Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26S-66-2019.pdf
PDF · 114.9 KB
Case nature
Area
Subarea
26S/66/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske družstvo Zlatná na Ostrove, so sídlom Zlatná na Ostrove 456, IČO: 31 106 161, zastúpený: JUDr. Tomáš Klieštenec, advokát, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, IČO: 37 840 673, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 101690464/2019 zo dňa 10.07.2019, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
Správca dane vykonal u žalobcu v období od 22.07.2013 do 02.11.2016 daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených v podanom daňovom priznaní, pričom sa zameral aj na opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane v sume 46.091,90 eura. Právo na odpočítanie dane v uvedenej sume bolo uplatnené z dodávateľskej faktúry od spoločnosti MAGISTRATO s.r.o., Veľké Kapušany, č. 20/G/2013 zo dňa 25.04.2013, ktorou bol od uvedeného dodávateľa fakturovaný tovar – pšenica 1015,24 ton, základ dane 225.383,28 eura, daň 45.076,66 eura, spolu 270.459,94 eura a preprava uvedeného tovaru - základ dane 5.076,20 eura, daň 1.015,24 eura, spolu vo výške 6.091,44 eura, súčet položiek základ dane 230.459,48 eura, daň 46.091,90 eura, spolu celkom 276.551,38 eura.
Správca dane začal daňovú kontrolu dňom spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly dňa 22.07.2013. V priebehu daňovej kontroly požiadal maďarskú daňovú správu žiadosťou zo dňa 08.11.2013 o poskytnutie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií.
Dňa 02.12.2013 vydal správca dane rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku.
Po doručení informácií z medzinárodného dožiadania vydal správca dane dňa 02.05.2016 oznámenie, ktorým žalobcovi oznámil, že dňa 02.05.2016 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená.
Následne bol vypracovaný protokol z daňovej kontroly č. 104080869/2016 zo dňa 11.10.2016. Protokol s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedených bol žalobcovi doručený dňa 02.11.2016. Žalobca sa k predmetnému protokolu vyjadril dňa 24.11.2016. Prerokovanie vyjadrenia sa uskutočnilo dňa 29.03.2017 o čom bola spísaná zápisnica č. 100546944/2017.
Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane vo vyrubovacom konaní určil daňovému subjektu rozdiel v sume 46.091,91 eura, nakoľko sa daň zistená po daňovej kontrole odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní, keď si žalobca uplatnil za mesiac apríl 2013 nadmerný odpočet spolu vo výške 72.662,35 eura. Stalo sa tak rozhodnutím č. 100596959/2017 zo dňa 10.04.2017.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101595223/2017 zo dňa 19.07.2017, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca všeobecnú správnu žalobu vedenú na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 26S/13/2017, o ktorej správny súd rozhodol rozsudkom č. k. 26S/13/2017 – 165 zo dňa 19.07.2018 tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Následne žalovaný rozhodnutím č. 1025500438/2018 zo dňa 11.12.2018 zrušil rozhodnutie správcu dane č. 100596959/2017 zo dňa 10.04.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne správca dane nahliadol do spisu daňového subjektu v súvislosti s úkonmi vo vyrubovacom konaní za zdaňovacie obdobie august 2013 o čom spísal záznam zo dňa 23.01.2019 a za zdaňovacie obdobie december 2012 o čom spísal úradný záznam zo dňa 23.01.2019. Správca dane oboznámil žalobcu s výsledkami dokazovania vo vyrubovacom konaní a so závermi správcu dane na základe vyhodnotenia dôkazov za zdaňovacie obdobie apríl 2013 na DPH, o čom spísal zápisnicu č. 100565358/2019, pričom dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam a vyvodeným záverom správcu dane a zároveň mu umožnil predložiť dôkazy k predmetnej veci.
Dňa 06.03.2019 vydal správca dane rozhodnutie č. 129063/2019, ktorým určil žalobcovi ako platiteľovi DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 rozdiel v sume 46.091,91 eura uplatneného nadmerného odpočtu DPH. Toto rozhodnutie správcu dane napadol žalobca odvolaním podaným dňa 26.04.2019, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101690464/2019 zo dňa 10.07.2019, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
Žalovaný v úvodnej časti svojho rozhodnutia popísal priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu žalobou napadnutého rozhodnutia.
