Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26Cob-109-2012.pdf
PDF · 81.18 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/109/2012
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: Broker Consulting, a.s., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 651 419, zastúpený: G&G IURISCONSULTI s.r.o. Šancová 48, Bratislava, IČO: 35 941 413, proti odporkyni: N. G., nar. XX.XX.XXXX, W. T. XXX, zastúpená advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, Piaristická 2, Nitra, o zaplatenie sumy 108,99 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/18/2012-71 zo dňa 21.05.2012, proti výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti úroku z omeškania zamietnutý, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/18/2012-71 zo dňa 21.05.2012 v napadnutej časti r u š í a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, došlým súdu prvého stupňa dňa 26.07.2011 v znení jeho opravy zo dňa 17.10.2011, sa navrhovateľ domáhal, aby súd odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 90,02 eura s 0,2% úrokom z omeškania denne od 13.12.2008 do zaplatenia a sumu 18,97 eura s 0,2% úrokom z omeškania denne od 26.07.2008 do zaplatenia. Nárok na zaplatenie istiny 90,02 eura navrhovateľ požadoval z titulu práva na vrátenie provízií, vyplývajúceho z mandátnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 15.04.2008 a nárok na zaplatenie istiny 18,97 eura odôvodňoval právom na zaplatenie ceny 200 ks vizitiek, ktoré pre odporkyňu vyhotovil a ktorých cenu táto nezaplatila.
Výšku uplatneného úroku z omeškania navrhovateľ vo vzťahu k zaplateniu sumy 90,02 eura (vrátenie provízií) odôvodňoval dohodou o jeho výške 0,5% denne obsiahnutej v čl. 11.8 mandátnej zmluvy. Poukázal tiež na to, že na miesto dojednanej sadzby úroku z omeškania si voči odporkyni uplatňuje len 0,2% úrok z omeškania denne.
Podaním, doručeným súdu dňa 27.03.2012, upresneným na pojednávaní dňa 14.05.2012 vzal navrhovateľ návrh späť tak, že sa od odporkyne naďalej domáhal už iba zaplatenie 0,2% úroku z omeškania denne zo sumy 90,02 eura od 13.12.2008 do 20.07.2010. Poukázal na to, že odporkyňa dňa 21.07.2010 túto časť žalovanej istiny uhradila a od vymáhania istiny 18,97 eura s príslušenstvom (odplata za vizitky) dobrovoľne upúšťa.
Súd prvého stupňa o veci rozhodol rozsudkom č.k. 28Cb/18/2012-71 zo dňa 21.05.2012 nasledujúcim spôsobom. Súd konanie v časti o zaplatenie istiny zastavil. Odporkyni súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 90,02 eura odo dňa 13.12.2008 do 20.07.2010. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania súd návrh zamietol. Ďalej súd ešte rozhodol o nevrátení súdneho poplatku navrhovateľovi ako aj o tom, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.
O čiastočnom zastavení konania v časti o zaplatenie žalovanej istiny (108,99 eura) súd prvého stupňa rozhodol na základe čiastočného späťvzatia návrhu podľa § 96 ods. 1 OSP.
Vo veci samej súd rozhodol iba vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 0,2% denne zo sumy 90,02 eura od 13.12.2008 do 20.07.2010, ktoré tvorili predmet žaloby po jej čiastočnom späťvzatí. Súd skonštatoval, že strany sa v čl. 11 bod 11.8 všeobecných províznych podmienok tvoriacich súčasť mandátnej zmluvy dohodli na povinnosti mandatára (odporkyne) platiť 0,5% úrok z omeškania denne v prípade omeškania s vrátením provízie.
Súd prvého stupňa považoval úrok z omeškania dohodnutý v takejto výške (182,5% ročne) za právo odporujúce zásadám poctivého obchodného styku, ktorého výkon v zmysle § 265 Obchodného zákonníka nepoužíva právnu ochranu. Úroky z omeškania z týchto dôvodov navrhovateľovi priznal iba vo výške zákonného úroku, vyplývajúceho z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008, pričom ich výšku určil na 14,25% ročne za žalované obdobie z omeškania. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania súd návrh zamietol.
Záverom odôvodnenia súdny poplatok navrhovateľovi nebolo možné vrátiť podľa § 11 zákona č. 71/1992 Zb. z dôvodu, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom.
Rozhodnutie o tom, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatných uznesením žiadne odôvodnenie neobsahuje.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včasné odvolanie. Aj keď v odvolaní uvádza, že v rozsudku ním napáda okrem výroku zamietajúceho časť uplatnených úrokov z omeškania aj výrok, ktorým mu časť týchto úrokov naopak bola priznaná, z obsahu odvolania je zrejmé, že rozsah odvolania je nesporne vymedzený len voči zamietnutiu časti úrokov z omeškania, prevyšujúcich výšku 14,25% ročne. Navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa svoj záver o rozpore stranami dohodnutej výšky úrokov z meškania s pravidlami poctivého obchodného styku dostatočne neodôvodnil, čím v zmysle záverov vyplývajúcich z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.7.2010 sp. zn. 2MCdo 7/2009 odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa sa totiž nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, že dohodu o výške úrokov z omeškania 0,5% denne nie je možné považovať za odporujúcu dobrým mravom a teda ani pravidlám poctivého obchodného styku. Na pojednávaní pred prvostupňovým súdom na podporu takéhoto tvrdenia pritom navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.03.2008 sp. zn. 1Obo/149/2006. Súd prvého stupňa však túto argumentáciu navrhovateľa, ako aj ustálenú judikatúru slovenských súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.05.1996 sp. zn. 3 Obdo 3/96 a jeho rozhodnutia zo dňa 22.09.2005 2 Obdo/25/2004 a sp. zn. 2 Obdo/28/2004) ponechal bez povšimnutia a jeho rozsudok tak zároveň vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z uvedených dôvodov sa navrhovateľ odvolaním domáhal, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok zmenil tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť úrok z omeškania za priznané obdobie v plnej žalovanej výške 0,2% denne zo sumy 90,02 eura.
