Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoCsp-34-2021.pdf
PDF · 210.83 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoCsp/34/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: F. T., nar. X.X.XXXX, bytom I., L. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Milan Sadloň, so sídlom Senica, V. Paulínyho - Tótha 30, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 1.516,36 Eur a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 5Csp/163/2017-128 zo dňa 13. decembra 2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 5Csp/163/2017-180 zo dňa 22. apríla 2021 - I., II., III., V., VI. výrok, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e, napadnuté výroky II., V. a závislý výrok VI. r u š í a vracia v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že dohoda o poskytovaní služieb č. 8500114866 zo dňa 15.05.2015 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná, II. výrokom určil, že rozhodcovská zmluva č. 8500114866 zo dňa 15.05.2015 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná, III. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.516,36 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, IV. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, V. výrokom priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom v rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, VI. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom súdneho poplatku Slovenskej republike, na účet Okresného súdu Skalica sumu 289,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 5Csp/163/2017-180 zo dňa 22.4.2021 súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o určenie, že žalovaný nie je oprávnený žiadať od žalobcu jednorazové splatenie úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu číslo 8500114866 zo dňa 15.05.2015.
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 3 ods. 3, § 5 ods. 1, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 44 ods. 2, § 46 ods. 2, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 4 písm. a), h), k), 5, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 454, § 455 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, 2, 3, § 459, § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, 9, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), čl. 3 ods. 1, čl. 3b ods. 1, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, s poukazom aj na procesné ustanovenia § 137 písm. c), § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
3. Prvoinštančný súd vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný uzatvoril s žalobkyňou dňa 15.5.2015 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500114866, ktorou bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.500,- Eur, zmluvné strany si dohodli mesačnú splátku 87,17 Eur vrátane platby podľa dohody o poskytovaní služieb (splátka úveru 58,88 Eur), počet splátok 36, RPMN za úver 26,88 %, ročnú úroková sadzba úveru 17,45 %, priemernú RPMN 34,42 % a celkovú čiastku na splatenie dlžníkom v sume 2.053,68 Eur, poplatok za poskytnutie úveru 150,- Eur. Zmluvné dojednania spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., ktoré sú súčasťou predmetnej zmluvy boli podpísané žalobkyňou a predstavujú formulárové tlačivo žalovaného. Podľa čl. 13, bod 13.2. prvá veta Zmluvných dojednaní v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru alebo akéhokoľvek peňažného záväzku podľa zmluvy o revolvingovom úvere je veriteľ oprávnený predložiť platiteľovi mzdy dlžníka, spoludlžníka 1 a spoludlžníka 2 Dohodu o zrážkach zo mzdy a domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zrážkami zo mzdy, vymáhať pohľadávku zo zmluvy o revolvingovom úvere podaním žaloby na príslušnom súde a následne vymáhať pohľadávku v exekučnom konaní. Podľa čl. 14, bod 14.1. bod 14.2. Zmluvných dojednaní služby sú doplnkové a dobrovoľné, nemajú charakter podmienky alebo predpokladu na uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, napríklad na získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok. Jednotlivé služby sú poskytované dlžníkovi na základe ním prejavenej vôle s tým, že ich poskytovanie je odplatné. Výška odplaty sa riadi sadzobníkom poplatkov. Služby sú poskytované na základe uzavretia samostatnej dohody o ich poskytovaní. Dňa 15.5.2015 uzavrel žalovaný so žalobkyňou Rozhodcovskú zmluvu č. 8500114866 (čl. 16-17), ktorá má formulárový a typový charakter. Dňa 15.5.2015 uzavrel žalovaný so žalobkyňou Dohodu o poskytovaní služieb č. 8500114866 (čl. 18-19), keď podľa bodu 3 sú jednotlivé služby poskytované zákazníkovi automaticky alebo na základe uplatnenia práva zákazníka na ich poskytnutie (napr. služba prepárovania platieb), podľa bodu 4. Pre služby poskytované na základe uplatnenia práva na ich poskytnutie platí, zákazník oznámi požiadavku na nich a poskytne poskytovateľovi potrebnú súčinnosť, ak to povaha služby vyžaduje, podľa bodu 7.1. zákazník sa zaväzuje, že za uzavretie dohody zaplatí mesačne poskytovateľovi odplatu vo výške 2,54 % zo sumy chváleného úveru zníženú o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odplatu v pravidelných mesačných splátkach, ktorá bude uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, podľa čl. II bod 1. až 9. jedná sa tieto služby: Informácia o zostávajúcich záväzkoch, odklad splatnosti splátok, informácia pred splatnosťou splátky, informácia o prijatí platby, vyhotovenie a zaslanie kópie dokumentov, zmena zmluvy na podnet klienta, prepárovanie platieb na príslušnú zmluvu, druhá upomienka zdarma, podpora call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom. Podľa hodnotenia dlžníka zo dňa 14.5.2015 (č.l. 50) má žalobkyňa priemerný mesačný príjem 720,- Eur a výdavky 529,32 Eur z toho splátky pôžičiek, úveru, leasingu, hypotéky 290,32 Eur mesačne (žalovaná podpisom potvrdila, že všetky údaje na tlačive sú pravdivé, aktuálne a úplne a že nezatajila žiadnu skutočnosť týkajúcu sa alebo súvisiacu s uvedenými údajmi). Podľa oznámenia o vykonaných zrážkach (č.l. 86) zamestnávateľ žalobkyne Harmónia, n.o. OCEAN, Štefánikova 65B, Senica ku dňu 30.4.2019 zrazil zo mzdy žalobkyne v prospech žalovaného sumu 1.068,15 Eur na úver č. 8500114866. Podľa výpisu z klientskeho účtu vystaveného žalovaným VS: č. 8500114866 (č.l. 92) žalovaný vyplatil žalobkyni na účet sumu 1.350,- Eur, žalobkyňa na splátkach uhradila žalovanému spolu sumu 2.866,36 Eur, z toho mimo zrážok zo mzdy sumu 1.656,23 Eur.
