Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_43CoCsp-15-2022.pdf
PDF · 202.51 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoCsp/15/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739 proti žalovanému B. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XX, XXX XX K. K., zast. Občianske združenie OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688 o zaplatenie 74.002,54 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Csp/63/2019-340 zo dňa 12. októbra 2021 takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Csp/63/2019-340 zo dňa 12. októbra 2021 potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete žalobu zamietol. V druhej výrokovej vete priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa domáhal od žalovaného (pôvodne označeného ako žalovaný 1/) a od pôvodne označenej žalovanej 2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 74 002,54 Eur, úrokov vyčíslených do 14. 05. 2019 vo výške 20 277,19 Eur, úrokov z omeškania vyčíslených do 14. 05. 2019 vo výške 11 836,82 Eur, 6,70 % ročných úrokov zo sumy 40 390,50 Eur od 14. 05. 2019 do zaplatenia, 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 51 929,10 Eur od 14. 05. 2019 do zaplatenia, 1,69 % ročných úrokov zo sumy 33 612,04 Eur od 14. 05. 2019 do zaplatenia, 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 42 350,63 Eur od 14. 05. 2019 do zaplatenia spolu s trovami konania titulom Zmluvy o úvere č. 1 a Zmluvy o úvere č. 2.
3. Z dôvodu vyhláseného konkurzného konania voči pôvodne označenej žalovanej 2/ pod sp. zn. 4Odk/1149/2018 súd prvej inštancie uznesením č.k. 20Csp/63/2019-191 zo dňa 16.09.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.10.2019, konanie voči pôvodne označenej žalovanej 2/ zastavil. Účastníkom konania preto ostal pôvodne označený žalovaný 1/, ďalej označený ako „žalovaný“.
4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca svoj nárok voči žalovanému odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o úvere č. 1 zo dňa 13.01.2005 poskytol predchodca žalobcu pôvodne žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom ÚverPLUS na bývanie v celkovej výške 1.361.000,- Sk s úrokovou sadzbou vo výške 6,15 % ročne v deň podpisu zmluvy. Žalovaný spolu s pôvodne žalovanou 2/ sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené s úverom v 357
splátkach po 8.450,- Sk mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci s prvou splátkou splatnou dňa 20.02.2005 a poslednou splátkou splatnou dňa 20.10.2034. Na základe Zmluvy o úvere č. 2 zo dňa 11.01.2006 poskytol predchodca žalobcu ako veriteľ pôvodne označeným žalovaným 1/ a 2/ ďalší ÚverPLUS na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou za účelom vyplatenia skôr poskytnutých úverov vo výške 1.130.000,- Sk s pevnou výškou úrokovej sadzby odo dňa uzavretia zmluvy do 11.01.2007 vo výške 5,60 % ročne v deň podpisu zmluvy. Pôvodne označení žalovaní 1/ a 2/ sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť náklady v 359 splátkach po 6.610,- Sk splatných mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci s dátumom splatnosti prvej splátky dňa 20.02.2006 a poslednej splátky dňa 20.12.2035. Približne od júna 2006 sa pôvodne označení žalovaní 1/ a 2/ dostávali do omeškania s úhradou svojho záväzku podľa Zmluvy o úvere č. 1, pričom poslednú úhradu realizovali dňa 02.05.2016 vo výške 500,- Eur. Z dôvodu riadneho nesplácania úveru predchodca žalobcu výzvou zo dňa 19.02.2016 vyzval pôvodne označených žalovaných 1/ a 2/, aby do 15 dní od doručenia výzvy zaplatili omeškané splátky, ktoré k tomuto dňu boli v sume 3.992,69 Eur a súčasne boli žalovaní upozornení, že v prípade neuhradenia omeškaných splátok môže veriteľ vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a vykonať dražbu založenej nehnuteľnosti. Žalovaný prevzal zásielku dňa 14.03.2016 a pri pôvodne označenej žalovanej 2/ sa zásielka považovala za doručenú dňom 27.02.2016. Pôvodne označení žalovaní 1/ a 2/ uhradili na základe tejto výzvy dňa 02.05.2016 sumu 500,- Eur. Z dôvodu neuhradenia záväzku v zostávajúcej časti predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 01.07.2016 mimoriadnu splatnosť pohľadávky a vyzval pôvodne označených žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie sumy 44.090,25 Eur do 15 dní od prevzatia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Žalovaný prevzal zásielku dňa 25.07.2016 a pôvodne označená žalovaná 2/ dňa 27.07.2016. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že ani záväzok zo Zmluvy o úvere č. 2 žalovaní 1/ a 2/ neplnili riadne a včas, od januára 2009 sa začali dostávať do omeškania, pričom v roku 2015 vykonali len jednu úhradu tak, ako aj v roku 2016. Opätovne predchodca žalobcu výzvou zo dňa 19.02.2016 vyzval pôvodne označených žalovaných 1/ a 2/ v lehote 15 dní na zaplatenie celej výšky omeškaných splátok k tomuto dňu v sume 3.450,82 Eur a súčasne boli upozornení na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a dražby založenej nehnuteľnosti. Žalovaný prevzal zásielku dňa 14.03.2016 a pôvodne označená žalovaná 2/ podľa dohodnutých zmluvných podmienok dňa 27.02.2016. Žalovaný a pôvodne označená žalovaná 2/ reagovali na túto výzvu úhradou sumy 500,- Eur dňa 02.05.2016. Vzhľadom k tomu, že ich záväzok nebol uhradený v celom rozsahu, predchodca žalobcu vyhlásil dňa 01.07.2016 mimoriadnu splatnosť pohľadávky a vyzval ich na zaplatenie dlžnej sumy 36.815,12 Eur do 15 dní od doručenia výzvy, ktorú žalovaný prevzal 25.07.2016 a pôvodne označená žalovaná 2/ dňa 27.07.2016.
5. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný a pôvodne označená žalovaná 2/ sa v konaní vyjadrili, že nie je sporné uzavretie úverových zmlúv č. 1 a 2 a poukazovali pritom, že suma úverov bola znížená o poplatok za ich poskytnutie. V konaní vzniesli námietku premlčania na obidve predmetné zmluvy v celom rozsahu s poukazom na § 103, § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), pričom premlčacia doba začína plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Posledná riadne a včas uhradená splátka bola dňa 07.02.2015 na obidve zmluvy a následné úhrady sa nevykonávali po dobu 14 mesiacov. Žalobný návrh bol podaný 30.05.2019 a teda oneskorene. Žalovaní uvádzali, že dátum zosplatnenia úveru ku dňu 01.07.2016 nemal vplyv na zmenu počiatku premlčacej lehoty, keď toto právo bolo možné uplatniť oveľa skôr, keď sa právo mohlo vykonať po prvýkrát, teda nasledujúcim dňom po vzniku dlhu (splátka splatná k marcu 2015). Podľa nich sa nárok žalobcu premlčal dňa 21.03.2018 a keďže žaloba bola podaná dňa 30.05.2019, bola podaná po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty.
6. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že predchodca žalobcu sa k námietke premlčania vyjadril tak, že úvery boli zosplatnené ku dňu 01.07.2016 podľa bodu 8.1 produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery účinných od 01.01.2015 a za prípad omeškania dlžníka sa považuje omeškanie o viac ako 3 mesiace. Potvrdil, že žalovaný a pôvodne označená žalovaná 2/ realizovali na obidve úverové zmluvy predposlednú úhradu dňa 07.02.2015 a poslednú dňa 02.05.2016. Poukazoval na to, že pre splatnosť pohľadávky nie je významným, kedy veriteľ mohol dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami požiadať o zaplatenie celej pohľadávky alebo jej zostatku, ale to, či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a o zaplatenie celej pohľadávky skutočne požiadať. Toto právo však môže veriteľ podľa § 565 OZ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Tvrdil, že splatnosť celého dlhu nenastáva automaticky nezaplatením konkrétnej zmluvne dohodnutej splátky, ale jej nezaplatenie umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom stanovených predpokladov žiadať o zaplatenie celej pohľadávky naraz. Predchodca žalobcu tvrdil, že postupoval v súlade s § 53 ods. 9 OZ s použitím § 565 OZ, nakoľko žalovaných vyzval na zaplatenie dlžnej sumy po uplynutí 3 mesiacov
odo dňa omeškania so zaplatením konkrétnej splátky a potom ako dlh nezaplatili, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Tvrdil, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ku dňu 01.07.2016 nebola reakcia žalobcu na nezaplatenie konkrétnych splátok, ale bola dôsledkom dlhodobého neplnenia si povinností zo strany žalovaných, ktorí neplnili splátky a nereagovali na výzvu súdu. Uviedol, že zo strany žalobcu nedošlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ a § 53 ods.9 OZ, ale o postup dohodnutý v zmluve. Napriek tomu však predchodca žalobcu postupoval v súlade s § 53 ods. 9 OZ a v prípade aplikácie § 565 OZ je nevyhnutné považovať za splátky, pre ktoré boli vyhlásené mimoriadne splatnosti úverov splátky splatné dňa 20.06.2016.