Odporca súdu zaslal písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa. Plne sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v tom, že predmetný úrok z omeškania bol účastníkmi dohodnutý vo výške odporujúcej pravidlám poctivého obchodného styku. Voči dôvodom odvolania namietal, že závery rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo/26/2004 zo dňa 22.09.2005 a sp. zn. 1 Obo/149/2006 zo dňa 04.03.2008 na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať. Upozornil tiež na nevyváženosť sankcií vo forme úrokov z omeškania, ktoré zo zmluvy vyplývajú pre jednotlivých účastníkov, keď navrhovateľ by bol pri omeškaní so zaplatením provízie povinný odporkyni platiť úrok vo výške len 0,016% denne, pričom odporkyňa mala podľa dohody pri omeškaní s vrátením provízie platiť navrhovateľovi úrok až vo výške 0,5% denne.
Z uvedených dôvodov odporkyňa žiadala, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal odvolanie odporkyne bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 OSP, pričom bol v zmysle § 212 ods. 1 OSP. viazaný tak rozsahom, ako aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolací súd po jeho prejednaní dospel k záveru, že prvostupňový rozsudok je potrebné v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) odvolací súd rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd má v danom prípade za to, že navrhovateľovi súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že svoje rozhodnutie v rozsahu zamietnutia časti úrokov z omeškania (teda v odvolaním napadnutej časti) dostatočne neodôvodnil.
Súd prvého stupňa navrhovateľovi dohodnutý úrok z omeškania vo výške prevyšujúcej 14,25% ročne zamietol z dôvodu, že ho považoval za odporujúci pravidlám poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nie je zrejmé, z akých dôvodov považoval úrok z omeškania dohodnutý vo výške 0,5% denne, pričom sa úplne opomenul vysporiadať s tým, že navrhovateľ sám výšku požadovaného úroku v žalobe redukoval na sadzbu 0,2% denne.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku chýba akékoľvek odôvodnenie, týkajúce sa toho, prečo súd prvého stupňa v podmienkach daného konkrétneho zmluvného vzťahu považoval stranami dojednanú výšku úroku z omeškania za odporujúcu pravidlám poctivého obchodného styku. Ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka dáva síce súdu možnosť odmietnuť súdnu ochranu výkonu právu priečiacemu sa pravidlám obchodného styku, pri takomto rozhodnutí však súd musí obzvlášť dbať na dostatok adekvátnych dôvodov rozhodnutia, pretože takýmto odopretím súdnej ochrany zväčša (ako aj v tomto prípade) zasahuje do dohody (zmluvy) účastníkov, ktorá je výsledkom kontraktačnej voľnosti, ako jednej zo základných zásad obchodného záväzkového práva.
Súd prvého stupňa ďalej vôbec nezdôvodnil mieru, v akej posúdil nárok na zmluvne dohodnutý úrok z omeškania za odporujúci pravidlám poctivého obchodného styku. Z miery redukcie žalovaného úroku až na 14,25% ročne (tzv. zákonného úroku v zmysle § 369 Obchodného zákonníka) by bez ďalšieho vysvetlenia vyplývalo, že súd prvého stupňa považuje za odporujúcu pravidlám poctivého obchodného styku každú dohodu o výške úroku z omeškania, ktorá prevyšuje zákonný úrok z omeškania. Takýto záver by však bol v príkrom rozpore s § 369 Obchodného zákonníka, ktorý dovoľuje dohodnúť sadzbu úrokov z omeškania nesporne i vyššiu ako je zákonný úrok stanovený pre prípady, ak dohoda o výške úrokov neexistuje. Povinnosťou súdu je preto zo zmluvne dohodnutých úrokov vždy priznať tú ich časť prevyšujúcu zákonný úrok, ktorá sa pravidlám poctivého obchodného styku ešte neprieči.
Súd prvého stupňa sa v dôvodoch napadnutého rozsudku s uvedenými aspektami svojho rozhodnutia nevysporiadal. Jeho povinnosťou pritom je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom ich dostatočnosť a relevantnosť sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia, čo v danom prípade naplnené nebolo.
Rovnaké dôvody, ako v danom prípade boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v skutkovo i právne obdobnej veci rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obdo/21/2007 zo dňa 10.07.2008, na ktoré sa žiada v tejto súvislosti poukázať.
Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní, na ktoré mu bola vec podľa § 221 ods. 2 OSP vrátená bude odôvodniť svoje rozhodnutie v uvedenej časti v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu.
Z množstva publikovanej judikatúry Najvyššieho súdu k uvedenej problematike (sčasti uvedenej i v odvolaní), odvolací súd súdu prvého stupňa odporúča do pozornosti i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo/261/96 zo dňa 01.01.1996, v ktorom si Najvyšší súd Slovenskej republiky stanovil určité zovšeobecňujúce východisko pre určenie úrokovej sadzby konformnej s pravidlami poctivého obchodného styku vo výške 3 násobku úrokovej sadzby obvyklej. Nemožno však opomenúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade zároveň bral do úvahy i význam takto sankcionovanej platobnej povinnosti účastníka, ako aj hľadisko dostatočnej vyváženosti sankcií tvoriacich pre obe zmluvné strany pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti približne rovnakej dôležitosti a významu.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 OSP)
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.