4. Okresný súd právne uzavrel, že predmetnú zmluvu o úvere podriadil pod zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spolu so zmluvou o úvere žalobkyňa podpísala aj Dohodu o poskytovaní služieb, na ktorú je odkaz v zmluve o úvere, aj v obchodných podmienkach čl. 14. bod 14.1. a 14.2. Žalovaný tvrdenie žalobkyne, že zmluvu o úvere a dohodu podpisovala naraz spolu s rozhodcovskou zmluvou z dôvodu, že jej bolo zo strany pracovníka žalovaného povedané, že táto dohoda je súčasťou zmluvy o úvere, nevyvrátil dôkazmi. Z uvedeného vyvodil, že žalobkyňa dohodu o poskytovaní služieb podpísala z dôvodu, aby jej bol poskytnutý úver, t.j. aby mohla podpísať zmluvu o úvere. Preto je potrebné posudzovať na dohodu o poskytovaní služieb ako súčasť zmluvy o úvere, nakoľko podpisom dohody o službách bolo podmienené uzatvorenie zmluvy o úvere a poskytnutie finančných prostriedkov. Obsahom dohody o poskytovaní služieb zo dňa 15.5.2015 je poskytovanie služieb zo strany žalovaného, ktoré spočívajú v informácii o zostávajúcich záväzkoch, v odklade splatnosti splátok, v informácii pred splatnosťou splátky, v informácii o prijatí platby, vo vyhotovení a zaslaní kópie dokumentov, v zmene zmluvy na podnet klienta, v prepárovaní platieb na príslušnú zmluvu, v druhej upomienke zdarma, v podpore call centra a v osobnom stretnutí s viazaným finančným agentom. Odmena bola v zmluve dohodnutá 2,54 % zo schváleného úveru, čo je suma 34,29 Eur mesačne (87,17 Eur - istina a úrok 42,88 Eur /správne výška úroku 52,88 Eur podľa odvolacieho súdu/). Táto
dohoda sa viaže na zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V danom úverovom vzťahu podľa okresného súdu žalobkyňa nie je odkázaná pri plnení svojich povinností z úverovej zmluvy (úver splácať s stanovených mesačných splátkach), aby bola informovaná o zostávajúcich záväzkoch, nie je odkázaná na odklad splatnosti splátok za sumu 34,29 Eur mesačne, nie je odkázaná na to, aby bola informovaná pred splatnosťou splátky, a aby bola informovaná o prijatí platby, a pod. Navyše s takouto formou služby sú spojené minimálne náklady pre žalovaného. Žalobkyňa je povinná uhrádzať odmenu za tieto služby bez ohľadu na to, či tieto služby využíva, resp. či ich chce využívať. Preto poplatok za takéto služby dohodnutý v dohode je neadekvátny „poskytovaným službám“ a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (žalobkyne). Takýto poplatok je fakticky len snahou žalovaného (veriteľa) o skryté navýšenie odmeny pre seba, t.j. navýšenie úroku za poskytnutý úver. Dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 15.5.2015 je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je preto neplatná, taktiež je neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom a preto vyslovil okresný súd jej neplatnosť. Z uvedených dôvodov žalovanému na základe tejto dohody nevznikol voči žalobkyni žiadny nárok na plnenie a okresný súd plnenie uhradené žalobkyňou z Dohody o poskytovaní služieb započítal do úhrady celkových splátok zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 15.5.2015. Žalovaný v konaní ani nepreukázal, že by na základe uvedenej dohody žalobkyni nejaké služby poskytoval.
5. Ďalej okresný súd preskúmal zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch obsahovať a zistiť, že obsahuje nesprávnu výšku RPMN, keďže žalovaný do zmluvy nezahrnul náklady 34,29 Eur súvisiace so službami poskytovanými na základe Dohody o poskytovaní služieb č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015. Žalovaný tieto náklady nedal do pôvodnej zmluvy o úvere z dôvodu skrytého navyšovania svojho zisku a skrytého navýšenia výšky úroku. Keďže na základe uvedeného je v zmluve o úvere RPMN nesprávne uvedená (a nesprávne je uvedená aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ - žalobkyňa zaplatiť), v zmluve chýba základná náležitosť, ktorú vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na túto chýbajúcu náležitosť zmluvy považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za platnú, avšak úver sa za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca (správne žalovaný - poznámka odvolacieho súdu), preto nemá nárok na úroky zo zmluvy a taktiež na poplatky vyplývajúce zo zmluvy.
6. Predmetom žaloby je aj vydanie bezdôvodného obohatenia, preto okresný súd skúmal, či sa jedná o bezdôvodné obohatenie a či sú splnené podmienky pre vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Z prehľadu platieb na revolvingovú zmluvu č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 mal preukázané, že žalovaný vyplatil žalobkyni celkovú sumu úveru vo výške 1.350,- Eur (nie sumu 1.500,- Eur). Žalobkyňa vykonala 34 splátok od 12.6.2015 do 9.7.2019 v celkovej výške 2.866,36 Eur, t.j. celkovo uhradila na úver (1.350,- Eur) naviac sumu 1.516,36 Eur, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, nakoľko uvedená suma mu bola uhradená bez právneho dôvodu. Preto žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia priznal sumu 1.516,36 Eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi skutočne čerpanou sumou a sumou uhradenou zo strany žalobkyne.
7. Rozhodcovská zmluva č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 podľa okresného súdu predstavuje formulárovú zmluvu, ktorá nebola individuálne dojednaná. Svojím obsahom spôsobuje značnú nerovnováhu v zmluvnom postavení strán v neprospech spotrebiteľa, teda žalobkyne. Pri uzatváraní takejto zmluvy dlžník - spotrebiteľ musí byť oboznámený s touto zmluvou a musí jej porozumieť a podpis takejto zmluvy nemôže byť podmieňovaný uzatvorením zmluvy o úvere. Žalovaný nepreukázal v konaní, že žalobkyňu poučil o následkoch uzavretia takejto zmluvy a ani nepreukázal, že táto zmluva bola so žalovanou individuálne dojednaná. Táto zmluva je neplatná s poukazom na § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka.
8. Okresný súd zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti ustanovenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorou sa určuje poplatok za poskytnutie úveru, výpočet úrokov a ich splatnosť, v časti o určenie, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na takomto rozhodnutí - určovacej žalobe a to vzhľadom na rozhodnutie o úhrade bezdôvodného obohatenia (povinnosť plniť), v ktorom vyriešil aj otázku neexistencie nároku žalovaného na poplatok za poskytnutie úveru (150,- Eur) a úroky z úveru.
9. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalobkyni priznal podľa pomeru jej úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania fakticky v plnom rozsahu, keďže žalobkyňa bola v konaní úspešná fakticky v celom rozsahu (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným uznesením.
10. Okresný súd žalobe vyhovel v časti určenia neplatnosti zmlúv a v časti nároku na plnenie v rozsahu 100 %, preto v zmysle § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch uložil povinnosť žalovanému zaplatiť súdny poplatok za žalobu v celkovo sume 289,50 Eur (2 x 99,50 Eur - určovacia žaloba - dohoda o poskytovaní služieb a rozhodcovská zmluva + 90,50 Eur - poplatok z priznaného plnenia 1.516,36 Eur). Keďže priznal žalobkyni aj sumu vo výške 1.516,36 Eur titulom bezdôvodného obohatenia, z tejto sumy okresný súd vypočítal výšku súdneho poplatku, ktorú následne pripočítal do celkovej výšky súdneho poplatku (podľa položky 1 písm. b/ zákona o súdnych poplatkoch).
11. V dopĺňacom rozsudku okresný súd právne uzavrel, že na požadovanom určení nie je ani naliehavý právny záujem (§ 137 písm. c/ CSP), preto žalobu v tejto časti zamietol.
