Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5CoPr-5-2021.pdf
PDF · 139.3 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/5/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Zuzany Stolárovej, v spore žalobcu G.J. K., M.. XX.XX.XXXX, B., T. Č.. XX, proti žalovanému Filip Security SK s.r.o., Košice, Garbiarska č. 5, IČO: 46 885 692, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 11Cpr/33/2018-140 z 25.11.2020 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III. II. M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalobu v časti určenia, že pracovný pomer uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným zo 14.06.2017 naďalej trvá, z a m i e t a . III. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom určil, že I. okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, doručené žalovaným spol. Filip Security SK s.r.o. z 18.07.2018 žalobcovi G. K. je neplatné, II. pracovný pomer uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným zo 14.06.2017 naďalej trvá a III. žalobca nemá právo na náhradu trov konania.
2.1.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd po vykonanom dokazovaní určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného doručené žalobcovi listom zo 18.07.2018 je neplatné, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá a zároveň, aby mu žalovaný nahradil trovy konania v plnom rozsahu. 2.2.Žalobca v dôvodoch žaloby uviedol, že so žalovaným uzatvoril pracovnú zmluvu 31.12.2016 a to na dobu určitú, kedy sa pracovný pomer mal skončiť 31.10.2017, s tým, že jeho pracovné povinnosti spočívali v zabezpečovaní ochrany objektov pridelených zo strany zamestnávateľa, teda žalovaného. Po termíne 31.10.2017 nedošlo zo strany žalovaného k ukončeniu pracovného pomeru a pracovný pomer sa zmenil na uzatvorený na dobu neurčitú. Voči žalobcovej práci žalovaný spočiatku nemal žiadne výhrady, že 30.10.2017 obdŕžal zo strany zamestnávateľa upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, v ktorom mu bolo vytýkané, že v dôsledku jeho nepozornosti na pracovisku a venovaniu sa inej činnosti v CBA Zuzkin Park v Košiciach došlo ku krádeži potravín v hodnote 170 eur. Žalobca má za to, že v tomto upozornení nie je uvedený dátum, kedy mal takýmto spôsobom konať a teda, takéto upozornenie je v zmysle zákona irelevantné. Svoje stanovisko k predmetnému incidentu uviedol aj žalovanému, pričom má za to, že z jeho strany nedošlo v danom čase k akémukoľvek pochybeniu. Ďalej uviedol, že ústne žiadal, aby mu zamestnávateľ oznámil, na aký počet dní má právo na dovolenku za rok 2017, že žalovaný mu uviedol 29.01.2018, že má právo na desať dní dovolenky za rok 2017. Túto dovolenku môže čerpať po odsúhlasení s vedením firmy a vypísaním dovolenkového lístka. K tomuto uviedol, že súčasne s informáciou o počte dní dovolenky za rok 2017 žiadal od zamestnávateľa aj odpoveď na otázku, kedy môže predmetnú dovolenku vyčerpať. Túto odpoveď nedostal, a keďže vie,
že o polovici dovolenky môže rozhodnúť sám kedy ju bude čerpať tak sa s kolegyňou dohodol, že kedy ju bude čerpať žalobca a kedy kolegyňa v tomto duchu aj vypísal dovolenkové lístky, ktoré nemal šancu osobne odovzdať, pretože konateľ spoločnosti na pracovisko osobne vôbec nechodil a keď žalobca išiel do sídla spoločnosti zistil, že táto nemá na Y. Č.. X žiadne označenie, pričom v rámci zisťovania od prítomných ľudí mu bolo povedané, že táto firma na tejto adrese nesídli. Zo strany zamestnávateľa nedostal žiaden rozpis čerpania dovolenky a poukázal na § 111 Zákonníka práce. K žiadnym iným vytýkaným údajným porušeniam pracovnej disciplíny nebol upozornený a nevie o tom, že by porušil pracovnú disciplínu a pracovné podmienky. Z uvedeného dôvodu bol prekvapený, keď sa vrátil z kúpeľnej liečby, a čakal ho doporučený list od zamestnávateľa, ktorý si prevzal 23.07.2018 a ktorom si našiel okamžite skončenie pracovného pomeru z 18.07.2018, že žalovaný s ním okamžite končí pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré sa mal dopustiť viackrát. Žalobca má za to, že žalovaný žiadnym spôsobom nevydokladoval závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom uviedol, že dva listy z 30.10.2017 a list z 29.01.2018 nepovažuje za opodstatnené, pretože nijakým spôsobom žalovaný nepreukázal, že pokyny zamestnávateľa žalobca nedodržiaval. Podľa názoru žalobcu sú tvrdenia v okamžitom skončení pracovného pomeru sú len všeobecné tvrdenia, ničím nepodložené a je to práve zamestnávateľ, ktorý nedodržuje právne predpisy týkajúce sa určenia pracovných zmien a aj čerpania dovolenky. 