Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 119 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (135)10d/366010.3e40f4.pdf
PDF · 123.18 KB
No categories available
4Cdo/136/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 136/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ V. K., bývajúcej v B.,
2/ P. L., bývajúceho v B., 3/ T. L., bývajúcej v B., 4/ Š. L., bývajúceho v S., 5/ R. L.,
bývajúceho v S., proti ţalovaným 1/ B. a W., a.s. (predtým G., a.s.), so sídlom v B.,
v dovolacom konaní zastúpený JUDr. M. Š., advokátom so sídlom v B., 2/ Slovenskej
republike – Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36,
o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5 C 779/2008,
o dovolaní ţalovaného 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 26. februára 2010, sp.
zn. 8 Co 347/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa po zmene petitu ţaloby pripustenej súdom prvého stupňa domáhali
určenia, ţe právne úkony – vydrţanie uskutočnené formou Notárskej zápisnice z X., zmluva
o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom uzavretá medzi ţalovaným 2/
a spoločnosťou H. spol. s r.o. z X. a právny úkon obchodnej spoločnosti H. spol. s r.o.,
ktorým táto spoločnosť vloţila zo svojho majetku do majetku obchodnej spoločnosti G., a.s.
ako nepeňaţný vklad sporné nehnuteľnosti – sú neplatné, a tieţ určenia, ţe podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti – pozemku vytvoreného geometrickým plánom v konaní
pribratým znalcom – vo výške spoluvlastníckeho podielu X. je ţalobkyňa 1/, alternatívne
určenia, ţe tieto nehnuteľnosti patria vo výške podielu X. do dedičstva po poručiteľovi M. L.
a vo výške podielu X. do dedičstva po poručiteľke H. L., rod. H.
Okresný súd Pezinok uznesením z 26. augusta 2009, č.k. 5 C 779/2008-546, podľa
§ 96 ods. 1 O.s.p. konanie v tejto veci z dôvodu späťvzatia ţaloby ţalobcami v plnom rozsahu
zastavil, keď dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ vo svojom nesúhlase so späťvzatím neuviedol
také váţne dôvody, pre ktoré by súd nemal konanie zastaviť. Súd za váţne dôvody pre
zastavenie konania nepovaţoval skutočnosť uvádzanú ţalovaným 1/, ţe je proti nemu na súde
vedených viacero ţalôb podaných samostatnými subjektami, nakoľko ţalovaný 1/ je ako
vlastník sporných nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností a jeho hmotnoprávne
postavenie sa zastavením konania pre späťvzatie ţaloby ţiadnym spôsobom nezmení.
Na odvolanie ţalovaného 1/ Krajský súd v Bratislave uznesením z 26. februára 2010,
sp. zn. 8 Co 347/2009, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
V odôvodnení sa stotoţnil s dôvodmi súdu prvého stupňa a dodal, ţe za váţny dôvod, pre
ktorý súd konanie v zmysle § 96 ods. 2 O.s.p. nezastaví, treba povaţovať len skutočnosti,
ktoré váţnym spôsobom ovplyvnia právne postavenie alebo záujmy ţalovaného, čo sa v tomto
prípade nepreukázalo.
Toto rozhodnutie napadol včas podaným dovolaním ţalovaný 1/, ktorý ţiadal
rozhodnutie odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie, prípadne konanie vo veci samej zastaviť (?). Dovolanie odôvodnil
tým, ţe mu ako účastníkovi konania bola takýmto postupom súdu odňatá moţnosť konať pred
súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobcovia sa k podanému dovolaniu nevyjadrili a ţalovaný 2/ súdu oznámil, ţe
vzhľadom na skutočnosť, ţe so späťvzatím návrhu súhlasil, nepovaţuje za potrebné sa
k dovolaniu vyjadrovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
skúmal predovšetkým jeho prípustnosť a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú podrobne upravené
v § 237, § 238 a § 239 O.s.p., pričom v § 237 sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu, v § 238 sú
podmienky prípustnosti stanovené pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo forme rozsudku
a v § 239 pre rozhodnutie vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením, ktorým potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, preto bolo potrebné podmienky prípustnosti v tomto prípade skúmať
podľa § 237 a § 239.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. Podľa ods. 2 cit. ust., dovolanie je
prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa ods. 3
cit. ust., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom
opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie
predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania,
ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci
samej rozhoduje uznesením.
Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov,
dovolanie ţalovaného 1/ nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné.
So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1
O.s.p.) dovolacieho súdu skúmať vţdy, či v konaní nedošlo k procesným vadám podľa § 237
O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či v konaní na súdoch niţších
stupňov nedošlo k procesným vadám podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Treba ale uviesť, ţe z hľadiska
posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny
názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné,
všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na ţalovaným 1/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký neţiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní
realizácia tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu
právny poriadok priznáva, a ktoré by inak mohol realizovať v priebehu konania.
V prejednávanej veci dovolateľ tvrdí, ţe súd mu odňal moţnosť konať pred súdom
tým, ţe pri posudzovaní dôvodov jeho nesúhlasu so späťvzatím ţaloby nezváţil všetky ním
namietané okolnosti prípadu, ktoré podľa jeho názoru dosahovali takú intenzitu váţnosti, pre
ktorú mali byť dôvodom pre pokračovanie v konaní podľa ustanovenia § 96 ods. 2 O.s.p.
Dovolateľ odvolaciemu súdu vytýka, ţe vo svojom rozhodnutí sa nevyporiadal so všetkými
odvolacími argumentmi, preto rozhodnutie trpí absolútnym nedostatkom riadneho
odôvodnenia a úplnou absenciou právnej argumentácie, čo je v rozpore nielen s ustálenou
judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, ale
i v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutia súdu
by malo byť predovšetkým presvedčivé. Za váţne argumenty pre rozhodnutie súdu
o pokračovaní v konaní podľa § 96 ods. 2 O.s.p. pritom dovolateľ povaţuje skutočnosť, ţe
na Okresnom súde Pezinok prebieha súdne konanie pod sp. zn. 5 C 924/2008 s rovnakými
účastníkmi a predmetom konania, ako i skutočnosť, ţe na liste vlastníctva č. X. je zapísaná
informatívna poznámka o začatí súdnych konaní, ktorá vyvoláva pochybnosti o existencii
vlastníckeho práva dovolateľa vo vzťahu k tretím osobám, a tým dochádza k poškodzovaniu
a zhoršovaniu jeho postavenia v obchodných kruhoch. Na dôvaţok dovolateľ za váţny dôvod
povaţuje i správanie ţalobcov spočívajúce v iniciovaní opakovaných súdnych sporov
a odďaľovaní meritórneho rozhodnutia vo veci, ktoré vedie k nedôvodnému zasahovaniu
do vlastníckeho práva ţalovaného 1/ a dá sa povaţovať za šikanózny výkon práva. Dovolateľ
vyjadruje nespokojnosť s tým, ţe prvostupňový ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach
neuviedli, či uvedené závaţné skutočnosti povaţujú za preukázané alebo nie, a má za to, ţe
takéto rozhodnutia sú nepreskúmateľné a porušujú jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedených dôvodov by zastavenie
konania pre dovolateľa znamenalo neprimeranú ujmu a v konečnom dôsledku i porušenie
zásady rovnosti účastníkov konania vo vzťahu k nemu, čo je podľa neho neprípustné.
Po preskúmaní dovolacích námietok dospel dovolací súd k záveru, ţe sú
neopodstatnené.
Ţalobca môţe vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom.
Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd
konanie v tejto časti zastaví (§ 96 ods. 1 O.s.p.). Súd konanie nezastaví, ak ţalovaný
so späťvzatím návrhu z váţnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti
uznesenia pokračuje v konaní (§ 96 ods. 2 O.s.p.). Nesúhlas ţalovaného so späťvzatím návrhu
nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, neţ sa začalo pojednávanie, alebo ak ide
o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo
nie je (§ 96 ods. 3 O.s.p.).
Späťvzatie ţaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných
oprávnení ţalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý
má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh
a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania).
Vôľa ţalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia ţaloby je
však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany
so zastavením konania a existenciou váţnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemoţno.
Dôkazné bremeno existencie takýchto váţnych dôvodov potom v konaní nesie ţalovaný.
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu váţne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba
vychádzať z toho, ţe posudzovanie váţnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy
a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretoţe súd pri posudzovaní
závaţnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu
uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým moţné dôsledky zastavenia konania
z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie
účastníkov, najmä ţalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom
chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti poţiadavky na prejednanie
a rozhodnutie veci, môţe v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 O.s.p., v opačnom prípade
konanie zastaví.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa po preskúmaní dôvodov nesúhlasu
ţalovaného 1/ so späťvzatím ţaloby dospel k záveru, ţe tieto nespĺňajú poţiadavku príslušnej
závaţnosti, nakoľko nemajú vplyv na hmotnoprávne postavenie ţalovaného 1/. K rovnakému
záveru dospel i odvolací súd po vyhodnotení skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania a po preskúmaní právnych záverov súdu prvého stupňa. Rozhodnutia oboch
súdov sú teda výsledkom ich hodnotiacich úsudkov a právnej úvahy zaloţenej na dôkladnom
preskúmaní veci, sú vyjadrením ich právneho názoru, preto môţu byť predmetom skúmania
v dovolacom konaní len za predpokladu, ţe dovolanie je prípustné. Samotná nespokojnosť
účastníka so závermi súdu vychádzajúcimi z jeho voľnej úvahy a dokonca ani prípadná
nesprávnosť takejto úvahy však prípustnosť dovolania pre procesnú vadu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. nezakladá.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, ţe odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými
odvolacími argumentmi, preto rozhodnutie trpí absolútnym nedostatkom riadneho
odôvodnenia a úplnou absenciou právnej argumentácie, čím došlo k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov konania, dovolací súd uvádza, ţe po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
ani táto námietka nie je opodstatnená. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení
obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd
v tomto prípade postupoval v súlade s týmto ustanovením a keďţe rozhodnutie súdu prvého
stupňa povaţoval za vecne správne a stotoţnil sa aj s jeho odôvodnením, obmedzil sa
vo svojom rozhodnutí len na konštatovanie správnosti výroku a dôvodov rozhodnutia, pričom
sa navyše vyjadril k niektorým argumentom odvolateľa (existencia viacerých súdnych konaní
vo veci, poznámka o začatí súdnych konaní zapísaná na LV č. X.), čím komplexne vyčerpal
svoju odôvodňovaciu povinnosť. Takýto postup súdu je i v súlade s judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. Čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, síce zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí,
nemôţe sa to však chápať tak, ţe sa vyţaduje podrobná odpoveď na kaţdý argument. Rozsah
tejto povinnosti sa preto môţe merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný
vo svetle okolností kaţdého prípadu. Napríklad v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení
rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho
súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. septembra 2007, sp. zn.
2 Cdo 170/2005). Rovnaké stanovisko zastáva i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
vyslovil, ţe Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje
podrobnú odpoveď na kaţdý argument; odvolací súd sa preto pri zamietnutí odvolania
v zásade môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti
Španielsku, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. januára 1999). Právo účastníka
na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý
súdny proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
preto neboli porušené, rovnako ako ani zásada rovnosti účastníkov konania, ktorej porušenie
nemoţno vidieť ani v tom, ţe súd rešpektuje dispozičnú zásadu civilného súdneho konania,
ako to vyplýva z úvah dovolateľa.
Na základe uvedených skutočností dovolací súd uzatvára, ţe odvolací súd postupoval
v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybil
a svojím postupom nezaloţil vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., teda neodňal
účastníkovi moţnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania nie je
daná ani podľa § 237 O.s.p., ani podľa § 239 O.s.p., dovolanie teda smeruje proti takému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol
bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p. s ohľadom na to, ţe účastníci si náhradu trov konania ani neuplatňovali.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. septembra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : predsedníčka senátu
Jarmila Uhlířová