Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Cob/6/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Pavla Lukáča, v spore žalobcu: CHLADFRUCT, s.r.o., sídlo Dubíkova 2, Nitra, IČO: 35 946 598, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Matejov, sídlo Hollého 12, Nitra, IČO: 42 049 415, proti žalovanej: F. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt I. XXX/XXX, R. B. I., vykonávajúca podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom F. Z., miesto podnikania I. XXX, R. B. I., IČO: 34 520 406, zastúpená advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., sídlo Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie sumy 23.408,10 eura, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. - 550 z 12. novembra 2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. - 550 zo dňa 12. novembra 2018 v časti výrokov II. a IV. potvrdzuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí druhým), označeným v záhlaví, rozhodol, že návrh žalovanej na prerušenie konania zo dňa 21.06.2018 zamieta (I. výrok); žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11.644,31 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok); vo zvyšnej časti žalobu zamieta (III. výrok) a žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (IV. výrok).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne založil na ustanoveniach , a , , , , , , , , , a , a , , , , , .

3. Súd prvej inštancie (ďalej v tomto bode odôvodnenia vrátane jeho podbodov aj len ako „súd“) svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil nasledovne:

3.1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 24.07.2012 domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 11.704,05 eura ako zmluvnú pokutu a sumu 11.704,05 eura ako úroky z omeškania, titulom omeškania s platením zálohových faktúr a porušenia povinnosti zo zmluvy. Žalobca uviedol, že dňa 22.04.2008 uzavrel žalobca ako zhotoviteľ so žalovanou ako objednávateľkou Zmluvu o dielo č. 113/2008 (ďalej v tomto bode aj ako "zmluva").

Predmetom tejto zmluvy bol záväzok žalobcu zrealizovať pre žalovanú ,,výstavbu klimatizovaného skladu ovocia a zeleniny" (ďalej aj ako "dielo"), a to za dohodnutú cenu diela bližšie špecifikovanú v čl. VI. zmluvy. Dňa 01.12.2008 uzavreli zmluvné strany dodatok č. 4 k zmluve (ďalej v tomto bode aj ako "dodatok"), na základe ktorého došlo okrem iného k úprave bodu 6.2. zmluvy, konkrétne zmluvné strany sa dohodli na zmene splátkového kalendára. Žalobca na základe uvedeného dodatku vystavil žalovanej jednotlivé zálohové faktúry. Žalovaná neplnila dohodnutý splátkový kalendár riadne a včas, keďže dohodnuté splátky ceny diela plnila čiastočne a v omeškaní. Podľa ustanovenia bodu 6.3. prvá veta zmluvy, v prípade meškania objednávateľa v platbe splátok podľa bodu 6.2. oproti stanovenému dňu splatnosti má zhotoviteľ právo vyúčtovať objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne za obdobia omeškania a taktiež dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne za obdobia omeškania žalovanej.

3.2. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že strany konania dňa 22.04.2008 podpísali zmluvu o dielo č. 113/2008 (ďalej aj len ako "zmluva"), podľa ktorej sa zhotoviteľ (žalobca) zaviazal, že dodá, namontuje a odovzdá do prevádzky klimatizovaný sklad ovocia a zeleniny podľa rozsahu podmienok dojednaných v zmluve. Objednávateľka (žalovaná) sa zaviazala, že dokončený objekt prevezme, zaplatí za jeho zhotovenie dohodnutú sumu a poskytne dojednané spolupôsobenie. Strany sa dohodli aj na cene 29.551.449,00 Sk a ukončení diela I. etapa do 15.11.2008 a II. etapa do 15.11.2009. V bode 6.2. zmluvy si strany konania dohodli splátkový kalendár cez odkaz na prílohu č. 1, ktorá ale nebola fakticky vyhotovená. V bode 6.3. zmluvy si strany dohodli, že v prípade omeškania objednávateľky v platbe splátok podľa bodu 6.2. oproti stanovenému dňu splatnosti, mal zhotoviteľ právo vyúčtovať objednávateľke zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Objednávateľka bola podľa zmluvy povinná zaplatiť zhotoviteľovi úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Zmluvu vyhotovoval žalobca. Žalovaná pôvodne nenamietala ustanovenia o zmluvnej pokute a úrokoch z omeškania.

3.3. Dňa 04.06.2008 strany konania podpísali dodatok č. 1 k zmluve, ktorým menili dojednania ohľadne ceny za každú etapu zvlášť a doplnili splátkový kalendár zálohových platieb pre prvú etapu. Dňa 20.08.2008 strany konania podpísali dodatok č. 2 k zmluve a menili dojednania ohľadne ceny za každú etapu a splatnosť splátkového kalendára zálohových faktúr. Dňa 30.10.2008 účastníci podpísali dodatok č. 3 k zmluve a menili dojednania ohľadne ukončenia prvej etapy. Dňa 01.12.2008 účastníci podpísali dodatok č. 4 k zmluve a menili dojednania ohľadne splatnosti a rozšírenia počtu zálohových faktúr. Dňa 23.12.2008 bol účastníkmi podpísaný preberací protokol z I. etapy zmluvy o dielo. Na konci roka 2008 žiadal žalovaný od žalobcu súpis skutočne vykonaných prác.

3.4. Vystavené zálohové faktúry žalovaný zaplatil nasledovne: 1. zálohová faktúra 1.000.000,- Sk, splatnosť do 25.06.2008 (splatená), 2. zálohová faktúra 2.000.000,- Sk, splatnosť do 10.07.2008 (splatená), 3. zálohová faktúra 3.000.000,- Sk, splatnosť do 28.08.2008 (splatená), 4. zálohová faktúra 2.500.000,- Sk, splatnosť do 30.09.2008 (splatená 2.100.000,- Sk), 5. zálohová faktúra 2.500.000,- Sk, splatnosť do 29.10.2008, 6. zálohová faktúra 3.494.987,- Sk, splatnosť do 30.11.2008, 7. zálohová faktúra 2.200.000,- Sk, splatnosť do 31.01.2009, 8. zálohová faktúra 647.493,50 Sk, splatnosť do 28.02.2009, 9. zálohová faktúra 647.493,50 Sk, splatnosť do 31.03.2009. Žalovaná neplnila dohodnutý splátkový kalendár riadne a včas, nakoľko dohodnuté splátky plnila čiastočne a v omeškaní, a to nasledovne: 2. zálohová faktúra č. 20080006 na sumu 66.387,84 eura (t. j. 2.000.000,- Sk) so splatnosťou 10.07.2008 bola uhradená: I. úhrada vo výške 33.193,92 eura (t. j. 1.000.000,- Sk) dňa 11.07.2008, II. úhrada vo výške 23.235,74 eura (t. j. 700.000,- Sk) dňa 17.07.2008, III. úhrada vo výške 9.958,18 eura (t. j. 300.000,-Sk) dňa 04.08.2008; 3. zálohová faktúra č. 20080009 na sumu 99.581,76 eura (t. j. 3.000.000,- Sk) so splatnosťou 28.08.2008 bola uhradená: I. úhrada vo výške 82.984,80 eura (t. j. 2.500.000,- Sk) dňa 08.09.2008, II. úhrada vo výške 16.596,96 eura (t. j. 500.000,- Sk) dňa 16.09.2008; 4. zálohová faktúra č. 20080010 na sumu 82.984,80 eura (t. j. 2.500.000,- Sk) so splatnosťou 30.09.2008 bola uhradená: I. úhrada vo výške 49.790,88 eura (t. j. 1.500.000,- Sk) dňa 24.10.2008, II. úhrada vo výške 9.958,18 eura (t. j. 300.000,- Sk) dňa 11.11.2008, III. úhrada vo výške 9.958,18 eura (t. j. 300.000,- Sk) dňa 20.11.2008, IV. úhrada vo výške 6.638,78 eura (t. j. 200.000,- Sk) dňa 09.12.2008, V. úhrada vo výške 6.638,78 eura (t. j. 200.000,- Sk) dňa 09.01.2009; 5. zálohová faktúra č. 20080011 na sumu 82.984,80 eura (t. j. 2.500.000,- Sk) so splatnosťou 29.10.2008 bola uhrádzaná nasledovne: I. úhrada vo výške 9.961,22 eura (t. j. 300.091,71 Sk) dňa 09.01.2009, II. úhrada vo výške 17.000,00 eura (t. j. 512.142,30 Sk) dňa 26.01.2009.

