Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-11-2022.pdf
PDF · 258.79 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/11/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: X. P., nar. XX.X.XXXX, adresa G. XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária JUDr. Peter Wolf, s.r.o., so sídlom Galanta, Hlavná 949/53, IČO: 47 252 987, proti žalovanej: Ing. S. P., nar. X.XX.XXXX, adresa G. XXX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Ľudmila Dohnalová, so sídlom Topoľčany, Brezová 2232/33, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 35C/2/2018-383 zo dňa 18.10.2021 - voči výroku II. a III., takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku III. v časti lehoty na plnenie tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej na vyrovnanie jej podielu sumu 35.677,06 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku rozsudok p o t v r d z u j e .
II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva strán, keď vo výroku rozhodol nasledovne: I. Súd určuje, že do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva patria: a) nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor, zapísané na liste vlastníctva č. XXX, obec: G., okres: Šaľa, katastrálne územie: G., a to
- rodinný dom s.č. XXX ležiaci na parc.č. 515/1,
- rodinný dom s.č. XXX ležiaci na parc. č. 515/3,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/1 o výmere 534 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/2 o výmere 2041 m2, druh pozemku: záhrady,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/3 o výmere 180 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, v hodnote 125.333,19 Eur b) pasívum - zostatok úveru poskytnutého Štátnym fondom rozvoja bývania na základe Zmluvy o úvere č. 405/1008/2008, vo výške -25.256,11 Eur, c) pasívum - zostatok hypotekárneho úveru poskytnutého K.K. I., a.s., na základe Zmluvy o úvere č. 001/193136/13-001/000 zo dňa 17.5.2013, vo výške -32.830,70 Eur. II. Z vecí, ktoré mali žalobca a žalovaná v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalobcu: a) nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor, zapísané na liste vlastníctva č. XXX, obec: G., okres: Šaľa, katastrálne územie: G., a to
- rodinný dom s.č. XXX ležiaci na parc.č. 515/1,
- rodinný dom s.č. XXX ležiaci na parc. č. 515/3,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/1 o výmere 534 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/2 o výmere 2041 m2, druh pozemku: záhrady,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/3 o výmere 180 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, v hodnote 125.333,19 Eur b) pasívum - zostatok úveru poskytnutého Štátnym fondom rozvoja bývania na základe Zmluvy o úvere č. 405/1008/2008, vo výške -25.256,11 Eur, c) pasívum - zostatok hypotekárneho úveru poskytnutého K.K. I., a.s., na základe Zmluvy o úvere č. 001/193136/13-001/000 zo dňa 17.5.2013, vo výške -32.830,70 Eur. III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej na vyrovnanie jej podielu sumu 35.677,06 Eur, do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V. Žalobca je povinný zaplatiť na účet Slovenskej republiky prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s. súdny poplatok vo výške 1.879,75 Eur, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. VI. Žalovaná je povinná zaplatiť na účet Slovenskej republiky prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s. súdny poplatok vo výške 1.879,75 Eur, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. V rámci skutkového stavu prvoinštančný súd ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vzniklo uzavretím manželstva dňa 19.8.2006 a zaniklo rozvodom manželstva na základe rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. 12P/173/2016-54 zo 14.3.2017, právoplatného 4.4.2017. Súčasne s rozvodom bola schválená rodičovská dohoda, na základe ktorej bolo maloleté dieťa strán zverené do osobnej starostlivosti žalovanej. Žalobca v návrhu ako i vo vyjadrení na rozvodovom pojednávaní ako dôvod rozvratu manželstva uviedol, že žalovaná nadviazala v októbri 2014 dôvernú známosť s iným mužom. Žalovaná na rozvodovom pojednávaní uviedla, že súhlasí s rozvodom, ako aj vyjadreniami žalobcu ohľadom manželského spolužitia. Žalovaná podľa svojho vyjadrenia po opustení spoločnej domácnosti chvíľu (2-3 mesiace) bývala u rodičov, potom sa presťahovala do I. k priateľovi do bytu. Priateľovi posiela peniaze na domácnosť.
3. V priebehu konania bol stranami sporu čiastočne zhodne ustálený rozsah majetku, ktorý v čase rozvodu patril do bezdpodielového spoluvlastníctva manželov tak, že do bezpodielového spoluvlastníctva patria: a) nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor, zapísané na liste vlastníctva č. XXX, obec: G., okres: Šaľa, katastrálne územie: G., a to
- rodinný dom s.č. XXX ležiaci na parc.č. 515/1,
- rodinný dom s.č. XXX ležiaci na parc. č. 515/3,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/1 o výmere 534 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/2 o výmere 2041 m2, druh pozemku: záhrady,
- pozemok parcely registra "C" č. 515/3 o výmere 180 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria (ďalej len nehnuteľnosti) b) pasívum - zostatok úveru poskytnutého Štátnym fondom rozvoja bývania na základe Zmluvy o úvere č. 405/1008/2008, c) pasívum - zostatok hypotekárneho úveru poskytnutého K. V. I., a.s., na základe Zmluvy o úvere č. 001/193136/13-001/000 zo dňa 17.5.2013.
4. Pokiaľ ide o hodnotu nehnuteľností, žalobca na jej stanovenie predložil dva znalecké posudky. Znaleckým posudkom Ing. Ivana Ondrejka č. 30/2009 z 10.2.2009 bola hodnota nehnuteľností stanovená na 82.988,19 Eur. Znaleckým posudkom Ing. Ivany Ondrejkovej č. 7/2013 z 2.4.2013 bola hodnota nehnuteľností stanovená na 125.333,19 Eur. Vzhľadom na neskoršie vyhotovenie druhého znaleckého posudku žalobca navrhol, aby súd vychádzal z takto stanovenej ceny. Medzi stranami nebolo sporné, že okrem bežnej údržby žalobca po vyhotovení znaleckého posudku nerealizoval investície do nehnuteľnosti. Žalovaná so závermi znaleckého posudku nesúhlasila, keďže na pozemku nie je bleskozvod ani pivnica, a navrhla nový znalecký posudok. Nakoľko však nezložila preddavok
na vykonanie znaleckého dokazovania, tento dôkaz vykonaný nebol. Žiadne vlastné tvrdenia ohľadne ceny nehnuteľností žalovaná neuviedla, ďalšie dôkazy na preukázanie odlišnej hodnoty než tvrdenej žalobcom neoznačila.
5. Nehnuteľnosti v k.ú. G. vedené na LV č. XXX, a to dom súp. č. XXX a pozemky parc.č. 515/1 a 515/2 nadobudol otec žalovanej A. Z. na základe dohody o zrušení spoluvlastníctva spísanej 22.6.1999 na Notárskom úrade v Šali vo forme notárskej zápisnice č. N331/99, NZ 287/99. Otec žalovanej mal ustupujúcemu spoluvlastníkovi J. Z. vyplatiť finančné vyporiadanie vo výške 40.000,- Sk. Otec žalovanej A. Z. ako predávajúci a žalobca a žalovaná ako kupujúci uzavreli dňa 15.1.2007 formou notárskej zápisnice spísanej pred notárkou Mgr. Evou Žebrákovou, č. N 13/2007, NZ 1629/2007, NCR Is 1628/2007 kúpnu zmluvu, na základe ktorej otec žalovanej previedol nehnuteľnosti v k.ú. G. vedené na LV č. XXX, a to dom súp. č. XXX a pozemky parc.č. 515/1 a 515/2 do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej za dojednanú kúpnu cenu 300.000,- Sk, ktorá mala byť vyplatená do dvoch mesiacov po podpísaní zmluvy.
6. Dňa 20.2.2007 uzavreli žalobca a žalovaná ako spoludlžníci a Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ako veriteľ zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení poskytol veriteľ dlžníkom mimoriadny medziúver na základe uzatvorenej zmluvy o stavebnom sporení. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru pod č. 2055318 1 03 vo výške 300.000,- Sk, pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok ako aj „Všeobecných podmienok zmluvy o stavebnom sporení", sa mal mimoriadny medziúver zmeniť na stavebný úver pod č. 2055318 7 01 vo výške 180.000,- Sk. Žalovaná mala v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. zriadené stavebné sporenie ešte pred uzavretím manželstva, ktorého výška k 31.12.2006 predstavovala sumu 4.107,74 Eur (č.l. 99). Zostatok sporiaceho účtu vo výške 4.107,74 Eur bol prevedený na účet stavebného úveru (č.l. 100). Podľa informácie k Medziúveru a stavebnému úveru v PSS (č.l. 294) medziúver sa poskytuje len stavebným sporiteľom. Keď na účte stavebného sporenia splnia všetky podmienky pre poskytnutie stavebného úveru (pridelenie cieľovej sumy), medziúver s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia sa automaticky pretransformuje na stavebný úver. Nasporená suma po zohľadnení úrokov, štátnej prémie a poplatkov sa pri transformácii medziúveru na stavebný úver použije jednorazovo na splatenie časti úveru.
7. Medzi stranami bolo sporné vyplatenie kúpnej ceny na základe notárskej zápisnice č. N 13/2007 a využitie prostriedkov čerpaných z medziúveru. Pokiaľ ide o využitie peňazí čerpaných z medziúveru, žalobca na pojednávaní 9.3.2020 uviedol, že zo sumy 200.000,- Sk vyplatili brata otca žalovanej. Podľa zápisu žalovanej v zošite, v ktorom si viedla záznamy o nákladoch spojených s nehnuteľnosťou, bola za pozemok vykonaná úhrada vo výške 180.000,- Sk. Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že jej otec pozemok získal dedičstvom v roku 1999. Ona so žalobcom ho získali kúpnou zmluvou, cenu nikdy nevyplatili. Jej rodičia zmluvu uzavreli v dobrej viere, na základe pokynov notárky. K dôvodu prečo nezaplatili kúpnu cenu žalovaná uviedla, že jej otec odpustil túto sumu, ale iba jej. Na otázku, či jej bol pozemok pod domom darovaný, žalovaná odpovedala áno, pričom k pôvodnému vyjadreniu o rodičmi požadovanej kompenzácii sa vyjadriť nevedela. Svedok A. Z., otec žalovanej v tejto súvislosti na pojednávaní 15.6.2020 uviedol, že kúpna cena mu nebola vyplatená. Žalobca a žalovaná mu neodovzdali žiadnu finančnú sumu, ktorou mal vyplatiť brata z dedičstva. Ako dôvod nevyplatenia kúpnej ceny svedok uviedol, že to dal dcére, na zaplatení netrval.
8. V súvislosti s výstavbou domu žalobca uviedol, že ho staval on. Dal spraviť strechu, potery, okná, ale inak robil väčšinu vecí sám za pomoci jeho otca a otca žalovanej. Počas výstavby chodil do práce, žalovaná bola na materskej. Na pojednávaní 4.11.2020 doplnil, že len rok mu trvalo ako búral starý dom a hospodárske stavby, ktoré tam stáli a potom podrobne popísal ďalší postup výstavby.
9. Žalovaná v súvislosti s výstavbou domu vo svojej výpovedi uviedla, že všetku dokumentáciu k stavbe zabezpečovala výhradne ona. Na začiatku použili jej peniaze zo zmluvy o stavebnom sporení, ktorú uzatvárala v roku 2001 a na jej základe získali medziúver. Realizáciu úkonov na stavbe vykonávali firmy. Žalobca samostatne realizoval len obklad kúpeľne. Počas výstavby bola žalovaná na materskej, o dieťa sa starala ona a rovnako o všetky domáce práce, aj vonku aj vnútri. Pokiaľ ide o objednávanie materiálu, žalovaná najprv uviedla, že väčšinu objednávala ona, následne uviedla, že výhradne ona.
Bola na materskej, čakala na dodávky, tieto veci zabezpečovala. Ovocnú záhradu realizovali na základe zakúpenia rodičmi žalovanej, jej ju darovali. Staral sa o ňu prevažne jej otec. Okrasnú záhradu vysadili rodičia žalovanej, tuje vypestovala jej mama. Žalobca pri výstavbe domu neurobil nič iné len kúpeľňu. Na stavbe sa zdržiavali robotníci, otec žalovanej, málokedy bol prítomný žalobca. Keď sa stavali múry, robotníkom zabezpečovala stravu matka žalovanej. Matka žalobcu na stavbu nikdy nechodila, ani sa nenavštevovali. Stavbu financovali dvoma úvermi, žalobca do nej nevložil vlastné prostriedky. Na stavbe mali stavebný dozor. Žalovaná na stavbe všetko manažovala. Výkopové práce robil A. K. z A.. Jediná firma, ktorú zabezpečil žalobca bola na stavebné práce. Stierku robil pán S.. Krov pán Z., omietku K., elektrina K., okná S., ytong kupovala žalovaná. Obkladačky nakupovali v Mercury Markete, pochodili pol republiky. Vaňu kupovali v Maďarsku. Pri nákupoch ju sprevádzal jej otec alebo žalobca. Žalovaná nevedela uviesť, kto zbúral dom, hospodárske budovy zbúral jej otec. Nepamätala si, koho zavolali na navozenie štrku na základy. Ten, kto doviezol stavebný materiál na stavbu, ho na pozemku vyložil. Priečky robila firma z Hornej Kráľovej. Veniec murári. Drevo na krov namoril žalobca a ona. Spolu osadili a vymurovali aj krb. Pokiaľ ide o jeho obloženie, jednu dosku položil žalobca. Nepamätala si kto robili dlažbu v technickej miestnosti. Dom vymaľoval jej otec, ona a žalobca. Tapetovala ona a žalobca. Linku im robila firma. Nepamätala si, kto osadil varnú platňu a batérie. Zatepľoval pán K.. Nepamätala si kto betónoval terasu. Garáž tam už bola postavená, neostala v pôvodnom stave, ostala tam len jedna miestnosť. Osadil sa krov a zbúrala sa časť, ktorú tam nechceli. Krov robila firma z Močenku, žalovaná nevedela, kto bol búrať. Elektrinu v garáži robili jej ujo, nevedela, že by tam bola špeciálna dlažba. Montážnu jamu vykopal jej otec, nevedela, kto ju vybetónoval. Múr za domom robil žalobca a jej otec. Chodník od ulice k domu robili dvaja známi žalobcu z Močenku. Detský domček zhotovil jej otec, žalobca a ona. Komín robili a obkladali murári, osvetlenie osadil pán K.. O záhradu sa starala prevažne ona, žalobca prevažne kosil. Remeselníkov a firmy vyplácal jeden z nich (žalobca alebo žalovaná).
10. Svedok A. Z., otec žalovanej, v tejto súvislosti na pojednávaní 15.6.2020 uviedol, že on pri výstavbe domu zabezpečil bager, základnú dosku, ťahal kanalizáciu, žumpu a ďalšie práce, tieto vykonával aj osobne, aj so žalobcom a aj s nejakými chlapmi. Žalobca pomáhal šalovať, betónovať. Pri betónovaní pomáhal aj otec žalobcu. Žalobca obložil kúpeľňu a záchod. Výstavba domu prebiehala v rokoch 2012-2013. Robotníkom, čo nosili kvádre, dal svedok 500,- Sk, aj bagristu vyplatil on. Elektrinu robil bratranec zadarmo, žalobca iba pomáhal. Žalobca sa podieľal aj na výstavbe stropu a venca, spolu so svojím švagrom, ale práce tam robil aj svedok.
11. Svedkyňa J. Z., matka žalovanej v tejto súvislosti na pojednávaní 15.6.2020 uviedla, že žalovanej darovali pozemok, na ktorom si postavila dom, svedkyňa vysadila stromy a okrasné kríky. Pri výstavbe chlapom nosila stravu, ktorú aj pripravovala. Žalobca a žalovaná boli v práci, pri výstavbe tak boli len niekedy. Žalovaná zabezpečovala všetky úradné papiere. Žalobca tam bol, keď bolo treba pomáhať, ale väčšinou sa podieľal manžel svedkyne a robotníci, mali tam firmy. Svedkyňa s manželom vyplácali, keď sa betónovala základná doska. K výstavbe domu došlo asi v rokoch 2009-2010. Nasťahovali sa, keď mala vnučka 5 rokov. Žalobca sám vykladal kúpeľňu a WC, ostatné robili vždy s niekoho pomocou. On tam bol pri prácach, ale vždy mu niekto pomáhal. Za betónovú dosku svedkyňa vyplatila 1.000,- Sk, s manželom platili bager 2.700,- Sk a vyplatili aj omietky.
12. Svedkyňa J. P., matka žalobcu v tejto súvislosti na pojednávaní 21.9.2020 uviedla, že jej manžel žalobcovi a žalovanej po svadbe ponúkol na stavbu domu ich záhradu, žalovaná však chcela ostať v G., kde mali pozemok Z. (rodičia žalovanej). Napokon začali stavať v G., žalobca zabezpečoval, čo bolo treba. S kamarátmi vykopali základy a spravili deku. Rodičia žalobcu prispievali z platu manžela svedkyne. Na jar už ťahali steny, na čo mali murárov a majstrov mali aj na škridlu. Svedkyňa chodila žalobcovi pomáhať aj v čase, keď chodila do práce. Kúpili im garážovú bránu a železo na ohradu. Svedkyňu mrzelo, že to žalobca počas celej stavby robil sám. Bolo tam veľa búrania a čistenia, celý deň bol na zime. Svedkyňa mu každý deň varila a nosila obed. Chodila ho psychicky podporiť. Na zaplatenie plynu im prispeli 1.000,- Eur. Veľmi sa nenavštevovali. Na výstavbu domu im rodičia žalobcu dávali peniaze postupne, spolu okolo 300.000,- Sk. Žalobca a žalovaná si zobrali pôžičku zo štátneho fondu, kde bola svedkyňa ručiteľkou. Na stavbe domu sa z 90% podieľali žalobca a manžel svedkyne, zvyšok kamaráti. Keď tam búrali železo, bol tam aj otec žalovanej a na strechu mali majstra. Syn s manželom svedkyne robili steny, okná, podlahy, obklady a iné. Rodinu žalovanej tam svedkyňa nevidela ani raz. Svedkyňa nevedela uviesť kto vybudoval záhradu a osadil kríky.
13. Svedkyňa P. D., suseda žalobcu, na pojednávaní 21.9.2020 uviedla, že videla ako sa na nehnuteľnostiach búralo aj stavalo. Bol tam žalobca, nejaký kamaráti, otec žalobcu aj otec žalovanej. Žalobca tam bol ako to búrali až pokým to nezhodil a potom, keď stavali. Svedkyňa tam častejšie vídala otca žalobcu a aj otca žalovanej. Chodievala aj matka žalobcu, niekedy aj matka žalovanej. Svedkyňa k nim nechodila, ale keď bola na dvore a na ulici, videla, že žalobca robil. Nevidela, že by mu žalovaná priniesla jesť, len mamu žalobcu.
14. Zo žalovanou predložených čestných vyhlásení bolo zistené, že X. K., bytom I. X, I. prehlásil, že cca v roku 2008 na rodinnom dome na adrese G. XXX vyhotovil kompletnú elektroinštaláciu do celého rodinného domu, vrátane zabezpečenia elektroinštalačného materiálu a revíznej správy. Tieto práce mal vykonať pre žalovanú ako odplatu za práce, ktoré vykonal jej otec na stavbe jeho rodinného domu. A. K. prehlásil, že na rodinnom dome na adrese G. XXX prevádzal výkopové práce pod rodinný dom a úpravu terénu. K. K. prehlásil, že na rodinnom dome na adrese G. XXX realizoval vnútorné omietky celého domu. A. G. prehlásil, že na rodinnom dome na adrese G. XXX realizoval vodoinštalačné práce. kúrenárske práce a plynoinštalačné práce.
15. V súvislosti s peňažnými prostriedkami vo výške 13.300,- Eur, ktoré na účet žalovanej poukázal otec žalovanej dňa 24.7.2009 (č.l. 114) žalovaná na pojednávaní 9.3.2020 uviedla, že peniaze mala vyplatené od otca, nepamätala si odkiaľ peniaze mal, ani z akého titulu jej ich poskytol, ani na aký účet ich poukázal (či na jej alebo na spoločný). Poprela, že by počas trvania manželstva otcovi tieto prostriedky splácali. Na pojednávaní 16.6.2021 uviedla, že otec im na stavbu domu poskytol 13.000,- Eur, ktoré najskôr nežiadal vrátiť, neskôr áno. Tieto peniaze vracali, ale nie v plnej sume. Otec žalovanej ju od žalobcu žiada vrátiť, žalovanej to odpustil. Žalobca k týmto prostriedkom uviedol, že ich rodičia žalovanej získali z úveru a poslali ich žalobcovi a žalovanej na spoločný účet. Žalovaná im posielala na účet mesačnú splátku 230,- Eur, pričom sa to splácalo 7 rokov. Svedok A. Z., otec žalovanej v tejto súvislosti na pojednávaní 15.6.2020 potvrdil, že ho žalobca a žalovaná po presťahovaní sa požiadali, aby si zobral pôžičku 400.000,- Sk (13.300,- Eur), čo urobil. Keď videl, že sa stavba nehýbe, povedal im, aby mu začali dávať peniaze, ktoré on splácal ako pôžičku. Nejakú časť mu vrátili, nejakú nie, nevrátená suma je do 5.000,- Eur. Svedkyňa J. Z., matka žalovanej v tejto súvislosti na pojednávaní 15.6.2020 uviedla, že si s manželom zobrali pôžičku, ktorú chceli žalobcovi a žalovanej darovať, ale potom, keď sa nerobilo, tak to chceli vrátiť. To, čo doteraz nevrátili, nejakých 5.000 - 6.000,- Eur dcére darovali. Na jej účet posielali najprv 227,- Eur, neskôr 230,- Eur. Podľa správy a výpisov poskytnutých K., a.s. (č.l. 197 a nasl.) z účtu, majiteľom ktorého je žalovaná a disponentom bol žalobca, boli v prospech účtu matky žalovanej vykonané úhrad v celkovej sume 5.957,50 Eur, a to v období rokov 2014-2016.
16. V súvislosti so starostlivosťou o domácnosť žalobca uviedol, že počas stavania domu mal upravenú pracovnú dobu, počas troch rokov kedy vodil dcéru do škôlky. Vtedy v práci začínal od 7.30 hod. V piatok chodil dcéru vyzdvihnúť, inak chodila svokra alebo jeho mama. Dcére, manželke a domácnosti sa venoval keď mal voľno. S dcérou chodili von a bicyklovať sa. Aj sa s ňou učil, ale nie stále. Najmä vtedy, keď na ňu žalovaná kričala a bola nervózna. Žalovaná uviedla, že u rodičov bývali 4 a pol roka. V období od roku 2007 do augusta 2010 jej dcéra škôlku nenavštevovala. Žalobca sa podľa žalovanej o dcéru extra nestaral, do škôlky ju vodili hlavne rodičia žalovanej a jej sestra. Žalobca sa s ňou neučil, netrávil s ňou čas, na krúžok ju vodila žalovaná, žalobca sa zúčastňoval len na školských besiedkach. Všetky práce a upratovanie zabezpečovala žalovaná, žalobca cez týždeň chodil do práce a cez víkend kosil záhradu. Počas týždňa sa na starostlivosti nepodieľal. Svedok A. Z., otec žalovanej v tejto súvislosti na pojednávaní 15.6.2020 uviedol, že žalobca a žalovaná 3 roky bývali u nich. Vnučku od malička vychovávali oni (rodičia žalovanej). Žalobca a žalovaná chodili do práce, mali roboty na dome. Väčšinou bola u nich, vodili ju aj do škôlky. Keď bola maloletá s rodičmi, starali sa o ňu normálne. Žalobca maloletú nikdy nevodil do škôlky, ale niekedy ju tam vyzdvihoval. Väčšinou ju tam vodila a vyzdvihovala babka. Žalovaná chodila do roboty, veľa času nemala, ale učila sa s ňou. Pokiaľ ide o starostlivosť od domácnosť, žalobca robil veci po vonku a okolo domu, na dome, čo bolo treba. Žalovaná musela oprať, učiť sa s dcérou, navariť. Svedkyňa J. Z., matka žalovanej v tejto súvislosti na pojednávaní 15.6.2020 uviedla, že žalobca a žalovaná u nich bývali asi 5 rokov, svedkyňa sa im starala o dcéru, na stravu jej nedávali, všetky energie platili oni (rodičia žalovanej). Žalobca a žalovaná chodili do práce, svedkyňa s manželom vnučku vodili do škôlky. Učila sa s ňou len dcéra, zať nie. Na prechádzky, krúžky a vystúpenia ju vodila len žalovaná. Keď boli všetci doma, vnučka bývala so žalovanou vnútri, žalobca vonku fajčil alebo chodil po záhrade. Žalovaná s dcérou chodila k lekárovi, ak s ňou šiel žalobca, tak keď on mal OČR, vnučka bola u starých rodičov. Upratovanie a varenie zabezpečovala len žalovaná. V súčasnosti
žalovaná aj s vnučkou navštevujú svedkyňu s manželom často, každé 2-3 týždne, niekedy aj každý týždeň, aj u nich prespávajú. Žalovaná chodila do práce odkedy mala vnučka 3 roky, ráno o 6.00 hod do poobedia 16.30 alebo 17.00 hod. Žalobca mal posunutú pracovnú dobu, aby vodil vnučku do škôlky. Keď mala svedkyňa poobednú alebo nočnú, tak vodila vnučku ona, keď rannú, tak žalobca, niekedy aj manžel svedkyne. K lekárovi vnučku vozil manžel svedkyne alebo žalobca, žalovaná neriadi.
17. Na základe predložených zostatkov na účtoch žalobcu (na č.l. 375 - použiteľné prostriedky k 30.9.2021 vo výške 31.299,85 Eur) a žalovanej (č.l. 303 - zostatok na účte 30.287,69 Eur) mal súd za preukázané, že obaja osvedčili, že disponujú čiastkami na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
18. Dňa 7.8.2008 žalovaná prijala plnenie od poistenie Allianz- SP, a.s. vo výške 22.575,- Sk.
19. Hodnota pasív bola zistená z údajov poskytnutých Štátnym fondom rozvoja bývania a K., a.s. a zhodným vyjadrením strán na pojednávaní dňa 18.10.2021, keď bolo ustálené, že pasívum - zostatok úveru poskytnutého Štátnym fondom rozvoja bývania na základe Zmluvy o úvere č. 405/1008/2008, je ku dňu rozhodovania súdu vo výške -25.256,11 Eur, a pasívum - zostatok hypotekárneho úveru poskytnutého K. V. I., a.s., na základe Zmluvy o úvere č. 001/193136/13-001/000 zo dňa 17.5.2013, vo výške -32.830,70 Eur. Medzi stranami nebolo sporné, že na úhradách splátok oboch úverov sa po rozvode manželstva podieľali každý v jednej polovici.
20. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. - ďalej aj len OZ).
21. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniklo rozvodom manželstva na základe rozsudku Okresného súdu Galanta, ktorý nadobudol právoplatnosť 4.4.2017. Po rozvode manželstva nedošlo medzi stranami sporu k dohode o vyporiadaní BSM. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým zhodných vyjadrení strán, mal súd za preukázané, že masu ich BSM tvoria nehnuteľnosti špecifikované vo výroku a ako pasíva zostatok úverov rovnako špecifikované vo výroku rozsudku.
22. Pokiaľ ide o hodnotu nehnuteľností, prvoinštančný súd vychádzal z tvrdenia žalobcu, ktorý hodnotu nehnuteľností odvodil od znaleckého posudku č. 7/2013 na sumu 125.333,19 Eur. Žalovaná tvrdenie o hodnote nehnuteľností namietala s tým, že na nehnuteľnosti nie je bleskozvod ani pivnica, toto tvrdenie však žiadnym spôsobom nepreukázala. Žalovaná neuviedla ani žiadne vlastné tvrdenie ohľadne ceny nehnuteľnosti. Spočiatku síce navrhla nariadenie znaleckého dokazovania, nezložila však preddavok, hoci bola poučená o tom, že inak súd dôkaz nevykoná. Okrem znaleckého posudku mohla žalovaná produkovať aj iné dôkazy, napríklad informácie o trhových cenách obdobných nehnuteľností od realitných kancelárií a podobne. Súd nie je oprávnený bez návrhu strán vykonať znalecké dokazovanie na ohodnotenie nehnuteľnosti, nakoľko s návrhom sa spája aj povinnosť toho, kto navrhne vykonať dôkaz znaleckým posudkom, zložiť preddavok, ktorý pokrýva cenu takéhoto posudku a žalovaná, ktorá síce znalecké dokazovanie navrhla, nebola ochotná znášať náklady znaleckého dokazovania. Nakoľko žalovaná v tejto súvislosti zostala pasívna, súd akceptoval ako nesporné tvrdenie žalobcu, že hodnota nehnuteľností v stave, v akom boli ku dňu rozvodu, je ku dňu rozhodovania 125.33,19 Eur. V tejto hodnote nie je zohľadnená ani výstavba bazéna, ktorá bola realizovaná až po rozvode manželstva a preto ju z pohľadu súdu možno akceptovať.
23. Súd prvej inštancie ustálil hodnotu pasív na základe informácií získaných od ŠFRB a K., a.s. a na základe zhodných tvrdení strán, keďže nebola zistená dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Pokiaľ ide o návrh žalobcu v žalobe, aby súd pri vyporiadaní pasív zohľadnil aj sumu 12.684,50 Eur ako nesplatené úroky do konca splácania úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania, súd sa s týmto návrhom nestotožnil. Súdna prax nespochybňuje, že pokiaľ ide o pasíva, je potrebné vyporiadať celý dlh, ktorý sa stal predmetom vyporiadania BSM, vrátane jeho príslušenstva, ktoré prirastie aj v budúcnosti po rozhodnutí, aby tak bol vyporiadaný celý predmet konania. Judikatúra však nevedie súdy k tomu, aby okrem zistenia aktuálnej výšky dlhu a výšky príslušenstva, ktoré prirástlo odo dňa zániku manželstva do dňa rozhodnutia, mali dopočítavať či odhadovať výšku príslušenstva až do momentu jeho úplného splatenia. Dôvodom je napríklad aj to, že úverové produkty často umožňujú predčasné splatenie úveru, zmenu úrokových sadzieb, zmenu fixácie a pod., čo sú okolnosti, ktoré neumožňujú ku dňu rozhodovania súdu zistiť výšku budúceho príslušenstva. Vzhľadom k tomu súdy pri vyporiadavaní úročeného dlhu zisťujú
výšku istiny a kapitalizovaných úrokov ku dňu rozhodnutia a následne dlh prikážu obom manželom v jednej polovici, alebo len jednému z nich. Úroky, ktoré prirastú v budúcnosti sa len všeobecne ako príslušenstvo prikážu, nedochádza k stanoveniu ich konkrétnej výšky, ani k zohľadneniu príslušenstva pri výpočte vyporiadacieho podielu.
24. Žalovaná nad rámec uvedeného v podaní doručenom súdu 26.5.2020, navrhla vykonanie dokazovania výpismi z bankových účtov žalovaného ku dňu právoplatnosti rozsudku (a zaradenie ich zostatkov do vyporiadania) a do BSM navrhla zaradiť osobný automobil Volkswagen Sharan, rok výroby 2006. V tejto súvislosti súd uvádza, že z právnej úpravy vyporiadania BSM (§ 149 a nasl. OZ) vo všeobecnosti vyplýva, že súd môže do vyporiadania BSM zahrnúť len ten majetok, ktorý strany sporu výslovne urobili predmetom súdneho vyporiadania, a to v lehote 3 rokov od zániku BSM. Právna úprava (§ 149 OZ) rozlišuje medzi vyporiadaním BSM dohodou, vyporiadaním na základe súdneho rozhodnutia a vyporiadaním na základe nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Tieto spôsoby vyporiadania BSM je možné aj kombinovať, a preto strany sporu nie sú povinné urobiť predmetom súdneho vyporiadania celú masu BSM, ale môžu na súdne vyporiadanie navrhnúť aj len časť BSM (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 22Cdo 1112/2006 z 23. 5. 2007 uverejnený v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk, C.H.BECK, pod por. č. C 5061.) Súd sa stotožňuje s analýzou uvedenou v rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 21C/12/2019 zo 17.9.2019, podľa ktorej v minulosti súdna prax vychádzala z právneho názoru, že pokiaľ je žaloba o vyporiadanie BSM podaná v lehote 3 rokov od zániku BSM, je tzv. zachovávajúcim úkonom, ktorý bráni tomu, aby došlo k vyporiadaniu BSM uplynutím lehoty podľa § 149 ods. 4 OZ aj vo vzťahu k tým majetkovým hodnotám, ktoré neboli v žalobe uplatnené na súdne vyporiadanie (a boli na vyporiadanie navrhnuté až dodatočne v priebehu konania o vyporiadanie BSM.) Predmetom súdneho vyporiadania tak potom mohli byť všetky majetkové položky, ktoré strany sporu v priebehu konania (aj dodatočne) navrhli na vyporiadanie. Najneskôr v roku 2009 však došlo v judikatúre Najvyššieho súdu Českej republiky k výkladovej zmene existujúcej právnej úpravy v tom zmysle, že predmetom súdneho vyporiadania BSM môžu byť len tie položky BSM, ktoré strany sporu navrhnú na vyporiadanie nielen v rámci lehôt vyplývajúcich z koncentrácie konania, ale tiež do 3 rokov od zániku BSM podľa § 150 ods. 4 českého OZ (§ 149 ods. 4 slovenského OZ.) (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. 4. 2010, sp.zn.: 22Cdo 2881/2008 z 27. 4. 2010.) Táto zmena ustálenej judikatúry sa pritom nevzťahovala na konkrétnu zmenu hmotnoprávnej úpravy (OZ), ale išlo len o zmenu výkladu dlhodobo existujúcej hmotnoprávnej úpravy (existujúcej minimálne od účinnosti novely OZ č. 131/1982 Zb., ktorá prehĺbila dispozitívny charakter noriem upravujúcich BSM), pričom táto zmena výkladu vychádza práve zo zásady dispozitívnosti občianskeho práva hmotného a z procesných zásad (prejednacej a dispozičnej.) Preto tieto právne závery z odborného hľadiska platia aj v slovenských podmienkach, a prípadný pokus o ich spochybnenie musí byť dostatočne právno- argumentačne podložený (neobstojí len bez ďalšieho vyhlásiť, že ide o judikatúru iného štátu, ktorá nie je na území SR záväzná.). Súd pri formulácii svojho právneho názoru vychádzal z relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, a to napr. z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn.: 22Cdo 1112/2006 z 23. 5. 2007 uverejnený v Súbore civilných rozhodnutí a stanovísk, C.H.BECK, pod por. č. C 5061., rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn.: 22Cdo 2206/2009 z 23. 3. 2011., rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. 5. 2007, sp.zn.: 22Cdo 1112/2006), kedy v nadväznosti na to súčasne vyvodil neprípustnosť uplatnenia spoločnej pohľadávky v režime BSM, pokiaľ nebola uplatnená v 3 ročnej zákonnej lehote podľa § 150 ods. 4 OZ. Najvyšší súd v tejto súvislosti tiež poznamenal, že predchádzajúca prax, ktorá umožňovala kedykoľvek v priebehu konania o vyporiadanie BSM navrhnúť nové položky na vyporiadanie vychádzala zo staršej úpravy, ktorá predpokladala, že súd z úradnej povinnosti pátra po majetku v BSM a že je povinný vyporiadať celú masu. Tento názor, ktorý v praxi okrem iného viedol k neúmernému predlžovaniu sporov, pretože umožňoval neobmedzené rozširovanie vyporiadavaného majetku, je však neudržateľným, vzhľadom k novej hmotnoprávnej úprave vychádzajúcej najmä z posilnenia dispozitívneho charakteru noriem upravujúcich vyporiadanie BSM, a taktiež vzhľadom k uplatneniu zásad prejednacej a dispozičnej v občianskom súdnom konaní.
25. V danom prípade bola žaloba na súd podaná 9.1.2018. Žalovaná na pojednávaní dňa 30.10.2019 uviedla, že okrem nehnuteľností a pasív nič iné nenavrhuje zaradiť do masy BSM. Nakoľko BSM zaniklo právoplatnosťou rozvodu dňa 4.4.2017, žalovaná mohla rozšíriť masu súdne vyporiadavaného BSM do 4.4.2020, teda v trojročnej zákonnej lehote podľa § 150 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Po uplynutí tejto lehoty bol tento majetok vyporiadaný na základe nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Návrh žalovanej na vyporiadanie zostatkov na účte žalobcu a motorového
vozidla bol súdu doručený až 26.5.2020, teda po uplynutí danej lehoty a súd preto tento majetok do vyporiadavanej masy BSM nezaradil.
26. Pokiaľ ide o nároky strán sporu, aby súd prvej inštancie zohľadnil, čo sa z ich výlučného majetku vložilo do spoločného majetku, resp. čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na majetok niektorého z manželov, súd vychádzal z toho, že ak v konaní o vyporiadanie BSM niektorá zo strán tvrdí, že na spoločný majetok sa vynaložilo niečo z jeho oddeleného majetku, resp. že sa na oddelený majetok vynaložilo niečo zo spoločného majetku, musí toto svoje tvrdenie preukázať hodnoverným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Dôkazné bremeno zaťažuje účastníka, ktorý tvrdí, že na spoločný majetok sa vynaložilo niečo z jeho oddeleného majetku.
27. Žalobca okrem svojho tvrdenia, že suma 8.300,- Eur, ktorú mal získať pred uzavretím manželstva na zahraničnej misii na Cypre, mala byť jeho vkladom do manželstva, a ktoré žalovaná poprela, neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia. Rovnako žalovaná, ktorá tvrdila, že na nadobudnutie nehnuteľností boli použité prostriedky z jej životnej poistky v Allianz. SP, a.s., vyplatené dňa 7.8.2008 vo výške 22.575,- Sk. Okrem prijatia uvedenej sumy žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, na aký účel tieto peniaze boli použité. Žalobca ich použitie ako vkladu do nehnuteľností poprel. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalobca ani žalovaná nedoložili žiadne dôkazy, ktorými by hodnoverne preukázali svoje tvrdenia. Súd preto tieto údajné vklady z výlučného majetku bývalých manželov na ich BSM pri vyporiadaní nezohľadnil.
28. Na druhej strane však súd dospel k záveru, že žalovaná relevantným spôsobom preukázala, že z vlastného oddeleného majetku vložila na spoločný majetok sumu 4.107,74 Eur, ktorá predstavovala peňažné prostriedky na sporiacom účte v Prvej stavebnej sporiteľni. V konaní nebolo sporné, že bývalý manželia v roku 2007 uzavreli s PSS, a.s. zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere účelovo viazanú na nadobudnutie alebo výstavbu nehnuteľností. Jedným z predpokladov pre získanie medziúveru bol to, že úver mohol byť poskytnutý len stavebným sporiteľom. Žalovaná preukázala, že mala v Prvej stavebnej sporiteľni,a.s. zriadené stavebné sporenie ešte pred uzavretím manželstva, ktorého výška k 31.12.2006 predstavovala sumu 4.107,74 Eur (č.l. 99). Zostatok sporiaceho účtu vo výške 4.107,74 Eur bol prevedený na účet stavebného úveru (č.l. 100), čo zodpovedalo žalovanou predloženej informácii od PSS, a.s., že keď sa na účte stavebného sporenia splnia všetky podmienky pre poskytnutie stavebného úveru, medziúver s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia sa automaticky pretransformuje na stavebný úver. Nasporená suma po zohľadnení úrokov, štátnej prémie a poplatkov sa pri transformácii medziúveru na stavebný úver použije jednorazovo na splatenie časti úveru. Sporenie žalovanej vytvorené pred uzavretím manželstva tak bolo v rozsahu sumy 4.107,74 Eur použité na splatenie časti spoločného úveru manželov účelovo viazaného na nadobudnutie nehnuteľnosti. Žalobca síce tvrdenie žalovanej poprel, nepredložil však žiadne relevantné dôkazy, ktorými by žalobkyňou produkované dôkazy spochybnil.
29. Základnou zásadou pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva je zásada rovnosti, z ktorej vyplýva, že podiely manželov sú rovnaké. Žalobca rovnosť podielov v priebehu konania nespochybňoval, v súvislosti s požiadavkou na prikázanie nehnuteľnosti do jeho vlastníctva však poukazoval na svoju zásluhu na výstavbe rodinného domu a na skutočnosť, že po opustení domácnosti žalovanou, nehnuteľnosti naďalej užíva len on, udržiava ich a má záujem ich aj v budúcnosti využívať na uspokojovanie potreby bývania. Ani žalovaná výslovne nespochybnila rovnosť podielov, zdôrazňovala však, že výraznejšou mierou zaslúžila o nadobudnutie nehnuteľností a vo väčšej miere zabezpečovala starostlivosť o domácnosť. Pri hodnotení vyjadrení strán sporu súd vychádzal z toho, že v súdnych sporoch (vrátane sporoch majetkových) medzi osobami, ktoré sú resp. boli v rodinnom alebo príbuzenskom pomere, zohráva neraz osobná stránka veci osobitnú úlohu. Nakoľko vzťahy medzi bývalými manželmi intenzívne zasiahli aj do života osôb, ktoré boli v konaní vypočuté ako svedkovia (rodičia) a doposiaľ zjavne v ich životoch rezonujú, vyjadrenia strán sporu i svedkov boli nekonzistentné, často až protirečivé. V situácii, kedy vzhľadom na rodinné a citové väzby je od počiatku zrejmé, že rodičia žalobcu a žalovanej ako svedkovia stoja na strane svojho dieťaťa a ich pohľady sú z tohto hľadiska skreslené, nie je možné čisto objektívne posudzovať ich hodnovernosť. Súd sa však dôrazne ohradzuje proti snahe spochybniť dôveryhodnosť svedkyne D. v jej neprítomnosti vyjadreniami o jej psychickom stave získanými z počutia, ktoré uviedla žalovaná na pojednávaní 16.6.2021.
30. Nakoľko obe strany sporu prejavili záujem o to, aby im nehnuteľnosti ako aj pasíva boli prikázané, súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo zásad uvedených v §150 OZ a skúmal predpoklady pre prihliadnutie na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
31. Pokiaľ ide o spoločné nehnuteľnosti v rozsahu pozemkov a starého domu, tieto žalobca a žalovaná nadobudli na základe kúpnej zmluvy z 15.1.2017 od otca žalovanej, pričom v zmluve si dojednali kúpnu cenu vo výške 300.000,- Sk. Žalobca nerozporoval, že predmetná kúpna cena nebola uhradená v celom rozsahu, avšak tvrdil, že z nej bola vyplatená suma 200.000,- Sk, resp. 180.000,- Sk. Táto suma mala byť vyplatená v prospech brata otca žalovanej a mala predstavovať dodatočné vyporiadanie bratov po smrti ich rodičov. V tejto súvislosti súd poukazuje na prvý zjavný rozpor vo vyjadreniach žalovanej. Žalobca sa totiž o týchto skutočnostiach v žalobe vôbec nezmienil a bola to práve žalovaná, ktorá vo svojom prvom vyjadrení k žalobe z 20.6.2018 uviedla: „Pozemok aj s rodinným domom vlastnili moji starí rodičia z otcovej strany. Sumu za pozemok sme vyplatili iba otcovmu bratovi, mojim rodičom nič". Až v následných vyjadreniach začala žalovaná tvrdenie o tom, že za pozemok vyplatili sumu 180.000,- Sk, popierať. Rovnako otec žalovanej ako svedok uviedol, že žalobca a žalovaná mu neodovzdali žiadnu finančnú sumu, ktorou mal vyplatiť brata z dedičstva. Zmenu v tvrdení žalovanej však súd považuje za účelovú a vyjadrenie svedka za nehodnoverné (hoci možno vo svojej podstate pravdivé, keďže peniaze mu fyzicky odovzdané byť nemuseli). Žalovaná totiž popretie ňou samou prvotne uvedenej skutočnosti žiadnym spôsobom nevysvetlila a neobjasnila, čo ju viedlo k zmene jej tvrdenia. Vyplatenie sumy 180.000,- Sk za pozemok zároveň potvrdzuje aj písomný záznam v zošite, do ktorého si žalovaná zapisovala náklady spojené s nadobudnutím nehnuteľností a následnou výstavbou rodinného domu. Žalobcom uvádzaný popis týchto udalostí časovo korešponduje aj s uzavretím zmluvy o mimoriadnom úvere a stavebnom úver z PSS, a.s.. Kúpna zmluva s otcom žalovanej bola uzavretá v januári 2007 a kúpna cena mala byť vyplatená do dvoch mesiacov. Zmluva o medziúvere bola uzavretá vo februári 2007, na základe čoho žalobca a žalovaná získali peňažné prostriedky na výplatu kúpnej ceny v rozsahu 180.000,- Sk, na základe dohody s otcom žalovanej v prospech jeho brata.
32. Následný rozpor vo vyjadreniach žalovanej sa týkal postoja jej otca pokiaľ ide o vyplatenie kúpnej ceny (jej zostatku), na ktorý poukázal aj právny zástupca žalobcu. Žalovaná na pojednávaní 30.9.2019 uviedla, že dom s pozemkom nadobudli tak, že im ho rodičia darovali, ale urobili chybu, keďže to spravili kúpnou zmluvou, k vyplateniu ktorej nedošlo. Rodičia teraz od žalovanej žiadajú kompenzáciu. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že žalovaná pôvodne tvrdila, že rodičia nehnuteľnosti darovali im (žalobcovi a žalovanej) a následne od nej žiadali „kompenzáciu". Neskôr žalovaná uvádzala, že malo ísť o dar výlučne pre ňu, pričom svoje pôvodné vyjadrenie nevysvetlila s odôvodnením, že si ho nepamätá. Otec žalovanej ako svedok uviedol, že kúpna cena mu nebola vyplatená a ako dôvod nevyplatenia uviedol, že to dal dcére, na zaplatení netrval.
33. Po zhodnotení týchto vyjadrení dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi otcom žalovanej ako predávajúcim a žalobcom a žalovanou ako kupujúcimi bola uzavretá kúpna zmluva, pričom kúpna cena bola vyplatená len čiastočne vo výške 180.000,- Sk. Argumentácia právnej zástupkyne žalovanej, že tým, že otec žalovanej ako dcére dlh odpustil a teda nároku na jej zaplatenie sa v prospech dcéry vzdal, čím mal z právneho hľadiska nastať stav, že táto suma rovnajúca sa výške kúpnej ceny za pozemky je darom žalovanej od jej otca, ktorý ona vložila do nadobudnutia pozemkov, z právneho hľadiska neobstojí. Pre povahu právneho úkonu je rozhodujúca vôľa konajúceho v čase, keď tento úkon robí. Ani prípadná následná zmena jeho vôle nemá vplyv na pôvodne realizovaný právny úkon. Súd sa zaoberal otázkou, čo pri kúpnej zmluve z 15.1.2017 nešlo o simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie, avšak túto možnosť vylučuje skutočnosť, že kúpna cena, hoci len čiastočne, bola vyplatená, pričom darovanie je bezodplatným právnym úkonom. Zároveň súd poukazuje na to, že v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Tento iný právny úkon - disimulovaný právny úkon by však musel byť uzavretý medzi rovnakými účastníkmi, medzi ktorými bol uzavretý simulovaný právny úkon, inak by bol neplatný. Kúpna zmluva však bola uzavretá medzi troma účastníkmi, zatiaľ čo darovacia zmluva sa mala údajne týkať len žalovanej a jej otca. Súd nemôže prijať ani argumentáciu, že odpustenie kúpnej ceny je možné považovať za vklad žalovanej do nadobudnutia pozemkov. Na základe kúpnej zmluvy vznikol žalobcovi a žalovanej voči jej otcovi spoločný záväzok. V zmysle § 574 OZ veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva svojho práva alebo že dlh odpúšťa;
táto dohoda sa musí uzavrieť písomne. Žalovaná ani svedok neuviedli či a kedy v písomnej forme, a teda platne, uzavreli dohodu o odpustení dlhu a žalovaná v tejto súvislosti nepredložila žiadne dôkazy. Len pre úplnosť súd uvádza, že dohoda podľa § 574 ods. 1 OZ pôsobí v prípade spoločných záväzkov iba in personam, t.j. len vo vzťahu k tým spoludlžníkom, ktorý ju s veriteľom uzavreli, povinnosť ostatných dlžníkov voči veriteľovi trvá naďalej. Z toho vyplýva, že ani prípadné odpustenie dlhu voči žalovanej by nemalo žiadny vplyv na existenciu záväzku žalobcu a teda v žiadnom prípade túto sumu nemožno považovať za vklad do nadobudnutia nehnuteľnosti zo strany žalovanej.
34. Prvoinštančný súd pokračoval, že rovnakú argumentáciu ako v predchádzajúcom bode potom možno použiť aj v súvislosti s peňažnou čiastkou, ktorú mal otec žalovanej vo výške 13.300,- Eur poskytnúť stranám sporu na stavbu domu. Aj v tejto súvislosti sa rodičia žalovanej vyjadrovali, že najprv malo ísť o dar, následne sa však rozhodli, že peniaze žiadajú vrátiť, pričom v konaní bolo preukázané, že žalobca a žalovaná im uvedenú „pôžičku" splácali v splátkach. Žalovaná a jej rodičia tvrdili, že tento dlh nebol uhradený v celom rozsahu. Predmetom tohto konania je vyporiadanie vzťahov medzi bývalými manželmi a nie vzťahov manželov a tretích osôb. Žalobca ani žalovaná nenavrhli, aby súd vyporiadal aj ich prípadný spoločný záväzok voči otcovi žalovanej/rodičom žalovanej. Bezpredmetná je aj opakovaná argumentácia, že otec žalovanej dcére jej časť dlhu odpustil. Aj v prípade platnej dohody o odpustení voči jednému spoludlžníkovi, táto skutočnosť nemá vplyv na záväzok druhého dlžníka. Podľa názoru súdu nekonanie otca žalovanej ako veriteľa, ktorý neurobil kroky smerujúce k uplatneniu jeho pohľadávok, nemožno považovať za vklad žalovanej do manželstva, resp. zohľadňovať pri posudzovaní zásluh na nadobudnutí či udržaní spoločného majetku.
35. Žalobca a žalovaná ďalej nadobudli vlastnícke právo k rodinnému domu postavenému za trvania manželstva. Žalobca vo svojej výpovedi podrobne popísal postup prác, ktoré realizoval svojpomocne ako aj za pomoci iných pri búraní pôvodných stavieb, čistení nehnuteľností a následnej výstavbe rodinného domu. Žalobca v priebehu konania neuvádzal, že by dom postavil výlučne sám. Už pri svojom prvom vyjadrení na pojednávaní 9.3.2020 uviedol, že dal spraviť strechu, potery, okná, ale inak robil väčšinu vecí sám za pomoci jeho otca a otca žalovanej. Počas výstavby chodil do práce, žalovaná bola na materskej. Skutočnosť, že žalovaný sa podieľal osobne na prácach pri výstavbe domu potvrdili aj svedkovia, a to predovšetkým otec žalovanej, ktorý sa na prácach sám zúčastňoval, na čom sa zhodli žalobca aj žalovaná. Otec žalovanej uviedol, že on pri výstavbe domu ťahal kanalizáciu, žumpu a ďalšie práce, tieto vykonával aj osobne, aj so žalobcom a aj s nejakými chlapmi. Žalobca pomáhal šalovať, betónovať. Žalobca obložil kúpeľňu a záchod, pomáhal pri robení elektriny. Žalobca sa podieľal aj na výstavbe stropu a venca, spolu so svojím švagrom. Svedok síce vo svojej výpovedi vyzdvihoval skôr svoj podiel na vykonávaných prácach, jeho vyjadrenie je však konzistentné a je z neho zrejmé, že skutočne mal aspoň čiastočný prehľad o tom, ako výstavba prebiehala. Svedok síce spomínal, že na prácach sa podieľali aj nejakí chlapi, ale z jeho vyjadrení nevyplynulo, že by výstavbu realizovali firmy. V podstate v zhode s týmito vyjadreniami vypovedala svedkyňa P. D., suseda žalobcu, s tým, že videla ako sa na nehnuteľnostiach búralo aj stavalo. Bol tam žalobca, nejaký kamaráti, otec žalobcu aj otec žalovanej. Žalobca tam bol ako to búrali až pokým to nezhodil a potom, keď stavali. Svedkyňa tam častejšie vídala otca žalobcu a aj otca žalovanej. Chodievala aj matka žalobcu, niekedy aj matka žalovanej. Svedkyňa popisovala len dianie, ktoré videla z ulice a zo svojho dvora, priamo sa na výstavbe žiadnym spôsobom nepodieľala. Výpovede ďalších dvoch svedkýň, a to matky žalobcu a matky žalovanej súd v tejto súvislosti vyhodnotil ako menej hodnoverné. Matka žalobcu J. P. zásluhy na vykonaných prácach pripisovala z 90% žalobcovi a jej nebohému manželovi. Zvyšok robili kamaráti, len keď tam búrali železo, bol tam aj otec žalovanej a na strechu mali majstra. Súd má pochybnosti o tom, v akom rozsahu svedkyňa dianie na stavbe vnímala, keď podľa vlastného vyjadrenia bol zamestnaná a zaneprázdnená. Jej vyjadrenie, že rodinu žalovanej tam nevidela ani raz, je v priamom rozpore s tým, ako účasť otca žalovanej na prácach, ale napríklad aj švagra, popisuje sám žalobca. Matka žalovanej J. Z., uviedla, že pri výstavbe chlapom nosila stravu, ktorú aj pripravovala. Žalobca a žalovaná boli v práci, pri výstavbe tak boli len niekedy. Toto vyjadrenia však vyvracajú zhodné vyjadrenia žalobcu i žalovanej, že výstavba prebiehala v období, kedy bola žalovaná na materskej dovolenke. Následne však svedkyňa potvrdzuje, že žalobca tam bol, keď bolo treba pomáhať, sám vykladal kúpeľňu a WC, ostatné robil vždy s niekoho pomocou. On tam bol pri prácach, ale vždy mu niekto pomáhal. Matka žalovanej pripisuje väčšiu zásluhu svojmu manželovi, zároveň však uvádza, že tam boli robotníci, mali tam firmy. Výpoveď matky žalovanej bola nesúrodá, so zjavnou snahou bagatelizovať podiel žalobcu na vykonaných prácach. Žalovaná v súvislosti s výstavbou rodinného domu zabezpečovala všetku dokumentáciu k stavbe, ktorú skutočnosť potvrdila aj jej matka pri výsluchu a žalobca toto tvrdenie žiadnym spôsobom nerozporoval.
Spoločnou črtou vyjadrení žalobcu a žalovanej je snaha minimalizovať akúkoľvek účasť toho druhého na nadobudnutí tohto majetku. Žalobca vo svojich vyjadreniach žiadny príspevok zo strany žalovanej vo vzťahu k výstavne domu nespomína. Žalovaná pri svojom doplňujúcom výsluchu, realizovanom až po výpovediach svedkov, spočiatku tvrdila, že žalobca pri výstavbe domu neurobil nič iné, len kúpeľňu. Až následne na základe doplňujúcich otázok právneho zástupcu žalobcu pripúšťa účasť žalobcu na určitých prácach, resp. uvádza, že nevie, kto práce realizoval. V kontraste so žalobcom poskytnutým detailným popisom priebehu prác a osôb, ktoré sa na nich podieľali, potom vyjadrenie žalovanej, že všetky práce manažovala a objednávala všetok materiál, vyznieva nedôveryhodne. Žalovaná bola počas výstavby na materskej dovolenke, podľa vlastných slov sa starala o dieťa a o všetky domáce práce. Súd považuje za nepravdepodobné, že by žalovaná mohla osobne vnímať realizáciu všetkých prác na stavbe a účasť žalobcu na nich, navyše tak rozdielne než ňou nevrhnutý svedok - jej otec, ktorý sa na prácach osobne zúčastňoval.
36. V súvislosti so starostlivosťou o spoločné dieťa a domácnosť súd zistil, že obaja bývalí manželia si svoje rodičovské povinnosti plnili, za veľkého prispenia ostatných rodinných príslušníkov, a zároveň sa obaja riadne podieľali na zabezpečení riadneho chodu domácnosti. Počas materskej dovolenky žalovanej boli potreby rodiny zabezpečované z príjmu žalobcu a zároveň rodine pomohlo zázemie, ktoré získali u rodičov žalovanej, kde bývali počas výstavby. Čiastkovou otázkou, ktorej strany v konaní venovali mimoriadnu pozornosť bolo to, kto vodil a vyzdvihoval dcéru strán zo škôlky. Buď ju vodil žalobca a vyvzdvihoval ju v piatok, inak chodila svokra alebo matka žalobcu (žalobca) alebo rodičia žalovanej (žalovaná) alebo ju väčšinou vodila a vyzdvihovala matka žalovanej, žalobca ju niekedy vyzdvihoval (otec žalovanej) alebo keď mala matka žalovanej poobednú alebo nočnú, tak vodila vnučku ona, keď rannú, tak žalobca, niekedy aj manžel svedkyne (matka žalovanej). Aj uvedené ilustruje pretrvávajúcu mieru rozvratu vzťahov medzi stranami sporu a ich rodičmi na jednej a druhej strane. Ak by mal súd vychádzať z uvedeného, dospel by k záveru, že o dieťa sa najmenej starala žalovaná, pretože ho nevodila z a do škôlky, čo je samozrejme absurdné a neprijateľné. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca či žalovaná zanedbávali starostlivosť o dieťa, obaja sa podieľali na uspokojovaní jeho potrieb (učenie, vozenie k lekárovi) aj na trávení voľného času. Aj svedkovia potvrdili, že síce boli žalobca a žalovaná zaneprázdnení, v dôsledku čoho boli odkázaní na pomoc starých rodičov, ale o maloletú sa starali normálne. Pokiaľ ide o domácnosť, žalovaná vykonávala práce ako upratovanie, pranie a varenie, žalobca robil veci okolo domu, čo bolo treba na dome, staral sa o záhradu. Možno aj toto „tradičné" rozdelenie úloh prispelo k rozvratu vzťahov medzi stranami sporu, subjektívne predstavy však nemožno stotožňovať s objektívnym posúdením miery starostlivosti o domácnosť.
37. Na základe vykonaného dokazovania tak prvoinštančný súd zistil, že v priebehu manželstva sa každý z manželov staral o rodinu a zaslúžil sa o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Súd vzal tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti, pričom nezistil žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by do rovnosti podielov manželov zasahovali.
38. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že hodnota aktív masy BSM predstavuje 125.333,19 Eur, hodnota pasív predstavovala 58.086,81 Eur (25.256,11 Eur ŠFRB + 32.830,70 Eur K.). Čistá hodnota BSM tak prestavuje sumu 67.246,38 Eur a podiel každého z manželov predstavuje 33.623,19 Eur. V priebehu konania žalobca deklaroval schopnosť vyplatiť protistrane vyrovnací podiel v súvislosti s prípadným prikázaním nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva ako aj riadne prevzatie povinností súvisiacich s prevzatím záväzku v podobe hypotekárneho úveru. Žalobca nehnuteľnosť aj v súčasnosti užíva za účelom bývania a obhospodaruje. Žalobca nie je výlučným vlastníkom žiadnej inej nehnuteľnosti, je len podielovým spoluvlastníkom (v 1/3-ine) na rodičovskom dome, ktorý užíva jeho matka. Žalovaný je riadne zamestnaný. Žalovaný má výrazný citový vzťah k nehnuteľnosti daný mierou, akou sa osobne podieľal na výstavbe rodinného domu. Žalovaná nehnuteľnosť opustila v roku 2014, potom ako nadviazala známosť iným mužom. Nadviazanie tohto vzťahu bolo uvádzané žalobcom v rozvodovom konaní ako dôvod rozvratu manželstva, pričom žalovaná v tomto konaní s návrhom na rozvod a popisom manželského spolužitia súhlasila. Žalovaná od odchodu vytvorila spoločnú domácnosť s priateľom v I., na chod ktorej prispieva. Žalovaná v I. pracuje, maloletá dcéra tam navštevuje školu. Do G. chodia navštíviť rodičov žalovanej každé dva-tri týždne, môžu tam aj prespávať. Po posúdení uvedených skutočností súd prikázal nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobcu a rovnako mu súd prikázal aj zostatok záväzkov na úveroch, keďže takéto rozhodnutie zabezpečí účelné využitie veci, zabezpečí pre žalobcu výkon jeho práva na obydlie, pričom nezasiahne do rovnakého práva žalovanej, ktorá má od roku 2014 domácnosť vytvorenú v I., kde aj pracuje. Prikázanie nehnuteľností do
vlastníctva žalobcu nie je ani v rozpore so záujmami maloletej dcéry strán sporu, keďže tá žije v spoločnej domácnosti s matkou a jej priateľom. Počas výkonu styku s otcom môže maloletá nehnuteľnosti užívať. Súd nespochybňuje, že žalovaná má vzťah k obci G., keďže sa tam narodila a žijú tam jej rodičia, tento však môže napĺňať a napĺňa návštevami rodičov, ktorí na jej prijatie aj s maloletou dcérou majú vytvorené podmienky.
39. Ako súd uviedol čistá hodnota masy BSM predstavuje sumu 67.246,38 Eur. Pri rovnosti podielov na každého z manželov pripadá suma 33.623,19 Eur. Žalovanej nebolo z majetku patriaceho do BSM prikázané nič, na vyrovnanie jej podielu by tak žalobca bol povinný zaplatiť sumu 33.623,19 Eur. Nakoľko však súd zohľadnil sumu, ktorá bola z výlučného majetku žalovanej vo výške 4.107,74 Eur (vklad stavebného sporenia na stavebný úver) vynaložená na spoločný majetok, k sume 33.623,19 Eur pripočítal sumu 2.053,87 Eur (ako polovicu čiastky 4.107,74 Eur). Žalobcovi tak uložil povinnosť vyplatiť žalovanej vyrovnací podiel vo výške 35.677,06 Eur, a to v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku (súd lehotu splatnosti stanovil pri zohľadnení výšky vyrovnacieho podielu za účelom poskytnutia priestoru žalobcovi na zabezpečenie potrebných prostriedkov).
40. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v záverečnej reči navrhoval, aby súd zohľadnil aj polovicu splátok úverov, ktoré žalovaná platila po opustení spoločnej domácnosti/rozvode manželstva. Súd však uvádza, že podľa judikatúry, pokiaľ sa niektorí z účastníkov po rozvode manželstva podieľal na zaplatení spoločného dlhu už zo svojich výlučných prostriedkov do rozhodnutia o vyporiadaní, má právo na ich náhradu. To však platí ak dlh v celom rozsahu splácal len jeden z manželov. K takej situácii v prejednávanej veci nedošlo, keďže žalobca aj žalovaná splácali každý polovicu splátky.
41. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania za aplikácie ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP prvoinštančný súd vychádzal z príčin, ktoré viedli k vzniku sporu. V danom prípade spor vychádzal čiastočne z toho, čo patrí či nepatrí do masy BSM, ako aj z hodnoty vecí v BSM, predovšetkým však z rozdielnych predstáv o tom, komu má byť majetok prikázaný do vlastníctva. Spor bol vyvolaný oboma stranami, ktoré si uplatňovali nepodložené nároky, resp. vychádzali z neprimerane stanovenej hodnoty spoločných vecí a výšky vyporiadacieho podielu. Nakoľko súd nevyhovel návrhu ani jednej zo strán na vyporiadanie BSM, ktoré prezentovali pred začatím súdneho konania, súd žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže úspech oboch strán bol len čiastočný.
42. O poplatkovej povinnosti súd rozhodol v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov tak, že žalobca a žalovaná sú povinní zaplatiť súdny poplatok za konanie (položka 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov) vo výške 3% z predmetu konania (z hodnoty vyporiadavaného BSM vo výške 125.333,19 Eur), t.j. vo výške 3.759,50 Eur, a to každý v polovici, t.j. po 1.879,75 Eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
43. Proti tomuto rozsudku, podľa obsahu odvolania výslovne voči výroku II. a III. podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaná, v ktorom uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, pričom sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, aby nehnuteľnosti včítane pasív, ako sú vymenované vo výroku II. preskúmavaného rozsudku, prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 35.677,06 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, alternatívne žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
44. Žalovaná sa nestotožnila s napadnutým výrokmi rozsudku, ani s jeho odôvodnením o spôsobe vyporiadania BSM. Argumentovala tým, že je pravdou, že žalobca sa domáhal prikázania nehnuteľnosti a rovnako aj pasív do jeho výlučného vlastníctva, avšak aj žalovaná navrhovala rovnaký spôsob vyporiadania v jej prospech. Žalobca na vyrovnanie podielu žalovanej chcel uhradiť iba 4.319,88 Eur. Pôvodne žalobca navrhoval a teda súhlasil s tým, aby boli nehnuteľnosti a pasíva prikázané výlučne žalovanej. Z následného konania žalobcu je zjavná jeho účelová snaha ukrátiť žalovanú a zvýhodniť seba za účelom získania majetku, pričom rovnakú líniu nasledoval aj súd prvej inštancie, ktorý sa prikláňal výlučne k postojom a návrhom žalobcu a všetky relevantné dôkazy a návrhy predložené žalovanou buď nebral vôbec do úvahy alebo ich vyhodnotil v rozpore s vykonaným dokazovaním. Súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy a vôbec nespomenul žalovanou predložené aktuálne fotografie z
nehnuteľností alebo fotografie v čase začatia výstavby domu, potvrdenie materskej škôlky, sms správy žalobcu žalovanej, z ktorých vyplýva obmedzenie vstupu žalovanej do spoločných nehnuteľností a podobne. Z toho podľa odvolateľky nepochybne vyplýva, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto následne nesprávne právne posúdil, zároveň porušil právo žalovanej na spravodlivý súdny proces, keď nerozhodol nestranne a nezávisle, rozhodol svojvoľne a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými skutočnosťami.
45. Odvolateľka namietla, že súd prvej inštancie v ods. 4 preskúmavaného rozsudku uvádza ako dôvod rozvratu manželstva nadviazanie známosti žalovanej s iným mužom s tým, že súd sa nevysporiadal s preukázanými tvrdeniami žalovanej v zmysle ktorých sa žalovaná so žalobcom na rozvode dohodla, aby bolo konanie rýchlo ukončené, pričom uviedla, že skutočným dôvodom rozvodu nebola jej známosť s iným mužom, ktorá bola už len vyústením nefunkčného manželstva so žalobcom, ktorý v nadmernej miere požíval alkohol, čo bolo preukázané a potvrdené priamo žalobcom a jeho matkou a zároveň so spoločnými finančnými prostriedkami riadne nehospodáril a bol lakomý. Tieto skutočnosti súd nevzal do úvahy a ani tento svoj postup riadne neodôvodnil, čím rozhodol svojvoľne a zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
46. Odvolateľka tiež namieta, že v ods. 7 rozsudku prvoinštančný súd hodnotil dôkaz listinou a to notársku zápisnicu N331/99, Nz287/99 spísanú na notárskom úrade v Šali, ktorou došlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorí neskôr nadobudli strany spor od otca žalovanej a ktorú otec žalovanej nadobudol za 40.000,- Sk v roku 1999, čo žalobca nepoprel. Na druhej strane súd spomína aj uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi stranami sporu a otcom žalovanej vo forme notárskej zápisnice č. N13/2007, Nz1629P2007, NCR Is 1628/2007 na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam stranami sporu za kúpnu cenu 300.000,- Sk, ale až v roku 2007. Súd nebral do úvahy tvrdenie žalovanej, že medzi týmito dvoma notárskymi zápisnicami je časový rozostup viac ako osem rokov a nemajú medzi sebou žiadnu časovú následnosť a to najmä z dôvodu, že k vyplateniu podielov na nehnuteľnostiach zo strany otca žalovanej jeho bratovi došlo už v roku 1999. Je preto arbitrárne, aby súd účelovo spojil dva nesúvisiace listinné dôkazy a na základe toho dospel k úplne nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že strany sporu mali údajne vyplatiť brata otca žalovanej sumou 200.000,- Eur, keďže žalovaná a jej otec toto popreli. Odhliadnuc od toho brat otca žalovanej bol ešte v roku 1999 vyplatený sumou 40.000,- Sk, niet preto dôvod, aby mu strany sporu platili o osem rokov neskôr niekoľkonásobne vyššiu sumu 200.000,- Eur za pozemky, ktoré nadobudli od inej osoby.
47. K ods. 9 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, v ktorom súd vyhodnocuje spôsob zaplatenia kúpnej ceny za nehnuteľnosti stranami, odvolateľka uviedla, že od začiatku tvrdila a prostredníctvom svedeckej výpovede svojich rodičov preukázala, že k vyplateniu kúpnej ceny predávajúcemu nikdy nedošlo. Žalobca tvrdil, že vyplatila brata otca žalovanej sumou 200.000,- Sk z prostriedkov medziúveru čerpaného v sume 300.000,- Sk, túto skutočnosť nepreukázal. Pritom uviedol, že podľa zápisu žalovanej v zošite, v ktorom si viedla záznamy o nákladoch spojených s nehnuteľnosťou, bola za pozemok vykoná úhrada vo výške 180.000,- Sk. V tejto súvislosti považovala za potrebné zdôrazniť, že tvrdenia žalobcu o údajne vyplatenej cene za pozemok 200.000,- Sk nie je zhodné s údajom v zošite 180.000,- Sk. Dôležitejšie ale je, že žalovaná na pojednávaní, na ktorom žalobca predložil sporný zošiť so zápismi a následne vo vyjadrení zo dňa 30.10.2020 uviedla, že tento jej bol žalobcom odcudzený a sú v ňom vytrhnuté strany, pričom nevie posúdiť relevanciu a pravdivosť jednotlivých zápisov. Žalobca jej tvrdenie nerozporoval, čím sa stalo nesporným. Zároveň žalobkyňa uviedla dôvody, pre ktoré súd nemal tento nezákonný dôkaz pripustiť. Z uvedeného podľa odvolateľky vyplýva, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto nesprávne právne posúdil. Zároveň porušil právo žalovanej na spravodlivý proces vo vzťahu k pripusteniu nezákonne získaného dôkazu spôsobil vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
48. V ods. 29 odôvodnenia súd uviedol, že vyjadrenia strán a svedkov boli nekonzistentné, ba až protirečivé, nebolo objektívne možné posúdiť ich dôveryhodnosť, čo však zjavne nebránilo súdu v celom rozsahu a bezdôvodne prikloniť sa na stranu žalobcu a rozhodnúť v jeho prospech. Z toho podľa odvolateľky vyplýva, že súd rozhodol svojvoľne a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto nesprávne právne posúdil, zároveň nesprávnym procesným porušil právo žalovanej na spravodlivý súdny proces.
49. Žalovaná v odvolaní pokračovala, že súd v ods. 31 rozsudku uvádza, že žalovaný nerozporoval, že kúpna cena nebola vyplatená v celosti, ale že 200.000,- Sk vyplatili údajne bratovi otca žalovanej, v žalobe to ale neuviedol a na pojednávaní 30.10.2019 tvrdil, že nebolo vyplatené nič, až neskôr to zmenil (keď na to poukázala žalovaná). Žalobca počas celého konania ani raz nespomenul sumu 180.000,- Eur ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie v rozsudku, pričom nevzal do úvahy výpoveď žalovanej, svedka Z. a svedkyne Z. v tom smere, že kúpna cena nebola otcovi žalovanej nikdy vyplatená, ale ani notársku zápisnicu o zrušení a rozdelení podielového spoluvlastníctva brata otca žalovanej a otca žalovanej. Žalobca na pojednávaní dňa 30.10.2019 sám potvrdil, že k vyplateniu kúpnej ceny nikdy nedošlo a že otec žalovanej nepodal na súd návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo na zaplatenie kúpnej ceny. Preto sa uvedené tvrdenie v danom okamihu stalo nesporným a súd to mal brať do úvahy, čo sa nestalo. Faktom je, že k úhrade kúpnej ceny za spoločné nehnuteľnosti do rúk predávajúceho a to otca žalovanej nikdy nedošlo, pričom opak nebol zo strany žalobcu preukázaný. Ak by sa pripustila účelová konštrukcia žalobcu, potom by z nej vyplývala nesporná skutočnosť, že kúpna cena minimálne vo výške 100.000,- Eur nebola uhradená, s čím sa súd nevysporiadal. Podľa odvolateľka súd v ods. 31 odôvodnenia rozsudku nesprávne a účelovo vyhodnotil tvrdenie žalovanej v jej vyjadrení z 20.6.2018 obsahom ktorého bola informácia, že pozemok s domom vlastnili jej starí rodičia z otcovej strany a že sumu za pozemok vyplatili otcovmu bratovi, jej rodičom nič. Rodina otca žalovanej otcovmu bratovi vyplatili sumu vyporiadania 40.000,- Sk v roku 1999 a nepochybne nie až v roku 2007 ako tvrdil žalobca. V nadväznosti na to je pravdivé aj tvrdenie žalovanej, že jej rodičom, resp. otcovi nebola z nehnuteľnosti vyplatená žiadna kúpna cena, a to ani čiastočne. Súd si nemôže interpretovať a dotvárať pravdivé a preukázané tvrdenia žalovanej tak, aby ich prispôsoboval nepreukázaným tvrdeniam žalobcu.
50. V nadväznosti na ods. 32 rozsudku odvolateľka uviedla, že nie je žiadny rozpor v jej skutkových tvrdeniach v tom, že rodičia stranám sporu darovali nehnuteľnosť a žiadali od nej následne kompenzáciu. Súd uvedené tvrdenie vyhodnotil presne naopak ako mal. Žalovaná síce z pohľadu laika tvrdila, že boli stranám sporu darované nehnuteľnosti, čo bolo aj preukázané. V tomto smere však bolo predovšetkým podstatné, že otec žalovanej nežiadal vyplatiť kúpnu cenu. Z výpovede otca žalovanej a žalovanej vyplynulo, že otec žalovanej svojej dcére daroval sumu vo výške dohodnutej kúpnej ceny, ktorú od nej nežiadal zaplatiť. Toto malo byť pre súd kľúčové najmä pri posudzovaní miery žalovanej, ktorou sa pričinila o nadobudnutie spoločnej nehnuteľnosti vo forme nezaplatenia kúpnej ceny titulom daru od jej otca. Rodičia žalovanej po jej odsťahovaní sa z domácnosti žiadali od nej kompenzáciu, lebo chceli tento dar vrátiť, keďže vtedy ešte člen ich rodiny - žalobca sa k nim správal spôsobom porušujúcim dobré mravy, ako vypovedala svedkyňa Z.. Vyžadovanie kompenzácie zo strany rodičov žalovanej nie je pre prípad relevantné, dôležitá je jedine tá skutočnosť, že nebyť žalovanej predmetné nehnuteľnosti by spolu so žalovaným nikdy bezodplatne nenadobudli. Súd prvej inštancie uvedeným porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a nesprávnym spôsobom vyhodnotil dokazovanie, keďže dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
51. Odvolateľka pokračovala, že kúpna zmluva na dotknuté nehnuteľnosti bola uzatvorená medzi stranami sporu a otcom žalovanej, preto akékoľvek právne vzťahy s tretími osobami nemajú nič spoločné s preukazovaním spôsobu nadobudnutia nehnuteľnosti a ak by aj došlo k zaplateniu nejakej sumy bratovi otca žalovanej, čo žalovaná účinne poprela, nepochybne to nemohlo byť z titulu uzatvorenej kúpnej zmluvy. Pokiaľ súd pripustil nezákonne získaný dôkaz vo forme zápisníka, tento nič nepreukazuje a už vôbec nie zaplatenie sumy 200.000,- Sk bratovi otcovi žalovanej. V zápisníku je uvedená suma 180.000,- Sk pozemky (teda nie dom a pozemky), nie je uvedený dátum zaplatenia, ani prijímateľ platby. Súd prvej inštancie preto dospel na základe takto vykonaného dôkazu k nesprávnym skutkovým záverom a pripustením tohto dôkazu založil inú vadu konania, ktorá viedla k nesprávnemu rozhodnutiu.
52. Žalovaná v podanom odvolaní nesúhlasila ani s argumentáciou súdu v ods. 33 rozsudku s tým, že v konaní nebolo dokazované, že by otec žalovanej v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy mal inú vôľu ako darovať sumu vo výške kúpnej ceny svojej dcére. Žalobca dokonca uvedené v konaní nerozporoval. Je preto nepochopiteľné, ako mohol súd takýto prejav vôle otca žalovanej v čase vykonania právneho úkonu arbitrárne dotvoriť, len aby mu to zapadlo do celkového kontextu. Takáto skutočnosť z dokazovania nevyplynula. Pokiaľ sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že odpustenie/darovanie kúpnej ceny malo byť považované za jej vklad s tým, že nepredložila písomnú dohodu o odpustení dlhu v zmysle § 574 OZ, žalovaná uviedla, že išlo o dar od otca a darovacia zmluva nemusí byť uzatvorená písomne. Žalobca tento dar v konaní nepoprel a preto nebolo potrebné predkladať nad rámec už dokázaného písomnú dohodu o odpustení dlhu. Platnosť dohody o dare/odpustení dlhu zo strany otca žalovanej
na základe ktorého došlo de facto k splneniu záväzku, automaticky znamená zánik záväzku druhého spoludlžníka v zmysle § 511 ods. 1 OZ. Nebyť žalovanej a jej otca, nenadobudli by strany sporu nepochybne nikdy bezodplatne nehnuteľnosti a nemali by na akom pozemku stavať rodinný dom, čím zároveň žalovaná výrazným spôsobom znížila úverovú zaťaženosť celej rodiny. Na nič z uvedeného prvoinštančný súd neprihliadal, napriek dôkazom produkovaným žalovanou rozhodol svojvoľne, porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a dospel k nesprávnym zisteniam a vo vzťahu k posudzovaniu právneho úkonu darovania súd vec nesprávne právne posúdil.
53. Podľa odvolateľky uvedené rovnako platí aj pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku v ods. 34 vo vzťahu k finančným prostriedkom daru otca žalovanej priamo žalovanej vo výške 13.300,- Eur, pričom neuhradenú časť tento sumy preukázanú výpismi z bankového účtu otca žalobcu preukázateľne daroval otec žalovanej priamo žalovanej, ktorého úmysel bol peniaze dcére darovať a až neskôr ich žiadal vrátiť, keď zistil, že s nimi žalobca riadne nehospodári. Žalobca nepreukázal opak. Nebyť žalovanej, museli by strany sporu darovanú sumu vrátiť a zároveň pôvodná pôžička otca žalovanej výraznou mierou prispela k zníženiu úverovej zaťaženosti strán sporu a pričinila sa o nadobudnutie spoločného majetku. Na uvedené súd prvej inštancie neprihliadol, rozhodol svojvoľne, porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a dospel k nesprávnym zisteniam, pričom vo vzťahu k posudzovaniu právneho úkonu darovania vec nesprávne právne posúdil.
54. K argumentácii súdu prvej inštancie v ods. 35 rozsudku ohľadne zásluh na výstavbe rodinného domu odvolateľka poukázala na to, že žalobca už na pojednávaní 9.3.2020 na otázku právnej zástupkyne žalovanej uviedol, že dom staval sám, svoje ďalšie tvrdenia postupne dotváral a menil až podľa výpovedí jednotlivých svedkov a po predložení vyjadrenia žalovanej a jej listinných dôkazov zo dňa 26.5.2020. Uvedené je jasne deklarované vo vyjadreniach žalobcu zo dňa 21.3.2020 a 30.9.2020, v ktorom uvádza, že nie je pravdou, že strany sporu zverili výstavbu domu viacerým profesiám, pretože mali obmedzené príjmy a že žalobca staval dom svojpomocne, čo sa ukázalo ako vnútorne rozporné tvrdenie. Na základe vyjadrenia a výpovedí žalovanej, jej otca, matky, predložených čestných vyhlásení a napokon aj z výpovede samotného žalobcu je zrejmé, že rodinný dom nie je nepochybne výsledkom práce žalobcu a že realizoval skutočne iba ad hoc niektoré pomocné práce. Žalobca až neskôr uvádzal, ktoré profesie a ktoré firmy si objednal na výstavbu domu, že na výstavbe domu bol prítomný a vykonával práce aj otec žalovanej, vzhľadom k čomu je nemožné tvrdiť, že dom postavil sám a jeho následné tvrdenia sú v príkrom rozpore so skutkovými tvrdeniami predošlými, čo súd nezohľadnil. Navyše žalobca tvrdil, že práce realizoval po práci poobede a zároveň sa venoval aj rodine a domácnosti, čo je objektívne nemožné. Žalobca nevedel, že počas výstavby domu maloletá S. navštevovala materskú škôlku a tvrdil, že mal kvôli nej v tom čase posunutú pracovnú dobu. Žalovaná vo svojej výpovedi na pojednávaní 16.6.2021 uviedla, že žalobca bol počas výstavby domu často práceneschopný kvôli bolestiam chrbtice, je preto nereálne, aby bol zároveň prítomný a činný na stavbe domu. Žalobca, aj to iba minoritne, ale najmä žalovaná sa zaslúžila o vybudovanie rodinného domu za výraznej pomoci otca žalovanej, možnosti získania mimoriadneho medziúveru a za pomoci jednotlivých firiem a profesií, čím je možné ustáliť, že miera pričinenia o nadobudnutie domu je výrazne v prospech žalovanej. Žalobca svoj údajný podiel na výstavbe začal detailne popisovať až na poslednom pojednávaní, pričom to bola práve žalovaná, ktorí podrobne špecifikovala všetky firmy, ktoré sa na stavbe domu podieľali. Už vo vyjadrení z 26.5.2020 a kontinuálne o priebehu výstavby vypovedala aj počas pojednávania 16.6.2021. Do toho času žalobca tvrdil, že dom postavil sám, žiadne konkrétne firmy a profesie nespomenul. Otázkou zostáva aké konkrétne práce významného charakteru vykonával žalobca, keď ako vyplynulo z dokazovania, takmer na každej práci sa podieľala iná osoba, resp. aj žalovaná. Súd v rozsudku dostatočne neodôvodnil prečo čiastkové výkony žalobcu na stavbe rodinného domu mali podľa jeho názoru prevýšiť zásluhy žalovanej. Fakt, že žalovaná bola v čase výstavby domu na materskej dovolenke, nemôže bez ďalšieho znamenať, že nemohla práce na stavbe organizovať, objednávať materiál a vnímať dianie na stavbe, ako v rozpore s formálnou logikou uvádza súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie nevysvetlil žalovanou napadnutú dôveryhodnosť svedkyne D., podľa vyjadrenia žalovanej zo dňa 30.10.2020. Žalovaná predložila viaceré fotografie, z ktorých bolo zrejmé, že svedkyňa D. nemohla zo svojho domu ani z ulice vidieť práce na výstavbe domu tak, ako ich počas výpovede opisovala ako jej vo výhľade bránil vysoký plot a žalobca takéto tvrdenie žalovanej nepoprel. Svedkyňa pritom vypovedala, že so žalobcom sa vôbec nenavštevujú, z čoho je zrejmé, že na pozemku nikdy v skutočnosti nebola a preto nemohla vidieť ňou opísané skutočnosti. Týmto sa súd nezaoberal a neuviedol žiadne argumenty prečo tak neurobil, čím konal svojvoľne a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
55. Odvolateľka pokračovala, že v ods. 36 rozsudku súd uvádza, že o maloletú dcéru sa starali obe strany sporu rovnako za výraznej podpory starých rodičov. Súd ale opomenul, že o maloletú dcéru sa starali jedine a výlučne starí rodičia zo strany žalovanej a nie žalovaného. Tieto zásluhy si nemôže privlastňovať žalobca. Súd neuvádza ako sa vysporiadal s nesporným tvrdením, že počas choroby dieťaťa si žalovaný formálne evidoval OČR, ale dcéra bola v skutočnosti v starostlivosti starých rodičov, on bol doma a spal, alebo si vôbec nepamätal, či jeho dcéra navštevovala nejaký záujmový krúžok a podobne. Tieto skutočnosti súd zrejme zámene opomenul, vytrhol z kontextu iba skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávny právny záver. Ohľadne vodenia a vyzdvihovania dcéry zo škôlky žalovaná predložila aj čestné prehlásenie riaditeľky materskej škôlky, ktoré súd bezdôvodne nevyhodnotil. Keďže žalovaná dochádzala denne do práce do I., nemohla dcéru ráno vodiť do škôlky, avšak túto povinnosť zabezpečovala prostredníctvom svojich rodičov, a naopak žalobca, ktorý pracoval iba pár kilometrov od domova mal kvôli dcére posunutú pracovnú dobu a túto povinnosť v prospech dcéry neplnil. Súd prvej inštancie podľa odvolateľky nepochopiteľne zúžil starostlivosť o maloletú na vodenie a vyzdvihovanie do škôlky a uviedol, že sa javí, že žalovaná sa o dcéru starala najmenej i keď s dovetkom, že je to absurdné. Žalovaná sa o dcéru starala riadne, čo súd nezohľadnil.
56. Pokiaľ súd v ods. 38 rozsudku uvádza, že prikázal nehnuteľnosti a úvery do výlučného vlastníctva žalobcu z toho dôvodu, že v súčasnosti užíva rodinný dom na bývanie a obhospodaruje ho, odvolateľka poukázala na to, že v konaní opakovane uvádzala, že spoločnú domácnosť neopustila dobrovoľne, ale bola tak nútená urobiť pod vplyvom agresívneho a nevhodného správania žalobcu, ktorý jej opakovane zamedzoval vstup do domu, alebo jej ho sťažoval, pričom svoj postoj zmenil až po tom, čo túto skutočnosť žalovaná predniesla na pojednávaní. Žalovaná sa neodsťahovala v roku 2014, ako uvádza súd, ale v roku 2016 pod tlakom žalobcu, avšak svojho vlastníckeho práva k rodinnému domu sa nikdy nevzdala. Uvedené deklarujú aj jej pravidelné platby splátok hypotekárnych úverov, réžií, poistiek a podobne, ako to preukázala. Žalobca sa o nehnuteľnosť nestará riadne, ako tvrdil. Ako to zhodne so žalovanou potvrdila svedkyňa P. matka žalobcu, priznala, že nehnuteľnosti sú v rovnakom stave ako v čase, kedy žalovaná opustila spoločnú domácnosť. Súd teda na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná po odchode zo spoločnej domácnosti nevytvorila ihneď spoločnú domácnosť s priateľom, ako uvádza súd prvej inštancie, ale prechodne bývala u svojich rodičov. K existencii spoluvlastníckeho práva žalobcu k rodinnému domu, v ktorom býva aj jeho matka, žalovaná uviedla, že existencia podielového spoluvlastníctva nemôže byť prekážkou pre užívanie nehnuteľnosti s vlastnou matkou. Súd opomenul, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom aj ďalších pozemkov evidovaných na LV č. XXX. V neposlednom rade podľa odvolateľky súd nevyhodnotil nesporné tvrdenie žalovanej prednesené na pojednávaní 16.6.2021, že preferuje život na dedine, má v obci G. prihlásený trvalý pobyt, no predovšetkým chce v rodinnom dome bývať spolu so svojou dcérou a teda týmto spôsobom chce sebe aj maloletej zabezpečiť bývanie, čím súd neprimeraným spôsobom zasiahol do práva žalovanej a jej dcéry na bývanie bez akéhokoľvek rozumného zdôvodnenia, čo vedie k arbitrárnemu a nezákonnému rozhodnutiu.
57. V nadväznosti na ods. 39 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku žalovaná poukázala na to, že súd mal za preukázané, že obe strany sporu disponujú čiastkami na vyplatenie vyrovnacieho podielu a napriek tomu nepochopiteľne odložil vykonateľnosť rozsudku na tri mesiace od právoplatnosti, čím ukrátil žalovanú vo vzťahu k okamihu vyplatenia vyrovnacieho podielu, ako aj v rozpore s tým, akú lehotu na plnenie žiadal samotný žalobca (30 dní od právoplatnosti rozsudku). Súd tým porušil právo žalovanej na spravodlivý súdny proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
58. Podľa odvolateľky ani súdom prvej inštancie ustálená suma na vyrovnanie jej podielu na BSM 35.677,09 Eur nie je správna. Žalobca zhodne so žalovanou, teda ide o nespornú skutočnosť, žiadali, aby strane, ktorej budú prikázané nehnuteľnosti, bola uložená povinnosť vyplatiť druhej strane jednak sumu tvoriacu aktíva bez pasív, zohľadniac vnosy jedného z manželov a zároveň aj všetky splátky úverov, ktoré platili strany sporu, od zániku BSM, do času jeho vyporiadania zo svojich výlučných prostriedkov aj keď žalovaná platila polovicu splátky spoločných úverov vo výške 172,91 Eur aj po zániku BSM. Žalovanej nie je jasné na základe akých myšlienkových úvah súd v ods. 40 odôvodnenia uzavrel, že žalovanou vynaložené prostriedky z jej výlučného majetku nemožno zohľadniť v konečnej sume vyporiadania, ktorý v zmysle názorov odbornej verejnosti platí, že v prípade spoločných dlhov a pohľadávok, ktoré
neboli do dňa vyporiadania uhradené sa vo výroku o vyporiadaní premietne ich výška v dobe, kedy k vyporiadaniu dochádza, pri súčasnom zohľadnení toho, čo ktorý z manželov na sporný dlh zaplatil, prípadne čo na spoločnej pohľadávke získal. Rovnako v prípade ustálenej judikatúry (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 14/2006) platí, že ak sa niektorý z manželov podieľal na zaplatení spoločného dlhu po rozvode manželstva už zo svojich výlučných prostriedkov, má právo na ich náhradu. Žalovaná po zániku BSM platila splátky zo spoločných dlhov v rovnakej polovici ako žalovaný, jej nárok na úhradu týchto splátok je v celom rozsahu dôvodný. Zároveň platí, že žalovanému boli prikázané pasíva vo výške ku dňu vyporiadania, nakoľko však žalovaná platila zo svojich výlučných prostriedkov polovicu splátok úveru po zániku BSM, znížila výšku úveru v prospech žalovaného, ktorému následne boli prikázané pasíva v nižšej sume. Žalovaná má za to, že súd nerešpektujúc zhodné tvrdenia a žiadosti oboch strán sporu svojvoľne a bez právneho dôvodu vyhodnotil situáciu v rozpore so zákonom a ustálenou judikatúrou, čím sa priamo podieľal na vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu a to na úkor žalovanej. Na základe toho súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej právo na spravodlivý súdny proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
59. Žalobca odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalovanej doručil prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne s vyčerpávajúcim odôvodnením a vyhodnotením vykonaného dokazovania.
60. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.
61. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie je len sčasti dôvodné, v dôsledku čoho bolo potrebné rozsudok sčasti zmeniť a vo zvyšku potvrdiť (§ 387 a 388 CSP).
62. Predmetom konania je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov - strán sporu (v texte aj len BSM), ktoré podľa oboma stranami tvrdeného a súdom prvej inštancie ustáleného tvoria nehnuteľnosti - rodinný dom a pozemky (záhrada a zastavané plochy a nádvoria) v hodnote 125.333,19 Eur, ako sú špecifikované vo výroku preskúmavaného rozsudku, a zároveň pasíva (dlhy súvisiace s výstavbou predmetného rodinného domu) v podobe zostatku dvoch úverov v sume 25.256,11 Eur a 32.813,70 Eur, ako sú špecifikované vo výroku I. preskúmavaného rozsudku, pričom súd prvej inštancie vo výroku II. preskúmavaného rozsudku všetko uvedené (aktíva i pasíva) prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu a výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej na vyrovnanie jej podielu sumu 35.677,06 Eur, do troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
63. Hoci odvolateľka v podanom odvolaní výslovne napáda iba výrok II. a III. preskúmavaného rozsudku, pričom správnosť výrokov I. (o určení čo patrí do zaniknutého BSM), IV. (o náhrade trov konania), V. (o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok) a VI. (o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok) nenapáda, keďže predmetom konania je vyporiadanie BSM, pri ktorom spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (§ 150 OZ) a zároveň výroky o náhrade trov konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok sú výrokmi závislými od výrokov vo veci samej, v zmysle § 379 platí v danom prípade výnimka z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolania a odvolaciemu prieskumu potom v zmysle § 379 písm. a) a c) CSP podlieha napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch.
64. Vychádzajúc z odvolacích dôvodov uplatnených žalovanou, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tom, ktorému z manželov prikázať predmet BSM (aktíva aj pasíva) do výlučného vlastníctva dopustil odvolateľkou vytýkaných vád konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že by súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, prípadne v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež či sa súd dopustil vád rozhodnutia a to skutkových v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že by dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a právnych v zmysle písm. h) citovaného ustanovenia, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to na základe v odvolaní konkretizovaných odvolacích dôvodov.
65. Pre posúdenie veci bolo rozhodujúce hmotnoprávne ust. § 150 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
66. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020).
67. Teória procesného práva teda podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Civilné sporové konanie má kontradiktórny charakter, ktorý sa prejavuje najmä tým, že od strán v rámci zvýšenej procesnej diligencie očakáva, že budú prednášať tvrdenia a vyvíjať dôkaznú aktivitu podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej. Kontradiktórna povaha konania je zachytená hneď v článku 8 základných princípov CSP, ktorý od strán vyžaduje, aby označili skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podopreli ich dôkazmi v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania v sporovom konaní je ustanovenie § 132 ods. 1 CSP v spojení s § 185 a nasl. CSP.
68. Uvedené ustanovenia stanovujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.
69. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
70. V prejednávanej veci v čase odvolacieho konania, rozsah BSM, hodnota aktív a pasív BSM, ani parita podielov, už neboli sporné, avšak obe strany žiadali prikázať nehnuteľnosti (rodinný dom a priľahlé pozemky) včítane dlhov z úverov, do svojho výlučného vlastníctva. Preto na žalobcovi aj na žalovanej spočívalo dôkazné bremeno preukázať existenciu dôvodov na prikázanie nehnuteľnosti práve jemu a zároveň nie protistrane.
71. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie vyporiadania BSM strán a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na zdôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pričom nezistil ani v odvolaní namietané vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd uviedol čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké relevantné dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Pokiaľ súd v rozsudku nespomenul odvolateľkou poukázané dôkazy (fotografie nehnuteľností, potvrdenie riaditeľky materskej školy či SMS správy žalobcu o obmedzení jej vstupu do nehnuteľností) stalo sa tak preto, že tieto dôkazy nepovažoval za rozhodujúce i vzhľadom na inak preukázaný relevantný skutkový stav. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť v neprospech odvolateľky, ani taká aplikácia príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Za tohto stavu nemožno za opodstatnenú považovať námietku odvolateľky, že neodôvodnením rozhodnutia v súlade s § 220 ods. 2 CSP došlo k vade konania v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a k porušeniu práva na spravodlivý proces.
72. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z relevantných odvolacích argumentov, odvolací súd dopĺňa iba nasledovné:
73. Právna úprava výslovne nestanovuje presné kritériá pre rozhodnutie o tom, ktoré časti majetku majú v rámci vyporiadania pripadnúť tomu ktorému manželovi. Ak v konaní o vyporiadanie BSM vyjdú najavo skutočnosti odôvodňujúce prikázanie veci každému z manželov, je vecou úvahy súdu, aké riešenie zvolí a ktorému z manželov konkrétnu vec prikáže, pričom musí vychádzať z právne významných skutočností. Určujúcim pre rozhodnutie súdu je zásadne hľadisko účelného využitia veci. Ďalším z hľadísk je, ktorý z manželov danú vec potrebuje naliehavejšie na účel, na ktorý bola obstaraná, kto je na ňu väčšmi odkázaný. Podľa okolností prípadu je tiež dôvodné prihliadnuť aj na zásluhy toho ktorého z manželov o nadobudnutie a udržanie dotknutej veci prevažnou mierou. Ďalším kritériom je ktorý z manželov vec po zániku BSM užíva, kto sa o vec stará a kto môže zabezpečiť jej riadnu prevádzku aj v budúcnosti. Je pritom potrebné prihliadnuť tiež na potreby maloletých detí strán. A jednou zo základných požiadaviek je, aby ten, komu má byť vec prikázaná bol schopný vyplatiť protistrane náhradu na vyrovnanie. V tomto smere bola solventnosť oboch strán v prvoinštančnom konaní preukázaná.
74. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku správne prihliadol na to, že predmetné nehnuteľnosti dlhodobo aj v súčasnosti užíva za účelom bývania a obhospodaruje žalobca, ktorý nie je výlučným vlastníkom inej nehnuteľnosti na bývanie, je len podielovým spoluvlastníkom v 1/3 na rodičovskom dome, ktorý užíva jeho matka, pričom žalobca má výrazný emocionálny vzťah k nehnuteľnosti daný značnou mierou akou sa osobne dlhodobo podieľal na
výstavbe rodinného domu. Žalobca je tak výrazne odkázaný na užívanie predmetného domu ako obydlia na rozdiel od žalovanej, ktorá býva v spoločnej domácnosti s priateľom v I., kde aj pracuje a maloletá dcéra strán v starostlivosti matky tam navštevuje školu. Na druhej strane žalovaná nehnuteľnosť opustila už v roku 2014 resp. 2016 po tom, ako nadviazala vzťah s iným mužom (tu bez potreby hodnotenia príčin rozvratu manželstva a opustenia domu) a po čase vytvorila spoločnú domácnosť s partnerom v I., kde aj pracuje a dcéra tam navštevuje školu. Do G. pritom chodí navštevovať spolu s maloletou rodičov, kde majú možnosť aj prespávať. Maloletá súčasne počas výkonu styku otcom užíva predmetné nehnuteľnosti (otec dodatočne na pozemku pre ňu vybudoval bazén).
75. Vychádzajúc z popísaných právne významných skutočností pre prikázanie veci, odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako prvoinštančný, že v danom prípade je potrebné nehnuteľnosti (spolu so záväzkami) prikázať do výlučného vlastníctva práve žalobcu, keď o niečo viac a významnejších kritérií (uvedených v predchádzajúcom odseku) svedčí v jeho prospech. Nenadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanou je pritom kompenzované vyplatením primeranej finančnej náhrady rovnajúcej sa polovici hodnoty daného majetku.
76. Odvolací súd je popritom toho názoru, že žalovaná v konaní neuniesla svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že sa podstatne vyššou právne významnou mierou zaslúžila o nadobudnutie predmetného domu a priľahlých pozemkov, pričom v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania podrobne analyzovaného v odôvodnení preskúmavaného rozsudku, prvoinštančný súd správne ustálil, že tak žalobca ako aj žalovaná sa v primeranej porovnateľnej miere, zodpovedajúcej ich sociálnej role a danej situácii v rodine, podieľali na nadobudnutí predmetných nehnuteľností s tým, že v priebehu manželstva sa každý z manželov riadne a primerane staral o rodinu, o zabezpečovanie potrieb domácnosti, a spoločné maloleté dieťa. Každý sa zaslúžil aj o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k správnemu záveru o rovnosti podielov oboch manželov.
77. K jednotlivým (iba relevantným) odvolacím argumentom, odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:
78. Žalovaná v podanom odvolaní tiež namieta, že súd prvej inštancie nemal pripustiť nezákonný dôkaz žalobcom predloženým zošitom, v ktorom boli zaznamenané výdavky strán sporu v súvislosti s výstavbou ich rodinného domu, keďže tento jej bol odcudzený žalobcom. Vzhľadom na to, že predmetný zošit bol nadobudnutý buď niektorým či oboma manželmi za trvania manželstva a zároveň nespadá pod žiadnu z výnimiek v zmysle § 143 OZ, neslúžil ani osobnej potrebe žalovanej, naopak, boli doň zaznamenané spoločné výdavky manželov v súvislosti so stavbou spoločného rodinného domu, ako taký v zmysle § 143 OZ tvorí predmet BSM, patril teda každému z manželov. To, že údaje do zošita mala zapisovať výlučne žalovaná, nemôže nič zmeniť na uvedenom závere, ani to nezakladá jej osobné vlastníctvo k zošitu. Je preto vylúčené, aby bol predmetný zošiť „odcudzený" žalobcom žalovanej. Pokiaľ potom zošiť ako dôkaz v konaní predložil žalobca, niet žiadneho dôvodu hodnotiť ho ako nezákonne získaný, resp. nezákonný dôkaz (čl. 16 ods. 2 v spojení s § 187 ods. 1 CSP).
79. V záverečnej časti odvolania žalovaná nesúhlasila s tým, že prvoinštančný súd podľa ods. 40 odôvodnenia rozsudku nezohľadnil pri vyporiadaní žalovanou po zániku BSM vynaložené peňažné prostriedky z jej výlučného vlastníctva na splátky spoločných úverov (vo výške polovice každej splátky). Poukázala pritom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/14/2006, z ktorého zdôraznila, ak sa niektorý z manželov podieľal na zaplatení spoločného dlhu po rozvode manželstva už zo svojich výlučných prostriedkov, má právo na ich náhradu. Obdobne podľa ňou citovaného komentára k Občianskemu zákonníku I, Nakladatelství CH.Beck, rok vydania 2015, autori Števček a spol., str. 1107, v prípade spoločných dlhov a pohľadávok, ktoré neboli do dňa vyporiadania uhradené sa vo výroku o vyporiadaní premietne ich výška v dobe, kedy k vyporiadaniu dochádza, pri súčasnom zohľadnení toho, čo ktorý z manželov na sporný dlh zaplatil, prípadne čo na spoločnej pohľadávke získal. Žalovaná pritom namietala, že ak platila zo svojich výlučných prostriedkov polovicu splátok úveru po zániku BSM, znížila výšku úverov v prospech žalovaného, ktorému boli pasíva prikázané v nižšej sume, ako v prípade, ak by tieto splátky neplatila vôbec, alebo ich musel platiť výlučne sám a súd týmto nerešpektoval zhodné tvrdenia a žiadosti strán sporu a tým sa podieľal sa na vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu na úkor žalovanej.
80. V zmysle cit. § 150 Občianskeho zákonníka platí, že každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a zároveň je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Podľa tohto ust., ak by v čase po zániku BSM do vyporiadania predmetného dlhu uhrádzal splátky úveru iba jeden z exmanželov zo svojich prostriedkov, na strane druhého by tým v rozsahu polovice splátok vznikalo bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania by sa od druhého manžela mohol domáhať (aj § 451 v spojení s § 454 OZ).
81. V danom prípade bolo preukázaným a nebolo už sporným, že po zániku BSM rozvodom manželstva strán tak žalobca, ako aj žalovaná splácali každý rovnako polovicu splátok zo spoločných úverov. Platí teda, že každý z manželov v tomto období po zániku BSM uhrádzal už zo svojich výlučných prostriedkov splátky na ich spoločný dlh, ktorý až do vyporiadania zostáva analogicky (§ 853 ods. 1 OZ) v režime BSM. Preto teoreticky u každého z manželov vznikol nárok voči druhému, aby sa mu uhradilo čo zo svojho vynaložil na spoločný dlh. Keďže ale tento nárok je u žalobcu i žalovanej v identickej výške (keďže každý platil polovicu spoločného solidárneho dlhu) a zároveň je daná parita podielov, znamenalo by to, že ak by každej zo strán mal byť zohľadnený nárok voči protistrane na rovnakú sumu, dochádza k vyrovnaniu (vynulovaniu) a nič sa nemení na výslednej sume vyporiadania. Postupovať takto by už bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania zakotvenej v čl. 17 základných princípov CSP. Vychádzajúc z uvedeného potom prvoinštančný súd fakticky správne v ods. 40 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku uzavrel, že právo na náhradu platieb zo spoločného dlhu po rozvode manželstva jedným z manželov z jeho výlučných prostriedkov platí iba vtedy, ak dlh v celom rozsahu splácal len jeden z manželov a nie ak v danom prípade splácali každý polovicu splátky. Keďže potom v konaní bolo preukázané a nesporné, že po zániku BSM rozvodom, každý z manželov uhradil na spoločných dlhoch rovnakú čiastku, zmienená skutočnosť nemôže mať žiaden vplyv na výšku sumy určenej na vyrovnanie podielov.
82. Odvolateľka tiež namieta dĺžku paričnej lehoty určenej súdom prvej inštancie na vyplatenie sumy na vyrovnanie podielu žalovanej žalobcom, a to tri mesiace od právoplatnosti rozhodnutia, s poukazom na to, že sám žalobca žiadal lehotu 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Prvoinštančný súd určenie trojmesačnej paričnej lehoty v ods. 39 rozsudku odôvodnil tým, že zohľadnil výšku vyrovnacieho podielu za účelom poskytnutia priestoru žalobcovi na zabezpečenie potrebných prostriedkov.
83. V zmysle § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
84. V zmysle citovaného ustanovenia lehota na plnenie je zákonom stanovená zásadne na tri dni, len v odôvodnených prípadoch môže súd určiť lehotu dlhšiu (nie kratšiu). Dlhšiu lehotu súd stanoví podľa okolností daného prípadu, pričom svoj záver musí odôvodniť. V danom prípade odvolací súd považoval za rozhodné, že v konaní pred prvoinštančným súdom bolo nesporne preukázané, že obe strany disponovali zostatkami na účtoch cez 30.000,- Eur, čím obaja osvedčili, že disponujú čiastkami na vyplatenie vyrovnacieho podielu. Za danej situácie odvolací súd nevidel relevantný dôvod pre ktorý by mala byť paričná lehota na vyplatenie žalobcom vyrovnacieho podielu žalovanej predĺžená až na tri mesiace. Rozsudok súdu sa stáva právoplatným až 15 dní po jeho doručení stranám a vykonateľný po uplynutí paričnej lehoty po právoplatnosti. Pri preukázanej solventnosti žalobcovi musí postačiť lehota na plnenie 15 dní, aby organizačne a technicky za celé dané obdobie zabezpečil prevod finančných prostriedkov na účet žalovanej. Odvolací súd preto nevidel osobitné okolnosti prípadu a dôvody pre výnimočné predĺženie paričnej lehoty až na tri mesiace. V tejto časti splatnosti bolo potom dôvodným napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a určiť lehotu na plnenie 15 dni.
85. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
86. Po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov uplatnených žalovanou, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku súdom prvej inštancie, zohľadniac tiež, že samotné vyčíslenie aktív a pasív nebolo v odvolacom konaní namietnuté, odvolací súd potom dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť (§ 387 CSP) včítane závislých odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutých a správnych výrokov III. až VI. o náhrade trov konania a o súdnom poplatku, avšak s výnimkou lehoty na plnenie vo výroku III., v ktorej časti odvolací súd rozsudok s použitím ust. § 388 CSP zmenil tak, že paričnú lehotu určil v rozsahu 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zmena prvoinštančného rozsudku iba v lehote na plnenie, nemá vplyv na úspech strán vo veci a preto nemôže mať žiaden vplyv na náhradu trov prvoinštančného konania.
87. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
88. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
89. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
90. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 255 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. Keďže v tomto odvolacom konaní, v rámci sporu, ktorý má charakter iudicium duplex, bola každá zo strán čiastočne úspešná a čiastočne neúspešná, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
91. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).