Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoCsp/37/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu Q. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX X., právne zastúpený advokátom JUDr. Andrej Cifra, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému S. E. B., P., so sídlom C. XXXX/XXX, XXX XX W., J.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 12.628,65 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. -103 zo dňa 03. marca 2021, takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a V..

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Konanie o sumu 8.191,54 Eur s prísl. zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.127,94 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne počnúc dňom 13.3.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku žalobu zamieta.

IV. Súd určuje, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. B. zo dňa XX.X.XXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov.

V. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, , , , , Občiansky zákonní, nariadenia vlády SR č. v znení účinnom od 01.02.2013, , , .

3. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný so žalobcom dňa XX.XX.XXXX uzavrel úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo financovanie motorového vozidla vrátane prípadných doplnkových služieb poskytovaných dodávateľom k tomuto vozidlu. Z čl. 2 predmetnej úverovej zmluvy vyplýva, že podpisom úverovej zmluvy žalovaný berie na vedomie, že výška poskytnutého úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu financovania a náklady veriteľa spojené s poskytnutím úveru. Predajná cena predmetu financovania bola 8.798,- Eur, zaplatené v hotovosti klientom 1.500,- Eur, náklady spojené s poskytnutím úveru 1.603,30 Eur a celková výška úveru 8.901,37 Eur. Z kúpnej zmluvy zo dňa 12.02.2013 je zrejmé, že predávajúci - spoločnosť P. P. P. a.s. odpredal žalovanému ako kupujúcemu automobil vrátane jeho súčastí príslušenstva za kúpnu cenu vo výške 7.934,- Eur. Časť kúpnej ceny vo výške 1.500,- Eur, bola predávajúcemu zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy, čo predávajúci podpisom na tejto zmluve potvrdil a zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 6.434,- Eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere, najneskôr 7 dní odo dňa podpisu tejto zmluvy. Zo splátkového kalendára je zrejmé, že žalovaný zaplatil celkom 84 splátok, pričom prvú splátku uhradil dňa 13.03.2013 a poslednú splátku dňa 20.02.2020, pričom celkom mal žalovaný zaplatiť sumu 18.753,48 Eur. Listom zo dňa 02.03.2020 žalovaný potvrdil splatenie a skončenie úverovej zmluvy ku dňu 01.03.2020 a zároveň uviedol, že všetky obmedzenia práv klienta k vozidlu stratili platnosť. Listom zo dňa 09.03.2020 zástupca žalobcu vyzval žalovaného na dobrovoľné plnenie sumy vo výške 12.628,65 Eur, ktorá predstavuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného a na zaplatenie poskytol žalovanej spoločnosti lehotu do 12.03.2020.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že pre posúdenie náležitostí zmluvy bolo potrebné vychádzať z ustanovení o spotrebiteľských úveroch, nakoľko žalobcovi bol poskytnutý účelovo viazaný spotrebiteľský úver. Prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že v predmetnej veci nemožno tieto zmluvy oddeliť, keďže v kúpnej zmluve je priamo, výslovne a nepochybne uvedené, že zvyšná časť kúpnej ceny bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. V kúpnej zmluve je dohodnutá kúpna cena za automobil vo výške 8.798,- Eur vrátane DPH s tým, že časť kúpnej ceny vo výške 1.500,- Eur kupujúci zaplatí v hotovosti predávajúcemu pri podpise zmluvy a zvyšok vo výške 6.434,- Eur bude predávajúcemu zaplatený prostredníctvom úveru. V úverovej zmluve je uvedená predajná zmluva predmetu financovania 8.798,- Eur vrátane DPH a náklady spojené s poskytnutím úveru 1.603,37 Eur. Potom niet pochýb, že uvedená výška úveru v úverovej zmluve nezodpovedá skutočnosti, je zavádzajúca a je vyjadrená v rozpore s tým, ako podľa zákona o spotrebiteľských úveroch má byť vyjadrená a preto spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Túto skutočnosť napokon priznal aj žalovaný, nakoľko žalobcovi plnil sumu 8.191,54 Eur a na zvyšok uplatnenej pohľadávky vzniesol námietku premlčania. Vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že pri bezdôvodnom obohatení musí prihliadať tak na uplynutie subjektívnej lehoty, ako aj objektívnej lehoty. Vo vzťahu k subjektívnej lehote možno ustáliť, že žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení v čase, keď navštívil právneho zástupcu, ktorého chcel splnomocniť na svoje zastupovanie v konaní, pričom v konaní je pripojená plná moc zo dňa 18.02.2020. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná na súd dňa 16.03.2020, preto mal za to, že k uplynutiu subjektívnej lehoty nedošlo. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, mal za to, že žalovaný ako nebankový subjekt dlhodobo poskytujúci úvery (vrátane úverov spotrebiteľských) vo veľkom rozsahu a má povinnosť poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Pokiaľ žalovaný vo svojich zmluvách neuvádzal údaje, ktoré vyžadoval , tak takéto bezdôvodné obohatenie získané takýmto postupom hodnotil ako bezdôvodné obohatenie úmyselné, na ktoré sa vzťahuje 10 ročná premlčacia lehota, ktorá od uzavretia predmetnej zmluvy (od kedy najskôr mohlo dôjsť k plneniu žalobcu a tým vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného) dňa 12.02.2013, taktiež do podania žaloby na súd dňa 16.03.2020 neuplynula. Vzhľadom na uvedené námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 6.434,- Eur, pričom žalobca jednotlivými splátkami zaplatil celkom sumu 18.753,48 Eur, preto bezdôvodné obohatenie žalovaného predstavuje sumu 12.319,48 Eur (18.753 - 6.434) a nakoľko žalovaný dobrovoľne žalobcovi uhradil sumu 8.191,54 Eur, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4.127,94 Eur (12.319,48 - 8.191,54) a vo zvyšku žalobu zamietol. V zmysle citovaných ustanovení priznal žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy vo výške 5,00 % ročne počnúc dňom 13.03.2020 (deň nasledujúci po poskytnutej lehote na plnenie v predžalobnej výzve zo dňa 09.03.2020).

