Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26S-13-2017.pdf
PDF · 127.28 KB
No categories available
26S/13/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske družstvo Zlatná na Ostrove, so sídlom Zlatná na Ostrove 456, IČO: 31 106 161, zastúpený: JUDr. Tomáš Klieštenec, advokát, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného č. 101595223/2017 zo dňa 19.07.2017, takto
rozhodol:
Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej repubiky č. 101595223/2017 zo dňa 19.07.2017 r u š í a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca má n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Správca dane vykonal u žalobcu v období od 22.07.2013 do 02.11.2016 daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval pravdivosť údajov uvedených v podanom daňovom priznaní, pričom sa zameral aj na opodstatnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane v sume 46.091,90 eura. Právo na odpočítanie dane v uvedenej sume bolo uplatnené z dodávateľskej faktúry od spoločnosti MAGISTRATO s.r.o., Veľké Kapušany, č. 20/G/2013 zo dňa 25.04.2013, ktorou bol od uvedeného dodávateľa fakturovaný tovar - pšenica 1015,24 ton, základ dane 225.383,28 eura, daň 45.076,66 eura, spolu 270.459,94 eura a preprava uvedeného tovaru - základ dane 5.076,20 eura, daň 1.015,24 eura, spolu vo výške 6.091,44 eura, súčet položiek základ dane 230.459,48 eura, daň 46.091,90 eura, spolu celkom 276.551,38 eura.
2. Správca dane začal daňovú kontrolu dňom spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly dňa 22.07.2013. V priebehu daňovej kontroly požiadal maďarskú daňovú správu žiadosťou zo dňa 08.11.2013 o poskytnutie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií.
3. Dňa 02.12.2013 vydal správca dane rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku.
4. Po doručení informácií z medzinárodného dožiadania vydal správca dane dňa 02.05.2016 oznámenie, ktorým žalobcovi oznámil, že dňa 02.05.2016 pominuli dôvody pre ktoré bola daňová kontrola prerušená.
5. Následne bol vypracovaný protokol z daňovej kontroly č. 104080869/2016 zo dňa 11.10.2016. Protokol s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedených bol žalobcovi doručený dňa 02.11.2016. Žalobca sa k predmetnému protokolu vyjadril dňa 24.11.2016. Prerokovanie vyjadrenia sa uskutočnilo dňa 29.03.2017 o čom bola spísaná zápisnica č. 100546944/2017.
6. Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane vo vyrubovacom konaní určil daňovému subjektu rozdiel v sume 46.091,91 eura, nakoľko sa daň zistená po daňovej kontrole odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní, keď si žalobca uplatnil za mesiac apríl 2013 nadmerný odpočet spolu vo výške 72.662,35 eura. Stalo sa tak rozhodnutím č. 100596959/2017 zo dňa 10.04.2017.
7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101595223/2017 zo dňa 19.07.2017, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
8. Vo svojom rozhodnutí žalovaný podrobne popísal priebeh daňovej kontroly, pričom sa zaoberal i jednotlivými námietkami žalobcu v podanom odvolaní. Uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie spočívajúce v množstve vykonaných procesných úkonov, priebeh ktorého je uvedený v protokole z daňovej kontroly. V rámci vyrubovacieho konania správca dane vyhodnotil všetky zabezpečené dôkazy a vydal rozhodnutie, v ktorom skonštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaruje v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 na základe prijatej faktúry č. 20/ G/2013 zo dňa 25.04.2013 od dodávateľa MAGISTRATO s.r.o., z ktorej si uplatnil odpočítanie dane vo výške 46.091,90 eura za dodávku a prepravu pšenice. Žalovaný skonštatoval, že na odpočítanie dane neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a) a § 71 zákona o DPH. Podľa žalovaného ako aj správcu dane v konaní nebolo preukázané, že vyššie uvedený dodávateľ deklarovaný tovar žalobcovi aj skutočne dodal.
