Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-126-2023.pdf
PDF · 134.47 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/126/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: H. P. U. D. U. K. , X. G. XX.XX.XXXX, V. L. H., R. Č.. XXXX/XX, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa ústredie, IČO: 30 807 484, Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8-10, zaplatenie sumy 1.534,80 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 8. decembra 2022, č. k. 11 C 53/2021-102, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 8. decembra 2022, č. k. 11 C 53/2021-102, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8.12.2022, č. k. 11 C 53/2021-102, I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Pezinok dňa 19.1.2016, postúpenú bývalému Okresnému súdu Bratislava I dňa 20.5.2016, domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.534,80 € a trovy konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný vydal rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X, dňa 15.1.2014, ktorým mu priznal starobný dôchodok od 19.6.2010, v ktorom uviedol, že od 19.6.2010 na rok 2010 mu prináleží suma 232,50 € mesačne; na rok 2011 suma 236,70 € mesačne; na rok 2012 suma 244,60 € mesačne; na rok 2013 suma 255,80 € mesačne a na rok 2014 suma 264,60 € mesačne, ktorú mu mal žalovaný zaplatiť na jeho osobný účet. Z výpisu z účtu od 1.1.2014 do 17.2.2014 zistil, že žalovaný vložil dňa 23.1.2014 na jeho účet sumu 7.263,60 € za obdobie od 19.6.2010 do 31.12.2012 a sumu 1.966,98 € za obdobie od 01.7.2013 do 19.2.2014. Z výpisu z účtu vyplýva, že žalovaný si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z uvedeného rozhodnutia a nevyplatil mu starobný dôchodok od 1.1.2013 do 30.6.2013 v sume 1.534,80 €.
2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, vykonal dokazovanie výpoveďami sporových strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca vo výpovedi uviedol, že rozhodnutie žalovaného je právoplatné, vykonateľné a tak má dostať plnú výšku ako je vypočítaná v tomto rozhodnutí. Za nezákonné označil, že mu žalovaný sumu 1.534,80 € strhol. Má za to, že žalovaný mu mal najskôr sumu, ktorá je na rozhodnutí vyplatiť a potom mohol podľa zákona požadovať jej navrátenie. Všetky uznesenia vydané úradom práce, Sociálnou poisťovňou a povinnosti z nich plynúce si plnil, preto nie je dôvod, aby tieto peniaze vrátil. Predložil kontrolný preukaz Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok na preukázanie, že každý mesiac sa hlásil, tak ako mu to ukladali. Dávky v nezamestnanosti vybral riadne tak, ako mu boli určené v rozhodnutí,
a to čo robil a ako konal žalovaný, sa robí všetko dodatočne. Keby si žalovaný plnil zákonné povinnosti, mal dostať viac, bol škodný, žalovaný mu vyplatil dozadu len od roku 2010. Podľa neho k vyúčtovaniu došlo spätne, namietal spôsob tohto vyúčtovania, žalovaný ho poškodil. Žalovaný mu spôsobil škodu, pretože mohol dostávať dôchodok dva roky navyše, ale predmetom je to, že žalovaný nemôže meniť svoje rozhodnutie. K nepodaniu opravného prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne ústredia č. XXX XXX XXXX X, zo dňa 15.1.2014 dôvodil, že nemal dôvod sa odvolávať, keďže tieto sumy sedeli do posledného centa, ide o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého musí žalovaný plniť. V zákone, o ktorý sa opiera žalovaný, nie je uvedený paragraf, že zúčtovanie môže žalovaný urobiť iba oznámením o výplate dôchodku na účet zo dňa 17.1.2014, mal to urobiť formou rozhodnutia. K tvrdeniu žalovaného, že je bežné, že sa najskôr rozhodne o žiadosti o dôchodok, následne sa zúčtujú z uvedenej sumy dávky, ktoré boli vyplatené, formou oznámenia uviedol, že je to nezákonný spôsob, nakoľko povinnosťou žalovaného bolo po zúčtovaní dávok vydať opravné rozhodnutie, ktorým by zrušil svoje pôvodné