7. V napadnutom rozhodnutí okresný súd uviedol, že vo veci už rozhodol pôvodne svojim rozsudkom č. k. 20Csp/63/2019-242 zo dňa 10.09.2020 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd uznesením č. k. 43CoCsp/6/2021-274 zo dňa 02.03.2021 uvedené pôvodné rozhodnutie okresného súdu zrušil a uložil okresnému súdu posúdiť splnenie zákonných predpokladov zosplatnenia úveru podľa zásad uvedených odvolacím súdom v zmysle § 53 ods. 9 OZ s použitím § 565 OZ.
8. Okresný súd v tejto súvislosti odkázal na odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom tento uviedol, že právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru podľa § 565 OZ pri dlhu splatného v splátkach je pre účely spotrebiteľských vzťahov sprísnené úpravou § 53 ods. 9 OZ. Znamená to, že len vtedy môže dôjsť k uplatneniu práva na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ, ak je splnená okrem iného podmienka omeškania úhrady konkrétnej splátky po dobu troch mesiacov a neuhradenia tejto splátky ku dňu zosplatnenia úveru. Len ak sú splnené konkrétne zákonné predpoklady pri omeškaní splátky, t. j. doba omeškania v trvaní troch mesiacov, môže uplatniť veriteľ právo zosplatnenia úveru. Splatnosť celého dlhu nastáva, keď veriteľ o jeho úhradu skutočne aj požiadal a nie od okamihu, kedy tak urobiť mohol. Nevyužitím tohto práva veriteľa alebo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie ďalšej splátky nenastáva automaticky splatnosť celého dlhu, naďalej platí dojednanie o plnení v splátkach, pričom právo veriteľa o zosplatnenie celého zostatku dlhu sa posúva na obdobie po splatnosti ďalšej neuhradenej splátky.
9. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že podľa zjednocujúceho stanoviska obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. 05. 2019 je obmedzenie uplatnenia práva zosplatniť úver podľa druhej vety § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ potrebné vykladať tak, že zákonom stanovenú lehotu na uplatnenie práva zosplatniť úver má veriteľ len do splatnosti tej splátky, ktorá bezprostredne nadväzuje na omeškanú splátku od splatnosti ktorej uplynuli tri mesiace, inak jeho právo zaniká.
10. Odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí nesúhlasil s názorom predchodcu žalobcu, že za súčasného legislatívneho stavu v spotrebiteľských vzťahoch nie je možné aplikovať poslednú vetu § 565 OZ a pri splnení podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ môže veriteľ požiadať o splnenie celého dlhu kedykoľvek. Aj v spotrebiteľských vzťahoch sa aplikuje posledná veta § 565 OZ, ktorá má kogentnú povahu, pokiaľ veriteľ mieni využiť právo na zosplatnenie celého dlhu a určuje časový limit (splatnosť najbližšej nasledujúcej splátky) do kedy tak môže urobiť. Pokiaľ sa veriteľ rozhodne toto právo realizovať, nastupuje kogentný charakter právnej normy, a to vo vzťahu k časovej limitácii uplatnenia tohto úkonu, a to do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
11. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na tvrdenie žalobcu, podľa ktorého oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 01. 07. 2016 nedošlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ ako to predpokladá ustanovenie § 53 ods. 9 OZ, ale sa jednalo o postup dojednaný. Odvolací súd však zdôraznil, že tento úkon veriteľa bol realizovaný v rámci spotrebiteľského vzťahu, v čase existencie právnej úpravy § 53 ods. 9 a § 565 druhá veta OZ, ktoré majú kogentnú povahu a od ktorej sa veriteľ nemôže odchýliť. Realizáciu tohto oprávnenia žalobcu aj keď vykonanú na základe zmluvného dojednania je nevyhnutné posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ.
12. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že po vydaní zrušujúceho rozhodnutia odvolacím súdom pôvodný žalobca - Slovenská sporiteľňa a.s. postúpil pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2020 na žalobcu a preto na základe návrhu pôvodného žalobcu uznesením č.k. 20Csp/63/2019-321pripustil zmenu subjektov tak, že doterajší žalobca Slovenská sporiteľňa a. s. z konania vystúpil a na jeho miesto vstúpil žalobca - EOS KSI.
13. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na nariadené pojednávanie sa žalovaný nedostavil, ktorý však zotrval na námietke premlčania s tým, že premlčacia lehota začala plynúť dňa 21.05.2015, uplynula dňa 21.05.2018 a žaloba bola podaná dňa 29.05.2019. V napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na žalobe, zotrval na predložených listinných dôkazoch, iné dôkazy nenavrhol vykonať, nepredložil iné dôkazy a žalobe navrhol vyhovieť. Uviedol, že nevie o inej výzve pred zosplatnením úveru okrem výzvy zo dňa 19.02.2016.
14. Okresný súd s odkazom na ust. § 52 ods. 1, § 103, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka, s poukazom na § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej aj „ZoB“), § 17 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZoSÚ“) žalobu v celom rozsahu zamietol.
15. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že nebola sporná skutočnosť uzavretia zmlúv o úvere č. 1 a 2 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, ktoré boli poskytnuté na bývanie a zabezpečené nehnuteľnosťou. Okresný súd konštatoval, že žalovaný (pôvodne spoločne so žalovanou 2/) prestali na uvedených úveroch vykonávať pravidelné mesačné splátky a podľa výpisov z účtov boli vykonané úhrady naposledy dňa 07.02.2015 a dňa 02.05.2016. Konštatoval, že právny predchodca žalobcu výzvami zo dňa 19.02.2016 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy, v nich uviedol, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 19.02.2016 a bol upozornený, že v prípade nezaplatenia je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Listom zo dňa 01.07.2016 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ku dňu 01.07.2016, pričom výzva aj oznámenie boli žalovanému doručené.
16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému z dôvodu, že po postúpení pohľadávky z pôvodného žalobcu na postupníka EOS KSI Slovensko nemal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Jej preskúmanie je imanentnou súčasťou súdneho konania, pričom odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Cdo/205/2009 z 29.06.2010. Poukázal na to, že súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. V opačnom prípade žalobu zamietne z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
17. Okresný súd uviedol, že predmetom konania je pohľadávka banky zo spotrebiteľských úverov, ktorá mala byť postúpená na žalobcu na základe uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom aktívna vecná legitimácia súvisí aj so splnením podmienok určených v § 17 ZoSÚ v spojení s § 53 ods. 9 OZ a § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Konštatoval, že v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ jednou z podmienok postúpenia pohľadávky je, že sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru t. j., pri ktorej bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ. V predmetnom konaní bola splatnosť zmluvy o splátkovom úvere pri jednej úverovej zmluve s koncovým číslom 630 určená na deň 20.10.2034 a pri druhej úverovej zmluve s koncovým číslom 106 na deň 20.12.2035. Splatnosť celej pohľadávky v čase postúpenia mohla nastať iba v prípade predčasnej splatnosti úveru a predmetom postúpenia mohla byť len splatná časť úveru. Okresný súd dospel k záveru, že nemal preukázané účinné zosplatnenie úveru tak, ako to tvrdil žalobca ku dňu 01.07.2016 podľa § 53 ods. 9 OZ. Podľa okresného súdu predmetné ustanovenie vyžaduje 1/ existenciu omeškania dlžníka so splácaním úveru dlhšie ako 3 mesiace, 2/ upozornenie dlžníka veriteľom na možnosť zosplatnenia úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní pred zosplatnením, 3/ doručenie oznámenia o zosplatnení úveru dlžníkovi. Podľa okresného súdu žalobca nepreukázal, že žalovaný bol v čase zosplatnenia ku dňu 01.07.2016 viac ako 3 mesiace v omeškaní so splácaním úveru, keďže výzva bola zo dňa 19.02.2016 (obsahujúca oznámenie o omeškaní bez uvedenia omeškania splátky) s tým, že bola uhradená splátka dňa 07.02.2015 a potom splátka dňa 02.05.2016 s ktorou nekorešponduje výzva a teda pre nasledujúcu splátku po splátke 02.05.2016 nemohlo dôjsť k zosplatneniu, keďže nepredchádzala výzva a omeškanie dlhšie ako 3 mesiace. Táto výzva sa nemohla vzťahovať ani k splátke zaplatenej 07.02.2015, pretože nebol splnený časový limit.
18. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaný bol v čase zosplatnenia viac ako tri mesiace v omeškaní so splácaním úveru. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo na oboch zmluvách ku dňu 01. 07. 2016. V konaní nebolo sporné, že žalobca nedisponuje inou výzvou, iba tou, ktorá je priložená v spise. Ide o výzvu zo dňa 19. 02. 2016,
ktorou banka oznámila žalovanému, že je v omeškaní. Dlžnú sumu mal uhradiť v lehote 15 dní od doručenia výzvy a bol poučený, že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Uvedená výzva bola žalovanému doručená dňa 14. 03. 2016. Listom zo dňa 01. 07. 2016 označeným ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila žalovanému, že ku dňu 01. 07. 2016 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Okresný súd konštatoval, že v konaní nebolo sporné zo strany žalovaného uhradenie splátky dňa 07. 02. 2015 a poslednej dňa 02. 05. 2016. Podľa okresného súdu pri splnení podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ k účinnému zosplatneniu úveru nebola preukázaná existencia omeškania so splácaním úveru dlhšie ako tri mesiace, keď výzva je zo dňa 19. 02. 2016.