9. Žalovaný zároveň uviedol, že správca dane postupoval pri prerušení daňovej kontroly v súlade s ust. § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, námietku žalobcu, že prerušenie daňovej kontroly trvalo neprimerane dlho, považoval za irelevantnú, keďže správca dane nemá žiadne právne nástroje, aby ovplyvnil dĺžku, resp. rýchlosť na zabezpečenie odpovede v súvislosti s medzinárodným dožiadaním.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
10. V podanej žalobe zo dňa 26.09.2017, doručenej súdu dňa 26.09.2017 žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s vecnou a právnou argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho rozhodnutí.
11. Rozhodnutie a postup žalovaného považuje žalobca za nesprávne ako aj nezákonné. Podľa žalobcu správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, a preto protokol správcu dane nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, v dôsledku čoho ho nemožno použiť (nález ÚS č. III. ÚS 24/2010 - 57 zo dňa 29.06.2010).
12. Okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI je potrebné posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. V tomto smere treba poukázať na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorý implementuje Smernicu Rady č. 2011/16/EÚ zo dňa 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní. Tieto právne predpisy boli prijaté s cieľom zefektívniť a zrýchliť spoluprácu pri výmene informácií medzi členskými štátmi EÚ v daňových záležitostiach. Z tohto dôvodu sú v smernici stanovené konkrétne lehoty na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu. Podľa čl. 7 tejto Smernice a ustanovenia § 6 ods. 5 uvedeného zákona je príslušný orgán daného štátu povinný poskytnúť informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti - ak však dožiadaný orgán už tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa.
Ešte prísnejšia lehota je uvedená v nariadení Rady EÚ č. 904/2010, ktorý upravuje administratívnu spoluprácu a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, kde v článku 10 a nasl. tohto
nariadenia je uvedené, že žiadaný orgán má poskytnúť informácie tak rýchlo ako je to možné, najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti, pokiaľ žiadaný orgán vyžadovanú informáciu už má, znižuje sa táto lehota maximálne na jeden mesiac.
Napriek tomu, že žalobca v danom prípade vo svojom odvolaní zo dňa 17.05.2017 proti prvostupňovému rozhodnutiu DÚ Nitra namietal nerešpektovanie zákonnej maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly zo strany správcu dane, a tým pádom namietal i nezákonnosť protokolu správcu dane ako nezákonne získaného dôkazného prostriedku, pričom tieto svoje námietky žalobca zdôvodnil porušením hore uvedeného práva EÚ a nerešpektovaním ustálenej judikatúry, tak napriek tomu žalovaný vo svojom napadnutom rozhodnutí FR SR len stroho skonštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná v zákonnej lehote v súlade s Daňovým poriadkom (t. j. v súlade s vnútroštátnymi predpismi). Žalobca má za to, že správca dane a žalovaný v danom prípade nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska práva Európskej únie, ba čo viac napadnuté rozhodnutie FR SR v tejto časti argumentácie považuje aj za nepreskúmateľné, nakoľko žalovaný v rozhodnutí FR SR vôbec nezdôvodnil prečo na daný prípad nie je možné aplikovať právo Európskej únie, resp. Smernicu Rady č. 2011/16/EÚ zo dňa 15.02.2011 a nariadenie Rady EÚ č. 904/2010, t. j. žalovaný sa nevysporiadal s týmito odvolacími dôvodmi a argumentmi. 13. V ďalšej časti žaloby žalobca uvádza, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí DÚ Nitra, ako aj žalovaný v rozhodnutí FR SR, protizákonne a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora nepriznali žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume 46.091,91 eur uplatnený žalobcom na základe faktúry č. 20/G/2013 zo dňa 25.04.2013, od dodávateľa žalobcu - firmy MAGISTRATO s.r.o., ktorou bol fakturovaný tovar (pšenica) a preprava tovaru a to len z nasledovných dôvodov:
- z dôvodu dodatočnej „nekontaktnosti“ dodávateľa predmetného tovaru - firmy MAGISTRATO s.r.o.; a
- z dôvodu „nekontaktnosti“ firmy LASPOL s.r.o. ako dodávateľa tovaru žalobcovmu dodávateľovi firme MAGISTRATO s.r.o. (t. j. dodávateľovho subdodávateľa); čím podľa žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že došlo k reálnemu dodaniu predmetného fakturovaného tovaru firmou MAGISTRATO s.r.o. žalobcovi, z ktorého dodania si žalobca uplatňoval nadmerný odpočet na DPH, a to napriek tomu, že žalobca neustále namietal, že správca dane si nesprávne a protizákonne vyložil zásadu rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a žalobcu (ako daňového subjektu), a že správca dane od žalobcu protizákonne žiadal preukázať skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa (MAGISTRATO s.r.o.), resp. u jeho subdodávateľa (LASPOL s.r.o.), na preukázanie ktorých skutočností znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane a nie žalobca.
Dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je jasne limitované ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval (rozsudok NS SR sp. zn.. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012).
Daňový subjekt nemusí svoje tvrdenia ním uvádzané v rôznych daňových listinách, podaniach a hláseniach preukazovať, pokiaľ nenastane opak, tzn. ak správca dane počas daňovej kontroly, resp. v daňovom konaní nepredloží daňovému subjektu svoje zistenia jasne preukazujúce pochybnosti o jeho tvrdeniach. Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/101/2009 zo dňa 06.07.2010). V danom prípade však žalovaný zákonným spôsobom a jasne nevyjadril pochybnosti o tvrdeniach žalobcu ako daňového subjektu.
Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa (ako je to aj v tomto prípade žalobcu), vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu účasť na dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. V danom prípade správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011). V danom prípade správca dane preukázateľne nespochybnil vierohodnosť dôkazov predložených žalobcom ako
daňovým subjektom (dokonca nespochybnil existenciu predmetného tovaru na výstupe, t. j. že ten tovar žalobca predal ďalej), ale len pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré jeho dôkazné bremeno netvorili.
14. Napriek tomu, že žalobca v danom prípade vo svojom odvolaní zo dňa 17.05.2017 proti prvostupňovému rozhodnutiu DÚ Nitra namietal nerešpektovanie zo strany správcu dane tejto zásady rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a žalobcu (ako daňového subjektu), pričom tieto svoje námietky žalobca zdôvodnil nerešpektovaním ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora zo strany správcu dane, tak napriek tomu žalovaný vo svojom napadnutom rozhodnutí FR SR len stroho skonštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s Daňovým poriadkom a v súlade so zákonom o DPH (t. j. v súlade s vnútroštátnymi predpismi). Žalobca má za to, že správca dane a žalovaný v danom prípade nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora, ba čo viac napadnuté rozhodnutie FR SR v tejto časti argumentácie považuje aj za nepreskúmateľné, nakoľko žalovaný v rozhodnutí FR SR vôbec nezdôvodnil, prečo na daný prípad nie je možné aplikovať uvedené rozsudky NS SR a rozsudky ESD.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že konajúci orgán vydal protiprávne rozhodnutie, nakoľko žalovaný pri jeho vydávaní vychádzal striktne len z vnútroštátnych predpisov, bez toho, aby správne pre daný prípad aplikoval právo Európskej únie a ustálenú judikatúru NS SR a ESD, t. j. toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany žalovaného, ako aj zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a toto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov (žalovaný nedostatočne, resp. vôbec, presvedčivo neodôvodnil toto svoje rozhodnutie), a vzhľadom na uvedené skutočnosti ako aj vzhľadom na dôkazy a fakty uvedené v predchádzajúcich podaniach žalobcu je zjavné, že žalovaný - Finančné riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím ukrátilo žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch.
IV. Vyjadrenie žalovaného
15. Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 10.03.2018, doručené súdu 14.03.2018, na základe ktorého navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
16. K jednotlivým námietkam žalovaný uvádza, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúry č. 20/G/2013 zo dňa 25.04.2013, od dodávateľa MAGISTRATO s.r.o., spolu celkom 276.551,38 eur.