12. Proti tomuto rozsudku (v spojení s dopĺňacím rozsudkom) výlučne výrokom I., II., III., V. a VI. podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov aj odvolacieho konania, alternatívne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. Namietal, že napadnutý I. výrok považuje za nepreskúmateľný a nezákonný. Argument o neprimeranosti poplatku za poskytovanie služieb nie je spôsobilý v zmysle zákona viesť k záveru o hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania a opisu skutočností preukázaných v konaní podľa obsahu rozsudku nebolo preukázané, že by okresný súd dokazovaním dospel k záveru umožňujúcom posúdenie vzájomných plnení. Z rozsudku nevyplýva na základe akého zákonného ustanovenia by posudzovanie vzájomných plnení podľa dohody o poskytovaní služieb malo byť zákonným dôvodom pre záver o neprijateľnosti dohody o poskytovaní služieb. Z rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal celým obsahom dohody, teda aj ustanoveniami na jej začiatku o tom, že jej uzavretie nie je podmienkou pre získanie úveru a teda že vzhľadom na túto okolnosť je treba dohodu o poskytovaní služieb nutné považovať za individuálnu podmienku, vo vzťahu, ku ktorej je ex lege vylúčený záver o neprijateľnosti. Táto skutočnosť nebola sporná ani v čase uzavretia zmluvy, a ani následne počas doby viac ako 2 rokov (poukaz na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoR/5/2016).
13. K záverom okresného súdu ohľadom rozhodcovskej zmluvy poukázal na to, že skutočnosť, či akékoľvek ustanovenie je alebo nie je individuálne dojednané, nie je podmienkou jeho platnosti. Ak by súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, potom by mal dospieť k záveru, že ustanovenie, ktoré je individuálne dojednané, nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ustanovenie, ktoré nie je individuálne dojednané, môže byť posúdené ako neprijateľná podmienka, pokiaľ sú splnené a dokazovaním preukázané také nerovnosti a nerovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, že spĺňajú znak hrubej nerovnováhy. To v konaní preukázané nebolo, z napádaného rozsudku nevyplýva jediný zákonný dôvod, v zmysle ktorého súd pri rozhodovaní nepoužil ani zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý predpisuje obsahové náležitosti rozhodcovskej zmluvy (čo je významné predovšetkým pre rozhodcovské zmluvy uzavreté po 1.1.2015) vrátane podrobného poučenia o tom, čo rozhodcovské konanie je. Z rozsudku je nezistiteľné, aké ďalšie vysvetlenie by žalovaný mal poskytnúť, čo malo byť jeho obsahom, kedy a kde ho mal poskytnúť. Ak podľa súdu prvej inštancie nepostačuje dodržať ani požiadavky osobitného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské rozhodcovské konanie, potom svoje závery a úvahy by mal po právnej stránke jednoznačne zdôvodniť. Zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vymedzuje povinnosť uviesť poučenie do rozhodcovskej zmluvy. Z rozsudku nevyplýva jediný dôvod, pre ktorý napriek splneniu zákonných požiadaviek, to nepostačuje. Z rozsudku nevyplýva jediný skutkový dôvod pre záver o hrubej nerovnováhe. Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami a pod. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi
k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. K výberu rozhodcu, resp. fóra, kde sa spor bude riešiť, dochádza až pri podaní žaloby. Tento výber robí strana podávajúcu žalobu, nie teda iba jedna zmluvná strana. Obe zmluvné strany majú v zmysle úpravy ich vzájomného vzťahu rovnaké práva a nie je možné hovoriť o žiadnej nerovnováhe. Ochrana spotrebiteľa smeruje k tomu, aby zmluvné strany mali rovnakú možnosť a postavenie v rovnakej, respektíve porovnateľnej situácii. To znamená, či rozsah oprávnení žalobcu je rovnaký bez ohľadu na to, či ide o dodávateľa alebo o spotrebiteľa. Ak je v pozícii žalobcu spotrebiteľ, potom aj on určuje a) fórum rozhodovania sporu, b) v prípade voľby rozhodcovského konania rozhodcovský súd. Rozhodcovská zmluva výber spôsobu riešenia sporov zo zmluvy a tiež výber rozhodcu ponecháva na žalobcu. Spotrebiteľ podaním žaloby na rozhodcovský súd nestráca právo brániť sa v konaní. Žalovaný poukazuje na fakt, že v súčasnosti platný zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ktorým sa rozhodcovské konanie riadilo) vo viacerých ustanoveniach predpokladá, že výber spôsobu riešenia sporu prináleží žalobcovi, ktorým môže byť veriteľ alebo spotrebiteľ. Zároveň má stály rozhodcovský súd osobitnú poučovaciu povinnosť.
14. Záver okresného súdu o nesprávnosti výpočtu RPMN nebol v konaní preukázaný a na tejto skutočnosti nemení fakt ani konštatovanie okresného súdu v bode 62 odôvodnenia, pretože okresný súd opomenul aplikovať § 2 písmeno g) a h) zákona o spotrebiteľských úveroch. Dohoda o poskytovaní služieb nebola ani podmienkou pre získanie úveru, a ani predpokladom pre uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa nikdy netvrdila, že by o dané služby nemala záujem, že nechce platiť odplatu za možnosť ich poskytnutia a pod. Samotné poskytovanie služieb pritom vo viacerých prípadoch predpokladá iniciatívne konanie dlžníka (napr. odklad splátok), u iných je zase logické, že ich dodávateľ poskytuje automaticky (napr. informácia o prijatí platby). Samotné znenie dohody pritom pri údajoch o jednotlivých službách obsahuje aj informáciu o tom, ktoré služby sú poskytované automaticky, a ktoré naopak, na základe podnetu druhej zmluvnej strany. Ak žalobca uvedenú odplatu nechcel platiť alebo dohodu zrušiť, mohol spraviť akýkoľvek prejav smerujúci k uvedenému následku. Možnosti ukončenia Dohody sú upravené v sekcii III. ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA, ktorá o. i. obsahuje zánik dohody z dôvodu zániku (zrejme mal na mysli dohody - pozn. odvolacieho súdu) alebo splnenia záväzkov zo zmluvy, dohody strán, atď. Túto možnosť žalobkyňa nevyužila (poukaz na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoR/5/2016). Odvolanie proti výrokom V. a VI. odôvodňuje tým, že ide o závislé výroky od rozhodnutia vo veci samej.