19. Keďže podľa okresného súdu žalobca nepreukázal splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, ktorými sú zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie viac ako 90 dní a teda, banka nemohla postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, dospel k záveru, že nerešpektovanie takejto úpravy má za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ. Podľa okresného súdu v konaní nebolo preukázané, že predmetná pohľadávka bola v čase postúpenia spôsobilá na postúpenie vzhľadom na vyššie uvedené. Ku dňu postúpenia nebol splatný celý úver vzhľadom na nedodržanie ust. § 53 ods. 9 a § 565 druhá veta OZ a preto nemohlo dôjsť ani k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka.
20. Žalovanému ako úspešnému v konaní priznal okresný súd v druhej výrokovej vete napadnutého rozhodnutia nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak v odôvodnení v rozpore s výrokovou časťou uviedol, že hoci žalovaný úspešný v konaní bol, keďže tomuto zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, potom mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
21. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal včas v celom rozsahu odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. V ňom poukázal na splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Zdôraznil skutočnosť, že je na veriteľovi, či pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu, ktorý bol pôvodne dohodnutý na splácanie vo forme splátok, pričom v danom prípade postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávok, t. j. požiadal o zaplatenie celých pohľadávok v dôsledku neplnenia splátok riadne a včas v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ. V prípade zmluvy o splátkovom úvere č. 0303422630 zo dňa 13.01.2005 (ďalej „zmluva 1“) postupca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok vo výške 3.992,69 Eur (suma predstavujúca približne hodnotu 14 splátok) výzvou zo dňa 19.02.2016, v ktorej bol žalovaný upozornený aj na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Žalovaný omeškané splátky v stanovenej lehote neuhradil, a preto postupca dňa 01.07.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru zo zmluvy 1. V prípade zmluvy o splátkovom úvere č. 0303737106 zo dňa 11.01.2006 („zmluva 2“) bol žalovaný tiež postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných splátok vo výške 3.450,82 Eur (hodnota približne 15 splátok) listom zo dňa 19.02.2016, ktorým bol aj upozornený na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v prípade neuhradenia dlžnej sumy v stanovenej lehote. Následne postupca listom zo dňa 01.07.2016 zosplatnil aj úver zo zmluvy 2 nakoľko zo strany žalovaného nedošlo k úhrade omeškaných splátok.
22. Podľa žalobcu z obidvoch uvedených výziev vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní s viac ako 14 mesačnými splátkami a preto nie je zrejmé ako mohol okresný súd dospieť k záveru, že žalovaný nebol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v omeškaní viac ako 3 mesiace. Tiež nie je zrejmé pokiaľ súd poukázal na úhradu žalovaného zo dňa 07.02.2015 vo výške 550,05 Eur a úhradu zo dňa 02.06.2016 vo výške 500,- Eur ako mohol okresný súd tieto úhrady rozpočítať medzi 14 omeškaných splátok, t. j. úhrady vo výške 1.050,05 Eur na omeškané splátky vo výške 7.443,51 Eur s tým, že žalovaný v čase zosplatnenia úveru k 01.07.2016 nebol v omeškaní so splácaním ani len jedného úveru viac ako 3 mesiace, pri zohľadnení, že výška mesačnej splátky ani v jednom z úverov nepresahuje sumu 300,- Eur.
23. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že žalovaný bol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v omeškaní viac ako rok a úhrady žalovaného sa započítavajú na najstaršie splatné splátky. Okresný súd znemožnil žalobcovi uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože žalobcovi nie je zrejmé, na základe akého započítania čiastočných úhrad žalovaného malo dôjsť k splateniu omeškaných splátok vo výške 7.443,51 Eur úhradami v celkovej výške 1.050,05 Eur a teda v konečnom dôsledku na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že žalovaný
nebol v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v omeškaní viac ako 3 mesiace a tento záver je nejasný, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.
24. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s okresným súdom, že pokiaľ na základe výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ dlžník splatí len nepatrnú časť omeškaných splátok, tak veriteľ stráca nárok na uplatnenie práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, pretože výzva, ktorú zaslal už nekorešponduje s novým poníženým dlhom dlžníka v omeškaní. Takýto výklad by znamenal, že ak by dlžník po každej výzve uhradil čo i len nepatrnú časť dlhu, tak znemožní veriteľovi uplatnenie jeho práva podľa § 565 OZ, keďže výzva nebude podľa súdu „aktuálna“ napriek tomu, že všetky zákonom stanovené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti splátok v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ budú splnené.
25. Podľa žalobcu postupca, t. j. jeho predchodca platne podaniami zo dňa 01.07.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru zo zmluvy 1 a zo zmluvy 2, pričom žalovaný bol výzvami zo dňa 19.02.2016 upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa § 565 OZ a zároveň v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiace. Konajúci súd preto na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o opaku.
26. Podľa žalobcu boli splnené všetky podmienky v zmysle § 92 ods. 8 z. č. 483/2001 Z.z. o bankách ako predpoklad platného postúpenia pohľadávky. Citoval § 92 ods. 8 ZoB a zdôraznil, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splatením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní (podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky bol v omeškaní po dobu 2119 dní) a zároveň bol žalovaný postupcom aj vyzvaný na úhradu peňažného záväzku, okrem iného výzvami zo dňa 19.02.2016 a podaniami zo dňa 01.07.2016 (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti). Podľa žalobcu je preto preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Zdôraznil, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé v súvislosti s predloženými výzvami zo dňa 01.07.2016 označenými ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ z akého dôvodu okresný súd tieto podania nepovažoval za kvalifikované výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB. Obsahom týchto podaní je nielen oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ale aj výzva, aby žalovaný dlžnú sumu uhradil. Nie je preto zrejmé, z akého dôvodu tieto výzvy postupcu okresný súd pri skúmaní podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB nezohľadnil a ani len nespomenul. Z ust. § 92 ods. 8 ZoB vyplýva potreba písomnej výzvy banky adresovaná klientovi na úhradu omeškaných splátok, resp. akejkoľvek časti peňažného záväzku, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. V danom prípade sa dlžník ocitol v omeškaní hneď potom, ako nezaplatil splátku v dohodnutej lehote splatnosti podľa § 517 ods. 1 OZ. Podľa žalobcu je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a takýmto nesprávnym procesným postupom bolo žalobcovi znemožnené uskutočňovanie jemu patriacich práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti žalobca odkázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoCsp/1/2021 z 18.03.2021, sp. zn. 12CoCsp/31/2020 z 25.02.2021, na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/128/2019 z 23.12.2019 týkajúcich sa posúdenia splnenia podmienok pri postúpení pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB a poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/152/2019 z 15.04.2020.
27. Žalobca v odvolaní uviedol, že preukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu a okresný súd vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam pokiaľ dospel k záveru o opaku a žalobu zamietol.
28. V odvolaní poukázal na to, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nebolo v prejednávanom prípade podmienkou platného postúpenia pohľadávky a na danú vec nie je možné aplikovať ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ, pretože zmluvy o úvere boli medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavreté dňa 13.01.2005 a dňa 11.01.2006, t. j. pred účinnosťou citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 ZoSÚ, ako aj pred účinnosťou samotného zákona č. 129/2010 Z.z. Zdôraznil, že vyššie uvedené zmluvy sú v zmysle ich úvodných ustanovení vylúčené aj z pôsobnosti predchádzajúceho zákona, t. j. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „predchádzajúci ZoSÚ“) účinného v čase uzatvorenia zmlúv a sú vylúčené aj z pôsobnosti zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal na znenie § 1 ods. 2 písm. a) a d) predchádzajúceho ZoSÚ, v ktorom sú upravené výnimky, kedy sa konkrétne zmluvy nepovažujú za zmluvy o spotrebiteľskom úvere a poukázal aj na ust. § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. pod písmenami a) - e). Pretože úvery poskytnuté na základe uvedených zmlúv boli poskytnuté nad hodnotu 20.000,- Eur
a ich účel bol viazaný na rekonštrukciu nehnuteľností, potom v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) a d) zákona č. 258/2001 Z.z. sú tieto vylúčené z pod pôsobnosti tohto zákona a v zmysle § 1 ods. 3 zákona 129/2010 Z.z. sú tiež vylúčené z pod pôsobnosti neskoršieho zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak preto okresný súd aplikoval ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., aplikoval nesprávny právny predpis, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
29. V odvolaní uviedol, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nebolo podmienkou v danom prípade pre platné postúpenie pohľadávky a nie je pre výsledok tohto konania rozhodujúce. Poukázal na to, že v konaní si uplatnil okrem iného aj splatné splátky bez zohľadnenia mimoriadnej splatnosti úveru, nakoľko žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní so splácaním úveru zo zmlúv celkovo 2119 dní. Ak by aj nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, čo žalobca nepripúšťa, tak časť žalobou uplatneného nároku pozostávajúceho zo splatných a nezaplatených splátok vyššie uvedených úverov, t. j. od prvej nezaplatenej splátky do dňa rozhodnutia súdu, t. j. do 12.10.2021 bola ku dňu vydania súdneho rozhodnutia nepochybne splatná.
