Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

35C/2/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Bowker v právnej veci žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX E., štátny občan SR, 2/ F. G. C., nar. XX.XX.XXXX,trvale bytom H. X, XXX XX I., štátny občan SR, 3/ J. K., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom L. M. X, XXX XX, I., štátny občan SR, 4/ N. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. X, XXX XX I., štátny občan SR, všetci zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, Phd., s.r.o., so sídlom Južná trieda 28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva

rozhodol:

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaným v 1.-4. rade priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.1.2021 domáhal určenia, že je vlastníkom pozemkov registra C-KN parc. č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 88 m2, č. XXXX/ X – ostatná plocha o výmere 36 m2, č. XXXX/XX – ostatná plocha o výmere 492 m2, č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 77 m2, č. XXXX/XX – ostatná plocha o výmere 169 m2, č. XXXX/XX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 46 m2, č. XXXX/X – ostatná plocha o výmere 3 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 243 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 4 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 60 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 37 m2, č. XXXX/ X – ostatná plocha o výmere 99 m2, č. 3724/2 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 561 m2, č. 3727/2 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 35 m2, č. XXXX/X – ostatná plocha o výmere 101 m2, č. 3728/3 – ostatná plocha o výmere 3 m2, č. XXXX/X – ostatná plocha o výmere 44 m2, č. 3728/5 – ostatná plocha o výmere 5 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 158 m2, č. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 189 m2 a č. 3733/2 – ostatná plocha o výmere 21 m2, evidovaných na LV č. XXXX v k. ú. L. P., obec I. – M. P., Q. I. F., v podiele 1/1 k celku. Zároveň žiadal náhradu trov konania.

2. Žalobca v žalobe tvrdil nasledovné skutočnosti: Žalovaní sú v súčasnosti zapísaní ako podieloví spoluvlastníci nasledujúcich pozemkov:

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3426/21, o výmere 88 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3431/2, o výmere 36 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3658/30, o výmere 492 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3658/32, o výmere 39 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3659/4, o výmere 77 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3710/12, o výmere 169 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3711/13, o výmere 46 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3712/3, o výmere 3 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3714/2, o výmere 243 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3715/5, o výmere 4 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3718/2, o výmere 60 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3721/2, o výmere 37 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3722/3, o výmere 99 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3724/2, o výmere 561 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3727/2, o výmere 35 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/2, o výmere 101 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/3, o výmere 3 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/4, o výmere 44 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3728/5, o výmere 5 m2, druh pozemku ostatná plocha;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3730/2, o výmere 158 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3731/2, o výmere 189 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie;

- pozemok parc. reg. C, parc. č. 3733/2, o výmere 21 m2, druh pozemku ostatná pôda, evidovaných na LV č. XXXX v k. ú. L. P., obec I. – M. P., Q. I. F., a to žalovaný v 1. rade pod por. č. B1 v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina, žalovaný v 2. rade pod por. č. K. v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina, žalovaný v 3. rade pod por. č. B3 v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina a žalovaný v 4. rade pod por. č. B4 v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny (ďalej ako „žalované podiely“). Žalované pozemky boli na základe geometrického plánu č. 2/2020 zo dňa 05.02.2020, vyhotoveného F. G. K. odčlenené z pozemku registra E-KN parc. č. 2606 – orná pôda o výmere 2 514 m2 (ďalej ako „pôvodný pozemok parc. č. 2606“) evidovaného na LV č. XXXX, ktorý po odčlenení a zapísaní žalovaných pozemkov v celosti zanikol.

3. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade nadobudli vlastnícke právo titulom rozhodnutia o dedičstve č. D 1662/92, ako dedičia po poručiteľovi Q. C. nar. XX.XX.XXXX. Ten svoj spoluvlastnícky podiel nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č. 220/74, ako dedič po poručiteľke R. C. A. O.. Žalovaný v 4. rade nadobudol vlastnícke právo titulom osvedčenia o dedičstve č. , ako dedič po poručiteľke R. O. A. O. nar. XX.XX.XXXX. Tá svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe rozhodnutia o dedičstve D 467/88, ako dedička po poručiteľovi R. O. (E.). Táto dedičská postupnosť z časti vyplýva z LV č. XXXX a čiastočne z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice-mesto v Košiciach, č. Nsn A 159/87-10 zo dňa 14.06.1988. Vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985 (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 16.09.1985) (ďalej ako „vyvlastňovacie rozhodnutie“) boli žalované pozemky (v tom čase zapísané v PKV č. 72 ako pôvodný pozemok parc. č. 2606) vyvlastnené pôvodným vlastníkom R. C. A. O. v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny a R. O. (E.) v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny, zapísané pod položkou č. 129 vyvlastňovacieho rozhodnutia. V nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie následne Stavoinvesta i.i.o. Košice dňa 28.04.1986 vystavila platobný poukaz č. 34-3838/1986/K, ktorým v prospech príjemcov R. C. A. O. a R. O. (E.) poukázala na vyplatenie sumu vo výške 4 050,40 Kčs, ako náhradu za pozemky vyvlastnené na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia pod položkou 129. Táto náhrada bola poukázaná na voľný účet Slovenskej štátnej sporiteľne, pobočka Košice - mesto (SŠTSP Košice – mesto), čím bola daná do dispozície za účelom ich vyplatenia. Na základe vyššie uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom žalovaných pozemkov vo vyvlastnených podieloch stal Československý štát v zastúpení Stavoinvesta i.i.o. Košice, ktorá vo vzťahu k pôvodným spoluvlastníkom R. C. A. O. a R. O. (E.) úplne majetkovoprávne vysporiadala ich podiely k pôvodnému pozemku parc. č. 2606. V súlade s prešlo na žalobcu vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t. j. k 01.05.1991 nadobudol žalobca priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony). Mesto I. teda nadobudlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom na základe ustanovenia o majetku obcí, a to dňom účinnosti tohto zákona (01.05.1991). K zápisu vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností však zrejme z dôvodu administratívneho nedopatrenia resp. opomenutia zo strany Stavoinvesty i.i.o. Košice nedošlo, avšak táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na vlastnícke právo žalobcu. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení jeho vlastníckeho práva je daný z dôvodu, že nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov v žalovaných podieloch aj napriek tomu, že by ním mal byť.

4. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.5.2021 (č.l. 61) uviedli, že popierajú tvrdenia žalobcu, že je vlastníkom sporných nehnuteľnosti, popierajú tvrdenia, že došlo k vyvlastneniu nehnuteľnosti

aj to, že došlo k vyplateniu finančných prostriedkov za tieto nehnuteľnosti. R. C. A. O. zomrela XX.XX.XXXX, preto nemohla byť účastníčkou vyvlastňovacieho konania. Nakoľko bola mŕtva, tak jej nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a nemohla byť ani účastníčkou takéhoto konania. Z uvedeného dôvodu vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, ako to už vyplýva z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Rozhodnutie mŕtvej osobe doručené nemohlo byť ani verejnou vyhláškou. Predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú obsahom žaloby, zdedil po poručiteľke – R. C., A. O., zomrelej dňa 11.02.1974 na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto, sp. zn. D220/74 zo dňa 01.10.1974, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.1976, syn – Q. C.. Ako to vyplýva zo samotného vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985, za účastníka konania považovali dediča ako nebohú, ktorá je uvedená aj na rozhodnutí. Pán Q. C. zomrel v roku 1991. Sporné nehnuteľnosti po nebohom Q. C. na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto, sp. zn. D 1662/92 zo dňa 10.09.1992, nadobudli jeho tri deti, a to žalovaní v 1., 2. a 3. rade. Je absurdné, aby došlo k vyvlastneniu týchto nehnuteľností v roku 1985, ak po smrti Q. C. dedili sporné pozemky jeho 3 deti, a to žalovaní v 1., 2. a 3. rade a to v roku 1992. V roku 1992 nikto nevedel o nejakých rozhodnutiach o vyvlastnení, nielen dedičia pri dedení, ale ani štátne orgány, ani Krajská správa geodézie a kartografie, ani notár – súdny komisár JUDr. Andrej Kašper. To znamená, že dedičia určite boli dobromyseľní pri dedení, že poručiteľ bol vlastníkom sporných nehnuteľnosti v čase smrti, a že oni sa stali ich vlastníkmi smrťou poručiteľa. Rovnako ako R. C. A. O., ktorá zomrela XX.XX.XXXX, taktiež ani R. O., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom I. – P., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, nemohol v žiadnom prípade byť účastníkom uvádzaného vyvlastňovacieho konania. Nakoľko bol mŕtvy, tak mu nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a nemohol byť ani on účastníčkou takéhoto konania. Z uvedeného dôvodu vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985n nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, ako to už vyplýva z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú obsahom žaloby, zdedila po poručiteľovi – R. O., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom I. – P., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto, sp. zn. D 467/88 zo dňa 28.03.1988, dcéra – R. O., A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., P.. Ako to vyplýva zo samotného vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.04.1985, za účastníka konania považovali dediča ako nebohého, ktorý je uvedený aj na rozhodnutí. Ďalej je potrebné poukázať na to, že R. O., A. O. zomrela v roku 2002. Sporné nehnuteľnosti po nebohej R. O., A. O. na základe Osvedčenia o dedičstve, sp. zn. , zo dňa 24.03.2002, nadobudol jej syn, a to žalovaný vo 4. rade. Žalovaní napádajú samotný postup pri vydávaní rozhodnutí o vyvlastnení. Podľa nich, tieto rozhodnutia o vyvlastnení boli vyrobené po roku 1992 a nikde neboli vyvesené. Nikto z vlastníkov v Ťahanovciach o týchto rozhodnutiach nevedel. Takéto rozhodnutia nebolo prípustné doručovať verejnou vyhláškou. Zákon č. 50/76 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), v § 113 ods. 2 umožňoval verejnou vyhláškou akurát upovedomiť o ústnom konaní a nie doručiť rozhodnutie o vyvlastnení. Pobyt účastníkov konania bol ONV dobre známy, nakoľko aj v rozhodnutí sa uvádzajú adresy vlastníkov, a však nikto z vlastníkov takéto rozhodnutie nedostal a nevedeli ani o vyvesení takéhoto rozhodnutia na úradnej tabuli. O nezákonnom postupe štátnych orgánov, o tom, že skutočne neboli ani rozhodnutia o vyvlastnení zverejnené na úradnej tabuli svedčia viaceré skutočnosti: 1. prvou skutočnosťou je to, že nikto z vlastníkov o takýchto vyvlastňovacích vyhláškach nevedel. Ak by boli vedeli určite by sa boli aj odvolávali, ale to bol zámer štátnych úradníkov, nechceli, aby vedeli o rozhodnutiach, 2. druhou skutočnosťou je to, že rozhodnutia minimálne do roku 1992 vrátane, nebolo doručené na Krajskú správu geodézie a katastra za účelom registrácie a zápisu na listy vlastníctva. Úradníci sa báli takýchto zápisov, lebo ak by ľudia v tomto období to boli zistili, tak by sa búrili, 3. treťou skutočnosťou je to, že na rozhodnutiach sú uvádzaní ako vlastníci aj mŕtve osoby, ktoré v tom čase nežili. 4. S vyvlastňovacími rozhodnutiami neprišiel ani žalobca, keď vykonával ROEP, ktorá bola ukončená rozhodnutím vydaným 11/ 2008. 5. Vyvlastňovať chceli verejnou vyhláškou, aj keď išlo o známe osoby a známych vlastníkov, len aby nikto o tom nevedel. 6. Vyvlastňovacie vyhlášky určite neboli nikdy zverejnené na nejakej úradnej tabuli, lebo ľudia – vlastníci by sa boli o tom dozvedeli.

Žalovaní boli dobromyseľní pri dedení v roku 1992, ich vlastníctvo potvrdil notár, ako súdny komisár. Ich vlastníctvo potvrdilo aj rozhodnutie ROEP v roku 2008. Žalobca napáda vlastníctvo žalovaných ako vlastníkov po 30 rokov. A boli aj dobromyseľnými držiteľmi od zdedenia. Žalovaní po celý čas nakladali s nehnuteľnosťou ako zo svojou. Navrhovali žalobcovi odkúpenie, žiadali od neho nájom. Dali si vyhotoviť aj GP, ktorý priložil žalobca k žalobe. Za vyvlastnenie sa mala zaplatiť náhrada. Táto nikdy nebola vyplatená a mŕtve osoby ju nikdy nemohli ani prevziať. Predpoklady pre vyvlastnenie, ktoré požadovala právna úprava platná a účinná v čase, kedy malo k vyvlastneniu dôjsť, neboli naplnené.

5. Žalobca na uvedené reagoval replikou zo dňa 7.2.2022 (č.l. 118), kedy uviedol, že v čase vyvlastňovacieho konania príslušný správny orgán konal s vlastníkmi podľa aktuálnych zápisov v PKV, teda s tými, ktorí boli v tom čase zapísaní na pozemkovoknižnej vložke č. XX. Z predloženej PKV č. 72 vyplýva, že v čase vyvlastňovania boli ako vlastníci parcely č. 2606 v k. ú. P. zapísaní R. C. A. O. a R. O.. Keďže správny orgán v rámci vyvlastňovacieho konania konal aj s neznámymi dedičmi po niektorých nebohých vlastníkoch (ako vyplynulo v predložených dedičských rozhodnutí bolo tomu tak aj v prípade R. O., ktorý zomrel v roku 1979, avšak dedičské konanie prebehlo až v roku 1988) rozhodnutím zo dňa 05.03.1985 im zákonným spôsobom ustanovil opatrovníka S. I.. Predmetným rozhodnutím bol okrem iných ustanovený opatrovník aj pôvodným vlastníkom R. C. A. O. a R. O. (na strane 8 rozhodnutia o ustanovení opatrovníka). Následne samotné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo síce doručované aj formou verejnej vyhlášky, nepochybne však bolo doručované aj osobne opatrovníkovi (S. I.) tak, ako to vyplýva z poslednej strany vyvlastňovacieho rozhodnutia (v časti „o tom sa upovedomujú“). K námietke o nemožnosti doručovať predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie verejnou vyhláškou žalobca poukazuje na ustanovenia príslušných právnych predpisov účinných v rokoch 1983 až 1990: (stavebný zákon), stavebného zákona, stavebného zákona, stavebného zákona, stavebného zákona, (správny poriadok), správneho poriadku. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo nikdy zrušené, a to napriek tomu, že správny poriadok aj v danej dobe upravoval možnosti preskúmavania rozhodnutí prvostupňových správnych orgánov. Preto aj keby sa náhodou v súčasnosti (po viac ako 30 rokoch) zistili prípadné určité procesné pochybenia konajúceho správneho orgánu, tie samy o sebe nemôžu mať podľa názoru žalovaného „silu“ automaticky (bez príslušného konania) „zneplatniť“ predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie. To platí o to skôr, že pri vydávaní rozhodnutí príslušnými správnymi orgánmi platí zásada prezumpcie ich správnosti a nejestvuje žiadne iné rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré by dané vyvlastňovacie rozhodnutie zrušilo. Všeobecný súd môže preskúmavať správne akty mimo správneho súdnictva len so zreteľom na to, či sa jedná o správne akty nulitné. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti. V danom prípade bol na vydanie vyvlastňovacieho rozhodnutia príslušný Obvodný národný výbor Košice I, odbor výstavby, ÚPaA ako stavebný úrad 1. stupňa a to podľa ustanovenia v spojení s ustanovením o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení účinnom v období od 01.10.1976 do 30.04.1990. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie teda nemôže byť považované za nulitné a preto platí prezumpcia jeho správnosti a právoplatnosti. Na základe vyššie uvedených skutočností má žalovaný za to, že vyvlastňovacie rozhodnutie je platné a vlastníkom vyvlastnených pozemkov sa stal Československý štát v zastúpení Stavoinvesta i.i.o. Košice. Keďže pozemok parc. č. 2606 bol na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia predmetom štátneho socialistického vlastníctva a na základe o majetku obcí prešiel do vlastníctva žalobcu, na tejto okolnosti nemohli nič zmeniť ani následné dedičské rozhodnutia po poručiteľoch. Keďže poručitelia v čase ich úmrtia už nevlastnili pôvodný pozemok parc. č. 2606, nemohli sa stať ani predmetom prejednania v dedičskom konaní. Náhrada bola poukázaná na voľný účet Slovenskej štátnej sporiteľne, pobočka Košice - mesto (SŠTSP Košice – mesto), čím bola daná do dispozície za účelom ich vyplatenia. Skutočnosť, že došlo k vyplatenie náhrady za pozemky jednoznačne preukazuje rozhodnutie Štátneho notárstva Košice-mesto v Košiciach, č. Nsn A 159/87-10 zo dňa 14.06.1988 v ktorom je uvedené, že dedička R. O. A. O. svojou žiadosťou zo dňa 29.04.1988 požiadala o vydanie čiastky ako podiel na ňu pripadajúci. To znamená, že matka žalovaného N. O. vedela o skutočnosti, že pôvodný pozemok parc. č. 2606 bol vyvlastnený jej otcovi R. O., ako pôvodnému vlastníkovi a práve na základe tejto skutočnosti požiadala o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie uvedeného pozemku. Aj z tejto skutočnosti vyplýva, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo len „vyrobené“ po roku 1992, ako tvrdia žalovaní, ale že celé vyvlastňovacie konanie prebiehalo v roku 1985. Žalobca nesúhlasí s uvedeným tvrdením keďže z viacerých skutočností vyplýva, že žalovaní resp. ich predchodcovia mali vedomosť o vyvlastňovaní pozemkov. R. O. A. O. (matka žalovaného v 4. rade) prihlásila na Štátne notárstvo Košice-mesto so žiadosťou o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie pôvodného pozemku parc. č. 2606, čo svedčí o vedomosti žalovaného v 4. rade resp. jeho matky, že žalovaný pozemok

bol pôvodnému vlastníkovi R. O. vyvlastnený. Taktiež aj žalovaní v 1. až 3. rade mali vedomosť o vyvlastnení pôvodného pozemku parc. č. 2606 nakoľko v roku 1992 si na pozemkovom úrade Košice- mesto uplatnili reštitučný nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Rozhodnutím Okresného úradu Košice I, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. PPLH 99/00010/12-Kr. zo dňa 21.07.1999 im bola vydaná len časť pôvodného pozemku parc. č. 2606 odčlenená ako parcela č. 3346/178 o výmere 257 m2, ktorá sa nachádzala mimo zastavanej časti sídliska Ťahanovce. Žalovaní v 1. až 3. rade teda nemôžu tvrdiť, že nemali vedomosť o vyvlastnení žalovaných pozemkov v tom čase vedených ešte ako pôvodný pozemok parc. č. 2606, pretože práve z dôvodu jeho vyvlastnenia si uplatnili reštitučný nárok.

6. Žalovaní reagovali duplikou zo dňa 22.2.2021 (č.l. 136), kedy zopakovali svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení zo dňa 10.5.2021 a doplnili nasledovné: Vychádzajúc z predloženého vyvlastňovacieho rozhodnutia a kúpnej zmluvy, došlo k údajnému vyvlastňovaniu, resp. vykúpeniu v prospech čsl. štátu. Je potrebné uviesť , že čsl. štát – takýto subjekt v období vydania tohto vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. uzatvorenia kúpnej zmluvy vôbec neexitoval. Názov štátu bol ČSSR, takýto názov je v zmysle a 2 z roku 1960 aj po zmenách spôsobených prechodom k federatívnemu usporiadaniu niekdajšej ČSSR v roku 1968 bola Československá socialistka republika. Touto problematikou sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky - Uznesenie NSSR sp. zn. zo dňa 25.02.2021. Nebolo možné vyvlastniť v prospech čsl. štátu, lebo takýto subjekt neexistoval. Nemožno vyvlastniť v prospech neexistujúceho subjektu. Preto predložené rozhodnutie o vyvlastnení nemohlo nadobudnúť ani právoplatnosť ani vykonateľnosť. Vychádzajúc z predloženého Rozhodnutia Okresného úradu Košice I, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 21.07.1999, ktoré predložil žalobca nepochybne vyplýva, že predmetné pozemky nemohli byť vyvlastnené, nakoľko na základe dedičského konania po nebohej R. C. A. O., zomrelej dňa 11.2.1974 dedil Q. C., ktorý zomrel X.X.XXXX a vyvlastňovacím rozhodnutím vlastnícke právo na štát prešlo po niekom inom a nezaniklo skutočnému vlastníkovi, teda sa jedná o prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu.

Dokazovanie:

7. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi:

8. Z LV č. XXXX k.ú. L. P. súd zistil, že ku dňu 12.1.2021 (č.l. 5) žalovaní 1/ až 4/ sú podielovými spolu vlastníkmi tam uvedených parciel registra C KN (zahŕňajúc aj parcely, ktoré sú predmetom tohto konania), žalovaní 1/ až 3/ v podiele 1/6 k celku a žalovaný 4/ v podiele 2/4 k celku. Titulom nadobudnutia u žalovaných 1/ až 3/ je Rozhodnutie D 1662/92, Z-532 v.z. 228/94, Rozhodnutie PPLH 2000/00010/1- Kr, Z-494/2000 v.z. 422/2000, Rozhodnutie PPLH č. 99/00010/1-Kr (na parc.č. 1122, 1128, 1209, 1210), Z-1295/2000 v.z. 433/2000, Rozhodnutie PPLH č. 99/00010/2-Kr – (parc.č. 1377, 1600/152), Z-1296/2000 v.z. 433/2000 + zápis GP č. 569/2001 v.z. 49/02, Rozhodnutie PPLH G 2001/00004/9- Kr, (na parc.č. 1600/116, 1600/118, 3401/10, 1600/119 a 3401/11), Z-954/01 v.z. 399/01, Záznam aktualizácie údajov katastra č. 72/2008 z 14.2.2008 – 321/2008. Titulom nadobudnutia u žalovaného 4/ je osvedčenie o dedičstve , , Z-503/2004-I v.z. 442/2008.

9. Z výpisu z pozemkovej knihy zo dňa 20.12.1983 (č.l. 14) súd zistil, že R. C. A. O. bola podielovou spoluvlastníčkou parcely č. XXXX Roľa na Ortváňu o výmere 762 siah v podiele 1 k celku titulom kúpy 4.10.1930 čd. XXXX a R. O. (E.) (syn Jánov) bol podielovým spoluvlastníkom parcely č. XXXX Roľa na Ortváňu o výmere 762 siah v podiele 1 k celku titulom kúpy 4.10.1915 čj. XXXX, skutočného rozdelenia 1.6.1922 čj. XXXX.

10. Rozhodnutím Obvodného národného výboru č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 5.3.1985 (č.l. 101) bol R. C. A. O. a R. O. ako vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste vo veci obhajovania ich práv pri vyvlastňovacom konaní ustanovený opatrovník S. I., bytom T. X, I..

11. Rozhodnutím Obvodného národného výboru č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985 (č.l. 26) bola na základe žiadosti Stavoinvesty i.o., Košice vyvlastnená parcela č. 2606 o výmere 2740 m2 zapísaná v pôvodnej PKV č. 72 za sumu 4.050,40 Kčs a to voči vlastníkovi - R. C. A. O. /E./ Ťahanovce č. 452 (podiel 2/4) a R. O. /E./ - syn G. P. 47 (položka 129). O tom bol medzi inými upovedomený aj S. I., T. X, I..

12. Z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. Nsn A 159/87-10 zo dňa 14.6.1988 (č.l. 15) súd zistil, že vo veci zložiteľa Stavoinvesta inž. org. Košice proti R. O. (Čarny) na neznámom mieste o úschove prijatia čiastky 1.191,50 Kčs Štátne notárstvo rozhodlo tak, že vydáva predmet úschovy v sume 1.191,50 Kčs a za tým účelom upravuje Slovenskú štátnu sporiteľňu, krajskú pobočku v Košiciach, aby rozhodnutím zo dňa 14.6.1988 poukázala túto sumu R. O. A. O. , nar. XX.X.XXXX, bytom P. E.X po zrážke depozitných poplatkov.

13. Z Platobného poukazu 34-3838/1986/K zo dňa 28.4.1986 (č.l. 16) súd zistil, že Stavoinvesta i.i.o. Košice vydala príkaz na vyplatenie sumy 4.050,40 Kčs príjemcovi R. C. A. O., P. E. XXX v sume 2.025,20 Kčs a R. O. /E./ synovi G., Ťahanovce 47 v sume 2.025,20 Kčs ako náhradu za vyvlastnené pozemky na základe právoplatného vyvl.rozhodnutia OVÚPaA ObNV Košice I. č. Výst. Go. zo dňa 10.4.1985 pod položkou 129.

14. Z Rozhodnutia o vlastníctve Okresného úradu Košice I, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva číslo PPLH 99/00010/12-Kr. zo dňa 21.7.1999 (č.l. 112) súd zistil, že vo veci oprávnených osôb F. G. C., A. B. C., J. K. bolo týmto osobám priznané vlastnícke právo k nehnuteľnosti v k.ú. P. zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. XX ako parcela XXXX roľa, ktorej časť bola vytvorená geometrickým plánom č. 39/99 (č.l. 115) a je dnes vedená ako parcela č. 3346/178 o výmere 257 m2 ost. plocha.

15. Geometrickým plánom č. 2/2020 F. G. K. (č.l. 17) boli z parcely E KN č. 2606 o výmere 2514 m2 orná pôda oddelené parcely, ktoré sú predmetom tohto konania.

16. Z Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. D 1662/92 zo dňa 10.9.1992 (č.l. 65) súd zistil, že v dedičskej veci po por. Q. C., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX bola medzi inými prejednaná aj parcela č. 2606 a túto nadobudli žalovaní 1/ až 3/ každý v rovnakom pomere.

17. Z Rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. D 467/88 zo dňa 28.3.1988 (č.l. 69) súd zistil, že v dedičskej veci po por. R. O., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX bola medzi inými prejednaná aj parcela č. 2606 a túto nadobudla R. O. A. O., P. X, dcéra v celosti t.j. v 2/4-inách v pomere k celku.

18. Z Osvedčenia G. R. H., notára č. zo dňa 24.3.2004 (č.l. 70) súd zistil, že vo veci prejednania dedičstva po nebohej R. O. A. O. boli prejednané všetky jej pozemky a vlastníctvo medzi inými parcely zapísané na LV č. XXXX k.ú. L. P. a tieto nadobudol žalovaný 4/.

Aplikované zákonné ustanovenia:

19. Podľa (ďalej len ), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

20. Podľa o majetku obcí, do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu 3) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

21. Podľa o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam národných výborov, 6) ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu, 7) prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne.

22. Podľa o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská a zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej štátnej správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie svoju

zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na obec na základe dohody 8) alebo ak tak ustanoví osobitný predpis.

23. Podľa o majetku obcí, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu3) právo hospodárenia Stavoinveste, bývalej Výstavbe hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a bývalým okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku, ktorý sa podľa a tohto zákona nestáva majetkom obce.

24. Podľa o majetku obcí, veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

25. Podľa o majetku obcí, o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly. O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a záväzkov do správy organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá a organizácie.

26. Podľa , právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

27. Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

28. Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

29. Podľa , ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

30. Podľa (v znení účinnom do 30.6.1988), vyvlastniť vec, ktorá je v osobnom vlastníctve, možno len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu. To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť.

31. Podľa (v znení účinnom do 31.12.1991), kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.

32. Podľa (v znení účinnom do 31.12.1991), ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do, socialistického vlastníctva.

33. Podľa (v znení účinnom do 31.12.1991), vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe () hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov.

34. Podľa , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

35. Podľa , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

36. Podľa , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto

nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Naliehavý právny záujem:

37. Vychádzajúc z ustanovenia určovacou žalobou takéhoto typu sa žalobca môže domáhať vydania rozhodnutia súdu o tom, že tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý by mal spočívať v tom, že právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia je ohrozené alebo neisté. To znamená, že tu musí existovať aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom. Povinnosť preukázať prítomnosť naliehavého právneho záujmu na určení, či tu právo je alebo nie je, v konaní zaťažuje žalobcu, pričom naliehavý právny záujem musí nutne existovať v čase vyhlásenia rozsudku.

38. Podľa názoru súdu žalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetnému pozemku v zmysle , nakoľko tak v čase podania žaloby ako aj v čase rozhodovania súdu na príslušnom liste vlastníctva sú ako podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností vedení práve žalovaní 1/ až 4/ a teda právne postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať.

Skutkový stav:

39. Nespornými skutočnosťami sú, že žalovaní v 1. a v 4. rade sú právni nástupcovia po Q. C., nar. XX.X.XXXX, zomrelom 5.3.1991, pričom po jeho smrti bolo dedičské konanie vedené pod č. D 0662/1992 rozhodnutie z 10.9.1992. Q. C. nadobudol uvedené nehnuteľnosti na základe rozhodnutia štátneho notárstva v Košiciach č. 220/1974 ako dedič po R. C., A. O., zomrelej 11.2.1974, pričom R. C., A. O., je uvádzaná v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí. Čo sa týka žalovaného v 4. rade, tak ten je právnym nástupcom po R. O., A. O., nar. XX.X.XXXX, zomrelej 12.7.2002, ktoré dedičské konanie po nej bolo vedené pod č. . Pani R. O., A. O. nadobudla dané nehnuteľnosti na základe rozhodnutia o dedičstve D 467/88 ako dedička po R. O. (Čarnom), zomrelom 22.3.1979. S. R. O. (Čarný) bol uvedený taktiež vo vyvlastňovacom rozhodnutí. Toto vyvlastňovacie rozhodnutie vydal Obvodný národný výbor č. výstavby 11521/84/85-Go z 10.4.1985a to voči týmto dvom právnym predchodcom žalovaných v 1. a 4. rade R. C. a R. O. (E.) a to v prospech Československého štátu v zastúpení Stavoinvesty.

40. Vyvlastňovacím rozhodnutím č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985 došlo k vyvlastneniu parcely č. XXXX k.ú. P. o výmere 2740 m2 voči v tom čase mŕtvym R. C. A. O. a R. O. (Čarný) – syn G. u každého podiele 2/4 za sumu 4.050,40 Kčs. Skutočnosť, že obaja poručitelia boli v čase vyvlastnenia mŕtvi, je zrejmá z vyššie citovaných dedičských rozhodnutí a zároveň táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Po vyvlastnení štátom došlo v zmysle zákona č. 138/91 Zb. k prevodu parcely č. XXXX z Československého štátu v zastúpení organizáciou Stavoinvesta i.i.o. a Magistrátom Mesta Košice s účinnosťou ku dňu 1.5.1991.

41. Z predloženého platobného poukazu zo dňa 28.4.1986 (č.l. 16) a Rozhodnutia štátneho notárstva Košice –mesto zo dňa 14.6.1988 mal súd zistené, že Stavoinvesta i.i.o. vydala príkaz na výplatu sumy 4.050,40 Kčs. Časť uvedenej sumy vo výške 1.191,20 Kčs v prospech R. O. bola zložená do úschovy u štátneho notárstva s príkazom na poukázanie tejto sumy R. O. A. O., nar. XX.X.XXXX bytom P. X.

Právne posúdenie:

Vyvlastnenie

42. Za ničotný správny akt sa považuje akt vydaný absolútne nepríslušným orgánom, ktorý v rámci svojho zákonného vymedzenia nebol oprávnený o určitej veci rozhodnúť ako aj, či je právoplatný alebo vykonateľný. Žiadne iné prípadné vady vyvlastňovacieho konania nemajú vplyv na záväznosť tohto rozhodnutia pre súdy v tomto konaní.

43. Záver prijatý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. : Nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv.paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti.“

44. Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov. (zrušením alebo zmenením) (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov), t.j. či bol riadne doručený.

45. Z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.8.2014 citujem: V zmysle teórie práva sa za nulitný (ničotný) správny akt (paakt) považuje správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani nemôžu vznikať žiadne právne účinky, t. j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval. V tomto type konania (myslí sa pred všeobecným súdom) ani podľa názoru ústavného súdu nebolo v kompetencii či už konajúceho okresného súdu alebo krajského súdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom. Súd mohol konfiškačný výmer preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nešlo o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia (nešlo o správne súdnictvo).

46. Porovnaním dátumu úmrtia právnych predchodcov žalobcov R. C. A. O. a R. O. (E.) z citovaných dedičských rozhodnutí a dátumu vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia súd zistil, že v čase vydania uvedeného rozhodnutia o vyvlastnení boli právni predchodcovia žalobcov mŕtvi a teda daný právny úkon bol urobený voči osobám mŕtvym. Keďže v čase vydania tohto rozhodnutia boli vlastníkmi R. C. A. O. a R. O. (E.) ako právni predchodcovia žalovaných v 1. až 4. rade, rozhodnutie o vyvlastnení nemohlo byť voči nej právne účinné. Ak R. C. A. O. a R. O. (E.), ktorí boli v tom čase vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti zapísanej v pôvodnej PKV č. 72 k.ú. P., neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, vyvlastňovacie konanie nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu k spornej nehnuteľnosti. Takto nemohlo dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že by na vyvlastňovacom rozhodnutí bola vyznačená právoplatnosť. Avšak napriek tomu štát v roku 1991 s týmto pozemkom nakladal ako vlastník, nakoľko ho previedol v zmysle na Mesto Košice s účinnosťou ku dňu 1.5.1991.

47. Je zrejmé, že Čsl. štát aj napriek neúčinnému vyvlastneniu predmetný pozemok užíval a nakladal s ním ako vlastník, kedy následne dokonca previedol pozemok na žalovaného. Súd na tento dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadal a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti ex officio). Súd pri posudzovaní komu svedčí vlastnícke právo vychádzal zo základnej rímskej zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“, čo sa dá vyjadriť aj slovami ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“. V zmysle tejto zásady platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Uvedené znamená, že Čsl. štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie – nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám.

Doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia a zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní

48. Súd sa síce stotožnil s argumentáciou žalobcu, že všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom, avšak súd toto vyvlastňovacie rozhodnutie

z hľadiska obsahovej správnosti nepreskúmaval, iba či bolo vydané príslušným orgánom, čo Obvodný národný výbor v tom čase bol a či bolo riadne doručené.

49. V konaní strany sporu učinili sporným otázku doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia. Žalobca produkoval dôkaz, že pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia bol R. C. A. O. a R. O. (E.) ako osobám na neznámom mieste ustanovený opatrovník S. I.. Porovnaním dátumu uvedeného rozhodnutia o ustanovení opatrovníka s dátumom úmrtia týchto dvoch osôb je zrejmé, že opatrovník bol ustanovený osobám v tom čase mŕtvym a nejednalo sa o osoby zdržiavajúce sa na neznámom mieste. Ustanovenie opatrovníka mŕtvym osobám takto nemohlo byť účinné, t.j. nenadobudlo právne účinky. Zároveň skutočnosť, že uvedené osoby mali byť osobami na neznámom mieste vyvracia samotný obsah vyvlastňovacieho rozhodnutia, kedy u každej z týchto osôb je uvedená adresa. I keď vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručené opatrovníkovi S. I., je nutné konštatovať, že rozhodnutie nebolo riadne doručené a preto ani nikdy nemohli nastať právne účinky tohto rozhodnutia, pretože nenadobudlo právoplatnosť. Aj z tohto pohľadu je potrebné nahliadať na dané vyvlastňovacie rozhodnutie ako na nulitný akt. Na základe uvedeného súd nepovažuje za právne relevantné, či vyvlastňovacie rozhodnutie bolo alebo nebolo doručované do vlastných rúk resp. verejnou vyhláškou, pretože ani jedným z uvedených spôsobov nemožno doručovať osobám mŕtvym.

50. V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010, sp. zn. tento poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alienum transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

51. Na základe vyššie uvedeného vyplýva, že ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti – parcele č. XXXX k.ú. P., z ktorej boli vytvorené parcely, ktoré sú predmetom tohto konania, nemohlo dôjsť ani k platnému následnému prevodu na žalobcu a to ani s poukazom na o majetku obcí.

Vydržanie

52. Súd pri svojom predbežnom právnom posúdení veci uviedol, že u žalobcu by mohlo pripadať do úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva iba vydržaním, kedy titulom na vstup do držby by bol súd preto skúmal splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania nehnuteľnosti žalobcom.

53. Súd považuje za potrebné vo všeobecnosti poukázať na to, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou , účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov, keďže vlastníctvo nemohol k akémukoľvek predmetu vydržaním nadobudnúť štát ani organizácia) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Jedinú výnimku tvorili pozemky, ku ktorým by sa mohlo zriadiť právo osobného užívania, ktoré vydržal v prospech štátu občan, pokiaľ ich mal po dobu 10 rokov nepretržite v držbe a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku.

54. Vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak nešlo o nescudziteľné právo v socialistickom vlastníctve, pričom orná pôda nebola predmetom spôsobilým vydržania, teda je nutné skonštatovať, že vydržacia doba v tomto prípade ani nezačala plynúť. Vydržanie vlastníckeho práva ku všetkým pozemkom (k poľnohospodárskej či inej pôde), a to aj štátom, resp. právnickou osobou, umožnila až novela , , účinná od 1. januára 1992. Aj podľa tejto novely sú podmienkami vydržania 1. oprávnená držba, 2. uplynutie vydržacej lehoty – pri nehnuteľnostiach 10 rokov a 3. spôsobilý predmet vydržania, ktoré tiež musia byť splnené súčasne. Oprávnená osoba si mohla započítať do vydržacej lehoty aj čas, po ktorý mal pozemok v nepretržitej držbe jej právny predchodca aj pred účinnosťou tejto novely, avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré boli predmetom spôsobilým na vydržanie aj pred 1. januárom 1992. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k

pozemku vydržaním. Novela , teda okrem iného, podstatne rozšírila spôsobilosť predmetu vydržania. Spôsobilým predmetom vydržania sa stala aj poľnohospodárska pôda. Uvedená novela súčasne umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa (nie štátu). Taktiež umožnila vydržanie i voči štátu, i možnosť vydržať vlastnícke právo právnickou osobou.

55. Ustanovenie a upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.

56. V zmysle ustanovení § a ods. 1 oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

57. V konaní nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania. Uvedenú skutočnosť strany sporu nerozporovali a preto súd z uvedeného vychádzal.

58. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená ( veta druhá ) ani uvažovať (rozsudok NS SR sp. zn. z 24.3.2010 a rozsudok NS ČR z 19. mája 2004 sp. zn. ).

59. Vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané štátnym orgánom, pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to v prospech štátu. Štát, ktorého orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia). Preto socialistická organizácia – Stavoinvesta i.o. Košice, ktorá bola zástupcom československého štátu ako vyvlastniteľa bola v danom období súčasťou štátu, nemohla na základe nezákonného vyvlastňovacieho rozhodnutia nadobudnúť subjektívny dojem, z ktorého by bolo možné konštatovať jej dobromyseľnosť pri užívaní a držbe vyvlastneného majetku. Bolo preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto vyvlastnenie vykonal a konal s niekým iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný.

60. Keďže sám štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1985, z uvedeného dôvodu súd toto (nulitné) vyvlastňovacie rozhodnutie nepovažoval za platný a právne akceptovateľný titul vstupu do držby žalovaného, ktorý by si započítal aj držbu svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu).

61. Súd posudzoval dobromyseľnosť žalobcu a musel vyriešiť otázku kolízie dvoch práv a to vlastníckeho práva predchádzajúcich vlastníkov - R. C. A. O. a R. O. (E.), kedy žalovaní v 1. až 4. rade sú ich právni nástupcovia a práva žalobcu, ktorý však vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie môže vystupovať iba v pozícii dobromyseľného držiteľa.

62. Problematikou vzájomnej kolízie dvoch ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má sa zaoberal Nález Ústavného súdu SR , ktorí hovorí, že ak nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr. op.) a v ostatnom náleze sp. zn. z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. v platnom znení).

Dobrá viera / dobromyseľnosť:

63. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere (rozsudok NS SR sp. zn. ).

64. Nie v každom prípade možno úplne určiť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená. Tieto pochybnosti hmotnoprávne rieši ustanovenie o vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle držiteľa sa utvára len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov, a z hľadiska procesného dokazovania je preto v prípade pochybností vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby. Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí (rozsudok NS SR sp. zn. ).

Záver:

65. Ak by titulom vstupu žalobcu do držby predmetných nehnuteľností mal byť o majetku obcí, je potrebné potom právne uzavrieť, že žalobca svoje vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu

- štátu a teda ani o vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku je nutné konštatovať, že konkrétne žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností než jeho právny predchodca (Čsl. štát) a to dňom nadobudnutia účinnosti , t.j. 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do držby. Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých sa účastník, ktorý sa domáha určenia vlastníckeho práva, získal vec do držby – svojej faktickej moci, t.j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patrí

a nakladal s ňou ako s vecou vlastnou. Zároveň je potrebné, aby takýto status dobromyseľného držiteľa si žalobca udržal počas celej 10-ročnej vydržacej lehoty a teda či v držbe nehnuteľností nebol žalobca nijako rušený zo strany žalovaných v 1. až 4. rade počas obdobia od 1.5.1991 do 1.5.2001.

66. Pri uvedenom hodnotení súd musel zobrať do úvahy dôkaz v podobe Rozhodnutia Okresného úradu Košice I., odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva číslo PPLH 99/00010/12- Kr. zo dňa 21.7.1999, z ktorého vyplýva, že žalovaní v 1. až 3. rade si dňa 31.12.1992 uplatnili na Pozemkovom úrade Košice-mesto nárok na vydanie nehnuteľnosti, ktoré boli vyvlastnené formou verejných vyhlášok na účely výstavby sídliska Ťahanovce, konkrétne na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst. 11521/84/85-Go zo dňa 10.4.1985. Uvedené jednoznačne znamená, že uplatnením vlastníckeho nároku žalovaných dňom 31.12.1999 u žalobcu zastúpeného pozemkovým úradom došlo k prerušeniu 10-ročnej vydržacej lehoty. Od doručenia žiadosti žalovaných na vydanie nehnuteľnosti sa žalobca nemohol domnievať, že jeho držba nehnuteľností je dobromyseľná a oprávnená. Žalobca v držbe daných pozemkov bol zo strany žalovaných rušený a nemohol sa domnievať, že mu vlastnícke právo svedčí.

Vedomosť žalovaných 1/ až 4/ o vyvlastňovacom rozhodnutí, vyplatenie náhrady

67. V konaní strany sporu učinili spornou aj otázku vedomosti resp. nevedomosti žalovaných o vyvlastňovacom rozhodnutí. Aj keď z predložených dôkazov je zrejmé, že žalovaní v 1. až 3. rade mali vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, nakoľko si dňa 31.12.1991 uplatnili na pozemkovom úrade reštitučný nárok a právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade sa domáhala vyplatenia náhrady za vyvlastnené pozemky, súd k tomuto uvádza, že táto skutočnosť nemohla zmeniť právne posúdenie veci, nakoľko v konaní nebolo prioritnou otázkou sa vyporiadavať s dobromyseľnosťou žalovaných, ale práve naopak s dobromyseľnosťou žalobcu (vyššie citované body), keďže tento nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti parcele č. 2606 k.ú. P. zákonným spôsobom, nakoľko vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný právny akt. Z tohto istého dôvodu je irelevantné, či právnym predchodcom žalovaných 1/ až 4/ bola alebo nebola vyplatená náhrada, keďže k zákonnému vyvlastneniu nikdy nedošlo.

Označenie štátu vo vyvlastňovacom rozhodnutí

68. V neposlednom rade žalovaní v konaní namietali vadu vyvlastňovacieho rozhodnutia v označení subjektu, v prospech ktorého boli nehnuteľnosti vyvlastnené, t.j. označenie štátu, kedy uviedli, že v tom čase neexistoval subjekt s názvom čsl.štát, ale podľa z roku 1960 názov štátu bol ČSSR. Poukázali na Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.2.2021. Súd sa s touto argumentáciou žalovaných nestotožnil a mal za to, že uvedené rozhodnutie vychádza z úplne iného skutkového základu neaplikovateľného na tento prípad, pretože v predmetnom konaní išlo o kúpnu resp. hospodársku zmluvu medzi štátom jednou zmluvnou stranou označenou ako Čs. štát Národný výbor mesta Košíc (ako odovzdávajúca organizácia) a druhou zmluvnou stranou označenou ako Čs. štát - vysoká škola veterinárska v Košiciach (ako preberajúca organizácia), akoby tento majetok uvádzaný v zmluve mal štát odovzdávať sám sebe, kedy za odovzdávajúcu i preberajúcu organizáciu bol v zmluve označený právne nemožný kríženec štátu a jedného z jeho orgánov, resp. štátu a jednej z ním zriadených vysokých škôl. Naviac súd opätovne musí poukázať na to, že ako všeobecný súd nemá oprávnenie preskúmavať obsahovú stránku správneho aktu, t.j. ani prípadné chyby v písaní spočívajúce v nesprávnom označení vyvlastniteľa.

69. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd právne vec uzavrel tak, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Trovy konania

70. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

71. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

72. O trovách konania súd rozhodol podľa a aj keď keďže žalovaní 1/ až 4/ boli v plne úspešní, súd im priznal voči žalovanému náhradu trov v rozsahu 100%, o ktorej konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.

73. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

74. V citovanom ustanovení je (podobne ako predtým pri ) fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Záver súdu o tom, že je tu splnený predpoklad na priznanie práva na náhradu trov konania (podľa ), nevylučuje, aby súd súčasne nedospel k záveru, že sú splnené aj predpoklady na aplikáciu . A tak napriek úspechu vo veci súd skonštatuje, že niektorému z účastníkov konania vzniklo právo na náhradu trov konania, lenže sa mu nepriznalo, pretože bolo treba použiť .

75. K uplatneniu zmierňovacieho práva súdu môže dôjsť s prihliadnutím najmä na rôzne aspekty konkrétneho prípadu. Stáva sa tak vtedy, keď súd dôjde k záveru, že povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z rozmanitých dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami.

76. V tomto konkrétnom prípade súd nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa tak v osobnom, či majetkovom postavení žalobcu a ani v predmete sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach.

Podľa odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( a ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený ( ) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak ( ).