Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/14/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Y. M., nar. XX.X.XXXX, bytom A., H. L. XXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Branislavom Samcom, advokátom, so sídlom Žilina, Národná 15, IČO: 42 217 679, proti žalovanej: N. U., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A., C. XXX, právne zastúpenej spoločnosťou HADBÁBNY & spol., Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Žilina, Prielohy 1012/1C, IČO: 47 249 722, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -182 zo dňa 20. októbra 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanej sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v celom rozsahu. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že medzi žalobcom ako darcom a pôvodnou žalovanou ako obdarovanou došlo dňa 26.1.2012 k uzatvoreniu platnej darovacej zmluvy, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva v prejednávanom spore. Predmetnou darovacou zmluvou žalobca prenechal bezodplatne obdarovanej, t.j. pôvodnej žalovanej, dar a táto dar prijala. Darovacia zmluva bola uzatvorená písomne a jej vklad bol povolený do katastra nehnuteľností. Súčasťou darovacej zmluvy boli aj ďalšie zmluvné dojednania účastníkov zmluvy, a to zmluva o zriadení vecného bremena a zmluva o zriadení predkupného práva. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca a pôvodná žalovaná, t.j. obdarovaná, tvorili pár a žili spolu v družskom vzťahu niekoľko rokov pred uzatvorením darovacej zmluvy a spoločne vychovávali svojho syna, ako aj dcéru pôvodnej žalovanej, t.j. súčasnú žalovanú. Po uzatvorení darovacej zmluvy naďalej takto spoločne užívali nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom daru. Zmluvou o zrušení predkupného práva zo dňa 31.3.2014 sa dohodli na zrušení predkupného práva v prospech žalobcu, keď vklad uvedenej zmluvy bol Okresným úradom, katastrálnym odborom povolený dňa 14.5.2014, čím došlo k výmazu predkupného práva žalobcu. Zmluvou o zrušení vecného bremena zo dňa 1.4.2014 sa dohodli na zrušení vecného bremena práva doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností žalobcom podľa , keď vklad uvedenej zmluvy bol Správou katastra v Žiline povolený dňa 14.5.2014, čím došlo k výmazu zapísaného vecného bremena zriadeného v prospech žalobcu a pôvodná žalovaná teda nemala žiadnu právnu povinnosť, zmluvnú ani zákonnú súvisiacu s užívaním predmetných nehnuteľností žalobcom. Žalobca a pôvodná žalovaná, aj po zrušení predkupného práva a vecného bremena, nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom daru, spoločne užívali ako partneri spolu s ich synom a dcérou pôvodnej žalovanej. Pôvodná žalovaná užívanie nehnuteľnosti žalobcom akceptovala, osobitnú dohodu či už ústnu alebo písomnú ohľadom užívania

nehnuteľnosti, ktorá by žalobcu oprávňovala na neobmedzené užívanie predmetných nehnuteľností žalobca v konaní nepreukázal. Užívanie predmetných nehnuteľností žalobcom bolo teda odvodené od partnerského vzťahu s pôvodnou žalovanou. Pôvodná žalovaná potvrdila, že žalobcovi udelila súhlas na užívanie nehnuteľností tak, že takéto užívanie ako ich výlučná vlastníčka nenamietala, a to najmä z dôvodu, že so žalobcom spoločne vychovávali syna a takýmto spôsobom mal syn zabezpečené stretávanie sa so žalobcom a partnerský vzťah udržiavali do roku 2018. Z vykonaného dokazovania, a to najmä z výsluchu pôvodnej žalovanej, žalovanej a svedkyne R. V. mal súd prvej inštancie preukázané, že spolužitie žalobcu a pôvodnej žalovanej nebolo úplne bezproblémové. Pôvodná žalovaná už vo svojom vyjadrení k podanej žalobe poukazovala na nevhodné správanie sa žalobcu voči nej počas ich partnerského spolužitia, pričom uvádzala niektoré konkrétne situácie, v ktorých ju vystavil pre ňu neprijateľnému poníženiu, keď sa na jej adresu vyjadroval urážlivo a vulgárne, popisovala konkrétne situácie pri manipuláciách žalobcu so zariadeniami domu, v dôsledku ktorých došlo k ich poškodeniu. Taktiež uvádzala, že k zhoršeniu ich vzťahu došlo po tom, čo sa žalobcovi ývali veritelia so žiadosťami o splatenie dlhov, ktoré voči žalobcovi evidovali. V roku 2014 na účely riadneho splatenia dlhu žalobcu vo výške 200.000,- eur uzatvorila s veriteľom zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu daru. Potom čo jej zo strany veriteľa bolo oznámené, že žalobca dlhodobo na úhradu dlhu neposkytuje žiadne plnenia, správanie žalobcu v nej vzbudilo obavu, že dlh neuhradí ani v predĺženej lehote splatnosti do 31.12.2019 a o nehnuteľnosti príde pri výkone zabezpečovacieho práva, a preto bola nútená si požičať sumu zodpovedajúcu výške nesplateného dlhu 200.000,- eur a dlh žalobcu uhradiť veriteľovi. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení skutkové tvrdenia uvádzané pôvodnou žalovanou okrem všeobecného tvrdenia, že s argumentami pôvodnej žalovanej nesúhlasí a považuje ich za čisto účelové, výslovne nepoprel a nepoprel, že sám sa voči žalovanej vyjadroval vulgárne spôsobom, ktorý popisovala pôvodná žalovaná a neuviedol k nim vlastné skutkové tvrdenia, a preto súd prvej inštancie takéto popretie skutkových tvrdení pôvodnej žalovanej považoval za neúčinné. Skutkové tvrdenia pôvodnej žalovanej o nevhodnom, arogantnom a vulgárnom správaní žalobcu voči žalovanej mal súd prvej inštancie preukázané z výsluchu žalovanej (pôvodne navrhnutej ako svedkyne), pôvodnej žalovanej, vypočutej v postavení svedkyne, ako aj svedkyne R. V.. Žalovaná vo svojej výpovedi potvrdila, že žalobca jej mame vulgárne nadával, často sa spolu hádali, myslela si, že je to pitím žalobcu a až v roku 2017 zistila, že majú založený dom, že žalobca má dlžoby a hádali sa kvôli tomu. Z jej výpovede vyplynulo, že jej matka bola pri hádkach väčšinou kľudná, ale keď ju vytočil do amoku, aj ona kričala. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne R. V., ktorá potvrdila, že žalobca sa k jej sestre dlhé roky správal arogantne a agresívnym spôsobom, ktorý spôsoboval psychické napätie v celej ich rodine, pričom sa jednalo o sprosté nadávky, výkriky, búchanie, ničenie majetku. Agresivita sa stupňovala a až neskôr zistili, že má finančné problémy. Mnohokrát jej sestra plakala do telefónu, že potrebuje pomoc cez financie. Žalobca si požičal veľký obnos peňazí a nakoniec pôžičku splatila jej sestra. Súd nemal pochybnosti o hodnovernosti výpovedi žalovanej, ako aj svedkýň, ktoré napriek tomu, že sú v rodinnoprávnom vzťahu, spontánne popísali okolnosti spolužitia žalobcu a pôvodnej žalovanej, na položené otázky odpovedali jednoznačne a priamo, v svedeckých výpovediach súd nevidel žiadny rozpor, pri položených otázkach nemenili uvádzané skutočnosti, vypovedali o skutočnostiach, ktoré priamo a bezprostredne vnímali svojimi zmyslami, uviedli čo videli a vnímali. Tvrdenia pôvodnej žalovanej o pôžičke, ktorú poskytol žalobcovi T. C., uzatvorenie zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ako aj splatenie dlhu pôvodnou žalovanou mal súd preukázané listinnými dôkazmi predloženými pôvodnou žalovanou, ako aj výsluchom svedka T. C., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil skutočnosti uvádzané pôvodnou žalovanou ohľadom pôžičky, jej nesplácania žalobcom, predĺženia lehoty jej splatnosti. Potvrdil, že vypracovali novú zmluvu s predĺžením lehoty splatnosti o 1 rok do 31.12.2019, na tomto sa dohodli pri jeho osobnej návšteve pred ich domom približne v roku 2018 a pri tejto návšteve došlo k menšej výmene názorov medzi žalobcom a pôvodnou žalovanou, možno padlo zopár nadávok, pôvodná žalovaná sa bála, že príde o dom, pýtala sa ho, aký je postup, vysvetlil jej to a žalobca vravel, že o dom nepríde, že sa to všetko vyplatí, ona povedala, že sa to nevyplatí a tak sa hádali. Svedok si už nepamätal, či padali extra nadávky, bola tam výmena názorov, ale nešlo o žiadne extrémy, len to, že keď potom išli k domu, pôvodná žalovaná plakala. Svedok uviedol, že po nejakom čase 2-3 mesiace ho kontaktovala pôvodná žalovaná a povedala mu, že má peniaze na vyplatenie dlhu, aby to nemuselo dôjsť do toho štádia, že by to išlo cez dražobnú spoločnosť, jemu bolo jedno kto to zaplatí. Súd prvej inštancie konštatoval, že zo svedeckej výpovede uvedeného svedka bolo zrejmé, že mu bola svedecká výpoveď nepríjemná a vyjadroval sa veľmi opatrne. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak došlo k zhoršeniu vzájomných vzťahov medzi žalobcom a pôvodnou žalovanou natoľko, ako to uvádzali vo svojich výpovediach aj vypočuté svedkyne a pôvodná žalovaná už ďalej nechcela so žalobcom žiť v spoločnej domácnosti, mohla žiadať žalobcu o vysťahovanie sa