2.3.Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že žalobca bol prvýkrát písomne upozornený na závažné porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s krádežou v predajni potravín CBA Zuzkin park Košice, kde žalobca vykonával ako zamestnanec žalovaného fyzickú ochranu - strážnu službu. Žalovaný odmieta tvrdenia žalobcu o tom, že na pracovisku bol nútený prechádzať sa z miesta na miesto, aby mal možnosť vidieť rôzne časti predajne. Z ústneho pokynu, ktorý žalobca dostal bolo jasné, že jeho úlohou bolo stáť pri pokladniach, pričom takúto požiadavku dal prevádzkovateľ predajne, keďže priestor medzi regálmi bol zabezpečený kamerovým systémom. Rovnaké inštrukcie dostala aj druhá zamestnankyňa, ktorá sa pri výkone strážnej služby so žalobcom striedala, a ktorá túto skutočnosť súdu potvrdí. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.: 5Cdo 205/2007 z 22.02.2008 a to v kontexte listu z 30.10.2017, ktorým bol žalobca upozornený na porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ ide o čerpanie dovolenky, tvrdenia žalobcu sa nezakladajú na pravde a nie sú ničím preukázané. Žalobca žalovaného ako zamestnávateľa žiadal len o informáciu koľko dní dovolenky mu patrí a akým má dodržať postup pri jej čerpaní. Z toho dôvodu mu bolo oznámené, že je potrebný vyplnený dovolenkový lístok a súhlas zamestnávateľa. Uvedený postup však žalobca vo vzťahu k čerpaniu dovolenky od 5.2.2018 do 16.02.2018 absolútne nedodržal a na dovolenku nastúpil svojvoľne bez akéhokoľvek oznámenia zamestnávateľovi. Nie je pravdou, že by nebolo možné doručiť spoločnosti žalovaného dovolenkový lístok. V sídle spoločnosti na Garbiarskej ulici č. 5 je spoločnosť žalovaného riadne označená a má tam zriadenú aj schránku na doručovanie pošty, pričom táto pošta je pravidelne preberaná poverenými zamestnancami. Súčasne je potrebné uviesť že v zmysle § 111 Zákonníka práce vyplýva predovšetkým povinnosť zamestnanca nastúpiť na dovolenku až po súhlase zamestnávateľa a teda aj keď je právo na dovolenku ústavným právom, čas čerpania dovolenky určuje výlučne zamestnávateľ. V týchto súvislostiach je právne irelevantné, či žalobcovi bol alebo nebol predložený žalovaným vypracovaný plán dovoleniek, keďže aj v zmysle stabilizovanej judikatúry pre zamestnávateľa takýto plán nie je záväzný. U žalovaného naviac platí, že možnosť čerpania dovoleniek u jednotlivých zamestnancov sa vždy musí prispôsobovať potrebám a požiadavkám klientov a ich prevádzkovému režimu. Ani v prípade jeho zostavenia pre konkrétneho zamestnanca mu tento plán žiadnym spôsobom negarantuje čerpanie dovolenky v konkrétnych termínoch, a už vôbec nie bez predošlého súhlasu zamestnávateľa. Žalobca bol upozornený na spôsob striedania služieb so svojou kolegyňou pani L. L. a na svojvoľné plánovanie služieb bol upozornený priamo touto zamestnankyňou žalovaného a práve táto zamestnankyňa sa takýmto spôsobom plánovania cítila znevýhodnená a overovala si u zamestnávateľa, či naozaj bol plánovaním služieb poverený práve žalobca, keďže vedúcou úseku bola práve ona. Ďalším dôvodom uvádzaným žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru bolo neakceptovateľné správanie žalobcu voči zamestnankyni stráženej predajne D. S., ktorá bola v tom čase predavačkou vo vyššie uvedenej prevádzke. V rámci kontroly vykonávanej povereným zamestnancom T.. N. 13.07.2018 boli zistené práve tieto nevhodné formy správania sa žalobcu voči tejto zamestnankyni, pričom sa malo jednať o nevhodné správanie hraničiace so sexuálnym obťažovaním, čo potvrdila pánovi N. aj kolegyňa žalobcu a aj vedúca prevádzky CBA Zuzkin park. V rámci tejto kontroly bolo zistené, že od 1. júla 2018 na danej prevádzke nebola vôbec vykonávaná strážna služba a to bez vedomia žalovaného. Žalovaný navrhol vypočuť skupinu svedkov, pána N., pani L. (kolegyňa žalobcu), pani Korolovú (vedúca predajne CBA Zuzkin park).