Pretože zákon o DPH nestojí na formálnom vykazovaní zdaniteľných plnení, formálna existencia predložených listinných dôkazov (napr. faktúry, dodací list k dodávateľskej faktúre, príjemka súčtová, jednotlivé príjemky v počte 16 ks, vážne lístky z váhy od odberateľa v počte 33 ks, CMR v počte 66 ks, kúpna zmluva, zmluva o prenájme nebytových priestorov, objednávka, zmluvy o zapožičaní nákladných áut, bankový výpis z účtu a pod.) nemôže byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ak nie je nespochybniteľne preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo reálne tak, ako je deklarované v dokladoch. Nebolo by v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku, keby sa správca dane uspokojil výlučne s predložením listinných dokladov, bez toho, aby pravdivosť tvrdení na nich uvedených, vecne overil.
Správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly ako aj pri prerušení daňovej kontroly z dôvodu zaslanej žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií v súlade s cit. ustanoveniami Daňového poriadku ako aj v súlade so zákonom č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady číslo 2011/16/EÚ zo dňa 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní.
17. Na základe vykonaných procesných úkonov je zrejmé, že doba od začatia daňovej kontroly dňa 22.07.2013 do ukončenia daňovej kontroly dňa 02.11.2016, bola 317 dní a nie 1199 ako nesprávne, na základe fiktívneho matematického výpočtu uvádzal v odvolaní žalobca. Doba resp. dĺžka zákonného prerušenia daňovej kontroly na základe rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly od 05.12.2013 do 02.05.2016, bola 877 dní a nie 879, ako nesprávne uvádzal žalobca. Na základe uvedených skutočností
a cit. ustanovení považuje žalovaný protokol z daňovej kontroly č. 104080869/2016 zo dňa 11.10.2016, za dôkaz získaný zákonným spôsobom a napadnuté rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní považuje za správne a zákonné.
Správca dane postupoval pri prerušení daňovej kontroly v súlade s ust. § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku. Zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly, bol v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly vymedzený dostatočne určito a vychádza z obsahu administratívneho spisu. Námietku žalobcu, že prerušenie daňovej kontroly trvalo neprimerane dlho, poukazujúc na maximálne lehoty stanovené v cit. smernici EÚ a z toho vyvodzujúci záver, že ust. § 61 ods. 4 Daňového poriadku, je podľa žalobcu potrebné vykladať v kontexte vyššie cit. smerníc, t. j. pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií, považuje žalovaný za právne irelevantnú, pretože takýto záver nevyplýva ani z cit. ust. Daňového poriadku a ani z vyššie cit. smernice EÚ.
Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu, že prerušením daňovej kontroly dochádza k obchádzaniu zákona, pretože k prerušeniu daňovej kontroly došlo z dôvodu potreby zabezpečenia relevantných informácií, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, ktoré boli nevyhnutné pre čo najúplnejšie zistenie a náležité vyhodnotenie skutkového stavu. Správca dane informoval žalobcu o tom, že preverované subjekty v rámci medzinárodného dožiadania sú problematické aj pre maďarského správcu dane, pretože so správcom dane nespolupracujú, sú nezastihnuteľné, zásielky nepreberajú a pod.. Tieto skutočnosti zásadným spôsobom ovplyvnili aj dĺžku trvania MVI.
18. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane sa zaoberal každým podaním a skutočnosťou, ktorá by mohla mať vplyv na správne určenie dane. V daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí prejednacia zásada a nie vyhľadávacia zásada. Správca dane z úradnej moci nie je povinný vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní uplatniť nároky na zníženie daňovej povinnosti, priznanie odpočítania dane, oslobodenie od dane a pod..
Ak správca dane na základe zisteného skutkového stavu nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov, vyjadrení, nebol povinný tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal a vzniknuté pochybnosti, o ktorých bol správcom dane informovaný, napriek výzvam neodstránil.
19. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že správca dane spochybnil to, že tovar deklarovaný na uvedenej faktúre, nakúpila spoločnosť MAGISTRATO s.r.o. od spoločnosti LASPOL s.r.o., pričom spoločnosť LASPOL s.r.o. mala zabezpečiť nakládku tovaru a prepravu tovaru do prenajatého skladu spoločnosti MAGISTRATO s.r.o. v priestoroch kontrolovaného daňového subjektu.