z nehnuteľnosti bez toho, aby na to mala ďalší osobitný dôvod, keď ona na seba neprebrala žiadny záväzok poskytovať žalobcovi neobmedzené užívanie predmetných nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobca v konaní predložil zvukové nahrávky, ktoré mali preukazovať správanie pôvodnej žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie poukázal na to, že z nich nevyplýva, kedy boli zabezpečené a pri akej príležitosti, či išlo o viaceré situácie alebo jednu, resp. čo im predchádzalo. V súvislosti s týmto nahrávkami pôvodná žalovaná, ktorá nemala vedomosť o nahrávaní, potvrdila, že jej prejavy zaznamenané na predložených zvukových nahrávkach zodpovedajú situácii, ktorá im predchádzala, a pri ktorej riešili pôžičku s T. C., a to sa vzťahuje k roku 2018. Súd prvej inštancie nepovažoval za sporné tvrdenie pôvodnej žalovanej, že na zvukových nahrávkach je zachytená jej reakcia, ktorá bola dôsledkom návštevy T. C. a zachytáva stav po jeho odchode. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka T. C., ktorý uviedol, že pri jeho návšteve ohľadom riešenia pôžičky sa pohádali a pôvodná žalovaná odchádzala s plačom. Súd prvej inštancie sa potom stotožnil s tvrdením pôvodnej žalovanej, že predložené nahrávky sú len útržkami rozhovoru so žalobcom, že z jej prejavu je počuť citové zlyhanie, krajné zúfalstvo a úzkosť, navyše keď žalobca bol v čase vyhotovenia záznamov oboznámený, že celý rozhovor je z jeho strany nahrávaný a celé svoje správanie mohol prispôsobiť tejto skutočnosti. Z predložených nahrávok je zrejmý emocionálny, hysterický až neovládateľný prejav pôvodnej žalovanej, avšak to, čo mu predchádzalo, v nahrávkach absentuje. Súd prvej inštancie mal súčasne zo svedeckých výpovedí preukázané tvrdenie pôvodnej žalovanej, že k zhoršeniu vzťahov prispelo aj neriešenie pôžičky žalobcu voči veriteľovi T. C., na zabezpečenie ktorej pôvodná žalovaná uzatvorila zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, z čoho mohla mať dôvodné obavy, že v dôsledku jej neplatenia by mohla prísť o svoje vlastnícke právo a toto vyvolávalo medzi nimi vážne nedorozumenia. Súd prvej inštancie taktiež ustálil, že medzi žalobcom a pôvodnou žalovanou dochádzalo počas ich partnerského spolužitia k vzájomnej negatívnej komunikácii, k nedorozumeniam, k slovným vulgárnym útokom najmä zo strany žalobcu k pôvodnej žalovanej a celkovo ich vzťah dospel do štádia nezodpovedajúceho povahe partnerského vzťahu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že správanie sa jedného k druhému nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď sa obidvaja navzájom voči sebe vyjadrujú vulgárne. Na základe uvedeného ustálil, že dôvody na vrátenie daru, ktoré žalobca skutkovo vymedzil v písomnej výzve zo dňa 13.8.2019 tak, že pôvodná žalovaná (obdarovaná) sa začala bez akéhokoľvek jeho podnetu či relevantného dôvodu k nemu správať veľmi nepriateľsky, keď ho konkrétne v novembri 2017 a v novembri 2018 vyhodila z rodinného domu, nie sú dané. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). V odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody na vrátenie daru, ako boli skutkovo vymedzené vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, nenapĺňajú podmienky prezumované . Existenciu dôvodov na vrátenie daru skutkovo vymedzených vo výzve zo dňa 13.8.2019 preukazoval najmä tromi audio záznamami správania žalovanej (poznámka súdu: správne malo byť uvedené správania pôvodnej žalovanej), ktoré síce vyhotovil bez jej súhlasu, avšak pri vykonaní testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv strán sporu, súd prvej inštancie ním navrhovaný dôkaz, t.j. oboznámenie sa s obsahom predložených audiozáznamov ich prehratím na pojednávaní, vykonal. Podľa žalobcu obsah nahrávok jednoznačne preukazuje neustále hysterické vulgárne nadávky obdarovanej voči nemu a vyhadzovanie z domu, ako aj viacnásobné fyzické napadnutie žalobcu obdarovanou, čo korešponduje s následným definitívnym vyhodením žalobcu z rodinného domu č. XXX v C.. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie mal síce pochybnosti o tom, kedy boli zvukové záznamy zabezpečené a pri akej príležitosti, či išlo o viaceré situácie alebo jednu, respektíve čo im predchádzalo, avšak zo samotných tvrdení pôvodnej žalovanej vyplynulo, že sa jednalo o obdobie roku 2018, t.j. bolo nesporné, že sa nahrávky vzťahujú na obdobie medzi dvomi vyhodeniami žalobcu z rodinného domu a potvrdzujú nepriateľské, vulgárne a spoločensky neakceptovateľné správanie pôvodnej žalovanej voči žalobcovi, ktoré následne vyústilo k jeho vyhodeniu z darovaného rodinného domu. Za krajne nepodložené považuje žalobca konštatovanie súdu, že „z jej prejavu (žalovanej zachytenom na zvukových záznamoch), je počuť citové zlyhanie, krajné zúfalstvo, úzkosť“. Podľa názoru žalobcu možno vulgárne vrieskanie pôvodnej žalovanej rovnako vyhodnotiť aj ako prejav krajnej nenávisti voči žalobcovi, ktorého sa potrebovala zbaviť, nakoľko jej po darovaní nehnuteľností už nemal ďalej čo poskytnúť a jeho prítomnosť v rodinnom dome sa tak stala nadbytočnou. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že súd nedisponuje odbornými