3.5. Dňa 01.10.2010 podal žalobca návrh na súd na "uloženie povinnosti žalovanému umožniť vykonať dielo podľa zmluvy o dielo č. 113/2008 zo dňa 22.04.2008", ktoré konanie bolo zastavené pre späťvzatie z dôvodu, že žalovaná umožnila žalobcovi vykonávať dielo.

3.6. Dňa 30.01.2012 žalovaný vyhotovil list adresovaný žalobcovi "odstúpenie od zmluvy o dielo. č. 113/2008 zo dňa 22.04.2008" a tento bol doručovaný žalobcovi. Žalobca doručoval žalovanej list zo dňa 22.02.2012 „nesúhlas zhotoviteľa s odstúpením od zmluvy o dielo a výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty".

3.7. Žalovaný namietal znenie zmluvy článku 6.2 a 6.3 zmluvy (zmluvná pokuta a úrok z omeškania) po tom ako dostali výzvu na zaplatenie týchto nárokov od žalobcu. Žalobca mal ubezpečovať žalovaného, že tieto sankcie uplatňovať nebude.

3.8. V konaní sp. zn. vedenom na Okresnom súde Nitra (s rovnakými stranami konania v opačnom procesnom postavení), bol vydaný rozsudok č. k. -743, ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej sumu vo výške 25.068,86 eura spolu s príslušenstvom, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že súd pri rozhodnutí vychádzal zo znaleckého posudku č. 015/2017, ktorý vypracoval Ing. Ondrej Sova, kde bolo konštatované, že dodaný materiál a rozsah prác vykonaný žalobcom nezodpovedá prijatému plneniu od žalovanej, kde rozdiel má predstavovať sumu 64.559,94 eura v prospech žalovanej. Pretože si však žalovaná v tomto konaní uplatnila vrátenie poskytnutého plnenia iba vo výške 25.068,86 eura, teda menej ako bolo preukázané znaleckým posudkom Ing. Sovu, súd jej priznal len takto uplatnenú sumu. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, konanie tak nebolo ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie právoplatne skončené.

3.9. Predmetom tohto konania na súde prvej inštancie bolo právo na zaplatenie peňažnej sumy, ktorá bola tvorená zmluvnou pokutou a zmluvným úrokom z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy zálohových nezaplatených faktúr, ktoré sankcie boli dohodnuté v zmluve o dielo č. 113/2008 zo dňa 22.04.2008, ktorej uzavretie mal súd za preukázané. V uvedenej zmluve strany konania tieto sankcie dojednali v článku 6.3. zmluvy pre prípad omeškania objednávateľky s platením zálohových platieb podľa článku 6.2., ktorý odkazoval na prílohu č. 1, ktorá ale neexistovala, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania. Medzi stranami konania nebolo sporné, že prišlo k uzavretiu zmluvy o dielo, podľa ktorej mal žalobca zhotoviť klimatizovaný sklad ovocia a zeleniny. Taktiež nebolo sporné, že dielo žalobca vykonával. Taktiež nebolo v konaní sporným, že zálohové faktúry boli žalobcom vystavené, pričom žalobca ich vystavil na základe dohody strán konania v dodatkoch k zmluve a žalovaná ich platila tak, že sa dostávala do omeškania s platením zálohových faktúr. Spornými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej boli existencia dohody ohľadom uplatňovania zmluvnej pokuty a primeranosť jej výšky, ako aj primeranosť uplatnených úrokov z omeškania v súvislosti so zásadami poctivého obchodného styku.

3.10. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 11.704,05 eura, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. Súd vyhodnotil dohodu o zmluvnej pokute ako nedostatočne určitú, a preto v zmysle (ďalej aj len ako „OZ“) ako absolútne neplatnú. Strany konania si v článku 6.3. zmluvy dohodli, že má zhotoviteľ právo vyúčtovať objednávateľke zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne, a to v prípade, ak sa objednávateľka dostane do omeškania s platbou splátok podľa bodu 6.2. zmluvy. Pokiaľ ide o splátky, článok 6.2. odkazoval na prílohu č. 1 zmluvy, ktorá mala tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy, existencia respektíve vyhotovenie takejto prílohy ale v konaní nebolo preukázané. Zmluvná povinnosť, pri porušení ktorej nastupuje sankcia v podobe zmluvnej pokuty, tak v tomto prípade nebola vymedzená dostatočne určitým spôsobom, pričom takýto absolútne neplatný právny úkon nie je možné zhojiť dodatočným schválením a nemožno ho ani konvalidovať.

3.11. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, podľa ktorej právo žalobcu na úroky z omeškania zaniklo v dôsledku toho, že mal žalobca žalovanú ústne ubezpečiť, že sankcie voči nej nebude uplatňovať, súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nedošlo k uzatvoreniu písomnej dohody o vzdaní sa práva žalobcu na zaplatenie nárokov na zmluvnú pokutu alebo úrokov z omeškania v zmysle , kde uvedené ustanovenie zákona vyžaduje písomnú podobu takejto dohody, pričom ústne ubezpečenie nie je pre zánik týchto nárokov postačujúce.

3.12. Pokiaľ ide o namietaný rozpor dojednaných úrokov z omeškania s poctivým obchodným stykom ako aj usmernenie Krajského súdu v Nitre v rozsudku č. k. -346 zo dňa 05.10.2017, v zmysle ktorého sa mal súd prvej inštancie zaoberať aspektmi rozhodujúcimi pre posúdenie súladu dohodnutej výšky úrokov z omeškania s pravidlami poctivého obchodného styku s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. ), súd prvej inštancie považoval dojednané úroky z omeškania vo výške 0,1 % denne za primerané a neodporujúce zásade poctivého obchodného styku. Nepovažoval ich za vyššie, respektíve výrazne vyššie ako medzi inými podnikateľmi v obdobných vzťahoch, pričom žalovaná ich výšku v čase uzatvorenia zmluvy žiadnym spôsobom nenamietala. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR , súd prvej inštancie poukázal na odlišnosť situácie v danom konaní, kde boli dojednané až dva úroky z omeškania, a to vo výške 0,1 % a 1 % denne, kde úročenie malo prebiehať už od roku 1995. Z uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu SR vyplynula potreba zaoberať sa okolnosťami, za ktorých boli takéto úroky dohodnuté, dôvodmi ktoré viedli strany konania k takejto dohode, ďalej z charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov ich nesplnenia ako i od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá strana zmluvného vzťahu.