15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa a uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť. Žalovaný vyčíta okresnému súdu, že neuviedol, z ktorých dôkazov vo vzťahu k I. výroku vyvodil záver, že našiel značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný si počas celého obdobia vynucoval platenie poplatku za služby, pričom tieto neposkytoval (okrem jedného povolenia odkladu splátok). Služby uvedené v čl. II bod 1, bod 3, bod 4 nikdy neplnil, aj keď sa na to písomne zaviazal a požadoval poplatky. Zmluva bola nevypovedateľná a klient bol podľa nej povinný plniť až do dátumu poslednej splátky podľa splátkového kalendára. Formulácia dohody umožňovala vymáhanie poplatkov aj pri neplnení povinností silnejšej strany odporuje zákonu. Judikát, na ktorý poukazuje žalovaný v odvolaní (strana 3) nemožno aplikovať, pretože ide o skutkovo úplne odlišné veci. Zmluva o poskytovaní služieb nie je samostatnou zmluvou, ale je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, hlavným predmetom plnenia nie je poskytovanie doplnkových služieb, ale poskytnutie úveru. Záver okresného súdu o nezákonnosti ustanovení zmluvy o poskytovaní služieb ako neprijateľných podmienok nemôže byť nezákonným. Tvrdenie žalovaného o nepostačujúcom odôvodnení k výroku II. vzhľadom na rozsiahlu judikatúru považuje za účelovú, keď trvá na dôvodoch neplatnosti rozhodcovskej zmluvy uvedených v žalobe. Žalovaný tvrdí, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, akosi však pozabudol poukázať na to, že žalobou napadnutá rozhodcovská zmluva bola uzatvorená podľa zákona č. 244/2002 Z. z. a aj všetky zmluvné ustanovenia odkazovali na tento zákon. Právna argumentácia o právach a povinnostiach zmluvných strán pri prípadnom rozhodcovskom konaní opretá o zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je nesprávna, pretože napriek platnosti zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v čase uzavretia žalobou napadnutej zmluvy žalovaná túto zmluvu uzavrela za použitia iných noriem. Nemôže teda ísť o nezákonné rozhodnutie prvoinštančného súdu. V konaní sa domáhala určenia, že zmluva o úvere je bez poplatkov a bezúročná na základe iných dôvodov, ako v konaní identifikoval prvoinštančný súd. V prvom rade to bolo nesplnenie povinnosti overiť bonitu potenciálneho dlžníka postupom uvedeným v zákone, s čím zákon automaticky spája sankciu v podobe výroku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti takej zmluvy, za druhé tým, že žalovaný
svojvoľne a bez opory v zákone alebo v zmluve o poskytnutí úveru inkasoval úroky pred ich lehotou splatnosti, teda z jednotlivých splátok si svojvoľne preúčtovával rôzne sumy na úhradu úrokov, ktorých splatnosť mala nastať až v budúcnosti, čím umelo a neodôvodnene znižovala výšku splátky istiny a tým umelo navyšovala neskôr inkasované úroky. Takéto nezákonné konanie zo strany žalovaného, hrubo porušujúcej akékoľvek normy slušného správania sa, smerujúce k bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľa nemôže požívať ochranu. Pretože žalobkyňa bola v tejto časti sporu úspešná, je jej jedno, z akého dôvodu súd rozhodol o tom, že spotrebiteľská zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov. Rozhodnutie KS v Banskej Bystrici, na ktorý poukazuje žalovaná nie je možné použiť na tento spor z dôvodu, že žalovaný po celý čas inkasoval poplatky za služby, ktoré nikdy neposkytol napriek tomu, že sa na to zmluvne zaviazal, tieto poplatky neboli podmienené akoukoľvek aktivitou žalobkyne, boli vyberané pravidelne a teda už pri uzatvorení zmluvy boli predvídateľné (čo samozrejme poplatok za povolenie odkladu splátok nie je a preto rozsudok KS v Banskej Bystrici nie je v rozpore s rozsudkom napadnutým týmto odvolaním). Žalobkyňa pred súdom vysvetlila jej subjektívne vnímanie reality pri uzatváraní úverovej zmluvy a k nej podriadených ostatných zmlúv (o poskytovaní služieb, rozhodcovskej zmluve, zmluve o zrážkach zo mzdy).
16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok, ďalej aj „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať čiastočný úspech, preto postupom podľa § 387 CSP napadnuté výroky I. a III. potvrdil, napadnuté výroky II., V., VI. postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka určenia neplatnosti dohody o poskytovaní služieb č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, určenia neplatnosti ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v časti, ktorou sa určuje poplatok za poskytnutie úveru, výpočet úrokov a ich splatnosť, určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.05.2015 je bezúročná a bez poplatkov, určenia, že žalovaný nie je oprávnený žiadať od žalobkyne jednorazové splatenie úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.05.2015, zaplatenia sumy 1.516,36 Eur titulom bezdôvodného obohatenia.
18. Žalobkyňa ani žalovaný nenapadli odvolaním IV. výrok (zamietnutie žaloby vo zvyšku - určenie neplatnosti ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v časti, ktorou sa určuje poplatok za poskytnutie úveru, výpočet úrokov a ich splatnosť, určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 je bezúročná a bez poplatkov), ktorý preto nadobudol právoplatnosť.
19. Strany nenapadli odvolaním ani dopĺňací rozsudok č. k. 5Csp/163/2017-180 zo dňa 22.4.2021 (zamietnutie určenia, že žalovaný nie je oprávnený žiadať od žalobkyne jednorazové splatenie úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015), ktorý nadobudol právoplatnosť.
20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom (určil, že dohoda o poskytovaní služieb č. 8500114866 zo dňa 15.05.2015 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je
neplatná), II. výrokom (určil, že rozhodcovská zmluva č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná), III. výrokom (uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.516,36 Eur), V. výrokom (priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom v rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením), VI. výrokom (uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom súdneho poplatku Slovenskej republike, na účet Okresného súdu Skalica sumu 289,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku).
21. Pretože odvolací súd preberá vo vzťahu k výrokom I. a III. v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci (I. a III. výrok), výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku (I. a III. výrok), a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej (I. a III. výrok), s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie (k výrokom I. a III.) sa potom žiada dodať už len nasledovné:
22. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide o štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý podnikateľ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
23. Cieľom spotrebiteľského práva je, aby spotrebiteľ bol chránený pred záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej v spotrebiteľskej zmluve, teda aby ho táto podmienka nezaväzovala. Je potrebné konštatovať naliehavý právny záujem žalobcu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorý vyplýva priamo zo zákona (podľa § 3 ods. 3 a 6 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ sa môže domáhať ochrany svojho práva proti porušeniu práv proti porušiteľovi na súde). Zákon ďalej vyžaduje, aby šlo o podmienku neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti v zmysle hmotného práva a v takomto prípade je daný dôvod na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Prioritne bolo potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa.
24. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).
25. Správne preto súd prvej inštancie v zmysle požiadavky žalobkyne podrobil súdnej kontrole zmluvné podmienky majúce charakter podmienok potenciálne spôsobilých vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nemali by byť totiž žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je v kontraktačnom procese slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti, resp. vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu v zmysle vlastných predstáv o podmienkach zmluvy, ktorá bola naformulovaná dodávateľom vopred.
26. Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ktorú strany uzatvorili, spĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy a ak v súvislosti s uzatvorením zmluvy bola uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, ako aj rozhodcovská zmluva a dohoda o poskytnutí služieb. Posúdenie každého nároku je totiž vecou individuálnych skutkových zistení.