znalosťami na posudzovanie významu citových prejavov ľudí a v tomto smere si evidentne prispôsobil hodnotenie prejavených vulgarizmov zo strany obdarovanej tak, aby zapadalo do rámca celkového odôvodnenia vydaného rozsudku. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca skutkové tvrdenia žalovanej o svojom nevhodnom správaní voči nej výslovne nepoprel, neuviedol k nim vlastné tvrdenia, a preto je takéto popretie skutkových tvrdení neúčinné, tento záver je v rozpore s obsahom vyjadrení žalobcu, ktorý v duplike zo dňa 10.1.2020 uviedol: „S argumentmi žalovanej žalobca nesúhlasí a považuje ich za čisto účelové.“ Uvedené konštatovanie je potom nepochybne nutné považovať za popretie skutkových tvrdení pôvodnej žalovanej podľa , nakoľko išlo o vymyslené skutkové tvrdenia pôvodnej žalovanej a žalobca k nim objektívne nemohol uviesť vlastné skutkové tvrdenia, nakoľko tvrdené okolnosti neexistovali (ako príklad uviedol, ak niekto nepravdivo tvrdí, že mu iná osoba nadáva, dotknutá osoba sa k tomu môže vyjadriť len tak, že mu nenadáva, t.j. vyjadriť nesúhlas s týmto skutkovým tvrdením, nič viac). Pokiaľ súd prvej inštancie (pri preukázaní nevhodného správania žalobcu voči pôvodnej žalovanej) vychádzal z výpovede svedkyne R. V., ktorá je sestrou pôvodnej žalovanej a nežila so žalobcom a svojou sestrou v spoločnej domácnosti (a teda nemohla byť osobne prítomná pri žiadnych konfliktoch medzi dotknutými osobami), resp. z výpovede žalovanej N. U., ktorá je dcérou pôvodnej žalovanej a jej motivácia svedčiť v neprospech žalobcu je zrejmá (nakoľko v prípade neúspechu v tomto spore, by prestala byť vlastníčkou nehnuteľností v hodnote cca pol milióna eur), tak podľa názoru žalobcu uvedené svedecké výpovede nemožno vyhodnocovať v jeho neprospech a na daný prípad preto nie je možné aplikovať závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.05.2008. Žalobca opätovne poukázal na to, že on vo svojej výzve na vrátenie daru zo dňa 13.8.2019 skutkovo vymedzil správanie pôvodnej žalovanej ako hrubo porušujúce dobré mravy, „nepriateľské, bez akéhokoľvek jeho podnetu, či iného relevantného dôvodu“, ktoré vyvrcholilo jeho opakovaným vyhadzovaním z darovaného rodinného domu. Žalobca má za to, že on nepriateľské správanie pôvodnej žalovanej preukázal prehratím troch zvukových záznamov hlasového prejavu pôvodnej žalovanej, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a podľa jeho názoru sú tieto prejavy nepochybne opakovaným správaním značnej intenzity hrubo porušujúcim dobré mravy, keď uvedenému dôkazu nemôže konkurovať výpoveď svedka, ktorý nebol priamym účastníkom udalostí, o ktorých podáva svedeckú výpoveď, t.j. ktoré nevnímal priamo vlastnými zmyslami, ako aj samotnej žalovanej, ktorá napriek formálne uloženej povinnosti v logicky nemôže vypovedať vo svoj neprospech. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa a zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu voči napadnutému rozsudku uviedla, že predmetný rozsudok je vecne správny a nie sú dané žiadne odvolacie dôvody, ktorých sa žalobca dovoláva. Žalovaná sa nestotožnila s tvrdením žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie nesprávne posúdil dôvody vrátenia daru, vymedzené vo výzve na vrátenie daru zo dňa 13.8.2019, v intenciách , nakoľko prvoinštančný súd v odôvodnení napádaného rozsudku vyčerpávajúco a logicky, v súlade s právnymi predpismi a judikatúrou, uviedol, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a akou právnou úvahou sa pri rozhodovaní riadil. Napadnuté rozhodnutie má po kvalitatívnej stránke všetky náležitosti, ktoré sa od súdneho rozhodnutia vyžadujú. S tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, že prvoinštančný súd nesprávane interpretuje prejav obdarovanej, ktorý možno charakterizovať skôr ako prejav krajnej nenávisti voči žalobcovi, žalovaná nesúhlasí a považuje ich za tendenčné, keď má za to, že prvoinštančný súd správne konštatoval, že dôvody vrátenia daru, ako ich skutkovo vymedzil žalobca vo svojej výzve, nie sú s ohľadom na všetky okolnosti