2.4.Žalobca v rámci písomnej repliky na tvrdenia žalovaného uviedol, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu a o. i. uviedol, že pokiaľ žalovaný uvádza, že ďalším dôvodom porušenia pracovnej disciplíny je nevhodné správanie vo vzťahu k zamestnankyni predajne pani S., je nutné povedať, že tento dôvod nebol pri okamžitom skončení pracovného pomeru uvádzaný. Záznam, ktorý je predložený k vyjadreniu je listina nedôveryhodná, o ktorej žalobca nič nevie a toto údajné porušenie pracovnej disciplíny s ním nebolo ani prejednané a preto na tomto zázname chýba aj podpis žalobcu. V prípade porušovania pracovnej disciplíny sú presne dané a zákonom ustanovené postupy a tak ako konal zamestnávateľ, tieto rozhodne nezodpovedajú ustanoveniam Zákonníka práce. 2.5.Súd uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil a uzavrel, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca so žalovaným uzatvorili pracovnú zmluvu 31.12.2016 a to pôvodne na dobu určitú do 31.10.2017, ktorá sa následne ex lege z dôvodu ďalšieho prideľovania práce žalobcovi zo strany žalovaného zmenila v časti doby na dobu neurčitú (§ 71 ods.2 Zákonníka práce). Zároveň medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že 23.07.2018 došlo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Tieto skutočnosti strany sporu nerozporovali a súd ich z tohto dôvodu považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). 2.6.Súd citoval znenie § 149, § 150 ods.1,2, § 151 ods.1,2, § 152, § 319 CSP, § 1 ods.1, § 18, § 42 ods.1, § 68 ods.1 písm. b), ods.2, § 79 ods.1,4 písm. b) ods.5 ZP a predmetný vzťah posúdil ako pracovnoprávny vzťah, ktorý vznikol na základe platne uzatvorenej Pracovnej zmluvy z 31.12.2016. 2.7.Predmetom sporu bolo posúdenie platnosti resp. neplatnosti okamžitého skočenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa, ktoré sa malo uskutočniť na základe písomného vyhotovenia z18.07.2018, a ktoré bolo doručené žalobcovi 23.07.2018. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd prijal jednoznačný záver, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného je neplatné a to z viacerých dôvodov. 2.8.Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia druhému účastníkovi. Aj v prípade, že v okamžitom skončení pracovného pomeru je uvedený iný dátum, ku skončeniu pracovného pomeru dochádza dňom, kedy písomné vyhotovenie okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo doručené druhému účastníkovi. V prejednávanom prípade, by teda k ukončeniu pracovného pomeru malo dôjsť 23.07.2018. Ide o veľmi vážny zásah do právneho postavenia oboch účastníkov pracovného pomeru, na rozdiel od výpovede nielen zamestnávateľ ale aj zamestnanec je oprávnený skončiť pracovný pomer výlučne z taxatívne uvedených zákonných dôvodov. V prejednávanom prípade žalovaný ako zamestnávateľ mal v úmysle okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom (zamestnancom) z dôvodu uvedeného v § 68 ods.1 písm. c) Zákonníka práce a síce, že žalobca ako zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. 2.9.Pokiaľ ide o formálne predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru, tie sú uvedené v § 70 Zákonníka práce a teda musí mať tento prejav vôle písomnú formu a musí byť doručený druhému účastníkovi a zároveň dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť skutkovo vymedzený a nemožno ho dodatočne meniť, pričom nedodržanie týchto zákonných predpokladov má za následok neplatnosť právneho úkonu. V prejednávanom prípade súd po vykonanom dokazovaní prijal záver, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného z 18.07.2018 spĺňa formálne predpoklady v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. 