovaného, ktorej cieľom bolo dosiahnuť úspech v spore, sledujúc pravdepodobne svoj vlastný prospech. Súd tak vyhodnotil, že žalobca nebol motivovaný podať žalobu, nemal k tomu žiadnu pohnútku ani dôvod, čo rezultuje aj z jeho stručnej výpovede, keďže túto učinil až po tom, čo ho súd poučil a následne opakovane vyzval, aby vypovedal k meritu veci. V takom prípade možno dospieť k záveru o absolútnej nezhode skutočnej a prejavenej vôle, keďže nemožno s istotou tvrdiť, že žalobca žalobou sledoval svoj vlastný záujem, a síce vrátenie svojich peňažných prostriedkov, pretože podľa názoru išlo skôr o skutočnú vôľu sestry žalovaného. Okrem toho, súd mal z výpovede žalobcu neklamný dojem, že sa nevedel vyjadriť ani k dôvodom podania žaloby. Súdu nie je zrejmé, prečo by žalobca, ktorý sa dožaduje vrátenia bezdôvodného obohatenia v pomerne vysokej sume - 9000 eur nevedel súvisle opísať rozhodné skutočnosti na podporu svojich žalobných tvrdení. Jeho výpoveď je logicky
zrozumiteľná a opodstatnená osobitne v časti, v ktorej uviedol, že bol donútený podať žalobu zo strany sestry, keďže pravdivosti jeho tvrdenia nasvedčuje, nielen jeho vlastná výpoveď, ale aj výpoveď jeho sestry. Súd tak vyhodnotil, že žalobca nepodal žalobu slobodne, preto takýto prejav vôle je (absolútne neplatný) podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Zákon totiž v § 37 ods. 1 OZ pozitívne vymedzuje podmienky, za ktorých sa právny úkon považuje za platný, a tým aj účinný (schopný vyvolať právne následky). K tomu treba dodať, že samozrejmou požiadavkou platnosti právneho úkonu je - aj keď to zákon výslovne neuvádza - danosť (existencia) vôle; ak vôle niet, niet ani právneho úkonu. Vôle niet predovšetkým v prípade násilia (tzv. fyzického donútenia), ktoré spočíva v takom priamom nátlaku na fyzikum a v takom nepriamom nátlaku na psychikum donucovaného, že namiesto svojej vôle prejavuje vôľu donucujúceho (napr. ak bitím niekto núti iného, aby podpísal jemu predložený písomný prejav). V týchto prípadoch nedostatku vôle ide o neexistentný úkon (non negotium), ktorý však Občiansky zákonník (§ 37 OZ) považuje za absolútne neplatný právny úkon (negotium nullum).
30. Okrem toho, podľa názoru súdu, aj keby súd prišiel k záveru o platnosti právneho úkonu
- podanie žaloby, samotnej žalobe by nemohol vyhovieť z nasledovných dôvodov. Žalobca v samotnej žalobe, hodnotiac pritom aj samotné výzvy, ktoré predchádzali podaniu žaloby, žiadal najskôr o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6000 eur, následne žalobou sa už domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 9000 eur. Bolo pritom povinnosťou žalobcu uniesť dôkazné bremeno, predovšetkým bol povinný preukázať, že medzi ním a žalovanou právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázal, že žalovaná (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získala, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. V predmetnom prípade bola výška uplatňovanej sumy hypotetická, určená odhadom (použití slovo „zhruba“) a to na základe toho, koľko žalobca mohol minúť peňažných prostriedkov počas spolužitia so žalovanou. Žalobca tak nemohol s istotou preukázať dôvodnosť ním uplatňovaného nároku, ako aj jeho výšku, pretože ani na základe vyžiadaných výpisov z banky nemožno s istotou a nepochybne tvrdiť, že bezdôvodné obohatenie sa rovná rozdielu medzi výškou finančných prostriedkov na účte a skutočnou výškou pripísaných prostriedkov titulom finančného plnenia v podobe náhrady za vykonanú prácu, resp. mzdu (zahrňujúc vyplatenie sumy 4000 eur). Žalobca podľa názoru súdu už v samotnej žalobe opomenul splnenie si povinnosti podľa § 132 ods. 1 a 3 CSP, podľa ktorého v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh a pripojenie dôkazov, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Žalobca pripojil k žalobe len dôkazy, na základe ktorých vyzýval žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia, doklad o tom, že mu žalovaná bezhotovostne vložila na účet 4000 eur a výpis zamestnávateľa z účtu, ktorý mal preukazovať, že na účet žalovanej chodila jeho výplata. Z takto predložených dokladov súd nemohol urobiť záver o tom, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Opačný záver by založil stav, v ktorom by žalobcovi počas spolužitia so žalovanou v podstate nevznikli žiadne náklady a žil by na úkor žalovanej, čo by bolo v zjavnom rozpore s dobrými mravmi, ale aj princípom spravodlivého usporiadania vzťahov strán sporu. Súčasne ani dochádzka do práce, respektíve pobyt žalobcu na Slovensku nie je relevantným dôkazom pre ustálenie výšky bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca mal dosah na finančné prostriedky na účte žalovanej (aj v zahraničí), keďže nebolo medzi stranami sporné, že disponoval svojou vlastnou kartou, na základe ktorej mohol sám vyberať finančné prostriedky a vykonávať peňažné operácie vo forme výberov z bankomatu, platieb v obchodoch za nákup tovarov a využívanie služieb. Aj dcéry žalovanej vypovedali na pojednávaní, že žalobca žil rodinný život so žalovanou a jej dcérou, v dôsledku čoho sa musel podieľať aj na nákladoch, minimálne na potraviny, životné potreby, nákladoch domácnosti (hoci prvých pár mesiacov neprispieval na plnenia spojené s užívaním bytu). Pokiaľ by súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, v takom prípade by úplne poprel, žeby z toho istého účtu mohol míňať peňažné prostriedky aj žalobca, ktorý ich musel míňať aj v zahraničí, čo však zámerne neuviedol, keďže si bol dobre vedomý práve toho, že peňažné prostriedky počas vzťahu so žalovanou čerpal aj v zahraničí. Obrana žalobcu postráda logiku v tom smere, žeby míňal peňažné prostriedky iba na Slovensku, keďže väčšinu času bol v zahraničí, počas ktorej doby mal prístup na iba účet žalovanej. Nie je zrejmé, z čoho by žalovaný v zahraničí žil, keď nedisponoval prístupom na žiaden iný účet. Tieto skutočnosti však ani uviesť nemohol, pretože musel pozitívne vedieť, žeby boli v jeho neprospech.
31. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že Civilný sporový poriadok používa pojmy „nesporné tvrdenia“ (§ 151) a „zhodné tvrdenia“ (§ 186 ods. 2). Oba pojmy sú významovo totožné. Identifikácia, či je skutkové tvrdenie strany sporné alebo nesporné, sa vykoná podľa toho, či bolo tvrdenie účinne popreté
protistranou. Iba účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za sporné. Nespornosť skutkového tvrdenia je daná buď „ de facto“, alebo „de iure“. „De facto“ je skutkové tvrdenie nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenie. „De iure“ je skutkové tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v § 151 ods. 1. Podľa tejto domnienky platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), alebo, ak ho síce poprela, avšak neúčinne. Skutkové tvrdenia možno prednášať len o skutočnostiach, ktoré však platný Civilný sporový poriadok nevymedzuje. (Zahraničná) Doktrína však pod „skutočnosťami“ rozumie také deje vnútorného a vonkajšieho sveta (t. j. ohraničené udalosti a stavy vonkajšieho sveta resp. ľudského duševného života), ktoré sú vnímateľné zmyslami (porov. napr. Rechberger, W. - Simotta, A. Grundriss des österreichischen Zivilprozessrechts. [Náčrt rakúskeho civilného procesného práva] Viedeň : MANZ 2010, s. 427; Paulus, Ch. G. Zivilprozessrecht. [Civilné procesné právo] Berlín, Heidelberg : Springer-Verlag 2017, s. 143). V replike uvedené skutkové tvrdenie žalobcu, ktorý reagoval na skutkové tvrdenia žalovanej uvedené v odpore ohľadne rozdelenia zostatku sumy na účte vo výške 8000 eur rovným dielom (každému 4000 eur - teda aj vyrovnanie medzi nimi) nemožno považovať za účinné popretie skutkového tvrdenia. Táto skutočnosť je o to významnejšia, že je to predovšetkým osoba žalobcu, ktorého zaťažuje osobitne dôkazné bremeno (samozrejme nevynímajúc jeho bremeno tvrdenia, ktoré zaťažuje obe strany konania), a následkom jeho neunesenia je strata sporu. Okrem toho, existenciu takej dohody potvrdila svedkyňa N. L., ktorá žila v spoločnej domácnosti so žalovanou ako svojou matkou, ako aj so žalobcom, keďže bola osobne prítomná pri takejto dohode. Finančné vyrovnanie teda bolo autonómne dohodnuté medzi stranami, žalovaná sa podľa názoru súdu nemohla bezdôvodne obohatiť, konkrétne v situácií, kedy sám žalobca nevedel ako dospel k výpočtu výšky v konaní uplatňovaného bezdôvodného obohatenia. Pre súd je takisto paradoxné, že sám žalovaný nevedel, koľko mohol za mesiac minúť, v tomto sa rozchádzali aj tvrdenia svedkyne R., ktorá materiálne vyčíslila mesačné výdavky žalobcu asi na sumu 500 eur a žalobcu, ktorý poznamenal, že mohol minúť spolu so žalovanou 300 až 400 eur. Takéto tvrdenie je obzvlášť nelogické, keďže nie je možné, aby svedkyňa R. tvrdila, že žalobca mohol minúť cca. 500 eur a obe strany dokopy tak 300 až 400 eur. Z uvedeného rezultuje, že žalobca nemal vôbec, ani len približný prehľad o svojich mesačných výdavkoch, tieto len odhadoval, bez toho, aby skutočne poznal svoje reálne mesačné výdavky. Aj samotná žaloba je postavená na odhade výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré navyše podľa názoru súdu ani nenastalo a to práve z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu, keďže tento nepochybne vôbec nevedel svoj nárok dôkazne podoprieť.