3.13. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné v otázke primeranosti výšky úrokov z omeškania vychádzať striktne z výšky úrokov, ktoré obvykle požadujú banky, pretože banky sú špecifické podnikateľské subjekty, ktoré disponujú určitým kapitálom a veľkým počtom klientov, pričom súčasťou ich podnikateľskej činnosti je aj určité podnikateľské riziko spojené s tým, že niektorí klienti (prípadní dlžníci) nebudú plniť svoje záväzky voči banke. Uvedené riziko pri jednotlivých dlžníkoch sú však banky schopné vykryť ďalšou početnou klientelou, teda nedodržanie splatnosti peňažných záväzkov nemá vo vzťahu k bankám až tak citeľný dopad ako na jednotlivých podnikateľov, ktorí prípadné straty nie sú schopní vykryť s takou flexibilitou, ako je tomu v prípade bankového sektora a pri svojej podnikateľskej činnosti, odlišnej od bankového sektora, musia vychádzať len z predpokladu, že ich pohľadávky budú uspokojované v dohodnutých termínoch. Súd prvej inštancie mal za to, že zabezpečenie v uvedenom rozsahu je primerané aj s ohľadom na rozsah diela, celkovú cenu diela, výšku jednotlivých zálohových faktúr, kde sa nejednalo o nízke sumy, a kde bolo potrebné zabezpečiť riadne plnenie z hľadiska predpokladu vzniku značných nákladov na vykonanie diela, teda svojim spôsobom bolo potrebné aj dostatočne motivovať povinnú stranu na dodržanie platobnej morálky, a to prípadne aj vyšším úrokom z omeškania v porovnaní s bankovým sektorom. Zálohové faktúry vo svojej podstate predstavujú dohodu účastníkov právneho vzťahu o zálohových platbách, ktoré je potrebné platiť v priebehu existencie a pretrvávania právneho vzťahu priebežne a v danom prípade mali zabezpečovať samotnú realizáciu diela. Celková cena diela predstavovala čiastku vo výške 29.551.449,00 Sk (980.928,40 eura), len samotné zálohové faktúry č. 2-5, s ktorých plnením sa dostala žalovaná do omeškania predstavujú sumu vo výške 10.000.000 Sk (331.939,19 eura), teda zabezpečenie týchto záväzkov stranami konania dohodnutým úrokom z omeškania, ktorý v konečnom dôsledku dosiahol sumu vo výške 11.704,05 eura, nie je možné vyhodnotiť ako neprimerané respektíve v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v danom prípade ide o obchodnoprávny vzťah uzatvorený medzi dvoma podnikateľmi, kde nie je možné odhadnúť zmluvnú spoľahlivosť strany z hľadiska jej platobných schopností a je na mieste zabezpečiť takýto vzťah aj dôraznejšími sankciami. Samozrejme takéto sankcie nesmú smerovať k znevýhodneniu alebo dokonca úmyselnému poškodeniu povinnej strany, čo v danom prípade aj vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti nie je ani naplnené. Možno preto uzavrieť, že úrok z omeškania dohodnutý vo výške 0,1 % za každý deň omeškania je primeraný a neodporuje zásadám poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že žalovaná neplnila svoje peňažné záväzky v stanovenej dobe, opodstatňuje vznik povinnosti platiť úroky z omeškania v takej výške, ktorá bola dohodnutá v zmluve.

3.14. Čo sa týka výšky priznaných úrokov z omeškania, súd prvej inštancie sumu vo výške 11.704,05 eura krátil z dôvodu premlčania nároku žalobcu v období pred dňom 24.07.2008 pri zálohovej faktúre č. 20080006, keďže žalovaná účinne vzniesla námietku premlčania. Žaloba bola v prípade tejto časti nároku žalobcu podaná po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty. Krátenie zodpovedá úrokom z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 9.958,18 eura za obdobie od 18.07.2008 do 23.07.2008, t. j. 59,74 eur.

3.15. Pokiaľ ide o započítanie nárokov žalovanou v rámci jej procesnej obrany, t. j. započítanie jej pohľadávky vyplývajúcej z rozsudku č. k. -743 proti pohľadávke žalobcu, súd prvej inštancie mal za to, že na to nie sú splnené podmienky uvedené v ,

keď sa jednak v danom prípade nejedná o práva z tej istej zmluvy, kde žalovaná uplatňuje svoju pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia a nie nároku vzťahujúcemu sa k zmluve a tiež právo žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 39.491,89 eura nemohlo byť uplatnené kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby, pretože toto vyplynulo až zo znaleckého dokazovania, teda znaleckého posudku vypracovaného k 02.03.2017. Súd konštatuje, že nebolo možné uplatňovať nárok vo výške 39.491,89 eura na započítanie kedykoľvek pred tým, než vôbec vyplynul zo znaleckého dokazovania v konaní sp. zn. , pretože žalovaná do vyhotovenia znaleckého posudku o tomto prípadnom nároku ani nevedela, teda nemohlo dôjsť ani k stretnutiu tohto nároku s pohľadávkou žalobcu pred uplynutím premlčacej doby. Navyše v konaní sp. zn. boli vypracované aj ďalšie znalecké posudky s odlišným záverom, než vyplynul zo znaleckého posudku Ing. Sovu, hoci tento vzal súd v konaní sp. zn. ako podklad pre svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie tiež nemal za preukázané, že by bola pohľadávka žalovanej z bezdôvodného obohatenia vo výške 39.491,89 eura splatná, a teda že ju bolo možné účinne započítať proti pohľadávke žalobcu.

3.16. Z uvedených dôvodov súd zamietol aj návrh žalovanej na prerušenie konania, keď nepovažoval za potrebné konanie prerušiť, pretože mal všetky podklady potrebné pre rozhodnutie a ustálil si, že výsledky konania sp. zn. , aj vzhľadom na nesplnenie podmienok podľa pre započítanie nároku žalovanej a premlčanie nároku žalovanej, deklarované aj samotnou žalovanou v jej vyjadrení zo dňa 21.06.2018, nemajú význam pre jeho rozhodnutie.

3.17. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že obdobne ako to už zdôvodnil súd prvej inštancie aj vo svojom predchádzajúcom rozsudku, nie je pre toto konanie relevantné posúdenie účinnosti odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy nemá priamy vplyv na nárok uplatnený v tomto konaní, pretože dohodnuté úroky, resp. zmluvná pokuta boli splatnými v čase existencie právneho vzťahu a tieto sa stali samostatným nárokom.

3.18. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré nepovažoval za dojednané v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, tieto v premlčanej časti nepriznal a zároveň žalobu zamietol v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty, keď nemal za preukázané uzatvorenie prílohy č. 1 k zmluve a tým aj dostatočne určité dojednanie zmluvnej pokuty, ktorú vyhodnotil ako absolútne neplatnú.