5. O trovách konania rozhodol podľa pomeru úspechu strán konania. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu priznal nárok na plnú náhradu trov konania (100 %). O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom II. a V.. Odvolanie právne odôvodnil , a (ďalej len „“). Namietal, že súd prvej inštancie na ním predkladané tvrdenia absolútne neprihliadol, čo považuje za porušenie práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že uznal nárok žalobcu, ktorým požadoval určenie úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a dobrovoľne pred vyhlásením rozsudku vo veci samej mu vyplatil presnú sumu bezdôvodného obohatenia, ktorá nebola premlčaná. Ďalej poukázal na to, že žalobcovi boli poskytnuté až dva úvery, a to na nákup predmetu financovania a úver na úhradu nákladov žalovaného spojených s poskytnutím úveru, pričom žiadny platný všeobecne záväzný právny predpis nezakazuje na základe jednej písomnej úverovej zmluvy dojednať viacero úverov. K žiadnemu zavádzaniu nedošlo, nakoľko žalobca presne vedel v akej výške mu bude úver poskytnutý a on sám s touto výškou súhlasil. Uviedol, že čiastka 7.298,- Eur predstavuje úver poskytnutý na financovanie predmetu kúpy a čiastka 3.403,37 Eur pozostáva zo sumy 1.603,37 Eur, ktorá predstavuje náklady spojené s poskytnutím úveru a sumy 1.800,- Eur, ktorá predstavuje marketingovú akciu. Náklady nie sú jeho samostatným príjmom, ale je to náklad, ktorý vynakladá na udržanie distribučnej siete. V prípade pochybností s reálnou výškou predajnej ceny poukázal na faktúru predávajúceho, ktorú žalobca podpísal hneď pod celkovým vyčíslením sumy na úhradu, preto je nepravdivé tvrdenie, že vyfakturovaná suma bola umelo navýšená. Rovnaká suma bola uvedená aj v úverovej zmluve a taktiež v Protokole o prevzatí motorového vozidla. Poukázal na to, že predmetom úverovej zmluvy bol v presne špecifikovaný automobil s jeho súčasťami a príslušenstvom a predmetom úverovej zmluvy bol predmet financovania vrátane všetkých ďalších účtovaných služieb a tiež zdôraznil, že nie je žiadnym zákonom zakázané, aby si ústne dohodli aj kúpu doplnkových služieb, ktoré sú presne špecifikované vo faktúre. Ďalej poukázal na to, že úverová zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie, v zmysle ktorého by jej predmetom malo byť výlučne financovanie motorového vozidla. Pokiaľ mal žalobca výhrady k vyfakturovaným položkám zo strany predajcu, tak namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, keďže na predmet faktúry ani kúpnej zmluvy dosah nemá. Ďalej namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nezdokladoval žalovanú výšku úhrad, ktoré považuje za bezdôvodné obohatenie, pričom v konaní nemožno vychádzať zo skutočností, ktoré sú možno logické, avšak nie sú dôkazmi podložené. Vo vzťahu k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu uviedol, že u subjektu, ktorý poskytuje úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti je akékoľvek úmyselné bezdôvodné obohatenie vylúčené, pričom v danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu bezdôvodne sa obohatiť. Uviedol, že ako veriteľ chcel uzatvoriť úverovú zmluvu a chcel z nej získať zisk v nej uvedený, čo nebolo žiadnym tajomstvom ani pre žalobcu ako klienta. Okrem toho poukázal na veľmi rôznorodú a nejednoznačnú judikatúru jednotlivých súdov pri posudzovaní náležitostí úverových zmlúv. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu zmenil tak, že žalobu v napadnutej časti zamietne a aby priznal stranám sporu trovy konania a právneho zastúpenia podľa rozsahu úspechu v konaní.

7. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, založený na náležitom zistení skutkového stavu a na správnom právnom posúdení. Poukázal predovšetkým na body 28, 33, 34 a 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Dal do pozornosti, že kúpna zmluva je právne významným a záväzným dokumentom nie len pre zmluvu o úvere, ale aj logicky pre vystavenie faktúry, pričom odkázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré vyhodnotili vzájomné prepojenie oboch zmlúv a nutnosť ich spoločného posudzovania. Uviedol, že faktúra sprostredkovateľa úveru je iba daňovým dokladom, pričom sa v nej nenachádzajú žiadne dojednania, ktorými by prejavoval záujem o prefinancovanie tam uvedených služieb a tovarov formou úveru na základe zmluvy. Právne významným dokumentom je vo vzťahu k výške úveru práve kúpna zmluva. Zdôraznil, že žalovaný nesie zodpovednosť za správnosť a úplnosť všetkých povinných náležitostí v zmluve o úvere. Uviedol, že kúpna zmluva obsahuje jasný a určitý prejav vôle získať úver v konkrétnej výške, avšak v zmluve o úvere je uvedená iná výška úveru. Neexistuje ale žiadne také dojednanie, na podklade ktorého by bolo možné odchýliť sa od jasnej vôle žalobcu prejavenej v kúpnej zmluve. Opätovne zdôraznil, že žalovaný jednostranne vo formulárovej zmluve o úvere určil výšku úveru 8.901,37 Eur, hoci jeho úmyslom bolo získať len úver vo výške 6.434,- Eur na financovanie doplatku kúpnej ceny automobilu bez financovania ďalších doplnkových služieb a tovarov, ktoré ani nechcel a ani ich nežiadal. Takýto postup žalovaného označil za pokračovanie nekalého správania vytýkaného už v minulosti Najvyšším súdom SR, pričom poukázal aj na zásadný názor vyslovený Najvyšším súdom SR a citoval tiež z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. Poukázal tiež na to, že k písomnej zmene zmluvného dojednania o výške úveru v kúpnej zmluve nedošlo. Uviedol, že žalovaný prijímal od neho plnenia nad rámec istiny nelegálne, čo

je potrebné kvalifikovať ako úmyselné bezdôvodné konanie, pričom úmysel sa prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená v rozpore so zákonom. K výhrade o údajnom nepreukázaní uhradených platieb poukázal na to, že žalovaný mu vystavil kvitanciu o splnení záväzku, preto uniesol dôkazné bremeno ohľadne rozsahu poukázaných plnení. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti potvrdil a súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