prípadu dané, a to ani v rovine bezdôvodného vyhodenia žalobcu z rodinného domu, ani v rovine správania obdarovanej voči žalobcovi. Za lživé označila žalovaná tvrdenia žalobcu, ktorými sa snažil navodiť predstavu, že malo byť v záujme obdarovanej zbaviť sa žalobcu, aby si mohla užívať majetok, ktorý jej daroval. Ak by sa uvedené zakladalo na pravde, tak v takom prípade ho mohla obdarovaná vyhodiť z rodinného domu okamžite prvým dňom po tom, ako sa stala vlastníčkou predmetného domu, t.j. už dňa 23.2.2012 (resp. okamihom, keď bolo zrušené vecné bremeno a predkupné právo v prospech žalobcu v roku 2014) a nemusela čakať do roku 2018. Uvedená úvaha sa nezakladá na pravde, keďže obdarovaná dovolila žalobcovi po nadobudnutí výlučného vlastníctva užívať rodinný dom ďalej, vychovávala v ňom so žalobcom žalovanú a ich spoločného syna a navyše súhlasila so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k rodinnému domu z dôvodu zabezpečenia dlhu žalobcu voči veriteľovi T. C. vo výške 200.000,- eur. Uvedené skutočnosti boli preukázané v súdnom

konaní listinnými dôkazmi a výsluchmi svedkov. Žalovaná má za to, že v konaní bolo výpoveďami svedkov preukázané, že dôvodom obdarovanej pre zamedzenie užívania nehnuteľnosti žalobcom bolo jeho nevhodné a neprimerané správanie voči obdarovanej a jej rodinným príslušníkom. Žalovaná sa v celom rozsahu stotožnila s názorom prvoinštančného súdu, ktorý v bode 41. napadnutého rozsudku konštatoval, že obdarovaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností v tom čase mala plné právo disponovať s vecou, spôsobom, akým sama uznala za vhodné, pričom neprebrala na seba žiadny záväzok poskytovať žalobcovi neobmedzené užívanie predmetných nehnuteľností. Nesúhlas obdarovanej s užívaním predmetných nehnuteľností teda nemožno považovať za okolnosť, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovu argumentáciu spočívajúcu v tom, že sa výzvou voči obdarovanej domáhal vrátenia daru, lebo sa k nemu správala nepriateľsky, čím hrubo porušila dobré mravy, považuje žalovaná za tendenčnú a nemajúcu oporu v znení výzvy, keď z kontextu výzvy žalobcu na vrátenie daru vyplýva, že žalobca vymedzil dôvod na vrátenia daru nepriateľským správaním vo vzťahu k údajnému bezdôvodnému vyhodeniu z domu a nie vo vzťahu k slovnému prejavu obdarovanej voči žalobcovi. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že ani pri posudzovaní verbálneho prejavu obdarovanej na zvukových nahrávkach prvoinštančný súd nedospel k záveru, že by týmto prejavom boli hrubo porušené dobré mravy. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcom a obdarovanou dochádzalo počas partnerského spolužitia k vzájomnej negatívnej komunikácii, k nedorozumeniam a slovným útokom, podľa žalovanej, keďže uvedené vyplynulo aj z výsluchov svedkov, tieto nezhody boli primárne spôsobené z dôvodu finančných problémov žalobcu a jeho vlastného manipulatívneho a agresívneho správania voči obdarovanej a jej rodinným príslušníkom. Žalovaná sa potom stotožňuje s posúdením prvoinštančného súdu, ktorý vychádzajúc z princípu vzájomnosti nepovažoval intenzitu správania sa obdarovanej voči žalobcovi pri jednej vyhrotenej situácii za takú, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že žalobcovi vzniklo právo na vrátenie daru podľa . Navyše má žalovaná za to, že prvoinštančný súd vykonanie zvukových nahrávok síce pripustil, avšak podľa jej názoru sa jedná o nezákonný dôkaz, vyhotovený bez vedomia a predchádzajúceho súhlasu obdarovanej. Navyše predmetné zvukové nahrávky sú len útržkami rozhovorov, ktoré takticky a účelovo zachytávajú prejav obdarovanej tak, ako to žalobcovi v tej danej chvíli vyhovovalo, keďže žalobca priamo nahrával tieto zvukové záznamy, tak si mohol prispôsobiť a navodiť takú situáciu pred nahrávaním, pri ktorej vedel, že žalobkyňu vyprovokuje do krajnosti a využije to vo svoj prospech. Žalovaná má za to, že zvukové nahrávky nie je možné považovať za zákonný a už vôbec nie dôveryhodný dôkaz, keď nahrávky neposkytujú žiadne vizuálne zábery na osoby, nie je z nich známy kontext rozhovoru, ani situácie predchádzajúcej nahrávkam. Podľa žalovanej nebolo v konaní vôbec preukázané, že by obdarovaná žalobcu napadla a už vôbec nie viacnásobne, ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovanej žalobcom produkované dôkazy, a to nedôveryhodné fotografie údajných zranení žalobcu ani ním nezákonne produkované zvukové záznamy nie sú spoľahlivým dôkazom, že