3.19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s v spojení s a 255 ods. 2 . Keďže pomer úspechu obidvoch strán v konaní bol približne rovnaký (žalobca mal úspech v rozsahu 49,74 % a žalovaná v rozsahu 50,26 %; v konečnom dôsledku bola v konaní úspešná žalovaná v rozsahu 0,52 %), súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v I., II. a IV. výroku včas podaným odvolaním žalovaná ako odvolateľka. Žalovaná v odvolaní vecne vymedzila odvolacie dôvody v podstate nasledovne:

4.1. Žalovaná so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 68. a 69. napadnutého rozsudku nesúhlasí. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že neaplikoval alebo nesprávne aplikoval ustanovenie na zistený skutkový stav, v dôsledku čoho žalobcovi v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku priznal právnu ochranu uplatneného nároku na neprimerané úroky z omeškania vo výške 11.644,31 eura. Súd prvej inštancie sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, prezentovanej v uznesení sp. zn. , podľa ktorej je zrejmé, že ak výška dohodnutých úrokov podstatnou mierou prevyšuje hornú hranicu úrokovej sadzby, ktorú poskytovali banky v čase dohody účastníkov a nevyžadovali si to okolnosti súvisiace so záväzkom povinnej strany, resp. hroziace dôsledky nesplnenia záväzku, potom by takáto dohoda bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a právu z takejto dohody nemožno priznať ochranu. Žalovaná zdôraznila, že dohodnutá výška úrokov z omeškania v tomto prípade prevyšovala úrokové sadzby bánk takmer sedemnásobne. Takúto výšku je treba považovať za absolútne neprimeranú, za hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán. Zásada zmluvnej voľnosti je modifikovaná účelom a zmyslom sankčného a motivačného mechanizmu inštitútu úroku z omeškania. Dohodnutá výška úroku z omeškania nemôže byť bezbrehá. Aj zmluvná sloboda účastníkov záväzkového právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom

akceptovateľných hraníc. V danom prípade dojednaná výška úroku z omeškania vybočuje z hraníc poctivého obchodného styku.

4.2. Za tohto stavu súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že dohodnutý úrok z omeškania 36,5 % ročne nepredstavuje hrubý nepomer a rozpor s dobrými mravmi. Porušenie zásad poctivého obchodného styku pri uplatnení úroku z omeškania je nutné vždy skúmať vo väzbe na konkrétne okolnosti a dôvody, za akých bol zmluvný vzťah založený. V danom prípade najmä na to, že pôvodcom textu zmluvy bol žalobca, pričom zmluva sa podpisovala na formálne účely poskytnutia prostriedkov z fondov EÚ. Hroziace dôsledky nesplnenia záväzku boli pre žalobcu v danom prípade zanedbateľné, keďže v priebehu existencie právneho vzťahu obe strany prijali viaceré dodatky v prevažnej miere týkajúce sa splatnosti zálohových faktúr, pričom obe strany mali prednostný záujem na prispôsobovaní splatnosti záloh podľa skutočnej možnosti žalovanej tieto splatiť. Pre žalobcu teda nemalo zásadný význam dodržiavanie povinnosti platiť zálohy včas, ako samotná skutočnosť, že k úhradám napokon dôjde.

4.3. Žalovaná považuje za nespravodlivé, aby platila úroky z omeškania za oneskorené úhrady zálohových faktúr, ktorými platila práce, ktoré zo strany žalobcu neboli vykonané, tak ako to bolo preukázané v konaní sp. zn. .

4.4. V tomto prípade neproporcionálnosť vyplýva aj zo samotnej istiny a výšky úroku z omeškania pri ročnom omeškaní. Dôsledkom toho je hrubý nepomer medzi vzájomnými povinnosťami strán.

4.5. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 12.05.2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa 29.07.2014.

4.6. K záveru súdu prvej inštancie uvedenému v bode 72. odôvodnenia, týkajúcemu sa zamietnutia návrhu žalovanej na prerušenie konania, žalovaná uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa kritéria kladené na odôvodnenie rozhodnutia tak, ako sú stanovené v a ako vyplývajú z a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie okrem nedostatočného zdôvodnenia otázky ohľadne návrhu na prerušenie konania predneseného žalovanou na pojednávaní konanom dňa 07.06.2018, túto otázku aj nesprávne vyhodnotil. Súd prvej inštancie mal prerušiť toto konanie do právoplatného skončenia vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. a až následne pristúpiť k vydaniu meritórneho rozhodnutia.

4.7. Vzhľadom na to, že žalovaná odvolaním napáda výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadne nároku na zaplatenie úroku z omeškania, tak v spojení s ním napadla aj výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadne nároku na náhradu trov konania, keďže tento má podstatný vplyv na pomer úspechu žalovanej v konaní v prípade, ak odvolací súd vyhodnotí jej odvolanie za dôvodné.

4.8. Žalovaná v odvolacom návrhu navrhla, aby odvolací súd v časti napadnutý rozsudok zmenil tak, že v I. výroku preruší konanie do právoplatnosti skončenia konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. . V prípade, ak odvolací súd nepreruší konanie, navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že v II. výroku žalobu zamietne, alternatívne, uloží žalovanej povinnosť zaplatiť zákonný úrok z omeškania a v IV. výroku rozhodnutia prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu.

5. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý v podstate uviedol nasledovné:

5.1. Žalobca k odvolacím dôvodom žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal s otázkou primeranosti dohodnutých zmluvných úrokov v danej veci, keď konštatoval, že dojednanie zmluvného úroku vo výške 0,1 % nie je v rozpore so zákonom, resp. dobrými mravmi.

5.2. Žalovaná účelovo poukazuje najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.05.2010, sp. zn. , aj to len na časť z jeho odôvodnenia, ktoré pojednáva o neprimeranosti dohodnutej sadzby 0,1 % denného úroku z omeškania a 1 % denného úroku z omeškania. Je však potrebné poukázať aj na tú časť odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, v ktorej Najvyšší súd SR konštatuje, že otázka, či dohodnutá úroková sadzba je alebo nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného

styku, musí byť vždy predmetom posúdenia každého jednotlivého prípadu. Prípustnosť bude závisieť od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, a to najmä od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkoch jeho nesplnenia, od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá zmluvná strana, ako aj druhu, závažnosti a rozsahu ujmy, ktorá veriteľovi nesplnením peňažného dlhu vznikla.