V ďalšej časti rozhodnutia žalovaný reagoval na jednotlivé odvolacie dôvody žalobcu. Poukázal na to, že k dĺžke trvania daňovej kontroly sa vyjadril už vo svojom pôvodnom rozhodnutí, pričom na týchto tvrdeniach aj naďalej zotrváva. V priebehu daňovej kontroly došlo k jej prerušeniu rozhodnutím zo dňa 02.12.2013 z dôvodu nutnosti preverenia listinných dôkazov v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Daňová kontrola tak bola prerušená od 05.12.2013 do 02.05.2016, kedy pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Daňová kontrola bola ukončená dňa 02.11.2016, t. j. dňom doručenia protokolu. Žalovaný odvolávajúc sa na ust. daňového poriadku považuje realizáciu MVI za zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly. Daňová kontrola tak netrvala 1199 dní ako tvrdí žalobca, ale len 317 dní, a teda zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná.
K námietkam vo veci relevantných skutkových zistení žalovaný poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že dodanie deklarovaného tovaru na základe dodávateľskej faktúry č. 20/ G/2013 zo dňa 25.04.2013 sa uskutočnilo v obchodnom reťazci: LASPOL s.r.o. – MAGISTRATO s.r.o. – žalobca. Za účelom preverenia uskutočnenia zdaniteľného obchodu na základe dodávateľskej faktúry vykonal správca dane rozsiahle dokazovanie, priebeh ktorého je uvedený v protokole z daňovej kontroly, ako aj v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, na ktoré žalovaný odkazuje. V ďalšej časti žalovaný podrobne rozpísal celé dokazovanie správcu dane ako aj skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli. Žalovaný preto považuje tvrdenia žalobcu o nedostatočných skutkových zisteniach za nedôvodné.
K námietkam ohľadne nesprávneho právneho posúdenia a vyhodnotenia skutkových zistení zaujal žalovaný stanovisko, v zmysle ktorého rozhodnutia a závery súdov, na ktoré poukazuje žalobca na podporu svojej argumentácie, nie sú aplikovateľné pre daný prípad, nakoľko v týchto rozhodnutiach (NS SR 6Sžf/18/2011, 4Sžf/25/2010, 6Sžf/19/2011 a 2Sžf/4/2009) sa riešila problematika, kedy bola potvrdená reálna existencia tovaru, čo však v tomto prípade preukázané nebolo.
K tvrdeniu žalobcu o nezákonnom postupe žalovaného po tom, ako došlo k zrušeniu jeho pôvodného rozhodnutia (v konaní vedenom pod sp. zn. 26S/13/2017) žalovaný uviedol, že pri svojom postupe rešpektoval závery správneho súdu, ktorý sa vyjadril k skutkovým otázkam a nie k otázkam právnym, a preto rozhodnutie správcu dane zrušil, aby sa tento vysporiadal so skutkovými otázkami v zmysle pokynov správneho súdu.
Záverom žalovaný sumarizuje celé vykonané dokazovanie a skutkové zistenia, ktoré z neho vyplynuli, pričom prijal záver, v zmysle ktorého nebolo preukázané, že dodávateľ deklarovaný na dodávateľskej faktúre žalobcovi deklarovaný tovar - vrátane prepravy aj reálne dodal. Ak nebolo preukázané, že dodávateľ deklarovaný tovar dodal, nevznikla mu potom z toho titulu ani daňová povinnosť. A ak teda nedošlo k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, nemohol si ani žalobca ako odberateľ uplatniť právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry, nakoľko skutočnosti v nej uvedené nezodpovedajú reálnemu plneniu zo strany dodávateľa (platiteľa dane).
K otázke rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane žalovaný uviedol, že je úlohou správcu dane viesť dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Kontrolovaný daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočné množstvo dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnených zdaniteľných plnení. Je to daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
Žalobca v úvodnej časti žaloby vyslovil záver, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, nakoľko správca dane a ani žalovaný neodstránili hmotnoprávne a procesné vady, ktoré urobil žalovaný po tom, čo mu bolo jeho prvé rozhodnutie správnym súdom zrušené. Žalobca namietal neodôvodnené prieťahy, ktoré spôsobil žalovaný po tom ako správny súd jeho prvé rozhodnutie zrušil, keď namiesto toho, aby sám vo veci meritórne rozhodol, vrátil alibisticky vec správcovi dane.