30. Žalobca poukázal na ust. § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a vzhľadom na nemožnosť aplikácie § 17 ods. 1 ZoSÚ je potom nepochybná splatnosť všetkých nesplatených splátok splatných do 12.10.2021 a ich platné postúpenie na žalobcu. Bez ohľadu na prípadný právny názor o neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru však súd nesprávne vec právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak napriek tomu zamietol podanú žalobu v celom rozsahu.
31. V odvolaní ďalej žalobca poukázal na to, že žalovaný bol podľa § 526 OZ upovedomený, že od doručenia tohto oznámenia je povinný plniť svoj záväzok výlučne postupníkovi, t. j. žalobcovi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 119/2013 s tým, že nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý domnelú neplatnosť postúpenia pohľadávky napriek riadnemu oznámeniu postupcu automaticky spojil spolu s nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a tým aj zamietnutiu žaloby. Podľa žalobcu k postúpeniu došlo platne, zmluva o postúpení nebola nikdy vyhlásená za neplatný právny úkon a aj v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky by žalobca mal na základe oznámenia o postúpení pohľadávky aktívnu vecnú legitimáciu na uplatňovanie pohľadávky v tomto konaní, keďže účinkom oznámenia o postúpení pohľadávky je, že dlžník môže docieliť zánik záväzku plnením postupcovi, ako aj postupníkovi bez ohľadu na platnosť alebo neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky a to bez obavy, že by jeho plnenie predstavovalo bezdôvodné obohatenie jedného z takto domnelých veriteľov. Okresný súd na oznámenie o postúpení pohľadávky týmto spôsobom nenahliadal a docielil tým právnu neistotu žalovaného ako dlžníka vo vzťahu k tomu, kto je veriteľom a komu má plniť a to za situácie, keď platnosť pohľadávky nebola medzi stranami sporná, za spornú považoval výhradne konajúci súd. Odkázal v tejto súvislosti na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Cdo/4511/2009, sp. zn. 29Cdo/4868/2009, sp. zn. 32Odo293/2002, sp. zn 32 Odo/201/2004, sp. zn. 21 Cdo 1328/2007 ako ja na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obo 1/2009.
32. Podľa žalobcu je preto napadnuté rozhodnutie v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom podstatou oznámenia o postúpení pohľadávky je, že zakladá dlžníkovi - žalovanému - povinnosť plniť postupníkovi - žalobcovi a tým zakladá jeho aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o zaplatenie takto postúpenej pohľadávky. Zdôraznil, že dlžník ani veriteľ nespochybňujú platnosť postúpenia pohľadávky, táto nebola medzi stranami sporná, za spornú ju považoval jedine konajúci súd, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobcovi preto vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy s príslušným úrokom z omeškania. Aktívna vecná legitimácia žalobcu bola preukázaná oznámeniami o postúpení pohľadávok zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok a žalobca preukázal aj splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
33. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 07.01.2022. V ňom uviedol, že okresný súd vec správne posúdil a preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Bremeno dokazovania je na strane subjektu, ktorý tvrdí, že
má pohľadávku platne postúpenú a teda musí preukázať, že k platnému postúpeniu pohľadávky došlo. Z predložených listín žalobcu nevyplýva, že došlo k platnému zosplatneniu úveru. Z toho dôvodu preto žalovaný namieta nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Bolo výlučne vecou súdu skúmať, či boli splnené podmienky na platné postúpenie pohľadávky. Je dôležité v danom prípade posúdiť aj prípadnú neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ak ide o nedostatok vecnej legitimácie. Poukázal na to, že spôsobilým predmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 ZoB môže byť len pohľadávka alebo jej časť za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Jedná sa o zákonné predpoklady platného postúpenia pohľadávky banky.
34. V konaní nebola sporná okolnosť uzavretia zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 OZ a nebolo sporné ani to, že veriteľ pohľadávku postúpil zmluvou podľa § 524 ods. 1 OZ, čo žalovanému aj oznámil podľa § 526 ods. 1 OZ. Postupca, ktorý bol bankou, však mohol postúpiť pohľadávku len za splnenia podmienok § 92 ods. 8 ZoB. Poukázal na § 525 ods. 2 OZ, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. V takom prípade by sa jednalo o rozpor so zákonom a dôvod neplatnosti podľa § 39 OZ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obdo 92/2018 z 20.11.2019, sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.03.2018, sp. zn. 1Cdo/136/2019 zo dňa 26.2.2020). Uvedené rozhodnutia sa zaoberali splnením podmienok platného postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB. Odkázal aj na znenie § 53 ods. 9 a 565 OZ. Pred postúpením musí banka vyzvať dlžníka na zaplatenie a dodržať aj špeciálne ust. § 53 ods. 9 OZ. Podľa žalovaného banka pri spotrebiteľskom úvere nemôže postúpiť len časť nesplatného dlhu, ale pred postúpením musí vyčkať na konečný termín splatnosti dlhu alebo urobiť jednostranný úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu pre nesplatenie niektorej splátky. Podľa žalovaného za súčasného legislatívneho stavu poslednú vetu § 565 OZ pri spotrebiteľských zmluvách použiť nemožno. Žalobca preto nepreukázal splnenie zákonných podmienok pred postúpením pohľadávky a pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov konania.
35. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 23.02.2022. V ňom uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní a v celom rozsahu sa ho pridržiava. Zopakoval, že v prejednávanej veci boli všetky podmienky platného zosplatnenia oboch úverov, ako aj postúpenia pohľadávok splnené a preukázané. Odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016-65 z 22.06.2017. Zopakoval, že odôvodnenie súdu v časti výpočtu a započítania úhrad žalovaného na celkovú sumu omeškaných splátok je nepreskúmateľné a konanie v tejto časti považuje za nezákonné. Podľa žalobcu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, aby bol veriteľ povinný vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ uvádzať, s ktorými mesačnými splátkami je dlžník v omeškaní, pretože táto skutočnosť vyplýva priamo z výšky dlžnej sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný vyzvaný a zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že výzva pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 OZ je viazaná na výlučne konkrétnu splátku a výška omeškanej, resp. dlžnej sumy musí byť totožná a nezmenená aj v čase zosplatnenia úveru.
36. Z dôvodu možného odlišného vyhodnotenia skutkových zistení odvolací súd v zmysle § 384 CSP určil na prejednanie odvolania žalobcu termín pojednávania na deň 23.06.2022. Na tomto pojednávaní odvolací súd v zmysle § 384 CSP zopakoval dokazovanie v nevyhnutnej časti, a to prečítaním podstatného obsahu niektorých listín, a to článku I. úverovej zmluvy uzavretej medzi predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 13.01.2005 a dňa 11.01.2006 v spise na č. l. 20 a 22, prečítaním predmetu záložných zmlúv na č. l. 23 a č. l. 60, článku 8 bod 1 produktových podmienok v spise na č. l. 58 a 58 p.v., výpisu z úverových účtov žalovaného ku dňu 07.02.2015 a 02.05.2016 v spise na č. l. 84, 85, 106 a 107, písomných výziev na úhradu dlžných súm zo dňa 19.02.2016, v spise na č. l. 110 a č.l. 112, výziev na zosplatnenie úveru zo dňa 01.07.2016 v spise na č. l. 114 a 115, prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2020, v spise na č. l. 297 a 299, predmetu zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom zo dňa 14.12.2020 v spise na č. l. 311 - 316. Všetky listiny nachádzajúce sa v súdnom spise boli stranám sporu doručené, tieto boli s nimi oboznámené a ich obsah sporný nebol, preto odvolací súd v zmysle § 204 CSP dokazovanie prečítaním týchto ďalších listín nevykonal.
37. Na pojednávaní dňa 23.06.2022 zástupca žalobcu a žalovaného zotrvali na svojich vyjadreniach.
38. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 CSP v senáte s nariadením pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože bolo potrebné zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Rozsudok bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený po skončení pojednávania.