Na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločnosť MAGISTRATO s.r.o. nepreukázala nákup tovaru (pšenice) od spoločnosti LASPOL s.r.o., a preto nemohla uvedená spoločnosť deklarovaný tovar predať žalobcovi. Spoločnosť MAGISTRATO s.r.o. nepreukázala vierohodnosť skutočností uvedených v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2013, nepreukázala pôvod, ani existenciu tovaru, ktorý mala v priamom obchodnoprávnom vzťahu predať žalobcovi. Rovnako nebola preukázaná ani preprava tovaru spoločnosťou LASPOL s.r.o. na základe uvedenej dodávateľskej faktúry. Na základe uvedených zistení došlo k spochybneniu zdaniteľného obchodu u priameho dodávateľa MAGISTRATO s.r.o., žalobcu. Z uvedených dôvodov správca dane oprávnene neuznal žalobcovi odpočítanie DPH vo výške 46.091,91 eura v zdaňovacom období apríl 2013 na základe prijatej faktúry č. 20/G/2013 zo dňa 25.04.2013. Tým, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaruje v podanom daňovom priznaní k dani z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 na základe dodávateľskej faktúry od spoločnosti MAGISTRATO s.r.o., z ktorej si uplatnil odpočítanie dane vo výške 46.091,90 eura, porušil ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
20. Pri posudzovaní a vyhodnotení zisteného skutkového stavu postupoval žalovaný v súlade s ustálenou judikatúrou NS SR a ESD, ktorá je mu z aplikačnej praxe známa. Preto v súvislosti s právom uplatniť a odpočítať daň žalovaný poukazuje na rozsudky NS SR, a to najmä na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/100/2012 zo dňa 11.06.2013, v ktorom súd uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky už
opakovane judikoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možne odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (z dôvodu rizika ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
V. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
21. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. ďalej len SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
22. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30.09.2012, predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 8 písm. a/ vyššie citovaného zákona, dodaním tovaru je a/ prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo.
Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6, 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30.06.2015, teda i v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie, a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 74 ods. 2, 4 vyššie citovaného zákona, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
23. Ako vyplýva z obsahu cit. ust. žalovaný ako odvolací orgán má povinnosť preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, čomu zodpovedá povinnosť vysporiadať sa jasne a presvedčivo so všetkými dôvodmi odvolania, ktoré sú pre prejednávanú vec relevantné tak, aby rozhodnutie žalovaného dávalo odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne argumenty obsiahnuté v odvolaní.
24. Podľa názoru správneho súdu však žalovaný v napadnutom rozhodnutí na túto svoju úlohu čiastočne rezignoval.
25. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, žalobca podal proti rozhodnutiu správcu dane rozsiahle odvolanie, v ktorom detailne a podrobne uviedol v čom, a prečo považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne.
26. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca napádal jednak dĺžku daňovej kontroly keď napádal jednak nezákonnosť samotného rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly z dôvodu jeho nezákonnosti a nepreskúmateľnosti ako aj z dôvodu, že samotné prerušenie daňového konania trvalo neprimerane dlho argumentujúc ustálenou judikatúrou ÚS SR, NS SR ako aj právnymi predpismi EÚ (nariadenie Rady č. 904/2010 a pod.).
27. V ďalšej časti odvolania žalobca poukazoval na procesné vady v postupe správcu dane, keď hlavne namietal porušenie zásady zákonnosti, zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady rozloženia dôkazného bremena. Žalobca taktiež v odvolaní spochybnil ako správca dane na daný prípad nesprávne aplikoval rozhodnutia NS SR (6Sžf 18/2011, 4Sžf 25/2010, 6Sžf 19/2011 a 2Sžf 4/2009), ktoré sa podľa neho na danú vec nevzťahovali. Zároveň v odvolaní poukázal na iné rozhodnutia NS SR (3Sžf 1/2010, 3Sžf 1/2011 ako aj na rozhodnutie ESD).
28. Žalovaný v napádanom rozhodnutí reagoval na žalobcove odvolanie nedostatočne, bez vysporiadania sa s podstatnými dôvodmi odvolania, pričom jasne a presvedčivo nedal odpoveď na žalobcom namietané skutkové a právne argumenty.