rozhodnutie, že mu suma za šesť mesiacov nepatrí, ale toto žalovaný neurobil. Aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, povinnosťou žalovaného bolo doručiť ho úradu práce, ktorý mal zrušiť rozhodnutie, že nie je nezamestnaný, ale že je dôchodca, čo sa nestalo. Ešte uviedol, že vzhľadom na to, že spĺňal podmienky na vyplácanie nároku v nezamestnanosti, požiadal o dávku v nezamestnanosti, bolo vydané právoplatné rozhodnutie, v ktorom rozhodli že je nezamestnaný a na túto dávku nárok má. Toto rozhodnutie bolo postúpené Sociálnej poisťovni, ktorá na základe rozhodnutia úradu práce vydala ďalšie rozhodnutie, v ktorom bola určená konkrétna suma dávky v nezamestnanosti na každý mesiac po dobu šesť mesiacov; toto rozhodnutie je podľa neho zatiaľ stále právoplatné, takže je nezamestnaný. Nárok na túto dávku mal, tieto rozhodnutia neboli zrušené. Povinnosti stanovené v týchto rozhodnutiach a v ďalších pokynoch úradu práce plnil do posledného dňa. Keďže zo Sociálnej poisťovne mu bola zamietnutá žiadosť o priznanie čiastočného invalidného dôchodku, keďže mu patrí starobný dôchodok, dovtedy mu nepatril podľa vyjadrenia Sociálnej poisťovne, tak si podal žiadosť. Ak mu patril starobný dôchodok, tak si podal žiadosť. Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutie, v ktorom sú presne uvedené dávky a dokonca rozhodla, že má nárok so splatnosťou tri roky. Keďže určila presne toľko a koľko mesiacov, tak spočítaním tejto sumy mu vyšla suma cez 10.000,- €, ktorú mu bola Sociálna poisťovňa povinná vyplatiť, na účet mu poslala určitú sumu, avšak po prepočítaní zistil, že tam chýba 1.534,80 €. Žalovaný tvrdil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredia č. XXX XXX XXXX X, zo dňa 15.1.2014, bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok podľa § 65, § 274 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. od 19.6.2010 v sume 232,50 € mesačne a následne boli jednotlivé valorizácie. V období od 1.1.2013 do 30.6.2013 sa žalobcovi vyplácala dávka v nezamestnanosti v sume 2.362,50 €. V súlade s § 105 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na dávku v nezamestnanosti zaniká v tomto prípade dňom priznania starobného dôchodku. Ustanovenie § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení do 31.12.2014 hovorí, že ak zanikol nárok na dávku alebo nárok na výplatu pre priznanie inej dávky alebo sa zmení skutočnosť nároku na dávku, zúčtujú sa sumy inej dávky patriacej odo dňa priznania so sumami doterajšej dávky vyplatenými za ten istý čas. Z uvedeného dôvodu bola zúčtovaná suma 1.534,80 €, t. j. suma starobného dôchodku, ktorá sa vyplatila za čas od 1.1.2013 do 30.6.2013. Dávka v nezamestnanosti bola vyplatená v sume 2.362,50 €, suma starobného dôchodku za ten istý čas patrila v sume 1.534,80 €, takže z celkového doplatku na starobnom dôchodku, čo bolo 10.765,38 €, bola zúčtovaná suma 1.534,80 € a rozdiel bol žalobcovi poukázaný na účet v banke. Dávka v nezamestnanosti je dávka vyplácaná po splnení zákonných podmienok, slúžiaca na zabezpečenie príjmu poistenca v dôsledku nezamestnanosti. V zmysle § 19 ods. 3 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. poistenie v nezamestnanosti sa nevzťahuje na fyzickú osobu, ktorej bol priznaný starobný dôchodok. Z uvedeného je zrejmé, že dávka v nezamestnanosti bola vyplatená žalobcovi neprávom. Pokiaľ žalobca konštatoval, že mu mal najprv vyplatiť celú sumu dôchodku a vyzvať ho na vrátenie rozdielnej sumy, odkázal na ustanovenie § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení do 31.12.2004. Na žalobcove tvrdenia, že zúčtovanie mal uskutočniť formou rozhodnutia uviedol, že vyššie uvedeným rozhodnutím zo dňa 15.1.2014 bolo rozhodnuté o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok a na tom v akej výške mu bola priznaná výška starobného dôchodku, nemení nič ani fakt, že mu boli