obdarovaná žalobcu fyzicky napadla, pričom je možné, že si dané zranenia spôsobil sám žalobca, čo vyplýva aj z porovnania telesnej fyziognómie žalobcu a obdarovanej. Je to práve žalobca, ktorý bol vo vzťahu k obdarovanej agresívny a pokúšal sa aj o fyzické napadnutie obdarovanej, čo bolo potvrdené výpoveďou žalovanej na pojednávaní zo dňa 25.8.2021 a k podobnému konaniu zo strany žalobcu došlo aj v prípade sestry obdarovanej, svedkyne R. V., ktorá to potvrdila vo svojej výpovedi na pojednávaní 20.10.2021. Skutočnosť, že žalobca je agresívnej povahy potvrdzuje aj informácia, že žalobca sa pred vianočnými sviatkami 2021 mal zapliesť do bitky v pohostinskom zariadení a utrpieť pri ňom úraz nohy. Žalovaná poukázala na to, že vo výpovedi svedkyne Y. U. a žalovanej zo dňa 25.5.2021, ako aj vo výpovedi svedkyne R. V. na pojednávaní dňa 20.10.2021, bol okrem iného, detailne opísaný charakter a správanie žalobcu voči obdarovanej a jej rodinným príslušníkom, ako aj jeho finančné záväzky, ktoré boli príčinou nezhôd s obdarovanou, z dôvodu ktorých bola obdarovaná neustále v psychickom napätí ohľadom straty jej bývania a bývania jej detí. Žalovaná vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nie je v tomto spôsobilý posudzovať význam citových prejavov ľudí, a že hodnotenie prejavu obdarovanej si súd účelovo prispôsobil tomu, aby mu to zapadlo do odôvodnenia rozhodnutia, keď súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliada na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Žalovaná súčasne nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že výpovede obdarovanej, svedkyne R. V. a žalovanej majú pochybnú dôkaznú hodnotu, keď svedkyňa R. V. (ktorá podľa žalobcu ani nebola prítomná pri žiadnych konfliktoch medzi žalobcom a obdarovanou) vo výpovedi na pojednávaní potvrdila, že bola priamym svedkom viacerých takých situácií. Za fabulácie žalobcu považuje žalovaná aj jeho vyhlásenia vo vzťahu k nej, keď údajne mala vypovedať účelovo, aby neprišla o vlastníctvo pol miliónového domu (v tejto súvislosti poukázala na závery nálezu Ústavného súdu SR, -29 zo dňa 9.6.2015). Žalovaná má za to, že nevhodné správanie žalobcu voči obdarovanej bolo podporené aj ďalším dôkazom, a to výpoveďou svedka T. C. na pojednávaní dňa

20.10.2021, ktorý potvrdil, že obdarovaná odišla z auta, v ktorom spolu riešili žalobca, obdarovaná a svedok T. C. dlh žalobcu, uplakaná, a to v dôsledku hádky so žalobcom. Je teda zrejmé, že žalobca mal na obdarovanú negatívny vplyv, pričom práve táto situácia vyvrcholila do emotívneho výbuchu na strane obdarovanej, na ktorú poukazuje svojimi zvukovými nahrávkami žalobca. Podľa žalovanej sa arogantný charakter žalobcu nakoniec prejavil aj na samotných ústnych pojednávaniach, kedy žalobca priamo počas výkonu výsluchu žalovanej a svedkýň Y. U. a R. V., tieto slovne napádal, resp. mal posmešné poznámky. Žalovaná má za to, že prejednávaný spor je zo strany žalobcu vyvolaný účelovo s úmyslom domôcť sa získania nehnuteľnosti, ktorej trhová cena je vysoká, a ktorá by žalobcovi mohla poslúžiť na udržanie si nadštandardného životného štýlu. Žalovaná má za to, že akékoľvek správanie obdarovanej voči žalobcovi je potrebné posúdiť i so zreteľom na ich predchádzajúci partnerský vzťah a správanie sa samotného žalobcu voči obdarovanej a jej rodinným príslušníkom, keď žalobca v zmysle ustálenej judikatúry sa nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, ak bolo správanie obdarovanej len reakciou na jeho predchádzajúce správanie (odkaz na rozhodnutie NS SR sp. zn. ). Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby súd odvolanie ako nedôvodné v celom rozsahu zamietol a napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a aby jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalobca sa v odvolacej replike obmedzil na konštatovanie, že zotrváva na svojej argumentácii, ktorú produkoval v rámci podaného odvolania.

5. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobcu v rozsahu danom a a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia , ako vecne správny potvrdil.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného , t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu prezumovaného , t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodnté pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. . Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

8. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok.