5.3. Je zrejmé, že bez bližšieho skúmania jednotlivého prípadu nie je možné vyňať z judikátu Najvyššieho súdu SR účelovo tú časť, ktorá sa účastníkovi „hodí“, aby pre seba dosiahol priaznivejšie rozhodnutie síce v podobnej veci, ktorá ale vzhľadom na svoju podstatu je v konečnom dôsledku značne odlišná od veci prejednávanej v spomenutom rozhodnutí. Žalobca poukázal na samotné meritum veci prejednávanej Najvyšším súdom SR (v uvedenom rozhodnutí), ktorým bolo nezaplatenie istiny vo výške 3.387,65 eura, pričom v tomto konkrétnom prípade je potom možné usudzovať, že dojednaná sadzba úrokov z omeškania vo výške 0,1 % denne mohla byť označená ako neprimerane vysoká vzhľadom na výšku zabezpečovanej povinnosti. Predkladaný judikát Najvyššieho súdu SR o neprimeranosti zmluvných úrokov vo výške 0,1 % denne nie je možné aplikovať na sporovú vec medzi žalobcom a žalovanou, keďže povinnosť žalovanej voči žalobcovi vyplývajúca pre ňu zo zmluvy o dielo uzavretej so žalobcom, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnými úrokmi vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, predstavovala sumu 29.551.449,- Sk (t. j. 980.928,40 eura). Súd prvej inštancie v tejto veci pri posudzovaní primeranosti dohodnutých úrokov z omeškania vychádzal zo záverov deklarovaných Najvyšším súdom SR v spomenutom judikáte o nevyhnutnosti dôkladného posúdenia jednotlivého prípadu, okolnosti, za akých boli úroky dohodnuté, dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkov jeho nesplnenia, od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá zmluvná strana, ako aj od druhu, závažnosti a rozsahu ujmy, ktorá veriteľovi nesplnením peňažného dlhu vznikla.

5.4. Žalovaná odkázala aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava III, ktorý nie je možné vziať do úvahy, keďže konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že isté rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sú prekonané, považuje žalobca bez ďalšieho dôsledného odkazu súdu prvej inštancie na novšie a aktuálnejšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR za minimálne neštandardné, čo vyvoláva dôvodnú pochybnosť o správnosti takéhoto rozhodnutia súdu nižšieho stupňa.

5.5. Z uvedeného je zrejmé, že odkazy žalovanej na rozhodnutia súdov v iných veciach sú irelevantné a nepoužiteľné pre tento súdny spor, a preto nie je možné ani príkladmo zo záverov žalovanou predkladaných rozhodnutí vychádzať.

5.6. Žalobca za účelom vyvrátenia obrany žalovanej o neprimeranosti dohodnutej sadzby úrokov z omeškania a na podporu správnosti záverov a postupu súdu prvej inštancie v tejto veci odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. (podľa ktorého výška zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania vo výške 100 % ročne je primeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku), uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31.07.2012 (v ktorom nepriamo konštatuje, že aj výška úrokov z omeškania vo výške 0,2 % - 0,5 % denne nemôže byť bez ďalšieho relevantného posudzovania označená za odporujúcu zásadám poctivého obchodného styku, keďže iným postupom by došlo k tomu, že každú dohodu o výške úrokov z omeškania prevyšujúcu zákonný úrok z omeškania by bolo potrebné považovať za odporujúcu pravidlám poctivého obchodného styku), rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. (v ktorom krajský súd vyslovil záver, že zmluvná pokuta vo výške 0,1 % z omeškanej sumy je sankciou primeranou, a to dokonca v spotrebiteľskom spore) a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. (podľa ktorého úrok z omeškania vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy je primeraný a zákonný, neodporujúci zásadám poctivého obchodného styku ani dobrým mravom).

5.7. Vyjadrenia žalovanej o „nespravodlivosti“ požadovať predmetné úroky z omeškania poukazovaním na zaplatené nevykonané práce, čo malo byť údajne preukázané v konaní sp. zn. (ktorá vec nie je právoplatne skončená), tvrdenia ohľadom skutočnosti, že zmluvu o dielo pripravoval žalobca, pričom zmluva sa mala podpisovať len na formálne účely poskytnutia prostriedkov z fondov EÚ a že pre žalobcu nemalo zásadný význam dodržiavanie povinnosti platiť zálohy včas, sú účelové a irelevantné. O opaku žalovanou tvrdených skutočností svedčí preukázaný skutkový stav veci, z ktorého nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že žalovaná mala možnosť a aj rokovala o znení návrhu zmluvy o dielo, vedela o zmluvne dohodnutej výške úrokov z omeškania ako aj o výške zmluvnej pokuty, bola a musela si

byť vedomá toho, že pre žalobcu nie je a nemôže byť irelevantné, či bude žalovaná platiť zálohy včas, pokiaľ predmetom zmluvy a záväzkom žalobcu ako zhotoviteľa bolo vykonanie diela v rozsahu takmer 30.000.000,- Sk v stanovených lehotách.

5.8. V obchodných záväzkových vzťahoch sa predpokladá určitá miera profesionálnej zdatnosti podnikateľa, a preto nemôžu účelové a zavádzajúce tvrdenia žalovanej byť na ťarchu žalobcu, ktorý si svoje povinnosti zo zmluvy plnil riadne a včas, pričom v priebehu spolupráce niekoľkokrát spravil ústupky voči žalovanej, a to nielen formou opakovaných úprav splátkového kalendára.

5.9. Žalobca odmieta účelové tvrdenia a odkazy žalovanej na závery údajne preukázané v konaní sp. zn. . Toto konanie nie je právoplatne ukončené z dôvodu odvolania žalobcu. Závery o údajnom bezdôvodnom obohatení sa žalobcu na úkor žalovanej nie je možné v tomto spore brať do úvahy, keďže sa v tomto spore prejedná nárok žalobcu prameniaci z úplne iného právneho titulu, než si uplatňuje žalovaná v konaní 23Cb voči žalobcovi. Preto je návrh žalovanej na prerušenie konania do právoplatného skončenia sporu 23Cb nedôvodný, a nie je možné naň prihliadať.

5.10. Žalobca odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, a to naviac s prihliadnutím na záver, že dohoda o zmluvnej pokute pre omeškanie žalovanej bola súdom vyslovená za neplatnú. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd v odvolaním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril odvolacou replikou žalovaný, ktorý v podstate uviedol nasledovné:

6.1. Žalobca napáda žalovanou prezentovaný judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Žalovaná zastáva názor, že ak Najvyšší súd SR prejavil svoj právny názor, že úroky z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 3.387,65 eura sú neprimerane vysoké, tak analogicky sú takto dojednané úroky z omeškania v identickej výške neprimerane vysoké aj pri žalovanej istine 23.408,10 eura. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že vzťah výšky zabezpečovacieho inštitútu k výške zabezpečovanej pohľadávky sa skúma najmä pri inštitúte zmluvnej pokuty. V predmetnom konaní je však zabezpečovacím inštitútom úrok z omeškania.

6.2. K jednotlivým rozhodnutiam, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol: k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. - žalobca vytrháva z kontextu tohto rozhodnutia pasáž, ktorá mu za danej situácie vyhovuje, pričom žalovaný zopakoval z neho tú časť, ktorú uviedol už aj v odvolaní; k uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. krajský súd sa v celom texte explicitne nevyjadril, že dennú úrokovú sadzbu z omeškania vo výške 0,2 - 0,5 % považuje za primeranú a neodporujúcu zásadám poctivého obchodného styku; k rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. - prezentované súdne rozhodnutie nemá s prejednávanou vecou súvis, pretože pojednáva o inom inštitúte zabezpečenia záväzkov, a to o zmluvnej pokute na rozdiel od inštitútu zabezpečenia záväzkov, ktorý je prejednávaný v tomto konaní - úroky z omeškania; k rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. - žalovaná považuje toto rozhodnutie za exemplárny príklad, kedy sa odvolací súd neodôvodnene odklonil od ustálenej súdnej praxe a od právnych názorov Najvyššieho súdu SR.

