Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_18CoE-225-2021.pdf
PDF · 93.94 KB
Case nature
Subarea
18CoE/225/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Paulíny Pacherovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.. X. XXXX/ XX, XXX XX J., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, IČO: 37 929 810, pod č. EX 10392/10, na vymoženie 704,- Eur istiny s príslušenstvom o doplnenom návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Ex. por., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok, č. k. 1Er/2141/2010-33 zo dňa 28.04.2021, pomerom hlasov 2 : 1, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok, č. k. 1Er/2141/2010-33 zo dňa 28.04.2021 p o t v r d z u j e.
II. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj „exekučný súd“), s poukazom na ust. § 39 ods. 4, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. m) zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „EP“), § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka, zastavil exekúciu vedenú voči povinnému. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, na ktorej je založený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok č. k. SR 03457/10 zo dňa 11.05.2010, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., ako i k záveru, že v rozhodcovskom konaní, v ktorom sa voči spotrebiteľovi uplatňoval nárok zo zmenky nebolo prihliadnuté na zákonné obmedzenia alebo neprípustnosť použitia zmenky.
1.1. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v druhej polovici čl. 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj VPPÚ), (miniatúrnym písmom), nebola individuálne dojednaná. Spotrebiteľ nemal na výber a zmluvu mohol ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka bola vopred pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého povinný (ako klient) len vpisoval svoje iniciály. Z vyššie citovaného čl. 15 VPPÚ ďalej vyplýva, že rozhodcovským súdom je určený Stály rozhodcovský súd zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., z čoho je zrejmé, že tento bol vopred vybraný a stanovený oprávneným (dodávateľom). Takto dohodnutá rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu na všeobecnom súde. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 OZ spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Právomoc rozhodcovského súdu vyhodnotil ako založenú na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, v dôsledku čoho bol rozhodcovský rozsudok ako celok
vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vymáhanie nároku oprávneného v exekúcii. V tejto súvislosti exekučný súd poukázal na rozhodnutia v obdobných veciach a to uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č.k. 17CoE/271/2017 zo dňa 27.10.2017 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/103/2017 zo dňa 29.12.2017.
2. Uznesenie v zákonnej lehote napadol odvolaním oprávnený pre nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové závery vyvodené súdom z vykonaných dôkazov. V odvolacej argumentácii uviedol, že úver bol povinnému poskytnutý na účel zamestnania. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásenia povinného, že ide o úver na výkon zamestnania. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený neskúma, nakoľko to už pre neho nie je podstatné. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/378/2016. S poukazom na účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnému, nemožno na posúdenie zmluvy o úvere aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a oprávnenému priznal proti povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou smeruje voči rozhodnutiu sudcu vydanému exekučnom konaní, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 EP, v znení účinnom do 31.03.2017). Podaním odvolania boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe.
4. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 zákona NR SR č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.
5. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že prvoinštančný súd v prebiehajúcom exekučnom konaní, nachádzajúcom sa v štádiu po vydaní poverenia, posudzoval otázku prípustnosti exekúcie dvomi samostatnými a vzájomne nezávislými kritériami a to cez existenciu neprípustných podmienok definovaných § 57 ods. 1 písm. m) EP a cez kritérium platnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc titulového súdu (materiálna vykonateľnosť exekučného titulu).
6. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
7. Odvolateľ v podanom odvolaní označil naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP v neexistencii spotrebiteľského vzťahu účastníkov z dôvodov poskytnutia úveru na účel zamestnania, čo vylučuje aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch. Právne a skutkové závery exekučného súdu vo vzťahu k neplatnosti rozhodcovskej doložky, ako aj k aplikácii § 57 ods. 1 písm. m) EP odvolateľ nespochybnil a neboli predmetom odvolania.
8. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi a ich vymedzením, tak ako boli uvedené v odvolaní, preto preskúmal správnosť napadnutého uznesenia len hľadiska odvolateľom spochybňovanej správnosti právneho záveru a podstatných úvah exekučného súdu o spotrebiteľskom vzťahu účastníkov, na ktorých rozhodnutie spočíva a dospel k záveru, že v ich posúdení sa s napadnutým rozhodnutím stotožňuje a považuje ho za vecne správne. Hoci posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je exekučný súd povinný primárne riešiť už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, ustálená súdna prax je jednotná v právnom názore, že existenciu podmienok prípustnosti exekúcie, vrátane podmienky spôsobilosti a vykonateľnosti exekučného titulu, je exekučný súd oprávnený skúmať počas celého exekučného konania, v ktoromkoľvek jeho štádiu.