9. Žalobca sa v prejednávanom spore domáhal vrátenia daru z dôvodu, že obdarovaná (pôvodná žalovaná) sa voči nemu mala správať tak, že tým hrubo porušila dobré mravy. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že k zániku darovacieho vzťahu podľa dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Hrubým porušením dobrých mravov sa tu rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Pre platnosť právneho úkonu vrátenia daru je nevyhnutné, aby v ňom boli uvedené konkrétne skutočnosti, v ktorých darca vidí hrubé porušenie dobrých mravov voči nemu alebo členom jeho rodiny, keď aj pre tento jednostranný adresný právny

úkon platí, že musí spĺňať náležitosti požadované pre právne úkony, t.j. náležitosti prejavu vôle v zmysle jeho určitosti. Žalobca vo výzve na vrátenie daru datovanej dňa 13.8.2019 dôvod na vrátenie daru vymedzil nasledovne: „...Po uplynutí niekoľkých rokov od uzavretia vyššie špecifikovanej Zmluvy musím skonštatovať, že ste sa začali bez akéhokoľvek môjho podnetu, či iného relevantného dôvodu, ku mne správať veľmi nepriateľsky, konkrétne: v novembri 2021 ste ma bezdôvodne vyhodili z rodinného domu s.č. XXX v C., ktorý som vám daroval, hoci sme mali uzatvorenú neformálnu dohodu o bezodplatnom užívaní Daru, pričom dva mesiace som musel bývať v penzióne MERITTO v C. M., v novembri 2018 ste ma opakovane bezdôvodne vyhodili z rodinného domu s.č. XXX v C., ktorý som vám daroval, zbalili ste mi veci a naložili ich do auta, hoci sme mali uzatvorenú neformálnu dohodu o bezodplatnom užívaní daru, pričom som opakovane musel štyri mesiace bývať v penzióne MERITTO v C. M. a následne sa presťahovať do nájmu v rodinnom dome v obci C., napriek tomu, že som celý čas uhrádzal a dodnes uhrádzam platby za elektriku a plyn v rodinnom dome s.č. XXX v C.“.

10. Pokiaľ žalobca vzhliadol dôvody na vrátenie daru v tom, že mal byť v novembri roku 2017 a v novembri roku 2018 zo strany pôvodnej žalovanej (Y. U.) bezdôvodne vyhodený z rodinného domu, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého obdarovaná (Y. U.) ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti v danom čase mala plné právo disponovať s vecou spôsobom, akým sama uznala za vhodné, pričom neprebrala na seba žiadny záväzok poskytovať žalobcovi neobmedzené užívane predmetných nehnuteľností, keď nesúhlas menovanej s užívaním predmetných nehnuteľností (ako správne konštatoval súd prvej inštancie) nemožno považovať za okolnosť, ktorá by (sama osebe) bola v rozpore s dobrými mravmi. Navyše uvedené je potrebné vnímať v kontexte tomu predchádzajúcich udalostí. Právna predchodkyňa žalovanej (t.j. pôvodne žalovaná Y. U.) nadobudla dotknuté nehnuteľnosti darovacou zmluvou, ktorá (okrem dojednania o zriadení predkupného práva) bola uzatvorená spolu so zmluvou o zriadení vecného bremena spočívajúcom v práve doživotného užívania daru zo strany žalobcu. Predmetné vecné bremeno však zaniklo na základe zmluvy o zrušení vecného bremena zo dňa 1.4.2014, na základe ktorého žalobca stratil vecnoprávne oprávnenie užívať predmetnú nehnuteľnosť a užívanie predmetnej nehnuteľnosti z jeho strany bolo závislé od rozhodnutia pôvodnej žalovanej ako vlastníčky predmetných nehnuteľností.

11. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že nepriateľské správanie pôvodnej žalovanej voči nemu v priebehu roku 2018 bolo preukázané vykonaním dôkazu, a to prehratím troch zvukových záznamov hlasového prejavu pôvodnej žalovanej (tieto prejavy považoval za správanie obdarovanej voči darcovi hrubo porušujúce dobré mravy), odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom prezentovaným súdom prvej inštancie, ktorý uvedené nahrávky pripustil ako dôkazy, avšak následne ich nevyhodnotil (v kontexte ostatných dôkazov) v súlade s „očakávaniami“ žalobcu. Pokiaľ ide o pripustenie týchto dôkazov, odvolací súd (nad bezprostredný rámec odvolacích dôvodov pri pretrvávajúcej námietke žalovanej o nezákonnosti týchto dôkazov) upriamuje pozornosť na , v ktorom je upravený princíp legality, podľa ktorého: „Súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1.“ Ustanovenie je potrebné vykladať a aplikovať v spojení s ustanovením , v zmysle ktorého každé ustanovenie je potrebné vykladať ústavnokonformne a eurokonformne rešpektujúc judikatúru ESĽP a Súdneho dvora EÚ, t.j. v súlade s , verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Vo výnimočných prípadoch je teda odôvodnený aj postup mimo rámca princípu legality, ktorý vyplýva z tzv. testu proporcionality vzájomne korigujúcich ústavných práv. Dôvodová správa k v tomto smere uvádza, že súd tak môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany (v konkrétnom prípade) ústavnokonformne posúdené ako silnejšie právo, než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Základným kritériom, ktorý má viesť k rozhodnutiu o použiteľnosti či nepoužiteľnosti záznamu rozhovoru zaznamenaného súkromnou osobou bez vedomia nahrávanej osoby ako dôkazu v príslušnom konaní je pomerovanie chránených práv a záujmov, ktoré sa v tejto súkromnej sfére stretávajú. Stret záujmu na ochrane osobnosti toho, koho prejav je bez jeho súhlasu zaznamenávaný, so záujmom na ochrane toho, kto tento prejav zachytáva a neskôr použije, je potrebné posudzovať primerane v každom posudzovanom prípade. Opačný názor by viedol k podporeniu nekalých praktík vzájomného elektronického sledovania a skrytého nahrávania pri súkromných a profesionálnych rokovaniach, ktoré sú spravidla nielen v rozpore s právom, ale ktoré súčasne rozširujú v spoločnosti atmosféru podozrievavosti, strachu, neistoty a