6.3. Žalobca k časti odvolania žalovanej, ktorá smeruje proti výroku o prerušení konania tvrdí, že konanie sp. zn. s týmto konaním nesúvisí, pretože sa v ňom uplatňujú nároky žalobkyne vyplývajúce z úplne iného právneho titulu. Žalovaný uviedol, že aj konanie 23Cb a nároky v ňom uplatnené sa týkajú toho istého právneho titulu (zmluvy o dielo medzi sporovými stranami). Rozdielom je len opačné postavenie účastníkov a skutočnosť, že v konaní 23Cb bolo preukázané, že žalovaný (v prejednávanej veci žalobca) obdržal od žalobkyne (v prejednávanej veci žalovanej) sumu takmer 65.000,- eur za práce, ktoré nevykonal. Práve titulom týchto prác si žalobca v konaní 31Cb uplatňuje úroky z omeškania. Táto skutočnosť preto jasne odôvodňuje potrebu prerušenia konania do vyriešenia zásadnej právnej otázky medzi účastníkmi konania v inom konaní.

6.4. Nie je spravodlivé a ústavne udržateľné, aby v jednom súdnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté (v podobe predbežnej otázky), že zaplatené práce neboli vykonané žalobcom a v druhom konaní bolo rozhodnuté, že žalobca má nárok na úroky z omeškania z týchto prác (ktoré ani nevykonal a mal ich aj tak zaplatené). V ostatnom sa žalovaná pridržala odvolania a ostatných podaní.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril odvolacou duplikou žalobca, ktorý v podstate uviedol nasledovné:

7.1. Žalovaná sa snaží výňatkami textu z obsahu jednotlivých rozhodnutí tieto účelovo vykladať vo svoj prospech, a to bez podstatnej a právne podloženej argumentácie.

7.2. K tvrdeniam žalovanej o potrebe prerušiť konanie žalobca uviedol, že otázku prerušenia konania z rovnakých dôvodov vyriešil Krajský súd v Nitre ako odvolací súd už uznesením č. k.

- 68 z 27.06.2013, podľa ktorého skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn. sa okrem iného rieši otázka platného odstúpenia od zmluvy o dielo zo strany žalovanej z dôvodu, že žalobca dielo nevykonal riadne a včas, a že sa tu rieši aj otázka rozsahu, v akom žalobca dielo vykonal, nepredstavuje prekážku preto, aby Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie konal vo veci vedenej pod sp. zn. , pretože rozhodnutie v prejednávanej veci nie je závislé od rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. . V prebiehajúcich konaniach sa riešia dva zásadne odlišné nároky, pričom výsledok v konaní vedenom pod sp. zn. nemôže byť rozhodujúci pre posúdenie nároku žalobcu v tomto konaní na zaplatenie zmluvnej pokuty zo zálohových faktúr s poukazom na charakter uplatneného nároku.

7.3. Žalobca si uplatňuje v danom konaní voči žalovanej nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ale rozhodne nie za práce, ktoré boli/neboli vykonané (ako sa snaží tendenčne a nesprávne presvedčiť žalovaná súd), ale za omeškania so zaplatením zálohových faktúr, ktorých splatnosť nastávala bez ohľadu na skutočnosť, či výška zálohovej faktúry v čase jej vystavenia pokrývala vykonanú časť diela, resp. zostávajúcu nevykonanú časť diela. To znamená, že faktor skutočne vykonaných prác nemá žiaden vplyv na povinnosť platby zálohovej faktúry, a logicky potom ani nemá a nemôže mať vplyv ani na vznik nároku žalobcu na úroky z omeškania z týchto faktúr. Námietky žalovanej k neprerušeniu konania do právoplatného skončenia sporu 23Cb sú preto nedôvodné.

7.4. Žalobca zotrval v odvolacej duplike na svojom návrhu rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré uviedol už vo vyjadrení k žalobe.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( - ďalej len „“ alebo „CSP“) o uvedenom odvolaní žalobcu rozhodol prvý krát rozsudkom č. k. - 611 z 5. septembra 2019 tak, že v I. výroku odvolanie žalovanej proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie č. k. - 550 z 12. novembra 2018 odmietol, v II. výroku rozsudok súdu prvej inštancie č. k. - 550 z 12. novembra 2018 v časti výrokov II. a IV. potvrdil a v III. výroku žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

9. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podala žalovaná dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením č. k. - 675 z 24. novembra 2020 tak, že v I. výroku dovolanie podané proti prvej výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu č. k. - 611 z 5. septembra 2019 odmietol a vo zvyšnej časti (t. j. v rozsahu II. a III. výroku rozsudku odvolacieho súdu) rozsudok odvolacieho súdu č. k. - 611 z 5. septembra 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie dovolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.01.2021.

9.1. Dôvodom zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu jeho II. a III. výroku o odvolaní žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. - 550 z 12. novembra 2018 bolo naplnenie dovolacieho dôvodu podľa spočívajúcom v tom, že odvolací súd si nesplnil povinnosť stanovenú v , t. j. povinnosť oznámiť žalovanej na základe ňou podanej žiadosti oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Žalovaná podala dovolanie aj z dôvodu právnych vád, a to podľa a , avšak v tomto rozsahu dovolací súd konštatoval neprípustnosť dovolania. Dovolací súd vrátil vec v rozsahu zrušenia (t. j. II. a III. výroku zrušovaného rozsudku odvolacieho súdu č. k. - 611 z 5. septembra 2019) odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom mu uložil vysporiadať sa s vytýkanou vadou a opätovne vo veci rozhodnúť.

10. Po uvedenom rozhodnutí dovolacieho súdu tak predmetom odvolacieho konania zostalo odvolanie žalovanej smerujúce proti II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie č. k. - 550 z 12. novembra 2018. 10.1. O odvolaní žalovanej proti I. výroku uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie totiž rozhodol odvolací súd v I. výroku rozsudku č. k. - 611 z 5. septembra 2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 19.12.2019 a vo vzťahu ku ktorému dovolací súd v I. výroku uznesenia č. k. - 675 z 24. novembra 2020 dovolanie žalovanej odmietol.

11. Odvolací súd na základe uvedených procesnoprávnych skutočností opätovne konal o odvolaní žalovanej proti II. a IV. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie č. k. - 550 z 12. novembra 2018.

12. Žalovaná vo vyjadrení z 27. februára 2019 k vyjadreniu žalobcu žiadala, aby odvolací súd v prípade, ak bude rozhodovať o spore bez nariadenia pojednávania, ju upovedomil (v zastúpení jej advokátskou kanceláriou) elektronicky o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.

13. Odvolací súd podľa v spojení s oznámil dňa 04.05.2022 miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, nariadeného na 19.05.2022 - t. j. v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením - na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu a vzhľadom na vyššie uvedenú žiadosť žalovanej aj elektronickými prostriedkami žalovanej (v mene ktorej koná advokátska kancelária

- veta prvá ).