9. K odvolacej argumentácii odvolateľa, že úverová zmluva pre účelovosť poskytnutého úveru nemá povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a medzi účastníkmi nejde ani o spotrebiteľský vzťah (nejde ani o spotrebiteľskú zmluvu), odvolací súd poukazuje na potrebu dôsledného rozlišovania medzi
spotrebiteľským vzťahom, ktorým sa rozumie zmluvný vzťah uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom a spotrebiteľským úverom (resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere), vymedzeným pôvodne v zákone č. 258/2001 Z.z., zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZoSÚ“) a následne v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj „následný ZoSÚ“), ktorý je len časťou z celkovej množiny spotrebiteľských vzťahov.
10. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom k 28.05.2010 (ku dňu uzavretia úverovej zmluvy) spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
11. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy ZoSÚ odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi dňa 26.08.2009 správne vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú všeobecné ustanovenia § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách.
12. Odvolací súd konštatuje, že niet pochýb o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom spĺňajú všeobecnú požiadavku spotrebiteľského vzťahu a uzavreté zmluvy majú povahu zmlúv spotrebiteľských. Rozdiel, ako uviedol vyššie, je len v úrovni zákonom poskytovanej ochrany spotrebiteľa.
13. Skutkový a právny záver exekučného súdu, že záväzkový vzťah zmluvných strán (oprávneného a povinného) je vzťahom spotrebiteľským, odvolací súd považuje za správny a stotožňuje sa s ním.
14. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým a právnym záverom exekučného súdu i v otázke posúdenia rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka zapracovaná v čl. 15 VPPÚ je koncipovaná v neprospech spotrebiteľa a nemá povahu individuálne dojednanej zmluvnej podmienky. Svojou povahou výrazne obmedzuje a v praxi reálne vylučuje právo spotrebiteľa domáhať v sporoch z úverovej zmluvy ochrany na všeobecnom súde.
15. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Súčasťou skúmania predpokladov vykonateľnosti exekučného titulu je aj skúmanie legitimity titulového súdu (orgánu) na vydanie exekučného titulu. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 z 22.04.2009, IV. ÚS 78/2011 zo 17.03.2011).
17. Súdna prax zaujala prevažujúci názor o oprávnení exekučného súdu preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako aj rozhodcovskú zmluvu/doložku, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, alebo ak neexistuje, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom.
18. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci POHOTOVOSŤ C-76/10 (bod 51), v ktorom uviedol, že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu, nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“.
19. Pozornosť upriamuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012, v ktorom zaujal právny názor, že oprávneniu súdov preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
ZoRK, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sund“ (právo patrí bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (Obdobne aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011 a ďalšie).
20. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 1 v znení k 26.08.2009 (ku dňu uzavretia zmluvy) ustanovil, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
21. Podľa § 53 ods. 2 OZ v cit. znení, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Príkladný výpočet neprijateľných podmienok obsahoval § 53 ods. 4 OZ v cit. znení. V zmysle ust. § 53 ods. 5 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%252353'&ucin-k-dni='30.12.9999'> OZ, je neprijateľná podmienka absolútne neplatná.
22. Odvolací súd je toho názoru, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, avšak formulácia rozhodcovskej zmluvy/doložky, jej obsah, alebo okolnosti jej dojednania sú z pohľadu právnych predpisov ochrany spotrebiteľa neprijateľné, vyvolávajúce pochybnosti o čestnom úmysle dodávateľa v čase uzavretia takejto zmluvy/doložky, ako aj o vyváženosti práv a povinností zmluvných strán.
23. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon, rozsudok C-40/08 Asturcom).
24. Rozhodcovská zmluva je nesporne súkromnou zmluvou, ktorou sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, ako súkromnoprávneho orgánu ochrany práva, na prejednanie sporu medzi účastníkmi. V prejednávanej právnej veci si rozhodcovskou zmluvou dodávateľ (oprávnený) zabezpečil prejednanie sporu so spotrebiteľom (povinnou) v rozhodcovskom konaní.
