Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_32Cob-16-2021.pdf
PDF · 196.38 KB
Case nature
Area
Subarea
32Cob/16/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Petra Dumana v spore žalobcu: ATL Renting, s.r.o., IČO: 47 040 076, adresa sídla Nové Zámky, Považská 38, zastúpeného splnomocnencom: E - S attorneys-at-law, s. r. o., IČO: 50 821 440, adresa sídla Bratislava - Ružinov, Záhradnícka 51, proti žalovanému: A. R., nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu U. XXX/XX, A., zastúpenému splnomocnencom: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., IČO: 47 254 581, adresa sídla Trnava, Hlavná 11, o 1.855,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 16. decembra 2020, č.k. 36Cb/62/2020 - 96, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.855,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne počítaným zo sumy 500 eur od 12.6.2019 do zaplatenia, zo sumy 410,40 eur od 14.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 410,88 eur od 8.8.2019 do zaplatenia a zo sumy 233,83 eur od 21.9.2019 do zaplatenia a sumu 160 eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
1.2 Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, v ktorom by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 1.855,11 eur spolu s úrokom z omeškania špecifikovaným v petite žaloby, ako aj náhradu trov konania, a to titulom ručenia zabezpečujúceho dlh nájomcu z Nájomnej zmluvy č. 2017/10018 zo dňa 20.3.2017. Žalovaný žalobcom uplatnenú pohľadávku neuznal namietajúc, že ručiteľský záväzok žalovaného nevznikol, nakoľko žalovaný zmluvu obsahujúcu ručiteľský záväzok ako ručiteľ nepodpísal, že zo žalobcom predložených faktúr nevyplýva, že by boli dlžníkovi - spoločnosti BEDEX s.r.o. doručené poštou, alebo že by spoločnosť potvrdila prevzatie faktúr na základe odtlačku pečiatky a podpisom osoby, ktorá konala za spoločnosť, že právny vzťah medzi žalobcom, dlžníkom a žalovaným je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, nie však podľa Obchodného zákonníka, nakoľko dlžník si od žalobcu prenajal len nemotorové vozidlo a neurčitosť pojmov vo VOP nemôže byť na úkor žalovaného, že zmluvné strany si nedohodli v zmysle VOP možnosť odkúpenia predmetu nájmu, nakoľko VPP (Všeobecné podmienky prenájmu, ďalej len „VPP“) umožňovali kúpou iba motorového vozidla, nie však akéhokoľvek iného vozidla vrátane návesu - predmetu nájmu. Žalovaný ďalej namietal, že ručiteľský záväzok sa mal vzťahovať len na pohľadávku žalobcu voči dlžníkovi, nie však na príslušenstvo tejto pohľadávky a pokiaľ si žalobca voči žalovanému ako dlžníkovi uplatňuje nárok aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 12 % ročne, takýto nárok nemožno považovať za dôvodný.
1.3 V konaní mal súd prvej inštancie za dokázané, že žalobca ako prenajímateľ a spoločnosť BEDEX s.r.o. ako nájomca uzatvorili dňa 20.3.2017 Nájomnú zmluvu číslo 2017/10018 (ďalej len „nájomná zmluva“), predmetom ktorej je nájom „plachtového návesu, typ Kogel SN24“ na dobu prenájmu 36 mesiacov, s 35 splátkami po 330 eur bez DPH, s povinným zmluvným poistením. V časti označenia nájomcu BEDEX s.r.o. je uvedený telefonický a e-mailový kontakt: R.. V nájomnej zmluve je zároveň obsiahnuté ručiteľské vyhlásenie „Osoba, ktorá podpisuje zmluvu za nájomcu vyhlasuje v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka, že ručí za všetky záväzky nájomcu vzniknuté na základe tejto nájomnej zmluvy a berie na seba voči prenajímateľovi povinnosť, že akúkoľvek pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi, vzniknutú na základe tejto nájomnej zmluvy uspokojí, ak ju neuspokojí nájomca riadne a včas“. V nájomnej zmluve je taktiež uvedená „Možnosť kúpy: x 2000 €-bez DPH“ a dojednanie, že „Všeobecné obchodné podmienky prenájmu tvoria neoddeliteľnú časť tejto zmluvy“. Na konci v spodnej časti zmluvy sa nachádza text „konateľ/splnomocnenec A. R., č. op Y.“ a vlastnoručný čitateľný podpis „R.“. Prílohou zmluvy je preberací protokol a fotokópia občianskeho preukazu č. Y. osoby A. R., r.č.: XXXXXX/XXXX, trvale bytom A. XXX.
1.4 Podľa VPP, každá zmluva o prenájme motorového vozidla uzatvorená medzi žalobcom a nájomcom motorového vozidla, ktoré je vlastníctvom prenajímateľa, pričom nájomca je stanovený v nájomnej zmluve, sa bude riadiť Všeobecnými podmienkami prenájmu, ktorými sa budú riadiť aj všetky nároky prenajímateľa a nájomcu vyplývajúce z nájomnej zmluvy alebo vzniknuté v jej súvislosti. VPP obsahujú časť „PLATOBNÉ PODMIENKY A FAKTURÁCIA“, podľa ktorej nájomné je splatné vopred a nájomca ho uhradí na základe faktúry vystavenej prenajímateľom na bankový účet prenajímateľa. V prípade neuhradenia faktúry je prenajímateľ oprávnený účtovať nájomcovi zmluvnú pokutu vo výške 10 % z fakturovanej sumy, avšak nie menej ako 75 eur a úrok z omeškania vo výške 12 % z dlžnej sumy za rok a nájomca je povinný a zaväzuje sa dohodnutú vyúčtovanú zmluvnú pokutu a úrok z omeškania prenajímateľovi zaplatiť. VPP obsahujú časť „KÚPA MOTOROVÉHO VOZIDLA“, ktorá obsahuje zmluvné dojednania strán o možnosti odkúpenia prenajatého motorového vozidla. VPP v závere obsahujú časť „SPOLOČNÉ A SAMOSTATNÉ RUČENIE“, podľa ktorej v prípade, že nájomcom motorového vozidla je spoločnosť (právny subjekt), okrem samotného nájomcu/spoločnosti je osoba, ktorá podpísala zmluvu o prenájme v mene nájomcu/spoločnosti (napr. výkonný riaditeľ, oprávnený zástupca), osobne, spoločne a nerozdielne zodpovedná za plnenie všetkých záväzkov, vrátane finančných, vyplývajúcich zo zmluvy o prenájme a týchto VPP. Účastníci sa dohodli v zmysle § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka, že akúkoľvek pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi, ktorá vznikla alebo vznikne na základe uzavretej nájomnej zmluvy medzi prenajímateľom a nájomcom, účastníci zabezpečujú ručením osoby, ktorá podpísala zmluvu o prenájme (nájomnú zmluvu) a VPP v mene nájomcu/spoločnosti (napr. výkonný riaditeľ, oprávnený zástupca, štatutárny orgán atď.), pričom táto osoba sa zaväzuje, že uspokojí takto vzniknutú pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi v prípade ak pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi nesplní nájomca.“ V závere VPP je uvedené „Nájomca“ a pri takto označenej osobe je vlastnoručný čitateľný podpis „R.“.
1.5 Žalobca faktúrou č. 900419 zo dňa 27.5.2019 fakturoval spoločnosti BEDEX s.r.o., sumu 500 eur za daň z motorových vozidiel. Faktúra je splatná 11.6.2019.
1.6 Žalobca faktúrou č. 900587 z 23.7.2019 fakturoval spoločnosti BEDEX s.r.o., sumu 410,88 eur za prenájom KOEGEL a poistenie. Faktúra je splatná 7.8.2019.
1.7 Žalobca faktúrou číslo fa. 900522 z 28.6.2019, fakturoval spoločnosti BEDEX s.r.o., sumu 410,40 eur za prenájom KOEGEL a poistenie. Faktúra je splatná 13.7.2019.
1.8 Žalobca faktúrou č. 900685 z 5.9.2019, fakturoval spoločnosti BEDEX s.r.o., sumu 233,83 eur za daň z motorových vozidiel. Faktúra je splatná 20.9.2019.
1.9 Žalobca ohľadom doručovania vystavených faktúr (fa.č. 900254, 900346, 9005419, 900522, 900587 a 900686) komunikoval emailom s nájomcom (so spoločnosťou BEDEX s.r.o) s tým, že komunikáciu zasielal na v zmluve uvedenú emailovú kontaktnú adresu nájomcu: R. mailto:R..