27. Z obsahu spisu vyplýva, že Žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvou o revolvingovom úvere č. 8800114866, podpísanou žalobkyňou dňa 14.5.2015 a zástupcom žalovaného dňa 15.5.2015, žalobkyňa ako dlžník žiadala podľa bodu 5 o poskytnutie úveru (úverový limit) 1.500,- Eur, so splatnosťou úveru (počet splátok) 36 mesiacov, mesačná splátka (vrátane úrokov) 52,88 Eur (informatívny údaj o predpokladanej mesačnej platbe /mesačná splátka spolu s platbou podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá vo výške 87,17 Eur), celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) vo výške 2.053,68 Eur, predpokladaná RPMN za úver 26,68 %, ročná úroková sadzba úveru 17,45 %, priemerná RPMN za úver 34,42 %, poskytnutá čiastka revolvingu 1.500 Eur, celková čiastka revolvingu 1.500,- Eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 26,68 %, ročná úroková sadzba revolvingu 17,45 %, poplatok za poskytnutie úveru 150,- Eur. V bode 6 sú údaje o schválenom revolvingovom úvere: poskytnutý úver (úverový limit) 1.500,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok) 36 mesiacov, mesačná splátka (vrátane úrokov) 52,88 Eur (informatívny údaj o predpokladanej mesačnej platbe /mesačná splátka spolu s platbou podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá vo výške 87,17 Eur), celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) vo výške 2.053,68 Eur, RPMN za úver 26,53 %, ročná úroková sadzba úveru 17,45 %, priemerná RPMN za úver 34,42 %, poskytnutá čiastka revolvingu 1.500 Eur, celková čiastka revolvingu 1.500,- Eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 26,68 %, ročná úroková sadzba revolvingu 17,45 %, poplatok za poskytnutie úveru 150,- Eur, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,05 %. Podľa bodu 7 zmluvy o úvere dlžník, spoludlžník 1, 2 a veriteľ v ďalšom odkazujú na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach Zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto Žiadosti/Zmluvy. Dlžník, Spoludlžník 1, Spoludlžník 2 sa so zmluvnými dojednaniami zoznámili a nemajú k nim žiadne výhrady a zaväzujú sa ich dodržiavať. Na konci zmluvy, t.j. po bode 16 je dátum podpisu 14.5.2015 a podpis zmluvy o úvere žalobkyne a dátum podpisu 15.5.2015 a podpis zmluvy o úvere žalovaného.
28. Dňa 15.5.2015 uzavreli strany Rozhodcovskú zmluvu č. 8500114866 (čl. 16-17), ktorá má formulárový a typový charakter.
29. Dňa 15.5.2015 uzavrel žalovaný so žalobkyňou Dohodu o poskytovaní služieb č. 8500114866 (čl. 18-19), keď podľa čl. I bodu 3 sú jednotlivé služby poskytované zákazníkovi automaticky alebo na základe uplatnenia práva zákazníka na ich poskytnutie (napr. služba prepárovania platieb), podľa bodu 4. Pre služby poskytované na základe uplatnenia práva na ich poskytnutie platí, zákazník oznámi požiadavku na nich a poskytne poskytovateľovi potrebnú súčinnosť, ak to povaha služby vyžaduje, podľa bodu 7.1. zákazník sa zaväzuje, že za uzavretie dohody zaplatí mesačne poskytovateľovi odplatu vo výške 2,54 % zo sumy chváleného úveru zníženú o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odplatu v pravidelných mesačných splátkach, ktorá bude uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Podľa čl. II bod 1. až 9. jedná sa tieto služby: Informácia o zostávajúcich záväzkoch, odklad splatnosti splátok, informácia pred splatnosťou splátky, informácia o prijatí platby, vyhotovenie a zaslanie kópie dokumentov, zmena zmluvy na podnet klienta, prepárovanie platieb na príslušnú zmluvu, druhá upomienka zdarma, podpora call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom.
30. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.516,36 Eur ako bezdôvodného obohatenia, pričom okresný súd žalobe v tejto časti (III. výrok) vyhovel argumentujúc v odseku 63 a 62 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že zmluvu o úvere revolvingového typu považoval za platnú podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak pre chýbajúcu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) (nesprávne uvedená RPMN a nesprávne uvedená aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť) považoval za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN, keďže žalovaný do zmluvy nezahrnul náklady 34,29 Eur súvisiace so službami poskytovanými na náklade Dohody o poskytovaní služieb zo dňa 15.5.2015, keďže je nesprávne uvedená RPMN, je nesprávna aj celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť.
31. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).
32. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
33. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere je v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN). RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom, preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. To, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu, a tak aj výber úveru, pre toho konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho. V hodnote RPMN za úver sú zahrnuté všetky náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom. Jednou z položiek týchto nákladov je úrok za poskytnutý úver, ktorého percentuálnym vyjadrením je úroková sadzba. Okrem úroku môžu medzi náklady úveru patriť rôzne poplatky, napríklad za poskytnutie úveru, za správu účtu, poistenie úveru a podobne. Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovil podstatné náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch v záujme ochrany práv spotrebiteľov ako slabšej strany záväzkového vzťahu. Všetky subjekty, vrátane bánk (nebankové spoločnosti), boli povinné znenie zákona rešpektovať a v zmluvách, na ktoré sa zákon vzťahoval, bolo ich povinnosťou uvádzať zákonom stanovené údaje.
34. Žalovaný namietal nesprávnosť záveru prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní nebolo sporné, že hoci v zmluve bola uvedená výška úveru 1.500,- Eur, žalobkyni bolo v skutočnosti vyplatených 1.350,- Eur, a teda je nesprávne vypočítaná RPMN, nakoľko bola vypočítaná zo sumy 1.500,- Eur, avšak úver bol poskytnutý len v sume 1.350,- Eur, čím by sa podstatne navýšila RPMN, a teda je nepochybné, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený údaj o RPMN nemôže byť správny, je v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného odvolací súd súhlasí so záverom o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch.
35. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že nezapočítanie odplaty v zmysle Dohody do RPMN nie je v súlade so znením zákona o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. g/), nakoľko účelom dohody (ako závislej zmluvy) bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver a tým obísť § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný výšku odplaty v zmysle Dohody o poskytnutí služby nezarátal do výšky RPMN, napriek tomu o sumu 1.234,44 Eur navýšil výšku odplaty, ktorú mal žalobca ako dlžník celkom žalovanému zaplatiť, čo nie je v súlade § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže zákonodarca v uvedenom § 2 ustanovuje, čo sa považuje za spotrebiteľský úver a čo je nákladom tohto úveru.