25. Odvolací súd sa s poukazom na všetky osobitosti prípadu (kauzy) stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v ňom vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie o nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v rozhodcovskej zmluve účastníkov, ako aj o nedostatku jej individuálneho dojednania. Rozhodcovská zmluva a konanie oprávneného na základe tejto zmluvy nesporne sledovalo zabezpečenie vlastných záujmov dodávateľa, ktoré nie sú v rovnováhe s právami a povinnosťami spotrebiteľa.
26. Zdôrazňuje, že cieľom ani účelom súdneho prieskumu v exekučnom konaní nie je poskytnúť spotrebiteľovi neoprávnenú výhodu, umožňujúcu mu vyhnúť sa vráteniu poskytnutých finančných prostriedkov. Cieľom súdneho prieskumu je zistiť, či právny vzťah medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby alebo plnenia predstavuje vyvážené zmluvné podmienky, zaväzuje na právom dovolené plnenie a či bolo spotrebiteľovi umožnené slobodné rozhodnutie o voľbe rozhodcovského súdu - t.j., či rozhodcovská zmluva je skutočne prejavom slobodnej, určitej, vážnej a zrozumiteľnej vôle spotrebiteľa, alebo či je len prejavom voľby veriteľa (silnejšej zmluvnej strany), bez možnosti výberu a ovplyvnenia tejto skutočnosti spotrebiteľom.
27. Exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 EP a v súlade so zásadou proporcionality práv, pri rešpektovaní osobitostí každej z prejednávaných exekučných vecí (osobitosti kauzy), oprávnený a povinný vždy dôsledne skúmať, či prípadný nesúlad exekučného titulu resp. rozhodcovská zmluvy alebo
doložky so zákonom, predstavuje takú kolíziou dvoch alebo viacerých subjektívnych práv (vymožiteľnosť práva oprávneného voči právu spotrebiteľa na ochranu pred vynúteným dosiahnutím zmluvnej dohody), aby právo tento spor riešilo spôsobom chránenia slabšieho práva s nevyhnutným obmedzením práva silnejšieho.
28. V prejednávanej veci takáto kolízia v neprospech spotrebiteľa podľa názoru odvolacieho súdu existuje. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil, keď ustanovenia rozhodcovskej zmluvy o založení právomoci rozhodcovského súdu vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie má oporu v konštantnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj v rozhodnutiach ústavného súdu (IV. ÚS 55/2011, obdobne II. ÚS 413/2011-19, III. ÚS 455/2013-16).
29. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že zistený skutkový stav veci a z neho vyplývajúci právny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnom zmluvnom charaktere rozhodcovskej doložky je dostatočný a úplný. Vzhľadom na vyššie uvedené napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne.
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému povinnému odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si nárok na ich náhradu neuplatnil a ich vznik nevyplýva ani z obsahu spisu. Odvolací súd zastáva právny názor, že ani úprava CSP, ktorá súdu ukladá rozhodnúť o trovách konania aj bez návrhu nezbavuje účastníka konania povinnosti si tento nárok voči súdu uplatniť. Z výkladu ust. § 262 CSP nevyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o nároku úspešného účastníka výlučne len pozitívne, a tento nárok mu priznať aj v prípade, ak nebol účastníkom neuplatnený. Odvolací súd má za to, že je nutné rozlišovať medzi povinnosťou súdu rozhodnúť o trovách konania aj bez návrhu (t.j. medzi zákonnou povinnosťou, smerujúcou výlučne voči súdu, ktorou zákon súdu ukladá povinnosť konkrétneho procesného postupu) a povinnosťou účastníka uplatniť si nárok na trovy konania (t.j. „oznámiť“ súdu svoj záujem o trovy ako procesný nárok spojený s konkrétnym súdnym konaním). Odvolací súd má za to, že ak si účastník svoj nárok na náhradu trov neuplatní, je síce povinnosťou súdu o tomto nároku aj bez návrhu rozhodnúť, avšak už nie je povinnosťou súdu tento nárok (o ktorý účastník neprejavil záujem) priznať. O trovách odvolacieho konania odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).