14. Dňa 19.05.2022 odvolací súd verejne vyhlásil tento rozsudok.

15. Odvolací súd po zistení, že sú splnené procesné podmienky prípustnosti odvolania a jeho vecného prejednania v celej časti, v ktorej odvolanie žalovanej zostalo predmetom odvolacieho konania (t. j. v časti, v ktorej odvolanie žalovanej smeruje proti II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie označeného v záhlaví), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ) tieto odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie, a to v medziach daných rozsahom odvolania ( ) a dôvodmi odvolania ( , a contrario ). Po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uvedené odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie (II. a IV.) sú vecne správne. Odvolací súd z tohto dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie v II. a IV. výroku podľa potvrdil.

16. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

19. Keďže odvolací súd v odvolacom konaní dokazovanie neopakoval ani nedopĺňal, keď na taký postup neboli splnené podmienky podľa , bol pri rozhodovaní viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ). Odvolací súd preto na tomto mieste bližšie neopakuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení jeho rozsudku, keď tieto sú už podrobne uvedené aj v rámci bodu 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia, a na tieto odvolací súd z dôvodu hospodárnosti len odkazuje.

20. Podľa (ďalej len „“) v znení účinnom od 01.01.1992 do 31.01.2013, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

21. Podľa v znení účinnom od 01.08.2005 do 31.12.2008, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej

sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka.

22. Podľa , výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

23. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:

24. Žalovaná odvolanie smerujúce proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie (ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť sumu vo výške 11.644,31 eura titulom 0,1 % denného úroku z omeškania z riadne a včas neuhradených zálohových faktúr, s ktorých úhradou sa žalovaná dostala do omeškania) založila na tom, že súd prvej inštancie neaplikoval na prejednávanú vec ustanovenie . Žalovaná svoju argumentáciu o nutnosti aplikácie ustanovenia na dohodu o zmluvne dojednanej výške úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne založila aj na viacerých súdnych rozhodnutiach, na ktoré v odvolaní poukázala.

25. Odvolací súd v prvom rade k poukazu žalovanej na rozhodnutia uvedené v odvolaní uvádza, že ustanovenie (o tom, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu) patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktoré tak ponechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre posúdenie, či sa účastník konania domáha výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, výslovne neustanovuje, z akých hľadísk ma súd vychádzať. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky aplikácie ustanovenia je vždy treba urobiť po dôkladnej úvahe, v ktorej rámci musia byť zvážené všetky rozhodné okolnosti prípadu.

26. Preto aj pri posúdení, či uplatnenie práva na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,1 % denne, v akej bola dojednaná aj v prejednávanej veci, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nemožno bez zváženia všetkých rozhodných skutočností konkrétneho prípadu vychádzať len zo záverov iného rozhodnutia súdu v obdobnej veci. (komparatívne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , publikovaný v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek NS 28/2004, prístupný v českej verzii systému beck-online.cz a rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo 16.05.2012, R 104/2012 civ.).

27. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „NS SR“) ako súdu dovolacieho, sp. zn. z 29. marca 2019, vydaného v obchodnoprávnej veci, v ktorom uviedol, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma

jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Rozlíšenie skutkovej a právnej otázky nemusí byť vždy jednoznačné a v niektorých prípadoch samotné posúdenie skutkovej a právnej otázky môžu splynúť v jedno. Vo veci vydanej v uvedenom dovolacom konaní sa súdy zaoberali aplikáciou ustanovení v spojení s ustanoveniami a a ustanovením na zistený skutkový stav. Dovolací súd konštatoval, že posúdenie otázky aplikácie rozporu námietky premlčania s korektívom dobrých mravov je preto potrebné považovať za právne posúdenie, avšak tesne prepojené s konkrétnymi okolnosťami každého jednotlivého prípadu a na ne neoddeliteľne naviazané. V prípadoch, kedy je právne posúdenie neoddeliteľne previazané so skutkovými zisteniami súdu, je preto možné dospieť k záveru, že vyriešenie konkrétnej právnej otázky nebolo v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešené. V každom jednotlivom prípade je totiž potrebné vziať do úvahy konkrétne skutkové okolnosti prípadu.

28. Odvolací súd vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 38. až 39. odôvodnenia preto, vychádzajúc aj z vyššie citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu uzatvára, že aj v prejednávanej veci, keď ide o posúdenie výkonu práva na zaplatenie úrokov z omeškania, ktorých výška bola zmluvne dojednaná na 0,1 % denne (, ), s korektívom zásad poctivého obchodného styku ( ) je potrebné považovať za právne posúdenie, tesne prepojené s konkrétnymi okolnosťami prejednávaného prípadu a na ne neoddeliteľne naviazané. V týchto prípadoch, aj vzhľadom na citované aktuálne rozhodnutie dovolacieho súdu, je potrebné vyriešenie právnej otázky považovať za také, ktoré nebolo v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešené.

29. Uvedené má za následok to, že ak určitá právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešená, o to viac logicky táto otázka ani nemôže byť riešená v praxi dovolacieho súdu ustálene. Z týchto dôvodov odvolací súd uvádza, že ak žalovaná argumentuje, že v prejednávanej veci zmluvne dojednaná výška úrokov z omeškania je ustálenou súdnou praxou považovaná za takú, ktorá je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a pritom poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. z 12. mája 2010, táto argumentácia v tejto časti neobstojí.

30. Relevantná aj v prejednávanej veci je však tá súdna prax NS SR (resp. tie časti rozhodnutí NS SR), v ktorej vykladá vo vzájomných súvislostiach ustanovenia , a - teda v ktorých bližšie vykladá ustanovenie najmä z hľadiska stanovenia, ktoré konkrétne kritéria sú dôležité z hľadiska posúdenia súladu zmluvne dojednanej výšky úrokov z omeškania so zásadami poctivého obchodného styku.

31. Odvolací súd v tejto súvislosti, vychádzajúc aj z rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. z 12. mája 2010, konštatuje právny názor, že prípustnosť zmluvne dojednanej sadzby úroku z omeškania so zásadami poctivého obchodného styku bude vždy závisieť od okolností, za akých boli úroky dohodnuté, a to najmä od dôvodov, ktoré účastníkov viedli k dohode, od charakteru záväzku povinnej strany a hroziacich dôsledkoch jeho nesplnenia, od záväzkov, ktoré na seba vzala druhá zmluvná strana, ako aj od druhu, závažnosti a rozsahu ujmy, ktorá veriteľovi nesplnením peňažného dlhu vznikla.

32. Odvolací súd k uvedenému dopĺňa (a v tom sa stotožňuje so žalovanou), že zásada zmluvnej voľnosti je v prípade úrokov z omeškania modifikovaná účelom a zmyslom sankčného a motivačného mechanizmu tohto inštitútu. Jeho použitie je možné a zákonné, avšak zmluvne dojednaná výška úrokov z omeškania nemôže byť bezbrehá, teda zmluvne dojednaná výška úrokov z omeškania nemôže mať skôr šikanózny charakter ako charakter motivačný a sankčný - takáto dohoda by bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a právu z takejto dohody by nebolo možné priznať ochranu.

33. Dovolací súd v konaní sp. zn. zo dňa 18. júna 2009 doplnil, že pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu subjektov.