1.10 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa na splnenie dlhu dlžníka ručiteľom podľa § 261 ods. 1, § 303, § 304 ods. 1 a ods. 2, § 489 ods. 1, § 630 ods. 1, § 634 ods. 1 OBZ (zákon č. 514/2003 Z.z.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len „OBZ“) a VPP časť KÚPA MOTOROVÉHO VOZIDLA, nárok veriteľa na úrok z omeškania s plnením peňažného záväzku podľa § 365, § 369 ods. 1 OBZ, nárok zmluvnej strany na dohodnutú zmluvnú pokutu voči druhej zmluvnej strane, ktorá porušila zmluvnú povinnosť podľa § 544 ods. 1, ods. 2 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení, ďalej len „OZ“) a nárok veriteľa na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 OBZ a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že nároky uplatnené žalobcom v tomto konaní sú plne dôvodné, a preto je potrebné žalobe vyhovieť.
1.11 Na odôvodnenie rozhodnutia ďalej uviedol, že ako prvé bolo potrebné posúdiť charakter hlavného, obligatórneho záväzkového vzťahu a v tej súvislosti následne posúdiť aj aplikáciu správneho právneho predpisu na vzťah akcesorický - ručenie, od ktorého odvíja žalobca v danom konaní svoj nárok voči žalovanému. Zo zmluvy uzatvorenej dňa 20.3.2017 mal súd preukázané, že v tento deň žalobca ako prenajímateľ a spoločnosť BEDEX s.r.o. (v zastúpení konateľom A. R.) ako nájomca uzatvorili písomnú „Nájomnú zmluvu“, predmetom ktorej bol nájom „plachtového návesu, typ: Kogel typ SN24“. Ide jednoznačne o vzťah dvoch podnikateľov týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, a preto sa na tento záväzkový vzťah aplikuje tretia časť Obchodného zákonníka. V zmysle nájomnej zmluvy jej neoddeliteľnú časť tvoria VPP, ktoré obsahujú na str. 4 ods. 3 zmluvné dojednanie o kúpe motorového vozidla, t.j. dojednanie o kúpe predmetu nájmu. Naviac aj priamo v nájomnej zmluve je uvedené „Možnosť kúpy: x 2000 €-bez DPH“. Na základe nájomnej zmluvy a VPP má tak súd preukázané, že medzi žalobcom a spoločnosťou BEDEX s.r.o. došlo k uzatvoreniu Zmluvy o nájme dopravného prostriedku v zmysle § 630 OBZ a zároveň k uzatvoreniu Zmluvy o kúpe prenajatej veci v zmysle § 489 OBZ. Niet pochýb, že „plachtový náves“ je dopravným prostriedkom (všeobecný názov pre rôzne druhy dopravných zariadení, ktoré sa používajú na prepravu ľudí alebo tovaru), nakoľko slúži na prepravu tovaru. V tejto súvislosti žalovaný namietal, že k uzatvoreniu Zmluvy o kúpe prenajatej veci nedošlo z toho dôvodu, že zmluvné strany si vo VPP nedohodli možnosť odkúpenia predmetu nájmu. Predmet nájmu je v zmluve špecifikovaný ako „plachtový náves“ a VPP obsahuje dohodu o odkúpení predmetu nájmu - „motorového vozidla“, ktorým náves nie je. Preto bola podľa žalovaného možná kúpa iba motorového vozidla a nie akéhokoľvek iného vozidla vrátane návesu - predmetu nájmu. Súd sa s takýmto zužujúcim výkladom žalovaného nestotožňuje. Predmet nájmu je v zmluve o nájme bezpochyby dostatočne špecifikovaný a aj keď je v zmluve uvedené že ide o „plachtový náves“ KOGEL SN 24 a technicky nejde o “motorové vozidlo“ ale o „príves“ pripojený k motorovému vozidlu - ťahaču, tak je zrejmé, že ide o totožný predmet nájmu uvedený ako v samotnej nájomnej zmluve, tak aj vo formulárových VPP, ktoré hovoria len o motorovom vozidle. Preto označenie predmetu nájmu vo VPP ako „motorové vozidlo“ neznamená, že sa strany nedohodli vo VPP aj na jeho odkúpení. Podľa súdu mali strany jednoznačne za to, že pod pojmom, označením „motorové vozidlo“ je možné rozumieť aj prenajatý „príves“. O to viac ak žalovaný žiadne ďalšie vozidlo ako príves ani prenajaté nemal. Je evidentné, že VPP obsahuje označenie predmetu nájmu „motorové vozidlo“ z toho dôvodu, že ide o pretlačený formulár VPP predpripravený v prípade ak je predmetom nájmu „motorové vozidlo“, čo v konaní potvrdil aj žalobca. Totožné VPP je však možné použiť aj v prípade ak je predmetom nájmu „náves“, tak ako to aj v danom prípade obe zmluvné strany urobili a nenamietali znenie VPP. Súd tak má preukázané platné uzatvorenie ako nájomnej zmluvy, tak aj zmluvy o kúpe prenajatej veci medzi zmluvnými stranami.
1.12 Žalovaný taktiež namietal, že ručenie žalovaného je neplatné, nakoľko žalovaný A. R. nepodpisoval Zmluvu ako ručiteľ - fyzická osoba, ale „len“ ako konateľ nájomcu obchodnej spoločnosti BEDEX s.r.o. V čase podpisu konal v mene spoločnosti, nie vo vlastnom mene ako fyzická osoba. V zmluve tak absentuje podpis ručiteľa. Súd sa opäť s takýmto výkladom žalovaného nestotožňuje. Skutočnosť, že zmluva, ktorej obsahom je aj ručiteľský záväzok, obsahuje iba jeden podpis za situácie, že záväzok obchodnej spoločnosti zabezpečuje ručením jej spoločník, ktorý je zároveň konateľom spoločnosti, nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť. Ak jedna osoba koná v procese vzniku zmluvy za alebo v mene jej viacerých účastníkov, neznamená to, že na zmluve musí byť jej podpis osobitne za každého z nich. Stačí jeden podpis (osoby konajúcej ako konateľ a súčasne ako ručiteľ), ak z obsahu zmluvy vyplýva, na zmluvné prejavy ktorých účastníkov zmluvy sa vzťahuje. V danom prípade to zo zmluvy a VPP jednoznačne vyplýva, keď obsahujú prejavy vôle smerujúce nie len k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, ale aj k ručeniu. Situácia, keď jedna osoba koná za viacerých účastníkov zmluvného vzťahu je bežná a aj súdna prax potvrdzuje, že v takýchto situáciách nie je potrebné, aby tá istá osoba pripájala svoj podpis za každého účastníka, ale stačí pripojiť len jeden podpis. Takýmto konaním dochádza k platnému vzniku viacerých právnych úkonov.
1.13 Ďalej žalovaný namietal, že v zmluve chýba presné označenie ručiteľa, jeho osobné údaje. Ručiteľské vyhlásenie je tak z dôvodu neurčitosti neplatné. Súd má za to, že z Nájomnej zmluvy zároveň obsahujúcej aj ručiteľské vyhlásenie je jednoznačne zrejmé o akú osobu konkrétneho ručiteľa ide. Podľa zmluvy je ručiteľom „osoba, ktorá podpisuje zmluvu za nájomcu“. Osoba, ktorá podpísala zmluvu za nájomcu spoločnosť BEDEX s.r.o., je identifikovaná ako „konateľ A. R., č.op Y.“. K zmluve je zároveň ako príloha pripojená fotokópia Občianskeho preukazu č. EB218056, z ktorej je zrejmé, že tento patrí osobe A. R., r.č.: XXXXXX/XXXX, trvale bytom A. XXX. Súd tak má zo zmluvy preukázané presné označenie ručiteľa jeho menom, jedinečným číslom občianskeho preukazu a ešte aj označením, že ide o (v tej dobe jediného) konateľa spoločnosti BEDEX s.r.o.. V spojení s kópiou občianskeho preukazu s ďalšími osobnými údajmi podpisujúcej osoby, t.j. ručiteľa je jeho zameniteľnosť vylúčená a je ním bez pochybností žalovaný, ktorý aj na znak súhlasu s ručením pripojil svoj vlastnoručný podpis osobitne na zmluvu a zároveň osobitne aj na VPP (dokonca ešte aj na každú nepárnu stranu VPP). Nie je tak pravdivé tvrdenie žalovaného, že v zmluve chýba presné označenie ručiteľa, jeho osobné údaje a zároveň jeho podpis, ktorým by potvrdil svoj záväzok ručiť. Pre súd je nepochopiteľné ako sa žalovanému môže takéto jednoznačné a nezameniteľné označenie ručiteľa javiť ako „nepresné a bez osobných údajov, o ktorú konkrétnu osobu sa jedná“. Naviac sám žalovaný v konaní priznáva a nepopiera, že zmluvu „za nájomcu BEDEX s.r.o.“ podpísal. Tak potom je protirečivé, že na jednom mieste vyjadrenia žalovaný nespochybňuje, že zmluvu podpisoval a na inom mieste spochybňuje určitosť identifikácie ručiteľa, ktorým je osoba práve zmluvu podpisujúca, čiže on sám. Súd má za to, že žalovaný sa ako ručiteľ jednoznačne zaviazal, že uspokojí vzniknutú pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi a žalovaný toto svoje ručiteľské vyhlásenie aj vlastnoručne podpísal a to ako v zmluve o nájme, tak aj vo VPP.