2.10.Pri skúmaní platnosti resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru je zo strany súdu rovnako dôležité skúmať dodržanie hmotnoprávnych lehôt, ktoré Zákonník práce upravuje pre uplatnenie, toho ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru. Lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru majú prekluzívny charakter. V prípade zamestnávateľa ide o subjektívnu dvojmesačnú lehotu a ročnú objektívnu lehotu a citoval znenie § 122 ods.2 OZ. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné, aby zamestnávateľ dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatnil v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa dozvie o dôvode zakladajúcom možnosť okamžitého skočenia pracovného pomeru, najneskôr v rámci objektívnej jednoročnej lehoty od vzniku dôvodu. Ak ide o subjektívnu lehotu stačí, ak sa o dôvode dozvie bezprostredne alebo vyššie nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý je tomuto zamestnancovi oprávnený ukladať pracovné úlohy a dávať mu záväzné pokyny. 2.11.Z vykonaného dokazovania súd zistil, že pokiaľ ide o splnenie vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nebola v prípadoch (skutkoch) uvedených pod bodmi 1), 2) a 3) okamžitého skočenia pracovného pomeru splnená požiadavka uplatnenia takéhoto dôvodu zamestnávateľom v subjektívnej dvojmesačnej lehote, odkedy sa o tomto dôvode zamestnávateľ dozvedel.
2.12.O skutku uvedenom v bode 1) sa žalovaný ako zamestnávateľ najneskôr dozvedel 30.10.2017, kedy žalobcovi udeľoval písomné upozornenie (č.l. 9) a teda subjektívna prekluzívna lehota uplynula 30.12.2017. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2) v samotnom bode v okamžitom skončení pracovného pomeru sa uvádza „no už v mesiaci október (2017) sme zistili, že ste toto nariadenie vedenia .... nerešpektovali“, teda z uvedeného vyplýva, že aj pre uplatnenie tohto dôvodu subjektívna prekluzívna lehota uplynula najneskôr posledným dňom mesiaca decembra 2017, t.j. 31.12.2017. Pokiaľ ide o dôvod/skutok uvedený v bode 3) a teda čerpanie dovolenky od 5.2.2018 do 16.02.2018 súd má za to, že opäť priamo z okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ mal o tomto skutku vedomosť najneskôr 16.02.2018, keďže ako uvádza „...ale keďže vaše spolupracovníčky sa vás zastali a súhlasili s tým, že v tomto čase môžete čerpať svoju dovolenku, bude Vám súhlas dodatočne udelený...“, a teda subjektívna prekluzívna lehota na uplatnenie tohto dôvodu uplynula najneskôr 16.04.2018. Naviac pri tomto dôvode súd zdôrazňuje, že aj v prípade, že by v rámci uplatnenia tohto skutku bola splnená subjektívna prekluzívna lehota na jeho uplatnenie, musel by súd konštatovať absenciu esenciálnej náležitosti pre uplatnenie dôvodu uvedeného v § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce a síce závažnosť porušenia pracovnej disciplíny, keďže v samotnom okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnávateľ /žalovaný konštatuje, že žalobcovi dodatočne udelil súhlas na čerpanie predmetnej dovolenky za kalendárny rok 2017 a teda mu nebude vykázaná neospravedlnená absencia. Keďže okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené 23.07.2018, o dôvode, ktorý by žalovaný ako zamestnávateľ chcel aplikovať ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru by sa musel dozvedieť najneskôr 23.05.2018. Z uvedeného vyplýva, že táto podmienka, pokiaľ ide o skutky uvedené v bodoch 1) až 