zúčtované dávky, nakoľko v zmysle zákona nie je možné, aby poberal dve dávky za to isté obdobie. Nemá zo zákona povinnosť vydávať rozhodnutie o zúčtovaní dávky, keďže zúčtovanie môže vykonať oznámením v zmysle § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Tým, že bola podaná žiadosť o starobný dôchodok, bolo rozhodnuté o žiadosti o starobný dôchodok s určením presného výpočtu tejto výšky starobného dôchodku. To, že sa zúčtuje nejaká dávka, nikdy nie je predmetom rozhodnutia. Rozhodne sa o dávke a následne tým, že to môže urobiť § 112 ods. 9, ale nemá to vplyv na rozhodnutie o výške dôchodku, to absolútne nemá s tým nič spoločné. V rozhodnutí neuviedol konkrétnu výšku, ktorá bude žalobcovi poukázaná na účet, je v ňom uvedená vypočítaná výška starobného dôchodku na základe
dosiahnutých príjmov alebo na základe evidenčných listov nachádzajúcich sa v systémoch. Žalobca výpočet starobného dôchodku nikdy nenamietal, uznal že sa mohlo urobiť zúčtovanie, namietal iba formu akou sa to urobilo. Predmetom sporu je iba forma zúčtovania, čo on nevie ovplyvniť, postupuje podľa § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Počas celého sporu žalobca sumu zúčtovania nenamietal, iba formu.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami čl. II ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v účinnom znení, § 451 ods. 1, ods. 2, § 454, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 19 ods. 3 písm. b/, § 105 ods. 2, § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení účinnom v rozhodnom čase, § 147 ods. 2 Civilného sporového poriadku, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že žalobca si žiadosťou o starobný dôchodok zo dňa 21.6.2013, doručenou žalovanému dňa 25.6.2013, uplatnil u žalovaného nárok na starobný dôchodok, ktorý žiadal priznať od 19.6.2010. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredia č. XXX XXX XXXX X, zo dňa 15.1.2014, mu bol podľa § 65, § 274 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, priznaný starobný dôchodok od 19.6.2010 tak, že od 19.6.2010 na rok 2010 prináleží žalobcovi suma 232,50 € mesačne, na rok 2011 suma 236,70 € mesačne, na rok 2012 suma 244,60 € mesačne, na rok 2013 suma 255,80 €, na rok 2014 suma 264,60 € mesačne, pričom v rozhodnutí nebola uvedená konkrétna výška starobného dôchodku, ktorá bude žalobcovi poukázaná na účet. Dôchodok za obdobie od 19.6.2010 do 19.2.2014 (do zavedenia pravidelnej mesačnej výplaty dôchodku na účet žalobcu v banke) bol vyčíslený žalovaným na sumu 10.765,38 € a oznámený v oznámení o výplate dôchodku na účet zo dňa 17.1.2014, ktorého existenciu žalobca v žalobe zamlčal. Žalovanému bolo dňa 25.10.2013 doručené podanie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 21.10.2013, v ktorom bolo uvedené, že žalobca mal nárok na dávku v nezamestnanosti od 1.1.2013 do 30.6.2013 a na základe priznania dôchodkovej dávky odo dňa 1.1.2013 je potrebné zúčtovať dávku v nezamestnanosti vyplatenú za obdobie od 1.1.2013 do 30.6.2013 v úhrnnej sume 2.362,50 €, ako bolo preukázané rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Bratislava zo dňa 30.1.2013, č. XXXX/XXXX-BAM-DvN, rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok zo dňa 10.1.2013, č. PF., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.1.2013, oznámením údajov na účely zúčtovania starobného dôchodku s dávkou v nezamestnanosti podľa § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. zo dňa 21.10.2013 odoslané Sociálnou poisťovňou, pobočkou Bratislava, adresátovi Sociálnej poisťovni, ústrediu, ktorej bolo doručené dňa 25.10.2013 a potvrdením o vyplatených dávkach v nezamestnanosti zo dňa 9.10.2013, č. XXXXX/XXXX-BAM-DvN., vystavené Sociálnou poisťovňou, pobočkou Bratislava, na žiadosť žalobcu. Poukázal na to, že dávka v nezamestnanosti je dávka vyplácaná po splnení zákonných podmienok