34. Pri úvahe o primeranosti dohodnutej úrokovej sadzby teda nie je možné bez ďalšieho vychádzať z výšky úrokov, ktoré obvykle poskytujú banky za poskytnuté úvery. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na judikát publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 6/1998, ktorý k výkladu ustanovenia (vo vtedajšom znení) uviedol, že dohodnutá výška úrokovej sadzby (úroku z omeškania), pokiaľ nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, môže prevyšovať úroky, ktoré banky žiadajú pri poskytovaní úrokov. Nie je dôvod na rešpektovanie tohto judikátu aj v súčasnosti, keďže uvedené rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát nebolo doteraz prekonané spôsobom na to stanoveným. Ako NS SR konštatoval v rozsudku sp. zn. z 10. novembra 2016, o „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (v súvislosti s tým a tiež a a o súdoch).

35. Odvolací vychádzajúc z uvedených kritérií v prejednávanej veci dospel preskúmaním odvolaním napadnutého II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie k záveru, že záver súdu prvej inštancie o tom, že uplatnenie nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania, zmluvne dojednaného vo výške 0,1 % denne (v časti, v ktorej na jeho zaplatenie súd prvej inštancie zaviazal žalovanú), nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, je správny.

36. Súd prvej inštancie sa výslovne (v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení č. k. - 346 z 5. októbra 2017, právoplatným dňa 09.02.2018, ktorým zrušil vo veci vydaný prvý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. - 310 z 8. februára 2016) v bode 69. odôvodnenia rozsudku zaoberal pri posudzovaní toho, či uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nielen samotnou výškou úrokov, ktoré obvykle požadujú banky, ale aj všetkými vyššie uvedenými kritériami, stanovenými pre posúdenie súladu uvedeného uplatneného nároku so zásadami poctivého obchodného styku. Súd prvej inštancie výslovne konštatoval, že úrok z omeškania v zmluvne dojednanej výške (ktorú zmluvnú dohodu dispozitívne ustanovenie v čase uzavretia zmluvy ako aj omeškania žalovanou pripúšťalo) je primeraný, okrem iného s ohľadom na celkovú cenu diela, ktorú predstavovala suma vo výške 980.928,40 eura, na to, že samotné zálohové faktúry, s úhradou ktorých sa žalovaná dostala do omeškania, boli vo výške 331.939,19 eur. Porovnal teda celkovú výšku uplatneného nároku titulom úroku z omeškania vo výške 11.704,05 eura s cenou celého diela ako aj výškou faktúr, s ktorých úhradou sa žalovaná dostala do omeškania. Súd prvej inštancie rovnako správne poukázal na povahu zálohových faktúr, keď z ich samotnej ekonomickej podstaty vyplýva, že majú zabezpečovať samotnú realizáciu diela, ktorá bola povinnosťou žalobcu. Súd prvej inštancie teda dodržal pri posudzovaní súladu uplatneného nároku so zásadami poctivého obchodného styku kritéria stanovené na toto posúdenie v súdnej praxi, ktorú odvolací súd uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia. Rovnako správne uviedol, že vystavené zálohové faktúry boli vystavené na vysoké sumy, kde bolo potrebné zabezpečiť riadne plnenie záväzkov žalovanou z hľadiska predpokladu vzniku značných nákladov na vykonanie diela, teda motivovať žalovanú na plnenie jej povinnosti. V tom sa práve prejavuje motivačný charakter inštitútu, ktorým je úrok z omeškania.

37. V kontexte vyššie uvedeného potom neobstoja tvrdenia žalovanej uvedené v odvolaní (ktoré naviac ani neboli v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané), že zmluva sa podpisovala len na účely poskytnutia prostriedkov z fondov EÚ, a že hroziace dôsledky nesplnenia záväzku boli pre strany zanedbateľné, a že pre žalobcu nemalo zásadný význam dodržiavanie povinnosti platiť zálohu. Nelogickosť týchto v konaní nepreukázaných tvrdení žalovanej vyplýva zo samotného správania sporových strán ako zmluvných strán zmluvy o dielo, ktoré v závislosti od vzniku aktuálnej situácie uzatvárali k zmluve o dielo písomné dodatky, ktorými upravovali vzájomné práva a povinnosti. Je nelogické, aby zmluvné strany rokovali a uzatvárali dodatky k zmluve, ktorými napr. menili splatnosť a rozšírenie počtu zálohových faktúr (ako tomu bolo v prípade dodatku č. 4, uzavretého dňa 01.12.2008) za stavu, keď by im nezáležalo v skutočnosti na tom, kedy bude napr. tá ktorá zálohová faktúra uhradená, a keď by uzavretá zmluva bola pre nich len formálna, bez snahy reálne ju dodržiavať. Rovnako neobstojí tvrdenie o tom, že dôsledky nesplnenia záväzku by pre žalobcu boli zanedbateľné, keďže ak by napr. žalobca v dôsledku neuhradených zálohových faktúr nepokračoval v realizácii diela, mohol by spôsobiť žalovanej škodu, a to aj vo významnom rozsahu, ktorý by ani úroky z omeškania nepokryli, a to práve vzhľadom na rozsiahlosť a hodnotu realizovaného diela.

38. Odvolací súd považuje však za dôležité k prejednávanej veci ešte uviesť a zdôrazniť, že predovšetkým riadne a včasné plnenie záväzkov, teda i včasné zaplatenie zálohových faktúr, ak bola táto povinnosť účinne zmluvne dojednaná, je jednou zo základných zásad poctivého obchodného styku.

39. Záverom tejto časti odvolací súd pre úplnosť ako obiter dictum uvádza, že hoci proti uzneseniu o zamietnutí návrhu žalovanej na prerušenie konanie, poňaté do I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, nie je odvolanie prípustné, nemalo zamietnutie návrhu žalovanej na prerušenie konania ani povahu inej vady v konaní, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Ako totiž už odvolací súd v uznesení č. k. - 68 zo dňa 27.06.2013 právoplatne rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. sa uplatňuje odlišný nárok (ktorý vznikol titulom bezdôvodného obohatenia) od nároku uplatňovaného v prejednávanej veci (ktorý vznikol titulom zmluvy o dielo). Naviac, ako to správne uviedol žalobca v žalobnej duplike, splatnosť jednotlivých zálohových faktúr nastávala bez ohľadu na skutočnosť, či výška zálohovej faktúry v čase jej vystavenia pokrývala vykonanú česť diela, resp. zostávajúcu nevykonanú časť diela. V uvedenom konaní riešené skutočnosti nemajú preto žiadny vplyv na toto súdne konanie.

40. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru o správnosti (nielen vecnej - teda čo do výroku, ale i čo do odôvodnenia) odvolaním napadnutého II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, a preto ho podľa potvrdil.

41. Uznesenie o nároku na náhradu trov konania, poňaté do IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie (ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania) vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov proti nemu smerujúcich, pri rešpektovaní viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, ho odvolací súd bez bližšieho meritórneho skúmania ako vecne správny a závislý na výroku, ktorým bolo meritórne rozhodnuté o žalobou uplatnenom nároku, taktiež podľa potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v II. výroku podľa s použitím a . Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech oproti žalovanej (keď žalovaná s podaným odvolaním nedosiahla zmenu ani zrušenie žiadneho s odvolaním napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (t. j. 100 %), na účet právneho zástupcu žalobcu ( ) do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania ( veta prvá, , veta prvá ). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a ktoré vydá vyšší súdny úradník ( , o súdnych úradníkoch).

43. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to pripúšťa ( - ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.