36. Žalovaný zúčtoval príslušný poplatok za danú službu žalobkyni tým spôsobom, že jej úver vyplatil už krátený o uvedený poplatok, pričom poplatok zahrnul do celkovej sumy poskytnutého úveru. Takýto spôsob určenia celkovej výšky úveru a v nadväznosti na to následného určenia RPMN z takejto výšky úveru bol v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, aj s eurokonformným výkladom príslušných ustanovení Smernice č. 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Za týchto okolností podľa odvolacieho súdu potom nie je možné tvrdiť o splnení všetkých zákonom stanovených podmienok, keď reálne úver (jeho výška) nezodpovedá dohodnutej výške. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovením § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prevzaté ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14, Kurt Georg Radlinger a Helena Radlingerová proti Finway, a.s., vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať „v tom zmysle, že... výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje
sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Predmetom posúdenia Súdneho dvora Európskej únie v danom rozsudku bola situácia, že manželom Radlingerovým bol poskytnutý úver v určitej výške, no veriteľ si už v okamihu jeho poskytnutia oproti tomuto úveru započítal nárok na poplatok za poskytnutie úveru (porov. ods. 82 rozsudku). Z citovaného rozsudku teda možno vyvodiť, že pod pojmom „celková výška úveru“ v čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ ES nemožno rozumieť sumu dohodnutú ako suma úveru alebo úverový limit v zmluve o úvere, ale sumu, ktorá bola reálne daná spotrebiteľovi k dispozícii na ten účel, na ktorý sa zmluva uzatvára. Tým samozrejme nie je vylúčené, že napr. v zmluve môže byť ako suma úveru dohodnutá určitá suma, z ktorej dlžník dostane k dispozícii len časť, po zrážkach (započítaní) poplatkov účtovaných zo strany veriteľa, ba dokonca to nevylučuje ani to, aby sa z takejto dohodnutej sumy vychádzalo pri úročení. Zmluva však potom zároveň musí podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch obsahovať aj celkovú výšku úveru v zmysle, v akom ju definuje cit. rozsudok Súdneho dvora. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového súdom prvej inštancie vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500114866 uvádza aj v bode 5 a 6 ako výšku úveru sumu 1.500,- Eur, z tejto sumy sa však v okamihu jeho poskytnutia žalobkyni ako spotrebiteľovi odpočítal poplatok za poskytnutie úveru dohodnutý v zmluve na 150,- Eur. V dôsledku toho bolo žalobkyni reálne daných k dispozícii len 1.350,- Eur (čo v konaní nebolo sporné). To, že spotrebiteľovi je reálne daná k dispozícii len táto nižšia suma, však zmluva v prerokúvanej veci nikde neuvádza. Neuvedenie tohto údaja však podľa odvolacieho súdu spôsobuje, že podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
37. Skutočnosti uvedené v odseku 35 a 36 spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch a žalobkyni s ohľadom na už vyššie uvedené vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
38. Naviac odvolací súd ešte dopĺňa, že vychádzajúc z formulácie v § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy a na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosť „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“, vzhľadom na jeho jednoznačnú gramatickú formuláciu nie je možné vykladať (ani systematicky, ani historicky, ani logicky či teleologicky) inak ako, že v čase účinnosti predmetného ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere museli obsahovať ako zákonom predpísanú obligatórnu náležitosť termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Opačný výklad, do úvahy ani logicky neprichádzajúci, že by tento termín nemal byť obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy, by bol v priamom rozpore s jednoznačným ustanovením zákona a išlo by o neprípustný výklad contra legem. Odvolací súd preto uzatvára, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru bol v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorej neuvedenie malo v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. Žiada sa zdôrazniť, že zákon v citovanom ustanovení vyžaduje, aby konečná splatnosť spotrebiteľského úveru bola obsahom priamo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a nie iných hoci súvisiacich listín. Vzhľadom na to, ak v jednostrannom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 15.5.2015 (čl. 20) sa uvádza dátum splatnosti z poslednej splátky úveru (16.5.2018), nie je možné uzavrieť, že konečná splatnosť úveru bola náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ zákonodarca zaviedol túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, účelom bolo, aby spotrebiteľ mal možnosť pred uzavretím predmetnej zmluvy byť informovaný a zvážiť aj okolnosť, kedy nastane konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, teda dokedy bude úver splácať. Preto pokiaľ sa o nej dozvedel až po uzavretí zmluvy, z oznámenia veriteľa, nezodpovedá to účelu, ktorý sledoval zákon.
39. Z cit. ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že zákon jednoznačne nevymedzuje, akým spôsobom má byť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru v zmluve uvedená. Základnou všeobecnou požiadavkou však je, aby bola v zmluve táto náležitosť uvedená jasne a zrozumiteľne, bez ťažkosti a s istotou určiteľným spôsobom. Cieľom resp. účelom tohto ustanovenia je zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň poslednej splátky úveru, teda termín jeho konečnej splatnosti, resp. dobu, dokedy bude povinný predmetný úver splácať. Účel tohto ustanovenia je naplnený vtedy, ak uvedenie termínu končenej splatnosti v zmluve umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky. Podľa názoru odvolacieho súdu citované ustanovenie ale nie je možné vykladať tak, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť v zmluve definovaný výhradne jednoznačným dátumom, teda konkrétnym dňom, mesiacom a rokom. Obdobný názor vyslovil SD EÚ vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia c/a Klára Biróová, keď uviedol, že čl. 10 ods. 2
písm. h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. V zmysle citovaného ustanovenia údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru pritom musí byť v zmluve výslovne uvedený a nemožno ho iba vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napríklad z počtu splátok). Počet a výšku splátok nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Údaje o termíne konečnej splatnosti úveru, termíne prvej a poslednej splátky v oznámení veriteľa o schválení úveru, nemôžu byť postačujúce, nakoľko predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalobca písomne neodsúhlasil a o jeho obsahu v čase podpisovania zmluvy nemal vedomosť. Termín konečnej splatnosti musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. Odvolací súd pritom nepovažuje za dostačujúce, ak sú v zmluve uvedené dátumy splatnosti mesačných splátok a počet mesačných splátok, pretože to sú tak či tak podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ak by tieto postačovali, zákonodarca by už nepovažoval za potrebné ako osobitnú náležitosť zmluvy uviesť pod písm. f) cit. ustanovenia. aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
40. Okresný súd správne vyhodnotil poskytnutý úver žalobkyni ako bezúročný a bez poplatkov a zároveň mal preukázané, že žalobkyňa plnila v prospech žalovaného titulom uzavretej spotrebiteľskej zmluvy celkom sumu 2.866,36 Eur, teda sumu vo výške 1.516,36 Eur ako rozdiel vyplateného úveru 1.350,- Eur a sumy zaplatenej žalobkyňou. Pokiaľ teda žalobkyňa z predmetného úveru uhradila žalovanému sumu prevyšujúcu istinu, žalovaný tým získal majetkový prospech bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorý je povinný vydať žalobkyni na úkor, ktorej bezdôvodné obohatenie získal a to v celom rozsahu (§ 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bolo preto dôvodným, aby okresný súd žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie spočívajúce v rozdiele medzi žalobkyňou reálne získanou istinou úveru a žalovanému zaplatenou sumou a to výške 1.516,36 Eur, preto odvolací súd napadnutý III. výrok postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.
41. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti Dohody o poskytnutí služieb č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015, keď prvoinštančný súd žalobe napadnutým I. výrokom vyhovel s odôvodnením, že dohoda je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom a tiež, že je neplatná z dôvodu neprijateľnom zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka), závery uvedené v odseku 62 odôvodnenia napadnutého rozsudku.
