Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/32/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Milana Straku, v právnej veci žalobcu: O. O., nar. XX.X.XXXX, bytom A. č. XXX, t.č. Q., právne zastúpeného JUDr. Jozef Sabó, Obchodná 187/6, Sečovce, proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava so sídlom Ilava, Mierové námestie 1, o žalobe opomenutého účastníka a preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVTOS a ÚVV-8-47/21-2016 zo dňa 22.7.2016, takto

rozhodol:

Krajský súd konanie z a s t a v u j e .

Po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Trenčíne.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou opomenutého účastníka domáhal doručenia rozhodnutia žalovaného sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-8-47/21-2016 zo dňa 22.7.2016 eventuálne žiadal toto rozhodnutie o jeho umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom súdom preskúmať a ako nezákonné zrušiť.

2. Uviedol, že po uznaní rozsudku súdu Českej republiky vykonával od 22.5.2015 do 15.7.2016 trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov v ústave so stredným stupňom stráženia v ÚVTOS a ÚVV v Leopoldove. Dňa 15.7.2016 bol premiestnený do ÚVTOS a ÚVV Ilava, kde je držaný v úplnej sociálnej a relatívnej zmyslovej izolácii na klaustrofobickej cele v nevyhovujúcich podmienkach. Dňa 22.7.2016 bol predvedený pred komisiu ÚVTOS a ÚVV Ilava, kde mu bolo oznámené, že bude navrhnuté jeho umiestnenie na oddiel s bezpečnostným režimom (ďalej len OBR) podľa § 81 ods. 2 písm. a) zák.č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a § 89 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008 Z.z. z preventívno-bezpečnostných dôvodov. Napadnuté rozhodnutie obsahuje len uvedenie zákonných ustanovení a odôvodnenie úplne absentuje. 3. Ďalej žalobca v podanej správnej žalobe označil relevantné právo, a to čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina) v zmysle, ktorého štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Poukázal taktiež na čl. 4 a čl. 36 Listiny a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Citoval čl. 17 bod 2 odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) o dobrej verejnej správe, z ktorého vyplýva, že pri každom prijatom individuálnom rozhodnutí je potrebné uviesť príslušné dôvody, vysvetliť právne i faktické dôvody jeho prijatia, minimálne v tých prípadoch, keď takéto rozhodnutia ovplyvňujú práva jednotlivca. Odkázal aj na čl. 1-3 Odporúčania rec (2006) 2 Výboru ministrov členských štátov o Európskych väzenských pravidlách (ďalej len EVP) v zmysle ktorého sú osoby zbavené slobody, sa má zaobchádzať tak, aby sa rešpektovali ľudské práva. Týmto osobám zostávajú zachované všetky práva, ktoré im nie sú zákonne odobraté rozhodnutím o odsúdení alebo o ich vzatí do väzby Proti osobám zbaveným slobody sa má uplatňovať čo najmenej obmedzení,

nevyhnutných a primeraných zákonnému cieľu, pre ktorý boli uložené. V tejto súvislosti poukázal aj na čl. 53.1 EVP osobitné maximálne ochranné alebo bezpečnostné opatrenia sa majú využívať iba za výnimočných okolností a na Štandardy CPT. Za relevantné práva žalobca taktiež označil § 81 zákona č. 475/2005 Z.z. a § 89 ods. 4 vyhlášky č. 368/2008 Z.z..

4. Taktiež poukázal na status odsúdeného v judikatúre ESĽP, pričom zdôraznil, že štát sa stáva garantom slobodného výkonu tých práv odsúdených, ktoré im neboli zákonne odňaté, či obmedzené. K relevancii EVP, štandardom CPT a celkovo predpisov označovaných ako soft law uviedol, že v prípadoch osôb zbavených slobody sa ESĽP často odvoláva na EVP, či štandardy CPT, ktoré používa ako pomôcku pri výklade povinností štátov v tejto oblasti. Súdny dvor Európskej únie nezáväzný charakter dokumentov soft law mení na právne záväzný. Vo veci Grimaldi (C-322/88 zo dňa 13.12.1989) vyslovil, že odporúčania síce nevyvolávajú záväzné účinky, no vzápätí uviedol, že na odporúčania nemožno hľadieť ako na dokument, ktorému by úplne chýbali právne účinky. Vnútorné orgány sú povinné zohľadňovať vo svojej rozhodovacej činnosti obsah odporúčaní v dvoch smeroch, a to v prípadoch, keď odporúčanie dopĺňa a ďalej vysvetľuje predpis komunitárneho práva a aj v prípadoch, keď odporúčanie dopĺňa alebo ďalej vysvetľuje úpravu národného predpisu. Každý orgán verejnej moci musí pri svojom rozhodovaní rešpektovať základné právo na dobrú správu vecí verejných ktoré síce nie je výslovne upravené v ústave, ale je možné ho vyvodiť z čl. 1, podľa ktorého je Slovenská republika právny štát. Do obsahu tohto pojmu patrí aj základné právo na dobrú správu vecí verejných. Právne princípy a zásady sú významným prameňom práva, ktorý má zaručiť, aby sa výber z viacerých variantov v rozhodovacom procese nevykonal na úkor spoločensky uznávaných hodnôt. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo 182/2009 zo dňa 30.9.2010. Žalobca zhrnul, že súčasťou práva na spravodlivý proces vo verejnej správe je zohľadňovanie dokumentov soft law, viazanosť právnymi princípmi zásadami, pravidlami správneho konania a princíp dobrej verejnej správy. Na povinnosť správneho orgánu rešpektovať stanovené procesné postupy aj elementárne právne princípy správneho rozhodovania upozorňuje podľa žalobcu aj Nejvyšší správní soud Českej republiky. V prípade nerešpektovania EVP, či štandardov CPT zo strany vnútroštátnych orgánov ESĽP spravidla konštatuje porušuje základných práv dotknutej osoby.

5. Žalobca taktiež označil judikatúru ESĽP, ktorá sa podľa jeho názoru vzťahuje na detenciu osôb v podmienkach podobných samoväzbe a ktorá dopadá na prejednávanú vec. Konkrétne citoval rozsudok Csullog proti Maďarsku zo dňa 7.6.2011 a Stegarescu a Bahrin proti Portugalsku zo dňa 6.4.2010, v ktorom súd kritizoval, že sťažovateľom nikdy neboli doručené príkazy, na základe ktorých boli umiestnení do samoväzby a rozhodol, že nemali zrejmú a úplnú možnosť napadnúť na správnom súde opatrenia proti nim, došlo preto k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu odmietnuť. Uviedol, že žalobca bol umiestnený do ústavu dňa 15.7.2016, pričom od 22.7.2016 bol umiestnený podľa § 81 ods. 2 písm. a) zákona o výkone trestu odňatia slobody a § 89 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR do oddielu s bezpečnostným režimom, v ktorom sa v čase podania vyjadrenia aj stále nachádzal. Žalovaný odmietol, že by mal vo vzťahu k odsúdeným vykonávajúcim trest odňatia slobody postavenie orgánu verejnej správy. Poukázal na to, že pri zaobchádzaní s odsúdeným a teda aj pri jeho umiestňovaní do konkrétnej cely alebo oddielu, sa postupuje výlučne podľa zákona o výkone trestu odňatia slobody v spojení s poriadkom na výkon trestu. Z ust. § 97a tohto zákona vyplýva, že ústav na výkon trestu odňatia slobody vo vzťahu k odsúdenému koná vo vymedzených veciach podľa ôsmej časti zákona o výkone trestu odňatia slobody. Navyše rozhodnutie o umiestnení odsúdeného do cely alebo oddielu sa nerealizuje týmto konaním, ale jedná sa úkon, o ktorom sa podľa § 7 ods. 4 poriadku vykoná záznam v príslušnej dokumentácii. Tento úkon nie je možné považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy a nie je možné ho posudzovať v intenciách správneho poriadku. Okrem toho zastal názor, že úkony voči odsúdenému sú vykonávané v rámci tzv. vykonávacieho konania, ktoré je posledným štádiom trestného konania. Navyše nad zachovávaním zákonnosti vykonáva dozor príslušná prokuratúra. S poukazom na uvedené mal za to, že rozhodovanie o umiestnení dosúdeného do cely alebo oddielu patrí do úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je ho možné považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejného práva. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 247/2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/53/2011 zo dňa 20.3.2012.

7. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca sa pred premiestnením do tohto ústavu nachádzal v ústave v Leopoldove, kde bol tiež v oddiely s bezpečnostným režimom. Existujú pritom poznatky zaznamenávané

o žalobcovi Zborom väzenskej a justičnej stráže podľa § 99 ods. 1 písm. j) a k) zákona o výkone trestu, ktoré napĺňajú aj preventívno-bezpečnostné dôvody takéhoto umiestnenia a to najmä poznatok o fyzickom napadnutí vyšetrovateľa počas vyšetrovacieho úkonu počas výkonu väzby v ústave v Bratislave. Keďže rozhodnutie o umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom nie je konaním podľa § 97a ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody a ani konaním podľa správneho poriadku, právne predpisy neurčujú povinnosť doručiť takéto rozhodnutie odsúdenému. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi ústne oznámené dňa 22.7.2016 a príslušný záznam mu bol sprístupnený dňa 4.8.2016 podľa zák.č. 211/2000 Z.z.. Zotrval na svojom názore, že umiestnenie žalobcu v oddiely s bezpečnostným režimom, podmienky v tomto oddiely a postup, akým bol žalobca do tohto oddielu umiestnený, je v súlade so zákonom a ústavou Slovenskej republiky. Ak existuje nesúlad medzi právnymi predpismi Slovenskej republiky a odporúčaniami medzinárodných organizácii, ako to uvádza žalobca, nie je úlohou žalovaného tento nesúlad odstraňovať.

8. Žalobca následne podal repliku v ktorej, zdôraznil, že výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo neporušoval, ale naopak garantoval. Taktiež ESĽP zastáva názor, že práva zakotvené v Dohovore by nemali byť vykladané reštriktívne. Všeobecne pri posudzovaní rozsahu konvenčných práv platí, že je nutné hľadať taký výklad, ktorý je najvhodnejší k dosiahnutiu cieľa a realizácie predmetu Dohovoru, a nie taký, ktorý by do maximálnej možnej miery obmedzil záväzky zmluvných strán. Poukázal na to, že Ústavný súd SR v súlade s judikatúrou ESĽP uviedol, že v prípadoch, ak pri uplatňovaní štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výkladu súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb.

9. Vyjadril sa aj k neprípustnosti výluky zo súdneho prieskumu pri aktoch väzenskej služby, ktoré sa dotýkajú základných práv a slobôd, pričom poukázal na čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uviedol, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vylúčené z právomoci všeobecných súdov (III ÚS 138/03). Zmyslom ochrany subjektívnych práv fyzických a právnických osôb (v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 Listiny) je umožniť každému, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu, aby sa obrátil na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolal tak konanie, v ktorom správny orgán bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podával. Napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, že tak ustanoví zákon, tento postup nie je namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Ústavná norma v čl. 46 ods. 2 žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať a ani sa nezmieňuje o duchu rozhodnutí, ktoré by mali byť vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho ak sa rozhodnutie správneho orgánu dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.

10. Žalobca zdôraznil, že s odkazom na princípy výsadného postavenia práva a zákazu svojvoľnej moci, ktoré stoja v pozadí vo väčšine ustanovení Dohovoru, dospel ESĽP k záveru, že prístup k súdom je inherentným prvkom záruk zakotvených v čl. 6. Každý kto pokladá určitý zásah do výkonu niektorého zo svojich práv občianskeho charakteru za nezákonný, musí mať možnosť obrátiť sa na súd spĺňajúci požiadavky článku 6 ods. 1 Dohovoru. (rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku). Pojem občianskych práv a záväzkov uvedených v prvom odstavci čl. 6 Dohovoru má autonómnu povahu. Nemôže byť interpretovaný púhym odkazom na vnútroštátne právo zainteresovaného štátu. Článok 6 ods. 1 sa aplikuje nezávisle na verejnoprávnom alebo súkromnoprávnom postavení strán v spore, ako aj na povahe zákona upravujúceho spor, o ktorý v danej veci ide. Postačuje, aby výsledok konania bol rozhodujúci pre práva a záväzky súkromného charakteru. Poukázal na rozhodnutie vo veci Ganci v ktorom ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu spochybnenia účinnosti súdnej ochrany pre oneskorenosť a vo veci Stegarescu a Bahrin z dôvodu nedoručenia príkazov na umiestnenie do samoväzby a teda absencii úplnej možnosti ich napadnúť na správnom súde, a tie pre existenciu len dvoch rozhodnutí správnych súdov v takýchto otázkach. Žalobca taktiež poukázal na rozhodovaciu prax českých správnych súdov a Nejvyššího správního soudu. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžo/20/2012

zo dňa 16.1.2013, v zmysle ktorého sú súdne preskúmateľné aj rozhodnutie, ktoré neboli vydané v správnom konaní za podmienky, že zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti fyzických a právnických osôb priamo dotknuté. Ojedinelé názory, že rozhodovanie o právach a povinnostiach odsúdeného patrí do oblasti úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je ho možné považovať za rozhodovanie orgánu verejnej správy, ktorý však odporuje judikatúre ESĽP, českých správnych súdov, rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu a základným právam v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalobca poukázal na to, že v materiálnom pojatí je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných inštitúcii, ktorá svojim obsahom nie je ani činnosťou zákonodarnou ani súdnou. Verejná správa je vykonávaním zákonov alebo inou činnosťou vo verejnom záujme osobami, ktoré nie sú nezávislé. Jej cieľom je správa verejných vecí a vykonáva sa vo verejnom záujme a je prejavom verejnej moci v štáte. Z materiálneho hľadiska predstavuje druh činnosti, ktorú uskutočňujú vykonávatelia verejnej správy a nesporne vo verejnom záujme. Okrem toho ZVJS nekoná v súvislosti s výkonom práv a povinností odsúdených vo výkone trestu ako orgán činný v trestnom konaní. Zdôraznil, že tento názor ponecháva určitú kategóriu osôb bez súdnej ochrany garantovanej čl. 46 ods. 2 Ústavy keď prokurátor nemôže suplovať súdnu ochranu. Má za to, že ak nie je daná právomoc iného všeobecného súdu, na rozhodnutie o žalobe odsúdeného namietajúcej dotknutie právnej sféry rozhodnutím ústavu, sú príslušné správne súdy. Argumentáciu žalovaného postavenú na nedostatku právomoci správneho súdu je založená na nepochopení štandardov ochrany základných práv zo strany súdnej moci, právnych zásad a princípov a najmä na nepochopení významu hierarchie právnych predpisov a výkladových metód. Namietal aj správnosť záverov žalovaného o nevyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, medzi ktoré nepatrí podanie podnetu prokurátorovi.

11. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zák.č. 162/2015 Z.z. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

12. Podľa § 6 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

13. Podľa § 4 písm. a), b), c), d), e) zák.č. 162/2015 Z.z. sa orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. 14. Podľa § 18 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z., ak správny súd zistí, že vec nepatrí do právomoci súdov, konanie zastaví; ak možno zistiť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, správny súd mu vec po zastavení konania uznesením postúpi.

15. Podľa § 96 zákona č. 475/2005 Z.z. dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

16. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 153/2001 Z.z.“) pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu.

17. Podľa § 18 ods. 1 písm. a/ zákona č. 153/2001 Z.z. prokurátor dozerá na to, aby v celách policajného zaistenia, v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, ochranné liečenie, ochranná výchova alebo detencia, boli držané alebo umiestnené osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

18. Podľa § 18 ods. 3 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z.z. prokurátor je povinný písomným príkazom zrušiť rozhodnutie alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo odseku 2, alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

19. Podľa § 18 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z.z. pri vykonávaní dozoru je prokurátor oprávnený preverovať, či rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odsekoch 1 a 2 zodpovedajú zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom, žiadať od zamestnancov orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odsekoch 1 a 2 potrebné vysvetlenia, predloženie spisov a rozhodnutí týkajúcich sa pozbavenia alebo obmedzenia osobnej slobody osôb držaných v mieste, ktorého správu tieto orgány vykonávajú.

20. Podľa § 47 ods. 1, 2 zákona č. 153/2001 Z.z. na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori. Miestne príslušný na vykonávanie dozoru je krajský prokurátor tej prokuratúry, v ktorej obvode má sídlo orgán vykonávajúci správu miesta uvedeného v odseku 1.

21. Žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť mu doručiť rozhodnutie vydané riaditeľom ústavu uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia zo dňa 22.7.2016, resp. súdneho prieskumu tohto rozhodnutia.

22. Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva môžu byť len rozhodnutia vydané orgánmi verejnej správy. Právomoc správneho súdu v zmysle ust. § 2 zák.č. 162/2015 Z.z. (ďalej len SSP) v spojení s ust. § 4 a 6 tohto zákona je priamo viazaná na rozhodovanie (či už vo forme formálneho rozhodnutia, resp. opatrenia) orgánu verejnej správy. V § 2 SSP je stanovené, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že základným predpokladom súdneho prieskumu a poskytnutie ochrany súdom v správnom súdnictve je existencia rozhodnutia, opatrenia resp. zásahu orgánu verejnej správy, ktoré sa dotýka práv a právom chránených záujmov v oblasti verejnej správy. Vzhľadom na uvedené sa správny súd musel zaoberať otázkou, či rozhodnutie, ktoré žalobca žiadal preskúmať je rozhodnutím vydaným pri výkone svojej právomoci orgánom verejnej správy.

23. SSP v ust. § 4 uvádza, kto je orgánom verejnej správy a súčasne právne postavenie žalovaného upravuje zákon č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) až s) tohto zákona zbor v rámci svojej pôsobnosti predovšetkým zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody, ochranu objektov zboru a objektov detenčného ústavu, stráženie obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, zabezpečuje penitenciárnu starostlivosť o odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, taktiež činnosti zamerané na zamestnávanie obvinených a odsúdených, vybavuje sťažnosti obvinených a odsúdených podľa tohto zákona a sťažnosti podané podľa osobitného zákona. Ide teda o činnosti, ktoré súvisia s plnením funkcii na úseku výkonu trestu odňatia slobody a väzby v zmysle § 1 tohto zákona. Napokon v ust.§ 4 ods. 1 až pod písmenom t) zákon ustanovuje, že žalovaný plní aj úlohy orgánu štátnej správy a iné úlohy, ak tak ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Správny súd je toho názoru, že samotný zákon č. 4/2001 Z.z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by stanovovalo pre zbor takéto úlohy na úseku štátnej správy. Pokiaľ ide o osobitné predpisy, tak zákon príkladmo uvádza, že ide o zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, zákon č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov, zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 475/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci

a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 221/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je možné dovodiť, že zbor, ktorého je žalovaný súčasťou vystupuje v postavení orgánu štátnej správy, napr. v prípade, ak vykonáva úkony ako správca majetku štátu, resp. pri výkone povinností na úseku sociálneho zabezpečenia svojich príslušníkov. Z príkladmého výpočtu zákonov v poznámke 5a je zrejmé, že ide o zákony, ktoré upravujú iné oblasti správy rozdielnej od výkonu na úseku pri výkone trestu odňatia slobody a väzby, ktoré tvoria primárnu pôsobnosť zboru, resp. žalovaného. Skutočnosť, že zbor a teda aj žalovaný nie sú primárne orgánom štátnej správy, je možné dovodiť aj zo samostatného uvedenia tejto pôsobnosti ako aj jej začlenenia až na koniec ust. § 4, a pričom nie je možné uzavrieť priamu súvislosť s pôsobnosťami uvedenými pod písmenami a) až s), ktoré sú vyjadrením jeho primárnych úloh pri výkone trestu odňatia slobody. Z uvedeného je možné vyvodiť právny záver, že žalovaný, ktorý je v zmysle ust. § 2 zákona č. 4/2001 Z.z. súčasťou organizácie zboru, pri zabezpečení úloh pri výkone trestu odňatia slobody nemá postavenie orgánu štátnej správy. Správny súd je toho názoru, že žalovaný pri nariadení zaradenia žalobcu na výkon trestu odňatia slobody do oddielu s bezpečnostným režimom nemal postavenie orgánu verejnej správy a neuplatňoval pri tomto úkone svoju právomoc v oblasti verejnej správy, nešlo teda o rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva.

24. Naopak správny súd je toho názoru, že rozhodovací proces, ktorého výsledkom je vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia (resp. vyššie uvedený postup) patrí do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné takéto rozhodovanie považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy. Správny súd poukazuje na to, že ide o rozhodovaciu právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení zákona č. 475/2005 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2005/475/> Z.z. a týka sa veci, ktorá súvisí s výkonom trestu, ktorý bol žalobcovi uložený v zmysle ustanovení Trestného zákona a podľa Trestného poriadku a jeho účelom je primárne zabezpečenie riadneho a bezpečného chodu výkonu trestu odňatia slobody v zariadení žalovaného, a to umiestnením odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom z bezpečnostno-preventívnych dôvodov, v prípade ak sú pre takýto postup splnené zákonné predpoklady. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o zásah do práv odsúdeného je v zmysle zákona zabezpečený aj režim ochrany pred nezákonným umiestnením odsúdeného, resp. pred tým, aby nebol odsúdený držaný v tomto režime dlhšie ako je nevyhnutné a dlhšie ako existujú dôvody pre takýto postup, a to je primárne dozor prokuratúry. Umiestnenie odsúdeného do takéhoto režimu je žalovaný povinný ihneď oznámiť príslušnej prokuratúre, v zákonom stanovených lehotách, prokuratúra skúma dôvodnosť tohto umiestnenia a súčasne je oprávnená svojim rozhodnutím takéto umiestnenie zrušiť.

25. Vyššie uvedené skutočnosti, vrátane zákonom zvereného prieskumu takéhoto rozhodnutia prokuratúre, podmieňujú záver o tom, že nejde o rozhodnutie žalovaného v rámci výkonu verejnej správy, ale naopak záver o trestnoprávnom charaktere takéhoto rozhodnutia, keď vo veciach tohto druhu príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody postupuje podľa zákona č. 475/2005 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/475/> Z.z. (v spojení s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/368/> Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody). Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v tzv. vykonávacom konaní, ktoré je posledným štádiom trestného konania, rámcovo upraveného v štvrtej časti Trestného poriadku a zákon č. 475/2005 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/475/> Z.z. je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému poriadku.

26. Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody Zbor väzenskej a justičnej stráže nie je orgánom verejnej správy (orgánom verejnej moci), pretože nerozhoduje v oblasti verejnej správy, ale zabezpečuje výkon trestu uloženého v trestnom konaní. Rozhodovacia činnosť jednotlivých Ústavov na výkon trestu odňatia slobody, týkajúca sa podmienok a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody, v zmysle úpravy zákona č. 475/2005 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/475/> Z.z. patrí do oblasti právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné ju považovať za rozhodovanie orgánu verejnej správy. Správny súd poukazuje na to, že takéto rozhodnutia a postupy, prijaté v rámci výlučnej právomoci týkajúcej sa realizácie výkonu trestu odňatia slobody majú normatívny základ v trestnej oblasti a sú len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním, pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok v určených zariadeniach. Podradenie takéhoto rozhodovania pod správne právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska znamenalo

nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.

27. Na správnosť vyššie uvedených právnych záverov nemá vplyv ani právna argumentácia žalobcu, keď ním citované ustanovenia predpisov tzv. soft law nehovoria nič o súdnom prieskume rozhodnutí vydaných ústavmi na výkon trestu odňatia slobody, resp. o tom, že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutie vydané orgánom verejnej správy. Samotnú skutočnosť, že so žalobcom musia ústavy zaobchádzať tak, aby neboli porušené jeho ľudské práva, správny súd nespochybňuje. Avšak ani z čl. 46 ods. 2 ústavy nevyplýva povinnosť preskúmavať žalobou napadnuté rozhodnutie v rámci správneho súdnictva, keď aj stanovuje ako základný predpoklad poskytnutia takejto súdnej ochrany existenciu rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy, ktorá v prejednávanej veci (ako bolo uvedené vyššie) absentuje. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax českých správnych súdov, správny súd poukazuje na to, že táto vychádza z inej zákonnej úpravy postavenia ústavov na výkon trestu odňatia slobody v českom právnom poriadku, keď vnútroštátna právna úprava v Českej republike (na rozdiel od slovenskej) výslovne stanovuje postavenie ústavy ako správneho orgánu, keď zákon č. 555/1992 Zb. v platnom znení hneď v ust. § 1 ods. 3 stanovuje, že väzenský zbor je správnym orgánom. Rozhodovacia činnosť správnych súdov teda vychádza priamo z dikcie zákona, že ide o správny orgán a teda je v zásade daná aj preskúmateľnosť rozhodnutí vydaných týmto subjektom v rámci správneho súdnictva. Rovnako správny súd uvádza, že z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplynulo, že by musela byť vo veci ochrany práv odsúdeného poskytnutá ochrana výlučne v rámci správneho súdnictva a prostriedkami správneho súdnictva. V rozhodnutí Ganci proti Taliansku na ktoré sa žalobca odvoláva pritom súdny prieskum rozhodnutia v rámci správneho súdnictva vyplynul priamo z vnútroštátnej úpravy a teda nejde o taký prípad ako je v prejednávanej veci. Súčasne správny súd uvádza, že nie je vylúčené, aby sa žalobca domáhal súdnej ochrany mimo rámec správneho súdnictva, na všeobecnom súde.

28. Správny súd zdôrazňuje, že uvedené závery nespôsobujú stav denegatio iustitiae, aj z dôvodu, že právny poriadok poskytuje žalobcovi ochranu iným štátnym orgánom, a to prokuratúrou v súlade so zákonom 153/2001 Z.z.. Ako bolo uvedené vyššie, v zmysle vyššie uvedenej právnej úpravy je orgánom prokuratúry zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia a aby sa v nich dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Navyše siedma časť zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov okrem dozoru prokuratúry upravuje aj kontrolu výkonu trestu v ústave; v rámci nej sa však nepripúšťa preskúmavanie rozhodnutí súvisiacich s výkonom trestu na základe prístupu k správnemu súdnictvu.

29. Správny súd poukazuje na to, že jednotlivé prostriedky, resp. nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone tohto dozoru vyplývajú zo zákona č. 153/2001 Z.z., v zmysle ktorého je prokurátor oprávnený zrušiť rozhodnutie, na základe ktorého bol odsúdený umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom. Z uvedeného vyplýva, že prokuratúra má právomoc preskúmať a prípadne aj zrušiť uvedené rozhodnutie z dôvodu jeho nezákonnosti, v prípade, že bude zistené, že nebolo vydané v súlade so zákonom resp., že jeho ďalšie uplatňovanie nie je v súlade so zákonom a predstavuje nezákonný zásah do práv a slobôd žalobcu, ktorý je toho času stále vo výkone trestu odňatia slobody. Nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone dozoru, sú stanovené v § 18 ods. 3 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z.z. a patrí medzi ne aj povinnosť písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov zboru alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. V zmysle príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 12. mája 2010 o postupe prokurátora pri výkone dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v miestach výkonu trestu odňatia slobody prokurátor pri plnení úloh a vykonávaní dozoru taktiež dozerá na to, aby sa uplatňovali a dodržiavali predpisy o ukladaní a výkone disciplinárnych trestov a odmien odsúdeným. Prokurátor preveruje sťažnosti odsúdených na postup príslušníkov zboru pri výkone trestu odňatia slobody.

30. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie o veci a preto mu nezostávalo nič iné ako konanie zastaviť a vec postúpiť orgánu, v ktorého kompetencii je vec riešiť. V danom prípade však správny súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené rozhodnutie,

ktoré malo byť predmetom súdneho prieskumu už priamo a bezprostredne nezasahuje do postavenia žalobcu, nakoľko už na jeho osobu nie je žalovaným uplatňované. Žalobca bol po začatí súdneho konania premiestnený do iného ústavu pre výkon trestu odňatia slobody, v ktorom neplatí rozhodnutie riaditeľa žalovaného a o jeho prípadnom zaradení do takéhoto oddielu muselo byť nanovo rozhodnuté príslušným ústavom.

31. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd rozhodol podľa § ustanovenia § 170 písm. b) zák.č. 162/2015 Z.z. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. d/ SSP).