3) nebola splnená a na to súd prihliada ex offo. 2.13.Ku skutku resp. dôvodu uvedenému v bode 4) súd uviedol, že tento jediný spĺňa subjektívnu prekluzívnu lehotu na jeho uplatnenie, keďže žalovaný sa prostredníctvom svojho zástupcu p. N. dozvedel o nemravnom (neslušnom) konaní žalobcu v rámci kontroly vykonávanej 13.07.2018. Napriek tomu však súd po vykonanom dokazovaní konštatuje, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita porušenia pracovnej disciplíny, pri ktorej by súd mohol prijať záver, že sa jedná o stupeň „závažné“ porušenie pracovnej disciplíny. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, Zákonník práce nezakotvuje. Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom by sa malo prihliadať nielen na osobu zamestnanca, na pracovnú pozíciu, ktorú zastáva, na mieru zavinenia, spôsob porušenia pracovnej disciplíny, ale aj na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Súd pri rozhodovaní o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je viazaný prípadným vnútorným predpisom zamestnávateľa, ktorý by takéto porušenia definoval (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 17/2011) Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a ak ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti. Ide o porušenie právnych povinností zo strany zamestnanca, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov, z vnútorných predpisov zamestnávateľa, z pracovnej zmluvy alebo kolektívnej zmluvy. V tomto smere sa súd opiera aj o výpoveď spolupracovníčky žalobcu, ktorá v rámci svojho výsluchu uviedla, že na poznámkach, ktorá žalobca mal adresovať zamestnankyni predajne sa zabávali všetky dievčatá v predajni, a rovnako tak samotná dotknutá osoba p. S. D.. intenzitu neslušného správania žalobcu, za tak závažnú, že by na žalobcu podala sťažnosť alebo podnet na priestupkové, či iné konanie príslušným orgánom nepovažovala, čo vyplýva aj zo samotného Záznamu z 13.07.2018 (strana 2, č.l. 36). V naznačenom smere tak ako to vyplýva z vykonaného dokazovania sa pohybuje v rovine porušenia pravidiel slušného správania prípadne morálky, čo zaiste nedosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súčasne aj v tomto zázname zástupca žalovaného uviedol, že okrem iného zváži výmenu na tomto poste za iného zamestnanca, aby sa prípad neopakoval. Z uvedeného vyplýva, že samotný takýmto spôsobom určený skutok nemôže spĺňať takú mieru intenzity a závažnosti porušenia pracovnej disciplíny, aby bolo možné zo strany žalovaného pristúpiť k výnimočnému oprávneniu okamžite skončiť pracovný pomer z dôvodu uvedeného v § 68 ods.1. písm. b) Zákonníka práce. 2.14.Na základe týchto skutočností súd rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 18.07.2018, doručené žalobcovi 23.07.2018 vyhlásil za neplatné. Súčasne druhým výrokom vyhlásil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, keďže v priebehu prejednávania sporu nevzhliadol dôvody na aplikáciu § 79 ods.1 Zákonníka práce. 2.15.O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1,2, čl. 17 CSP a poukazujúc na citované zákonné ustanovenia vo výroku tohto rozsudku rozhodol len o rozsahu nároku úspešného žalobcu na náhradu trov konania. Žalobca bol úspešný v pomere 100%, preto súd síce konštatoval úspešnosť
žalobcu v plnom rozsahu avšak vzhľadom na to, že žalobcovi preukázateľne žiadne trovy konania vyplývajúce zo spisu nevznikli, súd s poukazom na čl. 17 CSP a zásadu hospodárnosti rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania (keďže mu žiadne trovy konania preukázateľne nevznikli).