1.14 Ručiteľské vyhlásenie obsiahnuté v zmluve obsahuje jednoznačnú povinnosť ručiteľa, že „akúkoľvek pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi, vzniknutú na základe tejto nájomnej zmluvy uspokojí, ak ju neuspokojí nájomca riadne a včas.“ Ručiteľské vyhlásenie obsiahnuté vo VPP obsahuje jednoznačný záväzok, vyhlásenie ručiteľa, že „uspokojí takto vzniknutú pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi, v prípade ak pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi nesplní nájomca“. Súd tak má preukázané, že ručiteľské vyhlásenie žalovaného obsahuje aj jeho výslovné vyhlásenie o tom, že pohľadávku žalobcu uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník (nájomca) ako jeden z predpokladov platnosti ručiteľského vyhlásenia.
1.15 Ďalším predpokladom a podmienkou platnosti je, aby bol v ručiteľskom vyhlásení uvedený rozsah plnenia, ktorý zabezpečuje. Žalovaný v konaní tvrdil, že ručiteľský záväzok sa nevzťahoval na príslušenstvo pohľadávky, ale iba na samotnú pohľadávku. Žalobca si napriek uvedenému uplatňuje okrem istiny pohľadávky aj jej príslušenstvo pozostávajúce z dohodnutého úroku z omeškania vo výške 12 % p. a. Zo zmluvy o nájme ako aj z VPP je opäť preukázané, že ručenie sa vzťahuje na „všetky záväzky nájomcu“ na „akúkoľvek pohľadávku“ prenajímateľa voči nájomcovi. Rozsah zabezpečeného plnenia tak je dostatočne konkretizovaný, t.j. určitý a zrozumiteľný. Na základe toho má súd preukázané, že ručenie sa vzťahuje bezpochyby nie len na pohľadávku na dlžné nájomné, ale aj na pohľadávku na úroky z omeškania, nakoľko zabezpečuje všetky záväzky dlžníka, teda aj záväzky vzniknuté z jeho omeškania s plnením povinnosti uhradiť svoju pohľadávku včas. Z § 304 ods. 2 OBZ vyplýva, že ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti a podľa judikatúry súdov ide o určitý záväzok aj v prípade, ak sa ručiteľ zaviaže splniť záväzky dlžníka z konkrétnej zmluvy. Najvyšší súd ČR v konaní sp. zn. 32 Odo 629/2006 zo dňa 28.5.2008 zaujal názor, že ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe konkrétnej úverovej zmluvy“, pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určité a vzťahuje sa na všetky finančné záväzky dlžníka voči veriteľovi, ktoré pre neho vyplývajú z úverovej zmluvy ako aj na záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v budúcnosti. Uvedené rozhodnutie je priamo aplikovateľné aj na tento prípad, keďže rieši zodpovednosť ručiteľa z ručiteľského prehlásenia.
1.16 Ručiteľské vyhlásenie spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti a je preto platné. Je z neho zrejmé, kto vyhlásenie ručiteľského záväzku urobil, je adresované veriteľovi - žalobcovi, je v ňom špecifikovaný zabezpečený záväzok a obsahuje vyhlásenie ručiteľa, že sa zaväzuje splniť dlh, ak ho nesplní dlžník a je ručiteľom podpísané.
1.17 Súd tak má preukázané, že žalovaný sa stal platne dlžníkovým ručiteľom a vzhľadom na povahu, charakter hlavného vzťahu ako vzťahu obchodnoprávneho sa aj na ručenie vzťahuje a aplikuje ust. § 303
OBZ bez ohľadu na to, že vo formulárovej zmluve a formulárových VPP je uvedené, že sa strany dohodli na ručení v zmysle § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ručiteľské vyhlásenie zakomponované do iného zmluvného dokumentu nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom, a teda takýto ručiteľský záväzok je možné urobiť platne.
1.18 Žalovaný v konaní poukázal na viaceré citácie z odbornej literatúry a súdnu prax. Súd žalovanému uvádza, že pri posudzovaní danej veci postupoval plne v súlade s jeho citátmi z odbornej literatúry, ako aj v súlade so súdnymi rozhodnutiami, na ktoré poukázal s tým, že tieto len podporujú právny názor súdu.
1.19 Súd mal v konaní preukázané, že žalobcovi vznikla titulom Zmluvy o prenájme motorového vozidla pohľadávka voči spoločnosti BEDEX s.r.o. spolu vo výške 1.555,11 eur. Výška pohľadávky nebola medzi stranami sporná a nebola zo strany žalovaného ani namietaná. Celková pohľadávka pozostáva z pohľadávok dohodnutého nájomného, poistného a dane fakturovaných dlžníkovi faktúrami č. 900419 na sumu 500 eur, č. 900587 na sumu 410,88 eur, č. 900522 na sumu 410,40 eur a č. 900685 na sumu 233,83 eur. Je taktiež preukázane, že žalovaný platne prevzal ručenie za záväzok (dlh) dlžníka spoločnosti BEDEX s.r.o. Nakoľko si dlžník spoločnosť BEDEX s.r.o. nesplnila voči žalobcovi ako veriteľovi svoj záväzok napriek výzve veriteľa na plnenie, je v zmysle ručiteľského vyhlásenia povinný splniť, uspokojiť záväzok žalobcu ako ručiteľ žalovaný. Na základe toho súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.555,11 eur.