39. Z obsahu spisu vyplýva, že predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s. ako veriteľ uzavrel so žalovaným a pôvodne označenou žalovanou 2/ dve zmluvy o úvere, a to Zmluvu o úvere zo dňa 13.01.2005 (zmluva 1), na základe ktorej poskytol žalovanému a pôvodne označenej žalovanej 2/ ako dlžníkom ÚverPLUS na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou za účelom rekonštrukcie nehnuteľnosti vo výške 1.361.000,- Sk, ktorý sa žalovaný a pôvodne označená žalovaná 2/ zaviazali vrátiť v 357 mesačných splátkach po 8.450,- Sk splatných vždy k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky ku dňu 20.02.2015 a poslednej splátky ku dňu 20.10.2034. Na základe uzavretej Zmluvy o úvere zo dňa 11.01.2006 (zmluva 2), poskytol predchodca žalobcu ako veriteľ žalovanému a pôvodne označenej žalovanej 2/ ako dlžníkom ÚverPLUS na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou za účelom vyplatenia skôr poskytnutých úverov, rekonštrukcia - údržba nehnuteľnosti vo výške 1.130.000,- Sk, ktorý sa žalovaný a pôvodne označená žalovaná 2/ zaviazali splatiť v 359 mesačných splátkach po 6.610,- Sk splatných vždy k 20. dňu v mesiaci s dátumom splatnosti prvej splátky dňa 20.02.2006 a poslednej splátky dňa 20.12.2035.
40. V konaní nebolo sporné, že žalovaný a pôvodne označená žalovaná 2/ si riadne neplnili zmluvné povinnosti z uvedených úverových zmlúv. Posledné splátky k uvedeným zmluvám uhradili dňa 07.02.2015 a následne dňa 02.05.2016, čo tiež sporné nebolo. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že predchodca žalobcu vyzval žalovaného a pôvodne označenú žalovanú 2/ na zaplatenie dlžných súm vo výške 3.992,69 Eur a vo výške 3.450,82 Eur z obidvoch uvedených úverových zmlúv výzvou zo dňa 19.02.2016, ktoré boli žalovanému a pôvodne označenej žalovanej 2/ doručené. Zároveň boli vo výzvach upozornení, že v prípade neuhradenia týchto súm do 15 dní od ich doručenia, je predchodca žalobcu oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácii záložného práva. Po takejto výzve uhradili žalovaní na obidve úverové zmluvy dňa 02.05.2016 splátku po 500,- Eur, čo sporné nebolo.
41. Predchodca žalobcu následne oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 01.07.2016 k obidvom uvedeným úverovým zmluvám oznámil žalovanému a pôvodne označenej žalovanej 2/ mimoriadnu splatnosť pohľadávky vo výške 44.090,25 Eur a vo výške 36.815,12 Eur so žiadosťou o ich úhradu do 15 dní. Žalovaný prevzal uvedené oznámenie dňa 25.07.2016 a pôvodne označená žalovaná 2/ dňom 27.07.2016.
42. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom zo dňa 14.12.2020 bola postúpená na žalobcu pohľadávka voči žalovanému z vyššie uvedených dvoch zmlúv o úvere, pričom z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky vyplýva, že sa jedná o pohľadávky zosplatnené ku dňu 01.07.2016 s výškou istiny 40.390,50 Eur a 33.612,04 Eur. Vyššie uvedené skutočnosti sporné medzi stranami sporu neboli.
43. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv, t. j. v stave k 31.12.2007 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
44. Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
45. Podľa § 879j OZ ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
46. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
47. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
48. Podľa § 524 ods. 1 OZ veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
49. Podľa § 525 ods. 1 OZ postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
50. Podľa § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. 51. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
52. Podľa § 92 ods. 8, prvá veta zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej aj „ZoB“) v znení účinnom ku dňu 14.12.2020, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.
53. Podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB v znení účinnom k 31.12.2016, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
54. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 30.06.2006 (ďalej aj „pôvodný ZoSÚ“) tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
55. Podľa § 1 ods. 2 pôvodného ZoSÚ zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, d) o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.
56. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.
57. Okresný súd zamietol žalobu vychádzajúc zo záveru, že medzi stranami sporu predmetné uzavreté zmluvy sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere, neboli v konaní preukázané podmienky predčasného zosplatnenia úveru a z toho dôvodu potom nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky od právneho predchodcu žalobcu na žalobcu a teda v konaní nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia
žalobcu. S takýmto záverom sa odvolací súd stotožňuje, aj keď čiastočne na základe odlišného vyhodnotenia skutkového stavu a aj čiastočne odlišného právneho posúdenia, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v prvej výrokovej vete o zamietnutí žaloby.
58. Žalobca v odvolaní namietal, že v danom prípade sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, aj keď nespochybnil spotrebiteľský charakter zmluvy. Namietal, že v danom prípade nie je možné aplikovať ust. § 17 zák. č. 129/2010 Z.z., keďže sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a teda nie je možné aplikovať podmienky postúpenia pohľadávky podľa citovaného ustanovenia (predpoklad postúpenia len splatnej pohľadávky). Namietal aj, že boli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 ZoB a záver súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok predčasného zosplatnenia úveru považoval za nepreskúmateľný. Odvolací súd sa čiastočne s výhradami žalobcu v odvolaní stotožňuje, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť prvej výrokovej vety napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žaloby.
59. Na prvom mieste sa odvolací súd, vzhľadom na odvolanie žalovaného, zaoberal charakterom a povahou vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovaným. Jedna z týchto zmlúv bola uzavretá dňa 13.01.2005 a druhá dňa 11.01.2006. Jedná sa o zmluvy o úvere a preto sa na ne aplikuje úprava § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Vzhľadom k tomu, že ku dňu uzavretia uvedených zmlúv mal žalovaný (a pôvodne žalovaná 2/) postavenie spotrebiteľa, nepochybne sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Aj keď v čase uzavretia uvedených zmlúv § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 31.12.2007 uvádzal, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, pričom v tejto časti nie je upravená zmluva o úvere, vzhľadom na nasledujúcu právnu úpravu, a to zák. č. 568/2007 Z.z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2008 zmenil všeobecnú charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy tak, že je ňou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a keďže v zmysle prechodného a záverečného ust. § 879j OZ sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008, je nepochybné, že vyššie uvedené dve zmluvy uzavreté v roku 2005 a 2006 sú spotrebiteľskými zmluvami a táto skutočnosť sporná nebola.
60. Pri aplikácii príslušných právnych noriem sa odvolací súd ďalej riadil ust. § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.04.2015 (z.č. 102/2014 Z.z.), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. V danom prípade je nepochybné, že úverový vzťah medzi predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 okrem iného vyplýva: „Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenie. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.“ Tento záver nebol zmenený ani na základe podanej ústavnej sťažnosti v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 194/2016-10 zo dňa 12.04.2016. Podľa odvolacieho súdu v súlade s uvedeným záverom v rozhodnutí NS SR preto cit. ust. § 52 ods. 2 OZ, t.j. prednostná aplikácia noriem Občianskeho zákonníka sa použije aj na právne vzťahy, t.j. spotrebiteľské vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia.
61. Na základe vyššie uvedeného považoval odvolací súd za nevyhnutné ustáliť aplikáciu príslušnej právnej normy na vzťah medzi žalobcom a žalovaným.
62. Z nesporného obsahu úverových zmlúv vyplýva, že tieto boli uzavreté za účelom bývania, pričom obidve úverové zmluvy boli zabezpečené nehnuteľnosťami. V zmysle vyššie cit. § 1 ods. 2 písm. a) a d) pôvodného ZoSÚ účinného v čase ich uzavretia vyplýva, že uvedené úverové zmluvy nespadajú pod úpravu zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, hoci sa jedná o zmluvy zakladajúce spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na dátum účinnosti uzavretia týchto zmlúv nie je možné aplikovať ani zák. č. 129/2010 Z.z. (§ 1 ods. 3 písm. c) - spotrebiteľským úverom nie je úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti). Vzhľadom na dátum uzavretia uvedených zmlúv o úvere a ich povahu, keď tieto v zmysle § 25 ods. 1 a 2 z.č. 129/2010 Z.z. nie je možné považovať za zmluvy o spotrebiteľských úveroch podľa pôvodného ZoSÚ potom vyplýva, ako to uviedol aj žalobca v odvolaní, že ust. § 17 z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravujúce predpoklady postúpenia pohľadávok zo spotrebiteľského úveru bankou na tretiu osobu sa na danú vec neaplikuje.
63. Žalobca voči napadnutému rozhodnutiu namietal nesprávne posúdenie nepreukázania zosplatnenia úveru na základe výzvy predchodcu žalobcu zo dňa 19.02.2016 a oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 01.07.2016. S takýmto tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje.
64. Podľa odvolacieho súdu okresný súd správne dospel k záveru, že žalobca, resp. jeho predchodca nepreukázal zosplatnenie úveru na základe vyššie uvedených úkonov, a to výzvy zo dňa 19.02.2016 a oznámenia o zosplatnení zo dňa 01.07.2016. K tomuto záveru však okresný súd dospel na základe nesprávneho a nezrozumiteľného vyhodnotenia skutkového stavu aj keď so správnou aplikáciou § 53 ods. 9 a § 565 OZ.
65. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že právo veriteľa na zosplatnenie úveru musí spĺňať podmienky uvedené v § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ. Okresný súd už v pôvodne vydanom rozhodnutí, ktoré bolo zrušené odvolacím súdom (bod 30. zrušeného rozhodnutia) správne poukázal na ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ pri posudzovaní splnenia predpokladov zosplatnenia úveru. Odvolací súd považuje za nutné uviesť všeobecné predpoklady a východiská vyžadované kogentnou právnou úpravou v rámci spotrebiteľských vzťahov na to, aby došlo k platnému zosplatneniu úveru, t.j. spĺňajúceho predpoklady § 53 ods. 9 a § 565 OZ, ktoré sa na daný vzťah ako kogentná norma uplatnia.
66. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ okrem iného upravujú časový limit pre veriteľa na zosplatnenie dlhu, ktorý bol pôvodne dohodnutý v splátkach. Ust. § 53 ods. 9 OZ určuje kedy najskôr môže veriteľ požadovať zosplatnenie dlhu a zároveň v spojení s ust. § 565 OZ určuje aj časový limit, t.j. limituje veriteľa, dokedy môže toto právo na zosplatnenie úveru vykonať. Veriteľ môže zosplatniť úver podľa § 53 ods. 9 OZ najskôr vtedy, ak uplynú 3 mesiace od omeškania so zaplatením konkrétnej splátky úveru. Aj keď žalobca namietal v odvolaní, že úprava § 53 ods. 9 OZ neupravuje povinnosť veriteľovi vo výzve na zaplatenie dlžnej sumy určiť, s ktorou splátkou je dlžník v omeškaní a pre neuhradenie ktorej mieni uplatniť právo na zosplatnenie, avšak pri posudzovaní, či boli splnené predpoklady zosplatnenia úveru podľa § 53 ods. 9 s použitím § 565 OZ je nevyhnutné na základe zisteného skutkového stavu zistiť a určiť, či uvedené časové limity (najskoršieho možného zosplatnenia a zároveň najneskoršieho možného uplatnenia tohto práva) boli splnené. Splnenie uvedených časových limitov realizácie zosplatnenia úveru je možné zistiť výhradne vo vzťahu ku konkrétnej omeškanej splátke podľa konkrétnych okolností každého prípadu.
67. Ako bolo uvedené vyššie, zosplatniť úver môže veriteľ podľa § 53 ods. 9 OZ najskôr vtedy, ak uplynú 3 mesiace od omeškania so zaplatením konkrétnej splátky úveru. Zákon síce neupravuje slovo „konkrétnej“, avšak jednoznačne definuje uplatnenie práva podľa § 53 ods. 9 OZ najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Pri prejednávaní konkrétneho nároku je preto nevyhnutné zistiť, ku ktorému dátumu, s ktorou splátkou bol dlžník v omeškaní, pretože len tak je možné dospieť k záveru, či bola dodržaná lehota 3 mesiacov na zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a zároveň či bola dodržaná aj limitácia vykonania tohto úkonu podľa § 565 OZ, t.j. najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
68. V konaní nebola sporná výzva zo dňa 19.02.2016 (a nebola preukázaná iná výzva veriteľa dlžníka), ktorou predchodca žalobcu ako postupca vyzýval žalovaného (a pôvodne aj žalovanú 2/) na zaplatenie konkrétnych dlžných súm z vyššie uvedených dvoch úverových zmlúv. Vzhľadom na znenie týchto úverových zmlúv, podľa ktorých bola každá splátka splatná k 20. dňu v mesiaci to potom znamená, že pokiaľ výzva na zaplatenie dlžnej sumy bola urobená dňa 19.02.2016 (aj keď neurčila konkrétne omeškané splátky), potom mohla v sebe obsahovať výzvu na úhradu najneskôr splatnej splátky k tomuto dátumu, ktorou bola posledne predchádzajúca splátka pred výzvou, t.j. splátka splatná ku dňu 20.01.2016. Výzva zo dňa 19.02.2016 nemohla objektívne obsahovať výzvu na zaplatenie dlžnej splátky splatnej k 20.02.2016, keďže výzva predchádzala splatnosti tejto mesačnej splátky. Na základe nesporne zisteného skutkového stavu, kedy samotný žalobca aj v odvolaní tvrdil, že ku dňu výzvy bol žalovaný v omeškaní minimálne so 14 alebo 15 splátkami, keďže poslednú uhradil ku dňu 07.02.2015 to potom znamená, že pokiaľ mienil predchodca žalobcu zosplatniť úver v súlade s § 53 ods. 9 OZ na základe výzvy zo dňa 19.02.2016, mohol tak urobiť pre splátku splatnú dňa 20.01.2016, a to najskôr po uplynutí 3 mesiacov od jej splatnosti, t. j. po dátume 20.04.2016. Zároveň však vzhľadom na limitáciu ust. § 565 posledná veta OZ mohol tak urobiť najneskôr do splatnosti najbližšej splátky, ktorá nasleduje po uplynutí 3 mesiacov od tej splátky, pre ktorú je možné zosplatniť úver, v danom
prípade teda najneskôr do 20.05.2016. Predchodca žalobcu však vykonal zosplatnenie úveru až dňom 01.07.2016, t.j. po uplynutí lehoty splatnosti najbližšej splátky nasledujúcej po uplynutí 3 mesiacov od splátky splatnej dňa 20.01.2016. Odvolací súd opakuje záver, ktorý bol prijatý v zjednocujúcom stanovisku obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.05.2019, podľa ktorého je obmedzenie uplatnenia práva zosplatniť úver podľa druhej vety § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ potrebné vykladať tak, že zákonom stanovenú lehotu na uplatnenie práva zosplatniť úver má veriteľ len do splatnosti tej splátky, ktorá bezprostredne nadväzuje na omeškanú splátku, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace, inak jeho právo zaniká (rovnako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15.12.2020 ).
69. Keďže v konaní žalobca nepredložil žiadnu listinu okrem výzvy zo dňa 19.02.2016 a oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 01.07.2016, pri ktorých vzhľadom na vyššie uvedené neboli dodržané zákonné limity a predpoklady zosplatnenia úveru podľa § 53 ods. 9 OZ s použitím § 565 OZ, okresný súd dospel k správnemu záveru o nepreukázaní platného zosplatnenia úveru na základe výzvy zo dňa 19.02.2016 a oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 01.07.2016, t.j. k tomuto dátumu. Odvolací súd sa vzhľadom na takto zistený a vyhodnotený skutkový stav už nezaoberal výhradou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu v časti jeho výpočtu a záverov o nepreukázaní omeškania žalovaného ku dňu zosplatnenia po dobu 3 mesiacov. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaný bol k tomuto dátumu v omeškaní viac ako 3 mesiace s jednotlivými splátkami, avšak podľa odvolacieho súdu predchodca žalobcu nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na zosplatnenie úveru v lehotách a limitoch vyžadovaných kogentnou úpravou § 53 ods. 9 a § 565 OZ.
70. Na základe súdom prvej inštancie správne konštatovaného záveru o nesplnení podmienok platného zosplatnenia úveru ku dňu 01.07.2016 (aj keď na základe odlišného vyhodnotenia skutkového stavu odvolacím súdom), súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nepreukázaní platného postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom na žalobcu. Aj v tejto časti musel odvolací súd korigovať hoci správne závery okresného súdu, avšak v časti aplikujúce nesprávnu právnu úpravu.
71. Na prvom mieste odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu, z ktorých záverov vyplýva povinnosť súdu ex offo skúmať aktívnu legitimáciu v konaní ako jeho imanentnú súčasť. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2016-37 zo dňa 12.12.2017 okrem iného vyplýva: „Ústavný súd v kontexte už uvedeného zdôrazňuje, že preskúmanie vecnej legitimácie či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29.06.2010), kde zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru (m.m. III. ÚS 266/2014).“ Obdobne konštatoval Ústavný súd aj v rozhodnutí zo dňa 20.02.2020 sp. zn. II. ÚS 302/2019-44: „Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné poukázať na stále aktuálnu a aj v posudzovanej veci aplikovateľnú judikatúru NS SR, v zmysle ktorej „Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatnené právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.“
72. Okresný súd sa preto v súlade s uvedenými rozhodnutiami Ústavného súdu správne zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu potom, ako v priebehu konania došlo k postúpeniu pohľadávky pôvodným veriteľom na žalobcu. Správne dospel aj k záveru o nesplnení predpokladov platného postúpenia pohľadávky a správne dospel aj k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, aj keď na základe aplikácie nesprávnej právnej normy, čo však nemalo vplyv na vecnú správnosť jeho záverov o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní.