29. Uvedené konštatovanie sa vzťahuje na žalobcovu námietku ohľadne neprimeranej dĺžky prerušenia daňovej kontroly, keď žalovaný napriek rozsiahlej argumentácii žalobcu v napadnutom rozhodnutí okrem chronologického posúdenia postupov správcu dane, iba skonštatoval, že správca dane postupoval pri prerušení daňovej kontroly v súlade s ust. § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku.
30. Argumentácia žalobcu ohľadne primeranosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly s poukazom na Smernicu Rady č. 2011/16/EÚ zo dňa 15.02.2011 a nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zostala zo strany žalovaného nepovšimnutá napriek skutočnosti, že daňová kontrola svojou povahou predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry žalobcu, a preto môže byť vykonávaná len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Daňová kontrola predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry žalobcu, a preto jej cieľ nemožno dosahovať na úkor týchto práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, a teda ani daňová kontrola nemôže trvať neobmedzenú dobu, čo sa vzťahuje aj na inštitút prerušenia daňovej kontroly. Navyše z rozhodnutia žalovaného nie je možné zistiť, prečo bolo samotné prerušenie konania a počas neho vykonané dokazovanie v rámci medzinárodného dožiadania, pre potreby daňovej kontroly nevyhnutné a potrebné.
31. Žalobca vo svojom rozhodnutí (str. 4 posledný odsek) konštatuje, že zo záznamov o prevádzke vozidla (33 ks) vyplýva, že tieto preukazujú prepravu pšenice spoločnosťou MAGISTRATO s.r.o., pričom ale predmetnými dokladmi nebol preukázaný nákup a preprava pšenice od tejto spoločnosti, pričom správca dane nespochybnil existenciu tovaru, ktorý žalobca predal svojmu odberateľovi. Žalobca vo svojom odvolaní (časť III) popisuje mechanizmus akým spôsobom so spoločnosťou MAGISTRATO s.r.o. obchodoval a ako prebiehalo dodanie tovaru k čomu žalovaný v napádanom rozhodnutí nezaujal relevantné stanovisko.
32. Rovnaké konštatovanie sa vzťahuje aj na správcom dane aplikovanú judikatúru zväčša NS SR, ktorú žalobca odmietol z dôvodov uvedených v odvolaní, zároveň poukázal na judikatúru, ktorá sa podľa neho na prejednávanú vec vzťahuje, s čím sa žalovaný v napádanom rozhodnutí taktiež dostatočne nevysporiadal, keď v napádanom rozhodnutí náležite a dostatočne nevysvetlil, prečo zotrváva na stanovisku správcu dane (či už vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena, k zásade voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
33. V kontexte na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je arbitrárne, nakoľko neposkytuje odpovede na žalobcove v odvolaní uvádzané argumenty, čím sa žalovaný nevysporiadal jasne a presvedčivo so všetkými dôvodmi odvolania, ktoré sú pre prejednávanú vec relevantné tak, ako to požaduje ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku.
34. Úlohou žalovaného preto v ďalšom konaní bude opakovane vo veci rozhodnúť s tým, že v novom rozhodnutí sa žalovaný musí vysporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré sú v odvolaní žalobcu uvedené tak, aby jeho rozhodnutie dalo odpovede na všetky relevantné námietky obsiahnuté v odvolaní.
35. Správny súd záverom uvádza zhodne ako žalovaný v napádanom rozhodnutí, že jeho úlohou je preskúmať, či k uskutočneniu deklarovaného plnenia skutočne došlo, t. j. či dodávateľ žalobcu spoločnosť MAGISTRATO s.r.o. dodala žalobcovi tovar, tak ako to vyplýva z dodávateľskej faktúry a spôsobom ako to prezentuje žalobca, a teda, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo. Ak došlo k dodaniu tovaru touto spoločnosťou žalobcovi a tomuto aj vznikla daňová povinnosť, vzniká aj žalobcovi právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry.
36. Nakoľko žalobca bol v konaní pred súdom úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (§ 167 ods. 1 SSP).
37. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.