Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9CoE-24-2022.pdf
PDF · 98.92 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/24/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36865141, proti povinnej: F. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. R., Y. XXXX/XX, o vymoženie 941,01 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. decembra 2021 č. k. 10Er/368/2014-21 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 9a ods. 1, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 6, § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, § 121 ods. 2 a 5, § 470 ods. 1 a 2 CSP, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom domáhal proti povinnej vykonania exekúcie za účelom vymoženia sumy 941,01 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 11561/11 zo dňa 14. 03. 2012 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 02. 04. 2012 a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2012. Súd prvej inštancie poveril vykonaním exekúcie dňa 31. 03. 2015 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., (ďalej len „exekútor“). Dňa 04. 02. 2016 exekútor doručil súdu podanie oprávneného, a to doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 243f Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017. Oprávnený v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie uviedol, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou sú od podania návrhu na vykonanie exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonaná táto exekúcia a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie. Tieto skutočnosti sa tak stali v minulosti známe exekútorovi, ktorému oprávnený navrhol vykonanie exekúcie a stali sa známe rovnako tak súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný titul bol vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči nim mali možnosť uplatňovať akékoľvek relevantné námietky. Exekučný titul bol v dôsledku takto riadne vedeného sporového konania vydaný okrem iného aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Dôkazy osvedčujúce skutočnosti pomenované ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku sú od podania návrhu na vykonanie exekúcie súčasťou exekučného spisu. Medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a k zmene obsahu dôkazov. Oprávnený je však pripravený opätovne doložiť akékoľvek z týchto dôkazov, ak došlo k ich strate z exekučného spisu. Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzala zmluva o úvere zo dňa 21. 02. 2011 číslo 401900600. Účel poskytnutia úveru je uvedený v zmluve, a to na
výkon povolania. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 13. podmienok je uvedená dohoda o vyplnení zmeniek. V priebehu exekúcie došlo k zmene a doplneniu zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016 zákonom č. 438/2015 Z. z. Týmto zákonom došlo k doplneniu príslušných častí Exekučného poriadku a to ustanovením § 39 ods. 4. Ďalej zákonom došlo k doplneniu nových ustanovení Exekučného poriadku, okrem iných aj § 243f ods. 1, ktorý znie: „v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona“, ako aj § 243f ods. 5, ktorý znie : ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví“. Na základe vyššie uvedenej novely Exekučného poriadku súd prvej inštancie skonštatoval, že od uvedenej účinnosti zákona bol oprávnený povinný v lehote 30 dní od tejto účinnosti doplniť v prebiehajúcej exekúcii svoj návrh na vykonanie exekúcie tak, aby v ňom boli uvedené skutočnosti ohľadne vlastných vzťahov s povinnou, ktorá bola vystaviteľom zmenky, prípadne vzťahov medzi povinnou a predošlým majiteľom zmenky. Oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplnil v súlade s ustanovením § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, a tento doručil exekútorovi dňa 21. 01. 2016, ako to vyplýva z podacej pečiatky exekútorského úradu. Podanie označené ako doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo exekútorom doručené na súd prvej inštancie dňa 04. 02. 2016. V predmetnej exekúcii je exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktorým si oprávnený uplatnil svoju pohľadávku zo zmenky v rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie mal preukázané, že oprávnený poskytol finančné prostriedky povinnému ako fyzickej osobe. V zmluve je povinný označený menom priezviskom, rodným číslom a miestom pobytu. Oprávnený si nesplnil dôkaznú povinnosť spočívajúcu v bezpečnom preukázaní nespotrebiteľského vzťahu. Svoj záväzkový vzťah si zabezpečil zmenkou. Dohoda o vyplnení zmenky začlenenej do čl. 13. všeobecných podmienok poskytnutia úveru je podľa názoru súdu prvej inštancie spotrebiteľskou zmluvou. Blankozmenka v čase uzavretia zmluvy nebola úplnou zmenkou, (neboli vyplnené údaje o zmenkovej sume a dátume začiatku úročenia zmenkovej sumy), zmenkou sa stala až doplnením chýbajúcich údajov o výške zmenkovej sumy a o jej splatnosti. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že dohoda o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok je v rozpore s ustanovením § 54 OZ. Dohoda o vyplnení zmenky uzavretá medzi oprávneným a povinnou bola vyhotovená vopred na predtlačenom formulári, rovnako aj zmluva o úvere a bola začlenená do všeobecných podmienok poskytnutia úveru drobným písmom medzi množstvo ďalších dojednaní. Oprávnený podmienil poskytnutie úveru vystavením zmenky povinnou, pričom skutočnosť, že povinný vystavuje blankozmenku v dohode o vyplnení zmenky neuviedol. Zo strany oprávneného neboli dostatočne určito, jasne a zrozumiteľne uvedené všetky zmluvné podmienky. Súd prvej inštancie zdôraznil, že celá zmluva a všeobecné podmienky sú koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvného vzťahu vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Podľa názoru súdu prvej inštancie predložená zmluva o úvere vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. Povinná je označená v zmluve svojim menom, priezviskom, rodným číslom a ďalšími údajmi. Na zmluve je podpis povinnej. Vzhľadom na označenie dlžníka v predmetnej úverovej zmluve, je z jej obsahu možné ustáliť, že povinná túto zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu dôkazné bremeno je na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy na dodávateľovi t. j. oprávnenom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Bezpečným preukázaním nie je údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania. Oprávnený doteraz nepreukázal, že by predmetná zmluva o úvere mala nespotrebiteľský charakter. Pokiaľ ide o argument oprávneného, že skutočnosti ohľadne vlastného vzťahu s povinnou sa stali známe exekútorovi a stali sa známe aj súdu, ktorému exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia, sú bez právneho významu a bez príčinnej súvislosti, pretože až prijatou novelou Exekučného poriadku došlo k posilneniu právomoci exekučného súdu preskúmať a hodnotiť skutkové a právne úvahy na základe ktorých došlo k vydaniu exekučného titulu, kde sa uplatňoval nárok zo zmenky. V čase začatia exekúcie exekučný súd prieskumnú právomoc nemal, a teda exekučný titul nepreskúmaval. Súd prvej inštancie podotkol, že oprávnený nepredložil a nepripojil žiadne dôkazy tak, ako to má na mysli § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017. Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 a § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. V zmluve o úvere je uvedené, že je tento poskytnutý na účel povolania, podľa názoru súdu prvej inštancie ide o vopred dodávateľom naformulované vyhlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na účel „povolania“, čo možno považovať za formalistický pokus prostredníctvom vopred pripraveného vyhlásenia na vopred pripravenom tlačive vylúčiť tento záväzkovo-právny vzťah spod pôsobnosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu zmluvy o úvere je nepochybne preukázané, že túto uzatvárala povinná ako fyzická osoba, pričom z nej nevyplýva, že pri jej uzatváraní konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom rozhodcovský súd naň pri rozhodovaní o nároku zo zmenky neprihliadol. V prípade záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Znamená to potom, že pokiaľ súd spoľahlivo zistí, že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa, bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie preskúmal, či je daný dôvod na zastavenie predmetnej exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) ExP. Súd prvej inštancie mal za to, že v rozhodcovskom konaní nebolo prihliadané na neprijateľné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, prípadne na rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Opak sa zo žiadneho dôkazu nepreukázal. Pre tento prípad zákon ustanovuje domnienku (prezumpciu), podľa ktorej platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) ExP (§ 243f ods. 4), a preto súd prvej inštancie predmetnú exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. m) ExP. O trovách zastavenej exekúcie rozhodne súd prvej inštancie podľa § 200 ExP po právoplatnosti tohto uznesenia v prípade ich vyčíslenia a vyúčtovania povereným súdnym exekútorom, osobitným uznesením.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a uviedol, že odmieta posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa. Poukázal na to, že dňa 21. 02. 2011 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere č. 401900600, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel povolania. Povinná v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. V zmysle § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. V danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupoval. Oprávnený vstúpil do právneho vzťahu s povinným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Na preukázanie uvedenej skutočnosti poukázal na dodatok k zmluve o úvere zo dňa 21. 02. 2011, prostredníctvom ktorého povinná vyhlásila, že peňažné prostriedky vo výške 400,- eur použije na ,,nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania“. Povinná následne k tomuto vyhláseniu pripojila svoj podpis na znak súhlasu. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnej, na posúdenie zmluvy o úvere nemožno aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (obdobne NS SR 5Cdo 415/2012). V zmysle uvedeného zastal názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby súd druhej inštancie podľa ustanovenia § 389 CSP v platnom znení napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania v zmysle 362 ods. 1 CSP a zistení, že spĺňa náležitosti v zmysle § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania v zmysle § 379, § 380 CSP, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie v zmysle § 383 CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, avšak z iného právneho dôvodu.
4. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 9. februára 2014, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom: Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 pod sp. zn. SR 11561/11 z 14. marca 2012, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 2. apríla 2012 a vykonateľnosť dňa 5. apríla 2012. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 24. marca 2014 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami. Súd prvej inštancie poverením zo dňa 31. marca 2015 poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 4. februára 2016 súdny exekútor postúpil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle 243f ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré mu bolo zo strany oprávneného doručené dňa 21. januára 2016. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 243f ods. 1 a 4 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).
8. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
9. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. decembra 2015 do 31. marca 2017 v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených oprávneným v odvolaní dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie exekúciu zastavil, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, avšak z iného právneho dôvodu ako uvádza súd prvej inštancie.
11. Dňa 23. decembra 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, okrem iného doplnením ustanovení § 39 ods.4, § 57 ods. 1 písm. m) a tiež § 243f, ktorý predstavuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným dňom vyhlásenia vyššie citovanej novely. V zmysle citovaných ustanovení bola oprávnenému uložená povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku do 30 dní odo dňa účinnosti zákona (vyššie citovanej novely) v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona, a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Citované ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku touto povinnosťou teda zaťažuje oprávneného v tých konaniach, ktoré sú vykonávané na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil. Nestotožňuje sa však s dôvodom zastavenia exekúcie. Súd prvej inštancie nemusel vec v danom rozsahu preskúmavať, a to s ohľadom na nedodržanie lehoty na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací súd v
tomto smere zdôrazňuje, že podanie oprávneného, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 21. januára 2016, a ktoré bolo zo strany súdneho exekútora následne postúpené resp. doručené súdu prvej inštancie až dňa 4. februára 2016, nemožno považovať ako doplnené včas. Zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, bol schválený dňa 15. decembra 2015 a vyhlásený dňa 23. decembra 2015. Účinnosť nadobudol dňom vyhlásenia, teda dňa 23. decembra 2015. V zmysle vyššie uvedeného tak oprávnený bol povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie do 30 dní, počítajúc začiatok lehoty od dňa 23. decembra 2015, teda najneskôr do 22. januára 2016. Oprávnený si v zmysle vyššie uvedeného svoju zákonnú povinnosť nesplnil, keďže v zákonom stanovenej lehote požadované doplnenie návrhu exekučnému súdu nedoručil, pričom tak urobil až prostredníctvom súdneho exekútora dňa 4. februára 2016.
13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2016 z 8. novembra 2016, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko, že hoci znenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), je možné vyvodiť ten právny záver, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (m. m. II. ÚS 615/2016, III. ÚS 564/2016). Aj preto bolo vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotného oprávneného, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok (vo väčšom rozsahu), aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci uskutočnil a doručil v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukázal na to, že právne dôsledky, ktoré vyplývajú z rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie bez preskúmania doplnenia návrhu, ktorý vyhodnotí ako podaný oneskorene, zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie. (II. ÚS 774/2016, III. ÚS 415/2018-15).
14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd zastáva názor, že v predmetnej veci bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, teda bez preskúmania danej veci, keď si oprávnený nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie zastavil exekúciu s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, čo však nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ktoré je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie posudzoval exekučnú vec nad rámec svojich povinností.
15. Vo vzťahu k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd poznamenáva, že ich opodstatnenosťou sa odvolací súd nezaoberal, vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetu tohto odvolacieho konania sú irelevantné, pretože oprávnený si nesplnil zákonom stanovenú povinnosť a návrh na vykonanie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou nedoplnil v zákonnej lehote.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k rozhodnutiu o vecnej správnosti napadnutého uznesenia, a to aj napriek tej skutočnosti, že správne mala byť exekúcia zastavená podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, a nie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil z iných právnych dôvodov v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako rozhodnutie vo výroku vecne správne.
17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej povinnej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. februára 2018).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).