73. Ako už bolo uvedené vyššie, úverové zmluvy uzavreté medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu z roku 2005 a 2006 sú síce spotrebiteľskými zmluvami, na ktoré sa použije úprava podľa § 52 ods. 2 OZ, avšak nejedná sa o zmluvy o spotrebiteľských úveroch podľa zák. č. 258/2001 Z.z. a ani podľa
zák. č. 129/2010 Z.z. Preto pri posudzovaní platnosti postúpenia pohľadávky je nevyhnutné vychádzať z úpravy § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
74. V tejto súvislosti sa odvolací súd pridržiava zverejnených rozhodnutí NS SR. Najvyšší súd SR už v rozhodnutí R 60/2018 (sp. zn. 1Cdo/147/2017) uviedol: „Ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatný právny úkon.“
75. Z citovanej právnej vety vyplýva jednoznačný záver akceptovaný judikatúrou súdov nižších stupňov o tom, že úprava § 92 ods. 8 ZoB je úpravou obsahujúcou predpoklady platného postúpenia pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu. Zároveň je z právnej vety nepochybné aj to, že v prípade nedodržania predpokladov podľa § 92 ods. 8 ZoB sa jedná o neplatný právny úkon. Z cit. rozhodnutia vyplýva, že nemožno opomínať pri posudzovaní platnosti postúpenia pohľadávky spotrebiteľský charakter sporu a ust. § 525 ods. 2 OZ. Z § 92 ods. 8 ZoB vyplývajú predpoklady platného postúpenia pohľadávky, ktorými sú preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi, ktorý je v omeškaní a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Jedná sa o špeciálne predpoklady právnej úpravy na splnenie platného postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu osobu. Z ust. § 525 ods. 2 OZ vyplýva, že nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Ak nie sú teda splnené podmienky postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8, prvá veta ZoB, jedná sa o postúpenie v rozpore so zákonom (Zákon o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky podľa § 525 ods. 2 OZ zakázané a jedná sa preto o neplatný právny úkon podľa § 39 OZ. Citované rozhodnutie NS SR rozoberá aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/01 (podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, dlžník sa nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie a súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení). Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí R 60/2018 poukázal na to, že sa jedná o staršiu judikatúru z obchodnoprávneho sporu, ktorú nie je možné v súčasnosti na oblasť spotrebiteľského práva aplikovať, vzhľadom na diametrálne odlišné princípy, na ktorých spotrebiteľské právo pozostáva. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom NS SR uvedenom v rozhodnutí R 60/2018 podľa ktorého je súd v spotrebiteľských veciach oprávnený vykonať súdny prieskum platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky najmä v prípade, ak samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa OZ obsahuje ustanovenie o zákaze jej postúpenia podľa § 525 OZ. Odvolací súd tiež súhlasí so záverom uvedeným v citovanom rozhodnutí NS SR, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Odvolací súd teda konštatuje, že okresnému súdu na základe vyššie uvedenej judikatúry NS SR, ako aj vzhľadom na povahu a charakter spotrebiteľského vzťahu a zákonnú úpravu postúpenia pohľadávky nič nebránilo, aby napriek existencii zmluvy o postúpení pohľadávky sa prejudiciálne zaoberal predpokladmi platnosti postúpenia bez ohľadu na to, že postupca postúpenie pohľadávky oznámil žalovanému ako dlžníkovi. Znamená to, že pri postúpení pohľadávky, ktorej cesia nie je podľa § 525 OZ alebo osobitných predpisov dovolená, sa jedná o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom podľa § 39 OZ, pričom na túto absolútnu neplatnosť postúpenia v spotrebiteľských vzťahoch musí prihliadať súd aj bez námietky z úradnej povinnosti.
76. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, pri ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedeným záverom Najvyššieho súdu SR pri odpovedi na výhrady žalovaného ohľadne nemožnosti prejudiciálneho posúdenia platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a viazanosťou súdu rešpektovať oznámenie postupcu o postúpení pohľadávok. Okresnému súdu nič nebránilo podrobiť zmluvu o postúpení pohľadávok jej prieskumu z hľadiska jej platnosti a správne dospel k záveru, že k platnému postúpeniu nedošlo.
77. Odvolaciemu súdu následne ostalo vysporiadať sa s otázkou, či boli splnené predpoklady postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB.
78. Žalobca v odvolaní uvádzal, že na základe výziev zo dňa 19.02.2016 a oznámenia o zosplatnení zo dňa 01.07.2016 platne zosplatnil obidve pohľadávky z dvoch úverov voči žalovanému. Ďalej tvrdil, že aj keby nedošlo k platnému zosplatneniu, boli splnené podmienky platného postúpenia pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 ZoB z dôvodu, že citované ustanovenie nevyžaduje, aby došlo k postúpeniu splatnej pohľadávky a samotná výzva na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 19.02.2016, ako aj oznámenie o zosplatnení spĺňa podmienky vyžadované § 92 ods. 8 ZoB na to, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje.
79. Na prvom mieste je potrebné poukázať na to, že vzhľadom na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 14.12.2020 na daný prípad sa bude aplikovať úprava § 92 ods. 8 ZoB v znení účinnom od 01.01.2017. Citované ustanovenie v prvej vete za bodkočiarkou upravuje, že „týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu...“. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa zák. č. 129/2010 Z.z., pričom pri úprave podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8, prvá veta za bodkočiarkou ZoB je odkaz na spotrebiteľský úver podľa osobitného predpisu - § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z., potom obmedzenie postúpenia pohľadávky podľa pravidiel uvedených v § 17 ods. 1 a 2 ZoSÚ nie je možné použiť.
a. Odvolací súd však zdôrazňuje, že k platnému zosplatneniu úveru, ako bolo uvedené vyššie, úkonmi právneho predchodcu žalobcu zo dňa 19.02.2016 a 01.07.2016 nedošlo.
80. Odvolaciemu súdu preto ostalo zodpovedať otázku, či napriek nepreukázaniu zosplatnenia úveru je postúpenie pohľadávky na základe zmluvy o postúpení zo dňa 14.12.2020 platné ako to tvrdil žalobca v odvolaní. Podľa odvolacieho súdu k platnému postúpeniu nedošlo.
81. Pretože v zmysle § 92 ods. 8, prvá veta za bodkočiarkou ZoB (ktorá bola doplnená do tohto ustanovenia s účinnosťou od 01.01.2017 zák. č. 299/2016 Z.z.) nie je možné na postúpenie pohľadávky aplikovať § 17 ods. 1 a 2 ZoSÚ, je potrebné potom posudzovať postúpenie pohľadávky podľa prvej vety § 92 ods. 8 ZoB pred bodkočiarkou. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že účelom, zmyslom a výkladom splnenia predpokladov platného postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB v stave právnej úpravy do 31.12.2016, t.j. za úpravy keď prvá veta § 92 ods. 8 ZoB neobsahovala text za bodkočiarkou, t.j. bez odkazu na § 17 ods. 1 a 2 ZoSÚ, sa zaoberalo rozhodnutie NS SR zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 1/2021 pod por.č. 4 (sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15.12.2020). Právna veta z citovaného rozhodnutia znie: „Ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení do 31.12.2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná.“ Je potrebné zdôrazniť, že citované rozhodnutie NS SR sa zaoberalo podmienkami postúpenia pohľadávky v stave právnej úpravy § 92 ods. 8 ZoB bez textu v prvej vete za bodkočiarkou, t.j. bez odkazu na § 17 ods. 1a 2 ZoSÚ. Pokiaľ v prejednávanej veci nie je možné použiť odkaz na § 17 ods. 1 a 2 ZoSÚ, potom platí nevyhnutne posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky podľa prvej vety citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB v časti pred bodkočiarkou, ktoré znie: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajú tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník) aj bez súhlasu klienta.“ Citované znenie § 92 ods. 8 ZoB v tomto znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, ktoré je relevantné pre posúdenie splnenia predpokladov platnosti postúpenia, je totožné s prvou vetou ust. § 92 ods. 8 v znení účinnom do 31.12.2016, ktoré vyššie citované rozhodnutie NS SR jednoznačne vyložilo tak, že predpokladom platného postúpenia pohľadávky podľa prvej vety § 92 ods. 8 ZoB (ktoré sa aplikuje aj na daný prípad) je, že sa jedná v čase postúpenia o pohľadávku splatnú. V danom prípade preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, pretože, vzhľadom na nedodržanie už uvedených predpokladov podľa § 53 ods. 9 s použitím § 565 druhá veta OZ, úkonmi právneho predchodcu žalobcu, t.j. postupcu zo dňa 19.02.2016 a zo dňa 01.07.2016 nedošlo k zosplatneniu pohľadávky postupcu voči žalovanému, ktorá bola v rozsahu mienenom postupcom na zosplatnenie postúpená žalobcovi ako postupníkovi .