1.20 Ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluvnej pokute (§ 300 až § 302) sú koncipované ako „niektoré ustanovenia...“. Treba ich teda chápať ako osobitné ustanovenia v spojitosti so širšie konštruovaným režimom zmluvnej pokuty v Občianskom zákonníku (§ 544 a § 545). Pre právne posúdenie dojednanej zmluvnej pokuty sa v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka subsidiárne použijú predpisy občianskeho práva. Prednosť pred ich použitím majú však ustanovenia zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. V súvislosti s omeškaním dlžníka bolo nutné posúdiť v konaní aj kedy bol povinný veriteľovi plniť. V zmysle VPP bol dlžník povinný plniť „na základe faktúr“ z čoho možno vyvodiť, že dlžník sa musel najskôr s faktúrou oboznámiť, musela mu byť doručená a na základe nej následne mal plniť. V tejto súvislosti žalovaný namietal, že faktúry, ktoré sú predmetom tohto konania, neboli riadne doručené. Nebolo medzi účastníkmi sporné, že zo zmluvy ani z VPP nevyplýva povinnosť prenajímateľa doručovať faktúry presne určeným spôsobom. Nevyplýva z nich ani povinnosť doručovať faktúry prostredníctvom pošty. Z listinných dôkazov predložených v konaní žalobcom mal súd preukázané, že žalobca zasielal vystavené faktúry elektronicky na e-mailovú adresu dlžníka, ktorú on sám (!) uviedol v nájomnej zmluve ako svoju kontaktnú e-mailovú adresu. Takto boli žalovanému zasielané nie len štyri faktúry (900419, 900522, 900587, 900686), ktoré sú predmetom daného konania, ale aj všetkých desať predošlých faktúr (medzi nimi napr. č. 900254, 900346), ktoré boli dlžníkom riadne uhradené. Je logické, že všetky faktúry ktoré dlžník uhradil mu boli aj riadne takýmto spôsobom doručené, lebo iba „na ich základe“ následne plnil tak, ako mu to ukladá aj zmluvné dojednanie vo VPP (PLATOBNÉ PODMIENKY A FAKTURÁCIA nájomca nájomné uhradí na základe faktúry vystavenej prenajímateľom). Žalovaný žiadny iný spôsob doručenia faktúr, ktoré dlžník riadne uhradil neuviedol (napr. poštou, osobne a pod.), čo len podporuje preukázaný stav, že dlžníkovi boli faktúry doručované týmto spôsobom. Je tak preukázané, že medzi zmluvnými stranami bola niekoľko mesačná zaužívaná obchodná prax, že vystavené faktúry sa zasielali dlžníkovi elektronicky prostredníctvom e- mailu. Dlžníkom nebol tento spôsob doručovania faktúr žiadnym spôsobom namietaný, ba naopak z jeho konania, kedy takto doručované faktúry následne riadne dobrovoľne uhrádzal vyplýva, že ho akceptoval a súhlasil s ním. Aj keď písomne tento spôsob doručovania faktúr strany výslovne v zmluve ani vo VPP obsiahnutý nemali, tak obe strany prejavili dostatočne jasne a určito vôľu doručovať takýmto spôsobom (žalobca tým, že faktúry zasielal na e-mailovú adresu dlžníka a dlžník tým, že takto zasielané faktúry uhrádzal a nenamietal spôsob ich doručovania). Na základe toho súd dospel k záveru, že dlhodobo zaužívanú prax zmluvných strán pri doručovaní faktúr je možné vyhodnotiť ako zmluvnými stranami dohodnutý spôsob doručovania faktúr. Právny výklad súdu a žalobcu jednoznačne podporuje následné správanie žalovaného a medzi stranami zaužívaná obchodná prax. Preto ak bolo v konaní listinnými dôkazmi preukázané, že aj faktúry č. 900419, 900522, 900587, 900686 boli doručované na e-mailovú adresu dlžníka, ako tomu bolo u predošlých faktúr, tak boli dlžníkovi doručované riadne dohodnutým spôsobom s účinkami ich doručenia. Ak sa dlžník s nimi v „doručenej pošte“ neoboznámil, tak je to len na jeho ťarchu. Nemôže byť predsa na ťarchu a v neprospech žalobcu, ak písomnosti zasiela na kontaktnú adresu dlžníka a tento sa s nimi neoboznámi. Predpokladá sa, že ak dlžník sám uviedol svoju e-mailovú adresu, tak tým vymedzil aj svoju dispozičnú sféru, v ktorej má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s
doručovanými písomnosťami. Všetky faktúry sa preukázateľne dostali do dispozičnej sféry dlžníka. Aj v danom prípade platí „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
1.21 Nakoľko dlžník neuhradil faktúry v lehote splatnosti, dostal sa s plnením svojej povinnosti voči žalobcovi do omeškania a vznikla mu tak v zmysle § 369 ods. 1 OBZ, § 544 ods.1 OZ a VPP povinnosť zaplatiť dohodnutý úrok z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 500 eur od 12.6.2019 (teda počnúc dňom nasledujúcim po dátume splatnosti každej z faktúr) do zaplatenia, zo sumy 410,40 eur od 14.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 410,88 eur od 8.8.2019 do zaplatenia, zo sumy 233,83 eur od 21.9.2019 do zaplatenia a dohodnutú zmluvnú pokutu (pre prípad omeškania) spolu vo výške 300 eur (75 eur x 4), ktorú súd vo výroku pričítal k dlžnej istine (1.555,11 + 300 = 1.855,11 eur). Ako je vyššie zdôvodnené žalovaný ako ručiteľ sa zaviazal za dlžníka uspokojiť „všetky záväzky nájomcu, akúkoľvek pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi“, a teda aj úroky z omeškania a zmluvnú pokutu. Z uvedeného dôvodu súd uložil žalovanému aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, ako je uvedené vo výroku rozsudku a zdôvodnené vyššie.
1.22 Na základe toho, že sa dlžník preukázateľne dostal voči žalobcovi s úhradou dlhu do omeškania, tak súd na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 160 eur (4 samostatné pohľadávky), proti žalovanému na základe rovnakých dôvodov ako to súd uviedol pri omeškaní a zaplatení úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty.
1.23 O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP a vecne potrebu priznania plnej náhrady trov konania žalobcovi pre jeho plný úspech v spore s tým, že v konaní nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP).
2. Rozsudok v celom rozsahu napadol riadnym a včasným odvolaním žalovaný s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby žalobcu a priznaním žalovanému plnej náhrady trov konania, viniac súd prvej inštancie, že tento nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP).
2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil právny vzťah založený medzi žalobcom a nájomcom a následne aj medzi žalobcom a ručiteľom za obchodnoprávny z dôvodu, že nájomnú zmluvu z 20.3.2017 považoval za zmluvu o nájme dopravného prostriedku uzatvorenú v zmysle § 630 OBZ a zároveň zmluvu o kúpe prenajatej veci v zmysle § 489 OBZ, nakoľko podľa názoru žalovaného predmetná zmluva je nájomnou zmluvou v režime § 663 a nasledujúcich OZ. Nájomná zmluva a k nej sa viažuce VPP totiž neobsahujú možnosť odkúpenia plachtového návesu, ktorý bol predmetom nájmu, ale len možnosť odkúpenia motorového vozidla, ktorým takýto náves nie je. Žalovaný bol pri podpise VPP evidentne uvedený do omylu zo strany žalobcu, nakoľko VPP umožňuje v zmysle logického a gramatického výkladu odkúpenie iba motorových vozidiel, nie však návesov, ktoré takýmito vozidlami nie sú. V prejednávanej veci v nájomnej zmluve ani vo VPP nedošlo k uzavretiu dohody o odkúpení predmetu nájmu nájomcom v zmysle § 489 ods. 1 OBZ. VPP dojednávajú iba možnosť dohodnúť sa na odkúpení motorového vozidla.
2.2 Nesprávny je aj záver súdu prvej inštancie, že faktúry, ktorých úhradu žiada žalobca od žalovaného, boli doručované žalovanému na e-mailovú adresu R., a to z dôvodu existencie akejsi „zaužívanej niekoľkomesačnej obchodnej praxe“ a že nemôže ísť na ťarchu žalobcu skutočnosť, že žalovaný „prehliadol“ doručenie faktúr vo svojej e-mailovej schránke, nakoľko tieto tvrdenia nie sú podopreté žiadnym dôkazom a pred súdom nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval doručenie faktúr na predmetnú adresu žalovaného do priečinka „doručená pošta“. Žalovaný tvrdí, že predmetné faktúry
neboli nájomcovi doručené, čo tento uviedol aj na súdnom pojednávaní konanom dňa 16.12.2020, ako aj v replike zo 14.8.2020.
2.3 Nesprávny je záver súdu prvej inštancie, že ručiteľský záväzok žalovaného je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko tento bolo potrebné posudzovať podľa OZ, ktorý pre jeho vznik vyžaduje dvojstranný právny úkon, respektíve dohodu, v zmysle ktorej ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí veriteľa, ak ho neuspokojí dlžník, za ktorého sa zaručuje. Ručiteľský záväzok podľa OZ, teda aj v prípade nájomnej zmluvy a VPP má byť uzatvorený formou ručiteľskej dohody, nie vyhlásenia, ktoré sa tak isto vzťahovalo k nájmu motorového vozidla, nie plachtového návesu. Ručenie v nájomnej zmluve a VPP nemá formu dohody a vzťahuje sa iba k nájmu motorových vozidiel, nie k plachtovému návesu ako tomu bolo pri prejednávanej veci. Je neakceptovateľné, aby ručenie vzniklo a existovalo bez súhlasu alebo dokonca proti vôli veriteľa a zakladalo za takéhoto predpokladu okrem iného aj povinnosť veriteľovi oznámiť výšku jeho zabezpečenej pohľadávky (§ 305). Nemožno totiž prehliadnuť, že ručiteľským vyhlásením nie je veriteľ viazaný a je iba na jeho vôli, či so svojím nárokom nastúpi voči ručiteľovi alebo nie. Žalobca ďalej tvrdí, že je v rozpore s dobrými mravmi, ak napriek skutočnosti, že zmluvné strany uzatvorili nájomnú zmluvu, ktorej súčasťou bol aj ručiteľský záväzok v zmysle ustanovení OZ, tento sa má posudzovať ako ručiteľský záväzok podľa ustanovení OBZ. Súd mal návrh zamietnuť z dôvodu, že ustanovenia VPP o ručení sú neplatné z dôvodu, že základný zmluvný vzťah bol obchodnoprávny a ručenie bolo evidentne dohodnuté podľa OZ.
2.4 Nesprávny je záver súdu prvej inštancie, že ručiteľský záväzok sa vzťahoval nielen na istinu, ale aj na jej príslušenstvo, nakoľko nájomná zmluva ako ani VPP neobsahujú ustanovenia o ručení k príslušenstvu pohľadávky. Nedôvodným bolo preto zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 12 % ročne zo žalovanej istiny. V zmysle týchto námietok potom žalovaný považuje ustanovenia nájomnej zmluvy ohľadom ručenia za neplatné z dôvodu, že v nej neboli uvedené konkrétne identifikačné údaje ručiteľa, že žalovaný podpísal nájomnú zmluvu ako štatutárny zástupca nájomcu, nie ako fyzická osoba ručiteľ, že žalovaný v čase podpisu nájomnej zmluvy konal v mene nájomcu, nie vo vlastnom mene ako fyzická osoba, teda bral práva a povinnosti ako konateľ spoločnosti, nie na seba ako na fyzickú osobu.
3. Žalobca odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania dôvodiac, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, že základný zmluvný vzťah založený medzi žalobcom a spoločnosťou BEDEX s.r.o. je potrebné považovať za obchodnoprávny a vyhodnotiac predmetnú zmluvu podľa jej obsahu za zmluvu o nájme dopravného prostriedku uzatvorenú podľa § 630 Obchodného zákonníka a zmluvu o kúpe prenajatej veci uzatvorenú podľa § 489 Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými subjektami a v rámci ich podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na čistý obchodný charakter hlavného zmluvného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou BEDEX, s.r.o., ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom je potom potrebné aj na ručenie, ako na vzťah akcesorický aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
3.1 VPP jednoznačne založili právo nájomcov prenajatú vec kúpiť. Pre posúdenie platnosti zmluvy o kúpe prenajatej veci je nepodstatné, či došlo v skutočnosti k odkúpeniu vozidla nájomcom alebo, či si nájomca uplatnil toto svoje právo, lebo tento zmluvný typ len poskytuje nájomcovi prenajatej veci určitú možnosť túto vec kúpiť.
3.2 Tvrdenia žalovaného, že VPP (časť KÚPA MOTOROVÉHO VOZIDLA) sa týkajú iba motorových vozidiel a nie aj návesov alebo prívesov, je potrebné vyhodnotiť ako účelové izolované a prehnane zužujúce výklad z VPP. Predmet nájomnej zmluvy bol iba jeden, presne špecifikovaný ako plachtový náves, typ Kogel SN 24, nezameniteľne špecifikovaný EČ (NY 363 YO) a jedinečným VIN číslom. Aj v prípade, že by žalobca pripustil názor žalovaného, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o kúpe prenajatej veci, v konaní bolo nesporným a jednoznačným, že došlo k uzavretiu zmluvy o nájme dopravného prostriedku podľa § 630 Obchodného zákonníka a teda na zmluvný vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou BEDEX, s.r.o. a následne aj na ručiteľský záväzok žalovaného by bolo potrebné aplikovať režim Obchodného zákonníka.
3.3 Správny je záver súdu prvej inštancie o doručení predmetných faktúr nájomcovi a neobstojí námietka žalovaného, že v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval doručenie faktúr na e-
mailovú adresu žalovaného, respektíve do priečinka „doručená pošta“. Doručovanie faktúr od samého počiatku zmluvného vzťahu v elektronickej forme, aj ich následná úhrada zo strany nájomcu, teda ich akceptácia, založila obvyklú prax medzi zmluvnými stranami, ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie.
3.4 Súd prvej inštancie správne vyhodnotil ručiteľský záväzok žalovaného za platný, obsahujúci všetky zákonom vyžadované náležitosti (je z neho zrejmé, kto vyhlásenie urobil, je adresované žalobcovi, je v ňom dostatočne špecifikovaný zabezpečený záväzok a obsahuje vyhlásenie ručiteľa, že sa zaväzuje splniť dlh, ak ho nesplní dlžník, aj je ručiteľom podpísané).
3.5 Správny bol aj záver súdu prvej inštancie, že pre vznik ručiteľského záväzku žalovaného postačoval len jeho jeden podpis na nájomnej zmluve obsahujúcej aj ručiteľské vyhlásenie, nakoľko takýto záver je súladný aj s ustálenou súdnou praxou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Obdo V 87/2007 - 218).
4. Žalovaný vo svojej replike zotrval na svojich doterajších tvrdeniach uvedených v odvolaní opätovne dôvodiac, že počas súdneho konania žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal doručenie predmetných faktúr žalovanému na e-mailovú adresu a predloženie e-mailových správ súdu nepreukazuje ich doručenie žalovanému, ale dokazuje iba samotnú existenciu zmienených e-mailových správ.
4.1 Žalovaný je toho názoru, že vôľou zmluvných strán bolo uzatvorenie nájomnej zmluvy ako záväzkového vzťahu upraveného v OZ a žalobca ani v návrhu na vydanie platobného rozkazu netvrdil, že by si svoj nárok uplatňoval na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci/zmluvy o nájme dopravného prostriedku, ale toto začal tvrdiť až v odvolacom konaní. Pokiaľ si žalobca osvojil predbežné právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, bol povinný v uvedenom smere ním podanú žalobu doplniť a súd nebol oprávnený prejudikovať vôľu zmluvných strán na uzavretie zmluvy, respektíve posúdiť zmluvu ako iný zmluvný typ bez toho, že by tomu predchádzala aktivita žalobcu.
4.2 Žalobca uviedol žalovaného do omylu, že so žalovaným uzatváral právny vzťah podľa Občianskeho zákonníka, a to tým, že zmluvu nazval nájomná zmluva a nie zmluva o kúpe prenajatej veci, respektíve zmluva o nájme dopravného prostriedku, že podľa zmluvy ručiteľský záväzok má vzniknúť podľa OZ (§ 546) a nie podľa OBZ a že zámerne vylúčil aplikáciu VPP na nemotorové vozidlá. Nájomná zmluva je zmluvou formulárovou a formulárový charakter majú aj VPP, a tak žalovaný nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Žalobca uviedol spoločnosť BEDEX, s.r.o., ale aj samotného žalovaného do omylu, čo do otázky druhu zmluvy, právnej úpravy, ako aj aplikácie VPP. Ak by toto všetko bolo žalovanému známe vopred, teda ak by uvedený omyl na jeho strane nebol vyvolaný žalobcom, nikdy by uvedenú nájomnú zmluvu nepodpísal.
4.3 Ak sám žalobca nájomnú zmluvu posudzoval ako zmluvu o kúpe prenajatej veci/zmluvou o nájme dopravného prostriedku mal požiadať o zmenu žaloby podľa § 139 CSP, k čomu však nedošlo napriek tomu, že zmenou žaloby je podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe a v žalobe sa uvedené skutočnosti neuvádzajú. Žalobca až v odvolacom konaní tvrdí, že uzatvorená zmluva je zmluvou o nájme dopravného prostriedku a zmluvou o kúpe prenajatej veci. Rovnakým spôsobom mal žalobca postupovať aj v prípade doplnenia skutkových tvrdení, že predmetný vzťah sa týka podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovaného, nakoľko v návrhu na začatie konania sa podnikateľská činnosť nikde nespomína. Rovnako mal žalobca postupovať aj v prípade doplnenia skutkových okolností, že predmetný ručiteľský záväzok bol uzatvorený žalovaným, nakoľko v žalobe sa ako podpisujúci na nájomnej zmluve a na VPP uvádzal len žalovaný ako konateľ spoločnosti BEDEX s.r.o., nikdy nie ako fyzická osoba.
4.4 Z uvedeného vyplýva, že pôvodná vôľa zmluvných strán bola uzatvoriť nájomnú zmluvu podľa OZ a v tomto smere nebola žaloba nikdy doplnená, zmenená ani rozšírená pred skončením dokazovania.
5. Žalobca vo svojej duplike poukázal na nepravdivosť argumentácie žalovaného ohľadom nesprávnej právnej kvalifikácie nároku, nakoľko žalobca vo svojom podaní z 20.7.2020 riešil aplikáciu Obchodného zákonníka na ručiteľský záväzok, z ktorého odôvodňuje svoj nárok uplatnený pred súdom. Už v tomto
podaní poukázal na potrebu aplikácie ustanovenia § 489 a nasledujúcich o kúpe prenajatej veci, na ktorej právnej kvalifikácii zotrval aj na pojednávaní vo veci dňa 16.12.2020.
5.1 Pokiaľ žalovaný argumentuje, že žalobca úmyselným konaním uviedol žalovaného do omylu pri uzatváraní nájomnej zmluvy, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepodložil a ani to v rámci konania na prvom stupni netvrdil. Žalovaný taktiež počas konania súdu prvej inštancie neprodukoval skutkové tvrdenia o predzmluvných vzťahoch a skutkové tvrdenia žalobcu žiadnym spôsobom nespochybňoval. Žalovaný nenavrhol žiadnych svedkov, ani sám nikdy netvrdil, že by ho žalobca úmyselne uviedol do omylu pokiaľ sa týka typu nájomnej zmluvy alebo, že by mu dával ultimátum pri podpise zmluvy.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalovaným nie sú dôvodné.
6.1 Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky a nie skutkovej, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).
6.2 Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 1.855,11 eur spolu s úrokom z omeškania, zmluvnej pokuty a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky špecifikovanými v petite žaloby, a to titulom nároku veriteľa na splnenie dlhu dlžníka/nájomcu z Nájomnej zmluvy č. 2017/10018 zo dňa 20.3.2017 ručiteľom dlžníka.
6.3 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, čo malo za následok nesprávnosť samotného rozhodnutia vo veci samej.
7. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 CSP záväzný skutkový stav uvedený v bode 1.3 až 1.9 tohto rozhodnutia. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 CSP. Súd prvej inštancie v rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, obsahu výsluchov strán konania, ako sú zachytené v zápisnici o pojednávaní. Hodnotenie jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej skúsenosti. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie
na podporu ním zvoleného postupu (a to najmä, že nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní bolo potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovený OBZ z dôvodu správneho posúdenia základného vzťahu založeného medzi veriteľom a dlžníkom ako záväzkového vzťahu medi podnikateľmi, kde pri jeho vzniku bolo zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti, že VPP bolo možné použiť aj v prípade, ak bol predmetom nájmu náves, že žalovaný ako ručiteľ bol v zmluve dostatočne identifikovaný a aj len jeden jeho podpis postačoval na prevzatie nie len dlžníckeho záväzku spoločnosti BEDEX, s.r.o. - zaplatiť vymáhané pohľadávky, ale aj jeho osobné ručiteľské vyhlásenie a napokon, že jeho ručiteľský záväzok sa vzťahoval aj na povinnosť zaplatiť úrok z omeškania dohodnutý veriteľom a dlžníkom v nájomnej zmluve). Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalovaného s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
9. Pokiaľ ide o námietku o nesprávnom procesnom postupe znemožňujúcom žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený prístup k súdu zriadenému zákonom, ak bolo porušené právo strany na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne. V tejto súvislosti odvolací súd musí konštatovať, že žalovaný vo svojom odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP iba deklaroval, ale žiaden konkrétny nesprávny procesný postup neuviedol a tak nemohol byť ani predmetom prieskumu odvolacím súdom, vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby sa odvolací súd bol oprávnený a povinný zaoberať konkrétnou odvolacou námietkou/ konkrétnym odvolacím dôvodom nestačí len deklarovanie odvolacieho dôvodu v odvolaní poukazom na konkrétne písm. § 365 ods. 1 CSP, ale je potrebné uviesť aj konkrétne odvolacie námietky strany napĺňajúce ten, ktorý odvolací dôvod. Povinnosť úradného prieskumu odvolacieho súdu nad rámec dôvodov vymedzených odvolaním je zúžená len na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.
10. Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza: Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná, alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).
10.1 Súd prvej inštancie zohľadniac skutkový stav zistený dokazovaním, nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní posúdil ako nárok veriteľa na splnenie dlhu dlžníka ručiteľom podľa § 261 na ods. 1, § 303, § 304 ods. 1 a ods. 2, § 489 ods. 1, § 630 ods. 1, § 634 ods. 1 OBZ, nájomnej zmluvy z 20.3.2017 a VPP časť KÚPA MOTOROVÉHO VOZIDLA, nárok veriteľa na úrok z omeškania s plnením peňažného záväzku podľa § 365, § 369 ods. 1 OBZ, nárok zmluvnej strany na dohodnutú zmluvnú pokutu voči druhej zmluvnej strane, ktorá porušila zmluvnú povinnosť podľa § 544 ods. 1, ods. 2 OZ a nárok veriteľa na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 OBZ a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd takéto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie považuje za správne a námietku žalovaného o nesprávnej aplikácii vyššie citovaných ustanovení OBZ na prejednávanú vec za nedôvodnú a v tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na bod 33. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom tento jednoznačne správne vysvetlil z akých dôvodov je potrebné považovať hlavný záväzkový vzťah a následne aj naň nadväzujúci akcesorický záväzkový vzťah za obchodno-právny, na ktorý sa aplikuje tretia časť OBZ, ako aj dôvody, pre ktoré pod pojmom „motorové vozidlo“ uvádzanom ako predmet nájmu všeobecne vo VPP treba rozumieť aj prenajatý „plachtový náves Kogel SN 24“. Opätovné uvádzanie týchto dôvodov aj odvolacím súdom by bolo len opakovaním už výstižného zdôvodnenia poskytnutého stranám sporu súdom prvej inštancie. Základný záväzkový vzťah totiž jednoznačne aj podľa názoru odvolacieho súdu uzatvorili dvaja podnikatelia v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou (ktoré skutkové okolnosti počas konania súdu prvej inštancie neboli sporné) a nájomná zmluva zo dňa 20.3.2017 podľa jej obsahu je zmiešanou obchodnou zmluvou, a to zmluvou o nájme dopravného prostriedku a zmluvu
o kúpe prenajatej veci v zmysle § 630 a § 489 OBZ, obsahujúcou všetky ich podstatné náležitosti vyžadované zákonom. Neobstojí preto námietka žalovaného, že v nájomnej zmluve ani vo VPP nedošlo k uzavretiu dohody o odkúpení predmetu nájmu nájomcom v zmysle § 489 ods. 1 OBZ z dôvodu, že VPP dojednávajú iba možnosť dohodnúť sa na odkúpení motorového vozidla. Práve citované ustanovenie totiž pre vznik zmluvy o kúpe prenajatej veci nevyžaduje dohodu strán - prenajímateľa a nájomcu, že nájomca vozidlo odkupuje, ale pre jeho naplnenie postačuje dohoda zmluvných strán, že nájomca je oprávnený kúpiť prenajatú vec, čo bol aj prípad práve prejednávanej veci. Dohoda strán o možnosti odkúpenia veci nájomcom je vyjadrená v samotnej zmluve v časti „možnosť kúpy: „x“ vo štvorčeku na to vymedzenom v zmluve, z čoho ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že nájomca je oprávnený kúpiť prenajatú vec s tým, že ak sa tak rozhodne, tak podľa VPP je povinný písomne informovať prenajímateľa o svojom zámere odkúpiť predmet nájmu za cenu určenú v zmluve o prenájme najneskôr do 30 dní pred vypršaním prenájmu. Preto neobstojí ani námietka žalovaného, že zo zmluvy nie je zrejmé čo znamená spojenie „x2000eur bez DPH“, nakoľko „x“ znamená, že zmluvné strany sa dohodli, že nájomca je oprávnený predmet nájmu odkúpiť - obdobne takto je totiž symbolom „x“ v zmluve vyznačený aj stranami dohodnutý typ nájmu ako dlhodobý a suma 2.000 eur bez DPH, ako to taktiež správne uzavrel súd prvej inštancie vyjadruje dohodnutú cenu, za ktorú je možné predmet nájmu odkúpiť. Doba v ktorej môže nájomca uplatniť svoje právo bola dohodnutá tak, že nájomca môže uplatniť toto svoje právo do 30 dní pred skončením doby nájmu.
10.2 Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že vyhlásenie žalovaného ako ručiteľa uvedené v nájomnej zmluve ako aj vo VPP, je podľa svojho obsahu platným ručiteľským vyhlásením v zmysle § 303 OBZ, zakladajúcim nárok veriteľa požadovať od žalovaného ako ručiteľa uspokojenie v žalobe uplatnených pohľadávok žalobcu z nájomnej zmluvy zo dňa 20.3.2017. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na charakter ručiteľského záväzku ako záväzku, ktorý vzniká na základe jednostranného právneho úkonu dlžníka. Vyhlásenie uvedené v nájomnej zmluve možno považovať za takéto jednostranné vyhlásenie žalovaného adresované žalobcovi ako veriteľovi, ktoré obsahuje prejav vôle žalovaného uspokojiť záväzok dlžníka v prípade, ak ho dlžník neuspokojí. Vzhľadom na uvedený charakter ručiteľského vyhlásenia ako jednostranného právneho úkonu dlžníka, je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného v tom smere, že samotný žalovaný ako fyzická osoba nebol účastníkom nájomnej zmluvy zo dňa 20.3.2017. Odvolací súd poukazuje aj na samotné jazykové vyjadrenie ručiteľského prehlásenia uvedeného vo VPP, z ktorého je zrejmé, že povinnosť uspokojiť záväzok dlžníka na seba preberajú štatutárni zástupcovia dlžníka, a to aj konateľ dlžníka, čo potvrdzuje svojim podpisom na predmetnej nájomnej zmluve. Je tak evidentné, že takýmto jazykovým vyjadrením samotný žalovaný prehlásil, že ručiteľský záväzok preberá osobne ako konateľ spoločnosti dlžníka, teda ako fyzická osoba odlišná od dlžníka, čo potvrdzuje svojim podpisom. Neobstojí ani argumentácia žalovaného v tom smere, že na predmetnej nájomnej zmluve jeho podpis ako fyzickej osoby absentuje. Žalovaný bol ako ručiteľ v nájomnej zmluve označený odkazom na svoje postavenie štatutárneho orgánu spoločnosti, ako aj uvedením čísla jeho OP (č. EB218056) a zmluvu aj podpísal. V zhode so súdom prvej inštancie je odvolací súd toho názoru, že nie je na mieste vyžadovať, aby žalovaný ako štatutárny orgán dlžníka predmetnú nájomnú zmluvu, ktorá zároveň obsahuje jeho jednostranný právny úkon v podobe ručiteľského vyhlásenia ako fyzickej osoby, podpisoval dvakrát, pričom jeden podpis by bol výslovne viazaný na jeho postavenie konateľa spoločnosti dlžníka a druhý podpis by bol výslovne viazaný na jeho postavenie ručiteľa - fyzickej osoby. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie predmetnej otázky v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. V zhode so žalobcom v tomto smere odvolací súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V/87/2007 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 1/2011, v zmysle ktorého: „Skutočnosť, že zmluva, ktorej obsahom je aj ručiteľský záväzok, obsahuje iba jeden podpis za situácie, že záväzok obchodnej spoločnosti zabezpečuje ručením jej spoločník, ktorý je zároveň konateľom spoločnosti, nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť. Ak jedna osoba koná v procese vzniku zmluvy za alebo v mene jej viacerých účastníkov, neznamená to, že na zmluve musí byť jej podpis osobitne za každého z nich“. Tu pozri aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn IV. ÚS 29/2018-13 z 18.1.2018.
11. Pokiaľ ide o doručenie sporných faktúr dlžníkovi (faktúry číslo 900 419, číslo 900 587, číslo 900 522 a číslo 900 685) súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci je potrebné považovať skutkové tvrdenia žalobcu o doručení predmetných faktúr dlžníkovi - spoločnosti BEDEX s.r.o. na e-mailovú adresu bedexroman@gmail.com za nesporné s tým, že pri rozhodovaní vo veci samej je
potrebné z nich vychádzať. Odvolací súd sa s takýmto záverom súdu prvej inštancie plne stotožňuje a námietky žalovaného o nesprávnosti takéhoto záveru súdu prvej inštancie považuje za nedôvodné.
11.1 Podľa čl. 6 ods. 1 CSP, strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
11.2 Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
11.3 Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
11.4 Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
11.5 Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
11.6 Podľa § 153 ods. 1 a ods. 2 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (1). Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (2).
11.7 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza: Jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu. V zásade platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má teda v zásade tvrdiť tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. Popretie skutkových tvrdení žalobcu žalovaným, je prostriedok procesnej obrany a popretie skutkových tvrdení žalovaného žalobcom je prostriedkom procesného útoku. Z ustanovenia § 151 vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Za podmienok uvedených v ustanovenia § 151 ods. 2 CSP, musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné skutkové tvrdenia. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení. Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované, teda majú obsahovať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, relevantné z hľadiska hmotného práva. Povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné, teda musí obsahovať vyhlásenie, ktoré konkrétne skutkové tvrdenia protistrany nie sú pravdivé a súčasne predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti uviesť nevie, pretože ich nepozná. Nemôže teda účinne dôjsť k popretiu skutkových tvrdení protistrany, tzv. en bloc, teda čisto formálne vyhlásením, že nič z toho čo tvrdí protistrana nie je pravda. Pre poriadok je potrebné ešte dodať, že ako už bolo uvedené vyššie, základnou povinnosťou sporových strán je povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia
prejavuje ako povinnosť (každej zo sporových strán) pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu (teda takáto povinnosť jednoznačne zaťažuje aj žalovaného). Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom procese. Následkom je tak strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena tou ktorou procesnou stranou. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci takzvaného materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu normatívne zakotvená v § 191 ods. 1 CSP za stredníkom - ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd teda ex offo prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t. j. substancovať ich pravdivo a úplne). Okrem vyššie uvedeného, špecifickou procesnou povinnosťou, ktorou je zaťažená sporová strana, je aj povinnosť dôkazná. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že podľa civilného sporového procesu nie je možné o dôkaznej povinnosti správne uvažovať len na strane žalobcu. Inak povedané, dôkazná povinnosť v kontradiktórnom spore nestíha len žalobcu, ale každý je povinný dokazovať v spore to, čo sám tvrdí. To znamená, že aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia, a tým pádom aj dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Dôkazné bremeno teda v kontradiktórnom spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi (ako sa to snaží nedôvodne podsúvať odvolaciemu súdu žalovaný), ale aj žalovanému. Jeho rozsah sa odvíja od miery aktivity žalobcu. Ak je samotný žalobca v spore pasívny, unesie žalovaný jemu prislúchajúce dôkazné bremeno ľahšie, keďže mu v zásade stačí vierohodne spochybňovať nedôsledné skutkové tvrdenia žalobcu. Ak však žalobca splní svoju povinnosť tvrdenia dôkladne (a okrem toho ak svoje tvrdenia podporí aj dôkazmi), žalovanému nebude stačiť spochybňovať skutkové tvrdenia žalobcu, ale musí predostrieť vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa konkrétneho prejednávaného procesného nároku a v prípade ich účinného popretia žalobcom musí predložiť na ich preukázanie aj dôkazy (ak chce v spore uspieť).
11.8 Vychádzajúc z vyššie uvedeného pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vychádzal zo skutkového tvrdenia žalobcu, že nájomcovi/dlžníkovi boli sporné faktúry riadne doručené, konal správne, nakoľko zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu totiž aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplynulo, že žalobca ohľadom doručovania faktúr nájomcovi skutkovo tvrdil, že všetkých 14 faktúr (ktoré počas trvania zmluvného vzťahu s nájomcom spoločnosťou BEDEX, s.r.o. tomuto nájomcovi vystavil) nájomcovi riadne doručil (teda aj faktúry, ktorých zaplatenia sa v tomto konaní domáha), že dohoda o ich doručovaní bola neformálna, spôsob doručenia bol stranami dohodnutý elektronicky, e-mailom, že doručenie faktúr nájomcovi preukazuje aj jeho následné správanie sa, keď ich bez ďalšieho uhrádzal a nevzniesol žiadne námietky voči takémuto spôsobu ich doručenia a že takýto spôsob doručovania faktúr nájomcovi/dlžníkovi sa stal ich zaužívanou praxou. Tieto skutkové tvrdenia žalobcu žalovaný počas celého konania nepoprel výslovne tvrdiac, že by boli nepravdivé (§ 151 ods. 1 CSP), ale na svoju obranu len hodnotil žalobcom predkladané dôkazy o takýchto tvrdeniach, a to tak, že opakovane namietal, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie sporných faktúr nájomcovi (tu pozri list žalovaného zo 14.8.2020 - č.l. 64 spisu, v ktorom žalovaný dôvodí: „...žalobca súdu predložil k návrhu aj faktúry, avšak z uvedených faktúr vôbec nevyplýva, že by boli spoločnosti doručené poštou, alebo spoločnosť potvrdila prevzatie faktúr na základe odtlačku pečiatky a podpisom osoby, ktorá konala za spoločnosť“), prípadne, že žalobca nepreukázal doručenie sporných faktúr žalovanému (tu pozri výpoveď PZ žalovaného na pojednávaní konanom dňa 16.12.2020 - č.l. 91 spisu, keď žalovaný uviedol: „...v prvom rade zdôrazňujeme, že žalobca nepreukázal doručenie faktúr žalovanému a skutočnosť, že zmluvné strany si nedohodli spôsob doručovania ešte neznamená, že každú faktúru vystavenú žalobcom, je žalovaný povinný uhradiť bez preukázania riadneho doručenia žalovanému zo strany žalobcu“, prípadne: „....čo sa týka doručenia faktúr a dokazovania na zvyklosti medzi zmluvnými stranami uvádzam, že poukázanie na zvyklosti, respektíve uhrádzanie predošlých faktúr, žalobca nepreukázal doručenie faktúr, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu žalovanému.“). Žalovaný teda nielenže vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalobcu o doručení faktúr nájomcovi nepoprel výslovne, že by neboli pravdivé, ale neuviedol ani vlastné skutkové tvrdenia o tom aká bola zaužívaná prax pri doručovaní faktúr medzi žalobcom a nájomcom, prípadne ako boli faktúry žalobcu doručované nájomcovi a na preukázanie takýchto vlastných skutkových tvrdení nenavrhol žiadne dôkazy. Pokiaľ potom súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu, že sporné
faktúry boli nájomcovi/dlžníkovi riadne doručené, konal správne, nakoľko v zmysle § 151 ods. 1 CSP tieto jeho skutkové tvrdenia bolo potrebné považovať za nesporné (žalovaným nepopreté). Neobstojí preto ani námietka žalovaného, že v prípade uplatnenia pohľadávky pred súdom je potrebné zo strany žalobcu preukázať svoje skutkové tvrdenia o doručení faktúr nájomcovi/dlžníkovi, napríklad prostredníctvom doporučenej poštovej zásielky, ktorá by bola opatrená kódom, podľa ktorého je možné prostredníctvom portálu Slovenskej pošty overiť doručenie poštovej zásielky, prípadne jej uloženie alebo vrátenie. V CSP totiž v zmysle vyššie uvedeného platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, nie je potrebné pred súdom dokazovať.
11.9 Pre poriadok je však potrebné dodať, že pokiaľ žalovaný až v odvolaní výslovne popiera, že žalobca predmetné faktúry doručil žalovanému (pozn. odvolacieho súdu - doručené mali byť nájomcovi/ dlžníkovi a nie žalovanému), takúto jeho obranu uskutočnenú až v odvolacom konaní bolo potrebné vyhodnotiť v zmysle § 366 CSP ako neprípustnú novotu. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore totiž vychádza z takzvaného neúplného apelačného systému čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedok procesného útoku alebo prostriedok procesnej obrany, ktorý strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie je obmedzený. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je tak prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to taxatívnym vymedzením účelu použitia týchto novôt alebo neporušením procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ ide o taxatívne vymedzenie novôt, § 366 CSP pripúšťa nové prostriedky procesnej obrany v prípade, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu prípadne, ak nimi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo nebol prípad prejednávanej veci. Ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) až h) CSP, právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Bude teda úlohou odvolateľa v odvolaní a protistrany vo vyjadrení k odvolaniu dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú „až teraz“, nemohli v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplnia, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie skoršieho uvedenia zavinením z nedbanlivosti. V prejednávanej veci žalovaný netvrdil, že sporné faktúry nájomcovi/dlžníkovi doručené neboli, ani nepreukázal, že predmetnú obranu nemohol v doterajšom priebehu konania bez svojej viny použiť, a tak na takého popretie skutkových tvrdení žalobcu žalovaným v odvolacom konaní nebolo možné prihliadnuť. Obdobne s tých istých dôvodov nebolo možné prihliadať ani na ďalšie prostriedky procesnej obrany uvádzané žalovaným v jeho replike.
12. Neobstojí ani námietka žalovaného o potrebe posudzovať ručiteľský záväzok žalovaného podľa OZ a v tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o potrebe posúdenia ručiteľského záväzku žalovaného práve podľa Obchodného zákonníka, vychádzajúc z toho, že tento záväzok bol akcesorickým vo vzťahu k uzatvoreným obchodným zmluvám, a preto aj prípadný odkaz v nájomnej zmluve a VPP na to, že sa uzatvára podľa OZ, nemá pre jeho vznik a posúdenie práv a povinnosti vyplývajúcich z neho, či už veriteľovi, alebo ručiteľovi žiaden právny dosah. OBZ v ust. § 261 ods. 7 vyjadruje zásadu platnú pre zabezpečovacie záväzky. V zmysle tohto ustanovenia sa režimom Obchodného zákonníka spravujú aj zabezpečovacie záväzky, t.j. záväzky akcesorické, pokiaľ je tomuto režimu podriadený aj hlavný záväzok. To znamená, že v prípade záväzkových vzťahov vymedzených v odseku 1 až 5, ak ide o záväzok zabezpečujúci ich plnenie, takýto záväzok vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Ručiteľské vyhlásenie nemusí odkazovať na žiadny konkrétny právny režim, významné je, či svojím znením zodpovedá požiadavkám zákona na vyhlásenie ručiteľa. Odkaz na konkrétny právny režim je len druhotný a aj keby nebol správny, rovnako by bolo ručiteľské vyhlásenie platné a riadilo by sa podľa okolností zákonníkom obchodným alebo občianskym v závislosti na týmito predpismi upravenými podmienkami pre ich použitie (tu pozri rozhodnutie Vrchního súdu Praha sp.zn. 5 Mo 625/1997). Samotná nesprávnosť uvedenia právneho predpisu v ručiteľskom vyhlásení nespôsobuje jeho neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi, ako sa to snaží podsúvať odvolaciemu súdu žalovaný (až) v odvolaní.
13. Správnym bol aj záver súdu prvej inštancie, že ručiteľský záväzok sa vzťahuje aj na úrok z omeškania, ako na príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ, ktorá definícia príslušenstva pohľadávky platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy - tu pozri aj rozhodnutie Vrchního súdu Praha sp. zn. 1 Cmo
758/1995 R 14/1998), nakoľko, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie, z nájomnej zmluvy ako aj VPP je možné jednoznačne vyvodiť, že ručenie sa vzťahuje aj na príslušenstvo pohľadávky. Prehlásenie ručiteľa, že uspokojí všetky záväzky nájomcu, resp. akúkoľvek pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi vzniknutú na základe predmetnej nájomnej zmluvy iný výklad ako zvolil súd prvej inštancie neumožňuje (a to či už gramatický, logický či systematický) a taktiež neumožňuje vyvodenie záveru, že ručenie sa nevzťahuje na stranami v zmluve dohodnutý úrok z omeškania zabezpečovanej pohľadávky. Úroky z omeškania sú viazané, upínajú sa k pohľadávke. Vzťah príslušenstva (úrokov) k pohľadávke treba vnímať ako vzťah vedľajší (tu pozri aj rozhodnutie NS SR sp.zn. 7 M Cdo 15/2011). Vyhlásenia ručiteľa nerobí neurčitým skutočnosť, že v ňom nebola konkretizovaná výška úroku z omeškania. Podstatným je to, či výška príslušenstva je zistiteľná zo zmluvy, respektíve určiteľná a na základe právneho predpisu, nie to, či je vymedzená vo vyhlásení o ručení (tu pozri aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32 Cdo 3165/2007).
14. S ostatnými námietkami žalovaného sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
15. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP rozhodol i o náhrade trov konania.
16. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania.
16.1 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
16.2 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
17. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).