Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-4-2020.pdf
PDF · 161.49 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/4/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: TMS-INVEST, s.r.o., IČO: 35 859 083, so sídlom Pluhová 8, Ivanka Pri Dunaji, zastúpený advokátskou kanceláriou AK MS s.r.o., IČO: 47 237 767, so sídlom Galandova 3, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika
- Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, so sídlom Nám. Slobody 6, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 23C/53/2016-159 zo dňa 16.8.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu č.k. 23C/53/2016-159, zo dňa 16.08.2018 v napadnutom výroku III, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I, rozsudkom č.k. 23C/53/2016-159 zo dňa 16.8.2019 rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 524,90 eur titulom náhrady škody a istiny 100.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj zákon č. 514/2003 Z.z.) tak, že výrokom I. zastavil konanie v časti zaplatenia istiny 82.474,72 eur, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť žalobcovi zaplatiť istinu 450,18 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok IV.).
2. Súd prvej inštancie ustálil, že Ministerstvo vnútra SR, odbor štátnej stavebnej správy a územného plánovania, na základe podnetu podaného Mestskou časťou Bratislava - Petržalka, rozhodnutím č. S.-W.-XXX-X:XXX/Gal zo dňa 25.10.2010 zrušilo mimo odvolacieho konania rozhodnutie Krajského stavebného úradu č. U. zo dňa 11.1.2010 a vo veci mu nariadilo opäť konať a rozhodnúť. Vo svojom rozhodnutí konštatovalo, že rozhodnutie Krajského stavebného úradu je v rozpore so zákonom, pretože Krajský stavebný úrad v Bratislave si nezaobstaral všetky podklady tak, aby odstránil nedostatok v konaní o rozhodovaní prvostupňového stavebného úradu, rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, z nesprávne posúdených podkladov a obsahuje nesprávnu právnu úvahu, ktorou bol Krajský stavebný úrad v Bratislave pri rozhodovaní vedený, čo bolo v rozpore s § 3 ods. 4, § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 59 zo dňa 24.03.2011 tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra SR potvrdil. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.05.2011 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 59 zo dňa 24.3.2011 (rozhodnutia, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, odboru štátnej stavebnej správy a územného
plánovania č. S.-W.-XXX-X:XXX/Gal zo dňa 25.10.2010, ktorým správny orgán podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967Zb. na základe podnetu Mestskej časti Bratislava - Petržalka mimo odvolacieho konania preskúmal a zrušil právoplatné rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave č. U. zo dňa 11.1.2010). Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10.10.2012 č.k 2S/68/2011-50 žalobu žalobcu zamietol. Voči tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 3.12.2013 č.k. 3Sžo/28/2013-68 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. 59 zo dňa 24. marca 2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. S.- W.-XXX-X:XXX/Gal zo dňa 25. októbra 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP) zrušil. V odôvodnení uviedol, že na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania nie je právny nárok. Uviedol, že ide o mimoriadny spôsob preskúmania právoplatných rozhodnutí správnych orgánov, ktoré môže preskúmať nadriadený správny orgán buď z vlastného podnetu, alebo z podnetu iného subjektu. Ak sú však v jednotlivom prípade splnené zákonné podmienky, správny orgán koná z úradnej povinnosti. Postup, ktorý zvolil stavebný úrad, a teda že podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podal správny orgán prvého stupňa, konajúci vo veci, považoval za neštandardný, avšak nie v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov. Uviedol, že na strane druhej správny orgán prvého stupňa je zo zákona povinný rešpektovať rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu, ktoré je pre neho záväzné. Zdôraznil, že správny orgán prvého stupňa sa nemôže domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu na správnom súde podľa § 244 a nasl. OSP, keďže je to v zmysle ustanovení § 247 ods. 1 OSP, § 250 ods. 2 OSP výslovne vylúčené. Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania môže podať účastník konania, alebo iná fyzická alebo právnická osoba a je na príslušnom správnom orgáne, aby posúdil, či napadnuté rozhodnutie preskúma v mimo odvolacom konaní. V mimo odvolacom konaní môže byť napadnuté rozhodnutie buď zmenené alebo zrušené. V mimo odvolacom konaní sú predmetom preskúmania rozhodnutia vo veci, avšak je možné preskúmať aj také procesné rozhodnutia, proti ktorým je prípustný opravný prostriedok. Na druhej strane, tie procesné rozhodnutia, proti ktorým opravný prostriedok nie je prípustný, podliehajú prieskumu až v odvolacom správnom konaní proti meritórnemu rozhodnutiu. Najvyšší súd považoval za potrebné podotknúť, že v prejednávanej veci bolo prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu zrušené odvolacím správnym orgánom. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3SžoKS/161/2006, 6Sžo/128/2008, 6Szo/128/2008, 6SžoKS/162/2006, a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 305/07, sp.zn. IV. ÚS 305/07, v zmysle ktorých je potrebné rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, ktorým je zrušené iba prvostupňové rozhodnutie a vec je vrátená na nové konanie a rozhodnutie (napr. z dôvodov nedostatočne zisteného skutkového stavu alebo pre nesprávne právne posúdenie veci) považovať za procesné rozhodnutie, ktoré nič nemení na subjektívnych právach účastníkov správneho konania. V danom prípade nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu o predmete konania, správne konanie nebolo právoplatne skončené, keďže došlo k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia č. T. XXXX-I.-S.-X zo dňa 10.07.2009 najmä z dôvodu nerešpektovania právneho názoru nadriadeného orgánu, uvedeného v predchádzajúcom rozhodnutí v tej istej veci. Nadriadený správny orgán, v danom čase Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, tak nemal právomoc preskúmať predmetné druhostupňové rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave č. U. zo dňa 11.1.2010 mimo odvolacieho konania a následne ho zrušiť, keďže nešlo o rozhodnutie meritórne, ale z hľadiska citovanej judikatúry, len o rozhodnutie procesného charakteru.
3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie vyhodnotil podľa § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2, 4, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.8.2007. Poukázal na to, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie troch podmienok a to 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, respektíve nesprávneho úradného postupu, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, respektíve existencia nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v podobe nezákonného rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. S.-W.- XXX-X:XXX/Gal zo dňa 25.10.2010 a rozhodnutia ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR rozhodnutím č. 59 zo dňa 24.03.2011 bol preukázaný. Následne vyhodnotil, či uplatnená škoda a nemajetková ujma a preukázanie príčinnej súvislosti medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a vyššie špecifikovanými nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom, t. z. či konanie ohľadom podnetu MČ - Petržalka na preskúmanie rozhodnutia Krajského stavebného úradu č. U.
zo dňa 11.1.2010 mimo odvolacieho konania malo za následok žalobcom tvrdený stav neistoty vo vzťahu k realizácii jeho podnikateľského zámeru. Konštatoval, že trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v konaní o preskúmanie rozhodnutia Krajského stavebného úradu mimo odvolacieho konania vedeného Ministerstvom vnútra SR pod č. S.-W.-XXX-X:XXX/Gal a následného konania o rozklade vedeného Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR vznikli v príčinnej súvislosti so žalobcom namietanými nezákonnými rozhodnutiami. Pokiaľ by Ministerstvo vnútra SR ako nadriadený správny orgán v danom čase a následne Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja postupovalo v súlade so zákonom a podnet stavebného úradu MČ-BA- Petržalka zo dňa 4.6.2010 na preskúmanie rozhodnutia Krajského stavebného úradu č. U. zo dňa 11.1.2010 mimo odvolacieho konania by odmietlo z dôvodu, že nie je oprávnené na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, nakoľko ide len o rozhodnutie procesného charakteru, trovy právneho zastúpenia by žalobcovi nikdy nevznikli. Vykonanie žalobcom označených 6 úkonov právnej služby sporné v konaní nebolo, nebola v čase rozhodovania sporná ani žalobcom uplatnená výška v znení jeho podania dňa 4.4.2017, pričom uplatnená výška jedného úkonu právnej služby bola v súlade s advokátskou tarifou. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 450,18 eur spočívajúcu vo vynaložených trovách právneho zastúpenia žalobcu, ktoré mu vznikli a ktoré žalobca vynaložil v súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí Ministerstva vnútra SR č. S.-W.-XXX-X:XXX/Gal zo dňa 25.10.2010 a rozhodnutia ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR rozhodnutím č. 59 zo dňa 24.3.2011.
4. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd prvej inštancie poukázal na povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia, respektíve nesprávneho úradného postupu, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranou sporu a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd po zistení, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z., a ich existenciu podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca v konaní nepreukázal. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nepostačujúce len ústne vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu o nepriaznivom postavení žalobcu, zásahu do jeho práv, pocitoch žalobcu spočívajúcich v jeho neistote v rozhodovaní a v neistote vo veci týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej ohľadom vydania územného rozhodnutia v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže tieto neboli osvedčené ani len výpoveďou štatutárneho zástupcu žalobcu, ako nositeľa dôkazného bremena, prípadne inými dôkazmi. Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na to, že v dôsledku vydaných nezákonných rozhodnutí pociťoval právnu neistotu a frustráciu z toho, že jeho investičný zámer ku dňu podania žaloby a ani doposiaľ nebolo možné zrealizovať súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi ním namietanými nezákonnými rozhodnutiami a skutočnosťou, že iba a jedine v dôsledku ich vydania nie je jeho investičný zámer doposiaľ zrealizovaný. Od zrušenia namietaných nezákonných rozhodnutí uplynula doba vyše 4 rokov, pričom aj napriek tomu, že žalobcom namietané nezákonné rozhodnutia sú dávno zrušené, žalobca doposiaľ svoj investičný zámer nezrealizoval, dokonca sa konanie ohľadom neho nedostalo ani len do štádia právoplatného ukončenia územného konania. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nepreukázal, že k zrealizovaniu jeho investičného zámeru doposiaľ nedošlo výlučne a jedine iba v dôsledku vydania namietaných nezákonných rozhodnutí a tým nepreukázal, že jeho frustrácia a neistota v rozhodovaní ako aj neistota vo veci týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej ohľadom vydania územného rozhodnutia, ak tieto vôbec vznikli, keďže žalobca tieto tvrdenia nijakým spôsobom ani nepreukazoval, sú výlučne z dôvodu vydania ním namietaných nezákonných rozhodnutí a trvania dĺžky konania od vydania nezákonného rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. S.-W.-XXX-X:XXX/ Gal zo dňa 25.10.2010 do právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.12.2013 sp.zn. 3Sžo/28/2013. Po zohľadnení okolností prípadu žalobcu dospel súd prvej inštancie k záveru, že by do úvahy ako odškodnenie a určitá miera satisfakcie pre žalobcu prichádzalo konštatovanie porušenia práv žalobcu, v intenciách ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ žaloba vo vzťahu
k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazoval na súčasný stav územného konania vo veci realizácie jeho investičného zámeru, na záznamy z rokovanie Mestského zastupiteľstva a na konanie iných ďalších orgánov, tieto sú v prejednávanej veci irelevantné a nie sú v príčinnej súvislosti s ním označeným dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť, nakoľko v tomto konaní žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje od ním špecifikovaných nezákonných rozhodnutí, ktoré boli pre nezákonnosť zrušené rozsudkom NS SR zo dňa 3.12.2013, č.k. 3Sžo/28/2013. Pokiaľ žalobca poukazoval na dĺžku územného konania súd prvej inštancie mal za to, že pre toto konanie, v ktorom si žaloba svoje nároky odvodzuje od ním špecifikovaných nezákonných rozhodnutí sú pre posúdenie veci irelevantné obdobia, ktoré vydaniu nezákonných rozhodnutí predchádzali ako aj obdobie, ktoré po právoplatnom zrušení nezákonných rozhodnutí nasledovalo, nakoľko uvedené skutočnosti nie sú v príčinnej súvislosti s namietanými nezákonnými rozhodnutiami. K rozhodovacej činnosti súdov Českej republiky, na ktorú sa žalobca v danej veci odvolával, súd prvej inštancie uviedol, že táto nie je pre súdy Slovenskej republiky záväzná. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi žalobcom označenými nezákonnými rozhodnutiami a tvrdeným nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmu súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočností uzavrel, že žalobca nepreukázal, že pri pravidelnom behu vecí (t.j. ak by nedošlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí a nesprávnemu úradnému postupu, bez ohľadu na to, či bol súdom uznaný za relevantný alebo nie) by ním označená nemajetková ujma nevznikla. Náhrada nemajetkovej ujma je satisfakciou za protiprávny stav, ktorý zapríčinil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môže súd priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch len za predpokladu ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká automaticky. Žalobca je povinný uniesť dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že iný spôsob ako poskytnutie peňažnej satisfakcie, nemôže vzniknuté následky napraviť. Žalobca v priebehu konania ani netvrdil ani nepreukázal, že mu dôsledkom ním označeného nesprávneho úradného postupu vznikli následky takej intenzity, ktoré by zakladali jeho právo na plnenie v peniazoch. Samotné tvrdenie a preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu (poz. odvolacieho súdu v podmienkach súdenej veci správne má byť - preukázanie nezákonného rozhodnutia) nie je z hľadiska kritérií vyplývajúcich z § 17 ods. 2 zákona dostačujúce na priznanie plnenia titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie ustálil, že žalobca v konaní nesplnil podmienku preukázania všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy a v nadväznosti na to ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím, preto žalobu v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Vzhľadom na to, že žalobca vzal v priebehu konania podaniami zo dňa 5.9.2016 a zo dňa 4.4.2017 žalobný návrh čiastočne do výšky istiny 82.474,72 eur späť, súd prvej inštancie v tejto časti konanie postupom podľa § 145 ods. 1 CSP zastavil. O nároku plne úspešného žalovaného na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku.
5.1. Žalobca podal proti rozsudku, v časti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok III) odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s relevantnými skutkovými a právnymi okolnosťami, listinnými dôkazmi a rozhodovacou praxou v celkovom kontexte chápania zodpovednostných nárokov štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (najmä v rozdiele medzi dôkazným bremenom pri uplatňovaní majetkovej škody a skutočnostiach rozhodných pre uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch), keď sa v bode 30 odôvodnenia (rovnako bod 32) zaoberá tým, že konanie o zodpovednostných nárokoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. má iný rozmer ako konanie pred ústavným súdom pri namietaní porušenia práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, s ktorým súvisí aj priznanie primeraného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie to uvádza ako významnú skutkovú okolnosť, ktorú žalobca ale v žiadnom písomnom podaní a ani ústne na pojednávaniach nikdy netvrdil. Netvrdil ani to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je akýmsi automatickým nárokom bez potreby vykonania akéhokoľvek dokazovania. Žalobca v súlade s ustálenou judikatúrou tvrdil, že nemajetková ujma je nárok vyplývajúci a majúci oporu priamo v zákone č. 514/2003 Z.z. a nepreukazuje sa ako náhrada škody, ale súd vlastnou úvahou má posúdiť tvrdené okolnosti žalobcu pre jej priznanie, čo je diametrálny rozdiel. Podľa žalobca odôvodnenie napádaného rozhodnutia v tomto smere nevykazuje a nespĺňa základné požiadavky v zmysle § 220 ods. 2 CSP, jasne a zrozumiteľne odôvodniť čoho a z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a ako súd posúdil žalobcom tvrdené rozhodné skutočnosti. V odôvodnení rozsudku sa
nenachádza ani len odkaz na podanie zo dňa 5.9.2016, v ktorom žalobca uviedol okolnosti, na ktoré mal súd prvej inštancie v tomto konkrétnom prípade prihliadnuť pri uplatnení a právnom posúdení nároku na náhradu nemajetkovej ujmyv peniazoch, a to že konaním a následne nezákonným rozhodnutím Ministerstva vnútra SR a Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR sa žalobcovi neúmerne dlho, nedôvodne a doslova absurdne (od prijatia podnetu od stavebného úradu MČ BA - Petržalka zo dňa 4.6.2010 na preskúmanie rozhodnutia Krajského stavebného úradu č. U. zo dňa 11.1.2010 mimo odvolacieho konania Ministerstvom vnútra SR do dňa 20.1.2014, kedy nadobudol rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 3.12.2013 sp.zn. 3Sžo/28/2013 právoplatnosť t.j. takmer na 4 roky) predĺžilo územné konanie o umiestnení stavby vedené od roku 2006 na stavebnom úrade Mestská časť Bratislava - Petržalka. Žalobca sa pred vydaním nezákonného rozhodnutia Ministerstva vnútra SR snažil upozorniť na nezákonný postup a porušovanie jeho práv v písomných podaniach (napríklad zo dňa 27.9.2010) alebo na ústnom rokovaní (dňa 21.9.2010), avšak bezúspešne, na dotknutý ústredný orgán to nemalo žiaden vplyv. Žalobca sa úspešne domohol svojich práv a právom chránených záujmov až v súdnom konaní, v ktorom boli nezákonné rozhodnutia Ministerstva vnútra SR a Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zrušené Najvyšším súdom SR. Nezákonným postupom a nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci bolo žalobcovi na takmer 4 roky fakticky zabránené a oddialilo to jeho právo získať základ pre realizovanie investičného zámeru na pozemku v jeho vlastníctve (rozhodnutie o umiestnení stavby je právnym základom na začatie stavebného konania a následne kolaudačného konania, po ktorých by žalobca mohol dôvodne očakávať ako podnikateľský subjekt zisk), žalobca preto pri výške nemajetkovej ujmy vychádzal nielen, ale aj z výšky očakávaného výnosu z investičného zámeru. Konanie a vydanie nezákonných rozhodnutí spôsobilo aj stav, kedy medzičasom došlo k zmene územného plánu, na ktorý musel žalobca viackrát reagovať úpravou projektovej dokumentácie, ktorá je jedným z podkladov pre vydanie územného rozhodnutia, nemajetková ujma žalobcu spočíva aj v poškodení jeho dobrého mena, kedy aj na základe nezákonných rozhodnutí do dnešného dňa nie je ukončené územné konanie, v rokoch nasledujúcich po zrušení nezákonných rozhodnutí Ministerstva vnútra SR a Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR územné konanie sprevádzajú rôzne petičné prejavy a nevôľa s plánovanou výstavbou bytov na pozemku žalobcu. Nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci boli porušené žalobcove práva garantované Ústavou SR, a to právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - princíp právnej istoty a legitímneho očakávania vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR , na základe ktorého je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať predstavu jednotlivca o právnom štáte, právo žalobcu podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na užívanie majetku predpísaným spôsobom t.j. na pozemku vo vlastníctve žalobcu v súlade so spôsobom jeho využitia v súlade s územným plánom mesta realizovať stavbu právo na postup štátnych orgánov, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb podľa pravidiel, ktoré sú stanovené zákonom. Iba v prípade, ak orgány verejnej moci postupujú v súlade so zákonom a pravidlami stanovenými zákonom, môžu tak naplniť povinnosť uloženú článkom 2 ods. 2 Ústavy SR t.j. konať len na základe zákona a v jeho medziach. Začatie mimo odvolacieho konania ústredným orgánom štátnej správy, Ministerstvom vnútra SR bolo neprípustné porušenie prvej a najzákladnejšej zásady správneho konania - zásady zákonnosti konania, podľa ktorej správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Takéto konanie a rozhodovanie správnych orgánov, zvlášť nadriadených správnych orgánov, v danom prípade ministerstiev nie je z hľadiska právnej istoty účastníkov konania v demokratickom a právnom štáte akceptovateľné a v prípade, ak sa tak stane je podľa názoru poškodeného potrebné vyvážiť nespravodlivý a nezákonný stav priznaním náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi ako poškodenému.
5.2. Žalobca argumentuje, že na pojednávaniach dňa 11.6.2018 a dňa 16.8.2018 poukázal na to, že nezákonnými rozhodnutiami bol na 4 roky narušený závažným spôsobom riadny chod vecí s ďalším dopadom do majetkovej, ale aj nemajetkovej sféry žalobcu (zmena Územného plánu Hlavného mesta SR Bratislavy, ktorá si následné vyžiadala potrebu zmeny projektovej dokumentácie). V období štyroch rokov sa nekonalo vo veci vydania územného rozhodnutia a intenzitu zásahu odôvodňoval aj v súlade s judikatúrou ESĽP a nálezom ÚS SR sp.zn. II ÚS 48/1997 zo dňa 7.1.1998, závažným narušením princípu právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Závažné porušenie princípu právnej istoty nezákonnými rozhodnutiami ako predpokladu priznania nemajetkovej ujmy žalobca odôvodňoval aj ustálenou judikatúrou NS SR, napr. rozsudkom, sp.zn. 5Mcdo 8/2008 zo dňa 17.6.2009 a Nálezom ÚS SR sp.zn. II. ÚS 48/1997, keď v konaní je nesporné, že ako dôvod nezákonnosti zrušených rozhodnutí žalovaného rozsudkom NS SR sp.zn. 3Sžo/28/2013 bol nedostatok právomoci preskúmať a následne
zrušiť rozhodnutie správneho orgánu, ktorý procesne zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Návrh na priznanie nemajetkovej ujmy odôvodnil aj tým, že ide o nárok zaručený čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny, právom na spravodlivý proces a právom pokojne užívať svoj majetok. Bolo porušené právo žalobcu na pokojné užívanie majetku a legitímne očakávanie žalobcu, že sa bude vo veci konať v intenciách rozhodnutia KSÚ sp.zn. A/2010/696/K/Z zo dňa 11.1.2010. Argumentácia žalobcu bola doplnená judikatúrou ESĽP (sťažnosť č. 4187, Saggio proti Taliansku) a nálezom ÚS ČR sp.zn. I ÚS 233/2016 zo dňa 25.07.2016. Súd prvej inštancie sa v rozpore s § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. s touto argumentáciou ako so zásadnými okolnosťami odôvodňujúcimi predpoklady na priznanie uplatňovanej nemajetkovej ujmy súdom, ktoré má súd zohľadniť, nezaoberal. Žalobca uviedol, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať. Nezákonné rozhodnutia z mimo odvolacieho konania zrušili právoplatné procesné rozhodnutie KSU sp.zn. U. zo dňa 11.01.2010, ktorým na základe odvolania stavebníka nadriadený správny orgán zrušil rozhodnutie m.č. BA- Petržalka. Nemajetkovú ujmu u fyzických osôb predstavuje najmä zásah do osobnostnej integrity poškodeného, nemajetková ujma právnickej osoby môže spočívať predovšetkým v poškodení dobrého mena obchodnej spoločnosti, v neistote pri rozhodovaní, v zásahu do konania spoločnosti a podobne (rozsudok veľkého senátu ESĽP zo dňa 06.04.2000 vo veci Comingersoll S. A. proti Portugalsku, sťažnosť č. 35382/97, § 37). Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca nepreukázal dopad nezákonných rozhodnutí na jeho postavenie ako právnickej osoby, pričom žalobca ale vo vyjadreniach argumentoval predovšetkým neistotou pri rozhodovaní a poukázal na názor z rozhodovacej praxe Českého Najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku sp.zn. 30 Cdo/2865/2015 zo dňa 20.1.2016 konštatoval, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci sa vznik nemajetkovej spravidla nepreukazuje. V konaní sa obvykle iba zisťuje, či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou. Treba pritom zvážiť najmä, či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení cítila dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Žalobca namieta, že sa súd prvej inštancie s právnym názorom, že nemajetková ujma sa v súdnych konaniach v zásade nepreukazuje (nakoľko ide vo svojej podstate o iný druh zodpovednostného nároku ako je náhrada skutočnej škody, ktorú je potrebné preukázať) vysporiadal strohým spôsobom, keď len uviedol, že názory súdov Českej republiky nie sú pre neho údajne záväzné. Žalobca uviedol, že k zhodným názorom dospela aj rozhodovacia prax Slovenského Najvyššieho súdu SR, napríklad v rozsudku sp.zn. 3 Cdo/176/2012 zo dňa 26.9.2013, z ktorého citoval názor, že zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať. Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok obsahuje značné množstvo svojvoľných názorov súdu prvej inštancie o údajnej potrebe preukazovania nemajetkovej ujmy žalobcom v rámci dôkazného bremena, čo nemá oporu v žiadnom ustanovení žiadneho zákona a je dokonca v rozpore s vyššie poukázanou rozhodovacou praxou, resp. nesprávne súd argumentuje rozhodnutím II. ÚS 467/08, ktoré sa týka náhrady škody a nie uplatnenia nemajetkovej ujmy. Závery súdu prvej inštancie sú nespreskúmateľné, arbitrárne, nakoľko nie sú odôvodnené žiadnymi právnymi ustanoveniami ani skutkovými okolnosťami tohto prípadu. Zároveň odporujú aj tzv. negatívnej dôkaznej teórií, keď nemožno preukazovať nepreukázateľné. Nezákonnosť (protiprávnosť) konania bola riadne judikovaná v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Sžo/28/2013 zo dňa 3.12.2013, ktorý žalobca doložil ako dôkaz. Príčinná súvislosť medzi nezákonným konaním žalovaného ako ústredného orgánu štátnej správy (riadne judikovaná v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Sžo/28/2013 zo dňa 3.12.2013) a uplatňovaného nároku v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spočíva v tom, že je nepochybné (príčinná súvislosť) že, pokiaľ by Ministerstvo vnútra SR ako nadriadený správny orgán v danom čase a následne Ministerstvo dopravy, výstavy a regionálneho rozvoja SR, postupovalo v súlade so zákonom a podnet stavebného úradu MČ BA - Petržalka zo dňa 4.6.2010 na preskúmanie rozhodnutia Krajského stavebného úradu č. U. zo dňa 11.01.2010 mimo odvolacieho konania by odmietlo z dôvodu, že nie je oprávnené na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, nakoľko ide len o rozhodnutie procesného charakteru, uplatňovaná nemajetková ujma by žalobcovi nevznikla. Žalovaný ako ústredný orgán štátnej správy mal všetky potrebné podklady, odborné a právne znalosti na to, aby nedôvodný návrh na začatie mimo odvolacieho konania odmietol a konal v súlade so zákonom, k čomu však nedošlo. Žalovaný mal po začatí konania možnosť oboznámiť sa s celým administratívny spisom a všetkými, podstatnými, skutkovými okolnosťami, ktoré vyvracali po právnej stránke jeho odôvodnenie oznámenia o začatí mimo odvolacieho konania zo dňa 2.9.2010, mal k dispozícií všetky dôvody, aby nezákonný návrh na začatie mimo odvolacieho konania odmietol resp. zamietol. Žalovaný v rozpore s tým v konaní nepostupoval s odbornou starostlivosťou a princípom právnej istoty, čo mu výslovne vyplýva z jeho postavenia ako
ústredného orgánu aj z príslušných ustanovení Správneho poriadku. Výsledkom nezákonného postupu a rozhodnutia žalovaného bolo porušenie princípu právnej istoty ako súčasti práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorá je garantovaná Ústavou SR v čl. 46 ods. 1 ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalovaný ako osoba znalá práva v pozícií ústredného orgánu štátnej správy musel vedieť a mať bezpochyby uzrejmené, čo je zmyslom mimo odvolacieho konania a preskúmania rozhodnutia podľa § 65 Správneho poriadku, ktorý aplikoval a údajne podľa neho postupoval a v ktorých veciach je oprávnený preskúmavať aj s poukazom na ustálenú judikatúru. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa v nevysporiadal s právnou a skutkovou otázkou, či spôsobom popísaným žalobcom došlo k závažnej nemajetkovej ujme, či by sa priznanie iného zadosťučinenia nejavilo postačujúce. V otázke existencie závažnej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie nekonkretizoval, ktoré rozhodné atribúty žalobca nepreukázal resp. sa so skutočnosťami, z ktorých možno vyvodiť vznik závažnej ujmy relevantne nevysporiadal. Žalobca nemajetkovú ujmu v tomto konaní odôvodnil najmä neistotou pri rozhodovaní, a zásahom do konania spoločnosti, kedy mu bolo zo strany ústredného orgánu štátnej správy zabránené získať v primeranej lehote právny základ pre jeho investičný zámer, ktorý sa týka vydania územného rozhodnutia. Nezákonné mimo odvolacie konanie žalovaného priamo spôsobilo nezákonné prerušenie územného konania na takmer 4 roky, teda 4 roky sa nekonalo v konaní, v ktorom by sa za bežného chodu veci konať inak malo. V zmysle uvedeného je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, nie je zrejmé aké ďalšie predpoklady mal žalobca viac preukazovať na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je otázne, akým spôsobom súd vykonal dokazovanie napríklad administratívnym spisom žalovaného z mimo odvolacieho konania, kedy jediné dokazovanie zo strany súdu prvej inštancie bolo len formalistické overenie úkonov právnej služby na preukázanie skutočnej škody za úkony právnej služby k nároku podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. Nezákonný postup a konanie žalovaného, vydané nezákonné rozhodnutia, ktoré boli v mimo odvolacom konaní zrušené (a aké práva v danom čase z neho pre žalobcu vyplývali) bližšie už neskúmal. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia ujmy závažnej. Za takú je potrebné považovať ujmu, ktorá vzhľadom na okolnosti, intenzitu zásahu, trvanie, dopad a dôsledky by objektívne vnímala každá fyzická resp. právnická osoba. Žalobca argumentuje, že toto v písomných vyjadreniach viackrát odôvodnil. Začatím mimo odvolacieho konania a vydaním nezákonných rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy došlo u žalobcu k neoprávnenému zásahu do práva na spravodlivý proces a neoprávnenému zásahu do práva na právny štát. Už len porušenie predmetnej zásady predstavuje z pohľadu konštantného rozhodovania ESĽP také závažné pochybenie, ktoré samo o sebe je spôsobilé, aby pri neexistencií hmotnej ujmy nahradilo ujmu nemajetkovú utrpenú žalobcom. Žalobcom uplatňované právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nárok zo zákona sa netýka bežného postupu a rozhodnutia správnych orgánov nižšieho stupňa, ale nezákonnosti postupu a rozhodnutí ústredných orgánov štátnej správy (Rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. KVSU-SSUP-558-2:530/ Gal zo dňa 25.10.2010 a Rozhodnutia Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 59 zo dňa 24.3.2011), ktorých zrušenia sa žalobca musel dovolať až v konaní na Najvyššom súde SR, ktorý ich pre nezákonnosť a prekročenie právomoci zrušil v celom rozsahu, čo preukazuje ujmu závažného charakteru. Začatie mimo odvolacieho konania a porušovanie práv žalobcu ako stavebníka v územnom konaní v žiadnom prípade nebolo štandardným a zákonným postupom ústredného orgánu, s akým by sa mohol bežný účastník akéhokoľvek správneho konania stretnúť a počítať s ním (mimo odvolacie konanie začalo na základe návrhu prvostupňového správneho orgánu, ktorý sa odmietol stotožniť s názorom nadriadeného orgánu z ktorého vyplývala jediná povinnosť - vydať územné rozhodnutie, nakoľko boli splnené všetky podmienky), čo opätovne preukazuje, že nejde o bežné konanie a nezákonné rozhodnutia spôsobili u žalobcu ujmu závažnú, keď žalovaný ako ústredný orgán v mimo odvolacom konaní porušil svoju základnú povinnosť konať v medziach zákona. Nenapraviteľná ujma, spôsobená žalobcovi v mimo odvolacom konaní spočívala aj v tom, že žalovaný pri vydávaní rozhodnutí, na ktoré nemal právomoc, nedôvodne zasiahol do prebiehajúceho územného konania. Zmyslom preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 Správneho poriadku je a má sa ním dosiahnuť prípadná náprava zjavnej nezákonnosti právoplatných rozhodnutí najmä vo veci samej. Tento prostriedok nápravy bol však účelovo zo strany žalovaného zneužitý na nezákonné ciele m. č. BA- Petržalka, čo osvedčujú výroky poslancov a starostu mestskej časti v zmysle listinného dôkazu - prepisu zvukového záznamu zo zasadnutia mestského zastupiteľstva zo dňa 29.9.2016, ktorý bol predložený podaním zo dňa 24.1.2017. Súd prvej inštancie vo veci posúdenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neaplikoval § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., čo malo tiež zásadný vplyv na nesprávne právne posúdenie veci. V odôvodnení chýba úvaha súdu prvej inštancie, ako posúdil jednotlivé predpoklady zodpovednosti za vznik nemajetkovej ujmy, ktoré žalobca obšírne opísal z pohľadu celkového nezákonného mimo odvolacieho konania, jeho
začiatku, postupu ako aj výsledku v podobe vydania nezákonných rozhodnutí. Nezákonným začatím mimo odvolacieho konania a vydanými nezákonnými rozhodnutiami počas neho došlo k nezákonnému zásahu do prebiehajúceho územného konania, čo nie je možné v právnom štáte tolerovať ako bežné pochybenie, ku ktorému postačuje napríklad len konštatovanie porušenia práv žalobcu ako stavebníka v súdnom rozhodnutí, v ktorom sú nezákonné rozhodnutia zrušené. Preto súd prvej inštancie pochybne uviedol, že žalobca nepreukázal, že iný spôsob nápravy by nemohol vzniknuté následky napraviť. Aký iný druh nápravy si súd predstavoval ako adekvátny v tejto právnej veci ako vhodný však neuviedol. Žiaden iný ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na skutkové a právne osobitosti prípadu a posúdenia nemajetkovej ujmy ako závažnej podľa žalobcu možný nie je. Žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 23C/53/2016-159 zo dňa 16.8.2018 v časti výroku III zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca nepochopil argumenty súdu prvej inštancie a z kontextu odôvodnenia rozsudku vytrhol časť, ktorá sa týkala predovšetkým povinnosti preukázania nemajetkovej ujmy s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi ním namietanými nezákonnými rozhodnutiami a skutočnosťou, že iba a jedine v dôsledku ich vydania nie je jeho investičný zámer doposiaľ zrealizovaný. Náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje satisfakciu za protiprávny stav, ktorý zapríčinil ujmu v nemajetkovej /osobnostnej/ sfére dotknutej osoby. Inštitút náhrady nemajetkovej ujmy teda slúži na poskytnutie zadosťučinenia žalobcovi v prípade zásahu do jeho imateriálnych práv, ktorý však v tomto prípade nebol žiadnym spôsobom preukázaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. presne stanovuje za akých podmienok a akým spôsobom je možné určiť výšku nemajetkovej ujmy. Žalobca však v žiadnom zo svojich vyjadrení neuviedol a teda nepreukázal, akým spôsobom vydanie nezákonných rozhodnutí spôsobilo poškodenie jeho dobrého mena, v akej miere a v čom konkrétne spočíval tento zásah, ako sa prejavil v spoločenskom živote žalobcu, v obchodnej sfére a či skutočne k poškodeniu dobrého mena aj došlo. Žalobca opätovne opisuje okolnosti, za ktorých došlo k z rušeniu nezákonných rozhodnutí, čo žalovaný nespochybnil a preto aj uznal náhradu skutočnej škody v žalovanej výške. Nepreukázal však žiadnym dôkazom (okrem svojich tvrdení), že mu vplyvom týchto okolností vznikla nemajetková ujma, preto sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno. Z tohto pohľadu potom žalovaný hodnotí tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie neaplikoval § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., čo malo mať za následok nesprávne právne posúdenie veci, ako absurdné. Žalobca bol počas konania niekoľkokrát vyzvaný žalovaným na predloženie dôkazov nielen na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, ale aj výšky podľa § 17 od. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie poukázal na to, že po zohľadnení okolností prípadu žalobcu má za to, že by do úvahy ako odškodnenie a určitá miera satisfakcie pre žalobcu prichádzalo konštatovanie porušenia práv navrhovateľa v intenciách ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
7. Žalobca v duplike uviedol, že zákonodarca do procesnej úpravy civilného sporového konania nezaviedol ako jeden zo základných princípov rozhodovanie všeobecných súdov v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít čl. 2 ods. 2 CSP náhodou, ale aby zamedzil svojvôli pri rozhodovaní, a aby bol náležite dodržaný princíp právnej istoty strán sporu. Práve vtedy, ak je názor všeobecného prvoinštančného súdu v rozpore s názorom najvyšších súdnych autorít, má byť v zmysle čl. 2 ods. 3 CSP dôkladne a presvedčivo odôvodnený. Žalobca poukázal aj na čl. 3 ods. 1 CSP, kde zákonodarca zakotvil povinnosť vykladať zákony v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou ESĽP a Súdneho dvora EU s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Uvedené bolo premietnuté aj do ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, kedy jednou z náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia je aj poukázanie na ustálenú rozhodovaciu prax a dbanie o to, aby bolo odôvodnenie rozsudku presvedčivé. Nemajetková ujma právnickej osoby môže spočívať predovšetkým v poškodení dobrého mena obchodnej spoločnosti, v neistote pri rozhodovaní, v zásahu do konania spoločnosti a podobne. Uvedené zostalo žalovaným nepochopené, keď v aktuálnom vyjadrení naďalej tvrdí, že žalobca mal v konaní údajne preukázať zásah do osobnostných práv tak, ako je to u vzniku majetkovej ujmy fyzickej osoby. Žalobca zopakoval, že nemajetková ujma sa v zásade nepreukazuje (rozsudok Českého Najvyššieho súdu, sp.zn. 30 Cdo/2865/2015 zo dňa 20.1.2016). Uviedol, že českú judikatúru uvádzal z dôvodu, že ide o takmer zhodnú právnu úprava zákona o zodpovednosti štátu za škody pri výkone verejnej moci.
8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), s postupom podľa § 382 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V preskúmavanej veci žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého skutkový stav zistený súdom prvej inštancie odôvodňuje vydanie rozsudku v neprospech žalobcu, pretože žalobca v rámci preukazovania zákonných podmienok vyžadovaných pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy proti orgánu štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. neuniesol svoje dôkazné bremeno. Nezákonným rozhodnutím, od ktorého žalobca vyvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ako jednej zo zákonných podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 59 zo dňa 24.3.2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. S.- W.-XXX-X:XXX/Gal zo dňa 25.10.2010, ktoré boli v rámci konania o preskúmanie ich zákonnosti zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č.k. 3Sžo/28/2013-69 zo dňa 3.12.2013. Je preto správny záver súdu prvej inštancie, že čo do základu je žaloba opodstatnená. Dôsledkom označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je, že konanie o návrhu žalobcu zo dňa 7.2.2006 o umiestnenie stavby „Bytový dom - Ovsište“ ďalej pokračuje na prvostupňovom orgáne (stavebnom úrade) Mestskej časti Bratislava- Petržalka.
10. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
11. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
12. Zákon č. 514/2003 Z.z. priznáva v ustanovení § 17 poškodeným, ktorým v súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom vznikla škoda právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale len v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné uspokojiť ju inak. Peňažná forma zadosťučinenia je tak subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď dostatočným prostriedkom nápravy nie je samotné konštatovanie porušenia práva a nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak.
13. Objektívna zodpovednosť štátu za vznik nemajetkovej ujmy predpokladá príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujmy je inštitút, ktorý slúži na vyváženie inej ako majetkovej ujmy, konkrétne prejavujúcej sa v osobnej sfére poškodeného, ide o následky, ktoré sa dotýkajú súkromnej integrity poškodeného.
14. Právna úprava § 17 odsek 3 zákona č. 514/2003 Z.z. stanovuje určité pravidlá, ktoré musí súd vždy posúdiť a to s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je vecou ľubovôle súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu ustáleného na základe dokazovania vo vzťahu k zisteniu konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života, o ktorých poškodená osoba tvrdí, že boli nezákonným rozhodnutím zasiahnuté, pričom v tomto smere je poškodený zaťažený dôkazným bremenom. Z právnej úpravy ustanovenia § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať je potom zrejmé, že poškodený je povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, respektíve uviesť také skutočnosti na základe ktorých bude možné podľa zákonom stanovených kritérií posúdiť vznik a rozsah nemajetkovej ujmy, následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života poškodeného, ktorý záver je zrejmý aj z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, napríklad z uznesenia sp.zn. IV. ÚS 1/2012.
15. Žalobca v súdenej veci nárok na nemajetkovú ujmu založil na okolnosti nedôvodne o štyri roky predĺženého správneho konania o umiestnení stavby (obdobie r. 2010 - r. 2013), ktoré je od roku 2006 vedené na stavebnom úrade Mestská časť Bratislava - Petržalka a to na základe podnetu Mestskej časti Bratislava - Petržalka mimo odvolacieho konania, v ktorom bolo preskúmané a následne zrušené právoplatné rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave, č. U. zo dňa 11.1.2010, v dôsledku čoho mu mala vzniknúť nemajetková ujma spočívajúca v poškodení dobrého mena obchodnej spoločnosti a v neistote pri rozhodovaní.
16. Z podaní a vyjadrení žalobcu je zrejmé, že sa vo svojich vyjadreniach zameral na všeobecné pomenovanie nemajetkovej ujmy bez toho, aby obsahovo vysvetlil, tvrdil a preukázal, že k nej nezákonným rozhodnutím skutočne došlo. Pre záver o vzniku nemajetkovej ujmy nepostačuje len okolnosť, že v rámci správneho konania o umiestnení stavby bolo vydané procesné rozhodnutie, ohľadom ktorého bola po dobu štyroch rokov vedená prieskumná činnosť príslušných správnych orgánov s konečným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o jeho nezákonnosti, ktorý stav mal u žalobcu vyvolať neistotu v rozhodovaní, pretože takýto stav je spojený už so samotným začatím správneho konania, nakoľko vydanie priaznivého rozhodnutia v správnom konaní, v danej veci v stavebnom konaní, nie je právne nárokovateľné. Je podmienené splnením podmienok, ktoré zaťažujú žiadateľa, právami ostatných účastníkov správneho konania, vyslovením záväzných súhlasných stanovísk dotknutých orgánov, z ktorého dôvodu žiadateľ nemôže automaticky očakávať vydanie pre neho pozitívneho rozhodnutia. To dokumentuje aj ďalší vývoj predmetného správneho konania o umiestnenie stavby, keď z obsahu súdneho spisu vyplýva, že toto konanie na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pokračovalo ďalej na prvostupňovom správnom orgáne, stavebnom úrade Mestská časť Bratislava - Petržalka a ku dňu podania žaloby na súd (dňa 29.4.2016) a ku dňu rozhodnutia tejto súdenej veci (dňa 16.8.2018) nebolo skončené, teda nebolo zrejmé, aké bude končené rozhodnutie o žiadosti žalobcu. Z hľadiska dôkazného stavu v danej veci preto nebolo možné prijať záver o pravdivosti žalobcom tvrdených skutočností o poškodení dobrého mena obchodnej spoločnosti žalobcu a jeho neistote pri rozhodovaní práve v príčinnej súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím, keď výsledky súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania neboli dostatočným podkladom pre nadobudnutie spoľahlivého záveru o tom, že tieto žalobcom tvrdené skutočnosti naozaj aj v okolnostiach danej veci nastali, respektíve, že by bez nezákonného rozhodnutia žalobcom tvrdené následky nenastali. Žalobca v konaní v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie, z ktorého by bolo možné vyvodiť rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia v správnom konaní. Zostal len v rovine tvrdenia. Ničím nepodložil tvrdenie o poškodení dobrého mena obchodnej spoločnosti v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Nespokojnosť občanov s umiestnením stavy je výsledkom všeobecnej nespokojnosti so zastavaním dotknutého územia, bez ohľadu na subjekt, ktorý chce takýto zámer realizovať. Dôkazne nepodložené zostalo aj jeho tvrdenie o účelovosti konania stavebného úradu v neprospech žalobcu čo má byť zrejmé zo záznamu z rokovania Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislava, zo dňa 29.9.2016 o petícii občanov proti investičnému zámeru žalobcu (výstavba bytového domu na F. ul. v O., V. - č.l. spisu 64), pretože výrok ... „.W. W. W. J. V. T. B. U. XX Y. K...., ktorý označil žalobca, v takomto podaní na zasadnutí nezaznel a myšlienka, ktorú touto citáciou žalobca sleduje nemá oporu v obsahu celkového vyjadrenia diskutujúceho poslanca. Pre záver o vzniku nemajetkovej ujmy nepostačuje ani žalobcom prednesená právna kvalifikácia, že došlo k zásahu do práva garantovaného ústavou, pretože takýto zásah predstavuje len možnú príčinu ujmy, ale nie ujmu samotnú. Neobstojí ani argumentácia žalobcu rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/176/2012 zo dňa 26.9.2013, v ktorej veci najvyšší súd poukazoval na nemajetkovú ujmu z pohľadu práva na ochranu osobnosti, pričom právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právnom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občiankeho zákonníka a úpravou zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
17. Žalobca v konaní argumentoval judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj judikatúrou ESĽP vzťahujúcou sa k vzniku nemajetkovej ujmy, k čomu odvolací súd prednáša, že právna úprava v Českej republike (§ 31a ods.1,2 zákona č. 82/1998 Sb.) sa v tejto časti úpravy odlišuje od právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. Pre účely rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky a teda aj pre účely podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je judikatúra Českej republiky primárnym, určujúcim prameňom rozhodovacej činnosti v Slovenskej republike, i keď v mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.
18. Odvolanie žalobcu nie je, z hľadiska uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia, spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené (a ani žalobcom uplatnené) také nové skutočnosti alebo dôkazy, resp. prostriedky procesného útoku, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd preto z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
19. Ďalšími námietkami žalobcu sa odvolací súd nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu súdneho spisu ale žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd v súlade s článkom 17 základných zásad Civilného sporového poriadku, rešpektujúc princíp hospodárnosti konania, rozhodol priamo tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (uznesenie NS SR, sp.zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.2.2018).
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).