a slúži na zabezpečenie príjmu poistenca v dôsledku nezamestnanosti a ustanovenie § 19 ods. 3 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Nakoľko priznal žalovaný žalobcovi starobný dôchodok spätne od 19.6.2010 rozhodnutím zo dňa 15.1.2014, nemal žalobca v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia odo dňa 1.1.2013 nárok na výplatu dávky v nezamestnanosti. Starobný dôchodok za uvedené obdobie (od 1.1.2013 do 30.6.2013) patril žalobcovi vo výške 1.534,80 €, potom zúčtoval žalovaný dávku v nezamestnanosti len do výšky starobného dôchodku patriaceho za to isté obdobie, ako bola vyplatená dávka v nezamestnanosti. Dal do pozornosti ustanovenia § 105 ods. 2 a § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase s tým, že dávka v nezamestnanosti za obdobie od 1.1.2013 do 30.6.2013, počas ktorého mal žalobca nárok na starobný dôchodok, bola vyplatená v sume 2.362,50 €, starobný dôchodok za rovnaké obdobie mu patril v sume 1.534,80 €. Z celkového doplatku na starobnom dôchodku v sume 10.765,38 € žalovaný zúčtoval sumu 1.534,80 € a rozdiel týchto súm, tzn. suma 9.230,58 € bola žalobcovi poukázaná na účet v banke. Platba bola žalovaným realizovaná žalobcovi dňa 20.1.2014 nasledovne: za obdobie od 19.6.2010 do 31.12.2012 v sume 7.263,60 € (pripísaná na účet žalobcu dňa 23.1.2014) a za obdobie od 1.7.2013 do 19.2.2014 v sume 1.966,98 € (pripísaná na účet žalobcu dňa 23.1.2014), ako vyplynulo z prehľadu transakcií od 1.1.2014 do 17.2.2014 na osobnom účte žalobcu. Skutočnosť, že žalovaný poukáže žalobcovi na účet starobný dôchodok za obdobie od 19.6.2010 do 31.12.2012 v sume 7.263,60 € a starobný dôchodok za obdobie od 1.7.2013 do 19.2.2014 v sume 1.966,98 €, že starobný dôchodok v sume 264,60 € mesačne mu bude poukazovať na jeho účet od najbližšieho výplatného termínu, t. j. od februára 2014, vždy 20. dňa v mesiaci, oznámil žalovaný žalobcovi v oznámení o výplate dôchodku na účet zo dňa 17.1.2014, ktorého existenciu žalobca v žalobe zamlčal, tento listinný dôkaz predložil žalovaný. V tomto oznámení, ktoré žalovaný vydal iba dva dni po vydaní rozhodnutia zo dňa 15.1.2014, oznámil taktiež žalobcovi aj zúčtovanie, konkrétne: „Za obdobie od 01.01.2013 do 30.06.2013 bola vyplatená suma 2.362,50 eur na dávke v nezamestnanosti. Nakoľko starobný dôchodok za uvedené obdobie patrí vo výške 1.534,80 eur, zúčtovali sme dávku v nezamestnanosti len do výšky starobného dôchodku patriaceho za to isté obdobie ako bola vyplatená
dávka v nezamestnanosti.“ Vedomosť o zúčtovaní a o tom, že mu z dôvodu tohto zúčtovania nebude poukázaná na účet suma 1.534,80 € musel získať žalobca už doručením tohto oznámenia, pričom žalovaný doručenie predmetného oznámenia nepoprel. Žalobcovi bolo zúčtovanie, resp. nevyplatenie sumy 1.534,80 € znova vysvetlené žalovaným v liste zo dňa 4.3.2015, o ktorého existencii sa taktiež žalobca v žalobe nezmienil, ktorý rovnako predložil žalovaný. Uvedený list obsahuje skutkové aj právne odôvodnenie týkajúce sa obdobia od 1.1.2013 do 30.6.2013, v ktorom je uvedené, že „...podľa § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov ak zanikol nárok na dávku alebo nárok na jej výplatu pre priznanie inej dávky alebo ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku, zúčtujú sa sumy inej dávky patriacej odo dňa jej priznania so sumami doterajšej dávky vyplatenými za ten istý čas. Za obdobie od 1. januára 2013 do 30. júna 2013 Vám bola vyplatená suma 2.362,50 eur na dávke v nezamestnanosti. Nakoľko starobný dôchodok za uvedené obdobie patrí vo výške 1.534,80 eur, zúčtovali sme dávku v nezamestnanosti len do výšky starobného dôchodku patriaceho za to isté obdobie ako bola vyplatená dávka v nezamestnanosti. To znamená, že z doplatku Vám bola zúčtovaná vyplatená suma na dávke v nezamestnanosti vo výške 1.534,80 EUR.