32. Podľa názoru súdu sa žalobca snažil prenášať dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia na žalovanú, pretože bol v situácií, keď bol on sám v absolútnej dôkaznej núdzi. Podstatnou sporu boli totiž tvrdenia o hypotetickom bezdôvodnom obohatení, ktoré neboli preukázané ani jedným jediným dôkazom. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu sa mala žalovaná automaticky bezdôvodne obohatiť pripísaním peňažných prostriedkov. V prípade, ak by súd automaticky bez ďalšieho považoval takúto argumentáciu za vecnú a právne relevantnú, potom by ani nemusel vykonať žiadne dokazovanie vo veci samej, mohol sa len uspokojiť s nepreukázaným a nepodloženým skutkovým tvrdením, pričom výsledkom sporu by bolo uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalovanú sumu, bez zohľadnenia žalobcovej dôkaznej núdze. Takéto počínanie súdu by však bolo v rozpore nielen s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ale aj porušením práva na spravodlivý súdny proces, porušenie princípu rovnosti strán pre jednostranné nezákonné zvýhodnenie žalobcu.
33. K návrhu na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu a to vyžiadaním si listinného dôkazu na stotožnenie konkrétneho užívateľa platobnej karty, súd poznamenáva, že na takýto návrh ani neprihliadol, pretože žalobca mohol tento návrh na vykonanie dokazovania učiniť skôr, avšak tak neurobil, hoci mu v tom nič nebránilo, pretože skutočnosti, ktoré uvádzal mu museli byť známe už v čase, keď mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie, ktorého súčasťou bola aj výzva na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Právny zástupca žalobcu pritom prevzal predvolanie spolu s výzvou na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku dňa 23.11.2021. Na túto výzvu reagoval tým spôsobom, že navrhol vyžiadať zo Slovenskej sporiteľne, koľko platobných kariet bolo vydaných k účtu žalovanej a koľko finančných prostriedkov bolo za inkriminované obdobie čerpané prostredníctvom týchto kariet samostatne. Súd síce takýto dôkaz vykonal, ale žiadnym relevantným spôsobom do konania nepriniesol nič. Keďže takéto počínanie žalobcu na pojednávaní by spôsobilo, že súd by musel pojednávanie opätovne odročiť, čo by ani nebolo hospodárne, keďže mal v čase rozhodnutia k dispozícií listinné dôkazy a výsluch strán sporu, ako aj svedkov, ktoré mu umožnili rozhodnúť vo veci samej. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii,
ktorý je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v čl. 5 CSP, podľa ktorého môže súd odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Paragraf 153 ods. 1 veta druhá pritom definuje, kedy predloženie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany nie je včasné a to vtedy, ak ho strana mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak na to neexistujú osobitné dôvody v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazov až na pojednávaní nie je včasné. (uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 25Co/48/2019 zo dňa 24.06.2019). Vzhľadom na uvedené, súd na toto navrhované dokazovanie ani neprihliadol, čo uviedol v zápisnice, keďže tento návrh na vykonanie dokazovania nebol predložený včas, pričom žalobca, ktorý je právne zastúpený musel o tejto skutočnosti pozitívne vedieť, nielen preto, že bol súdom poučený, ale predovšetkým z dôvodu kvalifikovaného právneho zastúpenia advokátom.
34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci.
35. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
36. Keďže v predmetnom prípade súd vo veci rozhodol rozhodnutím, ktorým sa konanie končí bolo jeho povinnosťou rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná bola v konaní v plnej miere úspešná, zatiaľ čo žalobca nedosiahol žiaden materiálne merateľný úspech, súd priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP súd v prejednávanom spore nevzhliadol, tieto netvrdili ani strany sporu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP)
V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.