Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41Cob-35-2022.pdf
PDF · 126.33 KB
Case nature
Subarea
41Cob/35/2022
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členov senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a JUDr. Mariána Blahu v právnej veci žalobcu Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom Námestie SNP 23, 947 01 Banská Bystrica, IČO: 37 828 100, zastúpeného TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému Slovenská autobusová doprava Lučenec, akciová spoločnosť, so sídlom Mikušovská cesta 17, 984 01 Lučenec, IČO:36 054 259, zastúpenému advokátom JUDr. Róbertom Gombalom, so sídlom ulica P. Rádayho č. 14/A, 984 01 Lučenec, IČO:42 010 608, o vydanie bezdôvodného obohatenia 641.001,--Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Cb/73/2019-558 zo dňa 24. marca 2022 takto
rozhodol:
I. Uznesenie Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Cb/73/2019-558 zo dňa 24. marca 2022 potvrdzuje.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec napadnutým uznesením prvou výrokovou vetou konanie o zaplatenie sumy 641.001,--Eur s príslušenstvom zastavil. Druhou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% vo výške, ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 28.08.2019 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného vo výške 641.001,--Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dôvodu nenaplnenia podmienok predĺženia trvania zmluvy o výkone vo verejnom záujme a z toho vyplývajúcej neplatnosti dodatku, ktorým sa takáto zmluva predĺžila, čo podľa jeho tvrdenia založilo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia plnenia, ktoré na základe takejto neplatnej zmluvy bolo zo strany žalobcu žalovanému poskytnuté.
3. Písomným podaním zo dňa 02.03.2022 vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť s odôvodnením, že nakoľko Civilný sporový poriadok neumožňoval podať žalobu o neplatnosť Dodatku, bol žalobca nútený v súlade s v tom čase prevládajúcim právnym názorom uvádzaným v právnej teórii žalovať na okresnom súde jednak vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým súd určí, že neexistuje právo žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenia podľa zmluvy v znení Dodatku za obdobie po 31.12.2018 a zároveň vydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 593.437,--Eur s príslušenstvom a sumu 47.564,--Eur s príslušenstvom.
4. V späťvzatí poukázal na konštatovanie odvolacieho súdu, v zmysle ktorého prvostupňový súd postupoval nesprávne pokiaľ v petite žaloby nie je vyjadrený synalagmatický záväzok a rozhodol medzitýmnym rozsudkom o neexistencii práva žalovaného voči žalobcovi na finančné plnenie podľa zmluvy v znení Dodatku č. 9, postupoval prvostupňový súd nesprávne s tým, že s týmto názorom
sa žalobca nestotožnil a má za to, že uznesenie odvolacieho súdu ho núti najskôr vyčísliť peňažný nárok žalovanému voči žalobcovi na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy ako podmienku na to, aby sa prvostupňový súd mohol zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti zmluvy, čo sa javí žalobcovi v konkrétnom prípade neúčelné a s ohľadom na procesnú hospodárnosť a efektivitu vynakladania verejných prostriedkov daňových poplatníkov na vedenie predmetného sporu. Uviedol, že jeho zámerom nebolo pri podaní žaloby získanie vrátenia peňažného plnenia za vykonané služby vo verejnom záujme, to znamená, že žalobca ani nikdy primárne nevyčísľoval hodnotu prijatých služieb vo verejnom záujme za účelom ich zápočtu. Súdne konanie inicioval z dôvodu, aby súd nastolil medzi sporovými stranami právnu istotu v otázke, na základe akého právneho titulu vykonával žalovaný dopravné služby u žalobcu po 31.12.2018. V závislosti od tohto meritórneho rozhodnutia mali žalobca a žalovaný v úmysle zahájiť mimosúdne rokovania, ktoré by smerovali buď k podradeniu vykonaných prepravných služieb pod platne predĺženú Zmluvu alebo vyporiadaniu žalobcom prijatých dopravných služieb z titulu bezdôvodného obohatenia. Právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení žalobcovi fakticky neumožňuje bez neprimeraných nákladov z verejných zdrojov v konaní ďalej pokračovať. Žalobca tiež uviedol, že tým, že bez vyslovenia právneho názoru v merite sporu odvolací súd spor z procesných dôvodov vrátil okresnému súdu, nemožno podľa názoru žalobcu v dohľadnej dobe očakávať rozhodnutie, ktoré by medzi stranami definitívne vyriešilo otázku platnosti alebo neplatnosti Zmluvy. Žalobca chcel chrániť verejné zdroje, t. j. potreboval poznať zákonnosť predĺženia zmluvného vzťahu so žalovaným, nakoľko mal dôvodné pochybnosti, či predĺženie bolo v súlade s predpismi o verejnom obstarávaní, prípadne inými verejnoprávnymi predpismi o nakladaní s verejnými zdrojmi. Ďalej uviedol, že predmetný spor úzko súvisí so súdnym konaním, ktoré je vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 67Cb/30/2020, v ktorom sa žalovaný domáha zaplatenia 3.923.283,42 Eur s príslušenstvom voči žalobcovi. Žalobca poukázal na to, že vzal žalobu späť aj v obdobnej veci, v ktorej žaluje spoločnosť Slovenská autobusová doprava Zvolen, a.s. o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti predĺženia Zmluvy o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave uzavretej medzi žalobcom a SAD Zvolen, ktoré konanie bolo uznesením z 15.12.2021 zastavené. SAD Zvolen sa proti uzneseniu o zastavení konania odvolal, pričom o odvolaní zatiaľ nebolo rozhodnuté. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol konanie z dôvodu späťvzatia v celom rozsahu zastaviť a o trovách konania rozhodnúť v zmysle § 256 CSP, keď má za to, že nezavinil zastavenie konania, žalobu berie späť z objektívnych dôvodov, a preto navrhol, aby súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. V prípade, ak žalovaný nebude súhlasiť so späťvzatím žaloby z dôvodov, ktoré súd vyhodnotí ako vážne a konanie nezastaví, žalobca bude nútený v konaní v spore pokračovať v zmysle právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Banskej Bystrici.
5. Žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil. Poukázal na to, že od začiatku sporu sa k postupu a žalobe žalobcu vyjadroval tak, že spor vyvolaný žalobcom o zaplatenie 641.001,--Eur titulom bezdôvodného obohatenia v spojitosti s tým, že žalobca neuznal predĺženie zmluvného vzťahu so žalovaným po 01.01.2019 nemá žiadny zmysel, pretože žalovaný aj po 01.01.2019 pre žalobcu poskytoval služby vo verejnom záujme a za tieto služby mu musí byť zo strany žalobcu zaplatené. Uviedol, že aj sám žalobca nakoniec v späťvzatí žaloby uznal, že jeho zámerom pri podaní žaloby nebolo získanie vrátenia peňažného plnenia za vykonané služby vo verejnom záujme. Podaním žaloby a zotrvaním na žalobe medzi stranami sporu navodil otázku neistoty, v akom právnom vzťahu je žalovaný so žalobcom po dni 01.01.2019 a zároveň vyvolal týmto sporom aj otázku právnej neistoty ohľadne ďalších právnych vzťahov medzi stranami sporu upravených Dodatkom č. 9 aj za obdobie pred 01.01.2019, pretože Dodatok č. 9 uzavretý dňa 14.11.2017 upravoval aj právne vzťahy medzi stranami sporu od roku 2017, čo vyvolalo spor momentálne vedený na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 67 Cb 30/2020.
6. Ďalej uviedol, že z argumentácie žalobcu je zrejmé, že aj v súčasnosti žalobca neuznáva zákonnosť predĺženia zmluvného vzťahu s tým, že momentálne mu tento stav „vyhovuje“ a tak podľa neho v záujme efektívneho vynakladania verejných zdrojov aktuálne tvrdí, že nevidí dôvod na pokračovanie sporu. Pri takomto vysvetľovaní svojho momentálneho postupu žalobca stále udržiava otázku neistoty, v akom právnom vzťahu je žalovaný so žalobcom a koná aj v rozpore s jeho odôvodňovaním vedenia tohto sporu. Uviedol, že žalobcovi nič nebráni, že sa bude v budúcnosti domáhať vydania bezdôvodného obohatenia možno aj za celé Zmluvou „nepokryté“ obdobie, a to už takou žalobou, ako by bol „nútený“ pokračovať aj v tomto spore, a to v zmysle právneho názoru vyplývajúceho zo zrušovacieho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Z uvedených dôvodov je podľa žalovaného jeho oprávneným záujmom mať jednoznačnú právnu istotu, či je so žalobcom v zmluvnom alebo v bezzmluvnom vzťahu a musí trvať
na tom, aby v tomto spore o zaplatenie z titulu bezdôvodného obohatenia súd meritórne rozhodol, a preto so zastavením nesúhlasí. Je presvedčený, že uvedený dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby je dostatočne vážny podľa ust. § 146 ods. 1 CSP a vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré v rámci konania vyšli najavo, dôvodne predpokladá, že tento dôvod ako vážny vyhodnotí aj konajúci súd.
7. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca nie je povinný uviesť dôvod späťvzatia žaloby a zákon späťvzatie žaloby uvedením žiadneho konkrétneho dôvodu ani nepodmieňuje s tým, že z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je samotná príčina, ktorá by viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby do značnej miery relevantná. Žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu s poukazom na hospodárnosť vedenia konania z jeho strany a snahu šetriť verejné zdroje v súvislosti s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, napriek tomu, že žalobca naďalej zotrváva na argumentácii spornosti platnosti dodatku zmluvy o výkone vo verejnom záujme, ktorá podľa jeho názoru je kľúčovou pre posúdenie vzťahov medzi žalobcom a žalovaným a čoho sa fakticky aj žalobou pôvodne chcel domôcť. Uviedol, že kvalifikovaný nesúhlas žalovaného môže viesť k rozhodnutiu súdu o nepripustení späťvzatia žaloby, pričom konania podľa § 146 ods. 2 CSP môžu byť zastavené iba so súhlasom žalovaného. Žalovaný vo svojom podaní právne relevantným spôsobom vyslovil nesúhlas so späťvzatím žaloby, pričom však podľa názoru súdu sa nejedná o prípad § 146 ods. 2 CSP, pretože predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi za určité časové obdobie a nejedná sa o spor, z ktorého by spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýval z osobitného predpisu (ide najmä o konania v zmysle § 149, 142, 139 ods. 2, § 105 Občianskeho zákonníka a podobne). V prejednávanom prípade je teda podľa názoru súdu prvej inštancie nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby potrebné posudzovať v zmysle § 146 ods. 1 CSP a takto aj vážnosť dôvodov žalovaného vyhodnotiť.
8. Súd uviedol, že pri posudzovaní vážnych dôvodov nesúhlasu na strane žalovaného so späťvzatím žaloby je v prvom rade potrebné vychádzať zo samotného predmetu sporu, ktorý vymedzil žalobca petitom žaloby (doteraz nezmenený),v zmysle ktorého sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného s tým, že prejudiciálne v konaní je potreba posúdenia platnosti právneho titulu, na základe ktorého plnenie malo, resp. nemalo byť poskytnuté. V zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným sa jedná o vzájomné plnenia (synalagmatické), z čoho vyplýva, že oproti plneniu žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia je potrebné, aby bolo špecifikované a uplatnené aj plnenie žalobcu, ktoré eventuálne od žalovaného rovnakým titulom bezdôvodného obohatenia obdržal. Za stávajúceho stavu žalobca doteraz v intenciách vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu petit neupravil, teda procesné dôvody pre zamietnutie žaloby naďalej trvajú a za tohto stavu sa rozhodol z dôvodu hospodárnosti a nevynakladania ďalších trov žalobu vziať späť. Súd ani žalovaný žalobcu nemôžu nútiť k tomu, aby petit akýmkoľvek spôsobom upravil a zosúladil s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. V prípade, že tak žalobca neučiní, dôsledkom takéhoto správania pri riadnom prejednaní veci je zamietnutie žaloby, teda procesný úspech žalovaného, avšak opätovne len z procesných dôvodov, nakoľko v súlade s vysloveným názorom odvolacieho súdu nie je dôvod pre posudzovanie platnosti predmetnej Zmluvy o výkone vo verejnom záujme za predpokladu, že nie sú odstránené formálne nedostatky tejto žaloby. Uviedol, že súd by rozhodnutím nerozhodoval priamo o platnosti, resp. neplatnosti, za týmto účelom by musela byť podaná osobitná žaloba, ak by strany sporu sa chceli domôcť meritórneho rozhodnutia vo vzťahu, či práva a povinnosti z takejto zmluvy im vznikli alebo nevznikli. Na základe uvedeného podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné si položiť otázku, čo sa zmení na strane žalovaného, ak bude spor prejednaný súdom a konanie by nebolo zastavené napriek tomu, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. V prípade, že by vec bola prejednaná v intenciách podanej žaloby a eventuálne by žaloba bola zamietnutá v intenciách právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, žalovaný by mal rozhodnutie, ktoré by vo vzťahu k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie nič nemenilo, rovnako ako uznesenie o zastavení konania, pretože žiadna povinnosť by mu nevznikla. Žalovaný by nedosiahol vyslovenie ani len predbežného právneho názoru súdu vo vzťahu k platnosti, resp. neplatnosti zmluvy, keďže žaloba by bola z tohto dôvodu zamietnutá. Iná situácia by bola v konaní, ak by žalobca upravil petit žaloby v intenciách vysloveného právneho názoru a prejavil synalagmatickosť vzájomných právnych vzťahov a následne by eventuálne takúto žalobu bral späť, potom by bolo možné dôvody, ktoré uvádza žalovaný vyhodnotiť ako dôvody vážne, pretože nič by v konaní nebránilo ďalej pokračovať, prípadne aj vyriešením prejudiciálnej otázky platnosti, resp. neplatnosti predbežnej zmluvy, ktorá by však mala význam len z hľadiska tohto konkrétneho konania. Z uvedených dôvodov súd preto dôvody, ktoré uvádza žalovaný nepovažuje za vážne dôvody nesúhlasu a konanie zastavil.
9. Súd prvej inštancie uviedol, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca tým, že žalobu berie späť, osobitné dôvody, pre ktoré by žalovanému nemala byť priznaná náhrada trov konania súd v tvrdených skutočnostiach žalobcu nevidel, a preto rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%.
10. Proti uzneseniu v časti zastavenia konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie pri rozhodovaní o zastavení konania nesprávnej aplikoval ustanovenia § 146 ods. 1, 2 CSP.
11. Zastáva názor, že predmet sporu od začiatku vymedzil žalobca s tým, že sa žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti predĺženia zmluvného vzťahu, z ktorého boli poskytované vzájomné plnenia, a teda bolo od počiatku konaním, z ktorého vyplýva „určitý spôsob vysporiadania medzi účastníkmi“, hoci žalobca v tomto spore procesne správne nekonal. Podľa žalovaného mal súd prvej inštancie za situácie, že žalovaný nesúhlasil so späťvzatím žaloby konať ďalej a pokiaľ by žalobca jeho žalobu neupravil a v žalobnom petite nevyjadril vzájomnú viazanosť reštitučnej povinnosti účastníkov neplatnej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka, mal žalobu žalobcu zamietnuť. Žalovaný ďalej tvrdí, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil aj vážnosť dôvodov, ktoré žalovaného viedli k tomu, že nesúhlasil so zastavením konania na základe späťvzatia žaloby. Žalovaný sa od začiatku konania bránil žalobe jednak z dôvodu, že nepovažoval Dodatok č. 9 za neplatný, jednak sa bránil aj tým, on aj po 01.01.2019 poskytoval pre žalobcu služby v prímestskej autobusovej doprave a teda žaloba žalobcu nemôže byť od počiatku úspešná len titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení posúdenie vážnosti dôvodov podľa žalovaného neprimerane zúžil, keď pre jeho ďalšie konanie nevyhnutne vyžadoval aktivitu žalobcu a bez tejto aktivity nevedel vec meritórne rozhodnúť, pričom ale opomenul, že predmetom konania je požiadavka žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v podaní zo dňa 14.03.2022 uviedol, že stav právnej neistoty sa prejavuje práve tým, že je neisté ako sa právne vyhodnotí plnenie žalobcu žalovanému za obdobie 5 rokov (hodnota ktorého predstavuje za toto obdobie sumu niekoľko desiatok miliónov Eur), a preto trvá na prejednaní veci a na jeho od začiatku prezentovanom návrhu na zamietnutie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa za danej procesnej situácie môže prejaviť jedine zamietnutím žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Pre žalovaného mal podstatný zmysel aj taký rozsudok súdu, ktorého výrokom bude výrok o zamietnutí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia , pretože týmto sa situácia žalovaného zlepšuje, žalovaný má istotu „vyriešenia“ platieb žalobcu žalovanému za obdobie január 2019 (čo je predmet žaloby) a vyššiu mieru istoty, že žalobca nebude pri úvahách vysporiadania ďalšieho obdobia (od februára 2019 do decembra 2023) vychádzať len z toho, že len žalobca má voči žalovanému nároky. Naproti tomu výrok o zastavení konania, ktoré ako je žalovanému známe vysvetľuje žalobca ako uzná za vhodné, nijako žalobcovi nebráni hoc aj opätovne sa so žalovaným sporiť ohľadne vydania bezdôvodného obohatenia, a to aj za rovnaké obdobie.
12. Podľa žalovaného nezanedbateľné z hľadiska hodnotenia vážnosti dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby je aj to, že práve žalobca spochybnil právny vzťah so žalovaným po 01.01.2019 a tým už od 14.09.2018 nastolil stav právnej neistoty, ktorý vlastne trvá doteraz. Pritom žalovaný aj napriek stavu právnej neistoty plnil aj po 01.01.2019 jeho povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu a žalobca napriek tomu podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Následne žalobca opätovne verejne počas priebehu tohto konania prezentoval jeho priebežný úspech v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia a až po zrušení medzitýmneho rozsudku začal uvažovať o späťvzatí žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že mu to tak momentálne vyhovuje, žalobca nikdy nevyjadril skutočnosť, že sa od žalovaného nebude domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný zastáva názor, že tento spor je „ukážkovým“ prípadom použitia súdom v rozhodnutí citovaných postupov a použitia iných, ako právnych kritérií na vyhodnocovanie vážnosti dôvodov a žalovaný úplne v súlade s týmito postupmi nesúhlasí so späťvzatím žaloby a následným zastavením konania, pretože práve žalobca vyvolal spor a právnu neistotu medzi stranami sporu, pretože práve žalobca žaloval žalovaného úplne bezdôvodne o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože práve žalobca prezentoval v rámci sporu, že bol úspešný, pretože práve žalobca až po zrušení medzitýmneho rozsudku začal uvažovať o späťvzatí žaloby, pretože práve žalobca aj napriek tomu, že vie, ako má správne procesne žalovať momentálne nekoná a tým právne spornú situáciu, ktorú vyvolal jedine on nechce doriešiť, pretože pre žalovaného aj do budúcna hrozí obdobný spor medzi žalobcom a žalovaným, a preto je správne a
spravodlivé, aby bola žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia ako nedôvodná zamietnutá a nedošlo len k zastaveniu konania.
13. S poukazom na uvedené skutočnosti a odvolacie dôvody žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici uznesenie Okresného súdu Lučenec zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s tvrdením žalovaného, že sa v predmetnom spore jedná o určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami sa nestotožňuje, nakoľko v zmysle komentárovej literatúry za konanie , z ktorého vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi možno považovať napr. konanie o vyporiadanie BSM, zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o hospodárení so spoločnou vecou, alebo o zrušenie práva spoločného nájmu bytu a s týmto súvisiacim nárokom na bytovú náhradu. Už samotný Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení rozhodol, že sa medzi stranami o taký vzťah (t. j. o vzťah, ktorého určitý spôsob usporiadania vyplýva z osobitného predpisu) nejedná. Ak by sa v predmetnom prípade jednalo o vzťah sporových strán, ktorého usporiadanie vyplýva z osobitného predpisu, musel by Krajský súd v Banskej Bystrici medzitýmny rozsudok potvrdiť a ponechať na okresnom súde vyjadrenie synalagmaticity vo výroku rozhodnutia vo veci samej, a to aj bez jej výslovného vyjadrenia v petite žaloby. So skutočnosti, že Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení rozhodol tak, že tento postup odmietol ako nesprávny, vyplýva, že sa v predmetnom prípade nejedná o vzťah sporových strán, ktorého usporiadanie vyplýva z osobitného predpisu.
15. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením žalovaného, že konajúci súd musí prihliadať na jeho nesúhlas so späťvzatím žaloby v zmysle § 146 ods. 2 CSP, a to aj bez udania dôvodu, nakoľko aj s odkazom na vyššie uvedené, v predmetnom prípade je potrebné postupovať podľa § 146 ods. 1 CSP, t. j. žalovaný musí uviesť vážne dôvody svojho nesúhlasu so späťvzatím žaloby.
16. Žalovaný ako vážny dôvod nesúhlasu so späťvzatím uvádza potrebu rozhodnúť vo veci samej (t. j. vyriešiť otázku platnosti/neplatnosti Zmluvy a následne rozhodnúť o nároku žalobcu na vrátenie platby za mesiac január 2019 vo výške 641.001,--Eur). Predmetný argument žalovaného, ktorým odôvodňuje svoj nesúhlas so späťvzatím žaloby, podľa názoru žalobcu nie je vážnym dôvodov v zmysle § 146 ods. 1 CSP. Právna istota alebo dôvera v zmluvný vzťah vyplývajúci zo Zmluvy objektívne nepredstavuje dôvod nesúhlasu so zastavením konania o žalobe, ktorý by napĺňal požadovanú intenzitu vážnosti v zmysle § 146 ods. 1 CSP. Otázka platnosti/neplatnosti Zmluvy môže byť vyriešená aj v súvisiacom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica č. k. 67Cb/30/2020, ktoré inicioval žalovaný a v rámci ktorého konajúci súd túto otázku vyrieši ako prejudiciálnu otázku.
17. Žalobca ďalej uviedol, že podľa jeho názoru Okresný súd Lučenec v bode 12 uznesenia o zastavení konania správne konštatuje, že v prípade, ak by v konaní pokračoval, bola by žaloba zamietnutá výlučne z procesných dôvodov, a teda by nerozhodoval o platnosti/neplatnosti Zmluvy a ani o uplatnenom nároku na vrátenie zálohovej platby za január 2019. Zamietnutím žaloby by teda v predmetnom prípade nedošlo k vyriešeniu otázky platnosti Zmluvy, a ani k vyriešeniu právneho základu platieb za služby autobusovej prepravy. Z tohto hľadiska argumentácia žalovaného, že nesúhlasí so späťvzatím žaloby z dôvodu potreby rozhodnutia v merite veci neobstojí (keďže súd by v prípade pokračovania v konaní o merite veci nerozhodoval).
18. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že v predmetnej veci nie je možné aplikovať ust. § 146 ods. 2 CSP a rovnako neexistujú ani žiadne vážne dôvody, na základe ktorých by bolo možné aplikovať ust. § 146 ods. 1 CSP a navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Žalobca si voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu trov konania.
19. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril a k bodu 1 vyjadrenia uviedol, že žalobca si sám na základe právnych analýz, ktoré doteraz odmieta verejnosti sprístupniť ustálil, že predĺženie Zmluvy o výkone vo verejnom záujme v prímestskej pravidelnej autobusovej doprave zo dňa 29.12.2008 (ďalej aj „Zmluva“) Dodatkom č. 9 zo dňa 14.11.2017 (ďalej aj „Dodatok“) na obdobie po 31.12.2018 je neplatné, a toto ako skutočnosť bez akéhokoľvek rozhodnutia súdu o neplatnosti predĺženia verejne deklaroval. Následne sa sám rozhodol, že napriek jeho deklarácii, že bude dopravcom plniť, pokiaľ budú dopravcovia jazdiť podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na zaplatenie sumy 641.001,--Eur s príslušenstvom a v rámci sporu vedeného na základe jeho žaloby nevylúčil, že sa bude domáhať vydania ďalších
platieb vyplatených žalovanému od januára 2019 v podstate doteraz. Žalobca tiež počas priebehu sporu prezentoval jeho priebežný úspech v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa neho dosiahol určením, že nie je v právnom vzťahu so žalovaným po 31.12.2018. Nakoniec sa žalobca sám rozhodol, že aj napriek spornej zákonnosti predlženia zmluvného vzťahu zoberie žalobu späť.
20. Z vyššie uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že žalobca je od septembra 2018 až doteraz presvedčený, že jeho právny vzťah so žalovaným po 31.12.2018 predĺžený nie je z dôvodu neplatnosti uzavretia Dodatku č. 9, a teda za obdobie po 01.01.2019 vzniká na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, pričom toto bezdôvodné obohatenie sa žalobca momentálne rozhodol, že vymáhať nebude. Žalovaný chápe, že takéto momentálne rozhodnutie žalobcu je jeho právom, ktoré si môže uplatniť v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, no vzhľadom na skutočnosť, že žalobca už od roku 2018 vytvoril sporný právny stav a od roku 2019 na základe tohto stavu vedie spor, si žalovaný myslí, že je tiež jeho právom, aby nesúhlasil so zastavením konania a trval na tom, aby súd vecne rozhodol a žalobu žalobcu zamietol, pretože rozhodnutie o zamietnutí žaloby žalobcu privodí u žalobcu jednak nemožnosť sporiť sa ohľadne vydania bezdôvodného obohatenia za rovnaké obdobie a taktiež privodí potvrdenie názoru žalovaného, ktorý prezentoval od začiatku sporu, že žalovaný sa na úkor žalobcu počnúc dňom 01.01.2019 bezdôvodne neobohacoval a ani neobohacuje, pretože aj žalovaný poskytuje pre žalobcu plnenie.
21. K bodu 2 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že predmet spor od počiatku vymedzil žalobca tým, že žalobou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti predĺženia zmluvného vzťahu, z ktorého boli poskytované vzájomné plnenia a teda spor bol od počiatku konaním, z ktorého vyplýva „určitý spôsob vysporiadania medzi účastníkmi“, ktorý vyplýva z hmotného práva a hoci žalobca v tomto spore od počiatku procesne správne nekonal. na tejto skutočnosti podľa žalovaného nič nemení argumentácia žalobcu uvádzaná v jeho doterajšom vyjadrení, ktorá nie je podľa žalovaného použiteľná, pretože žalobca najskôr výslovne tvrdí, že neuznáva závery uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 61/2020-473 zo dňa 29.09.2021 v bodoch 52 a 53 odôvodnenia a následne vo vyjadrení podľa seba „modeluje“ ako Krajský súd v Banskej Bystrici v prípade rozhodnutia o medzitýmnom rozsudku rozhodnúť mal.
22. K bodu 3 vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že nesúhlasí s jeho argumentáciou v tomto bode vyjadrenia, keď žalobca podľa žalovaného nesprávne zvýrazňuje argumentáciu žalovaného o potrebe rozhodnúť vo veci samej, no túto potrebu prioritne spája len s rozhodnutím súdu o otázke platnosti/ neplatnosti predĺženia Zmluvy po 31.12.2018, a to bez zohľadnenia toho, že predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mal získať žalovaný od žalobcu. Žalovaný tiež uviedol, že je podľa neho až zarážajúce, že žalobca, ktorý od počiatku spochybňoval platnosť uzavretia Dodatku č. 9 a doteraz ho aj spochybňuje, teraz ponúka žalovanému, aby túto otázku platnosti/neplatnosti Dodatku č. 9 nakoniec riešil on v inom súdnom konaní, pričom je nepochybné, že výsledok tohto súdneho konania paradoxne nemôže žalobcovi v prípade určenia neplatnosti Dodatku č. 9 priniesť finančnú stratu a u žalobcu súdnym rozhodnutím zaviesť právnu neistou, na základe čoho boli od 01.01.2019 vynakladané finančné prostriedky žalobcom v prospech žalovaného. S poukazom na uvedené žalovaný trvá na svojom odvolaní zo dňa 19.04.2022.
23. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý k bodu 1 odvolacej repliky uviedol, že žalovaný má právo nesúhlasiť so späťvzatím žaloby, avšak súd na tento súhlas prihliada iba v prípade, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami sporu vyplýva z osobitného predpisu (§ 146 ods. 2 CSP) alebo ak žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasí z vážnych dôvodov (§ 146 ods. 1 CSP). Žalovaný podľa názoru žalobcu nepreukázal existenciu ani jednej z vyššie uvedených skutočností.
24. K bodu 2 odvolacej repliky žalobca uviedol, že spory o vydanie bezdôvodného obohatenia nie sú automaticky sporný, v ktorých „určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi vyplýva z osobitného predpisu“ a z dôvodu hospodárnosti odkazuje v celom rozsahu na bod 2 svojho vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 27.04.2022.
25. K bodu 3 odvolacej repliky žalobca uviedol, že obe otázky (platnosť Zmluvy a bezdôvodné obohatenie) spolu neoddeliteľne súvisia. Nie je možné hovoriť o bezdôvodnom obohatení v prípade, ak by bola zmluva na základe ktorej sa plnilo platná (v takom prípade by sa nejednalo o bezdôvodné obohatenie, ale o plnenie podľa Zmluvy).
26. V zmysle uvedených skutočností žalobca žiada odvolací súd, aby uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a uplatňuje si voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.
27. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto uznesenie okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
28. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti uznesenia okresného súdu, ktorým konanie o zaplatenie sumy 641.001,--Eur s príslušenstvom zastavil.
29. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil a považuje za nehospodárne ich opätovne uvádzať, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
30. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobca vzal žalobu o zaplatení sumy 641.001,--Eur s príslušenstvom späť, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil, keď mal za to, že žalobca stále udržiava otázku neistoty, v akom právnom vzťahu je žalovaný so žalobcom a koná aj v rozpore s jeho odôvodňovaním vedenia sporu s tým, že žalobcovi nič nebráni, že sa bude v budúcnosti domáhať vydania bezdôvodného obohatenia možno aj za celé zmluvou nepokryté obdobie, a to už takou žalobou, akou by bol nútený pokračovať v tomto spore v zmysle právneho názoru vyplývajúceho zo zrušovacieho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Podľa žalovaného je jeho oprávneným záujmom mať jednoznačnú právnu istotu, či je so žalobcom v zmluvnom, alebo bezzmluvnom vzťahu a musí trvať na tom aby v tomto spore súd meritórne rozhodol. Žalovaný je tak presvedčený, že uvedený dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby je dostatočne vážny podľa ust. § 146 ods. 1 CSP.
31. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý sa s dôvodmi pre ktoré nepovažoval nesúhlas žalovaného za dôvodný podrobne a zrozumiteľne vysporiadal v bode 11., 12., napadnutého uznesenia a na doplnenie uvádza že v tomto prípade nešlo o spor z ktorého by spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýval z osobitného predpisu, preto nemohol súd prvej inštancie aplikovať ust. § 146 ods. 2 CSP a pokiaľ žalovaný poukazoval na nesúhlas so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov v súlade s ust. § 146 ods. 1 CSP odvolací súd konštatuje, že správne uviedol súd prvej inštancie že nemôže ani súd, ani žalovaný žalobcu nútiť k tomu aby petit akýmkoľvek spôsobom upravil a zosúladil, s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a tiež sa stotožnil s tvrdením okresného súdu, že by nerozhodoval priamo o platnosti resp. o neplatnosti zmluvy a žalovaný by nedosiahol vyslovenie ani len predbežného právneho názoru vo vzťahu k platnosti, resp. neplatnosti zmluvy keďže by bola žaloba zamietnutá z tohto dôvodu.
32. Odvolací súd konštatuje že nesúhlasí s dôvodmi odvolania uvádzanými žalovaným v podanom odvolaní a poukazuje na to, že nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby musí byť realizovaný z vážnych dôvodov. Či na strane žalovaného ide o vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby posúdi súd ad hoc vždy podľa individuálnych okolností prípadu. Súd je pritom povinný zohľadniť nielen skutkové a právne špecifiká, vrátane povahy žalobou uplatneného nároku, ale aj možné dôsledky zastavenia konania na hmotno-právny vzťah medzi stranami sporu a na mieru závažnosti ohrozenia práv a oprávnených záujmov žalovaného. Z hľadiska povahy predmetu konania síce nie sú a priori vylúčené žiadne súdne spory, v ktorých by mohol žalovaný účinne uplatniť vážne dôvody na nesúhlas so späťvzatím žaloby alebo jej časti, avšak jeho posúdenie vyžaduje náležitú mieru objektivizácie zo strany súdu a zohľadnenie hypotézy, či by ktokoľvek v právnom postavení žalovaného mohol opodstatnene považovať prezentovaný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby za vážny. Samotné subjektívne presvedčenie žalovaného o vážnosti ním uvedeného dôvodu bez ďalšieho na nepripustenie späťvzatia nepostačuje.
33. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4Obo81/2010, z ktorého vyplýva, že: „Posúdenie dôvodnosti nesúhlasu so späťvzatím návrhu je výlučne vecou úvahy
súdu. Nemusí ísť len o dôvody a záujmy právne, ale aj závažné etické, morálne, ekonomické a iné motívy závažného charakteru, pre ktoré súd konanie nezastaví“. Zároveň z rozhodnutia NS SR, sp. zn. 4Cdo136/2010 vyplýva, že: „Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov“.
34. Odvolací súd odvolávajúc sa na dôvody uvádzané súdom prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, ako aj na právne závery uvedených súdnych rozhodnutí v danej veci dopĺňa, že Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní zrušil súdom prvej inštancie vydaný medzitýmny rozsudok z dôvodu, že samotná žaloba nemôže byť úspešná, keďže žalobca v uplatnenej žalobe nevyjadril synalagmatický vzťah zohľadňujúci vzájomnú povinnosť oboch účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia. Pokiaľ teda žalobca na základe vysloveného právneho názoru odvolacím súdom neupravil v rámci svojho dispozičného oprávnenia nakladať so žalobou svoj žalobný návrh zohľadňujúci predmetnú vzájomnosť povinnosti plnenia oboch účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia, nemôže súd prvej inštancie vykonávať dokazovanie ohľadne prejudiciálnej otázky platnosti zmluvy a musel by žalobu z tohto dôvodu zamietnuť. Z uvedeného dôvodu žalovaným uvádzaný ako vážny dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby, vyriešenie otázky platnosti Dodatku č. 9 k uzatvorenej zmluve, by nemohlo byť zo strany súdu prvej inštancie vôbec skúmané. Aj z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že žalovaným uvádzané dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby nie sú vážne.
35. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom uznesení podrobne uvedené a zdôvodnené.
36. Odvolací súd po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
38. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).