8. V ďalšom podaní žalobca poukázal na vedľajší charakter doplnkových produktov, ako aj na to, že pokiaľ chcel kúpiť motorové vozidlo za ponúkaných podmienok, tak nemal ani možnosť niektorú z listín nepodpísať. Poukázal aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ako aj na to, že žalovaný neoprávnene navýšil výšku úveru o sumu 2.467,37 Eur, pričom z kúpnej zmluvy a ani z úverovej zmluvy nevyplýva, z čoho konkrétne táto suma pozostáva, je neurčitá a nie je možné zistiť účel tohto plnenia. Uviedol, že skutočnú výšku úveru a nákladov spojených s poskytnutím úveru možno zistiť len určením skutočnej sumy, resp. hodnoty, ktorá mu bola daná k dispozícii. V súlade s predložil nové dôkazné prostriedky, ktoré nebolo možné použiť v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko v danom čase neboli dostupné, a to rozhodnutie Národnej banky Slovenska zo dňa 28.05.2021, právoplatné dňa 30.06.2021, ktorým bola spoločnosti P.E.. uložená pokuta 50.000,- Eur aj z dôvodov, že dochádzalo k sprostredkovaniu úverov a poistenia aj prostredníctvom osôb bez odbornej kvalifikácie, z dôvodov porušovania informačnej povinnosti o poplatkoch za sprostredkovanie úveru, a rovnako predložil aj záznam o svedeckom prehlásení W. T. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý pôsobil ako regionálny manažér spoločnosti patriacich pod skupinu P. P.. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.

9. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), vzhľadom na podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

13. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné

odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil naplnenie tejto odvolacej námietky.

15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.

16. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

17. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

18. Súd prvej inštancie v prvom rade prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že kúpnu zmluvu a úverovú zmluvu nie je možné v tomto prípade od seba oddeliť, a to s poukazom na ich vzájomnú prepojenosť, keďže zvyšná nezaplatená kúpna cena predmetu kúpnej zmluvy mala byť financovaná prostredníctvom úverov zmluvy. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd a poukazuje na to, že v predmetnom prípade kúpna zmluva a úverová zmluva predstavujú sústavu vzájomne závislých zmlúv, keďže predmet úverovej zmluvy bol naviazaný na predmet kúpnej zmluvy, a teda mal slúžiť na dofinancovanie predmetu kúpnej zmluvy.

19. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, ako aj z vyjadrení žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že vôľou žalobcu bolo získať úver v konkrétnej výške, t.j. 6.343,- Eur (zvyšná časť neuhradenej kúpnej ceny motorového vozidla), pričom žiaden doplnkový tovar a služby si sám nevyžiadal a dobrovoľne nezvolil. Rovnako aj navýšenie úveru o náklady spojené s poskytnutím úveru na jednej strane nie je možné zahrnúť do samotnej istiny poskytnutého úveru a na strane druhej z vykonaného dokazovania a ani z vyjadrenia žalovaného vôbec nevyplýva, ako žalovaný dospel k uvedenej celkovej

výške nákladov, čo konkrétne účtoval a v akej výške ako náklady spojené s poskytnutím úveru. Dôvodným je potom záver, že žalovaný chcel získať od žalobcu ako spotrebiteľa peňažné prostriedky, ktorými by neúmerne navýšil jeho dlh, čo možno tiež subsumovať pod nekalú obchodnú praktiku. Zmluva o (viazanom) spotrebiteľskom úvere v takom znení, v akom bola daná žalobcovi na podpis, ho zvýhodňuje, keďže žalovanému musel plniť niečo, čo si sám z vlastnej vôle nevyžiadal. Rovnako sa nemožno stotožniť ani s tvrdením žalovaného v podanom odvolaní o možnosti dohodnúť si doplnkové služby ústne, keďže priamo zo o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „“) vyplýva povinnosť uzatvoriť spotrebiteľskú zmluvu v písomnej forme so všetkými náležitosťami uvedenými v zákone, z čoho vyplýva, že aj doplnkové služby nebolo možné dohodnúť ústne.

20. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Z uvedeného dôvodu bolo preto povinnosťou žalovaného v uzatvorenej úverovej zmluve uviesť výšku úveru v správnej výške, čo však v predmetnom prípade splnené nebolo. Žalovaný tak postupoval jednak v rozpore s vôľou žalobcu a jednak aj v rozpore so , keď do istiny (zvyšnej časti neuhradenej kúpnej ceny motorového vozidla) započítal jednak bližšie nešpecifikované náklady spojené s poskytnutím úveru a jednak aj doplnkové služby, ktoré si žalobca nevyžiadal a dobrovoľne nezvolil. Z uvedeného dôvodu tak možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, a to pre nedostatok v obsahovej náležitosti úverovej zmluvy. Odvolací súd konštatuje, že pre vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona je postačujúce, ak chýba čo i len jedna z obsahových náležitostí zmluvy, resp. je uvedená nesprávne. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie, t.j. rozdiel medzi úhradami žalobcu a zvyšnou časťou neuhradenej kúpnej ceny motorového vozidla, od ktorej súd prvej inštancie správne odpočítal žalovaným už uhradenú sumu 8.191,54 Eur, ktorú žalovaný v priebehu konania uznal. V tomto smere odvolací súd poukazuje ešte na to, že za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného o neprreukázaní skutočne uhradenej sumy žalobcu na predmetný úver, keďže z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca predložil v priebehu konania list žalovanéh zo dňa 02.03.2020, v ktorom potvrdil splatenie a skončenie úverovej zmluvy, čo v priebehu konania nespochybnil.

21. Vo vzťahu k námietke premlčania odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v podanom odvolaní namietal len posúdenie objektívnej premlčacej lehoty, a to konkrétne úmyslu získania bezdôvodného obohatenia. K uvedenému odvolací súd poukazuje jednak na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Rovnako odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.04.2021, v ktorom Súdny dvor uviedol, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48/ES z 23.04.2008, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. K uvedenému zaujal stanovisko aj Najvyšší súd, a to v uznesení sp. zn. zo dňa 28.02.2022, kedy uviedol, že: „18. Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EU C - 485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súd súčasne poukazuje na vecne správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že 51. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej

premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Aplikácii uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.10.2018 bráni princíp prednosti rozsudku Súdneho dvora EU C-485/19.“ Z uvedeného tak vyplýva, že v konaniach, kde si spotrebitelia uplatňujú nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu, a to bez ohľadu na úmysel veriteľa. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na predmetný prípad aplikoval 10-ročnú premlčaciu dobu, ktorú počítal od uzatvorenia úverovej zmluvy. Ako správne už konštatoval súd prvej inštancie, ku dňu podania žaloby táto doba neuplynula.

22. K subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila, resp. jej plnenie bolo poskytnuté. V predmetnom prípade súd prvej inštancie správne odvíjal plynutie subjektívnej premlčacej doby odo dňa, kedy žalobca udelil plnú moc advokátovi na zastupovanie, nakoľko v uvedenom čase sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom k podaniu žaloby došlo aj v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby (porovnaj Uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 28.09.2021).

23. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nepremlčaní žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného dôvodu tak správne zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4.127,94 Eur s prísl., t.j. rozdielu medzi úhradami žalobcu a zvyšnou časťou neuhradenej kúpnej ceny motorového vozidla, od ktorej odpočítal žalovaným už uhradenú sumu 8.191,54 Eur, ktorú žalovaný v priebehu konania uznal.

24. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

26. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdzuje.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a , tak že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa .

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).