“ Žalovaný teda pri zúčtovaní sumy 1.534,80 € vyplatenej na dávke v nezamestnanosti so sumou starobného dôchodku postupoval v súlade s už uvedenými ustanoveniami § 19 ods. 3 písm. b/, § 105 ods. 2 a § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca v konaní ani nenamietal, že žalovaný mal právo zúčtovanie urobiť, ani sumu zúčtovania, iba namietal formu, akou žalovaný zúčtovanie urobil (oznámením), keď to mal podľa neho urobiť rozhodnutím, ktorým by zrušil rozhodnutie zo dňa 15.1.2014 a vydal nové, prípadne formou opravného rozhodnutia k rozhodnutiu zo dňa 15.1.2014. K tejto žalobcovej námietke žalovaný konštatoval, že rozhodnutím zo dňa 15.1.2014 bolo rozhodnuté o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok a na tom, v akej výške mu bol priznaný starobný dôchodok nemení nič ani fakt, že mu boli zúčtované dávky, nakoľko v zmysle zákona nie je možné, aby poberal dve dávky za to isté obdobie. Nemá zo zákona povinnosť vydávať rozhodnutie o zúčtovaní dávky, nakoľko zúčtovanie môže vykonať oznámením v zmysle § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Taktiež ho žiadny právny predpis nezaväzuje, aby vydal o zúčtovaní rozhodnutie, keď rozhoduje formou rozhodnutia iba o žiadostiach. Prvoinštančný súd sa s touto argumentáciou žalovaného stotožnil, nakoľko postupoval podľa citovaného ustanovenia § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, pričom toto ustanovenie je kogentného charakteru, od ktorého sa žalovaný nemôže odchýliť. V tomto ustanovení nie je explicitne uvedené, že sa o zúčtovaní vydáva rozhodnutie, takže žalovaný mohol o zúčtovaní vyrozumieť žalobcu formou oznámenia. V tejto súvislosti dal do pozornosti žalobcom citovaný čl. II ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v účinnom znení. K ďalšej námietke žalobcu o tom, že v rozhodnutí zo dňa 15.1.2014 nie je uvedené, že mu môže žalovaný z tejto sumy strhnúť sumu 1.534,- € konštatoval, že žalovaného na takýto postup oprávňovali ustanovenia § 105 ods. 2 a § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Napriek tomu, že uvedené rozhodnutie neobsahuje skutkové a práve odôvodnenie obdobia od 1.1.2013 do 30.6.2013, ktoré obsahuje až temporálne neskoršie oznámenie o výške vyplácaného starobného dôchodku zo dňa 17.1.2014 (ktorého existenciu žalobca v žalobe zamlčal), nebolo nutné rozhodnutie zo dňa 15.1.2014 zrušiť, resp. zmeniť ďalším rozhodnutím, alebo vydať k nemu opravné rozhodnutie, pretože v prípade skutkového a právneho odôvodnenia obdobia od 1.1.2013 do 30.6.2013, obsiahnutého v oznámení zo dňa 17.1.2014, ide o okolnosť, ktorej neuvedenie v rozhodnutí zo dňa 15.0.2014 nemohlo spochybniť možnosť žalobcu posúdiť výšku vyplácaného starobného dôchodku. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že mu žalovaný strhol peniaze bez akéhokoľvek rozhodnutia (svojvoľne), nakoľko tak urobil v súlade s ustanoveniami § 105 ods. 2 a § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z., čo oznámil žalobcovi oznámením o výplate dôchodku na účet zo dňa 17.1.2014 a znova mu to ozrejmil v liste zo dňa 4.3.2015, ktoré dôkazy žalobca, ako už uviedol, zamlčal. Dodal, že žalobca bol v rozhodnutí zo dňa 15.1.2014 poučený o opravnom prostriedku a ak považoval toto rozhodnutie v nadväznosti na oznámenie zo dňa 17.1.2014 za nesprávne, resp. nezákonné, mal podať návrh na jeho preskúmanie súdom, čo však neurobil. Považoval aj tvrdenie žalovaného (správne žalobcu, poznámka odvolacieho súdu), že žalovaný pri vyplatení mu o 1.534,- € menej nedodržal právoplatné rozhodnutie zo dňa 15.1.2014 za nesprávne, pretože v deň, keď žalovaný vyplatil žalobcovi starobný dôchodok za obdobie od 19.6.2010 do 19.2.2014 v sume 9.230,58 € dňa 23.1.2014 na základe uvedeného rozhodnutia, nemohlo byť toto rozhodnutie ešte právoplatné, keďže právoplatnosť (v konaní nebol deň právoplatnosti rozhodnutia preukázaný stranami, ale nebolo medzi nimi sporné, že nadobudlo právoplatnosť) nastala až po uplynutí 30-dňovej lehoty na podanie opravného prostriedku voči nemu, čo by v prípade, ak by bolo rozhodnutie doručené žalobcovi v deň jeho vydania dňa 15.1.2014 (čo bolo zrejme neskôr) znamenalo, že právoplatnosť nadobudlo