82. Vyššie uvedené rozhodnutie NS SR, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, odkázalo aj na dôvodovú správu k Zákonu o bankách k cit. ust. § 92 ods. 8 ZoB, v zmysle ktorej zákonodarca touto úpravou mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Jednalo sa o motiváciu vo vzťahu k banke, aby podnikla kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka
úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr. nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takýto postup by sa priečil účelu a zmyslu Zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí konštatoval, že rozhodujúcou okolnosťou je skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru) a ďalšími zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky z úveru je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Jedná sa o zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí ďalej uviedol: „Z ust. § 565 OZ však vyplýva, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ požiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Inak povedané, právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody splátok je podľa citovaného ustanovenia časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej splátky“. Z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva tak, ako to už uviedol aj odvolací súd, že predpokladom platného zosplatnenia úveru je nielen vykonanie zosplatnenia po uplynutí 3 mesiacov od splatnosti omeškanej splátky podľa § 53 ods. 9 OZ, ale zároveň je veriteľ limitovaný na uplatnenie práva zosplatniť úver do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
83. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ postupca, t. j. predchodca žalobcu, ako už bolo uvedené, sa citovanými ustanoveniami § 53 ods. 9 a § 565 OZ neriadil, resp. nepreukázal splnenie týchto predpokladov na zosplatnenie úveru, potom nerealizoval svoje právo na zosplatnenie celej pohľadávky v súlade s druhou vetou vyššie citovaného ustanovenia § 565 OZ. Keďže podľa odvolacieho súdu ust. § 92 ods. 8 ZoB v prvej vete pred bodkočiarkou aj v súčasnosti, bez ohľadu na odkaz na § 17 ods. 1 a 2 ZoSÚ, umožňuje banke postúpiť inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, len splatnú pohľadávku, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná a keďže v tomto prípade došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky (postupca ako predchodca žalobcu nevykonal svoje právo zosplatnenia včas) išlo o postúpenie v rozpore s citovaným ust. § 92 ods. 8 ZoB a teda o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ (viď vyššie citované rozhodnutie NS SR R 4/2021). Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že aj za súčasného znenia v zmysle § 92 ods. 8 prvej vety pred bodkočiarkou zákona o bankách je predpokladom platného postúpenia pohľadávky zo zmluvy o úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou (aj keď nie zmluvou o spotrebiteľskom úvere) tá skutočnosť, že sa musí jednať o pohľadávku splatnú. Tento záver, ako vyplýva aj z vyššie citovaného rozhodnutia NS SR, vyplýva aj z prvej časti vety § 92 ods. 8 ZoB, v zmysle ktorej musí byť klient v omeškaní (t. j. musí sa nachádzať v stave po splatnosti celého dlhu alebo časti dlhu) a len potom je možné realizovať výzvu banky na zaplatenie dlžnej sumy. Keďže v danom prípade postupca, predchodca žalobcu neuplatnil v súlade so zákonom právo zosplatniť úver v zmysle podmienok § 53 ods. 9 a § 565 posledná veta OZ, nastala rovnaká skutková situácia ako vo veci prejednávanej najvyšším súdom pod sp. zn. R 4/2021. Keďže postúpeniu nepredchádzalo zosplatnenie pohľadávky z úveru (v súlade s kogentnou úpravou § 53 ods. 9 a § 565 OZ), potom nemohlo dôjsť k jej platnému postúpeniu z dôvodu rozporu s ust. § 92 ods. 8 ZoB s následkom neplatnosti podľa § 39 v spojení s § 525 ods. 2 OZ.
84. Ako vyplýva z vyššie citovaného ust. § 92 ods. 8 ZoB, predpokladom platného postúpenia pohľadávky je výzva banky adresovaná dlžníkovi vo vzťahu k nesplnenému záväzku, t.j. s ktorým je v omeškaní. Ak nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru úkonmi postupcu zo dňa 19.02.2016 a 01.07.2016, potom nie je možné tieto výzvy samé o sebe považovať za splnenie predpokladov podľa § 92 ods. 8 ZoB ako to tvrdil žalobca. Predpokladom platného postúpenia je upozornenie na omeškanie záväzku. Predchodca žalobcu, t. j. postupca nemohol výzvou zo dňa 19.02.2016 a ani oznámením o zosplatnení zo dňa 01.07.2016 upozorniť žalovaného na omeškanie tých splátok (keďže k platnému zosplatneniu nedošlo), ktoré boli splatné po dátume 20.07.2016, t. j. nemohol upozorniť na omeškanie s tými splátkami, s ktorými žalovaný v omeškaní nebol, keďže k účinnému zosplatneniu úverov nedošlo k 01.07.2016. Predložená zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2020, vrátane jej prílohy, vymedzuje za predmet postúpenia celý zosplatnený dlh žalovaného, ktorého splatnosť mala nastať ku dňu 01.07.2016. Keďže k zosplatneniu ku dňu 01.07.2016 nedošlo, potom ani predmetom postúpenia nemohli byť pohľadávky splatné po dátume 20.07.2016, pretože na ich omeškanie nemohol predchodca žalobcu upozorniť žalovaného v oznámení zo dňa 01.07.2016, t.j. zo dňa, ktorý predchádzal splatnosti všetkých splátok po dátume 01.07.2016. Keďže k zosplatneniu celého dlhu nedošlo a predmetom postúpenia
mal byť celý dlh žalovaného, čo je však v rozpore s ust. § 92 ods. 8 ZoB (predmetom postúpenia sú aj jednotlivé splátky splatné po 20.07.2016, t.j. po oznámení o zosplatnení zo dňa 01.07.2016), nemohlo sa jednať o platné postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 ZoB.
85. Žalobca v odvolaní uviedol, že okrem iného v danom prípade je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci stav ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia podľa § 217 CSP a keďže ním uplatnená suma obsahuje aj jednotlivé splátky, ktoré boli nepochybne splatné ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, malo sa v danom prípade jednať o platné postúpenie všetkých pohľadávok žalobcu splatných do 12.10.2021 a okresný súd nemal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje.
86. Na prvom mieste je potrebné uviesť, že v danom prípade rozhodol súd prvej inštancie o nároku, ktorý je predmetom žaloby na základe skutkového stavu zisteného ku dňu vyhlásenia napadnutého rozhodnutia v zmysle § 217 ods. 1 CSP. Zo žaloby, ako aj z vyjadrení žalobcu ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia nepochybne vyplýva, že si uplatnil nárok voči žalovanému na základe tvrdených skutkových okolností o zosplatnení obidvoch úverov ku dňu 01.07.2016. Prvýkrát až v odvolaní uviedol, že v prípade postúpenia sa jedná o platné postúpenie vo vzťahu ku tým splátkam, ktoré boli splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozhodnutia 12.10.2021. Jedná sa o nové tvrdenie uplatnené žalobcom prvýkrát v odvolaní, pričom z neho nie je zrejmá identifikácia výšky jednotlivých pohľadávok (splátok splatných ku dňu 12.10.2021, ako aj ich zloženie a príslušenstvo). Navyše nie je zrejmé ako mohli byť v čase postúpenia ku dňu 14.12.2020 splatné splátky so splatnosťou po dátume 20.12.2020 a teda ako mohli byť predmetom platného postúpenia. V zmysle § 154 CSP žalobca mohol predložiť prostriedky procesného útoku najneskôr do vyhlásenia uznesenia okresného súdu o skončení dokazovania. Uvedené tvrdenie, že došlo k platnému postúpeniu tých pohľadávok, ktoré boli splatné ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia je novým tvrdením, na ktoré dokazovanie vykonané nebolo a v zmysle § 149 CSP je prostriedkom procesného útoku. Žalobcovi v konaní nič nebránilo do vydania rozhodnutia vo veci samej zo strany okresného súdu uvedené skutočnosti uviesť, čo však žalobca neurobil. Uvedené skutkové tvrdenie preto nespĺňa predpoklady novoty podľa § 366 CSP a odvolací súd sa preto týmto tvrdením ďalej nezaoberal. Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že zo strany žalobcu nedošlo ani k podaniu návrhu na zmenu žaloby na základe takejto zmeny skutkových tvrdení podľa § 139 a § 140 CSP. Predmetom žaloby na základe skutkových tvrdení žalobcu je ním uplatnený nárok voči žalovanému z dôvodu zosplatnenia úverov ku dňu 01.07.2016, ktorú pohľadávku mal žalobca nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2020. Ku žiadnej zmene žaloby na základe zmeny skutkových okolností v zmysle § 140 ods. 2 CSP nedošlo a žalobca takýto procesný návrh ani nepodal.
87. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru o nepreukázaní zosplatnenia úveru z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných predpokladov podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ a v dôsledku toho dospel k záveru o neplatnom postúpení pohľadávok podľa § 92 ods. 8 ZoB pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ a k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, je jeho záver správny aj keď z dôvodu čiastočne iného vyhodnotenia skutkových okolností a z dôvodu čiastočne iného právneho posúdenia odvolacím súdom.
88. Na základe vyššie uvedeného, keďže napadnuté rozhodnutie je vo výroku o zamietnutí žaloby vecne správne, odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
89. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, t. j. aj voči druhej výrokovej vete, ktorou okresný súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Pretože okresný súd žalobu zamietol, správne v zmysle § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 100%. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (bod 47.) je v rozpore s jeho druhou výrokovou vetou, keď okresný súd v odôvodnení v bode 47. uviedol, že hoci bol žalovaný úspešný, trovy konania mu z obsahu spisu nevyplývajú, a preto mu nepriznal nárok voči žalobcovi. Uvedené odôvodnenie je teda v rozpore s druhou výrokovou vetou napadnutého rozhodnutia, ktorá je správna, pričom záväzný je výrok (o trovách konania) a nie nesprávne odôvodnenie. Odvolací súd preto potvrdil aj druhú výrokovú vetu napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 1 CSP, pretože je vecne správna a správne okresný súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, hoci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezodpovedá druhej výrokovej vete. Predmetom odvolania je výrok napadnutého rozhodnutia a ten je v časti náhrady trov konania správny.
90. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP. Pretože žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, priznal mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi v rozsahu 100% .
91. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).