3.1.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, ktorý ho odôvodnil tým, že vyslovený právny názor a spôsob hodnotenia vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ktorý sa premietol do výrokov napadnutého rozsudku nepovažuje za správny z nasledujúcich dôvodov: 3.2.V prvom rade poukázal na to, že sa v plnej miere sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu prezentovanými v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 95/2009, avšak nestotožňuje sa s ich interpretáciou. Tvrdí, že v danom prípade práve skutočnosti uvedené ad 1/ až 6/ uvedeného judikátu nepochybne nasvedčujú tomu, že aj situáciu, ktorú by za iných okolností a u iného zamestnanca bolo možné „bagatelizovať“ a vyhodnotiť ako nezávažné porušenie pracovnej disciplíny bolo v danom prípade nevyhnutné posúdiť ako porušenie závažné. 3.3.K osobe zamestnanca uviedol, že vykonaného dokazovania aj z pohľadu súdu vyplynulo, že osoba žalobcu bola dlhodobo osobou problémovou z hľadiska dodržiavania pracovnej disciplíny. Za 1 a pol roka trvania pracovného pomeru bol na závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo na porušenie pracovnej disciplíny menej závažné upozornený spolu trikrát. V priebehu súdneho konania svedkovia potvrdili jeho konfliktný prístup k ostatným zamestnancom, jeho svojvoľné nerešpektovanie pokynov zamestnávateľa, dokonca aj jeho podiel na krádeži tovaru v obchode, ktorý mal práve pred krádežou strážiť. 3.4.Pracovné zaradenie žalobcu, ktorý bol v postavení zamestnanca súkromnej bezpečnostnej služby ako osoba vykonávajúca fyzickú ochranu prevádzky potravín. Jednalo sa teda o výkon práce, ktorý by mal byť založený na absolútnej dôvere a úzkej kooperácii medzi strážnikom a zamestnancami stráženej prevádzky. Úlohou osoby vykonávajúcej fyzickú ochranu totiž nie je iba strážiť tovar alebo priestory prevádzky, ale svojou prítomnosťou nepriamo poskytovať ochranu aj zamestnancom prevádzky predchádzaním vzniku nebezpečných alebo konfliktných situácií. Pokiaľ takáto osoba neustále pôsobí konfliktne a dokonca sa u nej vyskytnú verbálne útoky charakteru sexuálneho obťažovania vo vzťahu k osobám, ktoré sú jej istým spôsobom nepriamo zverené do ochrany, nejedná sa v žiadnom prípade o nepodstatné porušenie pracovnej disciplíny, ale o situáciu, ktorá má nepochybne vplyv aj na dôveryhodnosť zamestnávateľa. 3.5.Počas konania bolo dostatočne preukázané, že v priebehu jedného roka opakovane a napriek upozorneniam, napriek opakovanej „ďalšej šanci" zo strany zamestnávateľa, žalobca viacnásobne závažne porušil pracovnú disciplínu. Napriek tomu žalovaný ako zamestnávateľ nepristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ale opakovane umožnil žalobcovi zotrvať v pracovnom pomere. Napriek tomu žalobca svoj postoj k plneniu pracovných úloh a povinností nezmenil, povinnosti neplnil a ignoroval pokyny zamestnávateľa, ako aj pracovníčky, ktorá bola poverená organizovaním práce strážnej služby v predmetnej prevádzke potravín. Je namieste podotknúť aj skutočnosť, ku ktorej súd nezaujal žiadne stanovisko, a to skutočnosť, že žalovaný v čase bezprostredne pred okamžitým skončením pracovného pomeru nastúpil na kúpeľnú liečbu, o čom zamestnávateľa vopred neinformoval. Z toho dôvodu ostala prevádzka bez stráženia, čo bol napokon prvotným impulzom k výkonu kontroly na 13.7.2018. Uvedené vyplýva aj z predloženého záznamu o vykonanej kontrole ako aj zo svedeckých výpovedí. 3.6.Tým chce žalovaný poukázať na to, že aj v čase pred okamžitým skončením pracovného pomeru bol prístup žalobcu k práci laxný a nezodpovedný. Hoci sa táto skutočnosť (kúpeľná liečba bez oznámenia) nepremietla do odôvodnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, nepochybne môže doplniť nevyhnutnú mozaiku okolností, za ktorých žalovaný k tomuto mimoriadnemu spôsobu skončenia pracovného pomeru pristúpil. 3.7.Spôsob a intenzita porušenia pracovnej disciplíny a situácia, v ktorej k porušeniu došlo, odhliadnuc od dôvodov, na ktoré sa vzťahuje preklúzia podľa § 68 ods.2 ZP žalovaný trvá na tom, že z pozície osoby vykonávajúcej fyzickú ochranu v objekte neexistuje žiaden priestor pre akceptovanie správania, ktoré vykazuje znaky sexuálneho obťažovania podľa smernice Rady 2004/113/ES a Antidiskriminačnej legislatívy. Sexuálnym obťažovaním je v tomto zmysle verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie. Podmienkou, aby sa jednalo o sexuálne obťažovanie teda nie je to, že napadnutá osoba uplatní právne prostriedky ochrany, či obrany a podá oficiálnu sťažnosť či oznámenie o priestupku. Z obsahu úradného záznamu nijak nie je možné vyvodiť, že by správanie žalobcu nebolo dotknutej zamestnankyni predajne potravín nepríjemné, alebo že by toto správanie akokoľvek zľahčovala, či že by jej malo toto
