Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14S-88-2021.pdf
PDF · 186.57 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/88/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Distrib Capital, s.r.o., so sídlom Potočná 8204/19, 831 06 Bratislava, IČO: 36 705 691, zastúpeného spoločnosťou: ADAUS, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101366896/2021 zo dňa 2. augusta 2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava ako prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím číslo: 100484094/2021 zo dňa 24.3.2021, opraveným oznámením o oprave chýb č. 101124244/2021 zo dňa 30.6.2021 podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 110 956,61 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2019, súčasne správca dane ako prvostupňový správny orgán nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 97 960,57 eur a vyrubil mu daň v sume 12 996,04 eur.
2. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt si uplatnil v zdaňovacom období júl 2019 odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH na základe predložených faktúr od dodávateľa - obchodnej spoločnosti Omega holding a.s., Bratislava: číslo faktúry 20190701, dátum dodania 2.7.2017, základ dane 472 496,69 eur, DPH vo výške 94 499,34 eur, keď predmetom dodania bola CIP stanica, zariadenie na odplyňovanie vody, riadiaca jednotka rozšírenie kapacity; číslo faktúry 20190703, dátum dodania 8.7.2019, základ dane vo výške 65 499,72 eur, DPH vo výške 13 099,94 eur, keď predmetom dodania bola oceľová betonárska sieť (kari rohož) 10 x 10 x 8 mm, presun žeriavu na pracovisko, presun technológie žeriavom, nerezové odvodňovacie žľaby; číslo faktúry 20190704, dátum dodania 8.7.2019, základ dane vo výške 16 786,64 eur, DPH vo výške 3 357,33 eur, pričom predmetom dodania bolo doúčtovanie projektu 8.7.2019. Spolu základ dane predstavoval 554 783,05 eur, DPH vo výške 110 956,61 eur.
3. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe preverenia dodávateľsko - odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom ako daňovým subjektom a obchodnou spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava bolo zistené, že táto spoločnosť nemohla
dodať tovar a služby daňovému subjektu vo vlastnej réžii, ale tieto zabezpečila subdodávateľsky. Bolo zistené, že žalobcom uvádzaná dodávateľská spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava so správcom dane nespolupracovala, neumožnila správcovi dane tieto skutočnosti preveriť, pričom so správcom dane zistených skutočností vyplýva, že jedným zo subdodávateľov bola spoločnosť Fairfield Company, s.r.o., Bratislava, ktorá podala za zdaňovacie obdobie júl 2019 dodatočné nulové daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty a teda je zrejmé, že nedodala v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava žiadne tovary ani služby v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH. Za tohto stavu správca dane konštatoval, že nebolo vierohodným spôsobom preukázané uskutočnenie zdaniteľného obchodu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava. Taktiež bolo zo strany správcu dane preverené z informačného systému VIES, že v zdaňovacom období júl 2019 nebolo potvrdené žiadne dodanie z iného členského štátu spoločnosti Fairfield Company, s.r.o. Bratislava.
4. V súvislosti s preverovaním dodávateľsko - odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava správca dane zaslal splnomocnenému zástupcovi kontrolovaného daňového subjektu výzvu na predloženie dôkazov č. 100330406/2020 zo dňa 3.2.2020, ktorou vyzval žalobcu k predloženiu dôkazných prostriedkov preukazujúcich splnenie podmienok v súlade s ust. § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili a preukázal tak splnenie podmienok zákona o DPH. Správca dane predovšetkým požadoval, aby žalobca ako daňový subjekt predložil správcovi dane spôsob nakontaktovania sa s dodávateľom - obchodnou spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava, identifikáciu osoby (meno, priezvisko, adresa), ktorá za spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava rokovala s kontrolovaným daňovým subjektom; kde a na akej adrese sa tovar nakúpil v zmysle jednotlivých faktúr číslo: 20190701 a 20190703 (oceľová betonárska sieť, nerezové odvodňovacie žľaby) nachádza a v akom množstve, resp. na aký účel v súvislosti s ekonomickou činnosťou žalobcu ako daňového subjektu bol použitý. Taktiež požadoval doklady preukazujúce spôsob prepravy nakúpeného tovaru a EČV vozidiel, ktoré vykonali prevoz tovaru od dodávateľa do priestorov daňového subjektu ako aj mená šoférov týchto vozidiel ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré bližšie ozrejmiť tento dodávateľsko - odberateľský vzťah.
5. Výzva bola splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu doručená dňa 2.3.2020 (opakovaná výzva zo dňa 24.3.2020 bola doručená dňa 17.4.2020), pričom v oboch týchto prípadoch daňový subjekt v stanovenej lehote na tieto výzvy nereagoval a nepredložil žiadne dôkazy ani doklady, ktoré by vierohodným spôsobom preukázali oprávnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane.
6. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca dňa 14.5.2021 odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti, aké sú predmetom žalobného návrhu.
7. Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím číslo: 101366896/2021 zo dňa 2.8.2021 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100484094/2021 zo dňa 24.3.2021, opravené oznámením o oprave chýb č. 101124244/2021 zo dňa 30.6.2021.
8. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca ako daňový subjekt neposkytol správcovi dane jednoznačný dôkaz o tom, že plnenie, ktoré bolo deklarované daňovým subjektom, bolo z jeho strany realizované, dôsledkom čoho žalobcovi ako daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane preveroval daňovou kontrolou dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po stránke materiálnej, a aj z dôvodu pochybností neuznal daňovému subjektu odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona o DPH tak ako si tieto uplatnil. Z vykonaného dokazovania zistil, že správca dane preveroval ďalšie skutočnosti obchodných transakcií (reálne dodanie tovaru a služieb), pričom v tomto smere chránil záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou. Správcovi dane neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy a doklady, ktoré by potvrdzovali dodanie tovaru a služieb deklarovaným dodávateľom.
9. Bolo zistené, že v rámci výkonu daňovej kontroly za účelom preverenia uplatnenia práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava vykonal správca dane viaceré úkony smerujúce k prevereniu uskutočnenia zdaniteľných plnení, a to konkrétne dňa 17.1.2020 vykonal miestne zisťovanie na adrese sídla tejto spoločnosti, pričom miestnym zisťovaním nebolo možné preveriť požadované skutočnosti, pretože sa obchodná spoločnosť Omega holding,
a.s. Bratislava na adrese sídla nenachádzala. Okrem toho správca dane dňa 24.1.2020 zaslal tejto spoločnosti výzvu č. 1000197434/2020 zo dňa 20.1.2020, ktorou ju vyzýval na predloženie dokladov za zdaňovacie obdobie júl 2019, pričom žiadne doklady neboli predložené. Pokiaľ ide o konateľa tejto dodávateľskej spoločnosti Mgr. Ľubomíra Haviara, tak tomuto bolo doručované predvolanie na výsluch, pričom zásielka sa vrátila späť na Daňový úrad Trnava s poznámkou doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej lehote; následne dňa 8.4.2020 sa zamestnanec správcu dane telefonicky skontaktoval s Ľubomírom Haviarom za účelom predloženia účtovných a daňových dokladov ohľadom spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava, pričom sa s ním dohodol, že potrebné doklady doloží elektronicky prostredníctvom elektronického portálu finančnej správy do termínu 15.4.2020, avšak do stanoveného termínu neboli zo strany spoločnosti, resp. jeho konateľa predložené žiadne doklady a ani nikto sa za spoločnosť so správcom dane neskontaktoval.
10. Odvolací správny orgán, t.j. žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu, ale je oprávnený zákonným spôsobom získať a použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Zo zistení správcu dane tiež vyplýva, že dodávateľská spoločnosť Omega holding, a.s., Bratislava nemala žiadnych zamestnancov, rovnako nedisponuje žiadnym materiálno- technologickým vybavením a nemohla dodať tovar a služby uvedené na sporných faktúrach daňovému subjektu vo vlastnej réžii, ale tieto musela zabezpečiť subdodávateľsky podľa zoznamu komponentov a dodávateľov projektu Pivovar Karpat, poskytnutom Mgr. Ľubomírom Haviarom v rámci iného konania správcu dane, získal správca dane informáciu o dodávateľoch spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava, pričom tovary, ktoré táto spoločnosť v zdaňovacom období júl 2019 dodala daňovému subjektu, mala podľa vyjadrenia Mgr. Ľubomíra Haviara nakúpiť od subdodávateľa - obchodnej spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava. Uvedená spoločnosť podala za zdaňovacie obdobie júl 2019 dodatočné nulové daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty, z čoho je zrejmé, že nedodala v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava žiadane tovary ani služby v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH.
11. K námietke žalobcu, že sa správca dane účelovo snaží vyvolať rozpor v tvrdeniach spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava a žalobcu ako daňového subjektu, pokiaľ ide o predložené dôkazy; ktoré sa týkajú dopravy v mesiaci júl 2019 a že svoje konštatovanie nepodložil žiadnym relevantným dôkazom; tak v tomto prípade je potrebné zo strany správcu dane vychádzať z vyjadrenia konateľa spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava a vyjadrenia daňového subjektu, keď konateľ obchodnej spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava Mgr. Ľubomír Haviar v rámci iného konania správcu dane do zápisnice uviedol, že prepravu tovaru pre daňový subjekt bola uskutočnená kamiónovou dopravou priamo od výrobcu z Talianska k odberateľovi - daňovému subjektu, pričom prepravu zabezpečovali dodávatelia spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava. Podľa vyjadrenia daňového subjektu, ktoré predložil k protokolu, bola preprava nakúpeného tovaru zabezpečená vozidlom spoločnosti Autodoprava Puškár, s.r.o., so sídlom Saleziánska 8, Trnava s evidenčným číslo vozidla EČV: TT 773, z čoho vyplýva, že tieto tvrdenia sa nezhodujú.
12. K námietke, že daňový subjekt mal záujem vypočuť viacerých svedkov, ktorí by potvrdili reálnosť obchodov správca dane uviedol, že nemá zákonné možnosti zistiť potrebné údaje k identifikácii týchto svedkov, pokiaľ ich žalobca ako daňový subjekt bližšie nekonkretizuje, resp. neidentifikuje. Za tohto stavu preto správca dane nemá bez presnej identifikácie osoby možnosť osobu predvolať a vypočuť. V tejto súvislosti bolo poukázané na ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku, keď dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, pričom je povinnosťou platiteľa preukázať všetky tvrdené skutočnosti. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.
13. Napriek tomu odvolací orgán v súvislosti s daňový subjektom spomínanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR dáva daňovému subjektu do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/115/2019 zo dňa 15.10.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 22.12.2020 a proti ktorému nebola podaná kasačná sťažnosť. V bode 77. rozsudku súd uvádza, že judikatúra Najvyššieho súdu SR, zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016).
14. Rovnako Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018 rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.
15. Žalovaný poukazuje aj na bod 78. citovaného rozsudku Krajského súdu v Trnave : „ Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukázania reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71)“.
16. Žalovaný ďalej poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/10/2020 zo dňa 20.5.2020, kde je v bode 14. uvedené, že pokiaľ ide o zodpovedanie otázky dôkazného bremena, toto nesie sťažovateľ (daňový subjekt), keďže daňové orgány preverujú správnosť výšky priznanej daňovej povinnosti a uplatnených nárokov na odpočet dane, avšak nie je ich povinnosťou zisťovať a preukazovať, ako sa deklarované obchody v skutočnosti odohrali.
17. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/19/2019 zo dňa 2.6.2020 sa uvádza, že povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb vyplýva z daňového poriadku ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie. V zásade platí, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby v budúcnosti nemohli vzniknúť pochybnosti o jeho realizácii. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.6.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „ Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.
18. Žalovaný dôvodí, že pokiaľ ide o hodnotenie listinných dokladov (podkladov), je potrebné zdôrazniť, že v zmysle citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR 4Sžfk/19/2019 zo dňa 2.6.2020: „Samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru
skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočíva len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. Správca dane deklarovaný nárok na odpočítanie DPH neuzná, ak napríklad vykonanou analýzou bude zistené, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených zákonom o DPH účel tohto zákona nebol dodržaný a situácia umožňujúca vzniknúť uplatneniu práva na odpočítanie dane bola čisto umelá a vykonštruovaná“.
19. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/136/2013 zo dňa 29.1.2015 vyplýva, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade.
20. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu žalovaný poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej platí, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1,2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou (rozsudok sp. zn. 6Sžf/18/2011, 6Sžf/14/2012, 3Sžfk/10/2020).
21. Žalovaný zastáva názor, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností vyvodil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Doklady predložené daňovým subjektom nemajú reálny základ a vyvolávajú pochybnosti o uskutočnení deklarovaných obchodov, na základe ktorých si daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie dane.
II. Žaloba a žalobné dôvody
22. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 26.10.2021 žalobu, v ktorej namietal, že zo strany správcu dane pri vydaní rozhodnutia došlo k hrubému porušeniu zákona o správe daní, keď sa riadil iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, presunul rozsah dôkazného bremena subdodávateľov v obchodných transakciách na žalobcu, v daňovej kontrole bol nečinný a vykonal kontrolu u iných platiteľov dane, ktorých výsledky premietol do Protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne do rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu javí ako nezákonné, nepreskúmateľné a nedôvodné.
23. Žalobca v žalobe namietal, že správca dane vo svojom rozhodnutí uviedol v podstate iba tú skutočnosť, že daňový subjekt v zdaňovacom období nepreukázal dodanie tovarov a služieb od svojich dodávateľov a v ostatných častiach odôvodnenia sa obmedzil iba na všeobecné konštatovanie o porušení zákona o dani z pridanej hodnoty. Poukázal ďalej na to, že správca dane len tvrdí, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu, ani jeho dodanie a súčasne uvádza, že daňový subjekt v procese kontroly nenavrhol správcovi dane ako by bolo možné zistiť pôvod dotknutých tovarov a reálne uskutočnenie dodávok dotknutého sortimentu. Žalobca ďalej uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov obsahujú
veľmi malé množstvo zistení, chýba jasný záver správcu dane, z ktorého by bolo možné urobiť si názor, že deklarovaný obchod sa medzi jednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu. Za tohto stavu považoval prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda porušenia ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o správe daní, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje zásadné skutočnosti, na základe ktorých sa rozhodovalo a preto malo byť rozhodnutie žalovaným zrušené a vec vrátená na nové rozhodnutie. Podľa názoru žalobcu ide o zásadné porušenie povinnosti správcu dane a následne žalovaného riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, a teda porušenie práva daňového subjektu na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Za tohto stavu preto považoval závery správcu dane uvedené v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí žalovaného za diskriminačné, nedôvodné a zjavne nezákonné. V tejto súvislosti uviedol, že v iných konaniach, ak nedôjde k výpovedi svedka je bežné, že správca dane si vyžiada informácie od iných správcov dane. Žalobca má však za to, že uvedené uskutočňuje správca dane iba v prípadoch, kedy je to v neprospech daňového subjektu, naopak, ak pred iným správcom dane svedok vypovedá v prospech daňového subjektu, takýto dôkaz správca dane pravdepodobne účelovo nepoužije. Nesúhlasil preto s konštatovaním správcu dane, že žalobca ako daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu ani jeho dodanie, pretože v kontrolovanom zdaňovacom období mal žalobca okolo 15 zamestnancov, vlastnil viacero skladových priestorov (okrem iného v Trnave, v Sládkovičove, v Hrnčiarovciach nad Parnou), zároveň mal okolo 100 rôznych odberateľov, najmä kaviarne, bary, bistrá, reštaurácie, ale aj veľkoobchody, veľkosklady, biopotraviny atď. Zo strany daňového subjektu boli aj požiadaní zamestnanci správcu dane, aby navštívili prevádzky, resp. skladové a výrobné priestory spoločnosti, vrátane odberných miest, avšak zamestnanci správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu účelovo a nezákonne odmietli zabezpečenie takýchto dôkazov. Zo strany správcu dane došlo k bezdôvodnému odmietnutiu vykonania miestneho zisťovania na prevádzkach odberateľov a v skladových priestoroch daňového subjektu, čím mohol preveriť reálnosť ďalších nákupov tých istých spochybnených položiek od dodávateľov daňového subjektu. Ďalej namietal, že správca dane odmietal vykonať úkony smerujúce k zabezpečeniu dôkazov, keď viackrát správcu dane v rámci daňovej kontroly požiadal o výsluch osôb, ktoré by potvrdili reálnosť obchodov (príjem tovaru na sklad, manipuláciu s tovarom, vyskladnenie a predaj tovaru, jeho použitie), pričom žalobca aj konkretizoval okruh osôb, ktoré by vedeli potvrdiť nákup, distribúciu a predaj deklarovaného sortimentu.
24. Správca dane oprel svoj dôvod neuznania odpočítania dane z pridanej hodnoty v konečnom dôsledku iba o skutočnosť, že jeden subdodávateľ daňového subjektu nespolupracuje so správcom dane. Za týmto účelom správca dane v napadnutom rozhodnutí iba uviedol, že sa pokúsil predvolať bývalého konateľa spoločnosti VENEAL, s.r.o. B. O., ktorý sa nemal dostaviť pred správcu dane z dôvodu, že si zásielku s predvolaním neprevzal v odbernej lehote. Rovnako sa nepodarilo vypočuť ďalšieho bývalého konateľa spoločnosti O. O., ktorý využil svoje právo nevypovedať. Žalobca pripomenul, že vo vzťahu k dodávateľovi nepoukázal na žiadne tvrdenie, vyjadrenie ani iný doklad, ktorý by preukazoval, že nedošlo k dodávke tovaru, ale iba všeobecne skonštatoval porušenie zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca mal za to, že z doložených dôkazov malo byť bez pochýb preukázané skutočné dodanie tovarov, ich zaúčtovanie a úhrada faktúr za dovezený tovar. Ak mal správca dane za to, že nebolo dostatočne preukázané dodanie tovaru, resp. služieb, mal v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu, aby boli všetky skutočnosti zistené čo najúplnejšie. To, že si správca dane nedokázal zabezpečiť skutočnosti potrebné ohľadne plnenia subdodávateľa, ešte neznamená neunesenie dôkazného bremena na strane daňového subjektu.
25. V súvislosti s dôkazným bremenom žalobca poukázal na judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora. Z ich množstva spomenul napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že Najvyšší súd SR zistil, že pri každej faktúre je aj podrobný súpis dodaného tovaru a služieb a vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. V danom prípade žalobca poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov a dodávateľových subdodávateľov. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u tých subjektov nebude evidencia riadne vedená. V prípade žalobcu sa evidencia dodávateľov a potvrdenie zdaniteľných obchodov dôkazmi bolo dokázané. V súvislosti s týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/1/2011 žalobca poukázal
ďalej na to, že „... dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Podľa ustanovení zákona o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení, vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Znamená to, že daňový subjekt nemá povinnosť nadštandardne zabezpečovať dôkazy, ak u dodávateľov nebola riadne vedená evidencia. To, že si správca dane nedokázal zabezpečiť skutočnosti potrebné ohľadne plnenia subdodávateľov, jeho dodávateľov, ešte neznamená neunesenie dôkazného bremena na strane daňového subjektu. Podľa Najvyššieho súdu SR, ak daňový subjekt preukáže existenciu materiálneho plnenia a disponuje faktúrou a prílohami s opisom položiek, druhu, ceny dodávaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Pokiaľ chce správca dane preukázať opak, dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu musí znášať správca dane“.
26. Taktiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 131/2004 zo dňa 25.3.2005, v ktorom je konštatované, že „nemožno ponímať dôkazné bremeno daňového subjektu extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.“. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca mal za to, že v danom prípade správca dane neuniesol dôkazné bremeno, preto je nútený znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti taktiež poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 7Sžf 4/2013, z ktorého v podstate tiež vyplýva, že z ustanovení § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti poukázal Najvyšší súd SR aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fullcroom Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet DPH nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie, alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že ak daňový subjekt sa preukázal existenciou materiálneho plnenia, faktúrami s opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa, tak vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho prípadného subdodávateľa znáša dôkazné bremeno a aj dôkaznú núdzu správca dane“.
27. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je nevyhnutné, aby správca dane a následne žalovaný pri vydávaní jednotlivých rozhodnutí vyhodnotili všetky dôkazy, aj dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dali ich do skutkového súvisu s použitými zákonnými ustanoveniami. V danom prípade považoval žalobca výsledný efekt vyplývajúci z rozhodnutia za nezrozumiteľný a neprehľadný, keď správca dane ako aj žalovaný nezaujali stanovisko ku všetkým relevantným skutočnostiam, a preto za tohto stavu správnymi orgánmi uvádzané dôvody je potrebné považovať za nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, teda bolo porušené ustanovenie § 63 ods. 3 zákona o správe daní, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Dôkazné bremeno daňového subjektu nezbavuje správcu dane povinností na základe vykonaného dokazovania ustáliť skutkový stav. Taktiež považoval za potrebné k veci uviesť, že správca dane má právo posúdiť a rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, ale toto právo ho však nezbavuje povinností odôvodniť, čoho viedlo k tomu, že niektorý dôkaz nevykonal. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie
III. Vyjadrenie žalovaného
28. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 8.12.2021, pričom žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca počas daňovej kontroly nevyvrátil pochybnosti správcu dane o tom, že sa zdaniteľný obchod uskutočnil vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi
- obchodnej spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava, od ktorého boli predložené účtovné doklady
- dodávateľské faktúry. Spochybnenie uskutočnenia zdaniteľných plnení je výsledkom vyhodnotenia všetkých dôkazov a skutočností, zistených v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v ich súhrne. Ďalej uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a chronologicky zhodnotil zistené skutočnosti od prvého až po posledného obchodného partnera. Zo zistených skutočností vyplynuli pochybnosti o dodaní deklarovaného tovaru od jednotlivých subdodávateľov dodávateľovi, a napokon aj pochybnosti o dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom žalobcu. V tejto súvislosti zdôraznil, že zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobu, uvádzané ním v daňovom priznaní. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť žalobcu, týkajúcu sa jeho tvrdení. Pokiaľ ide o hodnotenie listinných dokladov (podkladov) žalovaný zdôraznil, že v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžfk 19/2019 zo dňa 2.6.2020 bolo konštatované, že „samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložených dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte“. V prípade spochybnenia transakcie nastupuje dôkazná povinnosť žalobcu, aby inými dôkazmi obnovil dôveryhodnosť spochybnenej obchodno-daňovej transakcie.
29. K námietke, že žalobca viackrát požiadal správcu dane v rámci daňovej kontroly o výsluch osôb, ktoré by potvrdili reálnosť obchodov (príjem tovaru na sklad, manipuláciu s tovarom; vyskladnenie a predaj tovaru - jeho použitie), tak žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobca v rámci tejto daňovej kontroly nepožiadal o výsluch žiadnych osôb.
30. V súvislosti s preverovaním dodávateľsko-odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava, ktorá vystupovala ako spoločnosť dodávateľská tak správcovi dane sa nepodarilo získať doklady od tejto spoločnosti. Síce správca dane sa telefonicky skontaktoval s konateľom tejto spoločnosti Mgr. Ľubomírom Haviarom za účelom predloženia účtovných a daňových dokladov tejto spoločnosti za zdaňovacie obdobie júl 2019, pričom bolo s ním dohodnuté, že tieto doklady predloží elektronicky prostredníctvom elektronického portálu finančnej správy do termínu 15.4.2020, o čom bol spísaný úradný záznam č. 100762769/2020 zo dňa 8.4.2020. V stanovenom termíne však neboli zo strany tejto spoločnosti predložené žiadne doklady, ani sa nikto za spoločnosť so správcom dane neskontaktoval. Za účelom zistenia ďalších informácií ohľadne tejto dodávateľskej spoločnosti, správca dane dňa 15.4.2020 nahliadol do spisovej značky z iného konania správcu dane a vyhotovil fotokópiu Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 102161332/2019 zo dňa 13.9.2019, na ktorom bol vypočutý Mgr. Ľubomír Haviar, ktorý sa vyjadril tak, že ku dňu 9.5.2019 bol jedinou osobou, ktorá bola oprávnená konať za spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava. Tento uviedol, že táto spoločnosť nemá žiadne skladové priestory, ani prevádzky, momentálne nemá žiadne kancelárske priestory. Priestory, ktoré predtým spoločnosť využívala na adrese sídla boli zbúrané, je tam P.O.BOX. Ďalej uviedol, že v súčasnosti využíva kancelárske priestory na adrese Panská 1, Bratislava. Skutočnosti ohľadom priestorov sú v štádiu riešenia, spoločnosť sa venuje priemyselným a odpadovým technológiám, pričom nemá žiadnych zamestnancov, pracuje v štruktúre akciovej spoločnosti a spolupracuje s dodávateľmi, spoločnosť má ako majetok tri motorové vozidlá a kapitál, ako vybavenie na ekonomickú činnosť, má spoločnosť softvéry, tlačiarne, počítače, spoločnosť realizovala dodávku technológie pre Pivovar Karpat, ktorý vlastní žalobca. V tejto súvislosti uviedol, že tento projekt beží od konca mesiaca máj 2018. Žalobca sa uchádzal o eurofondy a spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava bola víťazom verejného obstarávania a na základe toho je hlavným dodávateľom týchto technológií, dodávky technológií realizovala spoločnosť cez subdodávateľov, a to: VIN Tech s.r.o., Fairfield Company, s.r.o., AKROM s.r.o. Od každého z nich nejakú časť technológie, pričom tovar sa prepravoval priamo od výrobcu ku konečnému odberateľovi, keď prepravu zabezpečovali dodávatelia spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava.
31. Za účelom preverenia subdodávateľskej spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava, ktorá mala dodať tovar - zariadenie na odplyňovanie vody v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava, správca dane dňa 17.3.2020 nahliadol do spisovej zložky z iného konania správcu dane a vyhotovil fotokópiu úradného záznamu č. 100360249/2020 zo dňa 5.2.2020, z ktorého vyplýva, že na adrese Račianska 109/C, 831 02 Bratislava sa nachádzala ubytovňa. Na jednej z uvedených poštových schránok bolo označených viacero spoločností, medzi ktorými bol aj názov preverovanej spoločnosti. V čase výkonu miestneho zisťovania sa v budove nachádzal len správca budovy, ktorý správcom dane oznámil, že spoločnosť tam nemá žiadne kancelárske priestory. Následne dňa 19.3.2020 zaslal správca dane spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava výzvu č. 100692601/2020, ktorou vyzýval túto spoločnosť na predloženie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobie júl 2019, pričom zásielka sa vrátila na Daňový úrad Trnava dňa 15.4.2020 s poznámkou doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Na základe telefonickej požiadavky konateľa spoločnosti Fairfield Company, s.r.o. Jozefa Jusnu mu bola zo strany správcu dane zaslaná táto výzva, na základe ktorej správcovi dane dňa 30.4.2020 bolo doručené elektronické podanie č. 6/04522665/2020, v ktorom bolo uvedené: „dňa 22.4.2020 o 16:11 hod. som podal dodatočné daňové priznanie - nulové (č. 6/04060390/2020), a teda v období 07/2019 mi nevznikla žiadna daňová povinnosť a preto nemám žiadne daňové doklady k zaslaniu“. Z uvedeného podľa správcu dane vyplýva, že spoločnosť Fairfield Company, s.r.o., Bratislava nedodala v zdaňovacom období júl 2019 spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava žiadne tovary ani služby v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH. Tiež bolo zo strany správcu dane zistené z informačného systému VIES, že v zdaňovacom období júl 2019 nebolo potvrdené žiadne dodanie z iného členského štátu spoločnosti Fairfield Company, s.r.o., Bratislava.
32. Pokiaľ ide o preverovanie u žalobcu, v deň začatia daňovej kontroly, t.j. dňa 21.10.2019 sa nikto za žalobcu k správcovi dane nedostavil, ani sa so správcom dane neskontaktoval. V lehote stanovenej v oznámení o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 102311930/2019 zo dňa 7.10.2019, t.j. do 29.10.2019, neboli žalobcom predložené žiadne doklady k výkonu daňovej kontroly. Dňa 29.10.2019 sa so správcom dane skontaktovala splnomocnená zástupkyňa žalobcu Ing. Miriam Sabovčíková a dohodla so správcom dane termín ústneho pojednávania a predloženia dokladov k daňovej kontrole na deň 12.11.2019. Dňa 11.11.2019 zaslala elektronickou formou záznamy DPH za júl 2019, hlavnú knihu analytickej evidencie - skrátený výpis za 0/1 - 07/2019, zoznam prijatých faktúr za júl 2019, zoznam vydaných faktúr za júl 2019, zoznam zápisov za júl 2019. Tiež sa telefonicky skontaktovala so správcom dane a uviedla, že sa dňa 12.11.2019 nemôže zúčastniť na ústnom pojednávaní a predložiť správcovi dane požadované doklady k výkonu daňovej kontroly. Dátum predloženia dokladov správcovi dane neuviedla. Na základe toho dňa 21.11.2019 správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov č. 102646647/2019 zo dňa 18.11.2019, pričom zásielka sa správcovi dane vrátila späť dňa 16.12.2019 s poznámkou doručovateľa: „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Žalobca zaslal dňa 19.12.2019 žiadosť o opakované zaslanie zásielky, pretože na pošte nebola zásielka dohľadaná.
33. Dňa 30.12.2019 zaslal správca dane opakovanú výzvu na predloženie dokladov č. 102935855/2019 zo dňa 19.12.2019, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 20.1.2020. Dňa 10.1.2020 zaslala splnomocnená zástupkyňa správcovi dane elektronicky ospravedlnenie, že v lehote stanovenej vo výzve nemôže predložiť požadované doklady, pričom zároveň uviedla, že doklady predloží dňa 14.1.2020.
34. V súvislosti s preverovaním dodávateľsko-odberateľských obchodných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava správca dane zaslal splnomocnenému zástupcovi žalobcu výzvu na predloženie dôkazov č. 100330406/2020 zo dňa 3.2.2020, na základe ktorej bol vyzvaný k predloženiu dôkazných prostriedkov preukazujúcich splnenie podmienok v súlade s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili, a preukázal tak splnenie podmienok zákona o DPH a zároveň požiadal o odpovede na otázky ohľadne týchto zdaniteľných obchodov. V stanovenej lehote sa žalobca nevyjadril, ani sa so správcom dane neskontaktoval (viď úradný záznam č. 100670584/2020 zo dňa 12.3.2020). Dňa 17.4.2020 bola žalobcovi odoslaná opakovaná výzva na predloženie dôkazov, avšak ani na túto výzvu žalobca nereagoval.
35. Zo zistení správcu dane vyplývalo, že spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava nemala reálne sídlo, ktoré je možné kvalifikovať ako sídlo hospodárskej činnosti, mala len zriadený P.O.BOX na adrese sídla spoločnosti Čulenova 5, 811 09 Bratislava, nemala zamestnancov, žiadne kancelárske,
skladové, výrobné, či iné priestory na vykonávanie činnosti, rovnako nedisponovala žiadnym materiálno-technologickým vybavením, pričom zo správcom dane nekomunikovala. Na základe týchto skutočností správca dane dospel k záveru, že nebolo vierohodným spôsobom preukázané uskutočnenie zdaniteľného obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava.
36. Pokiaľ ide o obchodnú spoločnosť AKROM s.r.o., Biskupa Kondého 5138/30, 929 01 Dunajská Streda a ktorá mala byť podľa vyjadrenia Mgr. Ľubomíra Haviara (konateľa spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava) jedným zo subdodávateľov technológii na projekte Pivovar Karpat, tak správca dane ohľadne tejto spoločnosti zistil, že bola registrovaná ako platiteľ dane z pridanej hodnoty od 10.1.2014 do 30.11.2019, keď v tento deň jej bola zrušená registrácia na dani z pridanej hodnoty, a to rozhodnutím správcu dane č. 102452671/2019 zo dňa 28.10.2019 z úradnej moci v zmysle § 81 ods. 4 písm. b) bod 2 zákona o DPH, pretože so správcom dane nespolupracovala a nepreukázala, že je zdaniteľnou osobou, vykonávajúcou ekonomickú činnosť v zmysle § 3 zákona o DPH a opakovane porušila povinnosti pri ich daňovej kontrole; posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty spoločnosť podala dňa 27.1.2020 za zdaňovacie obdobie december 2019. Taktiež z databáz správcu dane bolo zistené, že táto spoločnosť v zdaňovacích obdobiach január až december 2019 nepriznala nadobudnutie z iného členského štátu v zmysle § 11 a § 11a zákona o DPH.
37. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že preprava tovaru bola zabezpečená vozidlom spoločnosti Autodoprava Puškár, s.r.o., Saleziánska 8, Trnava je v rozpore s vyjadrením Mgr. Ľubomíra Haviara, podľa ktorého sa tovar prepravoval priamo od výrobcu ku konečnému odberateľovi, t.j. žalobcovi. Prepravu zabezpečovali dodávatelia spoločnosti Omega holding, a.s. Bratislava. Spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava, resp. Mgr. Ľubomírom Haviarom bol predložený zoznam komponentov a dodávateľov projektu Pivovar Karpat, avšak služby spojené s presunom žeriavu na pracovisko a presunom technológie žeriavom sa v uvedenom zozname nenachádzajú. Preverenie uskutočnenia týchto služieb spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava neumožnila vykonať, pretože so správcom dane nekomunikovala a nepredložila žiadne doklady.
38. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobcu k protokolu č. 101602676/2020 zo dňa 20.10.2020, tak to sa nevzťahovalo k obsahu protokolu, ale k výzvam, zaslaným žalobcovi v priebehu výkonu daňovej kontroly (išlo o výzvy na predloženie dôkazov č. 100330406/2020 zo dňa 3.2.2020 a č. 100715365/2020 zo dňa 24.3.2020), na ktoré žalobca nereagoval, zaslal správca dane dňa 11.1.2021 žalobcovi výzvu na odstránenie nedostatkov podania č. 100007235/2021 zo dňa 5.1.2021, aby podanie doručené dňa 23.12.2020 doplnil o presnú špecifikáciu úkonov, o ktoré žiada správca dane, poprípade o presnú identifikáciu osôb (meno, priezvisko, adresa, dátum narodenia), o ktorých vypočutie žiada správca dane. Vo výzva na doplnenie podania bola určená lehota na odstránenie nedostatkov podania 15 dní od doručenia tejto výzvy, pričom žalobca sa v stanovenej lehote nevyjadril a požadované informácie nedoplnil (úradný záznam č. 100411042/2021 zo dňa 10.3.2021).
39. Pokiaľ ide o judikatúru a žalobcom uvádzané rozsudky Európskeho súdneho dvora, tak žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že tieto nie je možné aplikovať na tento prípad, nakoľko správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotno-právnych podmienok podľa zákona o DPH a nie z dôvodu podvodu.
40. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.
IV. Relevantná právna úprava
41. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je
b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.
Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak.
V. Konanie pred správnym súdom, právne posúdenie veci súdom
42. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a obsahom administratívneho spisu orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom za splnenia podmienok, keď účastníci nepožiadali o nariadenie pojednávania, správny súd vec prejednal podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
43. Z vykonaného dokazovania správny súd zistil, že spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava nemohla dodať tovar a služby žalobcovi ako daňovému subjektu vo vlastnej réžii, ale tieto zabezpečila subdodávateľsky. Nepochybne bolo zistené, že dodávateľská spoločnosť Omega holding, a.s. Bratislava nemala reálne sídlo, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako sídlo hospodárskej činnosti, ale mala len zriadený P.O.BOX. Taktiež nemala žiadnych zamestnancov, žiadne kancelárske, skladové, výrobné priestory na vykonávanie činnosti, nedisponovala žiadnym materiálno-technologickým vybavením a okrem toho so správcom dane nekomunikovala.
44. Taktiež možno konštatovať, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepredložil v priebehu daňovej kontroly, okrem sporných faktúr žiadne dôkazy, ktoré žiadal správca dane viacerými výzvami predložiť, a ktoré by preukazovali reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu.
45. Správca dane zaslala splnomocnenému zástupcovi žalobcu oznámenie číslo: 100263842/2021 zo dňa 16.2.2021, v ktorom mu oznámil termín prerokovania pripomienok k protokolu číslo: 101602676/2020-ZO júl 2019 zo dňa 21.12.2020, ktoré si žalobca prevzal až dňa 15.3.2021 v rámci odbernej lehoty. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane zaslal žalobcovi dňa 19.2.2021 oznámenie č. 100263842/2021 zo dňa 16.2.2021, keď na uvedenej zásielke bola vyznačená úložná lehota 15 dní v prípade uloženia zásielky. Slovenská pošta sa prvýkrát pokúsila o doručenia zásielky dňa 23.2.2021, pričom dňa 24.2.2021 bola zásielka uložená na pošte, t.j. na piaty deň po odoslaní zásielky správcom dane. V dôsledku tejto skutočnosti posledný deň na doručenie, t.j. 15 deň od uloženia bol jeden deň po stanovenom termíne, t.j. 11.3.2021. Znamená to, že odberná lehota na prevzatie zásielky v zmysle § 31 ods. 2 daňového poriadku skončila dňa 11.3.2021, t.j. 15 deň od uloženia a to v dôsledku chyby na strane doručovateľa - Slovenskej pošty. Bolo zistené, že zásielka nebola vrátená správcovi dane, ale bola vydaná žalobcovi po uplynutí odbernej lehoty dňa 15.3.2021, t.j. 19 deň od uloženia. Znamená to, že žalobca si zásielku neprevzal v odbernej lehote podľa daňového poriadku ako to tvrdí v žalobnom návrhu. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné k veci uviesť, že pokiaľ
si aj splnomocnený zástupca žalobcu prevzal oznámenie týkajúce sa termínu prerokovania pripomienok k protokolu po termíne, tak aj napriek tejto skutočnosti sa splnomocnený zástupca žalobcu so správcom dane neskontaktoval a nedohodol si s ním nový termín prerokovania pripomienok. Splnomocnenému zástupcovi žalobcu boli doručované aj ďalšie výzvy, a to dňa 2.3.2020, v ktorej bola žalobcovi stanovená lehota na vyjadrenie 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy, t.j. do 10.3.2020, avšak v stanovenej lehote sa kontrolovaný daňový subjekt, resp. jeho splnomocnený zástupca nevyjadril a ani so správcom dane neskontaktoval. To isté sa týka aj výzvy zo dňa 17.4.2020, ktorá bola v tento deň odoslaná žalobcovi, aby predložil dôkazy, ktorými by vierohodným spôsobom preukázal oprávnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane, na ktorú opätovne nereagoval a to ani na opakovanú výzvu zo dňa 24.3.2020.
46. Podľa názoru správneho súdu je potrebné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, pokiaľ ide o daňový subjekt tak tento je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
47. Pokiaľ ide o námietku, že samotný protokol o výsledku daňovej kontroly bol vydaný v rozpore zo zákonom a následne rozhodnutie správcu dane, resp. rozhodnutie žalovaného bolo totožné s výsledkami protokolu bez akéhokoľvek dodržania zásady voľného hodnotenia dôkazov, správny súd v tomto smere poznamenáva, že rozhodnutia oboch správnych orgánov vychádzali zo záverov, ktoré boli zistené v protokole o výsledkoch daňovej kontroly, preto žalovaný mohol preniesť do svojho rozhodnutia len tie výsledky, ktoré boli zaznamenané a zistené v priebehu daňovej kontroly a ktoré boli obsahom protokolu. Znamená to, že výsledkom odôvodnenia rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného mohli byť len tie skutočnosti, ktoré boli zistené v protokole o výsledku daňovej kontroly, keďže žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť v súvislosti s daňovou kontrolou, na výzvy zo strany správcu dane žiadnym spôsobom nereagoval, resp. nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a spoločnosťou Omega holding, a.s. Bratislava. Znamená to, že žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť v súvislosti s vykonanou daňovou kontrolou, a teda ďalšie skutočnosti nemohli byť aj vinou žalobcu správcom dane v rámci daňového konania preverené.
48. V súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane a absencia voľnej úvahy vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, krajský súd poznamenáva, že ide o námietku, ktorá nebola riadne zdôvodnená v žalobe, keďže žalobca len vo všeobecnej rovine uvádza, že podstatnou vadou spôsobujúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia je absencia vlastných, logických úvah a záverov správcu dane. Podrobne nevysvetľuje, v ktorom smere považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené, keďže z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí je jednoznačne preukázané, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že daňový subjekt nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenie, pretože na daňovom subjekte leží dôkazné bremeno preukazovať skutočnosti, ktoré zakladajú jeho nárok na odpočet výdavkov zo základu dane. Podľa názoru krajského súdu, prvostupňový správny orgán t.j. správa dane ako aj žalovaný sa v dostatočnej miere zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia, keď poukázali najmä na to, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov.
49. Správny súd tiež poukazuje aj na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či daňové subjekty spĺňajú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania
základu dane, ako aj iných skutočností, rozhodujúcich pre právne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
50. Podľa zákona o DPH odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný a to práve osobou uvedenou na faktúre tzn. že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH voči nemu uplatnené práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.
51. Pokiaľ ide o povinnosť daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd udáva, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podať podľa osobitných predpisov, ďalej je povinný preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a musí preukázať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktorú je povinný viesť.
52. Tiež je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.9.2018).
53. Je ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom 39), že správca dane má právo preveriť pôvod tovaru aj doplnením dokazovaním odstráni vzniknuté pochybnosti.
54. V súvislosti s príslušnou judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca, krajský súd poznamenáva, že ide o judikatúru, ktorá nepopiera právo žalobcu uplatniť si právo na odpočet DPH, avšak z judikatúry, ktorá bola argumentačne predložená správcom dane resp. žalovaným jednoznačne vyplýva, že v danom prípade nedošlo zo strany správnych orgánov k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ale bolo potrebné, aby v danom prípade žalobca poskytol potrebnú súčinnosť pri preverovaní dôkazov, ktoré mali potvrdiť oprávnenosť nároku žalobcu v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.
55. Krajský súd v danom prípade nezistil rozpor rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane s ustálenou judikatúrou a poukazuje najmä na to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku v súvislosti s neunesením dôkazného bremena na preukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia predovšetkým zo strany tých dodávateľov, ktorí boli uvedení na dodávateľských faktúrach. V danom prípade neboli splnené vecné podmienky (iba formálne), čo znamená, že žalobca nepreukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov, konkrétne nepreukázal, že tieto uskutočnil dodávateľ uvedený na sporných faktúrach.
56. Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, na ktorú poukazoval, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, tak k uvedenému správny súd uvádza, že táto námietka neobstojí, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu spisového materiálu.
57. S poukazom na vyššie uvedené správny súd postupom podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
58. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.
59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.