nedôvery. K vyvodzovaniu záverov takýchto dôkazov je potom potrebné pristupovať veľmi citlivo, a to aj s ohľadom na vzájomný vzťah osôb (osoby nahrávajúcej a osoby nahrávanej), ako aj okolnosti, za ktorých boli vyhotovené. Záver o prípustnosti týchto dôkazov bol podporený aj dôkaznou núdzou na strane žalobcu, ktorého povinnosťou v konaní bolo uniesť dôkazné bremeno ohľadne ním deklarovaných dôvodov na vrátenie daru, keď negatívne prejavy obdarovanej voči nemu sa mali udiať práve v domácom (izolovanom) prostredí. Na strane druhej však možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, že uvedené nahrávky nezachytávajú rozhovor žalobcu a pôvodnej žalovanej od začiatku a sú len útržkami rozhovoru so žalobcom. Navyše uvedené prejavy pôvodnej žalovanej vo vzťahu k žalobcovi je potrebné vnímať v kontexte udalostí, ktoré s týmito prejavmi mali súvisieť. Z výpovedí svedkov, a to pôvodne žalovanej Y. U., ako aj T. C., totiž vyplynuli skutočnosti, svedčiace o napätej situácii medzi Y. U. a žalobcom v súvislosti s úhradou pôžičky, ktorú mal žalobca voči T. C. vo výške 200.000,- eur, a ktorá bola zabezpečená zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, uzatvorenou medzi Y. U. (t.j. pôvodnou žalovanou) v postavení záložcu, T. C. v právnom postavení veriteľa a Y. M. (t.j. žalobcom) v právnom postavení dlžníka dňa 1.4.2014, čo vzhľadom na možné následky (jednalo sa o nehnuteľnosť, prostredníctvom ktorej boli zabezpečované potreby bývania rodiny pôvodnej žalovanej) mohla objektívne pôvodná žalovaná vnímať (aj pri nenarušených vzájomných vzťahoch so žalobcom, hoci z vykonaného dokazovania vyplynul opak) ako ohrozenie základných životných potrieb.

12. Vo vzťahu k námietke nesprávneho posúdenia vierohodnosti výpovede žalovanej, resp. výpovedí pôvodnej žalovanej a sestry pôvodnej žalovanej, odvolací súd primárne poukazuje na to, že samotná existencia blízkeho rodinného vzťahu žalovanej a uvedených dvoch svedkýň, prípadne súvislosť výsledku sporu s (výhodnejším) majetkovým statusom samotnej žalovanej, bez ďalšieho nediskvalifikuje uvedené výpovede ako dôkazy v prejednávanom spore. Odvolací súd poukazuje na to, že uvedené osoby boli buď priamo členmi domácnosti spoločne zdieľanej so žalobcom (žalovaná, ako aj pôvodne žalovaná Y. U.) a pokiaľ ide o sestru pôvodnej žalovanej, ak by aj odvolací súd pripustil, že časť informácií ohľadne spolužitia pôvodne žalovanej a žalobcu jej bola iba sprostredkovane poskytnutá pôvodnou žalovanou, táto sa vyjadrila aj k udalostiam, ktoré osobne prežila a vnímala svojimi zmyslami. Z týchto výpovedí možno vyvodiť negatívne prejavy správania žalobcu voči pôvodne žalovanej. Navyše odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) poukazuje na tú skutočnosť, že v uvedených výpovediach nie sú zjavné rozpory, ako aj na to, že žalovaná a dotknuté svedkyne vypovedali spontánne a presvedčivo, pričom do kontextu ich výpovedí zapadá aj výpoveď svedka T. C., u ktorého nebol zistený žiadny vzťah k stranám sporu, resp. vedľajší motív. V intenciách uvedeného obraz vzájomnej (negatívnej) komunikácie medzi členmi predmetnej domácnosti dotvára aj správanie sa žalobcu na pojednávaniach súdu prvej inštancie, z ktorého možno vyvodiť (prinajmenšom) výrazný podiel žalobcu na zlej kvalite vzťahov dotknutých osôb. Odvolací súd potom nevzhliadol vybočenie súdu prvej inštancie pri úvahe hodnotenia vykonaných dôkazov. Aj podľa názoru odvolacieho súdu potom (pri preukázaní negatívnych prejavov pôvodnej žalovanej na uvedených nahrávkach voči žalobcovi) v danom prípade prichádza do úvahy uplatnenie princípu vzájomnosti, keď zo záverov vykonaného dokazovania možno ustáliť, že sa jednalo o vzájomne narušené vzťahy medzi darcom a obdarovanou a prejavy obdarovanej voči darcovi nemožno posudzovať izolovane od prejavov, resp. správania sa, žalobcu voči obdarovanej. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

13. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú správnosť, pričom nebol napadnutý odvolacími námietkami, ktoré by produkovali relevantnú odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k nároku na náhradu konania.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s a tak, že priznal žalovanej ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie ( ).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )