Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-26-2022.pdf
PDF · 177.69 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/26/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudkýň JUDr. Eriky Tischlerovej a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu SOGES WELDING - EUROWELD s.r.o., Poľovnícka 754/74, Špačince, zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102633517/2018 zo dňa 18.12.2018 takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102633517/2018 zo dňa 18.12.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi súd priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 102633517/2018 zo dňa 18.12.2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo 101744467/2018 zo dňa 06.09.2018 vyrubujúce mu rozdiel dane v sume 6.634,90 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2012 na základe neuznania odpočítania dane z faktúr č. 20120076/177, 20120086/183, 20120089/197 a 20120074/175 dodávateľa J. M. - MONTI records, Hrnčiarovce nad Parnou.
2.
V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
3.
Uvádzal, že hoci podľa rozhodnutia k nepriznaniu odpočítania dane došlo pre nepreukázanie, že tovar prijal na základe predmetných faktúr a že uplatnením práva na odpočítanie dane porušil §§ 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, podľa odôvodnenia rozhodnutia dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bolo, že preverovaním u subdodávateľov dodávateľa nebol potvrdený nákup tovarov a služieb, ktoré dodávateľ J. M. deklaroval. Žalovaný i správca dane pritom svoju argumentáciu smerovali takmer výhradne k výsledkom dokazovania medzi dodávateľom T. M. a spoločnosťami, od ktorých tovar a služby nakupoval, čím na žalobcu bola prenesená zodpovednosť za konanie jeho dodávateľa a tiež neprimerané dôkazné bremeno.
4.
Žalobca má za to, že vyhodnotenie dôkazov v napadnutom rozhodnutí absentuje, resp. nie je dostatočné, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je celkom zrejmé, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil dôkazy a skutočnosti, a ako sa s predmetnými zisteniami vo vzťahu k dokladom predloženým žalobcom vysporiadal. Taktiež z neho nevyplýva, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nadobudnutie tovaru a služieb od dodávateľa. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva len to, na základe čoho žalovaný prijal záver, že odberateľ J. M. neprijal tovary a služby od subdodávateľov, od ktorých prijatie tovarov a služieb deklaroval. Uvedené však v žiadnom prípade nemôže byť dôkazom o tom, že žalobca neprijal od dodávateľa J. M. tovary a služby na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom.
5.
Úvahy a hodnotenia správcu dane považuje za nejasné, nie je z nich zrejmé, čo nimi chcel správca povedať, prípadne len bez ozrejmenia konštatoval svoje závery. Taktiež v súvislosti s hotovostnými platbami správca dane nevysvetlil, prečo sú podľa jeho názoru „výpisy z peňažného účtu“ z hľadiska dôkaznej sily „preukaznejšie.“ S uvedenými námietkami sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal.
6.
Prípad je podľa žalobcu potrebné posudzovať a vyhodnocovať v kontexte všetkých relevantných skutočností, teda aj s prihliadnutím na materiálne dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní tovarov a služieb. Osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a správcu dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane, ale zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával, a to aj žalobcovi. Nadväzne na túto skutočnosť žalobca preukázal nielen formálnymi dôkazmi (faktúry, skladová evidencia, evidencia podľa zákona o DPH...), ale aj neformálnymi dôkazmi (fotokópie bilboardov, lokalizačné listy umiestnenia bilboardov, ukážky letákov, katalógov, grafických návrhov, obhliadka regálov...), že dodané tovary a služby prijal, a to práve od dodávateľa a zároveň preukázal, že ich použil na účely svojich zdaniteľných plnení ako platiteľ dane. Na základe vyššie uvedeného nemožno súhlasiť s názorom, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, resp., že bol povinný daň odviesť len z titulu jej uvedenia na faktúrach. S uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal dostatočne, keď uvádza, že ani lokalizačné listy s fotodokumentáciou reklamných billboardov nemožno považovať za dôkaz vylučujúci akékoľvek pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, a to opäť z dôvodu, že subdodávatelia nepotvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre J. M..
7.
Skutočnosť, že subdodávatelia dodávateľa nepotvrdili dodanie tak, ako tvrdil J. M., žalovaný vyhodnotil ako rozhodnú pre správne určenie dane podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku a na jej základe prijal záver, že žalobca neprijal dodanie tovarov a služieb v takom rozsahu ako je deklarované na faktúrach vystavených dodávateľom. Spôsob, akým žalovaný a správca dane hodnotí dôkazy, považuje žalobca za nesúladný s daňovým poriadkom, keďže porušenie zákonných povinností J. M. nehodnotí ako dôkaz porušenia daňových zákonov dodávateľa J. M., ale hodnotí ako dôkaz porušenia zákona o DPH u žalobcu.
8.
Podľa žalobcu v skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nebolo spochybnené dodanie tovaru a služieb od dodávateľa J. M., žalovaný ako ani správca dane neuvádza a ani nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktoré by tento záver potvrdzovali. Z uvedeného dôvodu nie je zrejmé, na základe ktorých skutočností sa spochybňuje, resp. má žalovaný za nepreukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení medzi dodávateľom a žalobcom.
9.
Zo spisového materiálu, vyjadrení žalobcu, ako aj jeho dodávateľa a vykonaného preverovania vyplýva, že na základe uskutočnených zdaniteľných plnení medzi žalobcom a jeho dodávateľom boli vystavené faktúry, tieto boli zúčtované tak na strane žalobcu, ako aj na strane dodávateľa, daň z predmetných faktúr bola dodávateľom priznaná a odvedená, faktúry boli uhradené, dodávateľ, ako aj žalobca predmetné plnenia potvrdili. To znamená, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane, ktorá bola voči nemu uplatnená jeho dodávateľom, a to na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom, ktorý ju priznal a odviedol.
10.
Nakoľko nebolo spochybnené, že tovar a služby reálne existovali, nesplnenie si daňovej povinnosti na strane dodávateľa, resp. subdodávateľov, nemôže mať podľa žalobcu za následok odopretie práva na odpočítanie dane.
11.
Pri dodržaní zásad správy daní nie je podľa žalobcu možné ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich následným dodaním. Hodnotenie dôkazov žalovaným a správcom dane je však porušením zásad správy daní, najmä zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej (materiálnej) pravdy a zásady právnej ochrany.
12.
Namietal tiež zákonnosť protokolu z daňovej kontroly s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/35/2010, s tým, že daňová kontrola v tomto prípade bola začatá 13.12.2013 a ukončenia dňa 29.09.2017, pričom prerušená bola od 23.10.2014 do 04.09.2017 z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, žiadosť, o ktorú však správca dane zaslal až po 10 mesiacoch od začatia daňovej kontroly, hoci vedomosť o obchodných vzťahoch žalobcu mal od začiatku daňovej kontroly. S touto jeho námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež nevysporiadal a nevysvetlil, prečo žiadosť bola správcom dane zaslaná až po tak dlhej dobe.
13.
Podľa žalobcu bolo neskoré zaslanie žiadosti spôsobené nečinnosťou a neodbornosťou správcu dane a následkom toho je nezákonnosť protokolu ako aj ukončenie daňovej kontroly.
14.
V súvislosti s námietkou týkajúcou sa prenášania neprimeraného dôkazného bremena správcom dane na daňový subjekt žalobca poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf/1/2010 a rozsudky ESD v spojených veciach Optigen Ltd a spol. č. C-354/03, C-353/03, C-484/03 a C-439/04, z ktorých vyplýva, že odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za konanie alebo nekonanie dodávateľa, ako aj na rozhodnutia č. C-80/11, C-142/11, podľa záverov ktorých právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu, a právo na odpočet môže byť zamietnuté len vtedy, ak sa preukáže, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu.
15.
V danom prípade žalovaný ani správca dane neskúmal a nepreukázal vedomosť žalobcu o neplnení si povinnosti jeho dodávateľom, preukázané nebolo, že predmetnými zdaniteľnými plneniami bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore s účelom zákona o DPH, z rozhodnutia nevyplýva ani to, že by za účasti a s vedomím žalobcu bola v preverovaných obchodoch vytvorená právo zneužívajúca situácia, ktorej cieľom by bolo získanie daňového zvýhodnenia. Daňový subjekt nemal žiadne pochybnosti a nemohol mať podozrenie o podvodnom alebo inom konaní dodávateľa, ktoré mu preto nemôže byť kladené za vinu. Žalobca nezodpovedá za konanie tretej osoby, jej konanie nemohol ovplyvniť a neml o ňom ani žiadnu vedomosť.
16.
K pochybnostiam správcu dane týkajúcim sa dodávateľa žalobca poukazoval aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozhodnutiach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) konštatuje, že je neprijateľné, aby vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
17.
Poukazoval aj na rozsudok C-285/11, podľa ktorého právo na odpočítanie zdaniteľnej osobe tak možno zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
18.
Žalovaný sa podľa žalobcu s uvádzanými rozhodnutiami riadne nevysporiadal, nezdôvodnil a nevysvetlil, prečo tieto rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou, do úvahy nevzal ani zásadu proporcionality, v zmysle ktorej členské štáty musia používať prostriedky, ktoré umožňujú účinne dosiahnuť cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, ale v čo najmenšej miere zasahujú do cieľov a zásad stanovených právnou úpravou spoločenstva.
19.
Žalobca má za to, že skutkové okolnosti zistené žalovaným a správcom dane neposkytujú dostatočný podklad pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane.
20.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
21.
Uvádzal, že žalobca spoľahlivým spôsobom nepreukázal dodanie fakturovaného sporného tovaru a služieb od J. M.. Žalobca pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie DPH musí jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že sporné tovary a služby mu boli skutočne dodané od konkrétneho označeného platiteľa DPH. Povinnosťou žalobcu v prípade existencie pochybností je predložiť relevantné dôkazy preukazujúce v prospech žalobcu skutočnosti, že sporný zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Rozsiahlym šetrením správcu dane nebolo potvrdené uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov J. M. a subdodávateľskými spoločnosťami, ktoré mali na základe faktúr dodať sporné zdaniteľné obchody. Faktúry, dodacie listy, príjemky, skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy, rôzne tlačoviny nie sú sami o sebe schopné preukázať realizáciu obchodov, samotné tieto doklady nepreukazujú, že určité plnenia boli reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom. Samotný svedok J. M. síce tvrdil, že sporné zdaniteľné obchody nakúpil a dodal žalobcovi, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať o sporných fakturovaných zdaniteľných obchodoch v prospech žalobcu z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. K záveru, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané deklarovaným dodávateľom, nepostačuje len existencia vykonaným dokazovaním spochybnených sporných faktúr, skladovej evidencie, rôznych tlačovín, nekonkrétnych zmlúv či dokladov o úhrade v hotovosti. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo deklarovanou spoločnosťou. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie DPH, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom, údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu.
22.
Správca dane vykonal dokazovanie podľa § 24 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v súlade so zásadami správy daní, uvedenými v § 3 zákona o správe daní; záver ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 zákona o správe daní rešpektujúc povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. Žalobca mal sporné zdaniteľné obchody objednať u J. M.. Sporné zdaniteľné obchody však neboli vykonané J. M. ako to potvrdil i J. M., ale mali byť vykonané subdodávateľom, spoločnosťami NEOTYPE s.r.o., ESAB Slovakia, s.r.o. a MARTINEX SK, s.r.o., čo sa však vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. J. M. teda nepriznal fyzické vykonanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami
a subdodávatelia popreli akékoľvek obchody s J. M.. Vykonaným dokazovaním sa teda nepreukázalo, že vôbec boli sporné zdaniteľné obchody dodané deklarovaným dodávateľom. Dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami sa vykonaným zisťovaním nepotvrdilo a žalobca záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom žiadnym spôsobom nevyvrátil. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH z dôvodu neunesenia dôkazného bremena však postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov či služieb. Skutočnosť, že niekto sporné zdaniteľné obchody dodal, ale nie je preukázané, že ich vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je v danom prípade uskutočnenie resp. zabezpečenie uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov.
23.
Rozsah tovarov a služieb, ktoré mali byť žalobcovi dodané a ktorých dodanie deklarovaným dodávateľom bolo v konaní spochybnené, je deklarovaný spornými faktúrami, z čoho je zrejmý i záver správcu dane o tom, že dodanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami (t.j. v rozsahu deklarovanom spornými faktúrami, t.j. v celkovej sume bez DPH 33.174,48 eura) sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo a správca dane nepriznal právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vo výške, v akej bolo daňovým subjektom uplatňované na základe sporných faktúr, t.j. v celkovej sume 6.634,90 eura. Žalovaný dáva do pozornosti skutočnosť, že s predmetnou žalobnou námietkou sa vysporiadal v odôvodnení žalovaného rozhodnutia.
24.
Podľa údajov na sporných faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v Q. I. a.s. s dátumami splatnosti väčšinou v júni 2012 a jedna zo sporných faktúr v júli 2012. Skutočnosť, že sporné zdaniteľné obchody boli uhradené v hotovosti a to až po takmer dvoch mesiacoch po tom ako sa mali uskutočniť, je vzhľadom k fakturovaným sumám neštandardný a v bežnej obchodne praxi vymykajúci sa spôsob platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných zdaniteľných obchodov J. M.. Z uvedeného logicky vyplýva, že nie správca dane mal vysvetľovať dôkaznú silu jednotlivých spôsobov úhrady, ale žalobca bol ten, kto mal vysvetliť, prečo neuhrádzal spôsobom požadovaným spornými faktúrami a prečo uhrádzal po lehote splatnosti s takmer dvojmesačným oneskorením. K samotnej platbe v hotovosti, žalovaný uvádzal, že forma platenia je jednou zo skutočností, na ktorú má žalobca dosah. Forma platenia za tovar či služby v hotovosti je jednou zo skutočností, ktoré spochybňujú materiálny základ sporných faktúr v podobe dodávateľa tovaru. Takýmto spôsobom platenia si žalobca sám sťažil svoju dôkaznú situáciu, vystavenie pokladničných dokladov je pre priznanie práva na odpočítanie dane nedostačujúce, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo deklarovanou spoločnosťou a samotný dodávateľ, J. M. odoprel vypovedať ako svedok v prospech žalobcu.
25.
Správca dane je v daňovom konaní príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Žalobca ako daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať podľa § 24 ods. 1 zákona o správe daní skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takou skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Aj v danej veci je sporné práve to, či skutočným dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol J. M.. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol J. M., zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Faktúra, doklad o jej zaplatení a iné doklady síce podporujú tvrdenie žalobcu obsiahnuté v daňovom priznaní, že práve tento dodávateľ mu tovar alebo službu dodal. Ak však správca dane pri preverovaní týchto tvrdení narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce či popierajúce tvrdenia z predložených dokladov, je v súlade so zákonom, keď považuje tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva žalobcu ako daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.
V súvislosti s rozložením dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu žalovaný poukazuje na rozhodnutie NS SR 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011: „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Podobne v rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom že predmetný tovar bol dodaný na faktúre deklarovaným dodávateľom.“ Je teda zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt si musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že zdaniteľný obchod poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. Podstatné je, že žalobcu ako daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že tovar pre neho dodal a službu pre neho vykonal práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej voči nemu uplatnil daň. Avšak vyjadrenia deklarovaného dodávateľa, J. M. pochybnosti správcu dane o pravdivosti preverovaných tvrdení prehĺbili, keď J. M. uviedol, že sporný tovar a služby nakúpil od označených subdodávateľov, pričom títo popreli akékoľvek obchody s J. M. a po tomto zistení J. M. odoprel správcovi dane vypovedať ako svedok. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov a služieb.
26.
Predmetnú žalobnú námietku považuje žalovaný za nepravdivú a zavádzajúcu, takéto konštatovanie žalovaného ani správcu dane sa v žalovanom rozhodnutí ani v rozhodnutí správcu dane nenachádza. Deklarovaný dodávateľ, J. M. priznal, že sporné zdaniteľné obchody sám nevykonal, že tieto mal nakúpiť od subdodávateľov, ktorí však popreli akékoľvek obchody s J. M. a potom, čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať o sporných fakturovaných zdaniteľných obchodoch v prospech žalobcu; nepreukázal, že tovary a služby reálne dodával žalobcovi.
27.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým dokladom, vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ v podobe dodávateľa tovaru, čo spôsobilo pochybnosti o uskutočnení sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. V danom prípade bol spochybnený priamy vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom a preto bolo na žalobcovi, aby si vo vzťahu k svojmu priamemu dodávateľovi zabezpečil dostatok relevantných dôkazov, na základe ktorých by nárok na odpočítanie dane nemohol byť spochybnený.
28.
Správca dane začal dňa 13.12.2013 daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2012 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9201401/5/5056720/2013/Jan zo dňa 12.11.2013. Keďže z dôkazov získaných v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobia január až december 2012 (vzhľadom na výsledky zisťovaní ohľadne dodávateľa, J. M., ktoré spochybnili vierohodnosť sporných faktúr a vzhľadom nato, že žalobca v zdaňovacích obdobiach roku 2012 deklaroval i nadobudnutie tovaru a služieb z iného členského štátu) vyplynula potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu a to podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 (ďalej len „nariadenie Rady“ účinné od 01.01.2012, do 01.01.2012 nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003), správca dane zaslal dňa 20.10.2014 žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a rozhodnutím č. 9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014 prerušil z dôvodov podľa § 61 ods. 1 zákona o správe daní predmetnú daňovú kontrolu odo dňa 23.10.2014 do dátumu doručenia odpovede na zaslanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Podľa § 61 ods. 4 zákona o správe daní prvá veta správca dane pokračuje v daňovom
konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Vzhľadom nato, že dôvod pre ktorý bola predmetná daňová kontrola prerušená pominul doručením odpovede na predmetnú žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií a to dňa 04.09.2017, správca dane postupoval správne, keď v predmetnej daňovej kontrole pokračoval až po pominutí dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená.
29.
Predmetná daňová kontrola bola začatá dňa 13.12.2013, podľa § 61 ods. l bola prerušená odo dňa 23.10.2014 do dňa 04.09.2017, ukončená bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) zákona o správe daní doručením protokolu podľa odseku 8, dňa 29.09.2017, z čoho je zrejmé, že v danom prípade lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 zákona o správe daní bola dodržaná, protokol z predmetnej daňovej kontroly nebol získaný v rozpore so zákonom a preto mohol byť použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní.
30.
Z odpovede dožiadaného orgánu iného členského štátu EU je zrejmé, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly nebola spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie správcu dane zo dňa 04.02.2015, 19.06.2015,09.11.2015,23.02.2016, 31.05.2016, 31.08.2016, 30.11.2016, 01.03.2017 a 02.06.2017 zaslané žiadanému orgánu. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014, kontrola bola prerušená z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií do obdržania odpovede a ako vyplýva zo spisového materiálu a oznámenia č. 101860533/2017 zo dňa 04.09.2017 odpoveď na predmetnú žiadosť správca dane obdržal dňa 04.09.2017. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukazuje na skutočnosť, že k základným zásadám daňového konania patrí zásada zákonnosti. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V procese správy daní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že pri správe daní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú a správca dane nie je oprávnený posudzovať dodržiavanie lehôt žiadaného orgánu v inom členskom štáte. Táto skutočnosť vyplýva aj z článku l Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého orgány štátu nemôžu konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia a iným ako zákonom ustanoveným postupom, pričom zákon o správe daní jasne a jednoznačne definuje dôvody, pre ktoré je možné daňové konania a v nadväznosti na § 46 ods. 10 zákona o správe daní i daňovú kontrolu prerušiť, ako i lehoty, dokedy je možné daňovú kontrolu prerušiť, preto správca dane musí postupovať v súlade s týmito ustanoveniami zákona o správe daní.
31.
Nie je chybou správcu dane, že v súvislosti s preverením žalobcom deklarovaných tvrdení sporné faktúry neodrážajú aj reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov od dodávateľa J. M.. Žalobca pochybnosti vzniknuté v súvislosti s dodaním sporného tovaru od dodávateľa, J. M. nevyvrátil a to ani v odvolacom konaní nepredložil dôkazy vylučujúce akékoľvek pochybnosti o dodaní sporného tovaru J. M.. Právnu otázku rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu bola vyriešená i v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z dňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predložených dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany.
Podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu. Vzhľadom na to žalobca ako platiteľ DPH mal možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie DPH. Odpočítanie DPH nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. V žalovanej veci správca dane vyvodil záver z toho, že žalobca nepreukázal dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, teda osobou, s ktorou on sám, ako uviedol vo svojich vyjadreniach mal rokovať, a ani na návrh žalobcu vykonanými dôkazmi sa tvrdenie žalobcu o dodaní sporného tovaru J. M. nepreukázalo. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dodania sporného tovaru a služieb, t.j. že mu sporný tovar a služby dodala osoba uvedená na faktúre, preto nebolo dôvodné skúmať ďalšie skutočnosti ohľadne podvodného konania, keďže už primárna podmienka nebola splnená.
32.
Podstatou rozsudkov ESD týkajúcich sa podvodného konania je, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. To znamená, že primárne zákonné podmienky na odpočítanie dane musia byť splnené, t.j. platiteľ dane má právo na odpočítanie dane, avšak jeho znalosť o podvodnom konaní dáva ďalšiu možnosť vnútroštátnemu orgánu neuznať právo na odpočítanie dane. V danom prípade však vôbec neboli splnené prvotné podmienky stanovené zákonom o DPH pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, preto nebolo potrebné vec posudzovať z hľadiska práva Európskej únie a rozsudkov ESD.
33.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č.162/2015 Z.z. ( správny súdny poriadok, SSP) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní ( daňový poriadok) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
34.
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20 S/28/2019 zo dňa 20.11.2019 žalobu ako nedôvodnú zamietol a v konaní úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
35.
V odôvodnení rozhodnutia tunajší súd konštatoval, že zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt.
36.
V tejto súvislosti súd poukazoval na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
37.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu poukazoval súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, podľa odôvodnenia ktorého: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
38.
Podľa súdu judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017,
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016). Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“
39.
Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia zneužiteľnosti tohto práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, nie len v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.
40.
V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) je potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.
41.
Súd konštatoval, že v danej veci bolo sporným, či skutočným dodávateľom tovarov a služieb bol deklarovaný dodávateľ J. M., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, napriek zjavne dôvodným pochybnostiam správcu dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa dodávateľského subjektu (tento síce pri realizácii miestneho zisťovania realizáciu dodávok potvrdil, avšak v súvislosti s nariadením jeho výsluchu ako svedka využil právo odoprieť výpoveď podľa §25 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z.) a jeho deklarovaných subdodávateľov, že dodávateľom tovarov a služieb bol práve na faktúrach označený dodávateľský subjekt, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/52/2017 zo dňa 19.11.2018).
42.
Ide síce primárne o zistenia, identifikované a konštatované jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúce sa tvrdeného dodávateľského subjektu a jeho subdodávateľov, tieto však bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.
43.
Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti a odbornej starostlivosti predpokladanej pri výkone podnikateľskej činnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení. Aj v tejto súvislosti možno pripomenúť úhrady faktúr, ktoré mali byť vykonané v hotovosti a ktorých spôsob hodnotenia, v rozpore s tvrdením žalobcu, žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, keď ich z dôvodu neštandardnosti v bežnej obchodnej praxi a rozpor tejto formy úhrady s obsahom faktúr predpokladajúcim úhrady prevodným príkazom na tam označený účet žalobcu označil ( na str.13 rozhodnutia) za spôsobujúce ďalšie pochybnosti o dodaní sporných zdaniteľných obchodov. Neuvedenie ďalšieho dôvodu väčšej dôkaznej sily výpisu z účtu nemôže mať za následok nepreskúmateľnosť úvah správneho orgánu v tomto smere, tento dôvod je všeobecne známy a je ním skutočnosť, že výpis z účtu je dokladom vystaveným bankovou inštitúciou ako treťou osobou nezainteresovanou na obchodnom prípade.
44.
Žalovaný, resp. správca dane od žalobcu preukázanie dodania tovaru T. M. jeho tvrdenými dodávateľmi ani nepožadoval, vlastným postupom zistil, že tieto dodávky neboli realizované, pričom otázka schopnosti tvrdeného dodávateľského subjektu dodať požadovaný tovar a služby je z hľadiska naplnenia zákonných podmienok odpočítania dane nanajvýš relevantnou. V súlade s námietkou žalobcu pritom nemožno ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich následným dodaním, avšak ani v prípade dodávateľa žalobcu, nadobudnutie tovaru a služieb ktorým nebolo preukázané (jeho tvrdenia v tomto smere boli bez pochybností nepravdivými) a ktorý preto, logicky, nemohol tento tovar a služby dodať žalobcovi.
45.
Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
46.
Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly, túto podľa obsahu žaloby pripisoval skutočnosti, že správca dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (MVI), ktorá bola dôvodom prerušenia daňovej kontroly, podal až po uplynutí 10 mesiacov od začatia kontroly, nie dobe trvania kontroly, ktorá samotná, s prihliadnutím na ustanovenie § 61 ods. 5 daňového poriadku, aj podľa zistenia súdu neprekročila maximálnu dobu trvania kontroly 1 rok upravenú v ustanovení §46 ods. 10. Je možné pripustiť, že s touto výhradou žalobcu ako odvolateľa sa žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia podrobnejšie nevysporiadal, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca aj v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/35/2010, v odôvodnení ktorého súd nezákonnosť protokolu konštatoval v súvislosti s nerešpektovaním maximálnej doby trvania daňovej kontroly, je však prirodzené, že sa aj žalovaný vo svojom rozhodnutí primárne zaoberal dodržaním lehoty na vykonanie kontroly a okolnosťami, ktoré ovplyvnili dobu prerušenia kontroly, nie vysvetľovaním dôvodov, pre ktoré žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola podaná 10 mesiacov po začatí kontroly. Podľa obsahu administratívneho spisu správca dane v období po začatí daňovej kontroly nebol nečinný, zabezpečoval doklady (a dôkazy) žalobcu, od ktorého napr. súpis došlých faktúr obdržal 23.05.2014. Pre podanie žiadosti o MVI pritom procesný predpis nestanovuje žiadnu lehotu a skutočnosť, že správca dane takúto žiadosť vypracuje s určitým časovým odstupom po začatí kontroly, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre záver o nezákonnosti protokolu a pre zrušenie rozhodnutia, keď v ďalšom konaní správneho orgánu v tomto smere nie je možné ani teoreticky vykonať žiadnu nápravu a podľa súdu to nemôže byť
ani dôvodom pre priznanie odpočtu, na ktorý žalobcovi pre nesplnenie zákonných podmienok nevznikol nárok.
47.
V neposlednom rade, pokiaľ žalobca namietal, že sa žalovaný nevysporiadal, resp. nedostatočne vysporiadal, s jeho argumentáciou rozhodnutiami Súdneho dvora ES, v ktorých prezentovaný právny názor možnosť zamietnutia práva na odpočet v rozhodovaných prípadoch spája s vedomosťou (alebo možnosťou vedomosti) daňového subjektu o jeho účasti na podvodnom konaní, podľa zistenia súdu žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, prečo k žalobcom citovaným rozhodnutiam neprihliadal, keď ich označil ako nesúvisiace s prejednávanou vecou, konštatoval, okrem iného, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že skutkový stav jeho sporných zdaniteľných obchodov má prvky niektorého z citovaných rozsudkov, a nie len uvádzať právne závery uvedené v týchto rozhodnutiach, a následne formuloval dôvody nepriznania práva na odpočítanie dane v tomto prípade - nepreukázanie reálneho dodania tovaru a služieb deklarovaným dodávateľom.
48.
Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa v ňom v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci (žalobca v súvislosti so svojou žalobnou námietkou týkajúcou sa zistenia skutkového stavu veci neidentifikoval, ktoré okolnosti prípadu podľa jeho názoru neboli dostatočne objasnené, aký jeho návrh na dokazovanie prípadne nebol akceptovaný alebo aký dôkaz, ktorého vykonanie by prichádzalo do úvahy aj bez návrhu, nebol správnymi orgánmi vykonaný), ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k zásadnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
49.
Tento rozsudok v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/28/2020 zo dňa 23.02.2022.
50.
Kasačný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, okrem iného, že základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje. Nepostačuje len samotné uvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o DPH, t.j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení (na účely svojho podnikania). V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný význam plnení deklarovaných daňových subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu. Pri nepriznaní práva na odpočet DPH sa môže vziať do úvahy umelý charakter týchto plnení, ako aj správne, ekonomické alebo personálne prepojenie medzi podnikateľmi pri znížení daňového zaťaženia. Samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.
51.
Uvedené závery často vyžadujú okrem iného stotožnenie dodávateľa ako podmienku pre odpočet DPH, pričom v prípade odôvodnených pochybností na strane dodávateľa, bez ohľadu na dobromyseľnosť daňového subjektu, vylučujú nárok daňového subjektu na odpočet DPH.
52.
Je však nutné konštatovať, že uvedené závery kasačného súdu sa niekedy dostávajú do rozporu s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá pripúšťa vznik nároku na odpočet u dobromyseľného daňového subjektu aj v prípade, ak existujú pochybnosti na strane dodávateľa, resp. aj v prípade, ak dodávateľ nie je stotožnený. Tu je na mieste poukázať na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, resp. v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Judikatúra Súdneho dvora EÚ tiež ustálila, že založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (C-384/04, C-571/06). Možno zhrnúť, že Súdny dvor EÚ dlhodobo judikuje, že samotná skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, pričom právo na odpočet DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, možno zamietnuť jedine pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť (C-18/13).
53.
V rámci svojej rozhodovacej praxe kasačný súd opakovane pripustil poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi zdaniteľného plnenia v prípade, ak plnenie bolo poskytnuté za štandardných okolností, ako k nemu dochádzalo v rámci predchádzajúcej obchodnej praxe, hoc na strane dodávateľa evidentne došlo k podvodnému konaniu (napr. rozhodnutia sp. zn. 8 Sžfk/7/2018, sp. zn. 8 Sžfk/16/2018, sp. zn. 8 Sžfk/42/2018 a pod.). Primeranosť ostražitosti daňového subjektu (due diligence) zodpovedá aj rutinizácii obchodných procesov, a preto ak zdaniteľné plnenie má prebehnúť za štandardných podmienok, k dodaniu tovaru dôjde (rozumej existencia tovaru nie je spochybnená), kúpna cena je zaplatená štandardným spôsobom a v rámci komunikácie nedôjde k neodôvodneným rozdielom oproti bežnému/zaužívanému obchodnému styku, daňový subjekt nemá dôvod spochybňovať oprávnenie svojho dodávateľa nakladať s predmetom zdaniteľného plnenia.
54.
Správca dane založil svoj záver o nepreukázaní reálneho dodania tovarov a služieb na nepriamych dôkazoch - nedostatkoch na strane dodávateľa sťažovateľa, pričom nekonštatoval vedomosť sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní, resp. nedostatočnú obozretnosť. Z dikcie ustanovenie upravujúceho zásadu zákonnosti daňového konania vyplýva, že daňové orgány nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a brať daň.
55.
Rozhodujúcim faktorom pre správne posúdenie nároku na odpočet DPH v kontexte odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a žalobných námietok sťažovateľa je správne určenie a stotožnenie predmetu plnenia, keď vychádzajúc z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného možno konštatovať, že správca dane nepovažoval za preukázanú ani len existenciu plnenia, keď predloženú dokumentáciu považoval za vágnu a neurčitú, zatiaľ čo sťažovateľ v žalobe konštatoval, že existencia plnenia bola v konaní nesporná, spornými boli len okolnosti na strane dodávateľa. Existencia materiálneho plnenia, kedy daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou daňového plnenia, nevykazuje známky daňového podvodu. S uvedeným korešponduje aj tvrdenie sťažovateľa, že dodávateľ nielenže sporné faktúry zaevidoval vo svojom účtovníctve, ale aj z nich odviedol príslušnú daň.
56.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 je bol proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty cieľom uznaným a podporovaným smernicou Rady 2006/112/ES a prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie
dane, vedela, alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
57.
Podľa kasačného súdu z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu nevyplýva, či existenciu tovaru ustálil, resp. ako sa vysporiadal so žalovaným namietanou nemožnosťou jeho stotožnenia, keď z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva rozsiahla dokumentácia, ktorá má nielen dokumentovať rozsah fakturovaných služieb, ale aj ich materiálny podklad.
58.
Kasačný súd považoval za nevyhnutné, aby za účelom možnosti správneho právneho posúdenia veci mal správny súd zodpovedanú túto zásadnú otázku, a teda, či existencia materiálneho plnenia je v konaní sporná. V prípade, že sa preukáže existencia tovaru, v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ potom správca dane môže zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu podvodného konania len za predpokladu, že preukáže, že sa daňový subjekt vedome podieľal na podvodnom konaní, resp., že z dôvodu zanedbania jeho povinnosti - primeranej ostražitosti (due diligence) mohol, resp. mal vedieť, že sa na podvodnom konaní podieľa.
59.
Závery správneho súdu označil kasačný súd za nepreskúmateľné a jeho závery o neunesení dôkazného bremena žalobcu za predčasné z dôvodu neustálenia skutkového stavu veci - existencie predmetného plnenia, v súvislosti s dokladovaním ktorého účastníci konania predložené dôkazy interpretovali diametrálne odlišne.
60.
Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd opätovne prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s celým obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a, rešpektujúc právny názor kasačného súdu, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
61.
Podľa názoru kasačného súdu, s poukazom na ním uvádzanú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, zásadný význam pre konanie má ustálenie otázky existencie materiálneho plnenia, teda existencie a reálneho dodania tovaru, z ceny ktorého si žalobca odpočítanie dane uplatnil, z dôvodu, že v prípade existencie materiálneho plnenia správca dane môže nepriznať právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty len na základe preukázania, že sa daňový subjekt vedome podieľal na podvodnom konaní, resp., že o takomto svojom podieľaní sa na podvodnom konaní inej osoby vedieť mal a mohol.
62.
Nakoľko súd v správnom konaní nie je súdom skutkovým a jeho úlohou nie je naprávať nedostatky skutkových zistení správnych orgánov, či už dopĺňaním dokazovania alebo dopĺňaním vyhodnotenia vykonaných dôkazov, zameral sa súd v ďalšom konaní na zistenie, ako sa s otázkou existencie materiálneho plnenia vysporiadali vo veci konajúce daňové orgány.
63.
Z obsahu spisového materiálu v tejto súvislosti súd zistil, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 6.9.2018 nedôvodnosť uplatnenia odpočítania dane žalobcom vyvodzoval zo záverov formulovaných ako nepreukázanie reálneho dodania služieb dodávateľom uvedeným na faktúre, nepreukázanie, že fakturované služby a tovary boli dodané, prípadne, že k dodaniu služby a tovaru nedošlo tak, ako to prezentoval daňový subjekt. Podobne žalovaný v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia označil za skutočnosť zásadného významu pre rozhodnutie nepreukázanie, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané J. M. na základe sporných faktúr, a že J. M. vznikla daňová povinnosť, pričom na inom mieste odôvodnenia rozhodnutia (napr. na jeho strane 13) žalovaný konštatuje aj nepreukázanie, že sporné zdaniteľné obchody boli vôbec dodané.
64.
Z odôvodnenia rozhodnutí pritom nie je zrejmé, či záver o nedodaní tovaru a služieb žalobcovi bol správnymi orgánmi vyvodzovaný „ iba“ zo skutočnosti, že preukázané nebolo ich dodanie T. M. jeho tvrdenými dodávateľmi, alebo aj z iných posudzovaných okolností prípadu, a ako boli v tejto súvislosti posudzované tvrdenia žalobcu a ním predkladané listinné dôkazy. Spôsob odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov naznačuje, že správne orgány nerozlišovali medzi nedodaním tovaru a služieb žalobcovi a ich nedodaním práve tvrdeným dodávateľom T. M., pričom nedostatok zdôvodnenia záveru o neexistencii materiálneho plnenia oprávnene vzbudzuje domnienku žalobcu prezentovanú v obsahu jeho žaloby, že materiálna stránka veci nebola spochybnená.
65.
Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného tak podľa zistenia súdu vzhľadom na absenciu identifikácie jednoznačného záveru o nenaplnení podmienok úspešného odpočítania dane (z dôvodu nepreukázania dodania tovaru a služieb konkrétnym dodávateľom alebo nepreukázania dodávok vôbec) a spôsobu jeho prijatia neposkytuje odpovede na všetky otázky majúce pre rozhodnutie zásadný význam, nenapĺňa požiadavky vyplývajúce pre odôvodnenie rozhodnutia z ustanovenia § 63 ods. 5 daňového poriadku, ktoré sa primerane vzťahuje aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu, a porušuje tak právo účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.
66.
Nedostatky rozhodnutia správneho orgánu súčasne odôvodňujú jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP ako nepreskúmateľného pre nedostatok dôvodov a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie (súd vzhľadom na kompetencie žalovaného pri náprave pochybení prvostupňového správneho orgánu nepovažoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto súdneho konania navrhované zrušenie rozhodnutia Daňového úradu Trnava zo dňa 06.09.2018), v ktorom správny orgán po dôslednom vysporiadaní sa s celým rozsahom nie zjavne nerelevantnej argumentácie žalobcu prijme vo vzťahu k otázke existencie materiálneho plnenia jednoznačný, dostatočne odôvodnený záver, a v súvislosti s ním aj stanovisko k dôvodnosti, či nedôvodnosti odpočítania dane zohľadňujúce judikatúru Súdneho dvora Európskej únie i právny názor kasačného súdu prezentovaný v jeho rozhodnutí v predmetnej veci.
67.
O náhrade trov v konaní úspešného žalobcu rozhodol súd podľa §167 ods.1 SSP s tým, že podľa § 175 ods. 2 SSP o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
68.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.