dňa 15.2.2014. K argumentácii žalobcu, že ak mu patril starobný dôchodok od 19.6.2010, nemal byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 1.1.2013 a žalovaný nebol oprávnený vydať rozhodnutie o oprávnení dostávať dávky v nezamestnanosti, ktorým ho poškodil, dôvodil, že v čase zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 1.1.2013 ešte žalovaný nedisponoval jeho žiadosťou o priznanie starobného dôchodku, ktorú žalobca spísal až dňa 21.6.2013 a doručil žalovanému dňa 25.6.2013, v ktorej žiadal priznať starobný dôchodok od 19.6.2010 (t. j. spätne). V čase zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie tak neexistovalo rozhodnutie žalovaného o priznaní starobného dôchodku žalobcovi, ktorý mu bol priznaný až rozhodnutím zo dňa 15.1.2014. Žalovaný nepochybil, keď vydal rozhodnutie dňa 30.1.2023, č. XXXX/XXXX-BAM- DvN o priznaní dávky v nezamestnanosti žalobcovi, nakoľko v tomto čase žalovaný starobný dôchodok nepoberal a žalovaný nedisponoval žiadosťou žalobcu o priznanie starobného dôchodku, ktorú napísal až dňa 21.6.2013 (doručená žalovanému dňa 25.6.2013). Ako bezpredmetné vyhodnotil aj tvrdenie žalobcu, že nebol do dnešného dňa vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie, keďže nedostal o tom žiadne rozhodnutie, pretože vo veci nešlo o prípad zániku dávky v nezamestnanosti dňom vyradenia žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 105 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ale jednalo sa o prípad zániku dávky v nezamestnanosti dňom priznania starobného dôchodku podľa § 105 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý mu bol žalovaným priznaný na základe jeho žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 21.6.2013. Záverom konštatoval, že prejav žalovaného obsiahnutý v závere jeho dupliky o vrátenie dávky v sume 1.534,80 € na účet žalovaného z dôvodu, že dávka v nezamestnanosti vyplatená mu za obdobie od 1.1.2013 do 30.6.2013 bola vyplatená neprávom, posúdil ako prostriedok procesnej obrany žalovaného, keďže týmto prejavom, ktorým proti žalobcovi uplatnil svoju pohľadávku na započítanie nenavrhol, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca. Bolo potom preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil o sumu 1.534,80 €, keďže nenaplnil žiadnu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. 3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že žiadny zákon, ani zákon č. 431/03 Z. z. neumožňuje nerešpektovať rozhodnutie. Z obsahu rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 15.1.2014, č. XXX XXX XXXX X vyplynula povinnosť poisťovne mu vyplatiť starobný dôchodok v sume 10.765,30 €, čo poisťovňa nerešpektovala a o sumu 1.534,80 € mu vyplatila menej, ako jej plynula povinnosť z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, teda konala v rozpore s čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky. On bol veriteľ a svojho práva sa domáhal návrhom na vydanie platobného rozkazu. Namietal, že sa bezdôvodne neobohatil, právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Sociálnej poisťovne mu dávky v nezamestnanosti patrili v plnej výške, tieto dávky poberal v mesiacoch január až jún 2013 a žalovaný vydal rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku dňa 15.1.2014. Počas poberania dávok si plnil všetky povinnosti stanovené zákonom a úradom práce a tak zúčtovanie bolo nezákonné a navyše neznamená pre Sociálnu poisťovňu, že bez jeho súhlasu mu môže zobrať peniaze. Žalovaný postupoval podľa § 112 ods. 9 zákona č. 461/03 Z. z., v ktorom nie je uvedené, že žalobca (pravdepodobne