správanie pripadať ako zábavné alebo príjemné. Nič podobné nevyplýva ani zo svedeckých výpovedí. Zo samotného charakteru daného správania, z jeho zamerania, ako aj zo skutočnosti, že o tomto správaní boli informované aj kolegyne p. S., či zamestnankyňa žalovaného L. L.. Skutočnosť, že podľa svedkyne L. bola z nevhodného správania žalobcu „dosť veľká zábava na predajni" nič nehovorí o tom, ako toto správanie vnímala dotknutá osoba a nijak nespochybňuje záver, že toto správanie malo potenciál pôsobiť ako potenciálne narúšajúce dôstojnosť dotknutej osoby alebo ako urážlivé. V každom prípade bolo toto správanie ďaleko za hranicou akceptovateľného správania s ohľadom na pracovnú pozíciu žalobcu, ktorej riadny výkon je primárne založený na nevyhnutnej dôvere a pocite bezpečnosť z pohľadu strážených osôb. 3.8.S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti bolo podľa názoru žalovaného dôvodné posúdiť aj správanie žalobcu uvedené pod bodom 4/ okamžitého skončenia pracovného pomeru ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. V prípade žalobcu išlo v zásade o ďalší skutok pokračovania v súvislej línii opakovaného a súvisiaceho závažného porušovania pracovnej disciplíny, na ktoré bol žalobca aj opakovane upozornený, čo však u žalobcu neviedlo k žiadnej sebareflexii a zmene postoja, napriek nanajvýš ústretovému postoju zamestnávateľa. 3.9.Žalovaný preto navrhuje na základe tohto odvolania zmeniť rozsudok prvoinštančného súdu a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Navrhuje tiež priznať jej náhradu trov konania na súde prvého stupňa ako aj odvolacieho konania.
4.Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
5.1.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (ďalej len odvolací súd) podľa § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného voči napadnutému rozsudku ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a zistil, že rozsudok vo výrokoch I. a III. je vecne správny, preto ho potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 5.2.Rozsudok vo výroku II., zmenil podľa § 388 CSP, lebo zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku v tejto časti, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), a žalobu vo výroku II. zamietol. 6.Z obsahu odvolania žalovaného vyplynul odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f) CSP, nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, môže byť naplnený, len ak súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd nezistil naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil, pričom jeho skutkové závery plnú oporu, respektíve sa v celom rozsahu opierajú o vykonané dokazovanie.
7.1.Z odvolania vyplynul aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, je daný keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. 7.2.V danom prípade súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné ustanovenia ZP a tieto ustanovenia i správne interpretoval a správne podriadil pod zistený skutkový stav.
8.Odvolací súd v potvrdenej časti preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie v potvrdenej časti rozhodnutia a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.
9.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné:
10.1.Podľa § 68 ods.1 písm. b) ZP, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
10.2.Podľa § 68 ods.2 ZP, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
11.Podľa § 79 ods.1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
12.Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom (viď § 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.
13.1.Súd správne rozhodol výrokom I. a výstižne svoje rozhodnutie odôvodnil, v skutkoch uvedených pod bodmi 1.,2., a 3. okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď uzavrel, že uplynula subjektívna prekluzívna lehota na uplatnenie práva. Žalovaný v podanom odvolaní tieto závery súdu nespochybňuje a nevyvracia. 13.2.Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu, týkajúcim sa skutku uvedenom pod bodom 4. okamžitého skončenia pracovného pomeru.
14.1.Okamžite skončiť pracovný pomer podľa § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce možno iba za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. 14.2.Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). 14.3.Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. 14.4.Vychádzajúc z doterajšej jednotnej súdnej praxe odvolací súd zdôrazňuje, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/ osoba zamestnanca, 2 /funkcia, ktorú zamestnanec zastáva (resp. pracovné zaradenie), 2/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 3/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 4/ situácia, v ktorej k porušeniu došlo, 5/ dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, t.j. či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi napr. škodu a pod. Demonštratívny výpočet vyššie uvedených základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny.
15.Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR, v ktorom bola vyslovená právna veta „Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.“ (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 12/2008, sp.zn. 3 Cdo 218/2007). 16.1.Je nepochybné, že na pracovisku nemožno tolerovať rôzne formy diskriminácie, ku ktorým patrí aj sexuálne obťažovanie, ktoré je definované ako verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie. Sexuálne obťažovanie je menej závažná forma sexuálneho násilia. 16.2.Sexuálne obťažovanie je priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, ktorý sa rieši v správnom konaní podľa § 49 z. č. 372/1990 o priestupkoch.