42. Právny úkon Dohody o poskytovaní služieb je právnym úkonom, ktorý bezprostredne nadväzuje na spotrebiteľskú zmluvu, aj na tento právny úkon prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Predmetná dohoda bola uzavretá v ten istý deň ako zmluva o úvere a aj podľa odvolacieho súdu jednoznačne súvisí so zmluvou o úvere. Argument o samostatnosti Dohody o poskytovaní služieb nie je opodstatnený, nakoľko táto zmluva ako samostatné dojednanie o právach a povinnostiach zmluvných strán absolútne neobstojí, pretože bez uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu stráca uvedená dohoda akýkoľvek význam. V samotnej dohode čl. I. bod 1. bolo uvedené, že poskytovanie dohodnutých služieb je k uzavretej zmluve o úvere s rovnakým číslom ako je číslo príslušnej zmluvy. Je potom nepochybné, že odplata za služby, ktoré mali byť žalobkyni poskytnuté súvisí s poskytnutým konkrétnym úverom úverovou zmluvou. V zmluve o úvere je uvedená mesačná splátka 87,17 Eur, ktorá predstavuje súčet splátok úveru 52,88 Eur a splátok podľa dohody za služby 34,29 Eur (2,54% z poskytnutého úveru po odpočítaní poplatku). Odvolací súd má za to, že pri uzatváraní Dohody o poskytovaní služieb (ktorá má formu predtlačeného formulára) došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovaného, a ktorá podstatne narušila ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ku ktorému sa dostala. Žalovaný nekonal pri uzatváraní vyššie uvedenej dohody s odbornou starostlivosťou, pretože v konaní nepreukázal, že žalobkyni ako priemerným spotrebiteľom boli akokoľvek vysvetlené (v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti) následky uzavretia uvedenej dohody, a to najmä s ohľadom na jej odplatnosť vo výške vyššej ako celková odplata za poskytnutie úveru.
43. V bode 7.1 predmetnej Dohody o poskytovaní služieb sa dlžník zaväzuje, že za uzavretie Dohody zaplatí veriteľovi mesačne odplatu vo výške 2,54 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. V uvedenom bode sa však nič neuvádza o tom, aký počet mesiacov sa táto odplata má platiť, pričom toto nie je jednoznačne uvedené ani v bode 10. dohody (Predmet
dohody). Keďže nie je uvedený počet mesiacov, nie je ani zrejmá ani konečná výška odplaty. Odvolací súd poukazuje na to, že z bodu 7.1 dohody pritom vyplýva, že odplata sa platí za uzavretie dohody, nie za poskytovanie služieb, a preto nie je zrejmé, prečo výška odplaty nie je v dohode uvedená ako konečná suma. V uvedenom bode 7. dohody sa uvádza, že zákazník sa zaväzuje splácať túto odplatu v pravidelných mesačných splátkach, preto ak má ísť o splátku (t.j. čiastku z nejakej konečnej sumy), je nutné uviesť, aká je celková výška odplaty, ktorá sa má takto „splácať“ až do jej úplného splatenia, toto však v dohode uvedené nie je. V listine Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 15.5.2015 sa uvádza, že splátka podľa Dohody o poskytnutí služieb (mesačne) je vo výške 34,29 Eur, pričom odplata za poskytnutie služby v zmysle Dohody o poskytovaní služieb je uvedená vo výške 1.234,44 Eur. Údaj o výške odplaty bol teda uvedený iba v oznámení veriteľa, ktoré oznámenie však žalobca neprijal písomnou formou, a preto ho nemožno ani považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Údaj o výške odplaty sa výslovne a jednoznačne neuvádza ani v zmluve o úvere. S poukazom na uvedené je tak dojednanie o výške odplaty v dohode neurčité, a preto s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Je nutné uviesť, že ak by aj celková výška odplaty 1.234,44 Eur bola uvedená priamo v dohode, nešlo by o platné dojednanie, a to pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Dohoda o poskytovaní služieb bola jednoznačne uzatváraná v súvislosti so zmluvou o úvere, čo je zrejmé aj z toho, že zmluva o úvere uvádza výšku splátky spolu s platbou podľa dohody. Žalovaný sa na základe dohody zaviazal poskytovať žalobkyni služby ako je informácia o zostávajúcich záväzkoch, odklad splatnosti splátok, informácia pred splatnosťou splátky, informácia o prijatí platby, vyhotovenie a zaslanie kópie dokumentácie, zmena zmluvy na podnet klienta, prepárovanie platieb na príslušnú zmluvu, druhá upomienka zdarma, podpora call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom. Odplata vo výške 1.234,44 Eur, pritom viac ako dvojnásobne prevyšuje výšku odplaty za spotrebiteľský úver v sume 553,68 Eur (2.053,68 Eur ako celková čiastka na zaplatenie mínus 1.500,- Eur ako suma úveru). Touto odplatou sa teda dojednaná odplata za úver navyšuje o viac ako 100 %. Žalovaný takýmto konaním porušil odbornú starostlivosť vo vzťahu k spotrebiteľovi, pretože nekonal na úrovni osobitnej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, a ktorá by zodpovedala čestnej obchodnej praxi. Zároveň použitím obchodnej praktiky došlo k podstatnému narušeniu ekonomického správania žalobkyne ako priemerného spotrebiteľa, nakoľko obchodná praktika bola žalovaným využitá na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil. Je nepochybné, že žalovaný tým, že nevysvetlil žalobkyni všetky dôsledky podpísania zmluvy o poskytovaní služieb z jej strany (najmä navýšenie celkovej sumy odplaty o viac ako 100 %), narušil ekonomické správanie žalobkyne ako spotrebiteľa, v dôsledku ktorého urobila rozhodnutie, ktoré by ako informovaný spotrebiteľ inak neurobila.
44. Je nutné vychádzať z toho, že nie je dôvodné očakávať, že by sa spotrebiteľ v prípade, že by mu boli poskytnuté podstatné informácie zo strany žalovaného, rozhodol podpísať uvedenú dohodu o poskytovaní služieb, keď v takom prípade pri poskytnutom úvere 1.500,- Eur by mal celkovo uhradiť sumu 3.138,12 Eur (2.053,68 Eur + 1.234,44 Eur), pričom by za takto zvýšenú odplatu nemal dostať adekvátne protiplnenie. Služby pre žalobkyňu mali spočívať v informácii o zostávajúcich záväzkoch, odklade splatnosti splátok, informácii pred splatnosťou splátky, informácii o prijatí platby, vyhotovení a zaslaní kópie dokumentácie, zmeny zmluvy na podnet klienta, prepárovaní platieb na príslušnú zmluvu, druhej upomienke zdarma, podpore call centra a osobnom stretnutí s viazaným finančným agentom. Ide však o bežné služby, ktoré poskytujú banky i nebankové subjekty, a ktoré by mala pokrývať odplata za úver. Navyše výška odplaty za uvedené služby je úplne neprimeraná tomu, že tieto služby ani nemusia byť poskytované pravidelne, resp. nemusia byť za trvania úverového vzťahu poskytnuté vôbec a žalobkyňa ich poskytnutie aj popiera a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky.
45. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že uzavretá dohoda ako právny úkon je v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom, keď sa malo jednať o odplatu za doplnkové služby v súvislosti s poskytnutým spotrebiteľským úverom pre neprijateľnosť poplatku, jeho netransparentnosť a neprimeranú výšku. V bode 7.2. bolo dohodnuté, že ak dôjde k zosplatneniu splátok, neuhradené splátky odplaty sa stanú splatnými dňom zosplatnenia splátok a zákazník je povinný ich uhradiť spolu so zosplatnenými splátkami podľa príslušnej zmluvy. V prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky odplaty o viac ako tri mesiace po termíne splatnosti všetky záväzky dlžníka, ktoré sa podľa dohody mali stať splatnými v budúcnosti, sa stávajú okamžite splatnými, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Z uvedeného ustanovenia podľa odvolacieho súdu vyplýva, že aj keď nebudú žalobkyni ako spotrebiteľovi
do budúcnosti poskytované dohodnuté služby z dôvodu vyhlásenia okamžitej splatnosti bola by povinná odplatu zaplatiť v plnej výške. Odvolací súd má za to, že sa jedná o cielene vytvorenú zmluvu s odplatou, ktorej sledovaným cieľom je dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu, ktoré by získal žalovaný z úrokov formálne uvedených v zmluve. V uvedenom prípade pri uzatváraní predmetnej dohody došlo k nekalej obchodnej praktike zo strany žalovaného, nakoľko boli naplnené znaky nekalosti obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. Zároveň má za to, že skutočným účelom dohody o poskytovaní služieb bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver tak ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie, a to o viac ako o 100 %, a tým k obchádzaniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zároveň došlo k obchádzaniu zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože žalovaný dosiahol to, že odplatu služby nezapočítal do výpočtu RPMN, preto je dohoda obchádzaním zákona a priečiaca sa dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, teda absolútne neplatná.
46. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne aj o určení neplatnosti dohody o poskytnutí služby zo dňa 15.5.2015, a to s poukazom na neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky z dôvodov už vyššie uvedených. Žalovaný si odplatu vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalobca bude mať o takúto „službu“ záujem alebo nie. Zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje žalovaného na takúto neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie služby, splatnosť tejto odplaty ihneď pri poskytnutí úveru a jednostranné započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov považuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Ide o zmluvnú podmienku výrazne v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. Pokiaľ ide o formu dojednania dohody o poskytnutí služby, odvolací súd konštatuje, že samotný podpis dohody nemožno považovať za splnenie podmienky preukázania individuálne dojednanej zmluvnej podmienky tak, ako to tvrdí žalovaný. S ohľadom na uvedené v odsekoch 41 až 46 odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.
47. Napokon žalovaný v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu neplatnosti Rozhodcovskej zmluvy č. 8500114866 zo dňa 15.5.2015 (II. výrok) neobsahuje žiaden dôvod, pre ktorý okresný súd nepoužil zákon č. 335/2014 Z. z. (ktorý predpisuje obsahové náležitosti rozhodcovskej zmluvy, čo je významné pre rozhodcovské zmluvy uzavreté po 1.1.2015), je nepreskúmateľný.
48. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
49. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
50. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
51. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
52. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
53. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odseku 66 s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odseku 66 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k akceptácii nároku žalobkyne na určenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
54. Z obsahu odseku 66 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie totiž nevyplýva ako súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že táto formulárová zmluva nebola individuálne dojednaná, svojím obsahom spôsobuje značnú nerovnováhu v zmluvnom postavení strán v neprospech spotrebiteľa (žalobkyne), že žalovaný nepreukázal, že žalobkyňu poučil o následkoch uzavretia tejto zmluvy. Pozornosti súdu prvej inštancie zrejme uniklo, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na osobitnej listine, že jej obsahom je dohoda o možnosti riešiť spory zo zmlúv o revolvingovom úvere (bod 3.) v súdnom alebo rozhodcovskom konaní a výber rozhodcovského súdu je vždy na strane podávajúcej žalobný návrh, že ich obsahom je i vyhlásenie veriteľa o tom, že ich uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmlúv
o revolvingovom úvere (bod 2.) a že veriteľ pred uzatvorením zmluvy poučil dlžníka o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (bod 3.). Tu odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný už v jeho vyjadrení zo dňa 27.9.2017 predostrel rozsiahlu právnu argumentáciu, prečo považuje uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu za platnú, pričom svoju argumentáciu podporil aj citáciou viacerých rozhodnutí odvolacích súdov, ktorá argumentácia je v podstate totožná s odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, možno považovať za nedostatočné odôvodnenie. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keďže súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval na predmetné podanie žalovaného a neposkytol mu žiadnu repliku na ním predostreté právne otázky týkajúce sa posudzovania platnosti rozhodcovskej zmluvy. Vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v odôvodnení rozsudku chýba akékoľvek vyhodnotenie skutkových zistení v nadväznosti na závery vykonaného dokazovania, keďže obsahom odseku 66. odôvodnenia rozsudku sú ničím nepodložené konštatovania o formulárovej podobe rozhodcovskej zmluve, nepreukázaní poučenia žalobkyne o následkoch uzavretia zmluvy a jej individuálneho dojednania. Za týchto okolností nezostáva odvolaciemu súdu len konštatovať, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom (iba piatimi vetami), čím odňal stranám možnosť konať pred súdom a tým tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalovaného o čiastočnej nepreskúmateľnosti rozsudku.
55. Za zvlášť závažné pochybenie odvolací súd považuje, že z odseku 66 odôvodnenia preskúmavaného napadnutého rozsudku ani nevyplýva právne posúdenie veci (okrem aplikácie § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka). Pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. Povinnosťou súdu je v odôvodnení rozsudku odcitovať právnu normu a následne vysvetliť, ktoré skutkové zistenia odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadruje, ako aplikovanú právnu normu interpretuje. Z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, na základe ktorej právnej normy vyhovel žalobe v časti o určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv a taktiež nevysvetlil, prečo v danej veci neaplikoval (mimo iného) i zákon č. 335/2014 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy zo dňa 15.5.2015. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nielenže nie sú zrejmé relevantné skutkové zistenia, ale ani myšlienkový postup súdu prvej inštancie podriaďujúci tieto skutkové zistenia pod hypotézu právnej normy, ktorú v danej veci aplikoval.
56. Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b, c/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku a v (závislých) výrokom V. (o náhrade trov konania) a VI. (o súdnom poplatku) podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
57. V súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania ako fakticky úspešnej v plnom rozsahu.
58. Pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania súd vychádza zo zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu). Kritérium na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorý závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia vo vzťahu k žalobnému petitu.
59. Pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by mohla byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj osobitne tak, že žalovaný môže byť zaviazaný k náhrade trov konania žalobcovi a žalobca k náhrade trov konania žalovaného. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného úkonu
podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.
60. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012).
61. Súd prvej inštancie, ktorý aplikoval na danú vec ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nepostupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. spočíva v tejto časti na nesprávnom právnom posúdení. Ako prvé treba súdu prvej inštancie vytknúť, že pri odôvodnení výroku o náhrade trov konania konštatoval fakticky plný úspech žalobkyni, hoci výrokom IV. žalobu vo zvyšku zamietol (dva samostatné určovacie výroky). V prípade žaloby, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky a žalobca bol čiastočne úspešný a čiastočne súd jeho žalobu zamietol, pričom úspech a neúspech sa týkali samostatných nárokov, sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by inak mohol byť samostatne uplatniteľný. Takýto prístup mal byť vyjadrený aj vo výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie mal pri každom uplatnenom nároku postupovať samostatne v súlade so zásadou úspechu v spore vyjadrenej v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku.
62. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP), tak bude v ďalšom konaní postupovať pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku žalobcu (v zostávajúcej časti určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy) v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu ako i prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.), pričom uplatnený nárok posúdi podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo veci rozhodne. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
63. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
64. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
65. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).