žalovaný, poznámka odvolacieho súdu) môže bez jeho súhlasu vykonať zrážky zo starobného dôchodku. Žalovaný nedisponoval jeho žiadosťou o priznanie starobného dôchodku, ani nemohol, pretože jemu a možno aj tisícom žiadateľov tvrdil, že mu starobný dôchodok v roku 2013 neprináleží. Svedčia o tom desiatky súdnych sporov na súdoch Slovenskej republiky v predchádzajúcich rokoch. O tom, že Sociálna poisťovňa v roku 2014 zmenila svoj právny názor po prehratých súdnych sporoch svedčia aj tisíce žiadostí žiadateľov o starobný dôchodok podaných v roku 2014 a následné roky. Ak by si žalovaný plnil zákonom stanovené povinnosti pri priznávaní starobného dôchodku vojakom z povolania a policajtom, nevytváral kolotoč nezákonnosti a súdnych sporov, tak žiadosť o priznanie starobného dôchodku si mohol podať už v priebehu roku 2008.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že dôvody uvedené v odvolaní považuje za neopodstatnené. Súd prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) správne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého náležíte právne posúdil vec a žalobu zamietol, pričom vo veci vykonal dokazovanie výpoveďami účastníkov konania (správne strán sporu, poznámka odvolacieho
súdu), oboznámil sa s listinnými dôkazmi, tvoriacimi súčasť spisového materiálu a dospel k právnemu záveru, že žaloba je nedôvodná. K odvolacej námietke žalobcu, že nesprávne postupoval, keď zúčtoval sumy doplatku na starobnom dôchodku so sumami vyplatenými na dávke v nezamestnanosti za ten istý čas poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd uviedol, že vzhľadom na priznanie starobného dôchodku, žalobcovi nepatrila dávka v nezamestnanosti. V tejto súvislosti odkázal na ustanovenie § 19 ods. 3 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého poistenie v nezamestnanosti sa nevzťahuje na fyzickú osobu, ktorej bol priznaný starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok. Na základe preukázania skutkových a právnych súvislostí, týkajúcich sa vylúčenia súbežného nároku na dávku v nezamestnanosti a nároku na starobný dôchodok, v prípade žalobcu si súd prvej inštancie ustálil, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil o sumu 1.534,80 €, ani nenaplnil žiadnu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia vymedzených v § 451 ods. 1, ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka. Má za to, že prvoinštančný súd posúdil prejudiciálne otázku povinnosti žalobcu vrátiť mu dávku v nezamestnanosti vyplatenú mu neprávom v súlade s konštantnou judikatúrou správnych súdov v skutkovo a právne obdobných veciach a dospel k záveru, že neexistuje hmotnoprávny základ žalobou uplatneného nároku, preto žalobu zamietol napadnutým rozsudkom. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní, že trvá na rešpektovaní rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X, ktoré je pre neho záväzné a podľa neho mu patrí suma 1.534,80 €, ktoré rozhodnutie nemôže zmeniť ani § 19 ods. 3 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. Konštatoval, že v čase, keď mu bol priznaný starobný dôchodok, už dávku v nezamestnanosti nepoberal, túto poberal na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré asi platí do dnešného dňa. Bezdôvodne sa neobohatil, doložil listinný dôkaz, s ktorým sa súd prvej inštancie nezaoberal a ktorý preukazuje, že v čase poberania dávky v nezamestnanosti si plnil úlohy stanovené zákonom i rozhodnutím. Z tohto dôvodu mu dávka v nezamestnanosti počas jej poberania nebola krátená. Výšku a dobu poberania mu určila poisťovňa svojim rozhodnutím. Poukázal na to, aby poisťovňa nezneužívala svoje postavenie, nešpekulovala a neobchádzala právoplatné zákony, tak súdnemu sporu by ani nemuselo dôjsť a starobný dôchodok by mu vyplatila včas, ako jej to ukladá zákon. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.