17.1.Podľa § 2a ods.4 z. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len antidiskriminačný zákon) obťažovanie je také správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti. 17.2.Podľa § 2a ods.5 z. č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona sexuálne obťažovanie je verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie.
18.1.V prejednávanom spore nebolo jednoznačne preukázané, či išlo o sexuálne obťažovanie žalobcu voči kolegyni alebo len o nevinný žart (flirt). 18.2.V konaní nebolo preukázané, že kolegyňa sa voči takému správaniu žalobcu ohradila, že mu dala jednoznačne najavo, že je to pre ňu nepríjemné, že vyzvala žalobcu, aby od takého správania upustil, nepožiadala zamestnávateľa, aby vykonal so žalobcom pohovor, pričom povinnosť predchádzať sexuálnemu obťažovaniu a adekvátne intervenovať v prípade jeho výskytu, je legislatívne zakotvená v tzv. antidiskriminačnom zákone. Kolegyňa na žalobcu nepodala oznámenie na políciu, ani žalobu na ochranu osobnosti. 18.3.Formálny postup predstavuje podanie oficiálnej písomnej sťažnosti a zahájenie mechanizmov prešetrovania a riešenia prípadu sexuálneho obťažovania. 18.4.Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, v ktorom poukázal na výpoveď svedkyne L., že „bola dosť veľká zábava na predajni" nič nehovorí o tom, ako toto správanie vnímala dotknutá osoba. 18.5.Tvrdenie žalovaného, že správanie žalobcu bolo ďaleko za hranicou akceptovateľného správania s ohľadom na pracovnú pozíciu žalobcu, ktorej riadny výkon je primárne založený na nevyhnutnej dôvere a pocite bezpečnosti z pohľadu strážených osôb, je založené na subjektívnych pocitoch a žalovaný bez náležitého prešetrenia prípadu nemohol prijať záver o žalobcovom sexuálnom obťažovaní. 18.6.Z uvedených dôvodov hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny nedosiahla taký stupeň, ktorý by bolo možné označiť za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, keďže konanie žalobcu nebolo náležite prešetrené, žalovanému pritom nevznikla žiadna škoda, nedošlo k porušeniu konkrétnych pracovných povinností, preto neexistuje dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
19.1.Odvolací súd zmenil II. výrok, ktorým prvoinštančný súd rozhodol, že pracovný pomer uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným zo 14.06.2017 naďalej trvá. 19.2.Podľa § 137 CSP Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 19.3.Určovacia žaloba má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých
určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení. 19.4.Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 147/2008 z 11.12.2008, podľa ktorého § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť zrušovacieho prejavu druhej strany tohto vzťahu; tým je však zároveň - z aspektu § 80 písm. c/ O.s.p. - vylúčené, aby sa niektorý z nich z rovnakého právneho dôvodu (základu) žalobou podanou v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. domáhal proti druhému účastníkovi určenia, že pracovný pomer trvá (rozhodnutie o takejto určovacej žalobe by predpokladalo prejudiciálne posúdiť platnosť alebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru). Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce zaniká márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne; na podaní žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takom prípade naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý jeho určovacia žaloba nemôže obstáť a treba ju bez ďalšieho zamietnuť. 19.5.S prihliadnutím na citované rozhodnutie, odvolací súd zamietol žalobcu v časti výroku, ktorým žalobca žiadal určiť, že pracovný pomer uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným zo 14.06.2017 naďalej trvá, lebo takéto rozhodnutie je v prejednávanom spore nadbytočné, takáto určovacia žaloba nerieši postavenie žalobcu, ktoré už bolo vyriešené v prvom výroku, ktorého jednoznačne vyplýva záver, že pracovný pomer trvá, keďže okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, doručené žalovaným spol. Filip Security SK s.r.o. z 18.07.2018 žalobcovi G. K. bolo určené za neplatné.
20.1.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 20.2.Podľa § 396 ods.2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
21.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
22.1.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 22.2.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Žalobca bol v konaní len čiastočne úspešný žiadnej strane sporu náhradu trov konania nebola priznaná.
23.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).