Ďalšou žalobnou námietkou žalobcu bolo tvrdenie, že správca dane v danom prípade nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly v zmysle právneho názoru ÚS SR vyplývajúceho z nálezu č. III. ÚS 24/2010 – 57 zo dňa 29.06.2010, a preto protokol nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno použiť. Okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI je potrebné posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. V tejto súvislosti poukázal na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a smernicu Rady č. 2011/16/EÚ zo dňa 15.02.2011.
V ďalšej časti žaloby žalobca namietal, že správca dane od žalobcu protizákonne žiadal preukázať skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa (MAGISTRATO s.r.o.), resp. u jeho subdodávateľa (LASPOL s.r.o.), na preukázanie ktorých skutočností znáša dôkazné bremeno správca dane a nie žalobca.
Dôkazné bremeno žalobcu je limitované ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré nie je možné vykladať extenzívne.
V danom prípade správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Podľa žalobcu prípadná nemožnosť nadviazať v rámci správnych konaní kontakt s dodávateľom daňového subjektu alebo s jeho konateľom, neumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti. Žalobca má za to, že preukázal vznik jeho nároku na priznanie nároku na odpočet DPH, pričom tvrdí, že správca dane nespochybňuje dodanie uvedeného tovaru žalobcom svojmu odberateľovi, čiže nespochybňuje, že tovar existoval.
IV. Argumentácia žalovaného
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 04.06.2020, doručenom súdu dňa 05.06.2020 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný vo vyjadrení stručne zrekapituloval doterajší priebeh administratívneho konania.
K namietanej dĺžke daňovej kontroly žalovaný poukazuje na príslušné časti odôvodnenia rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu a zároveň uvádza prečo bolo potrebné požiadať o MVI.
Žalovaný má za to, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v súlade s ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku a dodržal zákonom stanovenú jednoročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, a preto protokol z výkonu daňovej kontroly je relevantným dôkazom pre vyrubovacie konanie.
K namietaným procesným vadám žalovaný konštatoval, že na základe vyhodnotenia dôkazov správca dane vyvodil záver, že dodávateľ žalobcu (MAGISTRATO s.r.o.) nepreukázal nadobudnutie tovaru od spoločnosti LASPO s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Keďže nebola preukázaná reálna existencia deklarovaného tovaru, tento nemohol byť dodaný žalobcovi, napriek skutočnosti, že žalobca predložil listinné dôkazy o nadobudnutí tovaru od spoločnosti MAGISTRATO s.r.o. Zároveň žalovaný tvrdí, že pri vydávaní rozhodnutia postupoval správca dane aj v zmysle právneho záveru Krajského súdu v Nitre vysloveného v rozsudku sp. zn. 26S/13/2017 zo dňa 19.07.2018. V zmysle uvedeného rozhodnutia správneho súdu bolo potrebné, aby sa správca dane vo svojom rozhodnutí vyjadril ku skutkovým, nie právnym otázkam ako nesprávne namietal žalobca v odvolaní a v podanej žalobe.
V. Ďalší priebeh konania
K podanému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 11.08.2020, v ktorom už okrem pôvodnej argumentácie uviedol, že žalovaný sa pri vydávaní rozhodnutia nevysporiadal jasne a presvedčivo so všetkými dôvodmi odvolania žalobcu, keď žalovaný sa dôsledne neriadil právnym názorom správneho súdu (26S/13/2017). Za nezákonný považuje žalobca postup žalovaného aj v prípade, ak po tom ako bolo jeho rozhodnutie správnym súdom zrušené, žalovaný namiesto toho, aby vo veci meritórne rozhodol, vydal alibisticky nemeritórne rozhodnutie, ktorým zrušil rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len "SSP") a vychádzajúc zo
zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.07.2019 a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol.
Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, ide o veci podľa § 192, ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase vykonávania daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 25 ods. 1, 4 vyššie citovaného zákona, každý je povinný vypovedať na účely správy daní ako svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe; musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať. Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok nedostaví, správca dane môže postupovať podľa § 20.
Ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
Podľa § 26 ods. 7 vyššie citovaného zákona, každý, kto má písomnosti, listiny a iné veci, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, je povinný na výzvu správcu dane písomnosti, listiny a iné veci vydať alebo zapožičať.
Podľa § 46 ods. 1 veta prvá, ods. 9 písm. a/, ods. 10 vyššie citovaného zákona, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole.
Daňová kontrola je ukončená dňom a/ doručenia protokolu podľa odseku 8.
Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1, 3, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane daňové konanie preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.
Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
Podľa § 19 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo.
Podľa § 140 SSP, vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
Správny súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutia tunajšieho súdu č. k. 15S/23/2019 – 117 zo dňa 10.12.2019, pričom dospel k záveru, že sa jedná o totožných účastníkov ako v tomto konaní a vec je aj skutkovo podobná, nakoľko ide o prieskum rozhodnutia z jednej daňovej kontroly a v konaní vedenom pod sp. zn. 15S/23/2019 bolo predmetom súdneho prieskumu zdaňovacie obdobie december 2012. Podstatnou skutočnosťou je, že aj v zdaňovacom období december 2012 správca dane konštatoval, že z dôvodu nepreukázania nadobudnutia a dodania tovaru neuznal žalobcovi právo odpočítať daň z faktúry vystavenej spoločnosťou MAGISTRATO s.r.o., a právo oslobodiť tovar od dane pri jeho dodaní z tuzemska do iného členského štátu.
Na základe tejto zhody v subjektoch konania a posudzovaného predmetu konania, správny súd v súlade s cit. ust. § 140 SSP v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom v rozsudku č. k. 15S/23/2019 – 117 z 10.12.2019, ktorého závery sú plne aplikovateľné aj pre prejednávanú vec, a preto nebude tieto dôvody nadbytočne opakovať.
Na zdôraznenie správnosti dôvodov cit. rozhodnutia a výroku tohto rozsudku správny súd na podporu argumentácie uvedenej v rozsudku č. k. 15S/23/2019 – 117 zo dňa 10.12.2019 vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly z dôvodu jej prerušenia uvádza, že medzi účastníkmi bolo sporné posudzovanie vplyvu dĺžky prerušenia konania z dôvodu podania žiadosti na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci na celkovú dĺžku daňovej kontroly. V tomto smere správny súd uvádza, že medzičasom v obdobnej právnej veci NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžfk 34/2018 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Na tieto otázky reagoval Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 30.09.2021 vo veci C-186/20, v ktorom vyslovil právny záver v zmysle
ktorého: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanovenej právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
Nakoľko tieto závery Súdneho dvora EÚ sú plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec, správny súd nepovažuje podstatnú časť žalobcovej žalobnej argumentácie za dôvodnú.
Vo vzťahu k ďalším žalobcovým námietkami (rozloženie dôkazného bremena, skutkové zistenia a pod.) správny súd uvádza, že ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V tomto prípade dôkazná povinnosť zaťažuje daňový subjekt (žalobcu), a teda je jeho povinnosťou preukázať všetky ním tvrdené skutočnosti. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Daň z priadnej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúry mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. V prípade dôvodného spochybnenia dodávateľa uvedeného na faktúre (ako tomu bolo aj v tomto prípade) je potrebné, aby sám daňový subjekt preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení (rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžfk 39/2017).
V prejednávanej veci nebolo v administratívnom konaní preukázané poskytnutie tovaru zo strany dodávateľa deklarovaného na predmetnej faktúre (MAGISTRATO s.r.o.), nakoľko tento dodávateľ nevedel, resp. nebol schopný preukázať, že takýmto tovarom vôbec disponoval. Na to, aby spoločnosť MAGISTRATO s.r.o. mohla žalobcovi dodať tovar deklarovaný na faktúre, musela takýmto tovarom disponovať, čo v administratívnom konaní preukázané nebolo. Z uvedeného dôvodu, preto správny súd považuje právne závery vyslovené žalovaným v napadnutom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15S/23/2019 za správne a na tieto poukazuje.
Napokon sa správny súd nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu smerujúcou voči postupu žalovaného po tom, ako bolo jeho prvé rozhodnutie rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/13/2017 – 165 zo dňa 19.07.2018 zrušené a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie. Bolo na žalovanom ako sa vysporiada s dôvodmi, pre ktoré bolo jeho rozhodnutie zrušené, avšak tu dáva správny súd do pozornosti že k zrušeniu napadnutého rozhodnutia došlo hlavne z dôvodu jeho arbitrárnosti, a nie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Správny súd uvádza, že v novom rozhodnutí sa žalovaný už dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v jeho odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a poskytol odpovede na všetky relevantné otázky, rozhodujúce pre posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia správcu dane, a preto považuje jeho rozhodnutie za vecne správne, čo viedlo správny súd k záveru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.
O trovách konania rozhodol správny súd v súlade s ust. § 168 SSP, keď žalovanému ako úspešnému účastníkovi v konaní náhradu trov konania nepriznal, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v tomto konaní trovy konania vznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.