7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. septembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku o tom, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne
neobohatil o sumu 1.5.34,80 €, ktorú od neho žalobca požadoval, ktorý záver vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutím žalovaného zo dňa 15.1.2014, č. XXX XXX XXXX X, bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok odo dňa 19.6.2010 v sumách uvedených v tomto rozhodnutí (č.l. 2 spisu). Rozhodnutím žalovaného zo dňa 30.1.2013, č. XXXX/XXXX-BAM-DvN, bol žalobcovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti vo výške 50 % denného vymeriavacieho základu 26,1022 € od 1.1.2013 na obdobie šiestich mesiacov, t. j. do 30.6.2013 (č.l. 27 spisu) z dôvodu, že od 1.1.2013 bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie (č.l. 30 spisu). Žiadosťou doručenou žalovanému dňa 25.6.2013 požiadal žalobca o priznanie starobného dôchodku (č.l. 72 spisu). Z uvedeného potom vyplýva, že počas obdobia, kedy žalobca poberal dávky v nezamestnanosti, požiadal žalovaného o priznanie starobného dôchodku, ktorý mu žalovaný priznal síce od 19.6.2010, ale až rozhodnutím zo dňa 15.1.2014. Vzhľadom k tomu, že v období od 1.1.2013 do 30.6.2013, kedy bol žalobca vedený ako uchádzač o zamestnanie a zároveň poberal dávku v nezamestnanosti, nemohol zároveň poberať aj starobný dôchodok, potom žalovaný správne v zmysle zákona (§ 105 ods. 2, § 112 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z.) vykonal zúčtovanie dávky v nezamestnanosti do výšky starobného dôchodku, ktoré žalobcovi patrilo za uvedené obdobie (od 1.1.2013 do 30.6.2013), ako bola vyplatená dávka v nezamestnanosti, a to vo výške 1.534,80 €, čo aj žalobcovi oznámil žalovaný oznámením o výplate dôchodku na účet zo dňa 17.1.2014 (č.l. 23 spisu). Žalovaný nepochybil, ako sa mylne žalobca domnieva, že zúčtovanie mal žalovaný vykonať rozhodnutím, nakoľko zákon č. 461/2003 Z. z. neukladá žalovanému povinnosť o zúčtovaní rozhodnúť rozhodnutím, pričom súd prvej inštancie v bodoch 22. a 23., odôvodnenia napadnutého rozhodnutie náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré nebolo povinnosťou žalovaného rozhodnúť o zúčtovaní rozhodnutím, s ktorými dôvodmi odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí. 13. Odvolací súd sa na základe vyššie uvedeného potom nestotožnil s tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní o tom, že žalovaný nerešpektoval svoje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie zo dňa 15.1.2014 č. XXX XXX XXXX X, ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok odo dňa 19.6.2010 a že mu neoprávnene nevyplatil sumu 1.534,80 € na starobnom dôchodku, pretože žalovaný uvedené rozhodnutie rešpektoval, ale v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. musel vykonať zúčtovanie sumy inej dávky, keďže sa zmenili skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku. Odvolací súd ešte dodáva, že tak ako aj uviedol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca nenamietal rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku, o priznaní dávky v nezamestnanosti, ani samotné zúčtovanie a jeho sumu, namietal iba to, že o zúčtovaní nerozhodol žalovaný rozhodnutím, ale oznámením, ktoré vydal ihneď po vydaní rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku (dňa 151.1.2013), a to dňa 17.1.2014, ktorého doručenie žalobca nespochybnil, takže od tejto doby mal vedomosť o tom, že nemohol poberať v období od 1.1.2013 do 30.6.2013 v plnom rozsahu dve dávky od žalovaného. Keďže žalovaný postupoval v danom prípade v súlade so zákonom o sociálnom poistení (zákon č. 461/2003 Z. z.) pri zúčtovaní jednotlivých dávok žalobcu, nedošlo z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. 14. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
15. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
16. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. aj vo výroku II. o náhrade trov konania, pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).
17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).